Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 539/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MANIPUL s. r. o., K výstavisku 15, Trenčín,

zastúpenej advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na rovnosť v konaní vedenom podľa

ods. 3 , základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti MANIPUL s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2014

doručená sťažnosť spoločnosti MANIPUL s. r. o., K výstavisku 15, Trenčín (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2 (ďalej len „“), práva

na rovnosť v konaní podľa , práva podľa a práva

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. novembra 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Daňový úrad Trenčín (ďalej len „správca

dane“) vykonal u sťažovateľky kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty podľa 4 Z. z. o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Na základe

výsledkov uvedenej kontroly vydal správca dane 15. marca 2010 dodatočný platobný

výmer, ktorým znížil sťažovateľke nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za stanovené

obdobie. Na odvolanie sťažovateľky Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len

„daňové riaditeľstvo“) zrušilo napadnutý platobný výmer a vec vrátilo správcovi dane

na ďalšie konanie, pre procesné pochybenia a nedostatočne zistený skutkový stav.

Po doplnení dokazovania a odstránení procesných chýb správca dane vydal 18. júla 2011

dodatočný platobný výmer č. 645/230/71856/Ksi o znížení nadmerného odpočtu dane

za kontrolované zdaňovacie obdobie. Daňový úrad rozhodnutím č. 1040508/22832-

141958/2012/5048-r z 20. januára 2012 na odvolanie sťažovateľa potvrdilo dodatočný

platobný výmer po tom, ako sa stotožnilo so zistením skutkového stavu správcom dane a aj

s jeho právnymi závermi.

Sťažovateľka sa žalobou podľa (ďalej

len „OSP“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva

č. 1040508/22832-141958/2012/5048-r z 20. januára 2012. Krajský súd rozsudkom

č. k. -65 z 21. novembra 2012 žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že

napadnuté rozhodnutie daňového riaditeľstva a správcu dane sú v súlade a v medziach

zákonov, na základe ktorých daňové orgány rozhodovali.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 27. novembra 23013 tak, že potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu, keď považoval

jeho záver o tom, že správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali

v súlade so zákonom, keď sťažovateľke znížili nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty,

za správny.

Podľa sťažovateľky týmto rozhodnutím najvyšší súd zasiahol do jej základných práv

na súdnu ochranu najmä tým, že sa nevysporiadal s jej námietkami o tom, že správca dane

vydal rozhodnutie po zákonnej lehote ustanovenej v ustanovení § 44 ods. 6 písm. a) bode 1

o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov

(ďalej len „zákon o správe daní“), čo vyvoláva nezákonnosť uvedeného rozhodnutia. Tiež

sa všeobecné súdy nevysporiadali podľa nej so žalobnou námietkou týkajúcou sa nulitnosti

rozhodnutia o predĺžení lehoty. Odvolávala sa pritom aj na rozhodnutie ústavného súdu

č. k. -57 z 29. júna 2010. Ďalej považovala sťažovateľka za nezákonný

postup správcu dane pri vykonávaní dokazovania. Správca dane pochybil aj tým, že jej

neoznámil svoje pochybnosti, a tiež hodnotením dôkazného bremena, ktoré v tomto štádiu

konania bolo podľa nej na strane správcu dane. Rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa

sťažovateľky nepreskúmateľné a arbitrárne.

V sťažnosti ďalej uvádza:

„Najvyšší súd tvrdí, že lehota určená na vydanie rozhodnutia ust. § 44 ods. 6 písm. b

bod 1/ je nahradená lehotami určenými v zákona z dôvodu zmeny

skutkového stavu, pričom najvyšší súd neuvádza, na základe akej konkrétnej právnej normy

k takémuto záveru dospel. Tvrdíme, že najvyšší súd ani takéto konkrétne právne ustanovenie

uviesť nemohol, pretože neexistuje, čo preukazujeme tým, že dodatočne vyrubiť daň možno

len vo vyrubovacom konaní podľa § 44 zákona, a z tohto ustanovenia nemožno vyňať

ustanovenie týkajúce sa lehoty a zameniť ho iným, pretože platná právna úprava to

nedovoľuje. Postup akceptovaný najvyšším súdom je teda v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2

SR, čím ide o svojvôľu, ktorá predstavuje jeden zo základných prejavov

nezákonnosti. Táto nezákonnosť, t. j. vydanie rozhodnutia po zákonnej lehote, vyvoláva

nezákonnosť i ďalších po tomto úkone nasledujúcich úkonov daňových orgánov.

