Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 489/2014
PDF · 134.96 KB
No categories available
I. ÚS 489/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Lawyer Partners a. s.,
Prievozská 37, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta doc. JUDr. Branislava
Fridricha, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 6 Co 408/2013 z 30. júla 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 9 C 77/2010 z 27. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Lawyer Partners a. s. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. septembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Lawyer Partners a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 Co 408/2013 z 30. júla 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 77/2010 z 27. mája 2013.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalobkyne
účastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 77/2010, pričom jej žaloba
smeruje proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky. V označenom konaní sa sťažovateľka domáha určenia,
že žalovaná je zodpovedná za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom okresného
súdu, ako aj zaplatenia náhrady majetkovej škody nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho
úradného postupu vo výške 19 476 217,68 € v súvislosti s neprijatím návrhov sťažovateľky
na začatie občianskeho súdneho konania podaných 19. októbra 2006 elektronickou formou.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 9 C 77/2010 z 27. mája 2013 bola sťažovateľke
uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 928 048 €. Keďže
sťažovateľka na výzvu okresného súdu v stanovenej lehote nereagovala, okresný súd
konanie zastavil. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré
krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že tak okresný súd, ako aj krajský súd
svojím postupom a rozhodnutím o zastavení konania odňali sťažovateľke možnosť konať
pred súdom, ich rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a pre
nedostatočné odôvodnenia sú nepreskúmateľné, čím porušili jej právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj právo vlastniť majetok priznané čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
4. Sťažovateľka zdôrazňuje, že k porušeniu označených práv došlo v dôsledku toho,
že súdy oboch stupňov neinterpretovali pravidlá pre zloženie preddavku na trovy konania
upravené ustanovením § 141a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ústavne
súladným spôsobom (a), keď pri rozhodovaní nezohľadnili právne významnú skutočnosť, že
v konaní je odporcom Slovenská republika, ktorá je v konaní vecne oslobodenou žalovanou
stranou (b). Uloženiu povinnosti zložiť preddavok na trovy konania v takomto prípade
chýba akýkoľvek zmysel, pretože ani jeho nezloženie nemá za následok zastavenie konania
(c) a v konaní spôsobuje zbytočný prieťah (d). Sťažovateľka poukázala tiež
na nekonzistentnosť rozhodovania okresného súdu i Okresného súdu Dolný Kubín
v obdobných veciach, keď súdy o návrhoch žalovaného na uloženie povinnosti zložiť
preddavky na trovy konania rozhodovali tak, že ich zamietli (d). Sťažovateľka ďalej uvádza,
že v danom prípade je vecne oslobodená od platenia súdnych poplatkov podľa ustanovenia
§ 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov, pretože iniciovala konanie, v ktorom sa
domáha náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci, (e) a pri aplikácii ustanovenia § 141a ods. 1 OSP nebola
splnená formálna podmienka, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť
preddavok na trovy konania len vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy
prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú osobu (f), pričom súd uložil
sťažovateľke zložiť preddavok na trovy konania v sume, ktorej výšku stanovil v rozpore
s ustanovením § 141a ods. 2 OSP (g) a bez toho, aby odôvodnil účel, na ktorý má byť
zložený preddavok použitý, v dôsledku čoho bolo rozhodnutie všeobecných súdov vydané
bez adekvátneho právneho základu (h).
5. Rozhodnutie krajského súdu označila sťažovateľka za arbitrárne, keďže sa vecou
náležite nezaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa podľa § 219 ods. 2 OSP obmedzil
len na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa, prevzal jeho
závery a nadväznú argumentáciu bez toho, aby prihliadol na dôvody uvedené v odvolaní
sťažovateľky.
6. Sťažovateľka poukazuje aj na rozhodnutie ústavného súdu vo veci
sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012, v ktorom podľa jej tvrdení ústavný súd o sťažnosti
iného sťažovateľa rozhodol nálezom, ktorým vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v skutkovo a právne rovnakej veci.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami
všeobecných súdov, tieto rozhodnutia zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie,
prizná jej finančné zadosťučinenie v sume 500 € a náhradu trov konania.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe
zákona. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo
právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania
zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,
čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných
a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd
nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol
domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym
súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
10. Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad
zrejmé, že napadnutými uzneseniami k neprípustnému zásahu do označeného základného
práva dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutých uznesení, ale ani nadobudnutie
právoplatnosti týchto uznesení nemá totiž pre sťažovateľku bez ďalšieho za následok stratu
prístupu k súdu.
11. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky uznesením
okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany
základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
V danom prípade námietky sťažovateľky v podobe odvolania smerujúceho proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu boli v rámci riadneho inštančného postupu
predmetom rozhodovania krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. Preskúmanie
napadnutého uznesenia okresného súdu ústavným súdom by bolo v rozpore s princípom
subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe
podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. Na základe uvedeného ústavný súd
sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odmietol
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
12. Proti nepriaznivému potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu o zastavení
konania podľa prevažujúcej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 130/2012,
I. ÚS 520/2012 a pod.) prichádzalo do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím
na dôvod uvedený v § 237 písm. f) OSP. V rámci dovolacieho konania proti uzneseniu
krajského súdu tak mala sťažovateľka možnosť uplatňovať všetky tie zásadné námietky,
ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.
13. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov, pretože v danom štádiu konania nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci.
14. K tvrdeniam sťažovateľky o meritórnom rozhodnutí vo veci
sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 ústavný súd uvádza, že v danom prípade išlo o inú
procesnú situáciu a tieto veci nemožno stotožňovať. V prípade, na ktorý sťažovateľka
odkazuje, okresný súd uložil (inému) sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy
konania v zmysle § 141a ods. 1 OSP bez toho, aby vopred preskúmal jeden z atribútov
uplatnenia tohto ustanovenia, ktorým je oslobodenie sťažovateľa od súdnych poplatkov
podľa § 138 OSP. S poukazom na princíp proporcionality súdneho konania ústavný súd
následne dospel k záveru o porušení práv tohto sťažovateľa.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014