Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 362/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. J., zastúpeného advokátom

JUDr. Júliusom Kvetánom, Štefánikova 17, Humenné, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-236 z 30. októbra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2014 doručená sťažnosť J. J., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -236 z 30. októbra

2013, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Právo sťažovateľa J. J. podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 11

v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 30. októbra 2013 sp. zn. a nariaďuje Krajskému súdu v Bratislave

bez zbytočných prieťahov vo veci konať a rozhodnúť.

3. Sťažovateľovi J. J. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 313,04 Eur, ktoré

je Krajský súd v Bratislave povinný zaslať k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Júliusa

Kvetána, Advokátska kancelária Štefánikova 17, 066 01 Humenné do troch dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,

sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa domáhal

proti Migračnému úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako žalovanému (ďalej

len „žalovaný“) po úpravách petitu žaloby uloženia povinnosti žalovanému (1) uzatvoriť

so sťažovateľom ako zamestnancom pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy

na funkciu ekonóm – špecialista v záchytnom tábore pre utečencov v Humennom

k 16. augustu 2006 do troch dní od právoplatnosti rozsudku, (2) zaplatiť „ušlú“ mzdu

od 16. augusta 2006 až do dňa umožnenia žalovaným sťažovateľovi vykonávať prácu

v sťažovateľom špecifikovanej výške, 100 % osobného ohodnotenia za rovnaké obdobie,

to všetko s úrokom z omeškania, a (3) zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v sume

33 193,91 €.

Žalobu sťažovateľ odôvodnil tým, že 12. apríla 2006 sa zúčastnil výberového

konania na pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom, ktorého vyhlásenie bolo

oznámené vyvesením 21. marca 2006 na úradnej tabuli mesta Humenné a súčasne

na úradnej tabuli Úradu práce, sociálnych vecí a služieb zamestnanosti v Humennom

s náležitosťami ustanovenými zákonom [ o výkone práce

vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)].

Výberového konania sa zúčastnilo spolu osem uchádzačov, po písomnom teste s rovnakým

počtom bodov postúpil na ústny pohovor sťažovateľ a J. O.. Po skončení pohovoru im bolo

dané na vedomie, že výsledok výberového konania im bude oznámený poštou. Keďže

sťažovateľovi nebol výsledok oznámený v 10-dňovej lehote od výberového konania, listom

z 26. mája 2006 požiadal o uzatvorenie pracovného pomeru, pretože sa dozvedel, že J. O.

do funkcie nebol ustanovený. Žalovaný sťažovateľovi listom z 8. júna 2006 oznámil, že

výberové konanie vykonané 12. apríla 2006 nebolo výberovým konaním na miesto

vedúceho zamestnanca v zmysle , s J. O. bol rozviazaný na jeho

žiadosť pracovný pomer z funkcie odborný radca, a ponúkol sťažovateľovi inú pracovnú

pozíciu v záchytnom tábore v Humennom, a to ekonóm – špecialista. Žalovaný do funkcie

vedúceho záchytného tábora ustanovil následne M. V., ktorý sa výberového konania

nezúčastnil. Sťažovateľ s ohľadom na celkovú životnú situáciu, ktorá ho nútila zamestnať sa

aj za nevýhodných podmienok, bol ochotný ponuku prijať a písomne to žalovanému

oznámil. S ohľadom na jeho vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a odbornú prax by mu

podľa jeho presvedčenia mal prináležať plat v platovej triede 11 až 12. Žalovaný však

následne predložil sťažovateľovi návrh pracovnej zmluvy na miesto ekonóm – špecialista

so zaradením v platovej triede 8. Sťažovateľ a žalovaný takúto pracovnú zmluvu uzatvorili

29. novembra 2006 (pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú od 1. decembra 2006

do 30. novembra 2007 so skúšobnou dobou tri mesiace). Platovým dekrétom žalovaného

z 29. novembra 2006 bola sťažovateľovi určená platová trieda 8. Rozhodnutím riaditeľa

