Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 506/2014
PDF · 365.98 KB
No categories available
II. ÚS 506/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca
spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., t. č. vo výkone
trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práv
podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok v konaní vedenom
pod sp. zn. PK 2 T 9/2011 a jeho rozsudkom zo 4. augusta 2011, postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 12/2011 a jeho uznesením
z 10. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 TdoV 7/2013 z 3. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2014
prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť Š. K. t. č. vo výkone trestu odňatia
slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d)
a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 T 9/2011 a jeho rozsudkom zo 4. augusta 2011 (ďalej
len „rozsudok zo 4. augusta 2011“), postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 12/2011 a jeho uznesením
z 10. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie z 10. novembra 2011“) a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 1 TdoV 7/2013 z 3. marca 2014 (ďalej len „uznesenie z 3. marca 2014“).
V sťažnosti sa okrem iného uvádza:
«Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK 2T 9/2011
z 04.08.2011 (ďalej aj ako „rozsudok z 04.08.2011“) som bol uznaný vinným zo spáchania
obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného
zákona a iné, za čo som bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 25 rokov
a zaviazaný nahradiť poškodenej škodu vo výške uvedenej v rozsudku.
Proti rozsudku z 04.08.2011 som okamžite podal odvolanie v celom rozsahu
a odôvodnil som ho sám, ako aj prostredníctvom obhajcu na Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“).
O odvolaní rozhodol Najvyšší súd uznesením pod sp. zn. 5To 12/2011 z 10.11.2011
(ďalej aj ako „uznesenie z 10.11.2011“) tak, že odvolanie podľa § 319 Trestného poriadku
zamietol.
Uznesenie z 10.11.2011 mi bolo doručené dňa 27.12.2011.
Proti uzneseniu z 10.11.2011 som podal dovolanie zo dňa 01.08.2012, a zároveň som
požiadal o ustanovenie obhajcu v konaní o dovolaní, ktorý mi bol až opatrením zo dňa
20.11.2012 ustanovený. Odôvodnenie dovolania zo dňa 03.05.2013 bolo doručené súdu dňa
06.05.2013, ktoré bolo doplnené 30.07.2013. Následne som požiadal súd o oslobodenie od
povinnosti obhajovania mne ustanoveného obhajcu zo závažných dôvodov – pre úplnú
stratu dôvery. Opatrením zo dňa 04.11.2013 mi bol ustanovený nový obhajca, ktorý doplnil
podané dovolanie doručené súdu 06.12.2013.
O dovolaní rozhodol Najvyšší súd uznesením pod sp. zn. 1TdoV 7/2013 z 03.03.2014
(ďalej aj ako „uznesenie z 03.03.2014“) tak, že dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietol. Uznesenie z 03.03.2014 mi bolo doručené dňa 16.04.2014...
Dňa 30.03.2011 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
SR podal na mňa na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku obžalobu sp. zn.
VII/2 Gv 117/10-131. Predmetná trestná vec bola pridelená 2T v zložení predseda senátu
JUDr. J. Š. a členovia senátu Mgr. I. M. a JUDr. R. S...
Nakoľko senát v zložení z predseda senátu JUDr. J. Š. a členovia senátu Mgr. I. M.
a JUDr. R. S. nebol v súlade s ústavou a zákonom zákonným senátom, keď JUDr. R. S.
nebola zákonným sudcom, rozsudok z 04.08.2011, uznesením z 10.11.2011 a uznesením
z 03.03.2014 som bol v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 36
ods. 1, čl. 38 ods. 1, čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru odňatý zákonnému sudcovi
a o vine a treste nerozhodol „nezávislý a nestranný súd“ (mutatis mutandis rozsudok ESĽP
vo veci Posokhov proti Rusku z 13.02.2003, §§ 38-41). Rovnako o vine a treste nerozhodol
súd, ktorý by bol nestranný, nakoľko tento vadný postup posudzovaný na základe
objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené pochybnosti o nestrannosti súdu, ktorý o vine
a treste rozhodol...
