Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 368/2014
PDF · 457.71 KB
No categories available
IV. ÚS 368/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť T. S., zastúpeného
advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení so základným právom na priaznivé životné podmienky podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených
činnostiach podľa čl. 6 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
a práva na prístup k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 2 Dohovoru o prístupe k informáciám,
účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach
životného prostredia postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Sžp 10/2012 a jeho rozsudkom z 21. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára
2013 telefaxom a 8. februára 2013 osobne doručená sťažnosť T. S. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom na priaznivé
životné podmienky podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, práva na účasť verejnosti na rozhodovaniach
o vymedzených činnostiach podľa čl. 6 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného
prostredia (ďalej len „Aarhurský dohovor“) a práva na prístup k spravodlivosti podľa čl. 9
ods. 2 Aarhurského dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžp 10/2012 (ďalej len „napadnuté
konanie“) a jeho rozsudkom z 21. novembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou
doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 15. augusta 2011 podľa
§ 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a § 247 a nasl. OSP domáhal
preskúmania rozhodnutia Hlavného banského úradu v Banskej Štiavnici (ďalej len „hlavný
banský úrad“) č. 562-1177/2011 z 10. júna 2011, ktorým tento (čiastočne) zmenil v súlade
s § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení
neskorších predpisov rozhodnutie Obvodného banského úradu v Košiciach (ďalej len
„obvodný banský úrad“) č. 32-233/2011 zo 7. februára 2011 [obvodný banský úrad týmto
rozhodnutím nepriznal sťažovateľovi postavenie účastníka konania vo veci povolenia
banskej činnosti] a rozhodol, že sťažovateľ nie je účastníkom konania vo veci povolenia
banskej činnosti pre obchodnú spoločnosť K., s. r. o. (ďalej aj „žiadateľka“). Krajský súd
o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 6 S 91/2011-48 z 19. januára 2012 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu z 19. januára 2012“) tak, že ju zamietol. Proti rozsudku krajského súdu
z 19. januára 2012 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým
rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní
a jeho napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa
ústavy a práv podľa Aarhurského dohovoru, pričom napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
je podľa neho «v rozpore s článkom 10a Smernice Rady č. 85/337/EHS účinnej v čase
rozhodovania prvostupňového, aj odvolacieho správneho orgánu (článok 11 Smernice
č. 2011/92/EÚ účinnej od 17. 2. 2012).
... sťažovateľ je obyvateľom obce N., v katastrálnom území ktorej sa má vykonávať
povoľovaná banská činnosť.
Rovnako je nepochybné, že táto banská činnosť bola už pred konaním na OBÚ
v Košiciach, ktoré začalo na návrh spoločnosti K., s. r. o. dňa 17. 9. 2010 vykonávaná
na základe prvšieho povolenia na takúto činnosť.
Rovnako niet pochýb o tom, že uvedená činnosť je činnosťou, ktorá môže mať
závažný vplyv na životné prostredie a podlieha posudzovaniu vplyvov na životné prostredie
podľa Smernice Rady 85/337/EHS. Počas posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti
na životné prostredie podľa Zákona č. 24/2006 Z. z. boli zistené tieto okolnosti, ktoré mali
vplyv na životné prostredie, ktoré sú uvedené v Záverečnom stanovisku MŽP SR
zo dňa 5. 2. 2010:
„Najväčší negatívny vplyv na hlukové pomery a pohodu života obyvateľov
dotknutých sídel má doprava po existujúcej komunikácii III050193.
Podmienkou dodržania povolených limitov pri doprave odpovedajúcej zvýšeným
objemom odvážaného kameniva je odklonenie dopravy kameniva na novú komunikáciu
mimo zastavaného územia.“
... Sťažovateľ považuje za nesporné, že negatívny vplyv na hlukové pomery a pohodu
života jeho, ako obyvateľa dotknutého sídla, je v rozpore s jeho právom na zdravé životné
prostredie, ako aj s právom na súkromie. Ako už bolo uvedené, zistenie týchto negatívnych
vplyvov explicitne vyplýva zo Záverečného stanoviska MŽP SR.
Je teda nepochybné, že žiadateľ o povolenie banskej činnosti bol v súlade s ust. § 17
ods. 2 Zákona o banskej činnosti povinný predložiť spolu so žiadosťou o povolenie banskej
činnosti doklady o vyriešení stretu záujmov (záujmov žiadateľa na realizácií banskej
činnosti a jeho záujmu na vedení súkromného života bez nadmerných negatívnych vplyvov
spôsobených prepravou vyťaženého materiálu a práva na zdravé životné prostredie, ktoré
rovnako zahŕňa právo nebyť vystavený neprimeranej expozícii hluku).
Ako vyplýva z ust. § 17 ods. 2 Zákona o banskej činnosti, v prípade, že žiadosť
žiadateľa neobsahuje všetky doklady, banský úrad má vyzvať žiadateľa na predloženie
dokladov (v tomto prípade dokladu o vyriešení stretu záujmov) a v prípade, že k vyriešeniu
stretu záujmov nedôjde, má banský úrad konanie o žiadosti o povolenie banskej činnosti
zastaviť.
Sťažovateľ nemôže byť ukrátený na svojich právach tým, že OBÚ v Košiciach konal
v rozpore s týmito ustanoveniami zákona a bez ohľadu na to, že žiadateľ nepredložil doklad
o vyriešení stretu záujmov medzi obyvateľmi obce N. a žiadateľkou, pokračoval v konaní
o povolení banskej činnosti, ktorej predmetom nie je doprava vyťaženého materiálu.
