Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 433/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť D. H., zastúpeného advokátom

JUDr. Petrom Tóthom, Bartoškova 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 5, a Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 5. marca 2014

a uznesením sp. zn. z 5. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2014

prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť D. H., (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 5. marca 2014 (ďalej aj

„uznesenie krajského súdu sp. zn. “) a uznesením sp. zn.

z 5. marca 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu sp. zn. “, spolu aj

„napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva:

„Klient je vo väzbe odo dňa 18. 9. 2012 k súčasnému dňu 19 mesiacov. Obž. H. je

vo väzbe z dôvodu Advokátskej kancelárii bolo doručené

písomné vyhotovenie odôvodnenia uznesenia KS Trnava vo veci rozhodnutia odvolania

podaného proti rozhodnutiu OS Trenčín -1721 zo dňa 31. 1. 2014 ako aj

odvolania vo veci námietky proti členovi senátu -1718 zo dňa 31. 1. 2014.

Je potrebné konštatovať, že dôvody pre ktoré sú žiadosti klienta H. zamietané sú zhodné

od 18. 9. 2012 a ich podstatou má byť hroziaci vysoký trest a z toho plynúce obavy

z vyhýbania sa trestnej činnosti. K obsahu dôvodov Okresného súdu v Trenčíne ako aj KS

v Trenčíne, ktoré sú stále aplikované v odôvodneniach rozhodnutia dávam do pozornosti

nález Ústavného súdu SR , ktorý dňa 25. 11. 2009 v obdobnej veci o

porušení základného práva na slobodu podľa a 5 SR proti uzneseniu KS

Nitra 29. 9. 2008 a ktorý podrobne dáva za pravdu obhajobe pokiaľ sa týka

skutkové charakteru a právneho stavu veci. Okrem iného je potrebné uviesť, že

od 18. 9. 2012 sa v neprospech sťažovateľa nevzniesli žiadne iné ani nové dôvody väzby,

ktoré by prichádzali do úvahy dňom 18. 9. 2012. Ako OS Trenčín tak KS Trenčín

bez akéhokoľvek preukazovania alebo aspoň výsluchu sťažovateľa u KS Trenčín

pri rozhodovaní o sťažnosti nerealizovali výsluch obžalovaného a uspokojili sa len stálym

opakovaním všeobecných skutočností, ktoré podľa názoru sťažovateľa nemôžu byť dôvodom

pre trvanie väzby po uplynutí 19 mesiacov. V uzneseniach KS Trenčín -2596

25. 3. 2014 v senáte zloženom z predsedu senátu O. G., O. S. a F. K. ako aj v uznesení KS

Trenčín o predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 25. 10. 2013

v inom senáte zloženom z predsedu J. J. a členov senátu R. V. a F. K. str. 2, 3, 4 uznesenia

resp. str. 6, 7 je zároveň podľa sťažovateľa porušené právo na prezumpciu neviny podľa

práva zavedeného v SR a to tým, že KS v Trenčíne v rozhodovaní o trvaní

väzby absolútne konkrétne a práve záväzne pre prvostupňový súd vyjadruje k otázke viny

sťažovateľa pričom o tejto skutočnosti nebolo ešte právoplatne rozhodnuté súdom tak ako to

vyžaduje SR. Týmto bezprecedentne zasiahol KS Trenčín v dvoch odvolacích

senátoch do nezávislosti prerokovania veci súdom prvého stupňa a to z dôvodu samotného

zaujatia stanoviska k uvedenej veci ako aj z dôvodu viazanosti súdu prvého stupňa právnym

názorom súdu odvolacieho. Týmto je spochybnená aj nestrannosť KS v Trenčíne v uvedenej

veci rozhodovať ako odvolací súd a je teda daná aj nestrannosť a nezávislosť súdneho

prerokovania vo veci podľa SR súdmi patriacimi do miestnej príslušnosti

odvolacieho súdu KS Trenčín. Podľa nášho názoru je z tohto dôvodu daná aj dôvod

zákonnej delegácie prejednania veci iným súdom v SR mimo príslušnosti KS Trenčín.

K uvedeným skutočnostiam na potvrdenie vyššie uvedených stanovísk predkladáme

uznesenia KS Trenčín -2596 z 5. 3. 2014 a KS Trenčín -1653

22. 11. 2013...

