Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 459/2014
PDF · 176.63 KB
No categories available
III. ÚS 459/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., zastúpenej advokátom JUDr. Karolom Prochotským,
Lesná 367, Podolinec, ktorou namieta porušenie svojich bližšie nešpecifikovaných práv
postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/158/2005 a jeho
uznesením z 19. mája 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. Š. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014
doručená sťažnosť T. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich práv
[v argumentácii sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“)] postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 158/2005 a jeho uznesením z 19. mája 2014.
Predmetom konania okresného súdu, v ktorom sťažovateľka vystupuje v postavení
navrhovateľky a obchodná spoločnosť... ako odporkyňa, je návrh na vyslovenie neplatnosti
kúpnej zmluvy a dohody o urovnaní sporných nárokov a o určenie vlastníckych práv.
V prvej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza, že s napadnutým konaním, pôvodne začatým
v roku 2005 boli spojené ďalšie dva konania začaté v roku 2006. Súd mal v konaní
vykonávať dokazovanie, o merite veci však nerozhodol. V podstatnej časti sťažnosti
sťažovateľka opisuje okolnosti, za akých sa mala podrobiť znaleckému skúmaniu znalcami
z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia Psychiatrie v napadnutom občianskoprávnom
konaní, ako aj v inom trestnom konaní vedenom pre trestný čin ohovárania. Predovšetkým
vzhľadom na časový odstup od podania žalôb považuje za absurdnú požiadavku „súdu, aby
sa vyjadril, či sťažovateľka bola spôsobilá v uvedených rokoch podať žalobné návrhy“,
pričom zdôrazňuje „účelovosť postupov súdu, pretože súd nepostupuje nezávisle
a nestranne, prepája vec cez rôzne iné nesúvisiace konania, napriek tomu, že má dosť
dôkazov pre rozhodnutie... Po niekoľkých rokoch dokazovania sa snaží účelovým konaním
cez psychiatriu dosiahnuť, ako sa zbaviť prípadu - teda vyslovením nespôsobilosti na
právne úkony, pre ktorý dôvod by žalobu zlikvidoval. Ďalšou absurditou je účelová
požiadavka, aby sa znalec vyjadril, či je navrhovateľka v spore schopná pochopiť význam
súdneho konania, pričom sa súd odvoláva na závery znalcov v posudku, ktorý bol vykonaný
k trestnému stíhaniu sťažovateľky...“. Následne sťažovateľka uvádza, že okresný súd
vyzvala niekoľkokrát, aby „konal v merite veci – napriek tomu sa súd orientuje
len na kroky súvisiace s psychiatrickými vyšetreniami“.
V ďalšej časti sťažnosti označenej „Porušené základné právo alebo sloboda“
sťažovateľka uvádza, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru okresný súd porušil
„vydaním uznesenia 4 C/158/2014 z 19. 5. 2014, ako aj nevydaním rozhodnutia v merite
veci v primeranej lehote“. Súčasne poukazuje na nemožnosť odvolať sa proti označenému
uzneseniu a nemožnosť akejkoľvek inej obrany pred zneužívaním nariadenia „núteného
vyšetrovania na psychiatrii“, a napokon aj na neúčinnosť podania námietok proti znalcovi
a ich „prepojenie na objednávateľov záverov v posudkoch...
Súd má možnosť argumentovať tým, že je nútený vydávať uznesenia o povinnosti
podrobiť sa ďalším vyšetreniam, pretože posudky znalcov sa rôznia - je to len dôkaz toho,
že ide o účelové konštrukcie, ktoré sú v rozpore so skutočným zdravotným stavom
probanda/občana.
Tým sa vytvára stále ďalší zákonne ošetrený priestor na nekonečné šikanovanie
nepohodlných jedincov cestou psychiatrických vyšetrení.“.
