Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 539/2014
PDF · 224.98 KB
No categories available
III. ÚS 539/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MANIPUL s. r. o., K výstavisku 15, Trenčín,
zastúpenej advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní vedenom podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Sžf/11/2013 z 27. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti MANIPUL s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2014
doručená sťažnosť spoločnosti MANIPUL s. r. o., K výstavisku 15, Trenčín (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf/11/2014 z 27. novembra 2013.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Daňový úrad Trenčín (ďalej len „správca
dane“) vykonal u sťažovateľky kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/20054 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Na základe
výsledkov uvedenej kontroly vydal správca dane 15. marca 2010 dodatočný platobný
výmer, ktorým znížil sťažovateľke nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za stanovené
obdobie. Na odvolanie sťažovateľky Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len
„daňové riaditeľstvo“) zrušilo napadnutý platobný výmer a vec vrátilo správcovi dane
na ďalšie konanie, pre procesné pochybenia a nedostatočne zistený skutkový stav.
Po doplnení dokazovania a odstránení procesných chýb správca dane vydal 18. júla 2011
dodatočný platobný výmer č. 645/230/71856/Ksi o znížení nadmerného odpočtu dane
za kontrolované zdaňovacie obdobie. Daňový úrad rozhodnutím č. 1040508/22832-
141958/2012/5048-r z 20. januára 2012 na odvolanie sťažovateľa potvrdilo dodatočný
platobný výmer po tom, ako sa stotožnilo so zistením skutkového stavu správcom dane a aj
s jeho právnymi závermi.
Sťažovateľka sa žalobou podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva
č. 1040508/22832-141958/2012/5048-r z 20. januára 2012. Krajský súd rozsudkom
č. k. 13 S/55/2012-65 z 21. novembra 2012 žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie daňového riaditeľstva a správcu dane sú v súlade a v medziach
zákonov, na základe ktorých daňové orgány rozhodovali.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/11/2013
z 27. novembra 23013 tak, že potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu, keď považoval
jeho záver o tom, že správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali
v súlade so zákonom, keď sťažovateľke znížili nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty,
za správny.
Podľa sťažovateľky týmto rozhodnutím najvyšší súd zasiahol do jej základných práv
na súdnu ochranu najmä tým, že sa nevysporiadal s jej námietkami o tom, že správca dane
vydal rozhodnutie po zákonnej lehote ustanovenej v ustanovení § 44 ods. 6 písm. a) bode 1
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
(ďalej len „zákon o správe daní“), čo vyvoláva nezákonnosť uvedeného rozhodnutia. Tiež
sa všeobecné súdy nevysporiadali podľa nej so žalobnou námietkou týkajúcou sa nulitnosti
rozhodnutia o predĺžení lehoty. Odvolávala sa pritom aj na rozhodnutie ústavného súdu
č. k. III. ÚS 24/2010-57 z 29. júna 2010. Ďalej považovala sťažovateľka za nezákonný
postup správcu dane pri vykonávaní dokazovania. Správca dane pochybil aj tým, že jej
neoznámil svoje pochybnosti, a tiež hodnotením dôkazného bremena, ktoré v tomto štádiu
konania bolo podľa nej na strane správcu dane. Rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa
sťažovateľky nepreskúmateľné a arbitrárne.
V sťažnosti ďalej uvádza:
„Najvyšší súd tvrdí, že lehota určená na vydanie rozhodnutia ust. § 44 ods. 6 písm. b
bod 1/ zák. č.511/1992 Zb. je nahradená lehotami určenými v § 30a zákona z dôvodu zmeny
skutkového stavu, pričom najvyšší súd neuvádza, na základe akej konkrétnej právnej normy
k takémuto záveru dospel. Tvrdíme, že najvyšší súd ani takéto konkrétne právne ustanovenie
uviesť nemohol, pretože neexistuje, čo preukazujeme tým, že dodatočne vyrubiť daň možno
len vo vyrubovacom konaní podľa § 44 zákona, a z tohto ustanovenia nemožno vyňať
ustanovenie týkajúce sa lehoty a zameniť ho iným, pretože platná právna úprava to
nedovoľuje. Postup akceptovaný najvyšším súdom je teda v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2
Ústavy SR, čím ide o svojvôľu, ktorá predstavuje jeden zo základných prejavov
nezákonnosti. Táto nezákonnosť, t. j. vydanie rozhodnutia po zákonnej lehote, vyvoláva
nezákonnosť i ďalších po tomto úkone nasledujúcich úkonov daňových orgánov.
