Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 469/2014
PDF · 192.94 KB
No categories available
I. ÚS 469/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť O. M. vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením generálneho prokurátora Slovenskej
republiky č. k. XV/2 Gn 337/13/1000-11 z 5. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014
doručená sťažnosť O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením generálneho prokurátora
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. k. XV/2 Gn 337/13/1000-11
z 5. februára 2014 (ďalej len „uznesenie generálneho prokurátora“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva:
„Bol som oznamovateľom vo veci podozrenia zo spáchania zločinu zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a, ods. 2 písm. b, ods. 3 písm. c
Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
JUDr. Dobroslav Trnka v súvislosti s konaním o mojom trestnom oznámení na sudkyňu
Okresného súdu v Kežmarku JUDr. Ivetu Jenčovú. Podstata oznámenia spočívala v tom, že
podozrivý prokurátor JUDr. D. Trnka konal vo veci napriek tomu, že musel vedieť o tom, že
sú dané dôvody na jeho vylúčenie podľa § 31 ods. 1 Tr. por. a pre vzťah jeho osoby k mojej
osobe bol povinný požiadať o svoje vylúčenie z konania, resp. sa z neho sám vylúčiť. ...
O tom, že vec bude na GP SR riešiť JUDr. Dobroslav Trnka som vopred nevedel.
Od roku 2004 je pohľad z jeho strany na moju osobu jednoznačne nepriateľský, má ku mne
závažné výhrady ,predsudky a zaujatosť je nepochybne objektívna aj keby donekonečna
tvrdil, že ma nepozná, nie je zajatý a koná iba spravodlivo.
V § 31 ods. 1 Tr. por. sa neuvádza, že by orgán konajúci v trestnej veci musel osobne
poznať osobu, ktorej sa úkon týka v takom smere, že by sa s ňou musel osobne stretnúť
a vidieť ju naživo. Tvrdenia podozrivého JUDr. Trnku, že nemohol byť zaujatý a nemal
dôvod požiadať o svoje vylúčenie resp., sa z konania vylúčiť lebo sa so mnou osobne nikdy
nestretol, je právne irelevantná obrana podozrivého, ktorý jednoznačne konal v úmysle
pripraviť ma o spravodlivé preskúmanie mojej veci.
V čase keď som vôbec netušil, že JUDr. Dobroslav Trnka bude radovým
prokurátorom GP SR a nachádzal sa v ústavnej funkcii generálneho prokurátora som podal
v apríli 2004 voči GP SR sťažnosť na ústavný súd a v tej veci sp. zn. IV.ÚS 258/04 som sa
domáhal ochrany pred diskrimináciou zo strany GP. Už sama táto skutočnosť je tak
významná, že by mal každý prokurátor v postavení JUDr. Trnku uvažovať o tom, že nikdy
žiadnu moju vec ako OČTK nebude riešiť osobne.
V dobe od roku 2004 do okamihu ako napadla moja vec JUDr. Dobroslavovi Trnkovi
ešte v postavení generálneho prokurátora som na neho podal tri trestné oznámenia pre
závažnú trestnú činnosť. Všetky veci sa nakoniec riešili priamo na GP pod jeho rukami a
nie je možné akceptovať tvrdenia podozrivého, že si vôbec nepamätá na to, že by nejaký O.
M. na neho podal trestné oznámenia. Jeho obrana, že také podania dochádzali na GP
denne v desiatkach a ročne v tisícoch je naozaj nehodná prokurátora GP. Naviac som podal
na osobu bývalého GP SR JUDr. Trnku opakované podnety na disciplinárne konania...
Okrem toho som napísal tri osobné listy... a poslal som mu... aj jednu moju knižku básní...
Aby toho nebolo málo, tak som sa domáhal u zvoleného, ale nevymenovaného kandidáta
na funkciu generálneho prokurátora JUDr. J. Čentéša prijatia do funkcie prokurátora
GP SR ...