V tejto súvislosti treba poukázať na záväznosť právneho názoru obdobného prípadu

vysloveného v náleze Ústavného súdu SR č. -57 zo dňa 29. júna 2010, podľa

ktorého je lehota určená zákonom, (zákonná lehota), pre daňový orgán záväzná a musí ju

rešpektovať a dodržať. Ak túto lehotu nedodrží, jeho postup je nezákonný a nezákonným je

i ďalšie konanie, ktoré po ňom nasleduje. Najvyšší súd napriek opačnému názoru tvrdí, že

tento opačný názor je v súlade s názorom Ústavného súdu SR, čo je nelogické. Tým

preukazujeme zmätočnosť dôvodov napadnutého rozsudku.

V tejto súvislosti daňové orgány tvrdili, že nejde o vyrubovacie konanie podľa § 44

, ale o iné konanie, (neuviedli aké), a preto lehota na vydanie

rozhodnutia sa posudzuje podľa § 30a zákona. Najvyšší súd tento názor prevzal.

Namietali sme a namietame, že i keby teoreticky tento názor platil, neboli dodržané

ani lehoty podľa § 30a ods.1,2, pretože nadriadený orgán správcovi dane predĺžil lehotu

na vydanie rozhodnutia z dôvodu vykonávania dokazovania, pričom zákon pripúšťa

predĺženie lehoty podľa § 30a ods. 2 tretia alinea len v osobitne zložitých prípadoch. Zákon

teda taxatívne stanovil dôvod predĺženia lehoty. V tomto prípade však tento dôvod

na predĺženie lehoty nebol, ale bola lehota predĺžená z iného než zákonného dôvodu.

Namietame a namietali sme, že toto predĺženie je nezákonné, pričom najvyšší súd sa

podstatou tejto námietky v dôvodoch vôbec nezaoberal. Snažil sa zdôvodniť odpoveď na

túto námietku len formálne inými skutočnosťami, a to tým, že nadriadený orgán môže

predĺžiť lehotu a predĺženie lehoty nám bolo správcom dane oznámené. My sme však tieto

skutočnosti vôbec nenamietali. Inak povedané, my sme namietali inú skutočnosť, než

skutočnosti, ktoré boli predmetom dôvodov napadnutého rozhodnutia.

V tejto súvislosti je teda rozhodnutie nepreskúmateľné pre neexistenciu dôvodov.

Ďalej sme namietali nezákonnosť postupu správcu dane pri vykonávaní dokazovania

v daňovej kontrole, čo najvyšší súd tiež odôvodnil len formálne všeobecnými frázami

beztoho, aby sa zaoberal podstatou našej námietky, a to zákonom určeného postupu

správcu dane podľa Na tejto námietke v celom rozsahu trváme.

Nezákonným postupom, ktorý sme opísali v bode 4/ nášho odvolania zo 16. januára

2013, nám správca dane tým, že nám neoznámil svoje pochybnosti a ich dôvody, fakticky

znemožnil splniť si našu preukaznú povinnosť, pretože sme nevedeli, aké má správca dane

pochybnosti. Vyzýval nás len na predloženie dôkazov, pričom objektívne vedel, že iné

dôkazy neexistujú a následne vyvodil záver, že sme nepreukázali uskutočnenie plnenia

podľa mandátnej zmluvy.

