Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 362/2014
PDF · 244.75 KB
No categories available
II. ÚS 362/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. J., zastúpeného advokátom
JUDr. Júliusom Kvetánom, Štefánikova 17, Humenné, ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
4 Co 387/2013-236 z 30. októbra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. J. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára
2014 doručená sťažnosť J. J., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 387/2013-236 z 30. októbra
2013, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Právo sťažovateľa J. J. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 11
v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co/387/2013 bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 30. októbra 2013 sp. zn. 4 Co 387/2013 a nariaďuje Krajskému súdu v Bratislave
bez zbytočných prieťahov vo veci konať a rozhodnúť.
3. Sťažovateľovi J. J. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 313,04 Eur, ktoré
je Krajský súd v Bratislave povinný zaslať k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Júliusa
Kvetána, Advokátska kancelária Štefánikova 17, 066 01 Humenné do troch dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,
sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 133/2007, v ktorom sa domáhal
proti Migračnému úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako žalovanému (ďalej
len „žalovaný“) po úpravách petitu žaloby uloženia povinnosti žalovanému (1) uzatvoriť
so sťažovateľom ako zamestnancom pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy
na funkciu ekonóm – špecialista v záchytnom tábore pre utečencov v Humennom
k 16. augustu 2006 do troch dní od právoplatnosti rozsudku, (2) zaplatiť „ušlú“ mzdu
od 16. augusta 2006 až do dňa umožnenia žalovaným sťažovateľovi vykonávať prácu
v sťažovateľom špecifikovanej výške, 100 % osobného ohodnotenia za rovnaké obdobie,
to všetko s úrokom z omeškania, a (3) zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v sume
33 193,91 €.
Žalobu sťažovateľ odôvodnil tým, že 12. apríla 2006 sa zúčastnil výberového
konania na pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom, ktorého vyhlásenie bolo
oznámené vyvesením 21. marca 2006 na úradnej tabuli mesta Humenné a súčasne
na úradnej tabuli Úradu práce, sociálnych vecí a služieb zamestnanosti v Humennom
s náležitosťami ustanovenými zákonom [§ 5 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce
vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 552/2003 Z. z.“)].
Výberového konania sa zúčastnilo spolu osem uchádzačov, po písomnom teste s rovnakým
počtom bodov postúpil na ústny pohovor sťažovateľ a J. O.. Po skončení pohovoru im bolo
dané na vedomie, že výsledok výberového konania im bude oznámený poštou. Keďže
sťažovateľovi nebol výsledok oznámený v 10-dňovej lehote od výberového konania, listom
z 26. mája 2006 požiadal o uzatvorenie pracovného pomeru, pretože sa dozvedel, že J. O.
do funkcie nebol ustanovený. Žalovaný sťažovateľovi listom z 8. júna 2006 oznámil, že
výberové konanie vykonané 12. apríla 2006 nebolo výberovým konaním na miesto
vedúceho zamestnanca v zmysle zákona č. 552/2003 Z. z., s J. O. bol rozviazaný na jeho
žiadosť pracovný pomer z funkcie odborný radca, a ponúkol sťažovateľovi inú pracovnú
pozíciu v záchytnom tábore v Humennom, a to ekonóm – špecialista. Žalovaný do funkcie
vedúceho záchytného tábora ustanovil následne M. V., ktorý sa výberového konania
nezúčastnil. Sťažovateľ s ohľadom na celkovú životnú situáciu, ktorá ho nútila zamestnať sa
aj za nevýhodných podmienok, bol ochotný ponuku prijať a písomne to žalovanému
