Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 420/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť I. B., zastúpeného

advokátkou JUDr. Janou Bednárovou, Advokátska kancelária, Jakobyho 9, Košice, vo veci

namietaného porušenia a 2 , Listiny

základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. a

takto

rozhodol:

Sťažnosť I. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2014

osobne do podateľne doručená sťažnosť I. B., (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia a 2 (ďalej len „“),

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom

Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca 9. mája 2012 doručil krajskému

súdu žalobu o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v

podanú proti Daňovému úradu Prešov ako žalovanému

(ďalej len „žalovaný“).

Žalovaný začal 20. júna 2011 u sťažovateľa ako daňového subjektu daňovú kontrolu

k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009. Kontrola sa vykonávala prostredníctvom

kontrolnej skupiny. Sťažovateľ zdôrazňoval, že ustanovenie § 15 ods. 1 zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) používa

pojem „zamestnanec správcu dane“ v jednotnom čísle (singulár). Napriek tomu však

žalovaný vykonával daňovú kontrolu prostredníctvom viacerých svojich zamestnancov

v kontrolnej skupine (plurál). Sťažovateľ poukázal aj na to, že počet členov kontrolnej

skupiny sa postupne počas výkonu daňovej kontroly zvyšoval a menilo sa personálne

zloženie kontrolnej skupiny, pričom v čase podania žaloby mala táto skupina už 4 členov.

Vyplývalo to z oznámenia žalovaného z 20. apríla 2012, ktorým bol nariadený termín na

nahliadnutie do spisu pre sťažovateľa. Skutočnosť, že daňová kontrola je vykonávaná

prostredníctvom kontrolnej skupiny, teda viacerými zamestnancami žalovaného, sťažovateľ

od začiatku výkonu daňovej kontroly namietal. Námietku voči skupinovej kontrole uplatnil

už do zápisnice o ústnom pojednávaní č. /PolM z 20. júna 2011, ktorá

bola spísaná pri začatí výkonu daňovej kontroly. O tejto námietke žalovaný nerozhodol.

Sťažovateľ podal proti zamestnancom žalovaného vykonávajúcim daňovú kontrolu

sťažnosť z 18. novembra 2011. Namietal v nej jednak šikanózne konanie zamestnancov

žalovaného, ktorého sa dopúšťali svojvoľným vykonávaním daňovej kontroly, ďalej

vykonávanie daňovej kontroly v kontrolnej skupine viacerými zamestnancami žalovaného

iba na základe jedného poverenia, potom zaslanie dvoch výziev žalovaným v rovnakom

čase, v ktorých žalovaný žiadal, aby sa sťažovateľ vyjadril k 139 úkonom, čo v rámci

daných lehôt nebolo reálne možné, a napokon aj nezákonné zadržiavanie účtovných

dokladov sťažovateľa po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty. O sťažnosti rozhodlo

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“). Námietky sťažovateľa

vyhodnotilo ako neopodstatnené.

Sťažovateľ následne podal aj ďalšiu sťažnosť z 30. decembra 2011, a to proti

nezákonnému zadržiavaniu jeho účtovných dokladov po uplynutí zákonnej 30-dňovej

lehoty. Na túto sťažnosť do podania žaloby žiadnu odpoveď od žalovaného nedostal.

Žalovaný začal daňovú kontrolu 20. júna 2011. Upovedomením z 23. novembra 2011

oznámil, že riaditeľstvo predĺžilo lehotu na výkon daňovej kontroly o ďalších 6 mesiacov.

Podľa názoru sťažovateľa predĺžením lehoty konal žalovaný v rozpore s ustanovením § 15

ods. 17 zákona o správe daní, pretože nejde o zložitý prípad a navyše žalovaný neuviedol

žiadne objektívne dôvody, pre ktoré bolo podľa neho potrebné daňovú kontrolu predĺžiť.

