Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 368/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť T. S., zastúpeného

advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení so základným právom na priaznivé životné podmienky podľa

Slovenskej republiky, práva na účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených

činnostiach podľa čl. 6 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti

na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

a práva na prístup k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 2 Dohovoru o prístupe k informáciám,

účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach

životného prostredia postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2013 telefaxom a 8. februára 2013 osobne doručená sťažnosť T. S. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom na priaznivé

životné podmienky podľa , práva na účasť verejnosti na rozhodovaniach

o vymedzených činnostiach podľa čl. 6 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia (ďalej len „Aarhurský dohovor“) a práva na prístup k spravodlivosti podľa čl. 9

ods. 2 Aarhurského dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“) a jeho rozsudkom z 21. novembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 15. augusta 2011 podľa

a nasl. (ďalej aj „OSP“) a a nasl. domáhal

preskúmania rozhodnutia Hlavného banského úradu v Banskej Štiavnici (ďalej len „hlavný

banský úrad“) č. 562-1177/2011 z 10. júna 2011, ktorým tento (čiastočne) zmenil v súlade

s o správnom konaní (Správny poriadok) v znení

neskorších predpisov rozhodnutie Obvodného banského úradu v Košiciach (ďalej len

„obvodný banský úrad“) č. 32-233/2011 zo 7. februára 2011 [obvodný banský úrad týmto

rozhodnutím nepriznal sťažovateľovi postavenie účastníka konania vo veci povolenia

banskej činnosti] a rozhodol, že sťažovateľ nie je účastníkom konania vo veci povolenia

banskej činnosti pre obchodnú spoločnosť K., s. r. o. (ďalej aj „žiadateľka“). Krajský súd

o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. -48 z 19. januára 2012 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu z 19. januára 2012“) tak, že ju zamietol. Proti rozsudku krajského súdu

z 19. januára 2012 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým

rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa

a práv podľa Aarhurského dohovoru, pričom napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

je podľa neho «v rozpore s článkom 10a Smernice Rady č. 85/337/EHS účinnej v čase

rozhodovania prvostupňového, aj odvolacieho správneho orgánu (článok 11 Smernice

č. 2011/92/EÚ účinnej od 17. 2. 2012).

... sťažovateľ je obyvateľom obce N., v katastrálnom území ktorej sa má vykonávať

povoľovaná banská činnosť.

Rovnako je nepochybné, že táto banská činnosť bola už pred konaním na OBÚ

v Košiciach, ktoré začalo na návrh spoločnosti K., s. r. o. dňa 17. 9. 2010 vykonávaná

na základe prvšieho povolenia na takúto činnosť.

Rovnako niet pochýb o tom, že uvedená činnosť je činnosťou, ktorá môže mať

závažný vplyv na životné prostredie a podlieha posudzovaniu vplyvov na životné prostredie

podľa Smernice Rady 85/337/EHS. Počas posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti

na životné prostredie podľa boli zistené tieto okolnosti, ktoré mali

vplyv na životné prostredie, ktoré sú uvedené v Záverečnom stanovisku MŽP SR

zo dňa 5. 2. 2010:

„Najväčší negatívny vplyv na hlukové pomery a pohodu života obyvateľov

dotknutých sídel má doprava po existujúcej komunikácii III050193.

Podmienkou dodržania povolených limitov pri doprave odpovedajúcej zvýšeným

objemom odvážaného kameniva je odklonenie dopravy kameniva na novú komunikáciu

mimo zastavaného územia.“

... Sťažovateľ považuje za nesporné, že negatívny vplyv na hlukové pomery a pohodu

života jeho, ako obyvateľa dotknutého sídla, je v rozpore s jeho právom na zdravé životné

prostredie, ako aj s právom na súkromie. Ako už bolo uvedené, zistenie týchto negatívnych

vplyvov explicitne vyplýva zo Záverečného stanoviska MŽP SR.

Je teda nepochybné, že žiadateľ o povolenie banskej činnosti bol v súlade s ust. § 17

ods. 2 Zákona o banskej činnosti povinný predložiť spolu so žiadosťou o povolenie banskej

činnosti doklady o vyriešení stretu záujmov (záujmov žiadateľa na realizácií banskej

činnosti a jeho záujmu na vedení súkromného života bez nadmerných negatívnych vplyvov

spôsobených prepravou vyťaženého materiálu a práva na zdravé životné prostredie, ktoré

rovnako zahŕňa právo nebyť vystavený neprimeranej expozícii hluku).

Ako vyplýva z ust. § 17 ods. 2 Zákona o banskej činnosti, v prípade, že žiadosť

žiadateľa neobsahuje všetky doklady, banský úrad má vyzvať žiadateľa na predloženie

dokladov (v tomto prípade dokladu o vyriešení stretu záujmov) a v prípade, že k vyriešeniu

stretu záujmov nedôjde, má banský úrad konanie o žiadosti o povolenie banskej činnosti

zastaviť.

Sťažovateľ nemôže byť ukrátený na svojich právach tým, že OBÚ v Košiciach konal

v rozpore s týmito ustanoveniami zákona a bez ohľadu na to, že žiadateľ nepredložil doklad

o vyriešení stretu záujmov medzi obyvateľmi obce N. a žiadateľkou, pokračoval v konaní

o povolení banskej činnosti, ktorej predmetom nie je doprava vyťaženého materiálu.

