Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 371/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť K. K., zastúpenej advokátkou

JUDr. Tatianou Polkovou, Advokátska kancelária, Gaštanová 3077/17, Žilina, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline č. k. -133 z 11. decembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2014

doručená sťažnosť K. K., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -133 z 11. decembra 2013

a žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo K. K. podľa , ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Žiline č. k. -133 z 11. 12. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -133 z 11. 12. 2013 zrušuje

a prikazuje Krajskému súdu v Žiline vo veci znova konať a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu

nahradiť trovy konania K. K. na účet právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka

bola ako žalobkyňa účastníčkou konania pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. , v ktorom sa domáhala proti spoločnosti O., s. r. o. (ďalej len

„žalovaný“), uloženia povinnosti žalovanému doručiť sťažovateľke do vlastných rúk

rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 29/2009 z 10. decembra 2009 (ďalej len „rozhodcovský

rozsudok“). Týmto rozhodcovským rozsudkom vydaným stálym rozhodcovským súdom

zriadeným žalovaným bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť spoločne a nerozdielne

so spoločnosťou S., s. r. o., spoločnosti U., s. r. o., 15 664,82 € s príslušenstvom, nahradiť

trovy konania a na účet žalovaného zaplatiť sumu 160 €. Sťažovateľka sa o existencii

rozhodcovského rozsudku dozvedela v exekučnom konaní vedenom na jeho podklade,

pretože rozhodcovský rozsudok jej nebol doručený. V konaní vedenom pred Okresným

súdom Banská Bystrica pod sp. zn. sa domáhala proti spoločnosti U., s. r. o.,

zrušenia rozhodcovského rozsudku. Po tom, čo Okresný súd Banská Bystrica žalobe

rozsudkom č. k. -170 z 3. novembra 2011 vyhovel a rozhodcovský rozsudok

zrušil, Krajský súd v Banskej Bystrici, rozhodujúc o podanom odvolaní, rozsudok

Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -170 z 3. novembra 2011 zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie uznesením č. k. 198 z 28. marca 2012. Krajský

súd v Banskej Bystrici v odôvodnení tohto uznesenia uviedol okrem iného aj to, že pokiaľ

prvostupňový súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nebol sťažovateľke doručený

ani do vlastných rúk a ani fikciou doručenia (sťažovateľka sa v mieste doručenia

v rozhodnom čase nezdržiavala), potom takýto neprávoplatný rozhodcovský rozsudok

nemohol prvostupňový súd ani zrušiť. Vychádzajúc z toho sa žalobkyňa domáhala uloženia

povinnosti žalovanému rozhodcovský rozsudok jej doručiť, pričom jej žaloba smerovala

voči žalovanému ako zriaďovateľovi rozhodcovského súdu, keďže samotný rozhodcovský

súd nemá právnu subjektivitu.

Okresný súd rozsudkom č. k. -106 z 26. marca 2013 žalobu

sťažovateľky zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že neexistuje zákonná možnosť,

aby uložil rozhodcovi, resp. zriaďovateľovi rozhodcovského súdu povinnosť vzťahujúcu sa

na postup rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní podľa § 16 a nasl.

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rozhodcovskom konaní“) alebo do tohto postupu zasahoval, alebo aby súd okrem

konania podľa ustanovení siedmej a ôsmej časti zákona o rozhodcovskom konaní

preskúmaval postup alebo rozhodnutie rozhodcu. Poukázal i na to, že ak sťažovateľka

namieta, že jej rozhodcovský rozsudok nebol riadne doručený, môže tak urobiť v rámci

prípadného exekučného konania s následkom zastavenia exekúcie v prípade zistenia, že

rozhodcovský rozsudok nie je právoplatný a vykonateľný.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Namietala, že

právny názor okresného súdu o neexistencii zákonnej možnosti uložiť odporcovi povinnosť

doručiť jej rozsudok nezodpovedá jeho procesnému postupu a ani samotnému výroku

rozhodnutia. Ak vychádzal okresný súd z nedostatku svojej právomoci, nie je zrejmé,

z akého dôvodu vo veci vykonával dve pojednávania. Existencia právomoci súdu je

prvoradou podmienkou konania na súde. V prípade pochybností o jej existencii treba

ustanovenie a (ďalej aj „OSP“) vykladať

v súvislosti s právnou úpravou zastavenia konania podľa a pokiaľ nie je

orgán, ktorému by mohla byť vec na prerokovanie a rozhodnutie postúpená, potom nemôže