Sťažovateľ pred správnymi orgánmi, aj všeobecnými súdmi namietal, že podmienenie
začatia správneho konania o povolení banskej činnosti vyriešením stretu záujmov má
zabezpečiť práve to, o čo sa sťažovateľ usiloval a čoho sa v konaní domáhal, a tým je
odstránenie, alebo zmiernenie negatívnych vplyvov banskej činnosti na životné prostredie
a právom chránené záujmy fyzických, alebo právnických osôb, ktoré môžu byť týmito
vplyvmi banskej činnosti zasiahnuté. Správne orgány oboch stupňov, aj všeobecné súdy
však v rozpore nielen s označenými ustanoveniami Zákona o banskej činnosti postupovali
tak, že sťažovateľovi odňali možnosť účinne svoje práva obhajovať, keď na jednej strane
začali konanie o povolení banskej činnosti bez preukázania vyriešenia stretu záujmov, na
druhej strane sťažovateľovi neumožnili účasť na konaní s odôvodnením, že banská činnosť
nezahŕňa v sebe dopravu vyťaženého materiálu.
Sťažovateľ už vo svojom odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
poukázal na to, že so zreteľom na ustanovenie Smernice č. 85/337/EHS má ako člen
dotknutej verejnosti právo na účasť na rozhodovacích procesoch týkajúcich sa povoľovania
projektov, ktoré znamenajú okrem iného aj ťažbu nerastných surovín. Za situácie, ktorá je
nesporná (nesporné je, že sťažovateľ je obyvateľom obce N. a je dotknutý
vo svojich právach navrhovaným projektom), ustanovenia Smernice 85/337/EHS
nepripúšťajú pochybnosť, že konanie o povolenie banskej činnosti je činnosťou, ktorá môže
mať závažný vplyv na životné prostredie a konanie pred správnym orgánom je také, ktorého
výsledok umožní (alebo neumožní) žiadateľovi navrhovanú činnosť realizovať.
Bez ohľadu na to, že slovenská právna úprava rozdeľuje posudzovanie vplyvov
navrhovanej činnosti a konanie o povolení tejto činnosti do rozdielnych konaní riadiacich
sa osobitnými právnymi predpismi, nemožno, so zreteľom na vyššie citované ustanovenia
komunitárneho práva, odňať sťažovateľovi, ako členovi verejnosti, možnosť na prístup
k opravným prostriedkom pred súdom alebo iným nestranným a nezávislým orgánom
ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť
akéhokoľvek rozhodnutia, skutku alebo nečinnosti, ktoré boli predmetom Smernice
č. 85/337/EHS, teraz Smernice 2011/92/EÚ.
Sťažovateľ sa nedomnieva, že samotná skutočnosť, že sú jednotlivé druhy činností,
ktoré môžu mať vplyv na životné prostredie predmetom úpravy vykonanej rôznymi právnymi
predpismi, zakladá možnosť posudzovať účasť verejnosti na týchto konaniach odlišne.
Citované ustanovenia Smernice č. 85/337/EHS vyjadrujú jednoznačný cieľ umožniť
dotknutej verejnosti napadnúť akékoľvek rozhodnutie smerujúce k umožneniu realizácie
činnosti, ktorá môže mať vplyv na životné prostredie. Skutočnosť, že proces posudzovania
vplyvov a povoľovací proces sú podľa slovenského právneho poriadku oddelené, rovnako
nemôže oprávňovať orgány verejnej moci neinterpretovať a neaplikovať ustanovenia
právnych predpisov Slovenskej republiky spôsobom, ktorý je v súlade s cieľmi a obsahom
smernice. Tým je nepochybne aj možnosť kontroly rozhodnutí orgánov verejnej moci
verejnosťou, osobitne dotknutou verejnosťou. V konkrétnom prípade to znamená, že
sťažovateľ, ako obyvateľ obce, v ktorej extraviláne, ale aj intraviláne sa plánuje vykonávať
navrhovaná banská činnosť, bývajúci na ulici, po ktorej sa plánuje preprava vyťaženého
materiálu, je nepochybne osobou, ktorá je povoľovanou činnosťou dotknutá.
Ak sa v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie v Záverečnom
stanovisku odporúča realizácia navrhovanej činnosti za predpokladu vybudovania novej
komunikácie mimo zastavané územia dotknutých obcí (článok 6 Bod 2 Záverečného
stanoviska) a ak je zvyšovanie objemu ťažby a jeho preprava podmienená odklonením
nákladnej dopravy z intravilánov obcí a výstavbou novej účelovej komunikácie
z kameňolomu po cestu druhej triedy (článok 6 bod 3 ods. 3 Záverečného stanoviska),
potom sťažovateľovi nemôže byť upreté právo byť účastníkom konania o povolení
navrhovanej činnosti, keď žiadna z týchto podmienok pred začatím konania o povolení
navrhovanej činnosti nebola splnená bez toho, aby mu bolo upreté právo, ktoré mu
z citovanej smernice vyplýva.
Sťažovateľ je presvedčený o tom, že výklad ustanovení Zákona č. 51/1988 Zb. jeho
§ 18 ods. 1, ktorý definuje kto je účastníkom konania, ktorý si osvojil tak prvostupňový súd,
ako aj správne orgány, je v skutkových a právnych okolnostiach predmetnej veci nesprávny,
nezákonný a zasahuje do sťažovateľom vyššie uvedených práv zaručených mu Ústavou SR.
