Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 530/2014
PDF · 208.83 KB
No categories available
III. ÚS 530/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Nagano
Office Center, K červenému dvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika,
zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.
26 Co 72/2014 a jeho uznesením z 28. apríla 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Nagano Office Center,
K červenému dvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Co 72/2014 a jeho uznesením z 28. apríla 2014 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že Okresný súd Trnava (ďalej len
„okresný súd“) jej uznesením sp. zn. 1 SprV 93-2014 zo 17. februára 2014 uložil povinnosť
zaplatiť súdny poplatok v sume po 22 € „za spracovanie hromadného podania podľa
položky č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu
odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu
a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú
vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že
uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.
Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu
druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom
limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupom v napadnutom konaní
a napadnutým uznesením porušil „jeho základné práva, konkrétne:
1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
Tvrdíme, že Okresný súd Trnava a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu
ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva
a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie
domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole
ústavnosti.“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:
„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria
spoločne hromadné podanie.... Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa
vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa
môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len
ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok
za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie
úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria
súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň...
či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním
v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté
uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,
mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný
právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého
stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú
právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor
položky č. 20 b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a jeho napadnutým uznesením boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a veci vráti
krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,
ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Predmetom sporu je zaplatenie súdneho poplatku v sume 22 €, t. j. z hľadiska
predmetu sporu ide o tzv. bagateľnú vec. Za daných okolností už samotný predmet sporu
v napadnutom konaní zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod
pre odmietnutie sťažností už pri jej predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny
poriadok (ďalej aj „OSP“) vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných
druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo
by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného
súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza
do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy
zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08,
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým
uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné
bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia
týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody,
a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne
aplikoval § 42a Občianskeho súdneho poriadku o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy
[Sadzobník súdnych poplatkov položka 20 b) zákona o súdnych poplatkoch] a napadnuté
uznesenia neodôvodnil, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd uviedol:
„... z obsahu spisu 1 SprV/93/2014 vyplýva, že dňa 6. februára 2014 v čase o 13,30
hod. bolo na súde prvého stupňa osobne podaných 22 podaní - odvolaní voči prerušeniu
konania na základe prejudiciálnej otázky... Okresný súd Trnava podania, tvoriace
hromadné podanie, priebežne zakladal do príslušných spisov, jedná sa teda o hromadné
podanie v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. Správne preto súd prvého stupňa
vyrubil súdny poplatok podľa položky 20b Sadzobníka.
Podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k Zákonu o súdnych
poplatkoch zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení zmien a noviel za spracovanie hromadného podania za každé podanie, ktoré
tvorí hromadné podanie je súdny poplatok 1 euro,
Podľa § 42a ods. 1, 2, 3 a 4 O. s. p. (z. č. 99/1963 Zb. v znení zmien a noviel -
Občiansky súdny poriadok) (osobitné ustanovenia o hromadnom podaní) hromadné
podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v
jeden deň (1). Ak ide o hromadné podanie, pridelia sa iba podania, ktoré sú tomuto súdu
adresované, ostatné podania súd odošle súdu, ktorý účastník určil v podaní; právne účinky
spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované. Ak je hromadné
podanie urobené elektronickými prostriedkami, súd podania podľa prvej vety odošle
elektronickými prostriedkami (2). Podania, ktoré tvoria hromadné podanie a sú podľa
svojho obsahu návrhmi na začatie konania, prideľuje súd priebežne tak, aby bola
zachovaná plynulosť prideľovania ostatných podaní (3), Ak sú súdu doručené podania
podľa ods. 2, ktoré boli už skôr pridelené a o ktorých sa doposiaľ právoplatne nerozhodlo,
tieto sa ďalej neprideľujú a považujú sa za rovnopisy už pridelených podaní (4).
Podľa prílohy č. 1 bod V vyhl. č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom
poriadku pre súdy (za spisovanie hromadných podaní), do správneho registra sa zapisuje
hromadné podanie bez ohľadu na to, či podania tvoriace hromadné podanie sú podané
v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe, Ak sa podania tvoriace hromadné podanie
doručia súdu postupne v priebehu jedného dňa, hromadné podanie sa zapíše do správneho
registra bezodkladne potom, čo sa súd dozvie, že ide o hromadné podanie. Do správneho
registra sa na súde, ktorému boli doručené podania na inom súde v rámci hromadného
podania zapíše prípis, ktorého prílohou sú podania tvoriace hromadné podanie, a to
do času ich zapísania do príslušného súdneho registra alebo založenia do súdneho spisu...
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia i celého obsahu spisu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne, vec správne právne posúdil a svoje
rozhodnutie dostatočne a náležite odôvodnil. Odvolací súd nezistil žiaden dôvod nestotožniť
sa s argumentáciou súdu prvého stupňa použitou ním v odôvodnení napadnutého uznesenia
a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia – uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť
súdny poplatok za spracovanie hromadného podania.
Pre úplnosť a vyporiadanie sa s námietkami odvolateľky, navrhovateľky odvolací súd
dodáva, že jeho námietky sú irelevantné, keďže 22 návrhov tvoriacich hromadné podanie
bolo doručených súdu prvého stupňa 6. februára 2014 a položka 20b Sadzobníka súdnych
poplatkov bola zavedená čl. II. bod 2 z. č. 64/2013 Z. z. a v zmysle čl. IV. tohto zákona čl. II
nadobudol účinnosť dňom jeho vyhlásenia, teda dňom 28. marca 2013...“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto napadnuté uznesenie
okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno
podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,
t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,
resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych
poplatkoch (položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov).
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,
mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný
právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého
stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú
právnu úpravu kontrole ústavnosti.“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)
OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná.
Zo znenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade
všeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania
V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej
veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b Sadzobníka
súdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi
predpismi vyššieho stupňa právnej sily.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2014