žalovaného z rovnakého dňa bol sťažovateľ zaradený do rizikovej skupiny zamestnancov

z dôvodu možnej nákazy infekciou s poučením, že je povinný podrobiť sa povinným

očkovaniam (chrípka, hepatitída typu A, B) a riadiť sa pokynmi zmluvného lekára, ktorého

je povinný na toto rozhodnutie upozorniť. Žalovaný oznámením z 9. februára 2007 skončil

so sťažovateľom k 28. februáru 2007 pracovný pomer v skúšobnej dobe. S ohľadom

na uvedené sa sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti žalovanému uzatvoriť s ním

pracovný pomer v súlade s (pôvodnou) ponukou žalovaného od 16. augusta 2006

a zaplatenia „ušlej“ mzdy od tohto času. Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal náhrady

nemajetkovej ujmy, dôvodil tým, že hoci bol vystavený riziku nákazy a pracoval v zdraviu

škodlivom prostredí, žalovaný ho nevyzval, aby sa podrobil predpísanému očkovaniu,

a vystavil ho tak riziku ohrozenia zdravia.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Uskutočnený pohovor

so záujemcami o pracovné miesto riaditeľa záchytného tábora, na ktorom sa sťažovateľ

zúčastnil, nebol výberovým konaním podľa , ale iba pohovorom

s občanmi, ktorí mohli mať záujem o takúto prácu. Na základe pohovoru bolo sťažovateľovi

ponúknuté pracovné miesto ekonóm – špecialista, sťažovateľ ponuku prijal, pracovnú

zmluvu podpísal a s platovým zaradením súhlasil. Pracovný pomer so sťažovateľom bol

riadne skončený, nárok na žiadnu ďalšiu mzdu nemal. Na povinnosť očkovania bol

sťažovateľ žalovaným upozornený, zaočkovať sa však nedal, nevedno na akú ďalšiu výzvu

ešte údajne čakal.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. -208 z 12. septembra

2012 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie okresný súd odôvodnil tým, že v konaní bolo preukázané uzatvorenie

pracovnej zmluvy na miesto odborný referent špecialista – ekonóm v záchytnom tábore

v Humennom (29. novembra 2006) i skončenie ňou založeného pracovného pomeru

(k 28. februáru 2007). Toto skončenie pracovného pomeru považoval okresný súd za platné.

Hoci sa sťažovateľ domáhal v zákonnej lehote návrhom z 8. marca 2007 určenia neplatnosti

skončenia pracovného pomeru, svoj návrh vzal späť a konanie bolo zastavené. Nemožno

preto uložiť žalovanému, aby prijal sťažovateľa znova do pracovného pomeru, tak ako

to sťažovateľ žiada, takáto požiadavka sťažovateľa je v rozpore nielen s hmotným právom,

ale aj s princípom zmluvnej voľnosti žalovaného ako zamestnávateľa. Keďže nemožno

uložiť žalovanému povinnosť uzatvoriť so sťažovateľom pracovný pomer, nemožno

vyhovieť ani jeho žalobe, pokiaľ sa domáha náhrady „ušlej“ mzdy. Pokiaľ ide o náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, pre jej priznanie neboli splnené zákonné podmienky,

pretože žalovaný sťažovateľa poučil o tom, že je jeho povinnosťou dať sa zaočkovať,

sťažovateľ tak napriek tomu neurobil – zo strany žalovaného nedošlo ku konaniu, ktorým

by vystavil sťažovateľa do nebezpečenstva nákazy infekciou, a zo strany žalovaného teda

nedošlo k zásahu do osobnostných práv sťažovateľa.