Samotná hrozba vysokého trestu nie je (od účinnosti nového )

spôsobilým väzobným dôvodom. Na to, aby hrozba vysokého trestu bola dôvodom pre tzv.

útekovú väzbu, musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné skutočnosti. Tieto

ďalšie skutočnosti nemôžu byť všeobecnej povahy, musia byť konkrétne a vyplývať z

konania obvineného, prípadne z iných skutkových okolností, z ktorých možno bezpečne

vyvodiť, že tu naozaj je dôvodná obava, že pre hrozbu vysokého trestu by obvinený mohol

ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.

Sťažovateľ v procesnej pozícii obžalovaného odôvodnil sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu v časti týkajúcej sa výroku o vzatí do väzby v podstate rovnako ako sťažnosť

podľa . Poukázal teda na absenciu konkrétnych skutočností, z ktorých

by vyplývala dôvodná obava z jeho úteku alebo skrývania sa pred trestným stíhaním alebo

trestom. Poukázal na doterajší riadny život, rodinné pomery a jeho snahu napriek

trestnému stíhaniu naďalej riadne podnikať a zotrvať so svojou rodinou. Zároveň

kvalifikovaným spôsobom odkázal na názory právnej teórie podporujúce jeho právny názor

o nemožnosti oprieť vzatie do tzv. útekovej väzby len o samotnú hrozbu vysokého trestu.

Krajský súd sťažnosť ako nedôvodnú zamietol...

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu (ani v spojení s uznesením okresného súdu)

nijak nevyplýva, ako z konania obvineného, prípadne z iných konkrétnych skutočností

vyplýva dôvodná obava, že obvinený (sťažovateľ) by pre hrozbu vysokého trestu mohol ujsť

alebo sa skrývať. Samotná hrozba vysokého trestu je pre takýto záver v zmysle už

uvedeného nedostatočná. Odkaz krajského súdu na osobné pomery obvineného neobstoja,

pretože tieto sú v okolnostiach prípadu skôr spôsobilé existenciu dôvodov útekovej väzby

vyvrátiť ako potvrdiť. No a napokon skutočnosť, že bol zadržaný na verejne prístupnom

mieste, kde sa nachádzali aj iné osoby, je rovnako skôr spôsobilé existenciu dôvodov na

útekovú väzbu vyvrátiť ako potvrdiť...

Podľa stanoviska obhajoby v súčasnej dobe nie sú dané žiadne dôvody väzby podľa

ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a tr. por a to hlavne z dôvodu, že klient má trvalé bydlisko,

nikdy sa trestnému stíhaniu nevyhýbal. Závery v tom smere že sa bude vyhýbať trestnému

stíhaniu, skrývať sa alebo inak mariť súdne konanie nie sú podložené žiadnou skutočnosťou,

ktorá by sa reálne stala alebo reálne hrozila.

Klient sa nikdy neskrýval ani neutekal pred trestným stíhaním...

Navyše klient vykonal sľub pred súdom, a to viacnásobne že povedie riadny život

a taktiež navrhol nariadenie probačného a mediačného úradníka nad jeho správaním

a hlavne rešpektovanie všetkých predvolaní OČTK, súdov. To všetko sú skutočnosti, ktoré

podľa obhajoby umožňujú pokračovanie trestného konania proti H. na slobode

pri zabezpečení všetkých svojich povinností obžalovaného voči súdu...

O dôvodoch podanej námietky sa dozvedel dňa 31. 1. 2014 podľa písomného

podania JUDr. U. súdu, ktorého podstatou bolo oznámenie, že člen senátu M. S. je

zamestnancom Ministerstva vnútra SR a príslušníkom Policajného zboru SR vo funkcii

riaditeľa pohotovostnej jednotky v Trenčíne s predpokladaným pomerom k veci

vyplývajúceho z jeho funkcie...

Z podania je zrejmé, že obhajca JUDR. U. dospel spolu so svojim klientom k zisteniu,

že prísediaci JUDr. S. je príslušníkom PZ SR v služobnom pomere policajta vo funkcii,

ktorá už z titulu svojej závažnosti, a to riaditeľa pohotovostnej jednotky MV SR V Trenčíne

pri uskutočnenej vopred dlhodobo plánovanej a organizovanej akcii v kraji Trenčín

vzbudzuje pochybnosť o vhodnosti funkcie prísediaceho v tejto veci v osobe JUDr. S.

