Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 530/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Nagano

Office Center, K červenému dvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika,

zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. apríla 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Nagano Office Center,

K červenému dvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. apríla 2014 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že Okresný súd Trnava (ďalej len

„okresný súd“) jej uznesením sp. zn. -2014 zo 17. februára 2014 uložil povinnosť

zaplatiť súdny poplatok v sume po 22 € „za spracovanie hromadného podania podľa

položky č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha ).

Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu

odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu

a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú

vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že

uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu

druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom

limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupom v napadnutom konaní

a napadnutým uznesením porušil „jeho základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené ;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené ;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

Tvrdíme, že Okresný súd Trnava a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu

ochranu zaručene SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces

zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva

a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie

domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole

ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:

„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria

spoločne hromadné podanie.... Podľa ust. súdne poplatky sa

vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa

môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len

ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok

za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie

úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria

súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň...

či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním

v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté

uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,

mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný

právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo sud prvého

stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor

položky č. 20 b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady

č. 71/1992 o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)] s .

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým uznesením boli porušené jej základné práva podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a veci vráti

krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,

ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Predmetom sporu je zaplatenie súdneho poplatku v sume 22 €, t. j. z hľadiska

predmetu sporu ide o tzv. bagateľnú vec. Za daných okolností už samotný predmet sporu

v napadnutom konaní zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod

pre odmietnutie sťažností už pri jej predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny

poriadok (ďalej aj „OSP“) vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných

druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo

by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného

súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza

do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy

zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie (,

).

Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým

uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné

bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia

týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody,

a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne

aplikoval o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy

[Sadzobník súdnych poplatkov položka 20 b) ] a napadnuté

uznesenia neodôvodnil, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd uviedol:

„... z obsahu spisu vyplýva, že dňa 6. februára 2014 v čase o 13,30

hod. bolo na súde prvého stupňa osobne podaných 22 podaní - odvolaní voči prerušeniu

konania na základe prejudiciálnej otázky... Okresný súd Trnava podania, tvoriace

hromadné podanie, priebežne zakladal do príslušných spisov, jedná sa teda o hromadné

podanie v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. Správne preto súd prvého stupňa

vyrubil súdny poplatok podľa položky 20b Sadzobníka.

Podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k Zákonu o súdnych

poplatkoch o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov v znení zmien a noviel za spracovanie hromadného podania za každé podanie, ktoré

tvorí hromadné podanie je súdny poplatok 1 euro,

Podľa , , a (z. č. v znení zmien a noviel -

) (osobitné ustanovenia o hromadnom podaní) hromadné

podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v

jeden deň (1). Ak ide o hromadné podanie, pridelia sa iba podania, ktoré sú tomuto súdu

adresované, ostatné podania súd odošle súdu, ktorý účastník určil v podaní; právne účinky

spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované. Ak je hromadné

podanie urobené elektronickými prostriedkami, súd podania podľa prvej vety odošle

elektronickými prostriedkami (2). Podania, ktoré tvoria hromadné podanie a sú podľa

svojho obsahu návrhmi na začatie konania, prideľuje súd priebežne tak, aby bola

zachovaná plynulosť prideľovania ostatných podaní (3), Ak sú súdu doručené podania

podľa ods. 2, ktoré boli už skôr pridelené a o ktorých sa doposiaľ právoplatne nerozhodlo,

tieto sa ďalej neprideľujú a považujú sa za rovnopisy už pridelených podaní (4).

Podľa prílohy č. 1 bod V vyhl. č. o Spravovacom a kancelárskom

poriadku pre súdy (za spisovanie hromadných podaní), do správneho registra sa zapisuje

hromadné podanie bez ohľadu na to, či podania tvoriace hromadné podanie sú podané

v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe, Ak sa podania tvoriace hromadné podanie

doručia súdu postupne v priebehu jedného dňa, hromadné podanie sa zapíše do správneho

registra bezodkladne potom, čo sa súd dozvie, že ide o hromadné podanie. Do správneho

registra sa na súde, ktorému boli doručené podania na inom súde v rámci hromadného

podania zapíše prípis, ktorého prílohou sú podania tvoriace hromadné podanie, a to

do času ich zapísania do príslušného súdneho registra alebo založenia do súdneho spisu...

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia i celého obsahu spisu dospel

k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne, vec správne právne posúdil a svoje

rozhodnutie dostatočne a náležite odôvodnil. Odvolací súd nezistil žiaden dôvod nestotožniť

sa s argumentáciou súdu prvého stupňa použitou ním v odôvodnení napadnutého uznesenia

a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia – uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť

súdny poplatok za spracovanie hromadného podania.

Pre úplnosť a vyporiadanie sa s námietkami odvolateľky, navrhovateľky odvolací súd

dodáva, že jeho námietky sú irelevantné, keďže 22 návrhov tvoriacich hromadné podanie

bolo doručených súdu prvého stupňa 6. februára 2014 a položka 20b Sadzobníka súdnych

poplatkov bola zavedená čl. II. bod 2 z. č. a v zmysle čl. IV. tohto zákona čl. II

nadobudol účinnosť dňom jeho vyhlásenia, teda dňom 28. marca 2013...“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto napadnuté uznesenie

okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,

t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,

resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

(upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych

poplatkoch (položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,

mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný

právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo sud prvého

stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti.“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)

je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie

stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná.

Zo znenia zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade

všeobecne záväzného predpisu s , ústavným zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania

V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej

veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že alebo položka 20b Sadzobníka

súdnych poplatkov tvoriaca prílohu je v rozpore s právnymi

predpismi vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014