V tejto súvislosti treba poukázať na záväznosť právneho názoru obdobného prípadu
vysloveného v náleze Ústavného súdu SR č. III. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29. júna 2010, podľa
ktorého je lehota určená zákonom, (zákonná lehota), pre daňový orgán záväzná a musí ju
rešpektovať a dodržať. Ak túto lehotu nedodrží, jeho postup je nezákonný a nezákonným je
i ďalšie konanie, ktoré po ňom nasleduje. Najvyšší súd napriek opačnému názoru tvrdí, že
tento opačný názor je v súlade s názorom Ústavného súdu SR, čo je nelogické. Tým
preukazujeme zmätočnosť dôvodov napadnutého rozsudku.
V tejto súvislosti daňové orgány tvrdili, že nejde o vyrubovacie konanie podľa § 44
zák. č. 511/1992 Zb., ale o iné konanie, (neuviedli aké), a preto lehota na vydanie
rozhodnutia sa posudzuje podľa § 30a zákona. Najvyšší súd tento názor prevzal.
Namietali sme a namietame, že i keby teoreticky tento názor platil, neboli dodržané
ani lehoty podľa § 30a ods.1,2, pretože nadriadený orgán správcovi dane predĺžil lehotu
na vydanie rozhodnutia z dôvodu vykonávania dokazovania, pričom zákon pripúšťa
predĺženie lehoty podľa § 30a ods. 2 tretia alinea len v osobitne zložitých prípadoch. Zákon
teda taxatívne stanovil dôvod predĺženia lehoty. V tomto prípade však tento dôvod
na predĺženie lehoty nebol, ale bola lehota predĺžená z iného než zákonného dôvodu.
Namietame a namietali sme, že toto predĺženie je nezákonné, pričom najvyšší súd sa
podstatou tejto námietky v dôvodoch vôbec nezaoberal. Snažil sa zdôvodniť odpoveď na
túto námietku len formálne inými skutočnosťami, a to tým, že nadriadený orgán môže
predĺžiť lehotu a predĺženie lehoty nám bolo správcom dane oznámené. My sme však tieto
skutočnosti vôbec nenamietali. Inak povedané, my sme namietali inú skutočnosť, než
skutočnosti, ktoré boli predmetom dôvodov napadnutého rozhodnutia.
V tejto súvislosti je teda rozhodnutie nepreskúmateľné pre neexistenciu dôvodov.
Ďalej sme namietali nezákonnosť postupu správcu dane pri vykonávaní dokazovania
v daňovej kontrole, čo najvyšší súd tiež odôvodnil len formálne všeobecnými frázami
beztoho, aby sa zaoberal podstatou našej námietky, a to zákonom určeného postupu
správcu dane podľa § 41 zák. č. 511/1992 Zb. Na tejto námietke v celom rozsahu trváme.
Nezákonným postupom, ktorý sme opísali v bode 4/ nášho odvolania zo 16. januára
2013, nám správca dane tým, že nám neoznámil svoje pochybnosti a ich dôvody, fakticky
znemožnil splniť si našu preukaznú povinnosť, pretože sme nevedeli, aké má správca dane
pochybnosti. Vyzýval nás len na predloženie dôkazov, pričom objektívne vedel, že iné
dôkazy neexistujú a následne vyvodil záver, že sme nepreukázali uskutočnenie plnenia
podľa mandátnej zmluvy.
