Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 378/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. S., zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou Kučerovou,

Advokátska kancelária, Železničná 90/12, Považská Bystrica, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 5. februára 2014 a Krajského súdu v

Trenčíne sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla

2014 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného advokátkou JUDr.

Darinou Kučerovou, Advokátska kancelária, Železničná 90/12, Považská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 5. februára 2014 (ďalej len „uznesenie okresného

súdu z 5. februára 2014“) a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23

Tos 33/2014 z 8. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 8. apríla 2014“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že právoplatným rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 11. marca 2002 bol sťažovateľ odsúdený podľa § 235 ods. 1

účinného do 31. decembra 2005 na nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní 15 mesiacov a podľa účinného

do 31. decembra 2005 bol pre výkon trestu zaradený do prvej nápravno-výchovnej skupiny

na skutkovom základe uvedenom v odôvodnení tohto rozsudku.

Sťažovateľ v predmetnom konaní poukazoval na skutočnosť, že na hlavnom

pojednávaní nebol vypočutý svedok – poškodený T. J. (ďalej len „poškodený“), ktorého v

rámci svojej obhajoby považoval za potrebné vypočuť osobne na hlavnom pojednávaní.

Uvedený návrh okresný súd ani krajský súd neakceptovali a odvolanie sťažovateľa proti

rozsudku okresného súdu z 11. marca 2002 bolo zamietnuté.

Sťažovateľ podal 9. januára 2013 na okresnom súde návrh na obnovu konania

vo svoj prospech, pretože sa dozvedel, že poškodený sa v predmetnom konaní spojil

so zákonným sudcom a domáhal sa svojej účasti na hlavnom pojednávaní, napriek tomu

okresný súd tohto poškodeného na hlavnom pojednávaní nevypočul a uspokojil sa len

s prečítaním jeho svedeckej výpovede z prípravného konania. Svedecká výpoveď

poškodeného bola podľa sťažovateľa jediným priamym dôkazom, na základe ktorého bol

súdmi zúčastnenými na rozhodovaní uznaný za vinného a odsúdený.

Podľa sťažovateľa poškodený nikdy neuviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom

na vznesenie obvinenia proti nemu a na jeho následné odsúdenie. Sťažovateľ ďalej

vo svojom návrhu na obnovu konania uviedol, že bol na neho vyvíjaný nátlak, aby proti

rozsudku okresného súdu z 11. marca 2014 nepodal odvolanie, ako aj že v predmetnom

konaní namietal zaujatosť predsedníčky senátu pre jej blízky pomer k spoluobžalovanému

v tomto konaní, t. č. nebohému Ľ. Č.

Okresný súd 5. februára 2014 návrh sťažovateľa na obnovu konania uznesením

okresného súdu z 5. februára 2014 podľa v spojení s

ods. 1 zamietol, pričom v jeho odôvodnení uviedol, že poškodený ako korunný svedok

v pôvodnom konaní vypovedal a výpoveď, ktorú urobil pred Okresným súdom České

Budějovice 27. novembra 2013, vyhodnotil ako tendenčnú a nepresvedčivú, a skutočnosťou,

že tento svedok nebol na hlavné pojednávanie v predmetnej veci zabezpečený, sa vôbec

nezaoberal, pričom svedecké výpovede ďalších dvoch svedkov považoval za nepriame

dôkazy.

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu z 5. februára 2014 podal sťažnosť, ktorá

bola uznesením krajského súdu z 8. apríla 2014 zamietnutá ako nedôvodná. Vo svojom

uznesení z 8. apríla 2014 krajský súd podľa sťažovateľa pripustil, že nová výpoveď

poškodeného – „korunného svedka“ je diametrálne odlišná, avšak napriek tomu sťažnosti

sťažovateľa nevyhovel. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ údajne mohol mať motív

na vykonanie predmetnej trestnej činnosti, pretože ho svedkovia videli spolu s ďalšími

odsúdenými pohybovať sa vo firme poškodeného, z čoho ustálili logický záver, že

sťažovateľ sa mohol podieľať na protiprávnom konaní odsúdeného Z.

