Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 486/2014
PDF · 269.85 KB
No categories available
III. ÚS 486/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami Rvp 454/2014, Rvp 455/2014,
Rvp 456/2014, Rvp 457/2014, Rvp 458/2014, Rvp 459/2014, Rvp 460/2014, Rvp 461/2014,
Rvp 462/2014 a sp. zn. Rvp 463/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Co 100/2013 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2013 (Rvp 454/2014),
sp. zn. 5 Co 470/2013 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2013 (Rvp 455/2014), sp. zn.
9 Co 442/2013 a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2013 (Rvp 456/2014), sp. zn.
9 Co 460/2013 a jeho rozsudkom z 31. októbra 2013 (Rvp 457/2014), sp. zn. 5 Co 409/2013
a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013 (Rvp 458/2014), sp. zn. 9 Co 421/2013 a jeho
rozsudkom zo 17. októbra 2013 (Rvp 459/2014), sp. zn. 5 Co 523/2013 a jeho rozsudkom
z 19. novembra 2013 (Rvp 460/2014), sp. zn. 8 Co 294/2013 a jeho rozsudkom
z 21. októbra 2013 (Rvp 461/2014), sp. zn. 9 Co 450/2013 a jeho rozsudkom zo 17. októbra
2013 (Rvp 462/2014) a sp. zn. 5 Co 415/2013 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013
(Rvp 463/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami Rvp 454/2014, Rvp 455/2014, Rvp 456/2014, Rvp 457/2014, Rvp 458/2014,
Rvp 459/2014, Rvp 460/2014, Rvp 461/2014, Rvp 462/2014 a sp. zn. Rvp 463/2014
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 486/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. januára
2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami
pod sp. zn. 7 Co 100/2013 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2013 (Rvp 454/2014), sp. zn.
5 Co 470/2013 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2013 (Rvp 455/2014), sp. zn.
9 Co 442/2013 a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2013 (Rvp 456/2014), sp. zn.
9 Co 460/2013 a jeho rozsudkom z 31. októbra 2013 (Rvp 457/2014), sp. zn. 5 Co 409/2013
a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013 (Rvp 458/2014), sp. zn. 9 Co 421/2013 a jeho
rozsudkom zo 17. októbra 2013 (Rvp 459/2014), sp. zn. 5 Co 523/2013 a jeho rozsudkom
z 19. novembra 2013 (Rvp 460/2014), sp. zn. 8 Co 294/2013 a jeho rozsudkom
z 21. októbra 2013 (Rvp 461/2014), sp. zn. 9 Co 450/2013 a jeho rozsudkom zo 17. októbra
2013 (Rvp 462/2014) a sp. zn. 5 Co 415/2013 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013
(Rvp 463/2014), (ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom
postavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Ružomberok, Okresným
súdom Liptovský, Okresným súdom Dolný Kubín, Okresným súdom Žilina a Okresným
súdom Čadca (spolu ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej
žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov (ďalej
len „žaloby“), ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú
ujmu mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu
zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkom
súdov prvého stupňa podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými
rozsudkami potvrdil rozhodnutia okresných súdov a odporkyni (Slovenskej republike –
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky) náhradu trov odvolacieho konania
nepriznali.
Podľa názoru sťažovateľky odvolacie súdy „spôsobili“ porušenie jej základných
práv, „osobitne“:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva
na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:
„... Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho
prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...
... Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
... Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych
argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie vo svoj prospech...
... Konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej
veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“
Sťažovateľka formuluje výhrady aj proti odmietnutiu jej odvolaní napadnutými
rozsudkami odvolacích súdov v časti smerujúcej proti výrokom napadnutých rozhodnutí
súdov prvého stupňa o zamietnutí jej návrhov na prerušenie predmetných súdnych konaní.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajských súdov
zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna
a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a predmet
konaní totožnosť krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutí
žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušenie
konania a náhradu trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že
k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie
a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.
Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť
konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy
takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov
základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon
a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné
záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú
ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto
konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania
uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom
ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd
z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci
(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese
vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny
postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných
zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie
obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov
a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická
osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,
ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v napadnutých konaniach
a pri rozhodovaní o napadnutých veciach aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného
súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne
rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná
a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:
1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,
2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,
3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,
4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené.