Sťažovateľ pred správnymi orgánmi, aj všeobecnými súdmi namietal, že podmienenie

začatia správneho konania o povolení banskej činnosti vyriešením stretu záujmov má

zabezpečiť práve to, o čo sa sťažovateľ usiloval a čoho sa v konaní domáhal, a tým je

odstránenie, alebo zmiernenie negatívnych vplyvov banskej činnosti na životné prostredie

a právom chránené záujmy fyzických, alebo právnických osôb, ktoré môžu byť týmito

vplyvmi banskej činnosti zasiahnuté. Správne orgány oboch stupňov, aj všeobecné súdy

však v rozpore nielen s označenými ustanoveniami Zákona o banskej činnosti postupovali

tak, že sťažovateľovi odňali možnosť účinne svoje práva obhajovať, keď na jednej strane

začali konanie o povolení banskej činnosti bez preukázania vyriešenia stretu záujmov, na

druhej strane sťažovateľovi neumožnili účasť na konaní s odôvodnením, že banská činnosť

nezahŕňa v sebe dopravu vyťaženého materiálu.

Sťažovateľ už vo svojom odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

poukázal na to, že so zreteľom na ustanovenie Smernice č. 85/337/EHS má ako člen

dotknutej verejnosti právo na účasť na rozhodovacích procesoch týkajúcich sa povoľovania

projektov, ktoré znamenajú okrem iného aj ťažbu nerastných surovín. Za situácie, ktorá je

nesporná (nesporné je, že sťažovateľ je obyvateľom obce N. a je dotknutý

vo svojich právach navrhovaným projektom), ustanovenia Smernice 85/337/EHS

nepripúšťajú pochybnosť, že konanie o povolenie banskej činnosti je činnosťou, ktorá môže

mať závažný vplyv na životné prostredie a konanie pred správnym orgánom je také, ktorého

výsledok umožní (alebo neumožní) žiadateľovi navrhovanú činnosť realizovať.

Bez ohľadu na to, že slovenská právna úprava rozdeľuje posudzovanie vplyvov

navrhovanej činnosti a konanie o povolení tejto činnosti do rozdielnych konaní riadiacich

sa osobitnými právnymi predpismi, nemožno, so zreteľom na vyššie citované ustanovenia

komunitárneho práva, odňať sťažovateľovi, ako členovi verejnosti, možnosť na prístup

k opravným prostriedkom pred súdom alebo iným nestranným a nezávislým orgánom

ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť

akéhokoľvek rozhodnutia, skutku alebo nečinnosti, ktoré boli predmetom Smernice

č. 85/337/EHS, teraz Smernice 2011/92/EÚ.

Sťažovateľ sa nedomnieva, že samotná skutočnosť, že sú jednotlivé druhy činností,

ktoré môžu mať vplyv na životné prostredie predmetom úpravy vykonanej rôznymi právnymi

predpismi, zakladá možnosť posudzovať účasť verejnosti na týchto konaniach odlišne.

Citované ustanovenia Smernice č. 85/337/EHS vyjadrujú jednoznačný cieľ umožniť

dotknutej verejnosti napadnúť akékoľvek rozhodnutie smerujúce k umožneniu realizácie

činnosti, ktorá môže mať vplyv na životné prostredie. Skutočnosť, že proces posudzovania

vplyvov a povoľovací proces sú podľa slovenského právneho poriadku oddelené, rovnako

nemôže oprávňovať orgány verejnej moci neinterpretovať a neaplikovať ustanovenia

právnych predpisov Slovenskej republiky spôsobom, ktorý je v súlade s cieľmi a obsahom

smernice. Tým je nepochybne aj možnosť kontroly rozhodnutí orgánov verejnej moci

verejnosťou, osobitne dotknutou verejnosťou. V konkrétnom prípade to znamená, že

sťažovateľ, ako obyvateľ obce, v ktorej extraviláne, ale aj intraviláne sa plánuje vykonávať

navrhovaná banská činnosť, bývajúci na ulici, po ktorej sa plánuje preprava vyťaženého

materiálu, je nepochybne osobou, ktorá je povoľovanou činnosťou dotknutá.

Ak sa v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie v Záverečnom

stanovisku odporúča realizácia navrhovanej činnosti za predpokladu vybudovania novej

komunikácie mimo zastavané územia dotknutých obcí (článok 6 Bod 2 Záverečného

stanoviska) a ak je zvyšovanie objemu ťažby a jeho preprava podmienená odklonením

nákladnej dopravy z intravilánov obcí a výstavbou novej účelovej komunikácie

z kameňolomu po cestu druhej triedy (článok 6 bod 3 ods. 3 Záverečného stanoviska),

potom sťažovateľovi nemôže byť upreté právo byť účastníkom konania o povolení

navrhovanej činnosti, keď žiadna z týchto podmienok pred začatím konania o povolení

navrhovanej činnosti nebola splnená bez toho, aby mu bolo upreté právo, ktoré mu

z citovanej smernice vyplýva.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že výklad ustanovení jeho

§ 18 ods. 1, ktorý definuje kto je účastníkom konania, ktorý si osvojil tak prvostupňový súd,

ako aj správne orgány, je v skutkových a právnych okolnostiach predmetnej veci nesprávny,

nezákonný a zasahuje do sťažovateľom vyššie uvedených práv zaručených mu SR.

Navyše mu upiera právo, ktoré mu priznáva Smernica č. 85/337/EHS vo svojom článku 10a.