Navyše mu upiera právo, ktoré mu priznáva Smernica č. 85/337/EHS vo svojom článku 10a.
Sťažovateľ sa týmto zároveň domáha priameho účinku článku 10a Smernice Rady
č. 85/337/EHS (v súčasnosti článok 11 Smernice Európskeho parlamentu a Rady
č. 2011/92/EU), pretože je presvedčený o tom, že nebola transponovaná do slovenského
právneho poriadku správne.
Sťažovateľ už poukázal na to, že neexistuje dôvod, pre ktorý by bolo možné
posudzovať povoľovacie konanie podľa Zákona o banskej činnosti odlišne, so zreteľom
na účasť verejnosti od konania o integrovanom povoľovaní podľa Zákona č. 245/2003 Z. z.
Podľa uvedeného zákona, jeho § 10, je účastníkom konania aj zainteresovaná
verejnosť, ktorou môže byť aj osoba, ktorá tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich
právach, právom chránených záujmoch, alebo povinnostiach priamo dotknutá, a to až
do času, kým sa nepreukáže opak.
Sťažovateľ je zároveň presvedčený o tom, že zmyslom a účelom Smernice
č. 85/337/EHS v časti týkajúcej sa účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch je
poskytnúť verejnosti skutočnú a nie fiktívnu účasť verejnosti na rozhodovacích procesoch.
Keďže predmetná smernica sa vzťahuje na povoľovanie projektov, pričom
povoľovaním je rozhodnutie príslušného orgánu, alebo orgánov realizovať projekt, nie je
možné vylúčiť verejnosť z toho procesu z dôvodu, že sa nezúčastnil na inom procese.
Sťažovateľ je zároveň presvedčený o tom, že postupom správnych orgánov, ktorých
pochybenie nenapravili ani všeobecné súdy zrušením ich rozhodnutí, bolo zasiahnuté
do jeho práva zakotveného v článku 6 v spojení s článkom 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru.
Ako je zrejmé z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, jeho častí upravujúcich
okruh osôb oprávnených napadnúť žalobou rozhodnutie správneho orgánu pre jeho
nezákonnosť, takéto oprávnenie má len účastník správneho konania. Tým, že sťažovateľovi
bolo odopreté postavenie účastníka konania, bolo mu odopreté právo na prístup
k spravodlivosti podľa článku 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru.
So zreteľom na skutočnosť, že podľa doterajšej súdnej praxe záverečné stanovisko
vydané v procese posudzovania vplyvov určitých činností a projektov na životné prostredie
nie je spôsobilým predmetom prieskumu, jedinou možnosťou ako naplniť jeho právo
vyplývajúce mu z článku 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru, je byť v konaní o povolení spornej
činnosti v postavení účastníka konania.
Sťažovateľ je zároveň presvedčený o tom, že tak ustanovenie článku 46 ods. 1 Ústavy
SR v spojení s článkom 44 ods. 1 Ústavy SR zabezpečuje sťažovateľovi právo, aby ako
osoba dotknutá banskou činnosťou sa mohol svojho práva na životné prostredie domáhať
v takomto konaní (o povolení banskej činnosti) v postavení účastníka konania. Sťažovateľ
osobitne zdôrazňuje, že, ako to vyplýva z obsahu jeho sťažnosti, konaním o povolení banskej
činnosti boli dotknuté jeho konkrétne práva, ktoré označil v tejto sťažnosti vyššie.».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa T. S.
- zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky v spojení s právom na zdravé
životné prostredie zakotveným v článku 44 ods. 1 Ústavy SR,
- právo na účasť, ako člena zainteresovanej verejnosti, na rozhodovaniach
o vymedzených činnostiach podľa článku 6 Aarhurského dohovoru a
- právo na prístup k spravodlivosti podľa článku 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru
bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžp/10/2012 dňa 21. 11.
2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 2 Sžp/10/2012 dňa 21. 11. 2012 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Predseda najvyššieho súdu doručil ústavnému súdu 29. novembra 2013 prípis,
v ktorom uplatnil námietku predpojatosti proti všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu,
o ktorej rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 40/2014-24 z 29. januára
2014 tak, že sudcov IV. senátu nevylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom
ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10185/2013. Označené uznesenie bolo sudcom doručené
17. februára 2014. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemohol o sťažnosti sťažovateľa
v období od uplatnenia námietky predpojatosti až do rozhodnutia o nej konať.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 44 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní
a jeho napadnutým rozsudkom
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné podmienky.
Sťažovateľ namieta nesprávny postup správneho orgánu, ktorý v rozpore
s ustanoveniami zákona Slovenskej národnej rady č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti,
výbušninách a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o banskej činnosti“) nepožadoval od žiadateľa o povolenie banskej činnosti „doklad
o vyriešení stretu záujmov“ a následne nezastavil konanie o povolenie banskej činnosti
z dôvodu, že k vyriešeniu stretu záujmov nedošlo, keďže podľa sťažovateľa „podmienenie
začatia správneho konania o povolení banskej činnosti vyriešením stretu záujmov má
zabezpečiť práve to, o čo sa sťažovateľ usiloval a čoho sa v konaní domáhal, a tým je
odstránenie, alebo zmiernenie negatívnych vplyvov banskej činnosti na životné
prostredie...“. V dôsledku uvedeného správne orgány, ako aj všeobecné súdy konali podľa
sťažovateľa v rozpore so zákonom o banskej činnosti, keď mu „odňali možnosť účinne
svoje práva obhajovať, keď na jednej strane začali konanie o povolení banskej činnosti
bez preukázania vyriešenia stretu záujmov, na druhej strane sťažovateľovi neumožnili účasť
na konaní s odôvodnením, že banská činnosť nezahŕňa v sebe dopravu vyťaženého
materiálu“.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených ústavný súd zistil najmä tieto skutočnosti
relevantné pre posúdenie opodstatnenosti sťažnosti:
Na základe žiadosti obchodnej spoločnosti K, s. r. o., zo 17. septembra 2010
o povolenie banskej činnosti (doplnenej žiadosťou z 30. novembra 2010) obvodný banský
úrad prípisom č. 1304-3993/2010 zo 7. januára 2011 oznámil začatie konanie v predmetnej
veci a nariadil ústne pojednávanie spojené s miestnou ohliadkou
na 21. január 2011. Zo zápisnice z ústneho pojednávania vyplýva, že v rámci diskusie
vystúpil k „problematike odvozu vydobytého a upraveného nerastu po opustení lomu“
(citované zo zápisnice z 21. januára 2011, pozn.) aj sťažovateľ.