O podanom odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku okresného súdu rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -236 z 30. októbra 2013 tak, že tento ako vecne

právny potvrdil a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -236

z 30. októbra 2013 odôvodnil tým, že tento rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok

dôvodov, je založený na nesprávnom právnom posúdení veci a nesprávnom vyhodnotení

výsledkov vykonaného dokazovania. Sťažovateľ argumentoval tým, že pracovná zmluva

je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu, čo sa v prípade sťažovateľa stalo

v momente, keď sťažovateľ vyjadril svoj súhlas s ponukou žalovaného ‒žalovaný listom

z 8. júna 2006 navrhol sťažovateľovi uzatvorenie pracovnej zmluvy na miesto ekonóm –

špecialista v rámci odboru ekonomiky a prevádzky v záchytnom tábore v Humennom s tým,

že s prijatím do pracovného pomeru sa počíta v prvej polovici augusta 2006, a požiadal

sťažovateľa, aby sa vyjadril, či má o tento pracovný post záujem (návrh). Sťažovateľ listom

z 15. júna 2006 túto ponuku prijal a súčasne požiadal žalovaného o zaslanie pracovnej

zmluvy (prijatie návrhu). Žalovaný listom z 18. júla 2006 oznámil sťažovateľovi,

že s prijatím na pracovné pozície sa počíta v prvej polovici augusta 2006 a očakáva

sa pridelenie príslušnej tabuľky zo sekcie systemizácie a mzdovej politiky Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky. Tým podľa názoru sťažovateľa mu vznikol pracovný pomer

u žalovaného od 16. augusta 2006 na pracovné miesto ekonóm – špecialista. Napriek tomu

žalovaný sťažovateľovi dodnes pracovnú zmluvu na podpis nezaslal. Tieto skutočnosti (t. j.

ponuku žalovaného a jej prijatie sťažovateľom) vyplývajúce zo sťažovateľom predložených

listinných dôkazov krajský súd do úvahy nevzal a nijako sa s nimi ani nevysporiadal.

Pretože pracovný pomer sťažovateľa u žalovaného vznikol 16. augusta 2006, bol žalovaný

povinný prideľovať mu prácu a sťažovateľovi vzniklo i právo na mzdu od tohto dňa.

Pracovný pomer založený pracovnou zmluvou z 29. novembra 2006 bol iným pracovným

pomerom, pretože išlo o pracovnú pozíciu odborný referent špecialista – ekonóm, na ktorú

sa vyžaduje stredoškolské vzdelanie. Pokiaľ krajský súd považoval za vecne správne

rozhodnutie súdu prvého stupňa i pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti nemajetkovej

ujmy, nevzal do úvahy výpoveď svedka J. L. (vedúceho záchytného tábora v danom čase),

ktorý uviedol, že režim očkovania v tábore bol taký, že pracovníci po uplynutí skúšobnej

doby boli zaočkovaní buď svojím lekárom, alebo služobným lekárom vakcínou, ktorú dodal

zamestnávateľ, pričom tábor žiadal úrad o skoršie zaočkovanie, ale pokyn bol, že až

po uplynutí skúšobnej doby. Žalovaný vakcíny zamestnancom dodal v skutočnosti až

po 1. marci 2007 (t. j. v čase, keď pracovný pomer sťažovateľa so žalovaným dojednaný

pracovnou zmluvou z 29. novembra 2006 zanikol). Navyše aj tento svedok potvrdil, že

žalovaný sťažovateľovi neuložil povinnosť sa zaočkovať. Z toho je zrejmé, že žalovaný

vystavil sťažovateľa ohrozeniu zdravia a života. Tým boli splnené podmienky aj

na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch o to viac, že pre tento druh nároku sa

nevyžaduje ani vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah je objektívne spôsobilý osobnostné

práva fyzickej osoby ohroziť.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ku ktorému malo

dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. -236 z 30. októbra 2013 tým, že tento

rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, je založený na nesprávnom právnom

posúdení veci a nesprávnom vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania.

Krajský súd odôvodnil rozsudok č. k. -236 z 30. októbra 2013 takto:

„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) preskúmal odvolaním

napadnutú vec v medziach a z dôvodov odvolania podľa bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa , rozsudok verejne vyhlásil za použitia

ust. a , keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je

dôvodné, pretože súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav potrebný na právne

posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vykonal vo veci

dokazovanie v potrebnom rozsahu na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých

pre posúdenie dôvodnosti návrhu, ako aj na opodstatnenosť tvrdení odporcu z hľadiska

skutočností, ktoré uvádzali na svoju obranu (, ), zhodnotením výsledkov

vykonaného dokazovania v súlade s dospel k správnym skutkovým záverom

a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nemožnosti súdu zasahovať do zmluvnej

voľnosti subjektov pracovnoprávnych vzťahov a o nepreukázaní konania odporcu

zasahujúceho do osobnostných práv navrhovateľa. Prvostupňový súd na vec aplikoval

zodpovedajúce ustanovenia a , ktoré aj správne

vyložil a svoje dôvody vedúce k nevyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s

odôvodnil.

