Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 486/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami , ,

, , , , , ,

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. októbra 2013 (),

sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. novembra 2013 (), sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2013 (), sp. zn.

a jeho rozsudkom z 31. októbra 2013 (), sp. zn.

a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013 (), sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 17. októbra 2013 (), sp. zn. a jeho rozsudkom

z 19. novembra 2013 (), sp. zn. a jeho rozsudkom

z 21. októbra 2013 (), sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. októbra

2013 () a sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013

() a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami , , , , ,

, , , a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. januára

2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. októbra 2013 (), sp. zn.

a jeho rozsudkom z 19. novembra 2013 (), sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2013 (), sp. zn.

a jeho rozsudkom z 31. októbra 2013 (), sp. zn.

a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013 (), sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 17. októbra 2013 (), sp. zn. a jeho rozsudkom

z 19. novembra 2013 (), sp. zn. a jeho rozsudkom

z 21. októbra 2013 (), sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. októbra

2013 () a sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013

(), (ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom

postavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Ružomberok, Okresným

súdom Liptovský, Okresným súdom Dolný Kubín, Okresným súdom Žilina a Okresným

súdom Čadca (spolu ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej

žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov (ďalej

len „žaloby“), ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú

ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu

zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkom

súdov prvého stupňa podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými

rozsudkami potvrdil rozhodnutia okresných súdov a odporkyni (Slovenskej republike –

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky) náhradu trov odvolacieho konania

nepriznali.

Podľa názoru sťažovateľky odvolacie súdy „spôsobili“ porušenie jej základných

práv, „osobitne“:

- základného práva zaručeného (práva

na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:

„... Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho

prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...

... Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...

... Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych

argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie vo svoj prospech...

... Konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej

veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“

Sťažovateľka formuluje výhrady aj proti odmietnutiu jej odvolaní napadnutými

rozsudkami odvolacích súdov v časti smerujúcej proti výrokom napadnutých rozhodnutí

súdov prvého stupňa o zamietnutí jej návrhov na prerušenie predmetných súdnych konaní.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajských súdov

zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti

podľa primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna

a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a predmet

konaní totožnosť krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný

súd, aplikujúc v spojení s , tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,

ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutí

žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušenie

konania a náhradu trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných

zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie

obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov

a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická

osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)

stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,

ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v napadnutých konaniach

a pri rozhodovaní o napadnutých veciach aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného

súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne

rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná

a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:

1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,

2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,

4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené.

V relevantnej časti odôvodnení napadnutých rozsudkov krajský súd v súvislosti

s námietkami sťažovateľky uvádza:

« je potrebné zdôrazniť viazanosť odvolacími dôvodmi ( ). V tejto

súvislosti možno konštatovať, že odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi

a skutkovými zisteniami na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie...

Odvolací súd tak vychádzal zo správnosti týchto záverov prvostupňového súdu,

nakoľko strohé konštatovanie navrhovateľa v podanom odvolaní v bode 11/ „že žalobcom

namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované

časové úseky tomu nenasvedčujú“ bez ďalšieho správnosť týchto záverov

nespochybňovalo...

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre ktoré

okresný súd žalobu zamietol.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo

nepreukázanie nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik

zodpovednosti za škodu...»

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky spočívajúcim v jej tvrdeniach, že vo veciach

samých konali nezákonní sudcovia, krajský súd v napadnutých rozsudkoch uvádza:

«Odvolateľ ďalej namietal, že vo veci rozhodoval zaujatý sudca. V súdenej veci

neboli sudcom oznámené ( ) skutočnosti, pre ktoré by bol vylúčený,

navrhovateľ explicitne vylúčil podanie námietky zaujatosti voči zákonnému sudcovi

zo svojej strany, preto argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu je

bezpredmetná. Zároveň odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu

DR pri zohľadnení tak subjektívneho ako aj objektívneho hľadiska, sa prikláňa k záveru

o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovávať vecný profesionálny

prístup, nadhľad a potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom

konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu

nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie...»

Krajský súd k namietanému nedodržaniu zákonom ustanovených lehôt na vydanie

rozhodnutia okrem v napadnutých rozsudkoch uvádza:

«... nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie

práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov. Odvolací súd sa s týmto názorom

stotožňuje a v súlade a na podporu svojho tvrdenia uvádza názor Ústavného súdu SR, podľa

ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno

vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom

ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn.

75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom

ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie

základného práva podľa , pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce

všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci.»

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že napadnuté rozsudky krajského

súdu sú „rozhodnutia absolútne prekvapivé“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného

aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že

nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď

sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,

nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len

na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

Vo vzťahu k námietke porušenia kontradiktórnosti konania krajský súd

v odôvodneniach označených rozhodnutí uvádza:

«... túto zásadu však nemožno vykladať formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami občianskeho súdneho konania. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje

procesné práva v rámci prebiehajúceho súdneho pojednávania. Navrhovateľ bol

na pojednávanie pred prvostupňovým súdom riadne predvolaný, o možnosť uplatniť tieto

svoje práva sa obral sám svojim postupom... neúčasťou na súdnom pojednávaní.

Navrhovateľ až deň pred určeným pojednávaním doručil prvostupňovému súdu žiadosť na

„zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti

súdu a sudcu“, prvostupňový súd túto žiadosť správne posúdil ako okolnosť, ktorá nie je

dôvodom pre odročenie pojednávania podľa Jeho úvahy o nedôvodnosti

takejto žiadosti korešpondujú v vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení

navrhovateľa o konaní „vylúčeného sudcu.“»

Inými slovami, krajský súd v odôvodneniach svojich napadnutých rozsudkov

konštatoval, že sťažovateľka tým, že sa nezúčastnila pojednávania bez uvedenia dôležitého

dôvodu (tento záver vyplýva z citovanej časti odôvodnení napadnutých rozsudkov), sa sama

pripravila o možnosť realizovať svoje procesné práva, preto neskôr nemožno namietať, že

bola porušená zásada kontradiktórnosti, resp. že sťažovateľke bola postupom súdu odňatá

možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že z odôvodnenia

napadnutých rozsudkov vyplýva, že súd v označených konaniach vychádzal z obsahu

súdneho spisu, tam obsiahnutých dokumentov a listín, ako aj súvisiacich exekučných spisov

na základe vykonaného dokazovania prostredníctvom listín ustálil skutkový stav, z ktorého

potom vyvodil záver o nedôvodnosti uplatneného nároku sťažovateľky v zmysle príslušných

právnych predpisov.

Ústavný súd k námietkam sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutých

rozsudkov poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých

rozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími

námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné rozsudky okresných

súdov potvrdil ako vecne správne. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa

názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,

ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov, a zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite jej sťažností.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014