Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 426/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou BLAŽO &

DOHŇANSKÝ, s. r. o., advokátka kancelária, Vajnorská 53, Bratislava, pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k.

-198 z 19. septembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-229 z 18. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2014

doručená sťažnosť M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -198 z 19. septembra 2012

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -229

z 18. novembra 2013.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 26. marca 2010 bol okresnému

súdu doručený návrh sťažovateľa (t. j. navrhovateľa), ktorým sa od svojho zamestnávateľa –

obchodnej spoločnosti R. A. V. – E., B. (ďalej len „odporca“), domáhal zaplatenia sumy

5 199,46 € s príslušenstvom ako náhrady ďalšej škody na zdraví z titulu pracovnoprávnej

zodpovednosti po dopravnej nehode, ku ktorej došlo v čase, keď si plnil pracovné

povinnosti, pričom túto nezavinil. Sťažovateľom uplatňovaná suma predstavovala rozdiel

medzi škodou na zdraví, ktorú mu už odporca vyplatil, a škodou, ktorá bola zistená v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa domáhal náhrady

„mimoriadneho odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -198 z 19. septembra 2012 konanie

v časti návrhu na zaplatenie sumy 1 399,46 € s 5 % úrokom z omeškania ročne

od 10. decembra 2008 do zaplatenia zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia návrhu

navrhovateľom a návrh vo zvyšnej časti na zaplatenie sumy 3 800 € s 5 % úrokom

z omeškania ročne od 10. decembra 208 do zaplatenia zamietol, keď po tom, ako odporca

„vzniesol námietku premlčania celého nároku uplatneného navrhovateľom“, dospel

k názoru, že „tento nárok (právo) na náhradu škody na zdraví... je vzhľadom na uplynutie

subjektívnej 2-ročnej premlčacej lehoty premlčaný“, vzhľadom na to, že z pripojených

znaleckých posudkov vyplýva, že „zdravotný stav navrhovateľa po pracovnom úraze

do dňa 20. 3. 2000 bol preukázateľné ustálený v rozpätí rokov 2001 až 2006“.

Proti časti rozsudku týkajúcej sa zamietnutia návrhu podal sťažovateľ odvolanie,

v ktorom uviedol, že „pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode treba

vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o škode (nestačí len možnosť

dozvedieť sa o nej) a len vtedy začne plynúť subjektívna premlčacia doba“. Podľa jeho

názoru „premlčacia doba začne plynúť až momentom, kedy sa po ustálení zdravotného

stavu poškodený skutočne dozvie o výške a rozsahu svojej škody na zdraví“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -229 z 18. novembra 2013 rozsudok

okresného súdu „v napadnutej zamietajúcej časti“ potvrdil.

Sťažovateľ v predloženej sťažnosti opätovne argumentuje tým, že všeobecné súdy

nesprávne právne posúdili skutočnosť rozhodnú pre uplatnenie nároku na náhradu škody,

a tým aj uplynutie 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, čím porušili jeho základné práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Tvrdí, že

«nemohlo sa sťažovateľovi premlčať právo na náhradu škody, o ktorom nemal vedomosť,

pričom sa o toto svoje právo „staral“ a do jeho uplatnenia vo vyššom rozsahu, o ktorom

skôr nevedel, sa pravidelne o svoje právo „staral“ spôsobom, že vždy po vyhotovení

posudku lekára si z neho vyplývajúce odškodnenie uplatnil, resp. mu bola uhradené

Sociálnou poisťovňou».

Sťažovateľ uviedol, že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní vychádzali

aj z nálezu ústavného súdu č. k. -12 z 24. septembra 2008, avšak s poukazom

na ďalšiu judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa práva na spravodlivý súdny proces, ktorú

v sťažnosti konkrétne cituje, je toho názoru, že „oba súdy v danej veci... ignorovali zákonnú

premlčaciu lehotu a arbitrárne zavádzajú novú zákonom nepredpokladanú, naviac

objektívnu premlčaciu lehotu, ktorú zákon nepredpokladá, odôvodňujúc uvedené právnou

istotou a potrebou starostlivosti poškodeného o svoje práva“.

Na základe uvedeného v petite žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil,

že rozsudkom okresného súdu č. k. -198 z 19. septembra 2012 a rozsudkom

krajského súdu č. k. -229 z 18. novembra 2013 bolo porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľovi priznal finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia. Sťažovateľ

zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Preskúmaniu rozsudku okresného súdu č. k. -198

z 19. septembra 2012 v časti, ktorou zamietol návrh sťažovateľa v časti o zaplatenie sumy

3 800 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 10. decembra 208 do zaplatenia, vo vzťahu

k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv ústavným súdom bráni princíp

subsidiarity vyjadrený v , z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať

o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd,

ktorý na základe odvolania sťažovateľa rozsudok okresného súdu „v napadnutej

zamietajúcej časti“ potvrdil. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie

sťažnosti podľa na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v

ods. 3 , teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej

skutočnosti, pričom zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno v žiadnom

prípade odpustiť (napr. ).

Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok okresného súdu v časti, ktorou zastavil

konanie v časti návrhu o zaplatenie sumy 1 399,46 € s 5 % úrokom z omeškania ročne

od 10. decembra 2008 do zaplatenia, nadobudol právoplatnosť 12. novembra 2012.