Obvodný banský úrad následne svojím rozhodnutím č. 32-233/2011 zo 7. februára
2011 (ďalej len „rozhodnutie obvodného banského úradu zo 7. februára 2011“) „účasť
a vystúpenie“ sťažovateľa na ústnom pojednávaní uskutočnenom 21. januára 2011 posúdil
v zmysle § 18 ods. 1 zákona o banskej činnosti a nepriznal mu postavenie účastníka konania
vo veci povolenia banskej činnosti s odôvodnením, že nemá žiadny právny vzťah
k pozemkom, ktorých sa dotýka povolenie banskej činnosti v prospech žiadateľky.
Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu obvodného banského úradu zo 7. februára 2011
odvolanie, o ktorom rozhodol hlavný banský úrad rozhodnutím z 10. júna 2011, ktorým
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil a s poukazom na § 14 ods. 1 zákona
Správneho poriadku rozhodol, že sťažovateľ nie je účastníkom konania o povolenie banskej
činnosti, pričom k odvolacej námietke týkajúcej sa dopravy vyťaženej horniny cez obec N.
predovšetkým uviedol: „... preprava vydobytého nerastu (tovaru) nie je súčasťou banskej
činnosti – otvárka, príprava a dobývanie výhradného ložiska, o povolenie ktorej
organizácia žiada. Podľa bodu 1.2.9 Prílohy č. 3 vyhl. SBÚ č. 89/1988 Zb. o racionálnom
využívaní výhradných ložísk, o povoľovaní a ohlasovaní banskej činnosti a ohlasovaní
činnosti vykonávanej banským spôsobom v znení vyhl. SBÚ č. 16/1992 Zb., ktorá upravuje
náležitosti plánu otvárky, prípravy a dobývania výhradného ložiska, je súčasťou tejto
banskej činnosti banská doprava, teda v súvislosti s vydobytým nerastom, jeho doprava od
lomovej steny do úpravne, ak ide o úpravu v súvislosti s dobývaním.“
Následne sa sťažovateľ žalobou v rámci správneho súdnictva domáhal preskúmania
rozhodnutia hlavného banského úradu z 10. júna 2011 v súlade s ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku, ktorú krajský súd rozsudkom z 19. januára 2012 zamietol.
O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 19. januára 2012 rozhodol
napadnutým rozsudkom najvyšší súd tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku predovšetkým uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj
administratívny spis žalovaného číslo 562/2011 zistil, že rozhodnutím žalovaného, ktoré je
predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania, nebolo vyhovené žiadosti žalobcu
o priznanie postavenia účastníka konania vo veci povolenia banskej činnosti pre
organizáciu K., s. r. o. N. v dobývacom priestore V... Pri rozhodovaní správne orgány
vychádzali z vymedzenia okruhu účastníkov konania o povolenie banskej činnosti
v ustanovení § 18 ods. 1 zákona o banskej činnosti, ktorého aplikácia má v danej veci
prednosť, lebo je „lex specialis“ v pomere ku všeobecnému vymedzeniu („lex generalis“)
okruhu účastníkov konania v § 14 správneho poriadku. Ako ďalej vyplýva z obsahu
administratívneho spisu žalovaného a z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov,
predmetom povoľovacieho konania v danej veci je banská činnosť, teda otvárka, príprava
a dobývanie výhradného ložiska; preprava vydobytého nerastu nie je súčasťou povoľovanej
banskej činnosti, preto nebol daný zákonný dôvod, aby žalobca bol účastníkom konania vo
veci povolenia banskej činnosti. Krajský súd žalobu zamietol, keď po prejednaní veci
nezistil porušenie zákona v postupe a rozhodovaní žalovaného.