oznámil. S ohľadom na jeho vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a odbornú prax by mu
podľa jeho presvedčenia mal prináležať plat v platovej triede 11 až 12. Žalovaný však
následne predložil sťažovateľovi návrh pracovnej zmluvy na miesto ekonóm – špecialista
so zaradením v platovej triede 8. Sťažovateľ a žalovaný takúto pracovnú zmluvu uzatvorili
29. novembra 2006 (pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú od 1. decembra 2006
do 30. novembra 2007 so skúšobnou dobou tri mesiace). Platovým dekrétom žalovaného
z 29. novembra 2006 bola sťažovateľovi určená platová trieda 8. Rozhodnutím riaditeľa
žalovaného z rovnakého dňa bol sťažovateľ zaradený do rizikovej skupiny zamestnancov
z dôvodu možnej nákazy infekciou s poučením, že je povinný podrobiť sa povinným
očkovaniam (chrípka, hepatitída typu A, B) a riadiť sa pokynmi zmluvného lekára, ktorého
je povinný na toto rozhodnutie upozorniť. Žalovaný oznámením z 9. februára 2007 skončil
so sťažovateľom k 28. februáru 2007 pracovný pomer v skúšobnej dobe. S ohľadom
na uvedené sa sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti žalovanému uzatvoriť s ním
pracovný pomer v súlade s (pôvodnou) ponukou žalovaného od 16. augusta 2006
a zaplatenia „ušlej“ mzdy od tohto času. Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal náhrady
nemajetkovej ujmy, dôvodil tým, že hoci bol vystavený riziku nákazy a pracoval v zdraviu
škodlivom prostredí, žalovaný ho nevyzval, aby sa podrobil predpísanému očkovaniu,
a vystavil ho tak riziku ohrozenia zdravia.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Uskutočnený pohovor
so záujemcami o pracovné miesto riaditeľa záchytného tábora, na ktorom sa sťažovateľ
zúčastnil, nebol výberovým konaním podľa zákona č. 552/2003 Z. z., ale iba pohovorom
s občanmi, ktorí mohli mať záujem o takúto prácu. Na základe pohovoru bolo sťažovateľovi
ponúknuté pracovné miesto ekonóm – špecialista, sťažovateľ ponuku prijal, pracovnú
zmluvu podpísal a s platovým zaradením súhlasil. Pracovný pomer so sťažovateľom bol
riadne skončený, nárok na žiadnu ďalšiu mzdu nemal. Na povinnosť očkovania bol
sťažovateľ žalovaným upozornený, zaočkovať sa však nedal, nevedno na akú ďalšiu výzvu
ešte údajne čakal.
Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 8 C 133/2007-208 z 12. septembra
2012 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie okresný súd odôvodnil tým, že v konaní bolo preukázané uzatvorenie
pracovnej zmluvy na miesto odborný referent špecialista – ekonóm v záchytnom tábore
v Humennom (29. novembra 2006) i skončenie ňou založeného pracovného pomeru
(k 28. februáru 2007). Toto skončenie pracovného pomeru považoval okresný súd za platné.
Hoci sa sťažovateľ domáhal v zákonnej lehote návrhom z 8. marca 2007 určenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, svoj návrh vzal späť a konanie bolo zastavené. Nemožno
preto uložiť žalovanému, aby prijal sťažovateľa znova do pracovného pomeru, tak ako
to sťažovateľ žiada, takáto požiadavka sťažovateľa je v rozpore nielen s hmotným právom,
ale aj s princípom zmluvnej voľnosti žalovaného ako zamestnávateľa. Keďže nemožno
uložiť žalovanému povinnosť uzatvoriť so sťažovateľom pracovný pomer, nemožno
vyhovieť ani jeho žalobe, pokiaľ sa domáha náhrady „ušlej“ mzdy. Pokiaľ ide o náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pre jej priznanie neboli splnené zákonné podmienky,
pretože žalovaný sťažovateľa poučil o tom, že je jeho povinnosťou dať sa zaočkovať,
sťažovateľ tak napriek tomu neurobil – zo strany žalovaného nedošlo ku konaniu, ktorým
by vystavil sťažovateľa do nebezpečenstva nákazy infekciou, a zo strany žalovaného teda
nedošlo k zásahu do osobnostných práv sťažovateľa.