Napriek tomu, že sťažovateľ bol osobou bezúhonnou, v predmetnom konaní bol

odsúdený na základe nepreukázaných skutočností, pretože sa mohol podieľať na trestnej

činnosti a mohol mať motív na jej páchanie. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej

veci sa podľa sťažovateľa nezaoberali zákonnosťou procesného postupu okresného súdu

v predmetnom konaní spočívajúceho v prečítaní výpovede poškodeného, resp. existenciou

dôvodov na takýto postup. Podľa sťažovateľa k takémuto postupu súdov zúčastnených

na rozhodovaní v jeho veci nebol dôvod, pretože poškodený sám so zákonným sudcom

telefonoval a prejavil vôľu i ochotu dostaviť sa na hlavné pojednávanie, avšak bál sa o svoj

život a súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci mu nezabezpečili dostatočnú ochranu,

s ktorou by mohol na hlavnom pojednávaní vypovedať.

Uvedeným postupom okresného súdu podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu

základných zásad trestného konania zakotvených v ustanovenia § 2 ods. 18 a 19 Trestného

poriadku a sťažovateľ bol odsúdený na základe dôkazu, ktorý nebol vykonaný zákonným

spôsobom a ako dôkaz v trestnom konaní je nepoužiteľný a neúčinný. V rámci

argumentácie v predmetnom konaní sťažovateľ taktiež poukázal na to, že zákonný sudca

v konaní o obnove konania sám poukázal na svoju zaujatosť v súvislosti s pomerom k vtedy

konajúcej zákonnej sudkyni, avšak jeho námietka nebola akceptovaná, t. j. vo veci

rozhodoval zákonný sudca, ktorý sa sám cítil byť zaujatý vo veci, a nie nestranný.

Uznesenie krajského súdu z 8. apríla 2014 nie je podľa sťažovateľa riadne

a dostatočne odôvodnené a krajský súd sa v ňom nevysporiadal so všetkými relevantnými

skutočnosťami, ktoré vychádzali zo skutkových okolností samotnej prerokúvanej veci.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod číslom uznesením OS a KS

v Trenčíne bolo porušené.

2. Uznesenie KS Trenčín z 8. 4. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia KS

na nové konanie a rozhodnutie.

3. KS je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,88 € na účet

právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia...“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v predmetnej veci namietal porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením okresného súdu z 5. februára

2014, ako aj uznesením krajského súdu z 8. apríla 2014. K porušeniu sťažovateľových práv

malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci svoje

rozhodnutia (uznesenie okresného súdu z 5. februára 2014 a uznesenie krajského súdu

z 8. apríla 2014) nedostatočne odôvodnili predovšetkým vo vzťahu k námietkam

sťažovateľa týkajúcim sa vykonaniu dôkazu spočívajúceho v prečítaní výpovede

poškodeného na hlavnom pojednávaní, a taktiež tým, že v predmetnej veci rozhodoval

zaujatý sudca.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

z 5. februára 2014

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý

je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

V prvostupňovom konaní vedenom na okresnom súde mal sťažovateľ možnosť

dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185

až ) na krajskom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť

napádané uznesenie okresného súdu z 5. februára 2014 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie

alebo sám rozhodnúť [, ]. Vzhľadom na princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať uznesenie okresného súdu z 5. februára 2014, pretože jeho postup

a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti

uvedenému rozhodnutiu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

(teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

z 8. apríla 2014

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecného súdu

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho práv došlo aj uznesením krajského súdu

z 8. apríla 2014, ktorým rozhodoval konania iniciovaného návrhom sťažovateľa na obnovu

konania sp. zn. o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 5. februára 2014.

Ústavný súd preto preskúmal uznesenie krajského súdu z 8. apríla 2014. Uznesením

okresného súdu z 5. februára 2014 sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním

stotožnil krajský súd. V rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 8. apríla 2014 krajský súd

stručne popísal priebeh predchádzajúceho konania v predmetnej veci, zhrnul dôvody

sťažnosti sťažovateľa i jeho spoluodsúdeného, poukázal na znenie § 394 ods. 1 Trestného

poriadku a uviedol:

„Súd prvého stupňa vykonal v predmetnej trestnej veci potrebné dokazovanie

a preskúmaním spisového materiálu na základe podaných sťažností dospel aj krajský súd

k záveru, že v predmetnej trestnej veci neboli splnené podmienky pre povolenie obnovy

konania. Najdôležitejšou okolnosťou v predmetnom prípade je fakt, že svedok.... v súčasnej

dobe podstatne zmenil výpoveď oproti svojej výpovede v prípravnom konaní v pôvodnom

konaní. To, že súd prvého stupňa neoboznámil v konaní o povolení obnovy konania

prehlásenie tohto svedka zo dňa 28. 11. 2013 pochybením nie je, pretože následne na to bol

tento svedok oveľa podrobnejšie vypočutý sudkyňou Okresného súdu v Českých

Budějoviciach a tento výsluch, resp. táto výpoveď tohto svedka bola súdom prvého stupňa

v konaní o obnove konania oboznamovaná. Je síce faktom, že v konaní o obnove konania

predtým neznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný

v pôvodnom konaní (napríklad výpoveď predtým nevypočutého svedka, čo však nie je tento

prípad, pretože svedok... vypočutý bol v prípravnom konaní a jeho výpoveď bola

v pôvodnom konaní prečítaním vykonaná), ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný,

ale s novým obsahom (napríklad zmena výpovede tzv. spolupracujúceho svedka). Ak by

v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede svedka, predmetom hodnotenia

súdu musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmene dôkazu.