súd konanie pre nedostatok právomoci zastaviť, ale túto otázku si musí riešiť pozitívne

vo svoj prospech a vec prerokovať sám. Argumentáciu okresného súdu o možnej ochrane

v exekučnom konaní označila za irelevantnú, keďže nemôže žiadnym spôsobom „donútiť“

exekučný súd, aby exekúciu zastavil. Poukázala na to, že návrh na zastavenie exekúcie už

dávno podala a exekučný súd mu dosiaľ nevyhovel. Samotná exekúcia nie je jediným

negatívnym následkom úradného postupu rozhodcovského súdu, ktorý rozhodol bez

rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovskej doložky a nedoručil jej rozhodcovský rozsudok.

Týmto jej svojím konaním odňal účinnú ochranu práv, a preto musí existovať orgán,

v ktorého právomoci je uložiť rozhodcovskému súdu povinnosť doručiť rozhodcovský

rozsudok. Okrem toho je rozhodcovský súd aj napriek výsledku svojej činnosti v podobe

rozhodcovského rozsudku súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je

súkromnoprávnym konaním.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -133

z 11. decembra 2013 tak, že rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Rozsudok okresného súdu č. k. -106 z 26. marca 2013 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -133 z 11. decembra 2013 nadobudol

právoplatnosť 3. marca 2014.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -133

z 11. decembra 2013 doručenú ústavnému súdu odôvodnila tým, že právny názor, na ktorom

je tento rozsudok založený, je dôsledkom ústavne nekonformného výkladu príslušných

zákonných ustanovení, je arbitrárny a je aj v rozpore so zákazom denegatio iustitiae.

Mlčanie zákona znamená povinnosť sudcu konať, pretože v opačnom prípade by konal

v rozpore s týmto zákazom. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že poskytuje v súdnom

konaní materiálnu ochranu zákonnosti pre účely spravodlivej ochrany práv a oprávnených

záujmov účastníkov. Konanie pred stálym rozhodcovským súdom nestojí mimo rámca

základného práva na súdnu ochranu a keď toto základné právo nerešpektuje, je tu primárne

všeobecný súd, aby poskytol súdnu ochranu účastníkovi konania spôsobom konformným

s jeho základným právom podľa . Právnou normou, na podklade ktorej

možno uložiť povinnosť, tak ako sa jej sťažovateľka domáhala, je zákon o rozhodcovskom

konaní upravujúci aj postup a spôsob doručovania účastníkom rozhodcovského konania.

Argumentácia o ochrane sťažovateľky v exekučnom konaní je irelevantná, pretože

sťažovateľka nemôže žiadnym spôsobom donútiť exekučný súd, aby zastavil exekúciu.

Návrh na zastavenie exekúcie sťažovateľka už dávno podala, avšak dosiaľ jej exekučný súd

nevyhovel. Samotná prebiehajúca exekúcia nie je jediným dôsledkom nesprávneho postupu

rozhodcovského súdu pri doručovaní písomností sťažovateľke – voči sťažovateľke sa na

podklade rovnakého rozhodcovského rozsudku vedie i konanie o odporovateľnosť právneho

úkonu pred Okresným súdom Levice sp. zn. , v ktorom žalobca tvrdí, že

rozhodcovský rozsudok je právoplatný, to všetko napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok

bol vydaný bez toho, aby existovala rozhodcovská doložka, a bez toho, aby bol rozsudok

sťažovateľke doručený. Sťažovateľka sa nemôže brániť ani postupom podľa siedmej časti

zákona o rozhodcovskom konaní, pretože rozhodcovský rozsudok jej nebol doručený, a teda

nie je právoplatný – za daného stavu preto rozhodcovský rozsudok nemožno ani zrušiť.

Sťažovateľka sa tak dlhodobo nachádza v stave právnej neistoty, v ktorom jej všeobecné

súdy odmietli poskytnúť súdnu ochranu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha

vyslovenia porušenia týchto práv, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k.

-133 z 11. decembra 2013, v podstate s odôvodnením, že ako arbitrárny

neobstojí právny názor krajského súdu, podľa ktorého všeobecný súd nie je oprávnený

zasiahnuť do priebehu rozhodcovského konania spôsobom, aký žiadala sťažovateľka,

čo v konečnom dôsledku viedlo k porušeniu zákazu denegatio iustitiae.