O podanom odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku okresného súdu rozhodol
krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 387/2013-236 z 30. októbra 2013 tak, že tento ako vecne
právny potvrdil a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 387/2013-236
z 30. októbra 2013 odôvodnil tým, že tento rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov, je založený na nesprávnom právnom posúdení veci a nesprávnom vyhodnotení
výsledkov vykonaného dokazovania. Sťažovateľ argumentoval tým, že pracovná zmluva
je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu, čo sa v prípade sťažovateľa stalo
v momente, keď sťažovateľ vyjadril svoj súhlas s ponukou žalovaného ‒žalovaný listom
z 8. júna 2006 navrhol sťažovateľovi uzatvorenie pracovnej zmluvy na miesto ekonóm –
špecialista v rámci odboru ekonomiky a prevádzky v záchytnom tábore v Humennom s tým,
že s prijatím do pracovného pomeru sa počíta v prvej polovici augusta 2006, a požiadal
sťažovateľa, aby sa vyjadril, či má o tento pracovný post záujem (návrh). Sťažovateľ listom
z 15. júna 2006 túto ponuku prijal a súčasne požiadal žalovaného o zaslanie pracovnej
zmluvy (prijatie návrhu). Žalovaný listom z 18. júla 2006 oznámil sťažovateľovi,
že s prijatím na pracovné pozície sa počíta v prvej polovici augusta 2006 a očakáva
sa pridelenie príslušnej tabuľky zo sekcie systemizácie a mzdovej politiky Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky. Tým podľa názoru sťažovateľa mu vznikol pracovný pomer
u žalovaného od 16. augusta 2006 na pracovné miesto ekonóm – špecialista. Napriek tomu
žalovaný sťažovateľovi dodnes pracovnú zmluvu na podpis nezaslal. Tieto skutočnosti (t. j.
ponuku žalovaného a jej prijatie sťažovateľom) vyplývajúce zo sťažovateľom predložených
listinných dôkazov krajský súd do úvahy nevzal a nijako sa s nimi ani nevysporiadal.
Pretože pracovný pomer sťažovateľa u žalovaného vznikol 16. augusta 2006, bol žalovaný
povinný prideľovať mu prácu a sťažovateľovi vzniklo i právo na mzdu od tohto dňa.
Pracovný pomer založený pracovnou zmluvou z 29. novembra 2006 bol iným pracovným
pomerom, pretože išlo o pracovnú pozíciu odborný referent špecialista – ekonóm, na ktorú
sa vyžaduje stredoškolské vzdelanie. Pokiaľ krajský súd považoval za vecne správne
rozhodnutie súdu prvého stupňa i pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti nemajetkovej
ujmy, nevzal do úvahy výpoveď svedka J. L. (vedúceho záchytného tábora v danom čase),
ktorý uviedol, že režim očkovania v tábore bol taký, že pracovníci po uplynutí skúšobnej
doby boli zaočkovaní buď svojím lekárom, alebo služobným lekárom vakcínou, ktorú dodal
zamestnávateľ, pričom tábor žiadal úrad o skoršie zaočkovanie, ale pokyn bol, že až
po uplynutí skúšobnej doby. Žalovaný vakcíny zamestnancom dodal v skutočnosti až
po 1. marci 2007 (t. j. v čase, keď pracovný pomer sťažovateľa so žalovaným dojednaný
pracovnou zmluvou z 29. novembra 2006 zanikol). Navyše aj tento svedok potvrdil, že
žalovaný sťažovateľovi neuložil povinnosť sa zaočkovať. Z toho je zrejmé, že žalovaný
vystavil sťažovateľa ohrozeniu zdravia a života. Tým boli splnené podmienky aj
na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch o to viac, že pre tento druh nároku sa
nevyžaduje ani vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah je objektívne spôsobilý osobnostné
práva fyzickej osoby ohroziť.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo
dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 387/2013-236 z 30. októbra 2013 tým, že tento
rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, je založený na nesprávnom právnom
posúdení veci a nesprávnom vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania.