Je faktom, že terajšie tvrdenia svedka a poškodeného... vyzneli diametrálne odlišne

ako v jeho výpovediach v prípravnom konaní v pôvodnom konaní. Krajský súd sa musel

zaoberať otázkou, prečo k tomu došlo a dokonca až po takej dlhej dobe a či táto zmena

výpovede je vierohodná. Tento svedok síce tvrdí, že bol na neho robený nátlak zo strany

vyšetrovateľov, ale v pôvodnom konaní bol vypočutý ako svedok..., príslušník kriminálnej

polície PZ, podľa ktorého to bol poškodený a svedok..., ktorí inicioval stretnutie s ním a

oznámil vydieranie svojej osoby. Ani z jednej výpovede z prípravného konania tohto

poškodeného nevyznieva náznak, že by vypovedal pod nejakým nátlakom a svoje výpovede

dobrovoľne podpísal. Krajský súd sa pritom ešte v praxi nestretol s prípadom, že by

vypočúvajúci orgán pred súdom pripustil nátlak na obvineného a takýmto spôsobom si

eventuálne privodil trestný postih.

Na druhej strane, z dôkazného materiálu v pôvodnom konaní bol preukázaný, a to aj

na základe výpovedí odsúdených... dôležitý fakt, a to, že títo od konca roka 1998 požičiavali

poškodenému... peniaze vo výške 500.000,-Sk a viackrát vo výške 100.000,- až 150.000,- Sk,

ktoré tento v dohodnutých termínoch nevracal. Tento dôvod by už mohol byť podnetom pre

vydieranie poškodeného zo strany odsúdených. Pritom napríklad svedkovia... - zamestnanci

poškodeného..., videli viackrát odsúdených... spolu... pohybovať sa vo firme poškodeného.

Je potom celkom logický záver, že obaja odsúdení sa mohli podieľať na protiprávnom

konaní... - vydieraní poškodeného... spoločne. Z hľadiska skúmania, dôvodu zmeny

výpovede svedka... a tým posúdenia jej vierohodnosti je potrebné napokon vyhodnotiť aj

skutočnosť, že horeuvedené sumy, ktoré mu obaja zapožičali, im zo strany poškodeného

doposiaľ vrátené neboli, resp. aspoň tento fakt zo spisového materiálu nevyplýva. V tomto

kontexte potom treba vyhodnotiť aj zmenu tohto svedka a jej vierohodnosť. Vychádzajúc z

týchto úvah dospel aj krajský súd k záveru, že terajšia výpoveď tohto svedka nemá potom až

takú dôkaznú silu, aby mohla zvrátiť pôvodné rozhodnutie, vzhľadom na ostatný existujúci

dôkazný stav. ...

K námietke spočívajúcej v tom, že sudca JUDr. Róbert Jankovský a sudkyňa Monika

Jankovská vo veci rozhodovali zaujato, pretože existovalo prepojenie na bratov..., ktorí boli

zainteresovaní v pôvodnom konaní, krajský súd uvádza, že takýto fakt, ak by bol

preukázaný, nemôže byť dôvodom pre povolenie obnovy konania. Táto skutočnosť však

môže byť podľa dôvodom pre podanie dovolania v predmetnej

veci v zmysle

Pokiaľ sťažovatelia predložili v rámci konania o povolenie obnovy fotokópie

výpovedí svedkov, zmlúv a ďalšieho dôkazného materiálu z pôvodného konania, tieto mal

súd v konaní sp. zn. k dispozícii a týmito sa v rozsudku zaoberal a ich

vyhodnotil. Nejde teda o nové skutočnosti súdu skôr neznáme.

