Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 420/2014
PDF · 178.39 KB
No categories available
II. ÚS 420/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť I. B., zastúpeného
advokátkou JUDr. Janou Bednárovou, Advokátska kancelária, Jakobyho 9, Košice, vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 3 S 37/2012 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť I. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2014
osobne do podateľne doručená sťažnosť I. B., (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom
Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 S 37/2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca 9. mája 2012 doručil krajskému
súdu žalobu o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v
Občianskeho súdneho poriadku podanú proti Daňovému úradu Prešov ako žalovanému
(ďalej len „žalovaný“).
Žalovaný začal 20. júna 2011 u sťažovateľa ako daňového subjektu daňovú kontrolu
k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009. Kontrola sa vykonávala prostredníctvom
kontrolnej skupiny. Sťažovateľ zdôrazňoval, že ustanovenie § 15 ods. 1 zákona Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) používa
pojem „zamestnanec správcu dane“ v jednotnom čísle (singulár). Napriek tomu však
žalovaný vykonával daňovú kontrolu prostredníctvom viacerých svojich zamestnancov
v kontrolnej skupine (plurál). Sťažovateľ poukázal aj na to, že počet členov kontrolnej
skupiny sa postupne počas výkonu daňovej kontroly zvyšoval a menilo sa personálne
zloženie kontrolnej skupiny, pričom v čase podania žaloby mala táto skupina už 4 členov.
Vyplývalo to z oznámenia žalovaného z 20. apríla 2012, ktorým bol nariadený termín na
nahliadnutie do spisu pre sťažovateľa. Skutočnosť, že daňová kontrola je vykonávaná
prostredníctvom kontrolnej skupiny, teda viacerými zamestnancami žalovaného, sťažovateľ
od začiatku výkonu daňovej kontroly namietal. Námietku voči skupinovej kontrole uplatnil
už do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 724/320/42614/2011/PolM z 20. júna 2011, ktorá
bola spísaná pri začatí výkonu daňovej kontroly. O tejto námietke žalovaný nerozhodol.
Sťažovateľ podal proti zamestnancom žalovaného vykonávajúcim daňovú kontrolu
sťažnosť z 18. novembra 2011. Namietal v nej jednak šikanózne konanie zamestnancov
žalovaného, ktorého sa dopúšťali svojvoľným vykonávaním daňovej kontroly, ďalej
vykonávanie daňovej kontroly v kontrolnej skupine viacerými zamestnancami žalovaného
iba na základe jedného poverenia, potom zaslanie dvoch výziev žalovaným v rovnakom
čase, v ktorých žalovaný žiadal, aby sa sťažovateľ vyjadril k 139 úkonom, čo v rámci
daných lehôt nebolo reálne možné, a napokon aj nezákonné zadržiavanie účtovných
dokladov sťažovateľa po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty. O sťažnosti rozhodlo
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“). Námietky sťažovateľa
vyhodnotilo ako neopodstatnené.
Sťažovateľ následne podal aj ďalšiu sťažnosť z 30. decembra 2011, a to proti
nezákonnému zadržiavaniu jeho účtovných dokladov po uplynutí zákonnej 30-dňovej
lehoty. Na túto sťažnosť do podania žaloby žiadnu odpoveď od žalovaného nedostal.
Žalovaný začal daňovú kontrolu 20. júna 2011. Upovedomením z 23. novembra 2011
oznámil, že riaditeľstvo predĺžilo lehotu na výkon daňovej kontroly o ďalších 6 mesiacov.
Podľa názoru sťažovateľa predĺžením lehoty konal žalovaný v rozpore s ustanovením § 15
ods. 17 zákona o správe daní, pretože nejde o zložitý prípad a navyše žalovaný neuviedol
žiadne objektívne dôvody, pre ktoré bolo podľa neho potrebné daňovú kontrolu predĺžiť.
