Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 433/2014
PDF · 256.4 KB
No categories available
II. ÚS 433/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť D. H., zastúpeného advokátom
JUDr. Petrom Tóthom, Bartoškova 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 26/2014 z 5. marca 2014
a uznesením sp. zn. 23 Tos 24/2014 z 5. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2014
prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť D. H., (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tos 26/2014 z 5. marca 2014 (ďalej aj
„uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014“) a uznesením sp. zn. 23 Tos 24/2014
z 5. marca 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 Tos 24/2014“, spolu aj
„napadnuté rozhodnutia“).
Zo sťažnosti okrem iného vyplýva:
„Klient je vo väzbe odo dňa 18. 9. 2012 k súčasnému dňu 19 mesiacov. Obž. H. je
vo väzbe z dôvodu § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Advokátskej kancelárii bolo doručené
písomné vyhotovenie odôvodnenia uznesenia KS Trnava vo veci rozhodnutia odvolania
podaného proti rozhodnutiu OS Trenčín 1T 34/2014-1721 zo dňa 31. 1. 2014 ako aj
odvolania vo veci námietky proti členovi senátu 1T 34/2013-1718 zo dňa 31. 1. 2014.
Je potrebné konštatovať, že dôvody pre ktoré sú žiadosti klienta H. zamietané sú zhodné
od 18. 9. 2012 a ich podstatou má byť hroziaci vysoký trest a z toho plynúce obavy
z vyhýbania sa trestnej činnosti. K obsahu dôvodov Okresného súdu v Trenčíne ako aj KS
v Trenčíne, ktoré sú stále aplikované v odôvodneniach rozhodnutia dávam do pozornosti
nález Ústavného súdu SR I. ÚS 187/2009, ktorý dňa 25. 11. 2009 v obdobnej veci o
porušení základného práva na slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR proti uzneseniu KS
Nitra 7Tpo 40/2008 29. 9. 2008 a ktorý podrobne dáva za pravdu obhajobe pokiaľ sa týka
skutkové charakteru a právneho stavu veci. Okrem iného je potrebné uviesť, že
od 18. 9. 2012 sa v neprospech sťažovateľa nevzniesli žiadne iné ani nové dôvody väzby,
ktoré by prichádzali do úvahy dňom 18. 9. 2012. Ako OS Trenčín tak KS Trenčín
bez akéhokoľvek preukazovania alebo aspoň výsluchu sťažovateľa u KS Trenčín
pri rozhodovaní o sťažnosti nerealizovali výsluch obžalovaného a uspokojili sa len stálym
opakovaním všeobecných skutočností, ktoré podľa názoru sťažovateľa nemôžu byť dôvodom
pre trvanie väzby po uplynutí 19 mesiacov. V uzneseniach KS Trenčín 23 Tos 26/2014-2596
25. 3. 2014 v senáte zloženom z predsedu senátu O. G., O. S. a F. K. ako aj v uznesení KS
Trenčín o predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 25. 10. 2013
v inom senáte zloženom z predsedu J. J. a členov senátu R. V. a F. K. str. 2, 3, 4 uznesenia
resp. str. 6, 7 je zároveň podľa sťažovateľa porušené právo na prezumpciu neviny podľa
práva zavedeného v čl. 50 Ústavy SR a to tým, že KS v Trenčíne v rozhodovaní o trvaní
väzby absolútne konkrétne a práve záväzne pre prvostupňový súd vyjadruje k otázke viny
sťažovateľa pričom o tejto skutočnosti nebolo ešte právoplatne rozhodnuté súdom tak ako to
vyžaduje Ústava SR. Týmto bezprecedentne zasiahol KS Trenčín v dvoch odvolacích
senátoch do nezávislosti prerokovania veci súdom prvého stupňa a to z dôvodu samotného
zaujatia stanoviska k uvedenej veci ako aj z dôvodu viazanosti súdu prvého stupňa právnym
názorom súdu odvolacieho. Týmto je spochybnená aj nestrannosť KS v Trenčíne v uvedenej
veci rozhodovať ako odvolací súd a je teda daná aj nestrannosť a nezávislosť súdneho
prerokovania vo veci podľa čl. 50 Ústavy SR súdmi patriacimi do miestnej príslušnosti
odvolacieho súdu KS Trenčín. Podľa nášho názoru je z tohto dôvodu daná aj dôvod
zákonnej delegácie prejednania veci iným súdom v SR mimo príslušnosti KS Trenčín.