Pri preberaní zapožičaných dokladov od žalovaného 13. marca 2012 sťažovateľ zistil,

že mu chýbajú viaceré doklady, ktoré odovzdal žalovanému v rámci výkonu daňovej

kontroly. Táto skutočnosť je uvedená aj v protokole o preberaní zapožičaných dokladov

z 13. marca 2012. Podľa presvedčenia sťažovateľa žalovaný chýbajúce doklady stratil. Preto

podal žiadosť o vrátenie zapožičaných dokladov z 21. marca 2012. Od žalovaného dostal

marginálnu odpoveď, podľa ktorej vrátené boli všetky zapožičané doklady.

Žalovaný nielen stratil časť zapožičaných dokladov sťažovateľa, ale dokonca aj

poškodil jeho peňažný denník za rok 2009. Preto žiadosťou o úpravu peňažného denníka

z 21. marca 2012 vyzval žalovaného dať denník do pôvodného stavu. Žalovaný opäť

odpovedal len rámcovo tak, že v čase vrátenia dokladov (13. marca 2012) tieto neboli

poškodené. V skutočnosti žalovaný spôsobil sťažovateľovi škodu a sťažovateľ bude musieť

zabezpečiť prostredníctvom účtovnej firmy nové spracovanie účtovníctva za rok 2009.

Poškodením účtovných dokladov vznikli sťažovateľovi dodatočné náklady za vedenie

účtovníctva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v žalobe navrhol, aby krajský súd

vydal rozsudok, ktorým uloží žalovanému vrátiť sťažovateľovi stratené účtovné doklady

a peňažný denník za rok 2009 s tým, aby žalovaný prestal s porušovaním práv sťažovateľa

v rámci výkonu daňovej kontroly a aby daňovú kontrolu ukončil v zákonnej lehote

do 19. júna 2012.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -79 z 28. februára 2014 bolo konanie

vo vzťahu k výrokom, ktorými sa sťažovateľ domáhal, aby žalovaný prestal s porušovaním

jeho práv v rámci výkonu daňovej kontroly a aby skončil daňovú kontrolu v zákonnej lehote

do 19. júna 2012, zastavené, pričom v prevyšujúcej časti bola žaloba sťažovateľa

zamietnutá.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudok trpí vadou spočívajúcou v tom, že mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom. Aj keď žalovaný daňovú kontrolu do 19. júna 2012

ukončil, v žiadnom prípade nepominuli dôvody rozhodnúť o námietke sťažovateľa týkajúcej

sa výkonu daňovej kontroly v skupine.

Z ustanovenia vyplýva, že súdna

ochrana proti zásahu orgánu verejnej správy patrí aj vtedy, ak hrozí opakovanie zásahu.

Hrozbu opakovania zásahu potvrdil aj samotný žalovaný, ktorý sa v konaní vedenom

krajským súdom vyjadril, že výkon kontroly len jedným zamestnancom nikdy daňová

správa nerealizovala. To znamená, že žalovaný nemieni ustúpiť od tohto zásahu a koná

a bude konať opakovane. Týmto nesprávnym posúdením veci dostal krajský súd

sťažovateľa do právnej neistoty a neposkytol mu súdnu ochranu pred nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy.

Krajský súd sa nevysporiadal s námietkou o šikanóznom konaní žalovaného, ktorý

dvoma výzvami žiadal sťažovateľa vyjadriť sa k 139 úkonom, čo v rámci uložených lehôt

nebolo reálne možné. Rovnako sa nevysporiadal s námietkou uplatnenou počas

pojednávania, ktorá sa týkala neúplnosti spisu. Chýbali totiž sťažnosti a námietky

sťažovateľa, ktorých celkový počet bol 9.

Podľa krajského súdu sťažovateľ žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, že

chýbajúce doklady, ktoré mu podľa jeho tvrdenia neboli 13. marca 2012 vrátené, naozaj

žalovanému zaslal, resp. mu ich osobne odovzdal. Krajský súd pritom nevzal do úvahy

podstatný dôkaz, a to listinu z 27. januára 2012 doručenú 30. januára 2012 označenú ako

„Odpoveď na výzvu na predloženie dôkazov zo dňa 23. 12. 2011“. V tejto listine je jasne

a preukázateľne zaznamenaný zoznam dôkazov doručený spolu s listinou.