Z uvedených dôvodov nepovažoval teda krajský súd podané sťažnosti za dôvodné,

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za zákonné a správne, a preto podľa § 193

ods. 1 písm. c) sťažnosti odsúdených ako nedôvodné zamietol.“

Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia

okresného súdu z 5. februára 2014 v podstatnom uviedol:

«Súd po vykonanom dokazovaní a posúdení zistených a objasnených skutočností

vyhodnotil podaný návrh ako nedôvodný a účelový. Vyjadrenia odsúdených, ktorými

sa snažili preukázať dôvodnosť návrhu na obnovu konania, neboli podložené žiadnym

vierohodným dôkazom. Tvrdené korupčné správanie v pôvodnej trestnej veci konajúcej

zákonnej sudkyne JUDr. Moniky Jankovskej nebolo preukázané. V tomto smere urobené

podanie odsúdeného J. ako vyplynulo z oboznámeného vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-

139/NKA-PK-BA-2013 bolo odmietnuté ako nedôvodné.

Návrh na obnovu konania sa v podstatnej miere opieral podľa navrhovateľov aj

o vynútené svedectvo poškodeného..., ktorý v prípravnom konaní opakovane vypovedal. Z

pohľadu samotného návrhu sa za najpodstatnejšiu považuje výpoveď zo dňa 17. 5. 2001,

kde sa výslovne zmieňuje o nátlaku polície na jeho osobu, aby podal trestné oznámenie

a vypovedal pravdu. V kontexte všetkých jeho výpovedí z prípravného konania má súd za to,

že nátlak na jeho osobu bol v tomto smere, aby vypovedal, teda, aby niečo povedal, a keď už

ale vypovedal, hovoril pravdu a neklamal. S poukazom na tieto závery sa preto jeho

najnovšia výpoveď javí aj s ohľadom na časový odstup súdu ako tendenčná

a nepresvedčivá, ktorá trpí viacerými rozpormi v podstatných bodoch oproti pôvodným

výpovediam. Pred dožiadaným súdom sa zmienil, že pôvodne vypovedal z obavy z vylúčenia

z ochrany svedkov. Tomu ale nezodpovedá informácia plynúca z jeho pôvodných výpovedí,

podľa ktorých z ochrany svedkov sám ušiel pre tlaky zo strany polície. Podstatný rozpor bol

zistený aj pri tvrdení, že nepoznal mená policajtov, ktorí mali na neho robiť nátlak, pričom

pôvodne odmietol týchto policajtov menovať majúc znalosť o ich menách. Jeho nové

tvrdenia, že nemal strach z odsúdených... nekorešponduje s jeho niekdajšou výpoveďou,

podľa ktorej strach pociťoval voči všetkým trom. Okrem týchto „vonkajších“ rozporov je

nová výpoveď svedka... aj „vnútorne“ rozporná, keď v úvodnej vete svedok odkazuje na

svoju predchádzajúcu výpoveď a v nasledujúcej časti už vypovedá spôsobom uvedeným

vyššie. Z týchto dôvodov preto súd vyhodnotil výpoveď svedka... zo dňa 27. 11. 2013 ako

rozporuplnú a neuveril jej.

V súvislosti s pôvodnými výpoveďami svedka... ohľadom nátlaku na jeho osobu súd

poznamená, že nakoľko svedok o týchto skutočnostiach svedčil už v pôvodnom konaní,

nemôžu dotknuté skutočnosti predstavovať zákonný dôvod na obnovu konania.

Výpovede svedkov... súd vyhodnotil ako dôkazy z druhej ruky. Svedok... vypovedal

len o tom, čo mal počuť od svedka (v pôvodnom konaní v procesnom postavení

poškodeného)... Teda nejde o skutkové okolnosti, ktoré by sám zažil, ale ktoré mu boli len

sprostredkované. Okrem toho nebol schopný predložiť o svojich tvrdeniach dôkaz, keď aj

nahrávku z rozhovoru so svedkom... podľa vlastného vyjadrenia a per súd z

nepochopiteľných dôvodov zlikvidoval aj napriek tomu, že mala obsahovať závažné

skutočnosti dôležité pre trestné konanie. Súd neuveril ani jeho snahe vykresliť sa ako dobrý

kamarát svedka..., ktorý jednoznačne uviedol, že svedkovi... hovoril výmysly kvôli ochrane

svojej osoby a kontaktoval sa s ním len na podnet svedka... Uvedené svedčí o všetkom inom,

len nie o priateľskom vzťahu medzi svedkami..., čo zároveň vyvoláva pochybnosti o ochote

svedka... „vyspovedať“ sa svedkovi... Výpoveď svedkyne... súd rovnako posúdil ako

sprostredkované svedectvo z druhej ruky, keď o vypovedaných skutočnostiach sa mala

v podstatnej miere dozvedieť od svedka..., ktorý jej mal prehrať nahrávku pre ňu

s neznámym hlasom. S poukazom na uvedené súd tvrdeniam svedkov... neuveril a považuje

ich za neobjektívne.