Nepochybili podľa názoru najvyššieho súdu správne orgány, keď účastníctvo
pri rozhodovaní vo veci povolenia banskej činnosti posudzovali podľa § 18 zákona
o banskej činnosti, v ktorom je ustanovené, že účastníkmi konania o povolenie banskej
činnosti sú žiadateľ, fyzické a právnické osoby, ktorých práva a právom chránené záujmy
alebo povinnosti môžu byť povolením dotknuté, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej
toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu 12d) a obec, v územnom obvode ktorej sa má
banská činnosť vykonávať. Odkaz 12d) odkazuje na ustanovenia § 24 až 27 zákona
č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V nich je upravený zákonný
postup a podmienky, za ktorých môže mať fyzická osoba ako zainteresovaná verejnosť,
ktorá má záujem alebo môže mať záujem na postupoch environmentálneho rozhodovania,
postavenie účastníka konania. Keďže žalobca podľa uvedených zákonných podmienok
nepostupoval, neprebehlo v danej veci povoľovacie konanie podľa osobitného predpisu (tu
podľa zákona o banskej činnosti - viď. odkaz 2 k § 24a ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z.),
nebolo a ani mu nemohlo byť priznané postavenie účastníka konania. To mu nemohlo byť
priznané ani z dôvodu, že aj podľa názoru najvyššieho súdu preprava vydobytého nerastu
nie je súčasťou banskej činnosti, ktorá je predmetom daného povoľovacieho konania. Nebol
preto ani podľa názoru najvyššieho súdu daný zákonný dôvod na kladné rozhodnutie
o účastníctve žalobcu vo veci povolenia banskej činnosti pre organizáciu K., s. r. o. N.
v dobývacom priestore V... Takisto Smernica Rady č. 85/337/EHS bola prílohou č. 16
k zákonu č. 24/2006 Z. z. prebratá do nášho vnútroštátneho poriadku, pričom uvedeným
zákonom je v ustanoveniach § 24 až 28 (pomenovaných „Účasť zainteresovanej
verejnosti“) stanovený postup, ktorý je potrebné dodržať, aby zainteresovaná verejnosť
dosiahla postavenie účastníka konania v rámci následného povoľovacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky
žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli
ovplyvniť posúdenie danej veci. Taktiež pri riešení procesnej otázky okruhu účastníkov
konania nebolo možné zaoberať sa vecným obsahom záverečného stanoviska Ministerstva
životného prostredia SR, vydaného dňa 5. 2. 2010 podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o
posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Preto
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S/91/2011-48 zo dňa 19. januára
2012 ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku a
§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s jeho
odôvodnením
(§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).»
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné
poukázať predovšetkým na povahu a špecifiká správneho súdnictva podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov
verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy (§ 244 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia
a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (m. m.
Smernica Rady 85/337/ES z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých
verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej aj „smernica EIA“) v znení
smernice Rady 97/11/ES z 3. marca 1997, ktorou sa mení smernica Rady 85/337/ES
o posudzovaní vplyvov niektorých verejných a súkromných projektov na životné prostredie,
smernica 2003/35/ES Európskeho parlamentu a Rady z 26. mája 2003, ktorou sa
zabezpečuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých plánov a programov týkajúcich sa
životného prostredia a ktorou sa menia a dopĺňajú s ohľadom na účasť verejnosti a prístup
k spravodlivosti smernice Rady 85/337/ES a 96/61/ES, a smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2001/42/ES z 27. júna 2001 o posudzovaní vplyvov určitých plánov a programov na
životné prostredie boli do nášho právneho poriadku transponované zákonom
č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon EIA“).
V súlade s § 18 ods. 1 zákona o banskej činnosti účastníkmi konania o povolenie
banskej činnosti sú žiadateľ, fyzické a právnické osoby, ktorých práva a právom chránené
záujmy alebo povinnosti môžu byť povolením dotknuté, fyzická osoba alebo právnická
12d)
osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu,a obec, v územnom obvode
ktorej sa má banská činnosť vykonávať.
Citované ustanovenie zákona o banskej činnosti poznámka pod čiarou 12d odkazuje
na § 24 až § 27 zákona EIA.
Účastníctvo fyzickej osoby v rámci povoľovacieho konania podľa zákona o banskej
činnosti upravuje okrem iného aj § 24a ods. 1 zákona EIA, a to tak, že ho podmieňuje
podaním písomného stanoviska podľa § 23 ods. 4, § 30 ods. 5 alebo podľa § 35 ods. 3
zákona EIA, z ktorého vyplýva záujem tejto fyzickej osoby na rozhodnutí (v následnom
povoľovacom konaní, pozn.). Právna úprava účastníctva fyzickej osoby na povoľovacom
konaní podľa § 24a zákona EIA nadobudla účinnosť 1. mája 2010.
V súlade s § 23 ods. 4 zákona EIA rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán
a dotknutá obec doručia písomné stanoviská k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od jeho
doručenia. Verejnosť môže doručiť dotknutej obci svoje písomné stanovisko k zámeru
príslušnému orgánu do 21 dní od doby, keď bola o zámere informovaná, alebo od
zverejnenia oznámenia podľa odseku 3.
Podľa § 30 ods. 5 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie verejnosť,
dotknutá obec, dotknutý samosprávny kraj, dotknutý orgán a ďalšie osoby môžu predložiť
pripomienky k rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti do desiatich dní od jeho
zverejnenia podľa odseku 4 príslušnému orgánu, ktorý ich po vyhodnotení doručí
navrhovateľovi.
V súlade s § 35 ods. 3 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
zainteresovaná verejnosť môže doručiť príslušnému orgánu písomné stanovisko do 30 dní
od doručenia záverečného zhrnutia.
Konfrontujúc citovanú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
s na vec sťažovateľa sa vzťahujúcou právnou úpravou, ústavný súd zastáva názor, že
najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo považoval tak
rozhodnutie krajského súdu, ako aj rozhodnutia správnych orgánov za vecne správne.
Stručne a výstižne zopakoval skutkový stav, tak ako bol zistený správnymi orgánmi,
a posúdil, či tieto orgány na takto zistený skutkový stav správne aplikovali príslušné platné
právne predpisy (zákon
o banskej činnosti a zákon EIA, pozn.), pričom dospel k záveru, že to tak bolo. Stotožnil sa
so závermi krajského súdu, ktorý žalobu sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia hlavného
banského úradu ako nedôvodnú zamietol, a zrozumiteľne deklaroval, prečo neboli dané
zákonné dôvody na to, aby sťažovateľ bol účastníkom konania o povolení banskej činnosti.