Sťažovateľ sa týmto zároveň domáha priameho účinku článku 10a Smernice Rady

č. 85/337/EHS (v súčasnosti článok 11 Smernice Európskeho parlamentu a Rady

č. 2011/92/EU), pretože je presvedčený o tom, že nebola transponovaná do slovenského

právneho poriadku správne.

Sťažovateľ už poukázal na to, že neexistuje dôvod, pre ktorý by bolo možné

posudzovať povoľovacie konanie podľa Zákona o banskej činnosti odlišne, so zreteľom

na účasť verejnosti od konania o integrovanom povoľovaní podľa

Podľa uvedeného zákona, jeho § 10, je účastníkom konania aj zainteresovaná

verejnosť, ktorou môže byť aj osoba, ktorá tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich

právach, právom chránených záujmoch, alebo povinnostiach priamo dotknutá, a to až

do času, kým sa nepreukáže opak.

Sťažovateľ je zároveň presvedčený o tom, že zmyslom a účelom Smernice

č. 85/337/EHS v časti týkajúcej sa účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch je

poskytnúť verejnosti skutočnú a nie fiktívnu účasť verejnosti na rozhodovacích procesoch.

Keďže predmetná smernica sa vzťahuje na povoľovanie projektov, pričom

povoľovaním je rozhodnutie príslušného orgánu, alebo orgánov realizovať projekt, nie je

možné vylúčiť verejnosť z toho procesu z dôvodu, že sa nezúčastnil na inom procese.

Sťažovateľ je zároveň presvedčený o tom, že postupom správnych orgánov, ktorých

pochybenie nenapravili ani všeobecné súdy zrušením ich rozhodnutí, bolo zasiahnuté

do jeho práva zakotveného v článku 6 v spojení s článkom 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru.

Ako je zrejmé z ustanovení , jeho častí upravujúcich

okruh osôb oprávnených napadnúť žalobou rozhodnutie správneho orgánu pre jeho

nezákonnosť, takéto oprávnenie má len účastník správneho konania. Tým, že sťažovateľovi

bolo odopreté postavenie účastníka konania, bolo mu odopreté právo na prístup

k spravodlivosti podľa článku 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru.

So zreteľom na skutočnosť, že podľa doterajšej súdnej praxe záverečné stanovisko

vydané v procese posudzovania vplyvov určitých činností a projektov na životné prostredie

nie je spôsobilým predmetom prieskumu, jedinou možnosťou ako naplniť jeho právo

vyplývajúce mu z článku 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru, je byť v konaní o povolení spornej

činnosti v postavení účastníka konania.

Sťažovateľ je zároveň presvedčený o tom, že tak ustanovenie článku 46 ods. 1

SR v spojení s článkom 44 ods. 1 SR zabezpečuje sťažovateľovi právo, aby ako

osoba dotknutá banskou činnosťou sa mohol svojho práva na životné prostredie domáhať

v takomto konaní (o povolení banskej činnosti) v postavení účastníka konania. Sťažovateľ

osobitne zdôrazňuje, že, ako to vyplýva z obsahu jeho sťažnosti, konaním o povolení banskej

činnosti boli dotknuté jeho konkrétne práva, ktoré označil v tejto sťažnosti vyššie.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa T. S.

- zakotvené v článku 46 ods. 1 SR domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky v spojení s právom na zdravé

životné prostredie zakotveným v článku 44 ods. 1 SR,

- právo na účasť, ako člena zainteresovanej verejnosti, na rozhodovaniach

o vymedzených činnostiach podľa článku 6 Aarhurského dohovoru a

- právo na prístup k spravodlivosti podľa článku 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. dňa 21. 11.

2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky dňa 21. 11. 2012 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Predseda najvyššieho súdu doručil ústavnému súdu 29. novembra 2013 prípis,

v ktorom uplatnil námietku predpojatosti proti všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu,

o ktorej rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. -24 z 29. januára

2014 tak, že sudcov IV. senátu nevylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom

ústavným súdom pod sp. zn. . Označené uznesenie bolo sudcom doručené

17. februára 2014. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemohol o sťažnosti sťažovateľa

v období od uplatnenia námietky predpojatosti až do rozhodnutia o nej konať.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

v spojení s postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým rozsudkom

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na priaznivé životné podmienky.

Sťažovateľ namieta nesprávny postup správneho orgánu, ktorý v rozpore

s ustanoveniami o banskej činnosti,

výbušninách a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o banskej činnosti“) nepožadoval od žiadateľa o povolenie banskej činnosti „doklad

o vyriešení stretu záujmov“ a následne nezastavil konanie o povolenie banskej činnosti

z dôvodu, že k vyriešeniu stretu záujmov nedošlo, keďže podľa sťažovateľa „podmienenie

začatia správneho konania o povolení banskej činnosti vyriešením stretu záujmov má

zabezpečiť práve to, o čo sa sťažovateľ usiloval a čoho sa v konaní domáhal, a tým je

odstránenie, alebo zmiernenie negatívnych vplyvov banskej činnosti na životné

prostredie...“. V dôsledku uvedeného správne orgány, ako aj všeobecné súdy konali podľa

sťažovateľa v rozpore so zákonom o banskej činnosti, keď mu „odňali možnosť účinne

svoje práva obhajovať, keď na jednej strane začali konanie o povolení banskej činnosti

bez preukázania vyriešenia stretu záujmov, na druhej strane sťažovateľovi neumožnili účasť

na konaní s odôvodnením, že banská činnosť nezahŕňa v sebe dopravu vyťaženého

materiálu“.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených ústavný súd zistil najmä tieto skutočnosti

relevantné pre posúdenie opodstatnenosti sťažnosti:

Na základe žiadosti obchodnej spoločnosti K, s. r. o., zo 17. septembra 2010

o povolenie banskej činnosti (doplnenej žiadosťou z 30. novembra 2010) obvodný banský

úrad prípisom č. 1304-3993/2010 zo 7. januára 2011 oznámil začatie konanie v predmetnej

veci a nariadil ústne pojednávanie spojené s miestnou ohliadkou

na 21. január 2011. Zo zápisnice z ústneho pojednávania vyplýva, že v rámci diskusie

vystúpil k „problematike odvozu vydobytého a upraveného nerastu po opustení lomu“

(citované zo zápisnice z 21. januára 2011, pozn.) aj sťažovateľ.