K uvedeným skutočnostiam na potvrdenie vyššie uvedených stanovísk predkladáme
uznesenia KS Trenčín 23 Tos26/2014-2596 z 5. 3. 2014 a KS Trenčín 3Tos 95/2013-1653
22. 11. 2013...
Samotná hrozba vysokého trestu nie je (od účinnosti nového Trestného poriadku)
spôsobilým väzobným dôvodom. Na to, aby hrozba vysokého trestu bola dôvodom pre tzv.
útekovú väzbu, musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné skutočnosti. Tieto
ďalšie skutočnosti nemôžu byť všeobecnej povahy, musia byť konkrétne a vyplývať z
konania obvineného, prípadne z iných skutkových okolností, z ktorých možno bezpečne
vyvodiť, že tu naozaj je dôvodná obava, že pre hrozbu vysokého trestu by obvinený mohol
ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.
Sťažovateľ v procesnej pozícii obžalovaného odôvodnil sťažnosť proti uzneseniu
okresného súdu v časti týkajúcej sa výroku o vzatí do väzby v podstate rovnako ako sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Poukázal teda na absenciu konkrétnych skutočností, z ktorých
by vyplývala dôvodná obava z jeho úteku alebo skrývania sa pred trestným stíhaním alebo
trestom. Poukázal na doterajší riadny život, rodinné pomery a jeho snahu napriek
trestnému stíhaniu naďalej riadne podnikať a zotrvať so svojou rodinou. Zároveň
kvalifikovaným spôsobom odkázal na názory právnej teórie podporujúce jeho právny názor
o nemožnosti oprieť vzatie do tzv. útekovej väzby len o samotnú hrozbu vysokého trestu.
Krajský súd sťažnosť ako nedôvodnú zamietol...
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu (ani v spojení s uznesením okresného súdu)
nijak nevyplýva, ako z konania obvineného, prípadne z iných konkrétnych skutočností
vyplýva dôvodná obava, že obvinený (sťažovateľ) by pre hrozbu vysokého trestu mohol ujsť
alebo sa skrývať. Samotná hrozba vysokého trestu je pre takýto záver v zmysle už
uvedeného nedostatočná. Odkaz krajského súdu na osobné pomery obvineného neobstoja,
pretože tieto sú v okolnostiach prípadu skôr spôsobilé existenciu dôvodov útekovej väzby
vyvrátiť ako potvrdiť. No a napokon skutočnosť, že bol zadržaný na verejne prístupnom
mieste, kde sa nachádzali aj iné osoby, je rovnako skôr spôsobilé existenciu dôvodov na
útekovú väzbu vyvrátiť ako potvrdiť...
Podľa stanoviska obhajoby v súčasnej dobe nie sú dané žiadne dôvody väzby podľa
ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a tr. por a to hlavne z dôvodu, že klient má trvalé bydlisko,
nikdy sa trestnému stíhaniu nevyhýbal. Závery v tom smere že sa bude vyhýbať trestnému
stíhaniu, skrývať sa alebo inak mariť súdne konanie nie sú podložené žiadnou skutočnosťou,
ktorá by sa reálne stala alebo reálne hrozila.
Klient sa nikdy neskrýval ani neutekal pred trestným stíhaním...
Navyše klient vykonal sľub pred súdom, a to viacnásobne že povedie riadny život
a taktiež navrhol nariadenie probačného a mediačného úradníka nad jeho správaním
a hlavne rešpektovanie všetkých predvolaní OČTK, súdov. To všetko sú skutočnosti, ktoré
podľa obhajoby umožňujú pokračovanie trestného konania proti H. na slobode
pri zabezpečení všetkých svojich povinností obžalovaného voči súdu...
O dôvodoch podanej námietky sa dozvedel dňa 31. 1. 2014 podľa písomného
podania JUDr. U. súdu, ktorého podstatou bolo oznámenie, že člen senátu M. S. je
zamestnancom Ministerstva vnútra SR a príslušníkom Policajného zboru SR vo funkcii
riaditeľa pohotovostnej jednotky v Trenčíne s predpokladaným pomerom k veci
vyplývajúceho z jeho funkcie...
Z podania je zrejmé, že obhajca JUDR. U. dospel spolu so svojim klientom k zisteniu,
že prísediaci JUDr. S. je príslušníkom PZ SR v služobnom pomere policajta vo funkcii,
ktorá už z titulu svojej závažnosti, a to riaditeľa pohotovostnej jednotky MV SR V Trenčíne
pri uskutočnenej vopred dlhodobo plánovanej a organizovanej akcii v kraji Trenčín
vzbudzuje pochybnosť o vhodnosti funkcie prísediaceho v tejto veci v osobe JUDr. S.