Hoci krajský súd konštatoval námietku sťažovateľa o nepravdivosti úradného

záznamu, nijako sa s touto námietkou nevysporiadal v súvislosti so zaujatosťou pracovníkov

žalovaného, ktorí úradný záznam spísali, čo bolo ozrejmené v sťažnostiach podaných

sťažovateľom. Tieto sťažnosti boli vyňaté žalovaným zo spisu, ktorý bol potom v konaní

vedenom krajským súdom neúplný, ako to už bolo konštatované. Hoci neúplnosť spisu bola

namietaná počas pojednávania, krajský súd sa s ňou nevysporiadal.

Krajský súd nesprávne posúdil formu, v akej bol písaný peňažný denník, keď

vychádzal z toho, že nemá písomnú formu vykonanú rukopisom alebo písacím strojom, ale

je prevedený z technickej formy do písomnej formy. V skutočnosti však nešlo o technickú

formu vedenia účtovníctva.

Krajský súd nevenoval pozornosť ani námietke, že peňažný denník je súkromným

majetkom sťažovateľa.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov , listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 28. februára 2014 zrušený a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Domáha sa náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 €.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -79 z 28. februára 2014, ktorý bol

právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 1. apríla 2014, vyplýva, že ním bolo zastavené

konanie vo vzťahu k výrokom, ktorými sa sťažovateľ domáhal, aby žalovaný prestal

s porušovaním jeho práv v rámci výkonu daňovej kontroly a aby túto skončil v zákonnej

lehote do 19. júna 2012. V prevyšujúcej časti (aby bola daňová kontrola vykonávaná len

jedným zamestnancom žalovaného, a nie v kontrolnej skupine, aby sa žalovanému uložila

povinnosť vrátiť jeho stratené účtovné doklady a dať do pôvodného stavu peňažný denník

za rok 2009) bola žaloba zamietnutá.

Podľa názoru krajského súdu je nesporné, že žalovaný výzvou z 21. júna 2011

požiadal sťažovateľa o predloženie peňažného denníka za rok 2009, dodávateľských faktúr,

odberateľských faktúr, príjmových a výdavkových pokladničných dokladov, výpisov

z bankového účtu, knihy jázd, interných dokladov, knihy pohľadávok a knihy záväzkov.

Z potvrdenia žalovaného z 5. septembra 2011, ktoré podpísal aj sťažovateľ, vyplýva

konkrétny zoznam prevzatých zapožičaných dokladov. Všetky tieto doklady boli

sťažovateľovi 13. marca 2012 vrátené s ich podrobným rozpisom. Doklady prevzal

za sťažovateľa jeho právny zástupca. Navyše, rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 43/2011-

44 z 12. apríla 2012 bolo žalovanému uložené vrátiť sťažovateľovi zapožičané doklady

z 5. septembra 2011. Sťažovateľ v podaní z 27. januára 2012 označenom ako odpoveď

na výzvu na predloženie dôkazov uviedol ako prílohu účtovné doklady v počte 430 ks,

precenenia v počte 80 ks, pomocné knihy zložiek majetku – knihu zásob v počte 4 ks,

smernicu č. 3/2007, knihu hmotného majetku vrátane kariet a vyhlásenie vlastníka o mieste

podnikania. Z úradného záznamu žalovaného z 30. januára 2012 vyplýva, že v rámci

písomného podania sťažovateľa z 27. januára 2012, a to z uvádzaných príloh, v skutočnosti

sa medzi prílohami nenachádzali pomocné knihy zložiek majetku – kniha zásob v počte 4 ks

a kniha hmotného majetku vrátane kariet. Precenenie sa v prílohe nachádzalo nie

v uvádzanom počte 80 ks, ale iba 75 ks. Záznam spísali 3 konkrétne uvedení zamestnanci