Krajský súd rozsudok č. k. -133 z 11. decembra 2013 odôvodnil takto:

«Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie

správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu a na zdôraznenie vecnej správnosti len

doplnil/zopakoval niektoré podstatné skutočnosti/argumenty. Zároveň v tomto smere

prihliadol na konkrétne námietky odvolateľky.

Nezodpovedá stavu veci námietka odvolateľky o nesprávnom závere okresného súdu,

že nemá právomoc vec prejednať a rozhodnúť. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,

a to aj v spojení s výrokom, možno nepochybne ustáliť, že okresný súd si otázku právomoci

ako jednu zo základných podmienok konania vyriešil pozitívne. O tejto skutočnosti svedčí aj

jeho procesný postup, keď vo veci nariadil pojednávanie, túto prejednal a rozhodol tak, že

žalobný návrh zamietol. Tu je potrebné zdôrazniť, že v prípade posúdenia nedostatku

právomoci ako jednej zo základných podmienok konania, súd nerozhoduje o „zamietnutí

návrhu“, ale konanie zastavuje.

V prejednávanej veci okresný súd konštatoval, že neexistuje zákonná možnosť, aby

odporcovi uložil plnenie povinností vyplývajúcich z § 16 a nasl. ZRK. Tento jeho záver

nemožno vykladať ako konštatovanie nedostatku právomoci. Okresný súd nespochybňoval,

že navrhovateľka sa môže s uvedeným nárokom obrátiť na súd, ktorý ho prejedná, avšak

dospel k záveru, že neexistuje dôvod, na základe ktorého by bola navrhovateľka oprávnená

si uvedený nárok uplatniť.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súdna právomoc (jurisdikcia) je zverená

primárne súdom. Tak je to aj podľa článku 141 ods. 1 Ústav SR, ktorý znie „V Slovenskej

republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.“ V oblasti súkromného práva

sa však pripúšťa riešenie sporov aj prostredníctvom rozhodcovského konania (arbitráže).

Arbitráž znamená odňatie právomoci štátnym súdom na základe dohody účastníkov sporu,

ktorí zveria rozhodnutie už existujúceho sporu alebo budúcich sporov súkromným osobám –

rozhodcom. Zásadu zmluvnej slobody v oblasti súkromného práva (hmotného) takto dopĺňa

autonómia strán v oblasti procesného práva, prenechať rozhodovanie svojich sporov

zvolenému rozhodcovskému súdu. V ZRK sú upravené základné predpoklady (podmienky)

rozhodcovského konania a štáty nad ním prostredníctvom súdov vo vymedzenom rozsahu

vykonávajú určitú kontrolu. Kontrolnú činnosť všeobecných súdov pripúšťa zákon – ZRK

najmä tým, že umožňuje uplatniť existenciu vád, ktorými trpelo konanie pred rozhodcami,

poprípade rozhodcovské rozhodnutie, ak sú takéto vady v rozpore so základnými zásadami,

na ktorých spočíva samotné rozhodcovské konanie a rozhodovanie. Prieskum toho, či boli

splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcom, teda základné

podmienky preto, aby bolo suspendované ústavné právo domáhať sa svojich práv

na nestrannom a nezávislom súde, rieši inštitút zrušenia rozhodcovského nálezu súdom.

Ak aj možno prisvedčiť odvolateľke, že moc rozhodcovského súdu nie je delegovaná

zvrchovanou mocou štátu ale pochádza od súkromnej vlastnej moci zúčastnených strán,

ktoré si takto určujú svoj osud, táto skutočnosť nič nemení na správnosti záverov okresného

súdu o neexistencii právnej normy umožňujúcej súdu uložiť rozhodcovskému súdu

doručenie ním vydaného rozhodnutia účastníkovi rozhodcovského konania.

Procesný postup rozhodcovského súdu, ako aj práva a povinnosti účastníkov sú

osobitne upravené v ZRK s tým, že tento predpis upravuje aj procesný postup

rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. V prípade vád je kontrolná činnosť

všeobecných súdov zabezpečená tzv. inštitútom zrušenia rozhodcovského rozsudku,

prípadne dochádza k súdnemu prieskumu toho, či boli splnené základné podmienky pre

prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcom v exekučnom konaní. V tomto prípade nie je

právne významná námietka odvolateľky, že exekučné konanie prebieha, avšak doteraz

napriek ňou tvrdeným vadám – riadnemu nedoručeniu rozhodcovského rozsudku nebolo

zastavené. Tieto okolnosti sú významné v rámci posúdenia správnosti postupu súdu

v exekučnom konaní a prípadného uplatnenia riadnych a mimoriadnych prostriedkov v

ňom.