Dôvody, ktoré viedli k podaniu tejto námietky spočívajú v pochybnostiach proti jeho osobe

a jeho služobnému zaradeniu v rámci miestnej pôsobnosti Okresného súdu ako aj Krajského

súdu v Trenčíne.

Ako obhajca H. som podal sťažnosť proti rozhodnutiu OS Trenčín č. k.

1688 zo dňa 31. 1. 2014 z dôvodov, ktoré sú uvedené v uznesení ÚS SR

-12. Je potrebné vychádzať zo zistenia skutočnosti služobného pomeru

prísediaceho v PZ SR, jeho funkčné zaradenie a teda vhodnosť a odôvodnenosť jeho funkcie

ako prísediaceho v senáte OS Trenčín prejednávajúceho túto trestnú vec. A to práve

s ohľadom na prejednávané skutočnosti, ich obsah, spôsob výkonu niektorých opatrení

v rámci okresu a kraja Trenčín. Žiadne z týchto skutočnosti ani dôvodov nemôžu

spochybňovať objektívne symptómy, ktoré by mohli vzbudiť pochybnosť v obsadenie

senátu...

KS v Trenčíne sa vo svojom rozhodnutí -2594 z 5. 3. 2014, proti

korému podávame ústavnú sťažnosť vôbec nezaoberal a to ani skutkovo ani právne

žiadnymi zákonom predpokladanými skutočnosťami. Svoje rozhodnutie zodpovedajúco

nezdôvodnil čím taktiež porušil ústavné práva sťažovateľa.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. -2596 z 5. 3. 2014

porušil základné právo D. H. na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky.

2. KS v Trenčíne uznesením sp. zn. -2596 z 5. 3. 2014 porušil

základné právo D. H. podľa /ods. SR.

3. KS v Trenčíne uznesením sp. zn. -2596 z 5. 3. 2014 porušil

základné právo D. H. na prejednanie veci nestranným a nezávislým súdom podľa 46 ods. 1

SR a 5 .

5. KS v Trenčíne uznesením sp. zn. -2594 z 5. 3. 2014 porušil

základné právo D. H. na prejednanie veci nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 46

ods. 1Ústavy SR.

6. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -2596 z 5. 3. 2014 sa

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -2594 z 5. 3. 2014 sa

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 2 napadnutými rozhodnutiami krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením krajského súdu sp. zn.

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu

judikatúru (vychádzajúcu z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, pozri napr.

rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, bod 76.)

konštatuje, že pri posudzovaní vzťahu základného práva podľa na súdnu

ochranu a ustanovení a 5 týkajúcich sa špecificky základného práva

na osobnú slobodu vychádza z toho, že zahŕňa základné hmotné a tiež

procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu

pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sa aplikuje toto špeciálne

ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia obsiahnuté v čl. 46 ods. 1

o základnom práve na súdnu ochranu (m. m. napr. , ).

Uznesením krajského súdu sp. zn. bola zamietnutá sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu, t. j. ide o rozhodnutie, ktoré sa bezprostredne dotýka

osobnej slobody sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu sú aj na časť sťažnosti sťažovateľa

smerujúcu proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. aplikovateľné len

ustanovenia , a nie , t. j. označeným uznesením krajského

súdu nemohlo dôjsť v zmysle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské

práva k porušeniu základného práva podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

uznesením krajského súdu sp. zn.

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv uznesením krajského

súdu sp. zn. predovšetkým z dôvodu, že ho považuje za nedostatočne

odôvodnené vo vzťahu k jeho sťažnostným námietkam. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa

na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne

patrí právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd ale zdôrazňuje, že v zásade nezasahuje

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Výnimkou sú prípady, keď rozhodnutím

alebo postupom všeobecného súdu dochádza k porušeniu základných práv a slobôd

garantovaných , resp. práv a slobôd zaručených dohovorom ako kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený

pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste

alebo slobodne z tohto miesta odísť ().

Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. predovšetkým uviedol:

„Konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú u obžalovaných O. V. a D. H. obavu

z následkov uvedených v ustanovení a u obžalovaného O. V. aj

obavu z následkov uvedených v ustanovení , ktoré boli dôvodom

pre vzatie obžalovaných O. V. a D. H. do útekovej a u obžalovaného O. V. aj

do preventívnej väzby, ktoré boli ustálené na podklade existencie dôvodného podozrenia, že

obžalovaní spáchali skutky právne kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa

§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4, písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i)

Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. ako pokračovací zločin nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. ako

pokračovací zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294

ods. 2, 4 písm. b) Tr. zák. a ako pokračovací zločin nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák., pre ktoré

im bolo vznesené obvinenie a bola na nich podaná obžaloba, z ich povahy a spôsobu, akým

mali byť skutky spáchané a tiež z okolností negatívne charakterizujúcich obžalovaných a ich

správanie, ktoré svedčilo o ich snahe útekom sa vyhýbať trestnému stíhaniu

a u obžalovaného O. V. aj o dôvodnej obave, že by pokračoval v trestnej činnosti, sa

nezmenili ani v tomto štádiu trestného konania po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa. Ani

za súčasného stavu vykonávania dôkazov súd druhého stupňa nezistil žiadne nové

skutočnosti, ktoré by u obžalovaných O. V. a D. H. odôvodňovali zánik útekovej väzby

a u obžalovaného O. V. aj preventívnej väzby, tak ako na to dôvodne poukázal okresný súd

v napadnutom uznesení. Aj podľa a názoru krajského súdu, spôsob akým mali byť tieto

závažné skutky spáchané, násilnou formou s použitím zbraní, plánovali útekovú trasu

z miesta činu, pričom mali vyhliadnutý rodinný dom, v ktorom sa mali zdržiavať

do ukončenia bezpečnostných opatrení, preverovali všetky možnosti vykonania činu,

zabezpečili si únikové cesty, teda uskutočňovali konkrétne kroky k vyhýbaniu sa trestnému

stíhaniu a tiež aj vysokému trestu v prípade uznania viny. Preto aj podľa názoru krajského

súdu je u obžalovaných O. V. a D. H. naďalej daný dôvod útekovej väzby v zmysle § 71

ods. 1 písm. a) Tr. zák...

Väzba u obžalovaných v tomto štádiu trestného stíhania (pred vykonaním hlavného

pojednávania) je stále adekvátnym a nevyhnutným zabezpečovacím opatrením. Okresný súd

postupoval vecne správne, keď predložené návrhy na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka ako aj písomnými sľubmi a u obžalovaného D. H. aj

peňažnou zárukou, vzhľadom na charakter spáchanej trestnej činnosti i osoby

obžalovaných, nepovažoval za dostatočné, tieto neprijal. Krajský súd nezistil žiadne

porušenie ani Dohovoru o ochrane

ľudských práv.“

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského

súdu sp. zn. je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené

a nevybočuje z medzí vyplývajúcich z ustanovení a 5 . Keďže podľa

názoru ústavného súdu neexistuje medzi uznesením krajského súdu sp. zn.

a označenými ustanoveniami taká príčinnú súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie,

ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením krajského súdu sp. zn.

Sťažovateľ v petite uviedol, že sa domáha tiež vyslovenia porušenia „čl. 50/ods.

SR“ uznesením krajského súdu sp. zn. . Ústavný súd po posúdení tejto

časti petitu v spojení s odôvodnením sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľ sa

v skutočnosti domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa

upravujúceho zásadu prezumpcie neviny.

V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd poukazuje na nasledovnú časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu:

„Doposiaľ zadovážené a vykonané dôkazy v prípravnom konaní i na hlavnom

pojednávaní pred okresným súdom - napriek zrušeniu citovaného rozsudku Okresného súdu

Trenčín - uznesením Krajského súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 04. 09. 2013

v súlade aj s dôvodmi uvedenými v zrušujúcom uznesení Krajského súdu Trenčíne, v rovine

závažného podozrenia a zároveň rozumnej istoty odôvodňujú naďalej podozrenie, že skutky,

pre ktoré sú obžalovaní stíhaní a bola na nich podaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky

stíhaných trestných činov - obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2

písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr. zák. v štádiu pokusu

podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.; pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, 4 písm. b) Tr. zák.; pokračovacieho

zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2, 4

písm. b) Tr. zák. a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so

zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a rovnako aj dôvodné

podozrenie, že ich spáchali obžalovaní O. V., P. L. a D. H. Dôvodnosť podozrenia sa

doteraz vo veci vykonanými dôkazmi nevylúčila, naďalej je daná. Preto záver okresného

súdu uvedený vo vzťahu k týmto skutočnostiam v napadnutom uznesení je správny.“

Z citovaného vyplýva, že krajský súd v napadnutom uznesení nevyslovuje predbežný

záver o vine sťažovateľa, ale len v rámci svojich úvah o dôvodnosti väzby poukazuje na

vykonané dokazovanie, na základe ktorého možno hovoriť o existencii kvalifikovaného

podozrenia, že sa sťažovateľ dopustil skutku, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie. Takéto

konštatovanie nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu za porušenie zásady

prezumpcie neviny.

