Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 371/2014
PDF · 202.78 KB
No categories available
II. ÚS 371/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť K. K., zastúpenej advokátkou
JUDr. Tatianou Polkovou, Advokátska kancelária, Gaštanová 3077/17, Žilina, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č. k. 7 Co 304/2013-133 z 11. decembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2014
doručená sťažnosť K. K., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 304/2013-133 z 11. decembra 2013
a žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo K. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Žiline č. k. 7 Co 304/2013-133 z 11. 12. 2013 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 304/2013-133 z 11. 12. 2013 zrušuje
a prikazuje Krajskému súdu v Žiline vo veci znova konať a rozhodnúť.
3. Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu
nahradiť trovy konania K. K. na účet právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej...“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka
bola ako žalobkyňa účastníčkou konania pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 6 C 241/2011, v ktorom sa domáhala proti spoločnosti O., s. r. o. (ďalej len
„žalovaný“), uloženia povinnosti žalovanému doručiť sťažovateľke do vlastných rúk
rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 29/2009 z 10. decembra 2009 (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“). Týmto rozhodcovským rozsudkom vydaným stálym rozhodcovským súdom
zriadeným žalovaným bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť spoločne a nerozdielne
so spoločnosťou S., s. r. o., spoločnosti U., s. r. o., 15 664,82 € s príslušenstvom, nahradiť
trovy konania a na účet žalovaného zaplatiť sumu 160 €. Sťažovateľka sa o existencii
rozhodcovského rozsudku dozvedela v exekučnom konaní vedenom na jeho podklade,
pretože rozhodcovský rozsudok jej nebol doručený. V konaní vedenom pred Okresným
súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 13 C 199/2010 sa domáhala proti spoločnosti U., s. r. o.,
zrušenia rozhodcovského rozsudku. Po tom, čo Okresný súd Banská Bystrica žalobe
rozsudkom č. k. 13 C 199/2010-170 z 3. novembra 2011 vyhovel a rozhodcovský rozsudok
zrušil, Krajský súd v Banskej Bystrici, rozhodujúc o podanom odvolaní, rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13 C 199/2010-170 z 3. novembra 2011 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie uznesením č. k. 15 Co 29/2012 198 z 28. marca 2012. Krajský
súd v Banskej Bystrici v odôvodnení tohto uznesenia uviedol okrem iného aj to, že pokiaľ
prvostupňový súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nebol sťažovateľke doručený
ani do vlastných rúk a ani fikciou doručenia (sťažovateľka sa v mieste doručenia
v rozhodnom čase nezdržiavala), potom takýto neprávoplatný rozhodcovský rozsudok
nemohol prvostupňový súd ani zrušiť. Vychádzajúc z toho sa žalobkyňa domáhala uloženia
povinnosti žalovanému rozhodcovský rozsudok jej doručiť, pričom jej žaloba smerovala
voči žalovanému ako zriaďovateľovi rozhodcovského súdu, keďže samotný rozhodcovský
súd nemá právnu subjektivitu.
Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 241/2011-106 z 26. marca 2013 žalobu
sťažovateľky zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že neexistuje zákonná možnosť,
aby uložil rozhodcovi, resp. zriaďovateľovi rozhodcovského súdu povinnosť vzťahujúcu sa
na postup rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní podľa § 16 a nasl.
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rozhodcovskom konaní“) alebo do tohto postupu zasahoval, alebo aby súd okrem
konania podľa ustanovení siedmej a ôsmej časti zákona o rozhodcovskom konaní
preskúmaval postup alebo rozhodnutie rozhodcu. Poukázal i na to, že ak sťažovateľka
namieta, že jej rozhodcovský rozsudok nebol riadne doručený, môže tak urobiť v rámci
prípadného exekučného konania s následkom zastavenia exekúcie v prípade zistenia, že
rozhodcovský rozsudok nie je právoplatný a vykonateľný.
Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Namietala, že
právny názor okresného súdu o neexistencii zákonnej možnosti uložiť odporcovi povinnosť
doručiť jej rozsudok nezodpovedá jeho procesnému postupu a ani samotnému výroku
rozhodnutia. Ak vychádzal okresný súd z nedostatku svojej právomoci, nie je zrejmé,
z akého dôvodu vo veci vykonával dve pojednávania. Existencia právomoci súdu je
prvoradou podmienkou konania na súde. V prípade pochybností o jej existencii treba
ustanovenie § 7 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vykladať
v súvislosti s právnou úpravou zastavenia konania podľa § 104 ods. 1 OSP a pokiaľ nie je
orgán, ktorému by mohla byť vec na prerokovanie a rozhodnutie postúpená, potom nemôže
súd konanie pre nedostatok právomoci zastaviť, ale túto otázku si musí riešiť pozitívne
vo svoj prospech a vec prerokovať sám. Argumentáciu okresného súdu o možnej ochrane
v exekučnom konaní označila za irelevantnú, keďže nemôže žiadnym spôsobom „donútiť“
exekučný súd, aby exekúciu zastavil. Poukázala na to, že návrh na zastavenie exekúcie už
dávno podala a exekučný súd mu dosiaľ nevyhovel. Samotná exekúcia nie je jediným
negatívnym následkom úradného postupu rozhodcovského súdu, ktorý rozhodol bez
rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovskej doložky a nedoručil jej rozhodcovský rozsudok.
Týmto jej svojím konaním odňal účinnú ochranu práv, a preto musí existovať orgán,
v ktorého právomoci je uložiť rozhodcovskému súdu povinnosť doručiť rozhodcovský
rozsudok. Okrem toho je rozhodcovský súd aj napriek výsledku svojej činnosti v podobe
rozhodcovského rozsudku súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je
súkromnoprávnym konaním.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co 304/2013-133
z 11. decembra 2013 tak, že rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 241/2011-106 z 26. marca 2013 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 304/2013-133 z 11. decembra 2013 nadobudol
právoplatnosť 3. marca 2014.
Sťažovateľka sťažnosť na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 304/2013-133
z 11. decembra 2013 doručenú ústavnému súdu odôvodnila tým, že právny názor, na ktorom
je tento rozsudok založený, je dôsledkom ústavne nekonformného výkladu príslušných
zákonných ustanovení, je arbitrárny a je aj v rozpore so zákazom denegatio iustitiae.
Mlčanie zákona znamená povinnosť sudcu konať, pretože v opačnom prípade by konal
v rozpore s týmto zákazom. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že poskytuje v súdnom
konaní materiálnu ochranu zákonnosti pre účely spravodlivej ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov. Konanie pred stálym rozhodcovským súdom nestojí mimo rámca
základného práva na súdnu ochranu a keď toto základné právo nerešpektuje, je tu primárne
všeobecný súd, aby poskytol súdnu ochranu účastníkovi konania spôsobom konformným
s jeho základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Právnou normou, na podklade ktorej
možno uložiť povinnosť, tak ako sa jej sťažovateľka domáhala, je zákon o rozhodcovskom
konaní upravujúci aj postup a spôsob doručovania účastníkom rozhodcovského konania.
Argumentácia o ochrane sťažovateľky v exekučnom konaní je irelevantná, pretože
sťažovateľka nemôže žiadnym spôsobom donútiť exekučný súd, aby zastavil exekúciu.
Návrh na zastavenie exekúcie sťažovateľka už dávno podala, avšak dosiaľ jej exekučný súd
nevyhovel. Samotná prebiehajúca exekúcia nie je jediným dôsledkom nesprávneho postupu
rozhodcovského súdu pri doručovaní písomností sťažovateľke – voči sťažovateľke sa na
podklade rovnakého rozhodcovského rozsudku vedie i konanie o odporovateľnosť právneho
úkonu pred Okresným súdom Levice sp. zn. 13 Cb 45/2010, v ktorom žalobca tvrdí, že
rozhodcovský rozsudok je právoplatný, to všetko napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok
bol vydaný bez toho, aby existovala rozhodcovská doložka, a bez toho, aby bol rozsudok
sťažovateľke doručený. Sťažovateľka sa nemôže brániť ani postupom podľa siedmej časti
zákona o rozhodcovskom konaní, pretože rozhodcovský rozsudok jej nebol doručený, a teda
nie je právoplatný – za daného stavu preto rozhodcovský rozsudok nemožno ani zrušiť.
Sťažovateľka sa tak dlhodobo nachádza v stave právnej neistoty, v ktorom jej všeobecné
súdy odmietli poskytnúť súdnu ochranu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha
vyslovenia porušenia týchto práv, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k.
7 Co 304/2013-133 z 11. decembra 2013, v podstate s odôvodnením, že ako arbitrárny
neobstojí právny názor krajského súdu, podľa ktorého všeobecný súd nie je oprávnený
zasiahnuť do priebehu rozhodcovského konania spôsobom, aký žiadala sťažovateľka,
čo v konečnom dôsledku viedlo k porušeniu zákazu denegatio iustitiae.