Rovnako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva,
ktorými zákonnými ustanoveniami sa pri svojom rozhodovaní riadil a akým spôsobom boli
tieto ustanovenia na vec aplikované. Ústavný súd nezistil žiadnu svojvôľu najvyššieho súdu
pri uplatňovaní príslušných právnych noriem alebo to, že by jeho právne závery nemali
oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by mohli zakladať záver o tom, že najvyšší
súd ním (ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu) porušil základné právo
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru ústavný súd najmä uvádza:
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým argumentuje, že výklad ustanovení
upravujúcich účastníctvo v konaní podľa zákona o banskej činnosti je nesprávny aj
z dôvodu, že mu upiera právo, ktoré mu priznáva „Smernica EIA vo svojom článku 10a“,
pričom sa zároveň domáha priameho účinku tohto ustanovenia, pretože je presvedčený
o tom, že citované ustanovenie smernice nebolo transponované do slovenského právneho
poriadku správne.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa
námietkou sťažovateľa týkajúcou sa „nesprávnej transpozície smernice EIA“ zaoberal, aj
keď len stručne a v konkrétnosti posudzovanej veci odkázal na ustanovenia zákona EIA
(preberejúceho ustanovenia citovanej smernice), ktoré upravujú problematiku účastníctva
v konaní EIA a ustanovujú podmienky, splnenie ktorých sa vyžaduje na priznanie
účastníctva v následnom povoľovacom konaní, pričom jeho záver považuje ústavný súd
vzhľadom na ďalej uvádzané skutočnosti za ústavne udržateľný.
Podľa čl. 10a smernice EIA „Členské štáty zaistia, aby v súlade s príslušným
vnútroštátnym právnym systémom, dotknutá verejnosť: a) ktorá má dostatočný záujem [na
konaní (neoficiálny preklad)], alebo b) ak pretrváva porušovanie (ktorá tvrdí, že došlo
k porušeniu – neoficiálny preklad) práva v prípadoch, kde to právne predpisy členského
štátu upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mala prístup
k opravným prostriedkom pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom
ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť
akéhokoľvek rozhodnutia, skutku (rozhodnutia, aktu – neoficiálny preklad) alebo
nečinnosti, ktoré sú predmetom ustanovení tejto smernice o účasti verejnosti…
O tom, čo predstavuje dostatočný záujem (na konaní – neoficiálny preklad)
a porušovanie práva, rozhodnú členské štáty v súlade s cieľom poskytnúť dotknutej
verejnosti široký prístup k spravodlivosti. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej
organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 1 odseku 2, považuje za dostatočný
na účely pododseku a) tohto článku. Tieto organizácie sa tiež považujú za nositeľa práv,
ktoré môžu byť poškodené v zmysle písmena b) tohto článku.
Povinnosť členských štátov dosiahnuť výsledok ustanovený smernicou, ako aj ich
povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy
na zabezpečenie plnenia tejto povinnosti sa vzťahujú na všetky orgány členských štátov
vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomocí [pozri rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) z 19. 1. 2010, Kücükdeveci, C 555/07,
Zb. s. I-365, bod 47 a citovanú judikatúru].
Súdny dvor EÚ už rozhodol, že vo všetkých prípadoch, kde sa ustanovenia smernice
z hľadiska ich obsahu zdajú nepodmienené a dostatočne presné, sa jednotlivci môžu na ne
odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu či už preto, že tento štát neprebral smernicu
do vnútroštátneho právneho poriadku v ustanovenej lehote, alebo preto, že ju prebral
nesprávne (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12. 2. 2009, Cobelfret, C-138/07, Zb. s. I-731,
bod 58). Zároveň však v súvislosti s čl. 10a smernice EIA posudzovaným ako celok
konštatoval, že ponecháva členským štátom značný rozhodovací priestor na určenie toho, čo
predstavuje porušenie práva, ako aj na ustanovenie podmienok prípustnosti žalôb a orgánov,
pred ktorými majú byť podané [uvedené sa netýka ustanovení posledných dvoch viet
tretieho odseku citovaného článku (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12. 5. 2011, Bund für
Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein-Westfalen eV, C-115/09,
body 55 a 56)].
Ústavný súd navyše poukazuje aj na ďalšiu skutočnosť, ktorá má na posúdenie
sťažovateľovej námietky nezanedbateľný význam, a síce to, že táto ním bola uplatnená až
v odvolacom konaní (teda v konaní pred najvyšším súdom). Odvolací súd v správnom
súdnictve pritom na túto námietku prihliadol a vysporiadal sa s ňou, aj keď stručne, aj
napriek tomu, že išlo o nový žalobný dôvod, ktorý mal byť uplatnený už v rámci žaloby
proti rozhodnutiu správneho orgánu, resp. mohol byť dodatočne uplatnený len do uplynutia
lehoty na podanie žaloby podľa § 247 ods. 1 OSP (k tomu pozri ŠTEFČEK, M.,
FICOVÁ, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 50).
Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej namieta, že „keďže predmetná smernica sa
vzťahuje na povoľovanie projektov, pričom povoľovaním je rozhodnutie príslušného
orgánu, alebo orgánov realizovať projekt, nie je možné vylúčiť verejnosť z toho procesu z
dôvodu, že sa nezúčastnila na inom procese“.