Na veci nemôže nič meniť ani prebiehajúce vyšetrovanie týkajúce sa obvineného...,

ktoré je len v štádiu pred podaním obžaloby, a pri rešpektovaní princípu prezumpcie neviny

nemá vo vzťahu k prejednávanému prípadu bez ostatného výpovednú hodnotu.

S poukazom na uvedené, keď súd nepovažoval tvrdenia odsúdených a výpovede

svedkov za relevantné dôvody obnovy konania a nezistil ani iné dôvody na obnovu konania,

t. j. také dôkazy alebo skutočnosti, ktoré by či už samostatne alebo v spojení s ostatnými

známymi dôkazmi alebo skutočnosťami privodili iné rozhodnutie či už o vine alebo treste,

návrh na povolenie obnovy konania zamietol.»

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje

uznesenie z 8. apríla 2014 najmä vo vzťahu k jeho námietke týkajúcej sa vykonania dôkazu

spočívajúceho v prečítaní výpovede poškodeného na hlavnom pojednávaní a taktiež tým, že

v predmetnej veci rozhodoval zaujatý sudca.

Z obsahu uznesenia krajského súdu z 8. apríla 2014 vyplýva, že tento súd pri svojom

rozhodovaní v predmetnej veci preskúmal splnenie podmienok na povolenie obnovy

konania. Krajský súd sa pri rozhodovaní zameral predovšetkým na sťažovateľom v jeho

návrhu označenú novú okolnosť posudzujúc pritom jej spôsobilosť odôvodniť iné

rozhodnutie o jeho vine. Z charakteru sťažovateľom namietanej novej okolnosti – zmena

výpovede poškodeného oproti jeho výpovedi v pôvodnom prípravnom konaní, vyplýva

následne aj povinnosť súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci zaoberať sa

zhodnotením okolností, resp. dôvodov obsahovej zmeny výpovede poškodeného.

Z odôvodnenia uznesenia z 8. apríla 2014 je zrejmé, že krajský súd v ňom poukázal

na skutočnosti vyvracajúce jeho tvrdenia týkajúce v ním uvedeného dôvodu zmeny jeho

výpovede (nátlak orgánov činných v trestnom konaní), taktiež poukázal na skutočnosti

preukazujúce dôvodnosť pravdivosti jeho výpovede, ako aj z okolností veci vyplývajúce

pravdepodobné motívy sťažovateľa k zmene výpovede.

Podľa ústavného súdu krajský súd v uznesení z 8. apríla 2014 predostrel súbor

konkrétnych skutočností odôvodňujúcich jeho konštatovanie o nedostatočnej dôkaznej sile

sťažovateľom označenej novej skutočnosti označenej v jeho návrhu na obnovu konania,

a preto odôvodnenie tohto uznesenia možno považovať za ústavnoprávne akceptovateľné,

pretože právne závery krajského súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy

korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale

komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie

o obnove konania.

Sťažovateľ ďalej namietal, že v jeho veci rozhodoval sudca, ktorý mal byť v konaní

vylúčený, pretože sa sám vo veci cítil byť zaujatý. Podľa zistenia ústavného súdu sudca

okresného súdu JUDr. Milan Straka rozhodujúci v predmetnej veci oznámil skutočnosti,

ktoré by mohli byť považované za dôvod jeho predpojatosti, ktoré konkretizoval ako

kolegiálny a priateľský vzťah k bývalej sudkyni JUDr. Monike Jankovskej. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 20. júna 2013 okrem iného rozhodol, že sudca

JUDr. Milan Straka nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej

veci.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že obsahom sťažovateľom označených práv

nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb vrátane sudcu a vylúčiť nimi

označeného sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť.

Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je

len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu

z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom

(, ).

Ústavný súd zistil, že krajský súd v predmetnej veci posudzoval opodstatnenosť

sudcom JUDr. Milanom Strakom vznesenej námietky zaujatosti z aspektu existencie

dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci a rozhodol o nej

uznesením sp. zn. z 20. júna 2013. Z uvedeného vyplýva, že o vznesenej

námietke zaujatosti bolo v predmetnom konaní rozhodnuté zákonným procesným postupom

podľa a nasl. , a preto možno predmetnú námietku sťažovateľa

považovať za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti bola sťažnosť sťažovateľa pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietnutá ako zjavne

neopodstatnená.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014