Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 325/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 10. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre

nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou

(ďalej len „okresný súd“) doručila žalobu, ktorou sa domáhala svojich nárokov na náhradu

škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom

znení, smerujúcu proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným

zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom

predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predmetná

žaloba bola vedená okresným súdom pod sp. zn. .

Popisom procesných úkonov vykonaných v konaní pred okresným súdom, v ktorom

na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súdu k oneskorenému

rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a k oneskorenému udeleniu poverení na vykonanie

exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu

poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby o náhradu škody

okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným na prerokovanie

a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka

zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného

poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným

postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude

o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu

zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného

súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov

okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté

rozhodnutie krajského súdu je podľa sťažovateľky „nesprávne, zakladajúce zásah do jeho

základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., t. j. práva na nestranný súd

zriadený zákonom“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce

sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nálezy sp. zn.

z 26. novembra 2009 a sp. zn. z 5. septembra 2006, uznesenie sp. zn.

z 8. októbra 2009, nálezy sp. zn. z 11. mája 2005, sp. zn.

, sp. zn. zo 17. marca 2005 a sp. zn. z 8. októbra

2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73,

rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu

uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.

Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj

z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach (ust. );

b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných

prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V sporoch vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné

„na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu

nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto

posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním

škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti

okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutý ako svedkovia sudcovia okresného súdu

na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok

vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda

okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,

kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto

rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci

administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade

nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,

kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce

sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné

rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude

vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.

Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť

zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne

v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky

nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie

zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude

vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne

tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho

oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie

nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo

súdneho oddelenia.

c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného

postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by

ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov

rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno

predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne

v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd

Bánovce nad Bebravou a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup

Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd

je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady

v zmysle ust. a nasl. bude Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd

bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca

má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu

regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne

v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu

spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby

o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť

prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou

„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevyhodnotil

dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných

veci, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, zruší

napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne ústavnému súdu navrhla, aby rozhodol o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože ide „o nastolenie súladu

s verejným záujmom na riadnom dodržiavaní záväznej právnej regulácie všeobecnými

súdmi Slovenskej republiky“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím

krajského súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že

napadnutým rozhodnutím krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu

z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci napriek tomu, že škoda, ktorú si

sťažovateľka uplatnila v podanej žalobe, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom toho istého okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až

) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. l je v (ďalej aj „OSP“) garantované

prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť

( až ). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa

subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní

vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov

podľa príslušných ustanovení .

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods. l

nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade

sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi

označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho

obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade

návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

„všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,

ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje”

(), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,

ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov”

().

Pokiaľ právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa , nie je

možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov

a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia

základného práva na zákonného sudcu podľa ) dôvodom i na podanie

dovolania (, ).

Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal

a napadnutým rozhodnutím rozhodol zjavne neodôvodnene, potom mala právo podať proti

nim mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Ustanovenie zakladá

totiž prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu aj skutočnosť, že

vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V tomto prípade v predmetných konaniach teda

opätovne existoval „iný súd“, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) ako súd dovolací povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky.

Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok

nezákonného sudcu, ktoré smerovali voči napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.

ani nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa a .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa v spojení s .

Navyše, ústavný súd k tomu poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu

konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť

o nestrannosti a nezaujatosti sudcu konajúceho v sťažovateľkinej veci, môže sa

sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným

súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti ( ), prípadne

prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221

ods. 1 písm. g) , resp. ], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho

súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného

rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne

a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci

rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. augusta 1997).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014