žalovaného, ktorí vykonávali daňovú kontrolu. Sťažovateľ namietal tento úradný záznam,

podľa ktorého ako keby on požadoval vrátiť také doklady, ktoré v skutočnosti žalovanému

nepredložil. Tvrdil, že obsah úradného záznamu nie je pravdivý, ide len o snahu

o manipuláciu z dôvodu, že zamestnanci žalovaného sa snažia úradný záznam použiť ako

dôkaz. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že vyhotovenie úradného záznamu

žalovaným je v súlade s ustanovením § 12 zákona o správe daní, podľa ktorého úradný

záznam zachytáva rôzne ústne podania, oznámenia, poznámky, obsah telefonických

hovorov, odkazy na iné spisové materiály, výpis z vlastných alebo cudzích záznamov

a ďalšie skutočnosti vzťahujúce sa na vec a zistené správcom dane. Sťažovateľ vo vyjadrení

k protokolu zo 14. mája 2012 opakovane žiadal žalovaného o vrátenie zapožičaných

účtovných dokladov v celkovom počte 57 ks. Žalovaný v dodatku č. 1 protokolu z 1. júna

2012 preukázal sťažovateľovi vrátenie všetkých zapožičaných dokladov predložených

na kontrolu 27. januára 2012, a to úradným záznamom z 30. januára 2012. V bode 2 bolo

deklarované prevzatie príloh k listom doručeným žalovanému 30. januára a 31. decembra

2012. Z tabuľky vyplýva, že 31. januára 2012 žalovaný prijal 464 účtovných dokladov,

pričom 30. marca 2012 bolo vrátených sťažovateľovi 464 ks dokladov. Krajský súd sa preto

stotožňuje s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej sťažovateľ žiadnym relevantným

dôkazom nepreukázal, že podľa neho chýbajúce doklady žalovanému skutočne zaslal, resp.

mu ich osobne odovzdal. Preto je žaloba v časti požadujúcej uložiť žalovanému povinnosť

vrátiť stratené účtovné doklady nedôvodná. Rovnako nedôvodná je aj požiadavka uložiť

žalovanému povinnosť, aby zabezpečil úpravu peňažného denníka tak, že ho dá

do pôvodného stavu, pretože sťažovateľ nedal súhlas na zásah do peňažného denníka.

Peňažný denník ako účtovná kniha je použiteľný pre ďalšie konanie. Tým, že zamestnanci

žalovaného každý odkontrolovaný účtovný doklad označili červeným perom krivkou v tvare

„v“ v peňažnom denníku na znak toho, že účtovný prípad je zaúčtovaný v účtovnej knihe

a súhlasí s účtovným záznamom, nedošlo k poškodeniu, ale ani k zničeniu číselnej hodnoty

či slovnej informácie uvedenej v účtovnej knihe, keďže označenie červeným perom sa

nachádza až za číselným údajom. Peňažný denník je naďalej čitateľnou účtovnou knihou

použiteľnou pre ďalšie konanie. Z vytlačeného peňažného denníka je zrejmé, že nemá

písomnú formu vykonanú rukopisom alebo písacím strojom podľa § 31 ods. 2 písm. a)

o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o účtovníctve“), ale je prevedený z technickej formy do písomnej formy podľa § 31 ods. 2

písm. b) zákona o účtovníctve. Podľa § 31 ods. 3 zákona o účtovníctve účtovná jednotka

môže vykonať prevod účtovného záznamu z jednej formy do druhej formy (z písomnej

formy do technickej formy alebo naopak). V tomto prípade je povinná zabezpečiť, aby

obsah účtovného záznamu v novej forme bol zhodný s obsahom účtovného záznam

v pôvodnej forme. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva žalovanému povinnosť

vrátiť peňažný denník do pôvodného stavu spôsobom požadovaným sťažovateľom.

