Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-100-2013.pdf
PDF · 80.07 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/100/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Evy Malíkovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 6C/78/2012-80 zo dňa 11. decembra 2012, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil právo na zaplatenie sumy 125,- Eur z titulu majetkovej škody a sumy 385,- Eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Ružomberok. Ten v exekučnom konaní rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 7 mesiacov).
Okresný súd vychádzajúc z vykonaného dokazovania ustálil, že exekučné konanie v súvislosti s ktorým sa navrhovateľ domáha uplatneného nároku začalo dňa 06.08.2010. Žiadosť súdneho exekútora bola doručená Okresnému súdu Ružomberok dňa 20.10.2010, pričom súdnemu exekútorovi bolo následne udelené poverenie dňa 02.12.2010. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, ktorý bol povinný exekučný súd preskúmať z hľadísk vymedzených v ust. § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a aj bez návrhu skúmať či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami uzatvorená platne. Za účelom objektívneho posúdenia zákonnosti vedenej exekúcie si exekučný súd vyžiadal od Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave ďalšie podklady, z dôvodu ktorého nemohlo dôjsť k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom určenej 15. dňovej lehote. Ihneď po doručení predmetných dokladov konajúci exekučný súd vydal na vykonanie exekúcie poverenia a v časti exekúciu zastavil. Na základe týchto skutočností prvostupňový súd ustálil odkazujúc aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/2002, že exekučný súd konal v predmetnej veci priebežne bez zbytočných prieťahov. Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do vydania poverenia vzhľadom na vykonané úkony, ktoré smerovali k posúdeniu zákonnosti vedenej exekúcie nebola podľa názoru prvostupňového súdu takej povahy, aby na jej základe bolo možné vysloviť namietané porušenie práva navrhovateľa na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia v zákonom stanovenej lehote. Prvostupňový súd tak nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú neprávnym úradným postupom a návrh navrhovateľa zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi ako účastníkovi, ktorý bol v konaní úspešný priznal náhradu jeho trov.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie. Poukazoval na to, že okresný súd vo veci pojednával napriek tomu, že dňa 11.12.2012 podal návrh na zrušenie pojednávania spolu s ústavnou sťažnosťou, okresný súd sa však s touto dostatočným spôsobom neoboznámil a nevysporiadal. Ďalej namietal, že vo veci rozhodoval zaujatý sudca, pričom na tejto okolnosti nič nemení fakt, že krajský súd nevidel dôvod na jeho vylúčenie z konania. Predmetné rozhodnutie je tak v rozpore s rozhodovacou praxou iných krajských súdov ako aj Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcich sa skutočnosti pre ktoré vo veci nemôže konať zaujatý sudca. Ďalej poukazoval na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu z ktorých okresný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal a ani k vykonaným dôkazom, keďže sa pojednávania nezúčastnil. Uviedol, že okresný súd sa dopustil „viacerých omylov“ , keď konštatoval, že lehoty boli dodržané, ale časové úseky, ktoré uvádza v odvolaní tomu nenasvedčujú.
Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že okresný súd sa dostatočne vyčerpávajúco zaoberal splnením podmienok pre možnosť aplikácie ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a k prejednaniu veci bez prítomnosti navrhovateľa. Dôvody, pre ktoré tento žiadal pojednávanie odročiť sa netýkali skutočností, ktoré by samotnému navrhovateľovi alebo jeho právnemu zástupcovi bránili v účasti na nariadenom pojednávaní. Navrhovateľ mal možnosť pojednávania sa zúčastniť a vyjadriť sa ku všetkým jeho tvrdeniam ako aj vykonaným dôkazom. Okresný súd zamietol žalobu z dôvodu, že nemal preukázanú nesprávnym úradným postupom - existenciu prieťahov v konaní. K tomuto záveru dospel na základe exekučného spisu kde účastníkom exekučného konania bol aj samotný navrhovateľ, ktorý okrem iného vykonanie tohto dôkazu aj navrhol.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Primárne zo strany odvolacieho súdu je potrebné zdôrazniť jeho viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O..sp.). V tejto spojitosti možno konštatovať, že odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ nenamietal zásadný záver okresného súdu, že vzhľadom na charakter exekučného titulu v navrhovateľom označenom exekučnom konaní - rozhodcovského rozhodnutia, exekučný súd tento musel preskúmavať z hľadísk vymedzených v ust. § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a v tejto súvislosti skúmať aj bez návrhu či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami uzatvorená platne. Následne dĺžka exekučného konania vzhľadom na vykonané úkony, ktoré smerovali k posúdeniu zákonnosti navrhovanej exekúcie neodôvodňovala vysloviť navrhovateľom namietané porušenie jeho práva na vydanie poverenia v zákonnej lehote. Odvolací súd tak vychádzal zo správnosti týchto záverov prvostupňového súdu, nakoľko strohé konštatovanie navrhovateľa v podanom odvolaní v bode 11/ „ že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú“ bez ďalšieho správnosť týchto záverov nespochybňovalo.
Odvolateľ ďalej namietal, že vo veci rozhodoval zaujatý sudca. V súdenej veci neboli zákonným sudcom oznámené (§ 15 ods. 1 O.s.p.) skutočnosti, pre ktoré by bol vylúčený, navrhovateľ explicitne vylúčil podanie námietky zaujatosti voči zákonnému sudcovi zo svojej strany, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Zároveň odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho ako aj objektívneho hľadiska, sa prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovávať vecný profesionálny prístup, nadhľad a potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie. S týmto záverom sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a konštatuje, že zákonný sudca, ktorý vec prejednal a rozhodoval nie je vo veci zaujatý.
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy, s týmto konštatovaním možno v celom rozsahu súhlasiť. Túto zásadu však nemožno vykladať formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými zásadami občianskeho súdneho konania. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje procesné práva v rámci prebiehajúceho súdneho pojednávania. Navrhovateľ bol na pojednávanie pred prvostupňovým súdom riadne predvolaný, o možnosť uplatniť tieto svoje práva sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd predvolanie na termín pojednávania určený na 11.12.2012 doručil navrhovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi dňa 07.11.2012. Navrhovateľ až deň pred určeným pojednávaním doručil prvostupňovému súdu žiadosť na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“, prvostupňový súd túto žiadosť správne posúdil ako okolnosť, ktorá nie je dôvodom pre odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Jeho úvahy o neodôvodnenosti takejto žiadosti korešpondujú s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného sudcu“. Teda v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka pri splnení podmienok predpokladaným zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konania pred súdom a zároveň tým nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Následne sa nemožno stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o tom, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesmi účastníkov konania. Ako už bolo zdôrazňované, tým, že sa pojednávania nezúčastnil o túto možnosť sa ukrátil sám. Naviac vo veci boli vykonané dôkazy označené práve navrhovateľom, ktorými sa snažil preukázať oprávnenosť ním uplatneného nároku. Je teda nepochybné, že o týchto dôkazoch vedomosť mal a v súvislosti s podaným žalobným návrhom aj na ne reagoval.
Na základe konštatovaného, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie náležitým spôsobom, v potrebnom rozsahu plne zodpovedajúcom kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania ako aj meritum veci.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, preto by bol povinný nahradiť odporcovi jeho trovy. Keďže si odporca náhradu trov konania v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, odvolací súd mu tieto trovy nepriznal.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.