... pokiaľ ide o odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia a skutočnosť,

že podľa názoru navrhovateľa sa súd prvého stupňa nevysporiadal s aplikáciou s vecou

súvisiacich právnych noriem, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v odvolaní neuviedol

žiadnu podstatnú skutočnosť majúcu za následok úvahu o prípadnej vade

v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu, resp. o prípadnej nesprávnosti

rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa s prihliadnutím na obsah odvolania

ako prvoradou otázkou zaoberal posúdením, či súd prvého stupňa svojím postupom neodňal

odvolateľovi možnosť konať pred súdom, keď odňatím možnosti konať pred súdom

sa rozumie každý taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne

záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

práv účastníka občianskeho súdneho konania. Súd nemusí dať v odôvodnení svojho

rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré

majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Rovnako

je postačujúce uviesť, ktoré právne normy na vec aplikoval a prečo nie je závadným postup

súdu, ak v odôvodnení rozhodnutia neuvedie, ktoré právne normy uvádzané účastníkmi

nepoužil. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní právny základ

rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (). V danom prípade prvostupňový súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán

k prejednávanej veci a výsledky vykonaného dokazovania. Závery, ktoré prijal, primerane

vysvetlil. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

SR. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa v dostatočnej miere uviedol, v

čom spočíva podstata argumentov účastníkov majúcich pre vec podstatný význam

a s okolnosťami, medzi účastníkmi spornými sa dostatočne skutkovo a právne vyporiadal.

Vzhľadom na vyššie uvedené s poukazom na poslednú úpravu petitu návrhu

na začatie konania potom odvolací súd konštatuje, že z konania pred súdom prvého stupňa

iný, než napadnutým rozsudok vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené

argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, a to pokiaľ

ide o všetky časti petitu návrhu.

V časti návrhu o uloženie povinnosti odporcovi uzavrieť s navrhovateľom pracovnú

zmluvu na navrhovateľom požadované pracovné miesto odvolací súd uvádza, že vznik

zmluvy v pracovnom práve predpokladá splnenie troch základných právnych skutočností,

ktorými sú návrh, prijatie návrhu a vzájomná zhoda vôle subjektov. Z ustanovení Zákonníka

práce vyplýva, že zmluva (dohoda) dojednaná podľa príslušných ustanovení

pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

Princíp zmluvnej voľnosti v pracovnom práve vyjadruje mieru slobody zmluvných strán

v pracovnoprávnych vzťahoch,. Subjekt sa sám slobodne rozhodne, či a s kým bude

kontrahovať a akým obsahom naplní svoju kontraktáciu s iným. Obsahový rámec zmluvnej

voľnosti spočíva v slobode výberu zmluvného partnera, uzavretia zmluvy, určenia obsahu

zmluvy, skončenia zmluvy a výberu zmluvnej formy. Z uvedeného je zrejmé, že podľa

pracovného práva pracovný pomer vzniká na základe pracovnej zmluvy ako dvojstranného

právneho úkonu založeného na zásade zmluvnosti. Vzhľadom na uvedené s poukazom

na poslednú úpravu petitu návrhu na začatie konania odvolací súd má zhodne s názorom

súdu prvého stupňa za to, že mu nemožno vyhovieť a poskytnúť tak súdnu ochranu

uplatnenému nároku nemajúcemu oporu v hmotnom práve. Všeobecný súd svojím

rozhodnutím nie je oprávnený do zmluvnej voľnosti subjektov pracovnoprávnych vzťahov

spôsobom požadovaným navrhovateľom zasahovať. Zvolený petit návrhu na začatie

konania odvolací súd preto vyhodnotil za nedôvodný a v tejto časti sa stotožňuje s

odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to pokiaľ ide aj o časť nároku na

zaplatenie rozdielu v mzdovom ohodnotení navrhovateľa ako nároku závislého od prvej

časti petitu ( ).