Pri preberaní zapožičaných dokladov od žalovaného 13. marca 2012 sťažovateľ zistil,
že mu chýbajú viaceré doklady, ktoré odovzdal žalovanému v rámci výkonu daňovej
kontroly. Táto skutočnosť je uvedená aj v protokole o preberaní zapožičaných dokladov
z 13. marca 2012. Podľa presvedčenia sťažovateľa žalovaný chýbajúce doklady stratil. Preto
podal žiadosť o vrátenie zapožičaných dokladov z 21. marca 2012. Od žalovaného dostal
marginálnu odpoveď, podľa ktorej vrátené boli všetky zapožičané doklady.
Žalovaný nielen stratil časť zapožičaných dokladov sťažovateľa, ale dokonca aj
poškodil jeho peňažný denník za rok 2009. Preto žiadosťou o úpravu peňažného denníka
z 21. marca 2012 vyzval žalovaného dať denník do pôvodného stavu. Žalovaný opäť
odpovedal len rámcovo tak, že v čase vrátenia dokladov (13. marca 2012) tieto neboli
poškodené. V skutočnosti žalovaný spôsobil sťažovateľovi škodu a sťažovateľ bude musieť
zabezpečiť prostredníctvom účtovnej firmy nové spracovanie účtovníctva za rok 2009.
Poškodením účtovných dokladov vznikli sťažovateľovi dodatočné náklady za vedenie
účtovníctva.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v žalobe navrhol, aby krajský súd
vydal rozsudok, ktorým uloží žalovanému vrátiť sťažovateľovi stratené účtovné doklady
a peňažný denník za rok 2009 s tým, aby žalovaný prestal s porušovaním práv sťažovateľa
v rámci výkonu daňovej kontroly a aby daňovú kontrolu ukončil v zákonnej lehote
do 19. júna 2012.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 3 S 37/2012-79 z 28. februára 2014 bolo konanie
vo vzťahu k výrokom, ktorými sa sťažovateľ domáhal, aby žalovaný prestal s porušovaním
jeho práv v rámci výkonu daňovej kontroly a aby skončil daňovú kontrolu v zákonnej lehote
do 19. júna 2012, zastavené, pričom v prevyšujúcej časti bola žaloba sťažovateľa
zamietnutá.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudok trpí vadou spočívajúcou v tom, že mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Aj keď žalovaný daňovú kontrolu do 19. júna 2012
ukončil, v žiadnom prípade nepominuli dôvody rozhodnúť o námietke sťažovateľa týkajúcej
sa výkonu daňovej kontroly v skupine.
Z ustanovenia § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že súdna
ochrana proti zásahu orgánu verejnej správy patrí aj vtedy, ak hrozí opakovanie zásahu.
Hrozbu opakovania zásahu potvrdil aj samotný žalovaný, ktorý sa v konaní vedenom
krajským súdom vyjadril, že výkon kontroly len jedným zamestnancom nikdy daňová
správa nerealizovala. To znamená, že žalovaný nemieni ustúpiť od tohto zásahu a koná
a bude konať opakovane. Týmto nesprávnym posúdením veci dostal krajský súd
sťažovateľa do právnej neistoty a neposkytol mu súdnu ochranu pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy.
Krajský súd sa nevysporiadal s námietkou o šikanóznom konaní žalovaného, ktorý
dvoma výzvami žiadal sťažovateľa vyjadriť sa k 139 úkonom, čo v rámci uložených lehôt
nebolo reálne možné. Rovnako sa nevysporiadal s námietkou uplatnenou počas
pojednávania, ktorá sa týkala neúplnosti spisu. Chýbali totiž sťažnosti a námietky
sťažovateľa, ktorých celkový počet bol 9.
Podľa krajského súdu sťažovateľ žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, že
chýbajúce doklady, ktoré mu podľa jeho tvrdenia neboli 13. marca 2012 vrátené, naozaj
žalovanému zaslal, resp. mu ich osobne odovzdal. Krajský súd pritom nevzal do úvahy
podstatný dôkaz, a to listinu z 27. januára 2012 doručenú 30. januára 2012 označenú ako
„Odpoveď na výzvu na predloženie dôkazov zo dňa 23. 12. 2011“. V tejto listine je jasne
a preukázateľne zaznamenaný zoznam dôkazov doručený spolu s listinou.