Ústavný súd teda z obsahu napadnutého uznesenia nezistil, aby krajský súd

v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil

zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, podľa ktorej každý, proti komu sa vedie trestné

konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom jeho vinu (obdobne ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

4. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením krajského súdu sp. zn.

Uznesením sp. zn. krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa

(a ostatných obžalovaných) proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č. k. -1718

z 31. januára 2014, ktorým tento súd rozhodol o námietke zaujatosti proti prísediacemu,

ktorý je (bol) členom senátu súdu prvého stupňa rozhodujúcim o obžalobe sťažovateľa

(a ďalších spoluobžalovaných), tak, že nevylúčil namietaného prísediaceho z výkonu

sudcovskej funkcie. Ústavný súd konštatuje, že námietka zaujatosti bola vznesená proti

členovi senátu, ktorý rozhoduje vo veci samej, a preto je na toto rozhodovanie

aplikovateľný (porušenie iných základných práv týmto uznesením

krajského súdu sťažovateľ nenamieta, pozn.).

Zo sťažnosti vyplýva, že zaujatosť prísediaceho bola namietaná z dôvodu, že „je

príslušníkom PZ SR v služobnom pomere policajta vo funkcii ktorá už z titulu svojej

závažnosti a to riaditeľa pohotovostnej jednotky MV SR v Trenčíne pri uskutočnenej vopred

dlhodobo plánovanej a organizovanej akcii v kraji Trenčín vzbudzuje pochybnosť

o vhodnosti funkcie prísediaceho v tejto veci...“.

V odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. sa predovšetkým

uvádza:

«... Senát krajského súdu preskúmal na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr.

por. správnosť napadnutého uznesenia i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že

sťažnosti obžalovaných nie sú dôvodné.

Podľa , z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený

sudca, alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný

a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora

a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému

zástupcovi, splnomocnencom, alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Musí ísť pritom o konkrétne skutočnosti, z ktorých by sa dala vyvodiť pochybnosť

o nezaujatosti sudcu, „prísediaceho“, ktorého nestrannosť je namietaná.

Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon taxatívne vypočítava dôvody, pre

ktoré možno mať pochybnosti o nezaujatosti toho - ktorého orgánu činného v trestnom

konaní a v dôsledku ktorých je tento vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Uplatnenie tohto inštitútu pritom prichádza do úvahy vtedy, ak je daná, resp.

preukázaná existencia niektorého z taxatívne uvedených dôvodov

V posudzovanej veci nejestvuje vzťah prísediaceho k prejednávanému prípadu a nie

je preukázaná ani existencia žiadneho jeho pomeru, (či už v kladnom, alebo zápornom

zmysle), k osobám, ktorých sa konanie priamo dotýka, t. j. obžalovaným. Z vyjadrenia

prísediaceho JUDr. M. S. vyplýva, že ako príslušník policajného zboru nevykonal vo veci

žiadne procesné úkony a k procesným stranám nemá žiadny vzťah. Ani výkon jeho

povolania príslušníka polície nemôže sám o sebe zakladať dôvodné obavy z jeho zaujatosti.

Napokon krajský súd konštatoval, že o námietke zaujatosti okresný súd správne

rozhodoval v senáte v zmysle »

Vychádzajúc z citovaného v spojení s odôvodnením uznesenia Okresného súdu

Trenčín č. k. -1718 z 31. januára 2014, ústavný súd dospel k záveru, že

napadnuté rozhodnutie krajského súdu je primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ho

považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Ústavný súd preto považuje

uznesenie krajského súdu sp. zn. z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Ústavný súd navyše konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti uplatnil v zásade len

všeobecnú (nedostatočne konkrétnu) argumentáciu na spochybnenie nestrannosti

namietaného prísediaceho, ktorá v okolnostiach posudzovanej veci zjavne nie je spôsobilá

spochybniť ústavnú konformnosť napadnutému uznesenia krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014