V tejto súvislosti sme poukázali na preukázanie opodstatnenosti nášho tvrdenia
na názor Najvyššieho súdu SR v podobnej veci, uvedený v rozsudku č. 3 Sžf 1/2011
z 15. marca 2011. Najvyšší súd v dôvodoch tento argument neakceptoval s poukazom na to,
že súčasťou nami predloženej faktúry nebol súpis vykonaných prác. Takéto dôvody sú
absurdné, pretože podstata veci spočíva v tom, že sme sa snažili preukázať, že dôkazné
bremeno nebolo v tejto súvislosti na nás, ale na žalovanom. Podstata našej námietky
spočívala v tom, že pri odvolaní sa na právny názor najvyššieho súdu v označenom
rozsudku vyjadril princíp presunu dôkazného bremena medzi daňovým subjektom
a správcom dane. Nemôže byť teda argumentom vyvracajúcim naše tvrdenie, že prílohou
faktúry nebol rozpis prác a výkonov, pretože v posudzovanom prípade uvedeného rozsudku
najvyššieho súdu išlo o stavebné práce a v našom prípade išlo o konzultačnú a poradenskú
činnosť.
Na vyvrátenie záverov dôvodov rozsudku najvyššieho súdu chceme uviesť, že
predmetné obchody, ktoré sme robili, sú obchodmi špeciálneho druhu, ktoré podliehajú
špeciálnym bezpečnostným režimom, a takisto osoby, ktoré sa na nich zúčastňujú, musia
podliehať špeciálnym bezpečnostným podmienkam. Všetky činnosti v súvislosti s týmito
obchodmi, a to od prípravy až po ukončenie obchodu, sa vykonávajú pod aktívnym
dohľadom špeciálnych bezpečnostných štátnych orgánov, takže akákoľvek pochybnosť
o realizácii týchto obchodov by vyvolala zásah týchto orgánov, čo by v konečnom dôsledku
mohlo viesť pre našu spoločnosť až k odobratiu štátnej licencie na uskutočňovanie takýchto
špeciálnych obchodov. Tým chceme zdôrazniť, že pochybnosti daňových orgánov
i najvyššieho súdu sú za týchto okolností zjavne svojvoľné.
Súd má právomoc, (kompetenciu), v rámci ktorej má nielen právo, ale aj povinnosť
preskúmať všetky aspekty sporu o občianskom práve alebo záväzku, za ktoré treba
považovať predovšetkým konania pred správnymi orgánmi a správnymi súdmi a rozhodnúť
o všetkých skutkových a právnych otázkach, ktoré sú pre rozhodnutie o veci významné, tak
aby zabezpečil a poskytol účastníkom konania reálnu právnu ochranu. Poskytnutie len
formálnej právnej ochrany je v rozpore s obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru, pretože len
reálne, (nie formálne), zabezpečenie tohto práva je jeho naplnením.
Z uvedeného je jednoznačné, že rozsudok Najvyššieho súdu SR je nepreskúmateľný
pre nedostatok dôvodov, svojvoľný, arbitrárny, bez uvedenia adekvátnych dôvodov, čím
došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti
vydal toto rozhodnutie:
„1. Základné právo spoločnosti MANIPUL s. r. o., Trenčín na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46. ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom
Najvyššieho súdu SR pod č. k. 6 Sžf/11/2013 z 27. novembra 2013 bolo porušené.