Dôvody, ktoré viedli k podaniu tejto námietky spočívajú v pochybnostiach proti jeho osobe
a jeho služobnému zaradeniu v rámci miestnej pôsobnosti Okresného súdu ako aj Krajského
súdu v Trenčíne.
Ako obhajca H. som podal sťažnosť proti rozhodnutiu OS Trenčín č. k.
1T 34/2013 1688 zo dňa 31. 1. 2014 z dôvodov, ktoré sú uvedené v uznesení ÚS SR
II. US 79/09-12. Je potrebné vychádzať zo zistenia skutočnosti služobného pomeru
prísediaceho v PZ SR, jeho funkčné zaradenie a teda vhodnosť a odôvodnenosť jeho funkcie
ako prísediaceho v senáte OS Trenčín prejednávajúceho túto trestnú vec. A to práve
s ohľadom na prejednávané skutočnosti, ich obsah, spôsob výkonu niektorých opatrení
v rámci okresu a kraja Trenčín. Žiadne z týchto skutočnosti ani dôvodov nemôžu
spochybňovať objektívne symptómy, ktoré by mohli vzbudiť pochybnosť v obsadenie
senátu...
KS v Trenčíne sa vo svojom rozhodnutí 23 Tos 24/2014-2594 z 5. 3. 2014, proti
korému podávame ústavnú sťažnosť vôbec nezaoberal a to ani skutkovo ani právne
žiadnymi zákonom predpokladanými skutočnosťami. Svoje rozhodnutie zodpovedajúco
nezdôvodnil čím taktiež porušil ústavné práva sťažovateľa.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 23 Tos 26/2014-2596 z 5. 3. 2014
porušil základné právo D. H. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. KS v Trenčíne uznesením sp. zn. 23 Tos 26/2014-2596 z 5. 3. 2014 porušil
základné právo D. H. podľa čl. 50/ods. Ústavy SR.
3. KS v Trenčíne uznesením sp. zn. 23 Tos 26/2014-2596 z 5. 3. 2014 porušil
základné právo D. H. na prejednanie veci nestranným a nezávislým súdom podľa 46 ods. 1
Ústavy SR čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.
5. KS v Trenčíne uznesením sp. zn. 23 Tos 24/2014-2594 z 5. 3. 2014 porušil
základné právo D. H. na prejednanie veci nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 46
ods. 1Ústavy SR.
6. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 26/2014-2596 z 5. 3. 2014 sa
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
6. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 24/2014-2594 z 5. 3. 2014 sa
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 2 ústavy napadnutými rozhodnutiami krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu
judikatúru (vychádzajúcu z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, pozri napr.
rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, bod 76.)
konštatuje, že pri posudzovaní vzťahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na súdnu
ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva
na osobnú slobodu vychádza z toho, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež
procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu
pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sa aplikuje toto špeciálne
ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia obsiahnuté v čl. 46 ods. 1
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu (m. m. napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).
Uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014 bola zamietnutá sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu, t. j. ide o rozhodnutie, ktoré sa bezprostredne dotýka
osobnej slobody sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu sú aj na časť sťažnosti sťažovateľa
smerujúcu proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014 aplikovateľné len
ustanovenia čl. 17 ústavy, a nie čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. označeným uznesením krajského
súdu nemohlo dôjsť v zmysle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské
práva k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014
Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv uznesením krajského
súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014 predovšetkým z dôvodu, že ho považuje za nedostatočne
odôvodnené vo vzťahu k jeho sťažnostným námietkam. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa
na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne
patrí právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe
(napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné
a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd ale zdôrazňuje, že v zásade nezasahuje
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Výnimkou sú prípady, keď rozhodnutím
alebo postupom všeobecného súdu dochádza k porušeniu základných práv a slobôd
garantovaných ústavou, resp. práv a slobôd zaručených dohovorom ako kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený
pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste
alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02).
Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 23 Tos 26/2014 predovšetkým uviedol:
„Konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú u obžalovaných O. V. a D. H. obavu
z následkov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. a u obžalovaného O. V. aj
obavu z následkov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., ktoré boli dôvodom
pre vzatie obžalovaných O. V. a D. H. do útekovej a u obžalovaného O. V. aj
do preventívnej väzby, ktoré boli ustálené na podklade existencie dôvodného podozrenia, že
obžalovaní spáchali skutky právne kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa
§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4, písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i)
Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. ako pokračovací zločin nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. ako
pokračovací zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294
ods. 2, 4 písm. b) Tr. zák. a ako pokračovací zločin nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák., pre ktoré
im bolo vznesené obvinenie a bola na nich podaná obžaloba, z ich povahy a spôsobu, akým
mali byť skutky spáchané a tiež z okolností negatívne charakterizujúcich obžalovaných a ich
správanie, ktoré svedčilo o ich snahe útekom sa vyhýbať trestnému stíhaniu
a u obžalovaného O. V. aj o dôvodnej obave, že by pokračoval v trestnej činnosti, sa
nezmenili ani v tomto štádiu trestného konania po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa. Ani
za súčasného stavu vykonávania dôkazov súd druhého stupňa nezistil žiadne nové
skutočnosti, ktoré by u obžalovaných O. V. a D. H. odôvodňovali zánik útekovej väzby
a u obžalovaného O. V. aj preventívnej väzby, tak ako na to dôvodne poukázal okresný súd
v napadnutom uznesení. Aj podľa a názoru krajského súdu, spôsob akým mali byť tieto
závažné skutky spáchané, násilnou formou s použitím zbraní, plánovali útekovú trasu
z miesta činu, pričom mali vyhliadnutý rodinný dom, v ktorom sa mali zdržiavať
do ukončenia bezpečnostných opatrení, preverovali všetky možnosti vykonania činu,
zabezpečili si únikové cesty, teda uskutočňovali konkrétne kroky k vyhýbaniu sa trestnému
stíhaniu a tiež aj vysokému trestu v prípade uznania viny. Preto aj podľa názoru krajského
súdu je u obžalovaných O. V. a D. H. naďalej daný dôvod útekovej väzby v zmysle § 71
ods. 1 písm. a) Tr. zák...
Väzba u obžalovaných v tomto štádiu trestného stíhania (pred vykonaním hlavného
pojednávania) je stále adekvátnym a nevyhnutným zabezpečovacím opatrením. Okresný súd
postupoval vecne správne, keď predložené návrhy na nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka ako aj písomnými sľubmi a u obžalovaného D. H. aj
peňažnou zárukou, vzhľadom na charakter spáchanej trestnej činnosti i osoby
obžalovaných, nepovažoval za dostatočné, tieto neprijal. Krajský súd nezistil žiadne
porušenie čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky ani čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv.“
V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského
súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014 je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené
a nevybočuje z medzí vyplývajúcich z ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Keďže podľa
názoru ústavného súdu neexistuje medzi uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014
a označenými ustanoveniami ústavy taká príčinnú súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu
možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie,
ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014
Sťažovateľ v petite uviedol, že sa domáha tiež vyslovenia porušenia „čl. 50/ods.
ústavy SR“ uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014. Ústavný súd po posúdení tejto
časti petitu v spojení s odôvodnením sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľ sa
v skutočnosti domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy
upravujúceho zásadu prezumpcie neviny.
V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd poukazuje na nasledovnú časť
odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu:
„Doposiaľ zadovážené a vykonané dôkazy v prípravnom konaní i na hlavnom
pojednávaní pred okresným súdom - napriek zrušeniu citovaného rozsudku Okresného súdu
Trenčín - uznesením Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/75/2013 zo dňa 04. 09. 2013
v súlade aj s dôvodmi uvedenými v zrušujúcom uznesení Krajského súdu Trenčíne, v rovine
závažného podozrenia a zároveň rozumnej istoty odôvodňujú naďalej podozrenie, že skutky,
pre ktoré sú obžalovaní stíhaní a bola na nich podaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky
stíhaných trestných činov - obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2
písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr. zák. v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.; pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, 4 písm. b) Tr. zák.; pokračovacieho
zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2, 4
písm. b) Tr. zák. a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so
zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a rovnako aj dôvodné
podozrenie, že ich spáchali obžalovaní O. V., P. L. a D. H. Dôvodnosť podozrenia sa
doteraz vo veci vykonanými dôkazmi nevylúčila, naďalej je daná. Preto záver okresného
súdu uvedený vo vzťahu k týmto skutočnostiam v napadnutom uznesení je správny.“
Z citovaného vyplýva, že krajský súd v napadnutom uznesení nevyslovuje predbežný
záver o vine sťažovateľa, ale len v rámci svojich úvah o dôvodnosti väzby poukazuje na
vykonané dokazovanie, na základe ktorého možno hovoriť o existencii kvalifikovaného
podozrenia, že sa sťažovateľ dopustil skutku, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie. Takéto
konštatovanie nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu za porušenie zásady
prezumpcie neviny.