Hoci krajský súd konštatoval námietku sťažovateľa o nepravdivosti úradného
záznamu, nijako sa s touto námietkou nevysporiadal v súvislosti so zaujatosťou pracovníkov
žalovaného, ktorí úradný záznam spísali, čo bolo ozrejmené v sťažnostiach podaných
sťažovateľom. Tieto sťažnosti boli vyňaté žalovaným zo spisu, ktorý bol potom v konaní
vedenom krajským súdom neúplný, ako to už bolo konštatované. Hoci neúplnosť spisu bola
namietaná počas pojednávania, krajský súd sa s ňou nevysporiadal.
Krajský súd nesprávne posúdil formu, v akej bol písaný peňažný denník, keď
vychádzal z toho, že nemá písomnú formu vykonanú rukopisom alebo písacím strojom, ale
je prevedený z technickej formy do písomnej formy. V skutočnosti však nešlo o technickú
formu vedenia účtovníctva.
Krajský súd nevenoval pozornosť ani námietke, že peňažný denník je súkromným
majetkom sťažovateľa.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
3 S 37/2012 s tým, aby bol rozsudok z 28. februára 2014 zrušený a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Domáha sa náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 €.
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 S 37/2012-79 z 28. februára 2014, ktorý bol
právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 1. apríla 2014, vyplýva, že ním bolo zastavené
konanie vo vzťahu k výrokom, ktorými sa sťažovateľ domáhal, aby žalovaný prestal
s porušovaním jeho práv v rámci výkonu daňovej kontroly a aby túto skončil v zákonnej
lehote do 19. júna 2012. V prevyšujúcej časti (aby bola daňová kontrola vykonávaná len
jedným zamestnancom žalovaného, a nie v kontrolnej skupine, aby sa žalovanému uložila
povinnosť vrátiť jeho stratené účtovné doklady a dať do pôvodného stavu peňažný denník
za rok 2009) bola žaloba zamietnutá.
Podľa názoru krajského súdu je nesporné, že žalovaný výzvou z 21. júna 2011
požiadal sťažovateľa o predloženie peňažného denníka za rok 2009, dodávateľských faktúr,
odberateľských faktúr, príjmových a výdavkových pokladničných dokladov, výpisov
z bankového účtu, knihy jázd, interných dokladov, knihy pohľadávok a knihy záväzkov.
Z potvrdenia žalovaného z 5. septembra 2011, ktoré podpísal aj sťažovateľ, vyplýva
konkrétny zoznam prevzatých zapožičaných dokladov. Všetky tieto doklady boli
sťažovateľovi 13. marca 2012 vrátené s ich podrobným rozpisom. Doklady prevzal
za sťažovateľa jeho právny zástupca. Navyše, rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 43/2011-
44 z 12. apríla 2012 bolo žalovanému uložené vrátiť sťažovateľovi zapožičané doklady
z 5. septembra 2011. Sťažovateľ v podaní z 27. januára 2012 označenom ako odpoveď
na výzvu na predloženie dôkazov uviedol ako prílohu účtovné doklady v počte 430 ks,
precenenia v počte 80 ks, pomocné knihy zložiek majetku – knihu zásob v počte 4 ks,
smernicu č. 3/2007, knihu hmotného majetku vrátane kariet a vyhlásenie vlastníka o mieste
podnikania. Z úradného záznamu žalovaného z 30. januára 2012 vyplýva, že v rámci
písomného podania sťažovateľa z 27. januára 2012, a to z uvádzaných príloh, v skutočnosti
sa medzi prílohami nenachádzali pomocné knihy zložiek majetku – kniha zásob v počte 4 ks
a kniha hmotného majetku vrátane kariet. Precenenie sa v prílohe nachádzalo nie