Na základe uvedených skutočností krajský súd rozsudok okresného súdu považoval

za vecne správny a tento potvrdil.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka

v odvolaní nastolila, najmä z akého dôvodu dospel k záveru, podľa ktorého je vylúčené

žalovanému sťažovateľkou žalovanú povinnosť uložiť. Krajský súd neponechal bez

povšimnutia žiadny z odvolacích argumentov sťažovateľky, ktorý má pre vec podstatný

význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce

zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu

súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu však predovšetkým tvrdila, že

toto rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem,

ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

S ohľadom na uvedené sa preto ústavný súd ďalej zaoberal aj argumentáciou

sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd založil svoje rozhodnutie na ústavne nekonformnom

výklade , podľa ktorého všeobecný súd nie je oprávnený

zasiahnuť do priebehu rozhodcovského konania spôsobom, aký žiadala sťažovateľka,

čo v konečnom dôsledku viedlo k porušeniu zákazu denegatio iustitiae.

Princíp zákazu denegatio iustitiae znamená, že súd je povinný o veci, na ktorej

rozhodnutie je príslušný, rozhodnúť a nemôže o nej nevydať rozhodnutie iba z dôvodu

mlčania či nejasnosti zákona.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia presvedčivo a ústavne presne

vysvetlil, aký je vzájomný pomer všeobecných súdov a rozhodcovských orgánov. Kontrola

rozhodcovského konania zo strany všeobecných súdov je limitovaná zákonom

o rozhodcovskom konaní v súlade so zmyslom, účelom a postavením rozhodcovských

súdov. Zákon o rozhodcovskom konaní presne vymedzuje, v ktorých prípadoch a akým

spôsobom do rozhodcovského konania môže všeobecný súd zasiahnuť (§ 40 – § 50 zákona

o rozhodcovskom konaní). Pre všetky tieto zásahy je spoločné to, že sú prípustné až

po právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, čo je dané okrem iného aj tým, že do toho času

rozhodcovský rozsudok nevyvoláva žiadne právne účinky. Ako vyplýva zo zákona

o rozhodcovskom konaní, ide tu o zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku

z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 písm. a) – j) ako dôsledok podania žaloby účastníkom

rozhodcovského konania alebo rozhodovanie o návrhu účastníka konania, proti ktorému bol

nariadený výkon tuzemského rozhodcovského rozsudku, z dôvodov podľa § 45 ods. 1

písm. a) – c), resp. aj bez návrhu v prípade podľa § 45 ods. 2.

Systém právneho poriadku takto vo svojom celku poskytuje komplexnú ochranu

nielen účastníkom rozhodcovského konania, ale aj osobám, ktoré spochybňujú takéto svoje

postavenie (napr. tvrdením o absencii rozhodcovskej doložky). V takto vytvorenom systéme

právneho poriadku niet miesta pre domáhanie sa iných zásahov všeobecných súdov

do priebehu rozhodcovského konania, pretože takéto iné zásahy a ich následky sú

konzumované výslovne v právnom poriadku stanovenými prostriedkami ochrany patriacimi

určeným subjektom. Nemožno preto hovoriť o porušení zákazu denegatio iustitiae zo strany

krajského súdu. Krajským súdom vydané rozhodnutie je iba dôsledkom nesprávne

zvoleného právneho prostriedku ochrany sťažovateľkou.

Ochranu sťažovateľke vo vzťahu k jej tvrdeniam o nedoručení rozhodcovského

rozsudku spôsobujúcom, že tento rozhodcovský rozsudok nenadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť, poskytuje exekučný súd v exekučnom konaní, pretože nedostatok

vykonateľnosti exekučného titulu vedie k zastaveniu exekúcie [§ 57 ods. 1 písm. a)

Exekučného poriadku], resp. vo vzťahu ku konaniu o odporovacej žalobe ju poskytuje

Okresný súd Levice vo veci sp. zn. pri právnom posúdení naplnenia pojmu

„vymáhateľnej pohľadávky“ ako podmienky úspechu odporovacej žaloby.

Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých

ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo

nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, sťažnosť sťažovateľky

neobstojí. Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že uznesením krajského súdu č. k.

-133 z 11. decembra 2013 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa alebo práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014