Táto skutočnosť v spojení s tým, že petit nezodpovedá odôvodneniu sťažnosti (§ 20 ods. 1

), viedla ústavný súd k záveru o odmietnutí tejto časti sťažnosti

podľa z dôvodu jej oneskoreného podania a nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí.

3. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv sťažovateľa

rozsudkom rozhodnutím krajského súdu č. k. -229 z 18. novembra 2013,

ústavný súd konštatuje, že tento v podstate totožné argumenty týkajúce sa posudzovania

plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty podľa

uplatnil už v odvolacom konaní (a aj v konaní pred súdom prvého stupňa).

Keďže sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho

oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, nepovažoval túto

za potrebné v danom prípade duplicitne citovať.

Na doplnenie ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil, že

súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa

záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija

proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993,

).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu

sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi, s ktorých právnymi závermi nesúhlasí, a ako

taká je zjavne neopodstatnená.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okrem iného

uviedol:

„Účelom premlčania je pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou

premlčania uplatnil svoje právo v ustanovených lehotách na príslušných orgánoch a aby

tak neodďaľoval požiadavku splnenia od povinného subjektu...

Pri právach na náhradu škody podľa § 106 Obč. zák. sa ustanovuje jednak

subjektívna premlčacia doba, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode

a o tom, kto za ňu zodpovedá, a objektívna trojročná premlčacia doba, ktorá plynie

odo dňa, keď došlo ku škodnej udalosti. Objektívna premlčacia doba je tri roky, pri škode

spôsobenej úmyselne desať rokov; pre škodu spôsobenú na zdraví nie je objektívna

premlčacia doba vôbec ustanovená. Pri škodách na zdraví sa upúšťa od ustanovenia

objektívnej premlčacej doby vzhľadom na to, že tieto škody sa časovo prejavia

až po mnohých rokoch, takže ustanovenie objektívnej premlčacej doby by bolo voči

poškodenému neodôvodnenou tvrdosťou...

Konštatovanie súdu prvého stupňa v dôvodoch jeho rozhodnutia, že od uvedenej

doby, t j. najneskôr od roku 2006 začala plynúť dvojročná premlčacia lehota na vykonanie

práva, nakoľko navrhovateľ mal vedomosť o vzniku škody i o skutočnosti, kto za túto škodu

zodpovedá treba aj podľa názoru odvolacieho súdu považovať za správne. Vzhľadom na to,

že navrhovateľ podal návrh na súde prvého stupňa až dňa 26. 3. 2010, teda po uplynutí

dvojročnej premlčacej doby, pričom odporca vzniesol námietku premlčania, súd prvého

stupňa k tejto námietke správne prihliadol a návrh ako nedôvodný v tejto časti správne

zamietol. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia správne zdôvodnil plynutie

premlčacích lehôt, keď plynutie premlčacej lehoty nemohlo byť spochybnené

ani v odvolacom konaní pri ustálení zdravotného stavu navrhovateľa. Počítanie

plynutia premlčacej doby od 22.8.2008, kedy boli vypracované znalecké posudky Š. a

znaleckou organizáciou Centrom duševného zdravia, s. r. o. odvolací súd považoval za

nedôvodné, keď súd prvého stupňa správne ustálil dobu plynutia premlčacej lehoty na

rozpätie rokov 2001 - 2006. Odvolací súd zdôrazňuje, že znalec Š. vo svojej výpovedi pred

odvolacím súdom uviedol, že všetky zranenia a komplikácie boli zrejmé už v čase, kedy boli

vypracované lekárske posudky M., V. a . L., pričom zdravotný stav navrhovateľa bol

ustálený koncom roka 2004, pričom svoje zmenené bodové ohodnotenie odôvodnil tým, že

vedel, že zdravotný stav sa bude zhoršovať. Taktiež znalec S. uviedol, že zdravotný stav

navrhovateľa bol daný v roku 2005 a psychický stav navrhovateľa v čase vypracovania jeho

znaleckého posudku nebol zmenený v porovnaní s jeho psychickým stavom v čase, keď bol

vypracovaný znalecký posudok V. ...

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa.

Odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je tak vecne správne a súd

prvého stupňa posúdil vec správne aj po právnej stránke.“

Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľa preskúmaním

napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že v rámci posúdenia zisteného

a ustáleného skutkového stavu krajský súd na základe konkrétnych faktov zrozumiteľne

a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, ktorými sa stotožnil

s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Jeho závery v napadnutom rozhodnutí možno

považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, opierajúce sa o konkrétne

skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania. Vzhľadom na konkrétne okolnosti

nemožno výklad a interpretáciu na vec sa vzťahujúcich zákonov, ktorú krajský súd v danom

prípade zvolil, považovať za arbitrárnu, teda zásadným spôsobom popierajúcu znenie

právnych noriem aplikovateľných v danej veci. Ústavný súd sa preto nedomnieva,

že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné

so sťažovateľom označenými článkami a dohovoru, teda že by z jeho strany nebola

sťažovateľovi poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom. Vzhľadom

na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014