Krajský súd rozsudok č. k. 7 Co 304/2013-133 z 11. decembra 2013 odôvodnil takto:
«Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu a na zdôraznenie vecnej správnosti len
doplnil/zopakoval niektoré podstatné skutočnosti/argumenty. Zároveň v tomto smere
prihliadol na konkrétne námietky odvolateľky.
Nezodpovedá stavu veci námietka odvolateľky o nesprávnom závere okresného súdu,
že nemá právomoc vec prejednať a rozhodnúť. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
a to aj v spojení s výrokom, možno nepochybne ustáliť, že okresný súd si otázku právomoci
ako jednu zo základných podmienok konania vyriešil pozitívne. O tejto skutočnosti svedčí aj
jeho procesný postup, keď vo veci nariadil pojednávanie, túto prejednal a rozhodol tak, že
žalobný návrh zamietol. Tu je potrebné zdôrazniť, že v prípade posúdenia nedostatku
právomoci ako jednej zo základných podmienok konania, súd nerozhoduje o „zamietnutí
návrhu“, ale konanie zastavuje.
V prejednávanej veci okresný súd konštatoval, že neexistuje zákonná možnosť, aby
odporcovi uložil plnenie povinností vyplývajúcich z § 16 a nasl. ZRK. Tento jeho záver
nemožno vykladať ako konštatovanie nedostatku právomoci. Okresný súd nespochybňoval,
že navrhovateľka sa môže s uvedeným nárokom obrátiť na súd, ktorý ho prejedná, avšak
dospel k záveru, že neexistuje dôvod, na základe ktorého by bola navrhovateľka oprávnená
si uvedený nárok uplatniť.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súdna právomoc (jurisdikcia) je zverená
primárne súdom. Tak je to aj podľa článku 141 ods. 1 Ústav SR, ktorý znie „V Slovenskej
republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.“ V oblasti súkromného práva
sa však pripúšťa riešenie sporov aj prostredníctvom rozhodcovského konania (arbitráže).
Arbitráž znamená odňatie právomoci štátnym súdom na základe dohody účastníkov sporu,
ktorí zveria rozhodnutie už existujúceho sporu alebo budúcich sporov súkromným osobám –
rozhodcom. Zásadu zmluvnej slobody v oblasti súkromného práva (hmotného) takto dopĺňa
autonómia strán v oblasti procesného práva, prenechať rozhodovanie svojich sporov
zvolenému rozhodcovskému súdu. V ZRK sú upravené základné predpoklady (podmienky)
rozhodcovského konania a štáty nad ním prostredníctvom súdov vo vymedzenom rozsahu
vykonávajú určitú kontrolu. Kontrolnú činnosť všeobecných súdov pripúšťa zákon – ZRK
najmä tým, že umožňuje uplatniť existenciu vád, ktorými trpelo konanie pred rozhodcami,
poprípade rozhodcovské rozhodnutie, ak sú takéto vady v rozpore so základnými zásadami,
na ktorých spočíva samotné rozhodcovské konanie a rozhodovanie. Prieskum toho, či boli
splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcom, teda základné
podmienky preto, aby bolo suspendované ústavné právo domáhať sa svojich práv
na nestrannom a nezávislom súde, rieši inštitút zrušenia rozhodcovského nálezu súdom.
Ak aj možno prisvedčiť odvolateľke, že moc rozhodcovského súdu nie je delegovaná
zvrchovanou mocou štátu ale pochádza od súkromnej vlastnej moci zúčastnených strán,
ktoré si takto určujú svoj osud, táto skutočnosť nič nemení na správnosti záverov okresného
súdu o neexistencii právnej normy umožňujúcej súdu uložiť rozhodcovskému súdu
doručenie ním vydaného rozhodnutia účastníkovi rozhodcovského konania.
Procesný postup rozhodcovského súdu, ako aj práva a povinnosti účastníkov sú
osobitne upravené v ZRK s tým, že tento predpis upravuje aj procesný postup
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. V prípade vád je kontrolná činnosť
všeobecných súdov zabezpečená tzv. inštitútom zrušenia rozhodcovského rozsudku,
prípadne dochádza k súdnemu prieskumu toho, či boli splnené základné podmienky pre
prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcom v exekučnom konaní. V tomto prípade nie je
právne významná námietka odvolateľky, že exekučné konanie prebieha, avšak doteraz
napriek ňou tvrdeným vadám – riadnemu nedoručeniu rozhodcovského rozsudku nebolo
zastavené. Tieto okolnosti sú významné v rámci posúdenia správnosti postupu súdu
v exekučnom konaní a prípadného uplatnenia riadnych a mimoriadnych prostriedkov v
ňom.