O mojom oznámení rozhodol JUDr. Ctibor Košťál bývalý dlhoročný námestník
JUDr. D. Trnku pre trestný úsek.! Už toto samé vážne spochybňuje celé konanie o mojom
trestnom oznámení na JUDr. Trnku. Predsa dlhoročný vzťah podriadenosti
JUDr. C. Košťála k JUDr. D. Trnkovi by v každom právnom štáte musel byť prekážkou pre
jeho rozhodovanie o mojej sťažnosti. Prokurátor GP sa v rozhodnutí zo 7. 1. 2014 oprel
o tvrdenia podozrivého JUDr. Trnku ,že ma nepozná, vôbec o mne nevie a vec rozhodoval
spravodlivo a nestranne.
Proti rozhodnutiu GP SR zo 7. 1. 2014 som podal sťažnosť o ktorej rozhodol sám
Generálny prokurátor SR JUDr. Jaroslav Čižnár. Moju sťažnosť zamietol s dôvodov, že
JUDr. Trnka konal objektívne, nezaujato, neboli dôvody na jeho vylúčenie a naviac uviedol
že meritórne rozhodnutie JUDr. Dobroslava Trnku o mojom oznámení na sudkyňu
OS Kežmarok je zákonné a správne! ...
Tvrdenie porušovateľa práva, že v danom prípade neexistoval na strane
JUDr. Dobroslava Trnku žiaden dôvod na jeho vylúčenie a ak by sa aj dodatočne taký
dôvod našiel, tak ide iba o nedbanlivostné konanie a za to nemôže JUDr. Trnka niesť
žiadnu zodpovednosť, je hanbou demokracie. Každý musí v právnom štáte niesť za svoje
konanie zodpovednosť, inak nie sme právny štát, ale diktatúra. Svojim rozhodnutím naviac
JUDr. Čižnár zasiahol aj moje právo podať vo veci odmietnutia oznámenia na sudkyňu
JUDr. I. Jenčovú podnet k jeho rukám lebo už vopred prejudikoval svoj právny názor v tom,
že také rozhodnutie považuje zo strany JUDr. Trnku za zákonné! ...
Arbitrárnosť rozhodnutí spočíva v tom, že svoj právny názor nezdôvodnil OČTK
zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy, resp. ho zdôvodnil
v rozpore so zákonom...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„I./ Základné právo O. M. garantované v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1, ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní sp. zn.
XV/2 Gn 337/13/1000-11 zo dňa 5. 2. 2014 bolo porušené.
II./ Zrušuje sa uznesenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa
5. 2. 2014 sp. zn. XV/2 Gn 337/13/1000-11 a prikazuje sa jej aby vo veci opätovne konala
a rozhodla.
III./ O. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- eur..., ktorú
sumu je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná zaplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
IV./ Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho
zastúpenia O. M. v sume /po vyčíslení/ na účet ustanoveného advokáta /meno po
ustanovení/ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
V./ Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť štátu trovy
právneho zastúpenia v sume /po vyčíslení/ na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej
republiky č... vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie
svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že uznesenie generálneho prokurátora nebolo
odôvodnené v súlade so zákonom.
Uznesením prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) č. k. XV/2 Gn 337/13-4 zo 7. januára 2014 (ďalej len „uznesenie
prokurátora generálnej prokuratúry“) bolo odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľa
zo 4. novembra 2013, ktoré podal na prokurátora generálnej prokuratúry JUDr. Dobroslava
Trnku pre podozrenie z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa
§ 326 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.
Proti uzneseniu prokurátora generálnej prokuratúry č. k. XV/2 Gn 337/13-4
zo 7. januára 2014 podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol napadnutým uznesením
generálny prokurátor. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia generálneho prokurátora
č. k. XV/2 Gn 337/13/1000-11 z 5. februára 2014 je uvedené:
„O. M. podal trestné oznámenie na sudkyňu Okresného súdu Kežmarok JUDr. Ivetu
Jenčovú, ktoré konajúci vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Kežmarok
v zmysle ustanovenia § 197 odsek 1 písmeno d/ Trestného poriadku odmietol. Proti tomuto
uzneseniu o odmietnutí vecí si podal oznamovateľ O. M. sťažnosť, ktorá bola pridelená
na rozhodovanie prokurátorovi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
JUDr. Dobroslavovi Trnkovi. Uznesením zo dňa 30. 10. 2013 JUDr. Dobroslav Trnka
sťažnosť oznamovateľa zamietol ako nedôvodnú.