Obvodný banský úrad následne svojím rozhodnutím č. 32-233/2011 zo 7. februára

2011 (ďalej len „rozhodnutie obvodného banského úradu zo 7. februára 2011“) „účasť

a vystúpenie“ sťažovateľa na ústnom pojednávaní uskutočnenom 21. januára 2011 posúdil

v zmysle § 18 ods. 1 zákona o banskej činnosti a nepriznal mu postavenie účastníka konania

vo veci povolenia banskej činnosti s odôvodnením, že nemá žiadny právny vzťah

k pozemkom, ktorých sa dotýka povolenie banskej činnosti v prospech žiadateľky.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu obvodného banského úradu zo 7. februára 2011

odvolanie, o ktorom rozhodol hlavný banský úrad rozhodnutím z 10. júna 2011, ktorým

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil a s poukazom na § 14 ods. 1 zákona

Správneho poriadku rozhodol, že sťažovateľ nie je účastníkom konania o povolenie banskej

činnosti, pričom k odvolacej námietke týkajúcej sa dopravy vyťaženej horniny cez obec N.

predovšetkým uviedol: „... preprava vydobytého nerastu (tovaru) nie je súčasťou banskej

činnosti – otvárka, príprava a dobývanie výhradného ložiska, o povolenie ktorej

organizácia žiada. Podľa bodu 1.2.9 Prílohy č. 3 vyhl. SBÚ č. o racionálnom

využívaní výhradných ložísk, o povoľovaní a ohlasovaní banskej činnosti a ohlasovaní

činnosti vykonávanej banským spôsobom v znení vyhl. SBÚ č. , ktorá upravuje

náležitosti plánu otvárky, prípravy a dobývania výhradného ložiska, je súčasťou tejto

banskej činnosti banská doprava, teda v súvislosti s vydobytým nerastom, jeho doprava od

lomovej steny do úpravne, ak ide o úpravu v súvislosti s dobývaním.“

Následne sa sťažovateľ žalobou v rámci správneho súdnictva domáhal preskúmania

rozhodnutia hlavného banského úradu z 10. júna 2011 v súlade s ustanoveniami

, ktorú krajský súd rozsudkom z 19. januára 2012 zamietol.

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 19. januára 2012 rozhodol

napadnutým rozsudkom najvyšší súd tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku predovšetkým uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj

administratívny spis žalovaného číslo 562/2011 zistil, že rozhodnutím žalovaného, ktoré je

predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania, nebolo vyhovené žiadosti žalobcu

o priznanie postavenia účastníka konania vo veci povolenia banskej činnosti pre

organizáciu K., s. r. o. N. v dobývacom priestore V... Pri rozhodovaní správne orgány

vychádzali z vymedzenia okruhu účastníkov konania o povolenie banskej činnosti

v ustanovení § 18 ods. 1 zákona o banskej činnosti, ktorého aplikácia má v danej veci

prednosť, lebo je „lex specialis“ v pomere ku všeobecnému vymedzeniu („lex generalis“)

okruhu účastníkov konania v § 14 správneho poriadku. Ako ďalej vyplýva z obsahu

administratívneho spisu žalovaného a z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov,

predmetom povoľovacieho konania v danej veci je banská činnosť, teda otvárka, príprava

a dobývanie výhradného ložiska; preprava vydobytého nerastu nie je súčasťou povoľovanej

banskej činnosti, preto nebol daný zákonný dôvod, aby žalobca bol účastníkom konania vo

veci povolenia banskej činnosti. Krajský súd žalobu zamietol, keď po prejednaní veci

nezistil porušenie zákona v postupe a rozhodovaní žalovaného.

Nepochybili podľa názoru najvyššieho súdu správne orgány, keď účastníctvo

pri rozhodovaní vo veci povolenia banskej činnosti posudzovali podľa § 18 zákona

o banskej činnosti, v ktorom je ustanovené, že účastníkmi konania o povolenie banskej

činnosti sú žiadateľ, fyzické a právnické osoby, ktorých práva a právom chránené záujmy

alebo povinnosti môžu byť povolením dotknuté, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej

toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu 12d) a obec, v územnom obvode ktorej sa má

banská činnosť vykonávať. Odkaz 12d) odkazuje na ustanovenia § 24 až 27 zákona

č. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V nich je upravený zákonný

postup a podmienky, za ktorých môže mať fyzická osoba ako zainteresovaná verejnosť,

ktorá má záujem alebo môže mať záujem na postupoch environmentálneho rozhodovania,

postavenie účastníka konania. Keďže žalobca podľa uvedených zákonných podmienok

nepostupoval, neprebehlo v danej veci povoľovacie konanie podľa osobitného predpisu (tu

podľa zákona o banskej činnosti - viď. odkaz 2 k ),

nebolo a ani mu nemohlo byť priznané postavenie účastníka konania. To mu nemohlo byť

priznané ani z dôvodu, že aj podľa názoru najvyššieho súdu preprava vydobytého nerastu

nie je súčasťou banskej činnosti, ktorá je predmetom daného povoľovacieho konania. Nebol

preto ani podľa názoru najvyššieho súdu daný zákonný dôvod na kladné rozhodnutie

o účastníctve žalobcu vo veci povolenia banskej činnosti pre organizáciu K., s. r. o. N.