v uvádzanom počte 80 ks, ale iba 75 ks. Záznam spísali 3 konkrétne uvedení zamestnanci
žalovaného, ktorí vykonávali daňovú kontrolu. Sťažovateľ namietal tento úradný záznam,
podľa ktorého ako keby on požadoval vrátiť také doklady, ktoré v skutočnosti žalovanému
nepredložil. Tvrdil, že obsah úradného záznamu nie je pravdivý, ide len o snahu
o manipuláciu z dôvodu, že zamestnanci žalovaného sa snažia úradný záznam použiť ako
dôkaz. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že vyhotovenie úradného záznamu
žalovaným je v súlade s ustanovením § 12 zákona o správe daní, podľa ktorého úradný
záznam zachytáva rôzne ústne podania, oznámenia, poznámky, obsah telefonických
hovorov, odkazy na iné spisové materiály, výpis z vlastných alebo cudzích záznamov
a ďalšie skutočnosti vzťahujúce sa na vec a zistené správcom dane. Sťažovateľ vo vyjadrení
k protokolu zo 14. mája 2012 opakovane žiadal žalovaného o vrátenie zapožičaných
účtovných dokladov v celkovom počte 57 ks. Žalovaný v dodatku č. 1 protokolu z 1. júna
2012 preukázal sťažovateľovi vrátenie všetkých zapožičaných dokladov predložených
na kontrolu 27. januára 2012, a to úradným záznamom z 30. januára 2012. V bode 2 bolo
deklarované prevzatie príloh k listom doručeným žalovanému 30. januára a 31. decembra
2012. Z tabuľky vyplýva, že 31. januára 2012 žalovaný prijal 464 účtovných dokladov,
pričom 30. marca 2012 bolo vrátených sťažovateľovi 464 ks dokladov. Krajský súd sa preto
stotožňuje s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej sťažovateľ žiadnym relevantným
dôkazom nepreukázal, že podľa neho chýbajúce doklady žalovanému skutočne zaslal, resp.
mu ich osobne odovzdal. Preto je žaloba v časti požadujúcej uložiť žalovanému povinnosť
vrátiť stratené účtovné doklady nedôvodná. Rovnako nedôvodná je aj požiadavka uložiť
žalovanému povinnosť, aby zabezpečil úpravu peňažného denníka tak, že ho dá
do pôvodného stavu, pretože sťažovateľ nedal súhlas na zásah do peňažného denníka.
Peňažný denník ako účtovná kniha je použiteľný pre ďalšie konanie. Tým, že zamestnanci
žalovaného každý odkontrolovaný účtovný doklad označili červeným perom krivkou v tvare
„v“ v peňažnom denníku na znak toho, že účtovný prípad je zaúčtovaný v účtovnej knihe
a súhlasí s účtovným záznamom, nedošlo k poškodeniu, ale ani k zničeniu číselnej hodnoty
či slovnej informácie uvedenej v účtovnej knihe, keďže označenie červeným perom sa
nachádza až za číselným údajom. Peňažný denník je naďalej čitateľnou účtovnou knihou
použiteľnou pre ďalšie konanie. Z vytlačeného peňažného denníka je zrejmé, že nemá
písomnú formu vykonanú rukopisom alebo písacím strojom podľa § 31 ods. 2 písm. a)
zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o účtovníctve“), ale je prevedený z technickej formy do písomnej formy podľa § 31 ods. 2
písm. b) zákona o účtovníctve. Podľa § 31 ods. 3 zákona o účtovníctve účtovná jednotka
môže vykonať prevod účtovného záznamu z jednej formy do druhej formy (z písomnej
formy do technickej formy alebo naopak). V tomto prípade je povinná zabezpečiť, aby
obsah účtovného záznamu v novej forme bol zhodný s obsahom účtovného záznam
v pôvodnej forme. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva žalovanému povinnosť
vrátiť peňažný denník do pôvodného stavu spôsobom požadovaným sťažovateľom.