Ústavný súd teda z obsahu napadnutého uznesenia nezistil, aby krajský súd
v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil
zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, podľa ktorej každý, proti komu sa vedie trestné
konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom jeho vinu (obdobne III. ÚS 1/2011).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
4. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 24/2014
Uznesením sp. zn. 23 Tos 24/2014 krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa
(a ostatných obžalovaných) proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č. k. 1 T 34/2013-1718
z 31. januára 2014, ktorým tento súd rozhodol o námietke zaujatosti proti prísediacemu,
ktorý je (bol) členom senátu súdu prvého stupňa rozhodujúcim o obžalobe sťažovateľa
(a ďalších spoluobžalovaných), tak, že nevylúčil namietaného prísediaceho z výkonu
sudcovskej funkcie. Ústavný súd konštatuje, že námietka zaujatosti bola vznesená proti
členovi senátu, ktorý rozhoduje vo veci samej, a preto je na toto rozhodovanie
aplikovateľný čl. 46 ods. 1 ústavy (porušenie iných základných práv týmto uznesením
krajského súdu sťažovateľ nenamieta, pozn.).
Zo sťažnosti vyplýva, že zaujatosť prísediaceho bola namietaná z dôvodu, že „je
príslušníkom PZ SR v služobnom pomere policajta vo funkcii ktorá už z titulu svojej
závažnosti a to riaditeľa pohotovostnej jednotky MV SR v Trenčíne pri uskutočnenej vopred
dlhodobo plánovanej a organizovanej akcii v kraji Trenčín vzbudzuje pochybnosť
o vhodnosti funkcie prísediaceho v tejto veci...“.
V odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. 23 Tos 24/2014 sa predovšetkým
uvádza:
«... Senát krajského súdu preskúmal na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr.
por. správnosť napadnutého uznesenia i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že
sťažnosti obžalovaných nie sú dôvodné.
Podľa § 31 ods. 1 Tr. por., z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený
sudca, alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný
a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora
a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer
k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému
zástupcovi, splnomocnencom, alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Musí ísť pritom o konkrétne skutočnosti, z ktorých by sa dala vyvodiť pochybnosť
o nezaujatosti sudcu, „prísediaceho“, ktorého nestrannosť je namietaná.
Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon taxatívne vypočítava dôvody, pre
ktoré možno mať pochybnosti o nezaujatosti toho - ktorého orgánu činného v trestnom
konaní a v dôsledku ktorých je tento vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
Uplatnenie tohto inštitútu pritom prichádza do úvahy vtedy, ak je daná, resp.
preukázaná existencia niektorého z taxatívne uvedených dôvodov § 31 ods. 1 Tr. por.
V posudzovanej veci nejestvuje vzťah prísediaceho k prejednávanému prípadu a nie
je preukázaná ani existencia žiadneho jeho pomeru, (či už v kladnom, alebo zápornom
zmysle), k osobám, ktorých sa konanie priamo dotýka, t. j. obžalovaným. Z vyjadrenia
prísediaceho JUDr. M. S. vyplýva, že ako príslušník policajného zboru nevykonal vo veci
žiadne procesné úkony a k procesným stranám nemá žiadny vzťah. Ani výkon jeho
povolania príslušníka polície nemôže sám o sebe zakladať dôvodné obavy z jeho zaujatosti.
Napokon krajský súd konštatoval, že o námietke zaujatosti okresný súd správne
rozhodoval v senáte v zmysle § 32 ods. 3 Tr. por.»
Vychádzajúc z citovaného v spojení s odôvodnením uznesenia Okresného súdu
Trenčín č. k. 1 T 34/2013-1718 z 31. januára 2014, ústavný súd dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie krajského súdu je primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ho
považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Ústavný súd preto považuje
uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 Tos 24/2014 z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné. Ústavný súd navyše konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti uplatnil v zásade len
všeobecnú (nedostatočne konkrétnu) argumentáciu na spochybnenie nestrannosti
namietaného prísediaceho, ktorá v okolnostiach posudzovanej veci zjavne nie je spôsobilá
spochybniť ústavnú konformnosť napadnutému uznesenia krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2014