v dobývacom priestore V... Takisto Smernica Rady č. 85/337/EHS bola prílohou č. 16

k prebratá do nášho vnútroštátneho poriadku, pričom uvedeným

zákonom je v ustanoveniach § 24 až 28 (pomenovaných „Účasť zainteresovanej

verejnosti“) stanovený postup, ktorý je potrebné dodržať, aby zainteresovaná verejnosť

dosiahla postavenie účastníka konania v rámci následného povoľovacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky

žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli

ovplyvniť posúdenie danej veci. Taktiež pri riešení procesnej otázky okruhu účastníkov

konania nebolo možné zaoberať sa vecným obsahom záverečného stanoviska Ministerstva

životného prostredia SR, vydaného dňa 5. 2. 2010 podľa o

posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Preto

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -48 zo dňa 19. januára

2012 ako vecne správny podľa veta druhá a

potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s jeho

odôvodnením

( ).»

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné

poukázať predovšetkým na povahu a špecifiká správneho súdnictva podľa piatej časti

, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov

verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy ( ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia

a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (m. m.

).

Smernica Rady 85/337/ES z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých

verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej aj „smernica EIA“) v znení

smernice Rady 97/11/ES z 3. marca 1997, ktorou sa mení smernica Rady 85/337/ES

o posudzovaní vplyvov niektorých verejných a súkromných projektov na životné prostredie,

smernica 2003/35/ES Európskeho parlamentu a Rady z 26. mája 2003, ktorou sa

zabezpečuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých plánov a programov týkajúcich sa

životného prostredia a ktorou sa menia a dopĺňajú s ohľadom na účasť verejnosti a prístup

k spravodlivosti smernice Rady 85/337/ES a 96/61/ES, a smernica Európskeho parlamentu

a Rady 2001/42/ES z 27. júna 2001 o posudzovaní vplyvov určitých plánov a programov na

životné prostredie boli do nášho právneho poriadku transponované zákonom

č. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon EIA“).

V súlade s § 18 ods. 1 zákona o banskej činnosti účastníkmi konania o povolenie

banskej činnosti sú žiadateľ, fyzické a právnické osoby, ktorých práva a právom chránené

záujmy alebo povinnosti môžu byť povolením dotknuté, fyzická osoba alebo právnická

12d)

osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu,a obec, v územnom obvode

ktorej sa má banská činnosť vykonávať.

Citované ustanovenie zákona o banskej činnosti poznámka pod čiarou 12d odkazuje

na § 24 až § 27 zákona EIA.

Účastníctvo fyzickej osoby v rámci povoľovacieho konania podľa zákona o banskej

činnosti upravuje okrem iného aj § 24a ods. 1 zákona EIA, a to tak, že ho podmieňuje

podaním písomného stanoviska podľa § 23 ods. 4, § 30 ods. 5 alebo podľa § 35 ods. 3

zákona EIA, z ktorého vyplýva záujem tejto fyzickej osoby na rozhodnutí (v následnom

povoľovacom konaní, pozn.). Právna úprava účastníctva fyzickej osoby na povoľovacom

konaní podľa § 24a zákona EIA nadobudla účinnosť 1. mája 2010.

V súlade s § 23 ods. 4 zákona EIA rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán

a dotknutá obec doručia písomné stanoviská k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od jeho

doručenia. Verejnosť môže doručiť dotknutej obci svoje písomné stanovisko k zámeru

príslušnému orgánu do 21 dní od doby, keď bola o zámere informovaná, alebo od

zverejnenia oznámenia podľa odseku 3.

Podľa § 30 ods. 5 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie verejnosť,

dotknutá obec, dotknutý samosprávny kraj, dotknutý orgán a ďalšie osoby môžu predložiť

pripomienky k rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti do desiatich dní od jeho

zverejnenia podľa odseku 4 príslušnému orgánu, ktorý ich po vyhodnotení doručí

navrhovateľovi.

V súlade s § 35 ods. 3 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie

zainteresovaná verejnosť môže doručiť príslušnému orgánu písomné stanovisko do 30 dní

od doručenia záverečného zhrnutia.

Konfrontujúc citovanú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

s na vec sťažovateľa sa vzťahujúcou právnou úpravou, ústavný súd zastáva názor, že

najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo považoval tak

rozhodnutie krajského súdu, ako aj rozhodnutia správnych orgánov za vecne správne.

Stručne a výstižne zopakoval skutkový stav, tak ako bol zistený správnymi orgánmi,

a posúdil, či tieto orgány na takto zistený skutkový stav správne aplikovali príslušné platné

právne predpisy (zákon

o banskej činnosti a zákon EIA, pozn.), pričom dospel k záveru, že to tak bolo. Stotožnil sa

so závermi krajského súdu, ktorý žalobu sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia hlavného

banského úradu ako nedôvodnú zamietol, a zrozumiteľne deklaroval, prečo neboli dané

zákonné dôvody na to, aby sťažovateľ bol účastníkom konania o povolení banskej činnosti.