V tejto súvislosti sme poukázali na preukázanie opodstatnenosti nášho tvrdenia

na názor Najvyššieho súdu SR v podobnej veci, uvedený v rozsudku č.

z 15. marca 2011. Najvyšší súd v dôvodoch tento argument neakceptoval s poukazom na to,

že súčasťou nami predloženej faktúry nebol súpis vykonaných prác. Takéto dôvody sú

absurdné, pretože podstata veci spočíva v tom, že sme sa snažili preukázať, že dôkazné

bremeno nebolo v tejto súvislosti na nás, ale na žalovanom. Podstata našej námietky

spočívala v tom, že pri odvolaní sa na právny názor najvyššieho súdu v označenom

rozsudku vyjadril princíp presunu dôkazného bremena medzi daňovým subjektom

a správcom dane. Nemôže byť teda argumentom vyvracajúcim naše tvrdenie, že prílohou

faktúry nebol rozpis prác a výkonov, pretože v posudzovanom prípade uvedeného rozsudku

najvyššieho súdu išlo o stavebné práce a v našom prípade išlo o konzultačnú a poradenskú

činnosť.

Na vyvrátenie záverov dôvodov rozsudku najvyššieho súdu chceme uviesť, že

predmetné obchody, ktoré sme robili, sú obchodmi špeciálneho druhu, ktoré podliehajú

špeciálnym bezpečnostným režimom, a takisto osoby, ktoré sa na nich zúčastňujú, musia

podliehať špeciálnym bezpečnostným podmienkam. Všetky činnosti v súvislosti s týmito

obchodmi, a to od prípravy až po ukončenie obchodu, sa vykonávajú pod aktívnym

dohľadom špeciálnych bezpečnostných štátnych orgánov, takže akákoľvek pochybnosť

o realizácii týchto obchodov by vyvolala zásah týchto orgánov, čo by v konečnom dôsledku

mohlo viesť pre našu spoločnosť až k odobratiu štátnej licencie na uskutočňovanie takýchto

špeciálnych obchodov. Tým chceme zdôrazniť, že pochybnosti daňových orgánov

i najvyššieho súdu sú za týchto okolností zjavne svojvoľné.

Súd má právomoc, (kompetenciu), v rámci ktorej má nielen právo, ale aj povinnosť

preskúmať všetky aspekty sporu o občianskom práve alebo záväzku, za ktoré treba

považovať predovšetkým konania pred správnymi orgánmi a správnymi súdmi a rozhodnúť

o všetkých skutkových a právnych otázkach, ktoré sú pre rozhodnutie o veci významné, tak

aby zabezpečil a poskytol účastníkom konania reálnu právnu ochranu. Poskytnutie len

formálnej právnej ochrany je v rozpore s obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru, pretože len

reálne, (nie formálne), zabezpečenie tohto práva je jeho naplnením.

Z uvedeného je jednoznačné, že rozsudok Najvyššieho súdu SR je nepreskúmateľný

pre nedostatok dôvodov, svojvoľný, arbitrárny, bez uvedenia adekvátnych dôvodov, čím

došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa SR

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti

vydal toto rozhodnutie:

„1. Základné právo spoločnosti MANIPUL s. r. o., Trenčín na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces podľa . ods. 1, a SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom

Najvyššieho súdu SR pod č. k. z 27. novembra 2013 bolo porušené.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.

z 27. novembra 2013

3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania 167,78 € podľa

Vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej

pomoci za dva úkony á 61,87 - € (prevzatie a príprava, spísanie sťažnosti), 2 x režijný

paušál á 8,04 €, 20 % DPH 27,96 € a zaplatiť ich advokátovi do 3 dní od doručenia

rozhodnutia na č.ú...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až 56 vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia o porušení jej základného práva

na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a podľa . ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší súd potvrdil rozhodnutie

krajského súdu a neodôvodnil dostatočne podľa sťažovateľky nezákonné predĺženie lehoty

na vydanie rozhodnutia. Podľa sťažovateľky správca dane na vydanie prvostupňového

dodatočného platobného výmeru už nemal kompetenciu, pretože mu uplynutím zákonnej

lehoty zanikla. Nezaoberal sa tiež podstatou námietok sťažovateľky pri vykonávaní dôkazov

v daňovej kontrole. Jeho rozhodnutie je preto nepreskúmateľné a arbitrárne, v dôsledku