V relevantnej časti odôvodnení napadnutých rozsudkov krajský súd v súvislosti
s námietkami sťažovateľky uvádza:
« je potrebné zdôrazniť viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto
súvislosti možno konštatovať, že odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi
a skutkovými zisteniami na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie...
Odvolací súd tak vychádzal zo správnosti týchto záverov prvostupňového súdu,
nakoľko strohé konštatovanie navrhovateľa v podanom odvolaní v bode 11/ „že žalobcom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú“ bez ďalšieho správnosť týchto záverov
nespochybňovalo...
Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre ktoré
okresný súd žalobu zamietol.
Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo
nepreukázanie nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik
zodpovednosti za škodu...»
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky spočívajúcim v jej tvrdeniach, že vo veciach
samých konali nezákonní sudcovia, krajský súd v napadnutých rozsudkoch uvádza:
«Odvolateľ ďalej namietal, že vo veci rozhodoval zaujatý sudca. V súdenej veci
neboli sudcom oznámené (§ 15 ods. 1 O.s.p.) skutočnosti, pre ktoré by bol vylúčený,
navrhovateľ explicitne vylúčil podanie námietky zaujatosti voči zákonnému sudcovi
zo svojej strany, preto argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu je
bezpredmetná. Zároveň odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu
DR pri zohľadnení tak subjektívneho ako aj objektívneho hľadiska, sa prikláňa k záveru
o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovávať vecný profesionálny
prístup, nadhľad a potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu
nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie...»
Krajský súd k namietanému nedodržaniu zákonom ustanovených lehôt na vydanie
rozhodnutia okrem v napadnutých rozsudkoch uvádza:
«... nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie
práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov. Odvolací súd sa s týmto názorom
stotožňuje a v súlade a na podporu svojho tvrdenia uvádza názor Ústavného súdu SR, podľa
ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-
75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom
ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci.»
Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že napadnuté rozsudky krajského
súdu sú „rozhodnutia absolútne prekvapivé“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený
právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru
všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20
ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj
právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného
aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že
nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď
sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,
nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len
na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
Vo vzťahu k námietke porušenia kontradiktórnosti konania krajský súd
v odôvodneniach označených rozhodnutí uvádza:
«... túto zásadu však nemožno vykladať formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami občianskeho súdneho konania. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci prebiehajúceho súdneho pojednávania. Navrhovateľ bol
na pojednávanie pred prvostupňovým súdom riadne predvolaný, o možnosť uplatniť tieto
svoje práva sa obral sám svojim postupom... neúčasťou na súdnom pojednávaní.
Navrhovateľ až deň pred určeným pojednávaním doručil prvostupňovému súdu žiadosť na
„zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu“, prvostupňový súd túto žiadosť správne posúdil ako okolnosť, ktorá nie je
dôvodom pre odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Jeho úvahy o nedôvodnosti
takejto žiadosti korešpondujú v vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení
navrhovateľa o konaní „vylúčeného sudcu.“»
Inými slovami, krajský súd v odôvodneniach svojich napadnutých rozsudkov
konštatoval, že sťažovateľka tým, že sa nezúčastnila pojednávania bez uvedenia dôležitého
dôvodu (tento záver vyplýva z citovanej časti odôvodnení napadnutých rozsudkov), sa sama
pripravila o možnosť realizovať svoje procesné práva, preto neskôr nemožno namietať, že
bola porušená zásada kontradiktórnosti, resp. že sťažovateľke bola postupom súdu odňatá
možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že z odôvodnenia
napadnutých rozsudkov vyplýva, že súd v označených konaniach vychádzal z obsahu
súdneho spisu, tam obsiahnutých dokumentov a listín, ako aj súvisiacich exekučných spisov
na základe vykonaného dokazovania prostredníctvom listín ustálil skutkový stav, z ktorého
potom vyvodil záver o nedôvodnosti uplatneného nároku sťažovateľky v zmysle príslušných
právnych predpisov.
Ústavný súd k námietkam sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutých
rozsudkov poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých
rozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími
námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné rozsudky okresných
súdov potvrdil ako vecne správne. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa
názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,
ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite jej sťažností.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. augusta 2014