Návrhom na rozhodnutie vo veci samej sa sťažovateľka svojou sťažnosťou domáha
vydania takéhoto rozhodnutia:
„Okresný súd Žilina porušil v konaní pod sp. zn. 4C 158/2005 právo sťažovateľky
tým, že po niekoľkoročnom konaní a dokazovaní vo veci pred súdom v merite žalobného
návrhu bez ohľadu na fakty nevyniesol v primeranej lehote rozsudok na základe zistených
skutočností.
Okresný súd Žilina porušil právo sťažovateľky vydaním uznesenia o jej povinnosti
podrobiť sa ďalšiemu psychiatrickému vyšetrovaniu u ďalšieho znalca, ktorý má odpovedať
na súdom položené otázky hypotetického charakteru, pretože spätne s odstupom ôsmych
rokov nie je možné na tieto otázky odpovedať.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie OS Žilina 4C 158/2014.
Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Žilina vo veci 4 C 158/2005 riadne konať
o žalobnom návrhu - o predmete.
Ústavný súd SR priznáva T. Š. nemajetkovú ujmu vo výške 20 000,- eur... ktoré je OS
Žilina povinný uhradiť po právoplatnosti rozhodnutia do rúk sťažovateľky...
T. Š. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08,- eur... ktorú je
Okresný súd ... povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Karola Prochotského...“
Napokon v závere sťažnosti sťažovateľka odôvodňuje výšku žiadaného finančného
zadosťučinenia, a to s poukazom na opakujúce sa dlhodobé stresové situácie a napätie, svoje
postavenie starobnej dôchodkyne, zdravotný stav a na doteraz vynaložené náklady na súdne
konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,
že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa
tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo
iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho,
proti komu návrh smeruje.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný
súd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje
zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť
vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona
o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie
ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).
Ústavný súd v danom prípade považuje za závažný obsahový nedostatok petitu
brániaci meritórnemu preskúmaniu sťažnosti absenciu označenia práv (slobôd)
sťažovateľky, ktoré mali byť konaním okresného súdu porušené. Sťažovateľka síce
v sťažnosti na dvakrát uvádza, že okresný súd v jej prípade porušil základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, v petite sťažnosti však chýba explicitné označenie práva sťažovateľky,
ktoré malo byť v konaní okresného súdu porušené. Zmätočnosť a neurčitosť sťažnosti
pritom zvýrazňuje návrh prvého výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha, keď
pri absencii označenia konkrétneho základného práva sa sťažovateľka domáha vyslovenia
takéhoto porušenia z dôvodu, že okresný súd „nevyniesol v primeranej lehote rozsudok
na základe zistených skutočností“. Uvedené naznačuje predovšetkým nespokojnosť
sťažovateľky s dĺžkou jej súdneho konania, ochranu pred takýmto zásahom však
účastníkom poskytuje prioritne základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,
podľa ktorej je primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho konania obsahom
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri napríklad uznesenia ústavného súdu o prijatí
sp. zn. III. ÚS 223/03 z 15. októbra 2003 a sp. zn. III. ÚS 165/2005 z 9. júna 2005).
Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažnosť sa vyznačuje zmätočnosťou svojho
obsahu vyúsťujúcou do nedostatku jednej zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti
požadovanej ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorou je logické,
kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu vo vzťahu k právam, vyslovenia
porušenia ktorých sa sťažovateľka v petite domáha. Odôvodneniu sťažnosti sťažovateľky
takáto kvalita zjavne chýba, pretože sťažovateľka v podaní síce formálne uvádza časť,
predmetom ktorej má byť odôvodnenie porušenia práv a slobôd (v argumentácii sťažnosti
sťažovateľka uvádza základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne
konanie), v skutočnosti v nej však absentujú relevantné dôvody osvedčujúce porušenie
týchto práv.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí
nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv (pri zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom)
v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012,
III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
považoval opísané nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí za dostatočný dôvod
na odmietnutie sťažnosti.
Vzhľadom na to, že sťažnosť v predloženej podobe nespĺňala náležitosti, ktoré
pre uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde,
ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej
predbežnom prerokovaní, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2014