čoho došlo podľa sťažovateľky k namietanému porušeniu ňou označených základných práv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. k námietkam sťažovateľky

o posúdení lehoty na vydanie dodatočného platobného výmeru uviedol:

„Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, ktorou v odvolaní

namietal, že krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia nesprávne vyhodnotil žalobnú

námietku, že správca dane na vydanie prvostupňového dodatočného platobného výmeru už

nemal kompetenciu, pretože mu uplynutím zákonnej lehoty zanikla, tvrdiac, že krajský súd

v tomto prípade sa nesprával ako objektívny orgán, ktorý posudzoval vec v spore, keď sa

žalobca i žalovaný prvýkrát ocitli v približne rovnocennom právnom postavení, pretože

v konaní pred daňovými orgánmi je daňový subjekt vždy podriadený vrchnostenskému

správaniu daňových orgánov a trvajúc poukazom na

v spojení s § 44 ods. 6 písm. b/, bod 1 uvedeného zákona a v spojení s článkom 2 ods. 2

na tom, že správca dane na vydanie napadnutého rozhodnutia

nemal kompetenciu, pretože v danom prípade rozhodnutie správcu dane bolo vydané

po uplynutí objektívnej zákonnej lehoty a teda po zániku kompetencie na vydanie takéhoto

rozhodnutia, keďže správca dane vydal napadnuté rozhodnutie dňa 18. júla 2011

a rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR o zrušenie rozhodnutia a vrátení na ďalšie konanie

mu bolo doručené dňa 28. februára 2011, pričom zákonná lehota mu uplynula dňom

15. marca 2011. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich

z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane vydal rozhodnutie dňa 18. júla 2011,

potom ako jeho predchádzajúce rozhodnutie bolo odvolacím daňových orgánom zrušené

a vec mu bola vrátenia na ďalšie konanie. Teda konal a rozhodoval na základe iného

skutkového a právneho stavu predpokladaného zákonodarcom v právnej norme ustanovenej

v , bod 1 , z ktorých dôvodov správca dane bol

povinný vydať rozhodnutie v zmysle lehoty ustanovenej v § 30a uvedeného zákona.

Zo skutkových zistení je zrejmé, že žalovaný správcovi dane lehotu na rozhodnutie predĺžil,

o čom bol daňový subjekt upovedomený, a preto správca dane vydal rozhodnutie zákonne,

na ktorej skutočnosti nič nemení ani skutočnosť, pokiaľ správca dane v záhlaví tohto

rozhodnutia uviedol, že daňovému subjektu - žalobcovi, znižuje nadmerný odpočet dane

z pridanej hodnoty podľa , keďže uvedená

právna norma ustanovuje formu rozhodnutia, ktorou správca dane je povinný rozhodnúť

o daňovej povinnosti daňového subjektu. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel

k zhodnému záveru ako krajský súd, že vydaním rozhodnutia v lehote podľa § 30a zákona

o správe daní správca dane nepostupoval v rozpore s názorom Ústavného súdu SR

vysloveného v náleze č. zo dňa 29. júna 2010.

Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie o predĺžení

lehoty treba považovať za nulitné, pretože neexistovali zákonom stanovené podmienky, keď

nemal možnosť ako daňový subjekt sa vyjadriť k žiadosti správcu dane o predĺženie lehoty,

keďže správca dane ho v danom prípade s touto žiadosťou neoboznámil a tak mu nebol

známy zákonný dôvod, pre ktorý bola lehota predĺžená, považujúc takéto rozhodnutie

za nepreskúmateľné. Zákonodarca v právnej norme ,,

stanoví podmienky pre lehoty na rozhodnutie, z ktorej právnej úpravy vyplýva, že ak

vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú

povahu tohto prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu

na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť orgán najbližšie nadriadený

správcovi dane a súčasne, že ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže

vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov

upovedomiť daňový subjekt, pričom daná právna úprava sa vzťahuje aj na konanie

o riadnych opravných prostriedkoch. Zo skutkových zistení v danom prípade je zrejmé, že

správca dane žalobcu ako daňového subjektu upovedomil o predĺžení lehoty na

rozhodnutie, čím si splnil zákonnú povinnosť.“

K otázke vyhodnotenia dôkazov a posúdenia dôkazného bremena najvyšší súd

uviedol:

„Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že správca dane porušil

jeho základné právo na úzku spoluprácu a súčinnosť podľa § 2 ods. 8 a tým i § 2 ods. 1

v spojení s a keď v daňovej kontrole postupoval

bez toho, aby mu oznámil vo výzve jeho pochybnosti a dôvody týchto pochybností, čím mu

neumožnil tieto pochybnosti odstrániť, ale naopak svojvoľne bez akejkoľvek príčinnej

súvislosti vykonával toto dokazovanie. Zo skutkových okolností vyplývajúcich

z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobcovi bolo doručené oznámenie

o začatí daňovej kontrole, boli mu doručené viaceré výzvy správcu dane postupom podľa

§ 41 zákona o správe daní na predloženie dokladov preukazujúcich uskutočnenie

zdaniteľného plnenia, správca dane vykonal ústne pojednávania, o ktorých spísal zápisnicu,

z ktorých vyplýva, že žalobcu oboznamoval o všetkých úkonoch, o vykonanom dokazovaní

a výsledkoch z nich preukázaných, pričom súčasne žalobca na týchto pojednávaniach mal

právo sa k všetkým zisteniam správcu dane vyjadriť. Vzhľadom k uvedenému teda

z administratívneho spisu je preukázané, že žalobca v danom prípade vedel, čo bolo

predmetom daňovej kontroly, ako aj mal vedomosť o tom, na ktorú skutočnosť v rámci

vykonávaného dokazovania správca dane zameriava svoju pozornosť - zdaniteľné plnenie

na základe faktúry Č.OF08001, o svojich právach a povinnostiach bol v rámci daňovej

kontroly riadne správcom dane poučený, a preto jeho tvrdenie, že správca dane vo výzve

nikdy neuviedol, aké sú jeho pochybnosti a aké sú dôvody jeho pochybností, čím v podstate

žalobca nevedel až do prerokovania protokolu, aké sú dôvody pochybnosti správcu dane, sa

odvolaciemu súdu prinajmenšom javia ako účelové a to aj vzhľadom na to, že žalobca bol

v daňovom konaní zastúpený kvalifikovaným zástupcom - advokátom.

Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s argumentáciou žalobcu pokiaľ vytýkal

krajskému súdu, že pri posudzovaní hodnotenia dôkazov daňovými orgánmi ako aj

hodnotenia dôkazného bremena nepostupoval v súlade so zákonom, ale stotožnil sa

so záverom žalovaného. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z administratívneho spisu

žalovaného vyplýva, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia

správnej výšky vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za kontrolované

zdaňovacie plnenie -december 2008, žalobcovi a pre prijatie svojho právneho záveru si

zadovážil dostatok skutkových okolností, pričom postupoval v súčinnosti sa daňovým

subjektom.

V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno bolo na daňovom

subjekte - žalobcovi - ktorý mal zákonom uloženú povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré

mali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré bol povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.“

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. novembra 2013,

podľa ustanovenia skúmal, či v danom prípade nejde

o zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky týkajúce sa toho, že všeobecné súdy konali

v rozpore s právom na spravodlivý proces, keď akceptovali taký postup, pri posúdení lehoty

na dodatočné vyrubenie dane, ktorý je „v rozpore s SR, čím ide

o svojvôľu, ktorá predstavuje jeden zo základných prejavov nezákonnosti“, ústavný súd ich

považuje za účelové.