Na základe uvedených skutočností krajský súd rozsudok okresného súdu považoval
za vecne správny a tento potvrdil.»
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka
v odvolaní nastolila, najmä z akého dôvodu dospel k záveru, podľa ktorého je vylúčené
žalovanému sťažovateľkou žalovanú povinnosť uložiť. Krajský súd neponechal bez
povšimnutia žiadny z odvolacích argumentov sťažovateľky, ktorý má pre vec podstatný
význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce
zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu
súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu však predovšetkým tvrdila, že
toto rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem,
ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
S ohľadom na uvedené sa preto ústavný súd ďalej zaoberal aj argumentáciou
sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd založil svoje rozhodnutie na ústavne nekonformnom
výklade Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého všeobecný súd nie je oprávnený
zasiahnuť do priebehu rozhodcovského konania spôsobom, aký žiadala sťažovateľka,
čo v konečnom dôsledku viedlo k porušeniu zákazu denegatio iustitiae.
Princíp zákazu denegatio iustitiae znamená, že súd je povinný o veci, na ktorej
rozhodnutie je príslušný, rozhodnúť a nemôže o nej nevydať rozhodnutie iba z dôvodu
mlčania či nejasnosti zákona.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia presvedčivo a ústavne presne
vysvetlil, aký je vzájomný pomer všeobecných súdov a rozhodcovských orgánov. Kontrola
rozhodcovského konania zo strany všeobecných súdov je limitovaná zákonom
o rozhodcovskom konaní v súlade so zmyslom, účelom a postavením rozhodcovských
súdov. Zákon o rozhodcovskom konaní presne vymedzuje, v ktorých prípadoch a akým
spôsobom do rozhodcovského konania môže všeobecný súd zasiahnuť (§ 40 – § 50 zákona
o rozhodcovskom konaní). Pre všetky tieto zásahy je spoločné to, že sú prípustné až
po právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, čo je dané okrem iného aj tým, že do toho času
rozhodcovský rozsudok nevyvoláva žiadne právne účinky. Ako vyplýva zo zákona
o rozhodcovskom konaní, ide tu o zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku
z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 písm. a) – j) ako dôsledok podania žaloby účastníkom
rozhodcovského konania alebo rozhodovanie o návrhu účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon tuzemského rozhodcovského rozsudku, z dôvodov podľa § 45 ods. 1
písm. a) – c), resp. aj bez návrhu v prípade podľa § 45 ods. 2.
Systém právneho poriadku takto vo svojom celku poskytuje komplexnú ochranu
nielen účastníkom rozhodcovského konania, ale aj osobám, ktoré spochybňujú takéto svoje
postavenie (napr. tvrdením o absencii rozhodcovskej doložky). V takto vytvorenom systéme
právneho poriadku niet miesta pre domáhanie sa iných zásahov všeobecných súdov
do priebehu rozhodcovského konania, pretože takéto iné zásahy a ich následky sú
konzumované výslovne v právnom poriadku stanovenými prostriedkami ochrany patriacimi
určeným subjektom. Nemožno preto hovoriť o porušení zákazu denegatio iustitiae zo strany
krajského súdu. Krajským súdom vydané rozhodnutie je iba dôsledkom nesprávne
zvoleného právneho prostriedku ochrany sťažovateľkou.
Ochranu sťažovateľke vo vzťahu k jej tvrdeniam o nedoručení rozhodcovského
rozsudku spôsobujúcom, že tento rozhodcovský rozsudok nenadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť, poskytuje exekučný súd v exekučnom konaní, pretože nedostatok
vykonateľnosti exekučného titulu vedie k zastaveniu exekúcie [§ 57 ods. 1 písm. a)
Exekučného poriadku], resp. vo vzťahu ku konaniu o odporovacej žalobe ju poskytuje
Okresný súd Levice vo veci sp. zn. 13 Cb 45/2010 pri právnom posúdení naplnenia pojmu
„vymáhateľnej pohľadávky“ ako podmienky úspechu odporovacej žaloby.
Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých
ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo
nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, sťažnosť sťažovateľky
neobstojí. Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.
Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že uznesením krajského súdu č. k.
7 Co 304/2013-133 z 11. decembra 2013 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2014