V časti návrhu o zaplatenie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi sa odvolací súd totiž

plne stotožňuje po stránke skutkovej aj právnej s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním

napadnutého rozsudku v tejto časti o nepreukázaní protiprávneho konania odporcu, resp.

konania, ktorým by vystavil navrhovateľa a jemu blízke osoby do nebezpečenstva nákazy,

na základe čoho možno konštatovať, že žiadnym spôsobom nezasiahol do osobnostných

práv navrhovateľa. Odvolací súd uvedené konštatuje vychádzajúc z dikcie ust. § 13 ods. 1, 2

, podľa ktorého na domáhanie sa upustenia od neoprávnených

zásahov do práva na ochranu osobnosti a na odstránenie následkov týchto zásahov, ako aj

na poskytnutie primeraného zadosťučinenia , či náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,

má fyzická osoba nárok až preukázaním existencie neoprávnených zásahov iného subjektu

do práv tejto osoby. Z obsahu preskúmavaného spisu existencia takéhoto konania odporcu

najmä v intenzite požadovanej vyššie uvedeným ustanovením rozhodne nevyplýva, keď

i podľa názoru odvolacieho súdu odporca splnil svoje povinnosti v tomto smere poučením

navrhovateľa o potrebe očkovania s tým, že voľba konkrétnej vakcinácie a spôsob a rozsah

jej podania je záležitosťou navrhovateľa v súčinnosti so svojim všeobecným lekárom

s následným nárokom navrhovateľa na preplatenie tohto lekárom realizovaného úkonu

pod následkom nároku zamestnanca na náhradu škody spočívajúcu vo vynaložených

nákladoch na očkovanie. Uvedený postup prenášanie nákladov na zabezpečenie ochrany

zdravia pri práci zo zamestnávateľa na zamestnanca nepredstavuje. Nedošlo tak

k naplneniu ani základnej skutkovej podstaty ust. ,

z ktorého dôvodu nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vzhľadom na dikciu ods. 2 tohto

ustanovenia, prichádzajúcu do úvahy pri zásahoch intenzívnejšieho charakteru

s intenzívnejšími dôsledkami, argumentujúc dôvodnosťou nároku na nemajetkovú ujmu len

v prípade kumulatívneho splnenia dvoch zákonných podmienok, a to ak samotné

zadosťučinenie podľa ods. 1 nepostačuje, a ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, je vylúčený.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Tak ako konštatoval aj krajský súd v rozsudku č. k.

-236 z 30. októbra 2013, všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje

rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd

dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Vysvetlil, z akého

dôvodu dospel k záveru o tom, že žalovanému nebolo možné uložiť sťažovateľom v petite

jeho návrhu požadovanú povinnosť uzatvoriť so sťažovateľom pracovný pomer a z tohto

dôvodu zaviazať žalovaného ani na náhradu mzdy a osobného ohodnotenia, ako aj to, ktoré

predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za sťažovateľom tvrdenú nemajetkovú ujmu

vyžadujúcu priznanie jej náhrady v peniazoch neboli splnené. Krajský súd neponechal

bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho

rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ďalej tvrdil, že je založený

na nesprávnom vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, keď podľa jeho názoru

bolo v konaní vykonanými dôkazmi preukázané, že medzi účastníkmi došlo ku vzniku

pracovného pomeru, ako aj to, že konanie žalovaného bolo neoprávneným zásahom

do osobnostných práv sťažovateľa, pričom podľa presvedčenia sťažovateľa pre vyhovenie

jeho žalobe v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa nevyžaduje vznik následku

na osobnosti poškodeného.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Okresný súd aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach vysvetlili, ako výsledky

vykonaného dokazovania vyhodnotili a z ktorých dôkazov vyplynuli ich skutkové závery.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku

nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti.