Podľa § 44 ods. 6 písm. a) bodu 1 zákona o správe daní ak sa u daňového subjektu

vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní

od jej skončenia (§ 15 ods. 13) platobný výmer, ak daň zistená po daňovej kontrole alebo

po opakovanej daňovej kontrole sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo

dodatočnom daňovom priznaní, alebo hlásení, alebo dodatočnom hlásení, alebo od dane

vyrubenej správcom dane.

Sťažovateľka tvrdí, že zákonná lehota na v rozhodnutie podľa ustanovenia § 44

ods. 6 písm. a) bodu 1 zákona o správe daní uplynula správcovi dane 25. marca 2011. Táto

lehota správcovi dane podľa nej plynula od 28. februára 2011, t. j. od doručenia rozhodnutia

daňového riaditeľstva o zrušení rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie. Správca dane

konal v tomto období v intenciách názoru vyjadreného v rozhodnutí daňového riaditeľstva

o zrušení rozhodnutia, t. j. doplnil dokazovanie a odstraňoval procesné pochybenia, čo je

podľa názoru najvyššieho súdu zjavne konanie a rozhodovanie na základe iného skutkového

a právneho stavu, aký predpokladá citované ustanovenie zákona.

Podľa názoru ústavného súdu právne úkony správcu dane je potrebné vnímať

v celkovom kontexte uskutočnenej daňovej kontroly. Doručenie rozhodnutia daňového

riaditeľstva nemožno považovať za skutočnosť, ktorou sa končí daňová kontrola alebo

opakovaná daňová kontrola a z toho dôvodu ústavný súd nepovažuje názor najvyššieho

súdu o tom, že správny orgán rozhodoval na základe iného skutkového a právneho stavu,

aký predpokladá ustanovenie § 44 ods. 6 písm. a) bodu 1 zákona o správe daní, za arbitrárny

alebo nepreskúmateľný. Za stavu, keď zákon danú situáciu neupravuje, je interpretácia

a aplikácia príslušných ustanovení zákona o správe daní o lehotách v rámci daňového

konania všeobecnými súdmi ústavne akceptovateľná, nepopierajúca ich základný účel

a význam.

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia najvyššieho súdu, ktorý sa

stotožnil s názorom krajského súdu, je dostatočná a presvedčivá a nie je v rozpore

so závermi uvedenými v judikáte ústavného súdu sp. zn. , tak ako to tvrdila

sťažovateľka. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere

nemôže zmeniť ani okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým

rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť

porušenie označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd napriek tomu, že neprijal názor sťažovateľky na posúdenie lehoty

na vydanie platobného výmeru, k veci ešte dodáva, že lehota na vydanie dodatočného

platobného výmeru uvedená v § 44 ods. 6 písm. a) bode 1 zákona o správe daní je lehotou,

v rámci ktorej má byť vydané príslušné rozhodnutie, a má preto charakter poriadkovej

lehoty. Jej nedodržanie zákon nesankcionuje. Nedodržanie týchto lehôt nepredstavuje takú

procesnú vadu, v dôsledku ktorej by mohlo zaniknúť právo na vyrubenie dane správcom

dane.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými námietkami sťažovateľky v napadnutom

rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou ešte

dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , , ).

Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho názormi týkajúcimi sa navrhovania a hodnotenia dôkazov.

Ústavný súd takisto judikoval (), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144

ods. 1 vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy

rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä až ), ústavný súd nie je

oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani

vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. ).

Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa a základného práva podľa rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. novembra 2013 ústavný súd uvádza, že

sťažovateľka síce v petite sťažnosti navrhla vysloviť aj porušenie čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

, ale dôvody porušenia základných práv chránených uvedenými článkami v

texte sťažnosti žiadnym spôsobom nešpecifikovala.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody

sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen

správnym označením článkov alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovými

okolnosťami. Sťažovateľka, ktorá je zastúpená advokátom, nijako neodôvodnila porušenie

uvedených základných práv. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahuje kvalifikované

odôvodnenie, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd ju preto z uvedeného

dôvodu odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014