Rovnako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva,

ktorými zákonnými ustanoveniami sa pri svojom rozhodovaní riadil a akým spôsobom boli

tieto ustanovenia na vec aplikované. Ústavný súd nezistil žiadnu svojvôľu najvyššieho súdu

pri uplatňovaní príslušných právnych noriem alebo to, že by jeho právne závery nemali

oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého

rozsudku nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by mohli zakladať záver o tom, že najvyšší

súd ním (ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu) porušil základné právo

sťažovateľa podľa . Na podporu tohto záveru ústavný súd najmä uvádza:

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým argumentuje, že výklad ustanovení

upravujúcich účastníctvo v konaní podľa zákona o banskej činnosti je nesprávny aj

z dôvodu, že mu upiera právo, ktoré mu priznáva „Smernica EIA vo svojom článku 10a“,

pričom sa zároveň domáha priameho účinku tohto ustanovenia, pretože je presvedčený

o tom, že citované ustanovenie smernice nebolo transponované do slovenského právneho

poriadku správne.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa

námietkou sťažovateľa týkajúcou sa „nesprávnej transpozície smernice EIA“ zaoberal, aj

keď len stručne a v konkrétnosti posudzovanej veci odkázal na ustanovenia zákona EIA

(preberejúceho ustanovenia citovanej smernice), ktoré upravujú problematiku účastníctva

v konaní EIA a ustanovujú podmienky, splnenie ktorých sa vyžaduje na priznanie

účastníctva v následnom povoľovacom konaní, pričom jeho záver považuje ústavný súd

vzhľadom na ďalej uvádzané skutočnosti za ústavne udržateľný.

Podľa čl. 10a smernice EIA „Členské štáty zaistia, aby v súlade s príslušným

vnútroštátnym právnym systémom, dotknutá verejnosť: a) ktorá má dostatočný záujem [na

konaní (neoficiálny preklad)], alebo b) ak pretrváva porušovanie (ktorá tvrdí, že došlo

k porušeniu – neoficiálny preklad) práva v prípadoch, kde to právne predpisy členského

štátu upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mala prístup

k opravným prostriedkom pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom

ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť

akéhokoľvek rozhodnutia, skutku (rozhodnutia, aktu – neoficiálny preklad) alebo

nečinnosti, ktoré sú predmetom ustanovení tejto smernice o účasti verejnosti…

O tom, čo predstavuje dostatočný záujem (na konaní – neoficiálny preklad)

a porušovanie práva, rozhodnú členské štáty v súlade s cieľom poskytnúť dotknutej

verejnosti široký prístup k spravodlivosti. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej

organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 1 odseku 2, považuje za dostatočný

na účely pododseku a) tohto článku. Tieto organizácie sa tiež považujú za nositeľa práv,

ktoré môžu byť poškodené v zmysle písmena b) tohto článku.

Povinnosť členských štátov dosiahnuť výsledok ustanovený smernicou, ako aj ich

povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy

na zabezpečenie plnenia tejto povinnosti sa vzťahujú na všetky orgány členských štátov

vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomocí [pozri rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) z 19. 1. 2010, Kücükdeveci, C 555/07,

Zb. s. I-365, bod 47 a citovanú judikatúru].

Súdny dvor EÚ už rozhodol, že vo všetkých prípadoch, kde sa ustanovenia smernice

z hľadiska ich obsahu zdajú nepodmienené a dostatočne presné, sa jednotlivci môžu na ne

odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu či už preto, že tento štát neprebral smernicu

do vnútroštátneho právneho poriadku v ustanovenej lehote, alebo preto, že ju prebral

nesprávne (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12. 2. 2009, Cobelfret, C-138/07, Zb. s. I-731,

bod 58). Zároveň však v súvislosti s čl. 10a smernice EIA posudzovaným ako celok

konštatoval, že ponecháva členským štátom značný rozhodovací priestor na určenie toho, čo

predstavuje porušenie práva, ako aj na ustanovenie podmienok prípustnosti žalôb a orgánov,

pred ktorými majú byť podané [uvedené sa netýka ustanovení posledných dvoch viet

tretieho odseku citovaného článku (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12. 5. 2011, Bund für

Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein-Westfalen eV, C-115/09,

body 55 a 56)].

Ústavný súd navyše poukazuje aj na ďalšiu skutočnosť, ktorá má na posúdenie

sťažovateľovej námietky nezanedbateľný význam, a síce to, že táto ním bola uplatnená až

v odvolacom konaní (teda v konaní pred najvyšším súdom). Odvolací súd v správnom

súdnictve pritom na túto námietku prihliadol a vysporiadal sa s ňou, aj keď stručne, aj

napriek tomu, že išlo o nový žalobný dôvod, ktorý mal byť uplatnený už v rámci žaloby

proti rozhodnutiu správneho orgánu, resp. mohol byť dodatočne uplatnený len do uplynutia

lehoty na podanie žaloby podľa (k tomu pozri ŠTEFČEK, M.,

FICOVÁ, S. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 50).

Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej namieta, že „keďže predmetná smernica sa

vzťahuje na povoľovanie projektov, pričom povoľovaním je rozhodnutie príslušného

orgánu, alebo orgánov realizovať projekt, nie je možné vylúčiť verejnosť z toho procesu z

dôvodu, že sa nezúčastnila na inom procese“.