2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Sžf/11/2013
z 27. novembra 2013
3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania 167,78 € podľa
§ 11 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej
pomoci za dva úkony á 61,87 - € (prevzatie a príprava, spísanie sťažnosti), 2 x režijný
paušál á 8,04 €, 20 % DPH 27,96 € a zaplatiť ich advokátovi do 3 dní od doručenia
rozhodnutia na č.ú...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia o porušení jej základného práva
na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 6. ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší súd potvrdil rozhodnutie
krajského súdu a neodôvodnil dostatočne podľa sťažovateľky nezákonné predĺženie lehoty
na vydanie rozhodnutia. Podľa sťažovateľky správca dane na vydanie prvostupňového
dodatočného platobného výmeru už nemal kompetenciu, pretože mu uplynutím zákonnej
lehoty zanikla. Nezaoberal sa tiež podstatou námietok sťažovateľky pri vykonávaní dôkazov
v daňovej kontrole. Jeho rozhodnutie je preto nepreskúmateľné a arbitrárne, v dôsledku
čoho došlo podľa sťažovateľky k namietanému porušeniu ňou označených základných práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6 Sžf/11/2013 k námietkam sťažovateľky
o posúdení lehoty na vydanie dodatočného platobného výmeru uviedol:
„Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, ktorou v odvolaní
namietal, že krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia nesprávne vyhodnotil žalobnú
námietku, že správca dane na vydanie prvostupňového dodatočného platobného výmeru už
nemal kompetenciu, pretože mu uplynutím zákonnej lehoty zanikla, tvrdiac, že krajský súd
v tomto prípade sa nesprával ako objektívny orgán, ktorý posudzoval vec v spore, keď sa
žalobca i žalovaný prvýkrát ocitli v približne rovnocennom právnom postavení, pretože
v konaní pred daňovými orgánmi je daňový subjekt vždy podriadený vrchnostenskému
správaniu daňových orgánov a trvajúc poukazom na § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb.
v spojení s § 44 ods. 6 písm. b/, bod 1 uvedeného zákona a v spojení s článkom 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky na tom, že správca dane na vydanie napadnutého rozhodnutia
nemal kompetenciu, pretože v danom prípade rozhodnutie správcu dane bolo vydané
po uplynutí objektívnej zákonnej lehoty a teda po zániku kompetencie na vydanie takéhoto
rozhodnutia, keďže správca dane vydal napadnuté rozhodnutie dňa 18. júla 2011
a rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR o zrušenie rozhodnutia a vrátení na ďalšie konanie
mu bolo doručené dňa 28. februára 2011, pričom zákonná lehota mu uplynula dňom
15. marca 2011. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich
z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane vydal rozhodnutie dňa 18. júla 2011,
potom ako jeho predchádzajúce rozhodnutie bolo odvolacím daňových orgánom zrušené
a vec mu bola vrátenia na ďalšie konanie. Teda konal a rozhodoval na základe iného
skutkového a právneho stavu predpokladaného zákonodarcom v právnej norme ustanovenej
v § 44 ods. 6, písm. a/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorých dôvodov správca dane bol
povinný vydať rozhodnutie v zmysle lehoty ustanovenej v § 30a uvedeného zákona.
Zo skutkových zistení je zrejmé, že žalovaný správcovi dane lehotu na rozhodnutie predĺžil,
o čom bol daňový subjekt upovedomený, a preto správca dane vydal rozhodnutie zákonne,
na ktorej skutočnosti nič nemení ani skutočnosť, pokiaľ správca dane v záhlaví tohto
rozhodnutia uviedol, že daňovému subjektu - žalobcovi, znižuje nadmerný odpočet dane
z pridanej hodnoty podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb., keďže uvedená
právna norma ustanovuje formu rozhodnutia, ktorou správca dane je povinný rozhodnúť
o daňovej povinnosti daňového subjektu. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel
k zhodnému záveru ako krajský súd, že vydaním rozhodnutia v lehote podľa § 30a zákona
o správe daní správca dane nepostupoval v rozpore s názorom Ústavného súdu SR
vysloveného v náleze č. III. ÚS 24/2010 zo dňa 29. júna 2010.
Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie o predĺžení
lehoty treba považovať za nulitné, pretože neexistovali zákonom stanovené podmienky, keď
nemal možnosť ako daňový subjekt sa vyjadriť k žiadosti správcu dane o predĺženie lehoty,
keďže správca dane ho v danom prípade s touto žiadosťou neoboznámil a tak mu nebol
známy zákonný dôvod, pre ktorý bola lehota predĺžená, považujúc takéto rozhodnutie
za nepreskúmateľné. Zákonodarca v právnej norme § 30a ods. 3,4,6 zákona č. 511/1992 Zb.
