Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 486/2014
PDF · 147.55 KB
No categories available
I. ÚS 486/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Retail Value Stores, a. s.,
Panónska cesta 16, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Matulníkom,
advokátska kancelária JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., Kýčerského 5, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodcovským rozsudkom
Obchodného súdu, stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd
s. r. o., Banská Bystrica, sp. zn. OS 61/2014 z 28. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Retail Value Stores, a. s., o d m i e t a pre
nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Retail Value Stores, a. s., Panónska
cesta 16, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozhodcovským rozsudkom Obchodného súdu, stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s. r. o., Banská Bystrica (ďalej len „rozhodcovský
súd“), sp. zn. OS 61/2014 z 28. júla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola napadnutým rozsudkom zaviazaná
zaplatiť obchodnej spoločnosti PFANNER, spol. s r. o., V Uličce 1243, Hostivice, Česká
republika, sumu 19 573,32 € s príslušenstvom a nahradiť trovy konania.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta argumentujúc skutkovými okolnosťami prípadu
viaceré pochybeniami rozhodcovského súdu v konaní a v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, z ktorých potom následne odvodzuje aj porušenie svojich označených práv.
Sťažovateľka citujúc judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na rozhodcovské
konanie je toho názoru, že zásady formulované rozhodnutiami ústavného súdu dodržané
neboli, a preto sa domnieva, že „je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj
ústavný súd“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo Sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie
svojho majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu Stály
rozhodcovský súd Obchodný súd s.r.o... Banská Bystrica... sp. zn. OS 61/2014 zo dňa
28.07.2014 porušené boli.
2. Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Stály rozhodcovský súd Obchodný
súd s.r.o... Banská Bystrica... sp. zn. OS 61/2014 zo dňa 28.07.2014 zrušuje a vec mu vracia
na ďalšie konanie.
3. Rozhodcovský súd Obchodný súd s.r.o... Banská Bystrica... je povinný uhradiť na
účet advokátskej kancelárie JUDr. Michal Matulník, advokát, s.r.o... do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy právneho zastúpenia vo výške 340,89 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušenie
označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, k porušeniu ktorých malo dôjsť
napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu.
V súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom ústavný súd upriamuje
pozornosť na princíp subsidiarity vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne
(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu
len subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05,
Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti primárne zameral na to,
či ochranu tým právam, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozsudkom
sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd
na základe jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy.
Zo sťažnosti súdu vyplynulo, že sťažovateľka podaním z 11. augusta 2014 podala
na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zrušenie
napadnutého rozhodcovského rozsudku. Napriek uvedenému si ústavný súd v súčinnosti
s okresným súdom sťažovateľkou tvrdenú skutočnosť overil a zistil, že okresnému súdu
bola 14. augusta 2014 doručená žaloba, ktorou sa sťažovateľka skutočne domáha zrušenia
napadnutého rozsudku. Konanie je vedené pod sp. zn. 64 Cb 133/2014 a vo veci dosiaľ
nebolo rozhodnuté.
Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ sa sťažovateľka uvedenou žalobou domáha
zrušenia napadnutého rozsudku rozhodcovského súdu, iniciuje tým konanie pred
všeobecným súdom, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane jej práv, a preto
nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať.
Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu má sťažovateľka k dispozícii účinný
právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia jej práv s tým, že v prípade, ak by
okresný súd jej žalobe o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku nevyhovel, bude
mať možnosť domáhať sa nápravy v opravnom konaní v rámci riadneho inštančného
postupu, prípadne a za splnenia zákonom ustanovených podmienok aj využitím
mimoriadneho opravného prostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).
V súvislosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných
prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť
iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo
podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m.
Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky zo zásady, že
spravodlivosť konania pred všeobecnými súdmi možno posudzovať len vo vzťahu
k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým
častiam, ako sa sťažovateľka zjavne nesprávne domnieva. Pokiaľ by ústavný súd vecne
preskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol
by zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity
sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúť
ochranu pred namietaným porušením jej práv. Povinnosťou sťažovateľky je vyčerpať všetky
právne prostriedky ochrany ňou označených práv, porušenie ktorých namieta, tak ako to
umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní a za predpokladu, že
by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc
ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014