Všeobecné súdy sú v občianskom súdnom konaní sporovom viazané návrhom

žalobcu (v tomto prípade sťažovateľa), ako aj vymedzením skutkových okolností v návrhu,

na základe ktorých sa domáha rozhodnutia súdu (rozsah súdnej ochrany). Sťažovateľ

sa v konaní vedenom pred okresným súdom domáhal uloženia povinnosti žalovanému

ako zamestnávateľovi uzatvoriť pracovný pomer so sťažovateľom ako zamestnancom

na funkciu ekonóm – špecialista k 16. augustu 2006, a to do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Takto formulovaná žaloba sťažovateľa bola žalobou o plnenie. Podľa § 80

písm. b) návrhom na začatie konania možno uplatniť,

aby sa rozhodlo o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo

z porušenia práva. Krajský súd pri rozhodovaní vychádzal (ako to vyplýva z odôvodnenia

jeho rozhodnutia) z toho, že (aj) pracovnoprávne vzťahy sú ovládané zásadou zmluvnej

voľnosti, t. j. z princípu, podľa ktorého nikoho nemožno nútiť (ani rozhodnutím súdu),

aby zmluvu uzatvoril (samozrejme, okrem prípadov, keď povinnosť zmluvu uzatvoriť

vyplýva zo zákona). Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti žalovanému zmluvu

uzatvoriť, takto formulovanému návrhu sťažovateľa nebolo možné vyhovieť, rovnako

ako nebolo možné potom vyhovieť (vychádzajúc zo skutkových okolností v návrhu)

ani uloženiu povinnosti žalovanému zaplatiť sťažovateľovi mzdu a osobné ohodnotenie

z pracovnoprávneho vzťahu, ktorého založenie malo byť dôsledkom uzatvorenia pracovnej

zmluvy na základe príkazu okresného súdu. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu svoje skutkové tvrdenia pozmeňuje tak, že ku vzniku pracovného pomeru

medzi ním ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom už došlo, potom týmto

jeho tvrdeniam nezodpovedá sťažovateľom v konaní pred všeobecnými súdmi uplatnený

petit jeho návrhu.

Neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby je iba zásah, ktorý

je protiprávny, pričom žalobca je povinný v konaní preukázať, že k zásahu do jeho

osobnosti došlo. Tak ako konštatoval aj krajský súd, sťažovateľ túto skutočnosť v konaní

nepreukázal, pretože žalovaný si svoje povinnosti, pokiaľ ide o predchádzanie ohrozenia

infekciou, splnil tým, že poučil sťažovateľa o potrebe očkovania, pričom voľba konkrétnej

vakcinácie a spôsob a rozsah jej podania je vecou sťažovateľa, hoci jej náklady znáša

žalovaný.

Neobstojí ani argumentácia sťažovateľa, podľa ktorej pre vyhovenie návrhu

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa nevyžaduje preukázanie nastúpenia

následkov neoprávneného zásahu na osobnosti poškodeného. Preukázanie objektívnej

spôsobilosti zásahu porušiť osobnostné práva síce postačuje pre vyhovenie nároku

na poskytnutie morálnej satisfakcie (pokiaľ bola jeho neoprávnenosť preukázaná), avšak

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyžaduje preukázanie vzniku následku

v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom na osobnosti poškodeného (aj § 13 ods. 3

ustanovuje ako jedno z kritérií pre určenie výšky takejto náhrady

závažnosť vzniknutej ujmy). Pritom dôkazné bremeno na preukázanie vzniknutých

následkov na osobnosti poškodeného v konaní znáša žalobca (sťažovateľ následok

tvrdeného zásahu v konaní nepreukázal).

Pokiaľ preto krajský súd dospel k záveru, podľa ktorého sťažovateľovej žalobe

nebolo možné vyhovieť, nebol tento jeho postup svojvoľný či arbitrárny a stotožňuje

sa s ním aj ústavný súd.

Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že rozsudkom krajského súdu č. k.

-236 z 30. októbra 2013 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa alebo práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014