Podľa § 1 ods. 1 písm. a) bodu 2 zákona EIA tento zákon upravuje postup odborného
a verejného posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie navrhovaných
činností pred rozhodnutím o ich umiestnení alebo pred ich povolením podľa osobitných
predpisov (napr. aj zákon o banskej činnosti). Účelom tohto zákona je v zmysle jeho § 2
písm. e) najmä získať odborný podklad na schválenie strategického dokumentu a na vydanie
rozhodnutia o povolení činnosti podľa osobitných predpisov.
Aj keď je v podmienkach Slovenskej republiky s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti prípadu konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (zákon EIA)
oddelené od samotného povoľovacieho konania (zákon o banskej činnosti), podľa
judikatúry Súdneho dvora EÚ môže byť povolenie vydané v zmysle smernice EIA zložené
z kombinácie viacerých rozličných rozhodnutí [ktoré sú výsledkom viacerých po sebe
nasledujúcich štádií (napr. rozsudky zo 7. 1. 2004, Wells, C-201/02, Zb. s. I-723, bod 52,
a zo 4. 5. 2006, Komisia/Spojené kráľovstvo, C-508/03, Zb. s. I 3969, bod 102)].
„Povoľovacie konanie“ v zmysle smernice EIA teda podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ
začalo už v konkrétnych podmienkach posudzovanej veci konaním o posudzovaní vplyvov
na životné prostredie, pričom následné povoľovacie konanie upravené zákonom o banskej
činnosti nie je „iným konaním“ formálne oddeleným od konania o posudzovaní vplyvov na
životné prostredie. Uvedené platí aj v nadväznosti na skutočnosť, že výsledkom konania
o posúdení vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA je záverečné stanovisko vydané
v posudzovanej veci Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky v súlade
s § 37 citovaného zákona, pričom pri následnom rozhodovaní o povolení navrhovanej
činnosti sa musí prihliadať na obsah tohto záverečného stanoviska k činnosti a povoľujúci
orgán nemôže bez priloženia záverečného stanoviska k činnosti vydať rozhodnutie podľa
osobitných predpisov o povolení navrhovanej činnosti [napr. aj zákon o banskej činnosti
(§ 38 ods. 1 a 2 zákona EIA)].
Ústavný súd nezistil (a sťažovateľ opak netvrdí ani v sťažnosti), že by sťažovateľ ako
fyzická osoba vystupoval aktívne v rámci konania o posúdení vplyvov navrhovanej činnosti
na životné prostredie podľa zákona EIA a splnil tak podmienky vyplývajúce zo zákona
o banskej činnosti podmieňujúce účastníctvo v konaní o povolení banskej činnosti.
Vzhľadom na uvedené preto nemožno súhlasiť s argumentom sťažovateľa o jeho vylúčení
z „povoľovacieho procesu“ založeným výlučne na jeho argumentácii o oddelení konania
o posúdení vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA od povoľovacieho konania
podľa zákona o banskej činnosti.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi obsahom základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s jeho základným právom na zdravé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1
ústavy a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 a čl. 9 ods. 2 Aarhurského
dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
rozsudkom
Podľa čl. 6 Aarhurského dohovoru (Účasť verejnosti na rozhodovaniach
o vymedzených činnostiach)
„1. Každá Strana a) bude uplatňovať ustanovenia tohto článku vo vzťahu
k rozhodnutiam či povoliť navrhované činnosti uvedené v Prílohe I., b) v súlade so svojím
národným právom bude tiež uplatňovať ustanovenia tohto článku na rozhodnutia
o navrhovaných činnostiach mimo rozsahu Prílohy I., ktoré môžu mať významný vplyv
na životné prostredie. Strany pre tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť je
predmetom týchto ustanovení; a c) sa môže rozhodnúť, a to od prípadu k prípadu, ak to
národné právo umožňuje, neuplatňovať ustanovenia tohto článku na navrhované činnosti
slúžiace účelom obrany štátu, ak sa táto Strana domnieva, že takéto uplatnenie môže mať
nepriaznivý vplyv na tieto účely.
2. Zainteresovaná verejnosť bude informovaná hneď na začiatku rozhodovacieho
procesu týkajúceho sa životného prostredia, podľa okolností či už verejným oznamom,
alebo jednotlivo, a to vhodným, včasným a účinným spôsobom, okrem iného,
o: a) navrhovanej činnosti a žiadosti, o ktorej sa bude rozhodovať; b) podstate možných
rozhodnutí alebo o návrhu rozhodnutia; c) verejnej inštitúcii zodpovednej za prijatie
rozhodnutia; d) uvažovanom postupe vrátane toho, ako a kedy môže byť poskytnutá táto
informácia: i) začiatok procesu; ii) možnosti účasti verejnosti; iii) čas a miesto akéhokoľvek
plánovaného verejného prerokovania; iv) uvedenie verejnej inštitúcie, od ktorej môžu byť
získané príslušné informácie a kde boli informácie pre účely preskúmania verejnosťou
uložené; v) uvedenie príslušnej verejnej inštitúcie alebo akéhokoľvek iného úradného
orgánu, ktorému môžu byť predložené pripomienky alebo otázky a časového rozpisu pre
predloženie pripomienok a otázok; a vi) uvedenie toho, aké informácie o životnom prostredí
vzťahujúce sa k navrhovanej činnosti sú k dispozícii, a e) skutočnosti, že činnosť podlieha
národnému alebo cezhraničnému procesu hodnotenia vplyvov na životné prostredie.