Krajský súd odôvodnil rozsudok č. k. 4 Co 387/2013-236 z 30. októbra 2013 takto:
„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním
napadnutú vec v medziach a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, rozsudok verejne vyhlásil za použitia
ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP, keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné, pretože súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav potrebný na právne
posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vykonal vo veci
dokazovanie v potrebnom rozsahu na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých
pre posúdenie dôvodnosti návrhu, ako aj na opodstatnenosť tvrdení odporcu z hľadiska
skutočností, ktoré uvádzali na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 OSP), zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s § 132 OSP dospel k správnym skutkovým záverom
a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nemožnosti súdu zasahovať do zmluvnej
voľnosti subjektov pracovnoprávnych vzťahov a o nepreukázaní konania odporcu
zasahujúceho do osobnostných práv navrhovateľa. Prvostupňový súd na vec aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne
vyložil a svoje dôvody vedúce k nevyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 OSP
odôvodnil.
... pokiaľ ide o odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia a skutočnosť,
že podľa názoru navrhovateľa sa súd prvého stupňa nevysporiadal s aplikáciou s vecou
súvisiacich právnych noriem, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v odvolaní neuviedol
žiadnu podstatnú skutočnosť majúcu za následok úvahu o prípadnej vade
v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu, resp. o prípadnej nesprávnosti
rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa s prihliadnutím na obsah odvolania
ako prvoradou otázkou zaoberal posúdením, či súd prvého stupňa svojím postupom neodňal
odvolateľovi možnosť konať pred súdom, keď odňatím možnosti konať pred súdom
sa rozumie každý taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne
záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
práv účastníka občianskeho súdneho konania. Súd nemusí dať v odôvodnení svojho
rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Rovnako
je postačujúce uviesť, ktoré právne normy na vec aplikoval a prečo nie je závadným postup
súdu, ak v odôvodnení rozhodnutia neuvedie, ktoré právne normy uvádzané účastníkmi
nepoužil. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní právny základ
rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). V danom prípade prvostupňový súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán
k prejednávanej veci a výsledky vykonaného dokazovania. Závery, ktoré prijal, primerane
vysvetlil. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy SR. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa v dostatočnej miere uviedol, v
čom spočíva podstata argumentov účastníkov majúcich pre vec podstatný význam
a s okolnosťami, medzi účastníkmi spornými sa dostatočne skutkovo a právne vyporiadal.
Vzhľadom na vyššie uvedené s poukazom na poslednú úpravu petitu návrhu
na začatie konania potom odvolací súd konštatuje, že z konania pred súdom prvého stupňa
iný, než napadnutým rozsudok vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené
argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, a to pokiaľ
ide o všetky časti petitu návrhu.
V časti návrhu o uloženie povinnosti odporcovi uzavrieť s navrhovateľom pracovnú
zmluvu na navrhovateľom požadované pracovné miesto odvolací súd uvádza, že vznik
zmluvy v pracovnom práve predpokladá splnenie troch základných právnych skutočností,
ktorými sú návrh, prijatie návrhu a vzájomná zhoda vôle subjektov. Z ustanovení Zákonníka
práce vyplýva, že zmluva (dohoda) dojednaná podľa príslušných ustanovení
pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.
Princíp zmluvnej voľnosti v pracovnom práve vyjadruje mieru slobody zmluvných strán
v pracovnoprávnych vzťahoch,. Subjekt sa sám slobodne rozhodne, či a s kým bude
kontrahovať a akým obsahom naplní svoju kontraktáciu s iným. Obsahový rámec zmluvnej
voľnosti spočíva v slobode výberu zmluvného partnera, uzavretia zmluvy, určenia obsahu
zmluvy, skončenia zmluvy a výberu zmluvnej formy. Z uvedeného je zrejmé, že podľa
pracovného práva pracovný pomer vzniká na základe pracovnej zmluvy ako dvojstranného
právneho úkonu založeného na zásade zmluvnosti. Vzhľadom na uvedené s poukazom
na poslednú úpravu petitu návrhu na začatie konania odvolací súd má zhodne s názorom
súdu prvého stupňa za to, že mu nemožno vyhovieť a poskytnúť tak súdnu ochranu
uplatnenému nároku nemajúcemu oporu v hmotnom práve. Všeobecný súd svojím
rozhodnutím nie je oprávnený do zmluvnej voľnosti subjektov pracovnoprávnych vzťahov
spôsobom požadovaným navrhovateľom zasahovať. Zvolený petit návrhu na začatie
konania odvolací súd preto vyhodnotil za nedôvodný a v tejto časti sa stotožňuje s
odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to pokiaľ ide aj o časť nároku na
zaplatenie rozdielu v mzdovom ohodnotení navrhovateľa ako nároku závislého od prvej
časti petitu (§ 219 ods. 2 OSP).