Na základe tejto skutočnosti, následne O. M. podal trestné oznámenie
na prokurátora JUDr. Dobroslava Trnku pre podozrenie zo spáchania trestného činu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek, odsek 3 Trestného zákona.
Trestné oznámenie preskúmal prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky JUDr. Ctibor Košťál, ktorý dňa 7. 1. 2014 vydal rozhodnutie podľa § 197 ods. 1
písmeno d/ Trestného poriadku, ktorým toto trestné oznámenie odmietol s odôvodnením, že
nie je dôvod na začatie trestného stíhania a ani dôvod na postup podľa § 197 ods.2
Uvedené uznesenie bolo O. M. doručené dňa 16. 1. 2014 a menovaný si proti nemu
podal písomnú sťažnosť toho istého dňa, ktorú odôvodnil tým, že ide o vedomé nadržovanie
páchateľovi trestnej činnosti, že JUDr. Ctibor Košťál v napadnutom uznesení vedome
zatajil podstatnú časť jeho trestného oznámenia, najmä tú skutočnosť, že oznamovateľ
podal v minulosti na JUDr. Dobroslava Trnku tri trestné oznámenia, a že JUDr. Ctibor
Košťál mal za povinnosť vylustrovať všetky jeho podania, v ktorých bol oznamovateľom a
ako podozrivého uviedol JUDr. Dobroslava Trnku. V sťažností ďalej uviedol, že v marci
2004 požiadal JUDr. Dobroslava Trnku ako generálneho prokurátora Slovenskej republiky
o prijatie do rezortu prokuratúry, ktorému on nevyhovel, na základe čoho podal voči
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky
pre diskrimináciu a žiadal aj nemajetkovú satisfakciu vo výške 50.000.000,- Sk. O. M. ďalej
v sťažnosti uviedol, že na Slovensku niet dvoch osôb, ktoré by sa tak nenávideli, ako on
a JUDr. Dobroslav Trnka, pričom on sa k tomu otvorene hlási a JUDr. Dobroslav Trnka sa
tvári ako keby nikdy nebol generálnym prokurátorom. Podľa názoru sťažovateľa sa
JUDr. Dobroslav Trnka mal nechať vylúčiť z rozhodovania v uvedenej veci, a keďže tak
neurobil, spáchal trestný čin.
Prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky JUDr. Ctibor Košťál
sťažnosti nevyhovel a predložil ju na rozhodnutie generálnemu prokurátorovi.
Pri konaní podľa § 192 ods.1 Trestného poriadku som zistil, že sťažnosť je prípustná,
že bola podaná oprávnenou osobou a v zákonom stanovenej lehote. Na základe tejto
sťažnosti som preskúmal spis Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn.
XV/2 Gn 277/13, ako aj spis sp. zn. XV2/Gn 337/13 a dospel som k záveru, že rozhodnutie
JUDr. Ctibora Košťála zo dňa 7. 1. 2014 o odmietnutí trestného oznámenia M. na
prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky JUDr. Dobroslava Trnku je
správne a zákonné.
Jadrom problému je skutočnosť, či prokurátor, ktorému je jeho nadriadeným
pridelený spis na vybavenie, sa má nechať vylúčiť z vykonávania úkonov trestného konania,
ak oznamovateľom je osoba, ktorá na neho podala v minulosti trestné oznámenia osoba
ktorú Generálna prokuratúra Slovenskej republiky neprijala do služobného pomeru, a ktorý
to napadol na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Pri rozhodovaní o týchto
skutočnostiach sa nepochybne musí brať do úvahy aj stanovisko JUDr. Dobroslava Trnku.
Tento sa jednoznačne vyjadril, že O. M. nikdy nevidel, nepozná ho a že si nepamätá
na nejaké jeho podania voči nemu a čo je najdôležitejšie, zdôraznil, že rozhodoval
nezaujato, iba na základe predloženého spisového materiálu predloženého z Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Kežmarok.