3. Procesy účasti verejnosti budú zahŕňať primeraný časový rámec pre jednotlivé
fázy, ktorý poskytne dostatočný čas pre informovanie verejnosti v súlade s odsekom 2 a pre
verejnosť možnosť pripraviť sa a účinne sa zúčastňovať na rozhodovacom procese
o životnom prostredí.
4. Každá Strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky
možnosti a účasť verejnosti môže prebiehať účinne.
5. Každá Strana bude, ak je to primerané, stimulovať potenciálnych žiadateľov, aby
zistili zainteresovanú verejnosť, vstúpili s ňou do diskusie a ešte pred požiadaním o súhlas
jej poskytli informáciu o cieľoch ich žiadosti.
6. Každá Strana bude žiadať príslušné verejné inštitúcie, aby za účelom preskúmania
poskytli zainteresovanej verejnosti, na základe žiadosti, ak to vyžaduje národné právo,
prístup bez poplatku, a ihneď, ako je to možné, ku všetkým informáciám týkajúcim sa
rozhodovacieho procesu uvedeného v tomto článku, ktoré sú dostupné počas etapy účasti
verejnosti, a to bez ovplyvnenia práva Strany na odmietnutie zverejnenia určitej informácie
podľa článku 4, odsek 3 a 4. Príslušné informácie budú obsahovať najmenej a bez toho, že
by boli dotknuté ustanovenia článku 4:
a) popis miesta činnosti a fyzikálnu a technickú charakteristiku navrhovanej činnosti
vrátane odhadu očakávaných reziduí a emisií;
b) popis významných vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie;
c) popis uvažovaných opatrení na prevenciu a/alebo zmiernenie vplyvov vrátane
vypúšťaných emisií;
d) netechnické zhrnutie vyššie uvedeného;
e) náčrt hlavných možností riešenia vypracovaných žiadateľom; a
f) hlavné správy a odporúčania, ktoré boli v súlade s národným zákonodarstvom,
postúpené verejnej inštitúcii v čase, keď má byť zainteresovaná verejnosť informovaná
v súlade s odsekom 2.
7. Spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti predložiť písomné, alebo ak je to
primerané, na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom, akékoľvek
pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo vzťahu
k navrhovanej činnosti.
8. Každá Strana zabezpečí, aby pri rozhodovaní boli povinne zohľadnené výsledky
účasti verejnosti.
9. Každá Strana zabezpečí, aby po prijatí rozhodnutia verejnou inštitúciou bola
verejnosť okamžite informovaná v súlade s príslušnými postupmi. Každá Strana sprístupní
verejnosti text rozhodnutia spolu s odôvodneniami a úvahami, na ktorých je rozhodnutie
založené.
10. Každá Strana zabezpečí, že v prípade, keď verejná inštitúcia prehodnotí alebo
bude meniť prevádzkové podmienky pre činnosť uvedenú v odseku 1, ustanovenia odsekov
2 až 9 tohto článku sa budú aplikovať, mutatis mutandis (s nevyhnutnými zmenami
v podrobnostiach) a tiež tam, kde je to vhodné.
11. Každá Strana uplatní, v rámci svojho národného práva, a to v možnom
a primeranom rozsahu, ustanovenia tohto článku v rozhodnutiach týkajúcich sa povoľovania
zámerného uvoľňovania geneticky modifikovaných organizmov do životného prostredia.“
V súlade s čl. 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru každá Strana, v rámci svojho
národného práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný
záujem; alebo, alternatívne b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to
právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku,
mali prístup k opravným prostriedkom pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným
orgánom ustanoveným na základe zákona za účelom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť
akéhokoľvek rozhodnutia, skutku alebo opomenutia, ktoré sú predmetom ustanovení článku
6, v prípadoch upravených ustanoveniami národného práva a bez toho, že by boli dotknuté
ustanovenia odseku 3, ktoré sú predmetom iných relevantných ustanovení tohto dohovoru.
O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie ich práva, bude rozhodnuté
v súlade s požiadavkami národného práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti
široký prístup k súdnemu konaniu v rozsahu, ktorý stanovuje tento dohovor. Pre tento účel
sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku
2, odsek 5 považuje za dostatočný pre účel písmena a). Tieto organizácie budú považované
za také, že ich práva môžu byť poškodené pre účel písmena b). Ustanovenia odseku 2
nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá
požiadavka uplatnenia správnych opravných prostriedkov pred súdnymi opravnými
prostriedkami, ak takáto požiadavka vyplýva z národného práva.
Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením označených ustanovení
Aarhurského dohovoru argumentuje, že vzhľadom na skutočnosť, že v súlade s Občianskym
súdnym poriadkom môže žalobou napadnúť rozhodnutie správneho orgánu pre jeho
nezákonnosť len účastník správneho konania, pričom jemu bolo odopreté postavenie
účastníka správneho konania, a preto malo zároveň dôjsť aj k porušeniu čl. 6 v spojení
s čl. 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru. Z argumentácie sťažovateľa teda vyplýva, že
porušenie práv podľa Aarhurského dohovoru spája so svojím tvrdením o nezákonnosti
napadnutého postupu a napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorými v konečnom
dôsledku malo dôjsť k „znemožneniu jeho účasti v správnom konaní“. Keďže ústavný súd
dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
rozsudkom nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
sťažovateľa, tak nemohlo dôjsť ani k porušeniu ním označených práv podľa čl. 6 v spojení
s čl. 9 ods. 2 Aarhurského dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2014