Z uvedených dôvodov preto žalobu v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti vrátiť stratené

doklady a dať do pôvodného stavu peňažný denník bolo potrebné zamietnuť. Konanie

o žalobe v časti požadujúcej skončenie daňovej kontroly do 19. júna 2012, ako aj

v súvislosti s požiadavkou, aby žalovaný prestal s porušovaním práv sťažovateľa v rámci

výkonu daňovej kontroly, bolo potrebné zastaviť, keďže daňová kontrola bola 4. júna 2012

už ukončená.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu treba odôvodnenie rozsudku krajského súdu považovať

za dostačujúce a presvedčivé. Žiadne náznaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti

neobsahuje. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, sama

osebe bez ďalšieho nemôže znamenať porušenie označených článkov , listiny

a dohovoru.

Z pohľadu ústavného súdu nemožno akceptovať námietku, podľa ktorej, hoci bola

daňová kontrola ukončená v lehote požadovanej sťažovateľom (čo bolo dôvodom

zastavenia tejto časti konania), napriek tomu sa mal krajský súd zaoberať tým, že daňovú

kontrolu vykonávali viaceré osoby, hoci podľa právneho názoru sťažovateľa takáto

možnosť zo zákona nevyplýva. Podľa sťažovateľa preukázateľne hrozí, že dôjde

k opakovaniu označeného porušovania práva (žalovaný totiž trvá na tom, že daňovú

kontrolu nikdy nerealizuje jediným zamestnancom), a preto je v zmysle § 250v ods. 1

namieste poskytnutie súdnej ochrany proti zásahu, ktorý sa

síce už skončil, avšak hrozí jeho opakovanie. Inými slovami, aj keď bola daňová kontrola

ukončená, hrozí, že pri ďalšej daňovej kontrole bude žalovaný postupovať obdobne (podľa

sťažovateľa nezákonne).

Ústavný súd bez toho, aby zaujal stanovisko k otázke, či má daňovú kontrolu

vykonávať jediný zamestnanec poverený daňovým úradom, alebo ju môžu vykonávať

aj viacerí zamestnanci, poukazuje zhodne s krajským súdom na to, že daňová kontrola

skončila v zákonnej lehote, čo znamená, že v čase rozhodovania krajského súdu namietaný

zásah do práva sťažovateľa už netrval (čo ani sám sťažovateľ nepopiera). Odvolávanie sa

sťažovateľa na to, že súdna ochrana má byť podľa § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku poskytnutá aj v prípade, keď už síce zásah do práva netrvá, ale hrozí jeho

opakovanie, nemožno akceptovať. Citované zákonné ustanovenie by bolo možné v danom

prípade eventuálne aplikovať napríklad vtedy, keby v čase rozhodovania krajského súdu

daňová kontrola ešte trvala, avšak v jej priebehu by došlo k tomu, že už by ju vykonával iba

jeden zamestnanec žalovaného, pričom sťažovateľ by namietal, že hrozí opakovaný výkon

kontroly viacerými zamestnancami. Nemožno totiž v tomto konaní riešiť možný nový zásah

do práva sťažovateľa, ku ktorému by niekedy v budúcnosti mohlo hypoteticky dôjsť v rámci

nejakej ďalšej budúcej daňovej kontroly.

Rovnako nebol dôvod zaoberať sa námietkou šikanózneho výkonu daňovej kontroly,

a to tak isto vzhľadom na to, že daňová kontrola bola v čase rozhodovania krajského súdu

už ukončená.

Pokiaľ krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, podľa ktorého

sťažovateľ nepreukázal, že by mu niektoré doklady neboli vrátené, nemožno z pohľadu

ústavného súdu voči takýmto záverom namietať. Ústavný súd nie je „skutkovým súdom“,

sám skutkový stav nezisťuje a pokiaľ závery všeobecných súdov sa opierajú o dôkazy nimi

vykonané v spojení s ich vyčerpávajúcim a presvedčivým hodnotením, niet dôvodu na to,

aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014