Podľa § 1 ods. 1 písm. a) bodu 2 zákona EIA tento zákon upravuje postup odborného

a verejného posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie navrhovaných

činností pred rozhodnutím o ich umiestnení alebo pred ich povolením podľa osobitných

predpisov (napr. aj zákon o banskej činnosti). Účelom tohto zákona je v zmysle jeho § 2

písm. e) najmä získať odborný podklad na schválenie strategického dokumentu a na vydanie

rozhodnutia o povolení činnosti podľa osobitných predpisov.

Aj keď je v podmienkach Slovenskej republiky s prihliadnutím na konkrétne

okolnosti prípadu konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (zákon EIA)

oddelené od samotného povoľovacieho konania (zákon o banskej činnosti), podľa

judikatúry Súdneho dvora EÚ môže byť povolenie vydané v zmysle smernice EIA zložené

z kombinácie viacerých rozličných rozhodnutí [ktoré sú výsledkom viacerých po sebe

nasledujúcich štádií (napr. rozsudky zo 7. 1. 2004, Wells, C-201/02, Zb. s. I-723, bod 52,

a zo 4. 5. 2006, Komisia/Spojené kráľovstvo, C-508/03, Zb. s. I 3969, bod 102)].

„Povoľovacie konanie“ v zmysle smernice EIA teda podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ

začalo už v konkrétnych podmienkach posudzovanej veci konaním o posudzovaní vplyvov

na životné prostredie, pričom následné povoľovacie konanie upravené zákonom o banskej

činnosti nie je „iným konaním“ formálne oddeleným od konania o posudzovaní vplyvov na

životné prostredie. Uvedené platí aj v nadväznosti na skutočnosť, že výsledkom konania

o posúdení vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA je záverečné stanovisko vydané

v posudzovanej veci Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky v súlade

s § 37 citovaného zákona, pričom pri následnom rozhodovaní o povolení navrhovanej

činnosti sa musí prihliadať na obsah tohto záverečného stanoviska k činnosti a povoľujúci

orgán nemôže bez priloženia záverečného stanoviska k činnosti vydať rozhodnutie podľa

osobitných predpisov o povolení navrhovanej činnosti [napr. aj zákon o banskej činnosti

(§ 38 ods. 1 a 2 zákona EIA)].

Ústavný súd nezistil (a sťažovateľ opak netvrdí ani v sťažnosti), že by sťažovateľ ako

fyzická osoba vystupoval aktívne v rámci konania o posúdení vplyvov navrhovanej činnosti

na životné prostredie podľa zákona EIA a splnil tak podmienky vyplývajúce zo zákona

o banskej činnosti podmieňujúce účastníctvo v konaní o povolení banskej činnosti.

Vzhľadom na uvedené preto nemožno súhlasiť s argumentom sťažovateľa o jeho vylúčení

z „povoľovacieho procesu“ založeným výlučne na jeho argumentácii o oddelení konania

o posúdení vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA od povoľovacieho konania

podľa zákona o banskej činnosti.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi obsahom základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s jeho základným právom na zdravé životné prostredie podľa

a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 a čl. 9 ods. 2 Aarhurského

dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

rozsudkom

Podľa čl. 6 Aarhurského dohovoru (Účasť verejnosti na rozhodovaniach

o vymedzených činnostiach)

„1. Každá Strana a) bude uplatňovať ustanovenia tohto článku vo vzťahu

k rozhodnutiam či povoliť navrhované činnosti uvedené v Prílohe I., b) v súlade so svojím

národným právom bude tiež uplatňovať ustanovenia tohto článku na rozhodnutia

o navrhovaných činnostiach mimo rozsahu Prílohy I., ktoré môžu mať významný vplyv

na životné prostredie. Strany pre tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť je

predmetom týchto ustanovení; a c) sa môže rozhodnúť, a to od prípadu k prípadu, ak to

národné právo umožňuje, neuplatňovať ustanovenia tohto článku na navrhované činnosti

slúžiace účelom obrany štátu, ak sa táto Strana domnieva, že takéto uplatnenie môže mať

nepriaznivý vplyv na tieto účely.

2. Zainteresovaná verejnosť bude informovaná hneď na začiatku rozhodovacieho

procesu týkajúceho sa životného prostredia, podľa okolností či už verejným oznamom,

alebo jednotlivo, a to vhodným, včasným a účinným spôsobom, okrem iného,

o: a) navrhovanej činnosti a žiadosti, o ktorej sa bude rozhodovať; b) podstate možných

rozhodnutí alebo o návrhu rozhodnutia; c) verejnej inštitúcii zodpovednej za prijatie

rozhodnutia; d) uvažovanom postupe vrátane toho, ako a kedy môže byť poskytnutá táto

informácia: i) začiatok procesu; ii) možnosti účasti verejnosti; iii) čas a miesto akéhokoľvek

plánovaného verejného prerokovania; iv) uvedenie verejnej inštitúcie, od ktorej môžu byť

získané príslušné informácie a kde boli informácie pre účely preskúmania verejnosťou

uložené; v) uvedenie príslušnej verejnej inštitúcie alebo akéhokoľvek iného úradného

orgánu, ktorému môžu byť predložené pripomienky alebo otázky a časového rozpisu pre

predloženie pripomienok a otázok; a vi) uvedenie toho, aké informácie o životnom prostredí

vzťahujúce sa k navrhovanej činnosti sú k dispozícii, a e) skutočnosti, že činnosť podlieha

národnému alebo cezhraničnému procesu hodnotenia vplyvov na životné prostredie.