stanoví podmienky pre lehoty na rozhodnutie, z ktorej právnej úpravy vyplýva, že ak
vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú
povahu tohto prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu
na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť orgán najbližšie nadriadený
správcovi dane a súčasne, že ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže
vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov
upovedomiť daňový subjekt, pričom daná právna úprava sa vzťahuje aj na konanie
o riadnych opravných prostriedkoch. Zo skutkových zistení v danom prípade je zrejmé, že
správca dane žalobcu ako daňového subjektu upovedomil o predĺžení lehoty na
rozhodnutie, čím si splnil zákonnú povinnosť.“
K otázke vyhodnotenia dôkazov a posúdenia dôkazného bremena najvyšší súd
uviedol:
„Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že správca dane porušil
jeho základné právo na úzku spoluprácu a súčinnosť podľa § 2 ods. 8 a tým i § 2 ods. 1
v spojení s § 15 ods. 16 a § 41 zákona č. 511/1992 Zb. keď v daňovej kontrole postupoval
bez toho, aby mu oznámil vo výzve jeho pochybnosti a dôvody týchto pochybností, čím mu
neumožnil tieto pochybnosti odstrániť, ale naopak svojvoľne bez akejkoľvek príčinnej
súvislosti vykonával toto dokazovanie. Zo skutkových okolností vyplývajúcich
z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobcovi bolo doručené oznámenie
o začatí daňovej kontrole, boli mu doručené viaceré výzvy správcu dane postupom podľa
§ 41 zákona o správe daní na predloženie dokladov preukazujúcich uskutočnenie
zdaniteľného plnenia, správca dane vykonal ústne pojednávania, o ktorých spísal zápisnicu,
z ktorých vyplýva, že žalobcu oboznamoval o všetkých úkonoch, o vykonanom dokazovaní
a výsledkoch z nich preukázaných, pričom súčasne žalobca na týchto pojednávaniach mal
právo sa k všetkým zisteniam správcu dane vyjadriť. Vzhľadom k uvedenému teda
z administratívneho spisu je preukázané, že žalobca v danom prípade vedel, čo bolo
predmetom daňovej kontroly, ako aj mal vedomosť o tom, na ktorú skutočnosť v rámci
vykonávaného dokazovania správca dane zameriava svoju pozornosť - zdaniteľné plnenie
na základe faktúry Č.OF08001, o svojich právach a povinnostiach bol v rámci daňovej
kontroly riadne správcom dane poučený, a preto jeho tvrdenie, že správca dane vo výzve
nikdy neuviedol, aké sú jeho pochybnosti a aké sú dôvody jeho pochybností, čím v podstate
žalobca nevedel až do prerokovania protokolu, aké sú dôvody pochybnosti správcu dane, sa
odvolaciemu súdu prinajmenšom javia ako účelové a to aj vzhľadom na to, že žalobca bol
v daňovom konaní zastúpený kvalifikovaným zástupcom - advokátom.
Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s argumentáciou žalobcu pokiaľ vytýkal
krajskému súdu, že pri posudzovaní hodnotenia dôkazov daňovými orgánmi ako aj
hodnotenia dôkazného bremena nepostupoval v súlade so zákonom, ale stotožnil sa
so záverom žalovaného. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z administratívneho spisu
žalovaného vyplýva, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia
správnej výšky vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za kontrolované
zdaňovacie plnenie -december 2008, žalobcovi a pre prijatie svojho právneho záveru si
zadovážil dostatok skutkových okolností, pričom postupoval v súčinnosti sa daňovým
subjektom.
V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno bolo na daňovom
subjekte - žalobcovi - ktorý mal zákonom uloženú povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré
mali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré bol povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.“
1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka
namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf/11/2013 z 27. novembra 2013,
podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde
o zjavnú neopodstatnenosť.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky týkajúce sa toho, že všeobecné súdy konali
v rozpore s právom na spravodlivý proces, keď akceptovali taký postup, pri posúdení lehoty
na dodatočné vyrubenie dane, ktorý je „v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čím ide
o svojvôľu, ktorá predstavuje jeden zo základných prejavov nezákonnosti“, ústavný súd ich
považuje za účelové.