Podľa oznamovateľa mal byť dôvodom na vylúčenie prokurátora jeho pomer k
osobe, ktorej sa úkon priamo týka. V tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť, že ak
má ísť o takýto dôvod k vylúčeniu, zo všetkých rozhodujúcich skutočností musí byť
jednoznačné, že takýto vzťah existuje a musí ísť o taký vzťah, ktorý objektívne ale aj
subjektívne bráni prokurátorovi pristupovať k veci nezaujato a rozhodovať nestranne a
spravodlivo. Takéto rozhodnutie sa však musí urobiť výlučne na základe objektívneho
hľadiska, subjektívne stanovisko je iba podnetom pre takéto rozhodovanie. To znamená, že
nie je prípustné vychádzať iba z pochybností oznamovateľa o pomere JUDr. Dobroslava
Trnku k jeho osobe, ale aj z hmotnoprávneho rozboru tejto veci.
Skutočnosť, že oznamovateľ cíti k JUDr. Dobroslavovi Trnkovi veľkú nenávisť, je
jeho subjektívny pocit, ktorý mu nikto nemôže vziať, ale neznamená to, že taký istý pocit
musí mať aj druhá strana. Pravda je však taká, že JUDr. Dobroslav Trnka pri rozhodovaní
o sťažnosti oznamovateľa O. M. proti uzneseniu vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Kežmarok rozhodol správne, keď sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
Naviac fakt, že prokurátor nepožiada o svoje vylúčenie z veci, ktorú má pridelenú
a neskôr sa zistí, že tak mal urobiť, nemôže zakladať jeho trestno-právnu zodpovednosť pre
trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa g 326 Trestného zákona. Ide
o úmyselný trestný čin a jeho skutkovú podstatu nie je možné naplniť nedbanlivostným
konaním.“
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. m. m. II. ÚS 28/06,
III. ÚS 278/06, II. ÚS 177/09) je aj právny názor, podľa ktorého právo fyzickej osoby
(resp. právnickej osoby) na vznesenie obvinenia a začatie trestného stíhania inej osoby
na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa
druhej hlavy ústavy (napr. m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03, IV. ÚS 55/09).
Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom
obvinení“ inej osoby) oznamovateľovi (poškodenému) nevyplýva v trestnom konaní právo
na začatie a vedenie trestného stíhania inej osoby (mutatis mutandis rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. v prípade Helmers v. Švédsko, rozsudok pléna
z 29. októbra 1991, sťažnosť č. 1826/85, séria A, č. 212-A, ods. 20, v prípade Perezová
v. Francúzsko rozsudok Veľkej komory z 12. februára 2004, sťažnosť č. 47287/99, ods. 70,
71, ECHR 2004-I).
Oznamovateľ vo všeobecnosti, ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený
trestným činom, nemá preto ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho
trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie
konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné
prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných
v trestnom konaní (napr. IV. ÚS 180/09, III. ÚS 46/2011).
V obdobných prípadoch ústavný súd vyslovil (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09,
III. ÚS 45/2010), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je
vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich
orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný
a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi
páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana
individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.
Z čl. 46 ods. 1 ústavy v rámci práva na inú právnu ochranu sťažovateľom vyplýva
právo aj na trestnoprávnu ochranu. Jeho obsahom je oprávnenie, aby sa orgány činné
v trestnom konaní ich trestným oznámením, resp. inými podaniami náležite zaoberali.
Porušiť toto právo by mohli napr. vtedy, keby podania sťažovateľov ignorovali alebo
nevenovali im pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam.
Generálny prokurátor sa sťažnosťou sťažovateľa proti uzneseniu prokurátora
generálnej prokuratúry zaoberal a odpovedal na všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli
obsahom tejto sťažnosti, čo je zrejmé s citovaného odôvodnenia uznesenia generálneho
prokurátora. Uznesenie generálneho prokurátora nemožno považovať za arbitrárne
a neodôvodnené, ako to tvrdí sťažovateľ.
Generálny prokurátor venoval sťažnosti sťažovateľa náležitú pozornosť
a vysporiadal sa so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa obsiahnutými
v sťažnosti. Keďže orgány činné v trestnom konaní venovali podaniu sťažovateľa primeranú
pozornosť, nezasiahli negatívne do podstaty jeho práv, nezmarili ich zmysel, a preto ich ani
nemohli porušiť.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom generálneho prokurátora
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o arbitrárnosti tohto názoru a neznamená,
že uznesenie generálneho prokurátora nebolo dostatočne odôvodnené.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi obsiahnutými v jeho petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014