Z uvedených dôvodov preto žalobu v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti vrátiť stratené
doklady a dať do pôvodného stavu peňažný denník bolo potrebné zamietnuť. Konanie
o žalobe v časti požadujúcej skončenie daňovej kontroly do 19. júna 2012, ako aj
v súvislosti s požiadavkou, aby žalovaný prestal s porušovaním práv sťažovateľa v rámci
výkonu daňovej kontroly, bolo potrebné zastaviť, keďže daňová kontrola bola 4. júna 2012
už ukončená.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu treba odôvodnenie rozsudku krajského súdu považovať
za dostačujúce a presvedčivé. Žiadne náznaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti
neobsahuje. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, sama
osebe bez ďalšieho nemôže znamenať porušenie označených článkov ústavy, listiny
a dohovoru.
Z pohľadu ústavného súdu nemožno akceptovať námietku, podľa ktorej, hoci bola
daňová kontrola ukončená v lehote požadovanej sťažovateľom (čo bolo dôvodom
zastavenia tejto časti konania), napriek tomu sa mal krajský súd zaoberať tým, že daňovú
kontrolu vykonávali viaceré osoby, hoci podľa právneho názoru sťažovateľa takáto
možnosť zo zákona nevyplýva. Podľa sťažovateľa preukázateľne hrozí, že dôjde
k opakovaniu označeného porušovania práva (žalovaný totiž trvá na tom, že daňovú
kontrolu nikdy nerealizuje jediným zamestnancom), a preto je v zmysle § 250v ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku namieste poskytnutie súdnej ochrany proti zásahu, ktorý sa
síce už skončil, avšak hrozí jeho opakovanie. Inými slovami, aj keď bola daňová kontrola
ukončená, hrozí, že pri ďalšej daňovej kontrole bude žalovaný postupovať obdobne (podľa
sťažovateľa nezákonne).
Ústavný súd bez toho, aby zaujal stanovisko k otázke, či má daňovú kontrolu
vykonávať jediný zamestnanec poverený daňovým úradom, alebo ju môžu vykonávať
aj viacerí zamestnanci, poukazuje zhodne s krajským súdom na to, že daňová kontrola
skončila v zákonnej lehote, čo znamená, že v čase rozhodovania krajského súdu namietaný
zásah do práva sťažovateľa už netrval (čo ani sám sťažovateľ nepopiera). Odvolávanie sa
sťažovateľa na to, že súdna ochrana má byť podľa § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku poskytnutá aj v prípade, keď už síce zásah do práva netrvá, ale hrozí jeho
opakovanie, nemožno akceptovať. Citované zákonné ustanovenie by bolo možné v danom
prípade eventuálne aplikovať napríklad vtedy, keby v čase rozhodovania krajského súdu
daňová kontrola ešte trvala, avšak v jej priebehu by došlo k tomu, že už by ju vykonával iba
jeden zamestnanec žalovaného, pričom sťažovateľ by namietal, že hrozí opakovaný výkon
kontroly viacerými zamestnancami. Nemožno totiž v tomto konaní riešiť možný nový zásah
do práva sťažovateľa, ku ktorému by niekedy v budúcnosti mohlo hypoteticky dôjsť v rámci
nejakej ďalšej budúcej daňovej kontroly.
Rovnako nebol dôvod zaoberať sa námietkou šikanózneho výkonu daňovej kontroly,
a to tak isto vzhľadom na to, že daňová kontrola bola v čase rozhodovania krajského súdu
už ukončená.
Pokiaľ krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, podľa ktorého
sťažovateľ nepreukázal, že by mu niektoré doklady neboli vrátené, nemožno z pohľadu
ústavného súdu voči takýmto záverom namietať. Ústavný súd nie je „skutkovým súdom“,
sám skutkový stav nezisťuje a pokiaľ závery všeobecných súdov sa opierajú o dôkazy nimi
vykonané v spojení s ich vyčerpávajúcim a presvedčivým hodnotením, niet dôvodu na to,
aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2014