Podľa § 44 ods. 6 písm. a) bodu 1 zákona o správe daní ak sa u daňového subjektu
vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní
od jej skončenia (§ 15 ods. 13) platobný výmer, ak daň zistená po daňovej kontrole alebo
po opakovanej daňovej kontrole sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo
dodatočnom daňovom priznaní, alebo hlásení, alebo dodatočnom hlásení, alebo od dane
vyrubenej správcom dane.
Sťažovateľka tvrdí, že zákonná lehota na v rozhodnutie podľa ustanovenia § 44
ods. 6 písm. a) bodu 1 zákona o správe daní uplynula správcovi dane 25. marca 2011. Táto
lehota správcovi dane podľa nej plynula od 28. februára 2011, t. j. od doručenia rozhodnutia
daňového riaditeľstva o zrušení rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie. Správca dane
konal v tomto období v intenciách názoru vyjadreného v rozhodnutí daňového riaditeľstva
o zrušení rozhodnutia, t. j. doplnil dokazovanie a odstraňoval procesné pochybenia, čo je
podľa názoru najvyššieho súdu zjavne konanie a rozhodovanie na základe iného skutkového
a právneho stavu, aký predpokladá citované ustanovenie zákona.
Podľa názoru ústavného súdu právne úkony správcu dane je potrebné vnímať
v celkovom kontexte uskutočnenej daňovej kontroly. Doručenie rozhodnutia daňového
riaditeľstva nemožno považovať za skutočnosť, ktorou sa končí daňová kontrola alebo
opakovaná daňová kontrola a z toho dôvodu ústavný súd nepovažuje názor najvyššieho
súdu o tom, že správny orgán rozhodoval na základe iného skutkového a právneho stavu,
aký predpokladá ustanovenie § 44 ods. 6 písm. a) bodu 1 zákona o správe daní, za arbitrárny
alebo nepreskúmateľný. Za stavu, keď zákon danú situáciu neupravuje, je interpretácia
a aplikácia príslušných ustanovení zákona o správe daní o lehotách v rámci daňového
konania všeobecnými súdmi ústavne akceptovateľná, nepopierajúca ich základný účel
a význam.
Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia najvyššieho súdu, ktorý sa
stotožnil s názorom krajského súdu, je dostatočná a presvedčivá a nie je v rozpore
so závermi uvedenými v judikáte ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, tak ako to tvrdila
sťažovateľka. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere
nemôže zmeniť ani okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým
rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť
porušenie označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd napriek tomu, že neprijal názor sťažovateľky na posúdenie lehoty
na vydanie platobného výmeru, k veci ešte dodáva, že lehota na vydanie dodatočného
platobného výmeru uvedená v § 44 ods. 6 písm. a) bode 1 zákona o správe daní je lehotou,
v rámci ktorej má byť vydané príslušné rozhodnutie, a má preto charakter poriadkovej
lehoty. Jej nedodržanie zákon nesankcionuje. Nedodržanie týchto lehôt nepredstavuje takú
procesnú vadu, v dôsledku ktorej by mohlo zaniknúť právo na vyrubenie dane správcom
dane.
K námietke nevysporiadania sa so všetkými námietkami sťažovateľky v napadnutom
rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou ešte
dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho názormi týkajúcimi sa navrhovania a hodnotenia dôkazov.
Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144
ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy
rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je
oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani
vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).
Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozhodnutím
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf/11/2013 z 27. novembra 2013 ústavný súd uvádza, že
sťažovateľka síce v petite sťažnosti navrhla vysloviť aj porušenie čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy, ale dôvody porušenia základných práv chránených uvedenými článkami ústavy v
texte sťažnosti žiadnym spôsobom nešpecifikovala.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody
sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen
správnym označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovými
okolnosťami. Sťažovateľka, ktorá je zastúpená advokátom, nijako neodôvodnila porušenie
uvedených základných práv. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahuje kvalifikované
odôvodnenie, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd ju preto z uvedeného
dôvodu odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2014