V časti návrhu o zaplatenie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi sa odvolací súd totiž
plne stotožňuje po stránke skutkovej aj právnej s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním
napadnutého rozsudku v tejto časti o nepreukázaní protiprávneho konania odporcu, resp.
konania, ktorým by vystavil navrhovateľa a jemu blízke osoby do nebezpečenstva nákazy,
na základe čoho možno konštatovať, že žiadnym spôsobom nezasiahol do osobnostných
práv navrhovateľa. Odvolací súd uvedené konštatuje vychádzajúc z dikcie ust. § 13 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na domáhanie sa upustenia od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu osobnosti a na odstránenie následkov týchto zásahov, ako aj
na poskytnutie primeraného zadosťučinenia , či náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
má fyzická osoba nárok až preukázaním existencie neoprávnených zásahov iného subjektu
do práv tejto osoby. Z obsahu preskúmavaného spisu existencia takéhoto konania odporcu
najmä v intenzite požadovanej vyššie uvedeným ustanovením rozhodne nevyplýva, keď
i podľa názoru odvolacieho súdu odporca splnil svoje povinnosti v tomto smere poučením
navrhovateľa o potrebe očkovania s tým, že voľba konkrétnej vakcinácie a spôsob a rozsah
jej podania je záležitosťou navrhovateľa v súčinnosti so svojim všeobecným lekárom
s následným nárokom navrhovateľa na preplatenie tohto lekárom realizovaného úkonu
pod následkom nároku zamestnanca na náhradu škody spočívajúcu vo vynaložených
nákladoch na očkovanie. Uvedený postup prenášanie nákladov na zabezpečenie ochrany
zdravia pri práci zo zamestnávateľa na zamestnanca nepredstavuje. Nedošlo tak
k naplneniu ani základnej skutkovej podstaty ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
z ktorého dôvodu nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vzhľadom na dikciu ods. 2 tohto
ustanovenia, prichádzajúcu do úvahy pri zásahoch intenzívnejšieho charakteru
s intenzívnejšími dôsledkami, argumentujúc dôvodnosťou nároku na nemajetkovú ujmu len
v prípade kumulatívneho splnenia dvoch zákonných podmienok, a to ak samotné
zadosťučinenie podľa ods. 1 nepostačuje, a ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, je vylúčený.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Tak ako konštatoval aj krajský súd v rozsudku č. k.
4 Co 387/2013-236 z 30. októbra 2013, všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu
dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje
rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd
dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Vysvetlil, z akého
dôvodu dospel k záveru o tom, že žalovanému nebolo možné uložiť sťažovateľom v petite
jeho návrhu požadovanú povinnosť uzatvoriť so sťažovateľom pracovný pomer a z tohto
dôvodu zaviazať žalovaného ani na náhradu mzdy a osobného ohodnotenia, ako aj to, ktoré
predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za sťažovateľom tvrdenú nemajetkovú ujmu
vyžadujúcu priznanie jej náhrady v peniazoch neboli splnené. Krajský súd neponechal
bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam.
Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho
rozhodnutia.
Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ďalej tvrdil, že je založený
na nesprávnom vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, keď podľa jeho názoru
bolo v konaní vykonanými dôkazmi preukázané, že medzi účastníkmi došlo ku vzniku
pracovného pomeru, ako aj to, že konanie žalovaného bolo neoprávneným zásahom
do osobnostných práv sťažovateľa, pričom podľa presvedčenia sťažovateľa pre vyhovenie
jeho žalobe v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa nevyžaduje vznik následku
na osobnosti poškodeného.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Okresný súd aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach vysvetlili, ako výsledky
vykonaného dokazovania vyhodnotili a z ktorých dôkazov vyplynuli ich skutkové závery.
Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku
nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti.
Všeobecné súdy sú v občianskom súdnom konaní sporovom viazané návrhom
žalobcu (v tomto prípade sťažovateľa), ako aj vymedzením skutkových okolností v návrhu,
na základe ktorých sa domáha rozhodnutia súdu (rozsah súdnej ochrany). Sťažovateľ
sa v konaní vedenom pred okresným súdom domáhal uloženia povinnosti žalovanému
ako zamestnávateľovi uzatvoriť pracovný pomer so sťažovateľom ako zamestnancom
na funkciu ekonóm – špecialista k 16. augustu 2006, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Takto formulovaná žaloba sťažovateľa bola žalobou o plnenie. Podľa § 80
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť,
aby sa rozhodlo o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo
z porušenia práva. Krajský súd pri rozhodovaní vychádzal (ako to vyplýva z odôvodnenia
jeho rozhodnutia) z toho, že (aj) pracovnoprávne vzťahy sú ovládané zásadou zmluvnej
voľnosti, t. j. z princípu, podľa ktorého nikoho nemožno nútiť (ani rozhodnutím súdu),
aby zmluvu uzatvoril (samozrejme, okrem prípadov, keď povinnosť zmluvu uzatvoriť
vyplýva zo zákona). Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti žalovanému zmluvu
uzatvoriť, takto formulovanému návrhu sťažovateľa nebolo možné vyhovieť, rovnako
ako nebolo možné potom vyhovieť (vychádzajúc zo skutkových okolností v návrhu)
ani uloženiu povinnosti žalovanému zaplatiť sťažovateľovi mzdu a osobné ohodnotenie
z pracovnoprávneho vzťahu, ktorého založenie malo byť dôsledkom uzatvorenia pracovnej
zmluvy na základe príkazu okresného súdu. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti doručenej
ústavnému súdu svoje skutkové tvrdenia pozmeňuje tak, že ku vzniku pracovného pomeru
medzi ním ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom už došlo, potom týmto
jeho tvrdeniam nezodpovedá sťažovateľom v konaní pred všeobecnými súdmi uplatnený
petit jeho návrhu.
Neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby je iba zásah, ktorý
je protiprávny, pričom žalobca je povinný v konaní preukázať, že k zásahu do jeho
osobnosti došlo. Tak ako konštatoval aj krajský súd, sťažovateľ túto skutočnosť v konaní
nepreukázal, pretože žalovaný si svoje povinnosti, pokiaľ ide o predchádzanie ohrozenia
infekciou, splnil tým, že poučil sťažovateľa o potrebe očkovania, pričom voľba konkrétnej
vakcinácie a spôsob a rozsah jej podania je vecou sťažovateľa, hoci jej náklady znáša
žalovaný.
Neobstojí ani argumentácia sťažovateľa, podľa ktorej pre vyhovenie návrhu
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa nevyžaduje preukázanie nastúpenia
následkov neoprávneného zásahu na osobnosti poškodeného. Preukázanie objektívnej
spôsobilosti zásahu porušiť osobnostné práva síce postačuje pre vyhovenie nároku
na poskytnutie morálnej satisfakcie (pokiaľ bola jeho neoprávnenosť preukázaná), avšak
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyžaduje preukázanie vzniku následku
v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom na osobnosti poškodeného (aj § 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka ustanovuje ako jedno z kritérií pre určenie výšky takejto náhrady
závažnosť vzniknutej ujmy). Pritom dôkazné bremeno na preukázanie vzniknutých
následkov na osobnosti poškodeného v konaní znáša žalobca (sťažovateľ následok
tvrdeného zásahu v konaní nepreukázal).
Pokiaľ preto krajský súd dospel k záveru, podľa ktorého sťažovateľovej žalobe
nebolo možné vyhovieť, nebol tento jeho postup svojvoľný či arbitrárny a stotožňuje
sa s ním aj ústavný súd.
Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že rozsudkom krajského súdu č. k.
4 Co 387/2013-236 z 30. októbra 2013 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2014