3. Procesy účasti verejnosti budú zahŕňať primeraný časový rámec pre jednotlivé

fázy, ktorý poskytne dostatočný čas pre informovanie verejnosti v súlade s odsekom 2 a pre

verejnosť možnosť pripraviť sa a účinne sa zúčastňovať na rozhodovacom procese

o životnom prostredí.

4. Každá Strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky

možnosti a účasť verejnosti môže prebiehať účinne.

5. Každá Strana bude, ak je to primerané, stimulovať potenciálnych žiadateľov, aby

zistili zainteresovanú verejnosť, vstúpili s ňou do diskusie a ešte pred požiadaním o súhlas

jej poskytli informáciu o cieľoch ich žiadosti.

6. Každá Strana bude žiadať príslušné verejné inštitúcie, aby za účelom preskúmania

poskytli zainteresovanej verejnosti, na základe žiadosti, ak to vyžaduje národné právo,

prístup bez poplatku, a ihneď, ako je to možné, ku všetkým informáciám týkajúcim sa

rozhodovacieho procesu uvedeného v tomto článku, ktoré sú dostupné počas etapy účasti

verejnosti, a to bez ovplyvnenia práva Strany na odmietnutie zverejnenia určitej informácie

podľa článku 4, odsek 3 a 4. Príslušné informácie budú obsahovať najmenej a bez toho, že

by boli dotknuté ustanovenia článku 4:

a) popis miesta činnosti a fyzikálnu a technickú charakteristiku navrhovanej činnosti

vrátane odhadu očakávaných reziduí a emisií;

b) popis významných vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie;

c) popis uvažovaných opatrení na prevenciu a/alebo zmiernenie vplyvov vrátane

vypúšťaných emisií;

d) netechnické zhrnutie vyššie uvedeného;

e) náčrt hlavných možností riešenia vypracovaných žiadateľom; a

f) hlavné správy a odporúčania, ktoré boli v súlade s národným zákonodarstvom,

postúpené verejnej inštitúcii v čase, keď má byť zainteresovaná verejnosť informovaná

v súlade s odsekom 2.

7. Spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti predložiť písomné, alebo ak je to

primerané, na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom, akékoľvek

pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo vzťahu

k navrhovanej činnosti.

8. Každá Strana zabezpečí, aby pri rozhodovaní boli povinne zohľadnené výsledky

účasti verejnosti.

9. Každá Strana zabezpečí, aby po prijatí rozhodnutia verejnou inštitúciou bola

verejnosť okamžite informovaná v súlade s príslušnými postupmi. Každá Strana sprístupní

verejnosti text rozhodnutia spolu s odôvodneniami a úvahami, na ktorých je rozhodnutie

založené.

10. Každá Strana zabezpečí, že v prípade, keď verejná inštitúcia prehodnotí alebo

bude meniť prevádzkové podmienky pre činnosť uvedenú v odseku 1, ustanovenia odsekov

2 až 9 tohto článku sa budú aplikovať, mutatis mutandis (s nevyhnutnými zmenami

v podrobnostiach) a tiež tam, kde je to vhodné.

11. Každá Strana uplatní, v rámci svojho národného práva, a to v možnom

a primeranom rozsahu, ustanovenia tohto článku v rozhodnutiach týkajúcich sa povoľovania

zámerného uvoľňovania geneticky modifikovaných organizmov do životného prostredia.“

V súlade s čl. 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru každá Strana, v rámci svojho

národného práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný

záujem; alebo, alternatívne b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to

právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku,

mali prístup k opravným prostriedkom pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným

orgánom ustanoveným na základe zákona za účelom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť

akéhokoľvek rozhodnutia, skutku alebo opomenutia, ktoré sú predmetom ustanovení článku

6, v prípadoch upravených ustanoveniami národného práva a bez toho, že by boli dotknuté

ustanovenia odseku 3, ktoré sú predmetom iných relevantných ustanovení tohto dohovoru.

O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie ich práva, bude rozhodnuté

v súlade s požiadavkami národného práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti

široký prístup k súdnemu konaniu v rozsahu, ktorý stanovuje tento dohovor. Pre tento účel

sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku

2, odsek 5 považuje za dostatočný pre účel písmena a). Tieto organizácie budú považované

za také, že ich práva môžu byť poškodené pre účel písmena b). Ustanovenia odseku 2

nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá

požiadavka uplatnenia správnych opravných prostriedkov pred súdnymi opravnými

prostriedkami, ak takáto požiadavka vyplýva z národného práva.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením označených ustanovení

Aarhurského dohovoru argumentuje, že vzhľadom na skutočnosť, že v súlade s Občianskym

súdnym poriadkom môže žalobou napadnúť rozhodnutie správneho orgánu pre jeho

nezákonnosť len účastník správneho konania, pričom jemu bolo odopreté postavenie

účastníka správneho konania, a preto malo zároveň dôjsť aj k porušeniu čl. 6 v spojení

s čl. 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru. Z argumentácie sťažovateľa teda vyplýva, že

porušenie práv podľa Aarhurského dohovoru spája so svojím tvrdením o nezákonnosti

napadnutého postupu a napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorými v konečnom

dôsledku malo dôjsť k „znemožneniu jeho účasti v správnom konaní“. Keďže ústavný súd

dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

rozsudkom nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa

sťažovateľa, tak nemohlo dôjsť ani k porušeniu ním označených práv podľa čl. 6 v spojení

s čl. 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014