Dňa 10.11.2011 na prejednávaní môjho odvolania na odvolacom súde som predložil
materiál, ktorý som obdržal pred pojednávaním, na základe ktorého mám opodstatnenú
pochybnosť, či vo veci konal nezávislý a nezaujatý súd na prvostupňovom súde, ktorý
odmietol vykonať dôkazy, ktoré by preukázali moju nevinu, pričom z tohto materiálu
vyplýva, že zákonný sudca – predseda senátu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sa
mohol cestou svojho otca J. Š., bývalého primátora... poznať i s primátorom... p. B.,
nakoľko pôsobili v jednom samosprávnom celku, obaja boli členmi ZMOS-u (Združenie
miest a obcí Slovenska), a teda objektivita pri rozhodovaní mohla byť touto skutočnosťou
ovplyvnená, čo by bolo okrem iného porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý garantuje
nezávislosť a nestrannosť súdu a zároveň dáva právo na spravodlivý proces, a tento fakt
dokazuje i skutočnosť, že prvostupňový súd akékoľvek moje návrhy na doplnenie
dokazovania, ktoré považujem za dôležité odmietol vykonať...
Tým, že odvolací súd v uznesení z 10.11.2011 označil moju námietku zaujatosti
predsedu senátu súdu I. stupňa za „nedôvodnú“, porušil zákon v ustanovení § 32 ods. 3
Tr. poriadku, kedy Trestný poriadok neumožňuje rozhodovať nadriadenému súdu
o námietke zaujatosti vznesenej proti sudcovi súdu I. stupňa...
Najvyšší súd ako súd dovolací v uznesení z 03.03.2014 k uvedeným námietkam
uviedol (str. 13,14) ustanovenie § 31 ods. 1 Tr. poriadku a poukazoval na to, že
v rozhodovanej veci sa nezistili také okolnosti a skutočnosti svedčiace o užšom priateľstve,
o inej kvalite než by bol bežný s poškodeným, ktorý by odôvodňoval jeho vylúčenie
z vykonávania úkonov trestného konania...
Nakoľko predmetné pochybenie nebolo napravené v dovolacom konaní, uznesením
z 03.03.2014 ako aj postupom Najvyššieho súdu v konaní pod sp. zn. 5To 12/2011 a jeho
uznesením z 10.11.2011 mi bolo porušené právo na rozhodnutie o vine a treste nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...»
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:
„Úlohou znalca z odboru zdravotníctva, odvetvie klinická a forenzná psychológia je
na podklade určenia osobnostných, symptomatických (kriminogénnych) a spoločenských
(sociálnych) faktorov poskytnúť súdu len závery pre vyhodnotenie páchateľa. No ako je to
z vyššie uvedených vyjadrení znalkyne zrejmé a jasné, táto znalkyňa nad rámec svojho
znaleckého posudku moju osobu obvinila, obžalovala a zároveň aj odsúdila...
... no ani odvolací súd v uznesení z 10.11.2011, ale ani dovolací súd v uznesení
z 03.03.2014 sa absolútne nevyjadrovali, a vôbec sa nevysporiadali s namietanou
skutočnosťou, že znalkyňa v znaleckom posudku a vo výpovedi na hlavnom pojednávaní
ustálila a opisovala celý priebeh skutku, vyhodnocovala dôkazy v snahe podporiť vlastný
znalecký záver...“
Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti formuluje námietky proti nezúčastnenej osobe,
ktorá bola prítomná na rekognícii vykonanej v prípravnom konaní a pri úkone vydania veci,
ako aj proti nezúčastneným osobám prítomným na sťažovateľom označených výsluchoch
v prípravnom konaní. Sťažovateľ ako nezákonný, účelový a zmanipulovaný označuje aj
postup špecializovaného trestného súdu na hlavnom pojednávaní konanom 6. júna 2011,
keď podľa jeho tvrdenia došlo k ďalšej rekognícii potom, čo bola verejnosť prostredníctvom
médií oboznámená s jeho výzorom a hlasom.
Namietané porušenie svojich práv sťažovateľ odôvodňuje ďalej v sťažnosti takto:
«Špecializovaný trestný súd ako i Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že
moju vinu má za preukázanú i napriek mnou uvádzaných vyššie uvedených pochybností,
rozporov v dôkaznej situácii, a to ako v priebehu súdneho konania, tak i v odôvodnení
odvolania, avšak súd odmietol mnou navrhované dôkazy realizovať, nevykonal žiadny dôkaz
navrhovaný mojou obhajobou...
... poukazujem na hrubé porušenie práv na obhajobu, ktorého sa dopustil
vyšetrovateľ tým, že neupovedomil včas môjho advokáta o výsluchu, kedy dňa 23.08.2010
o 11.44 hod. (č. l. 221) poslal mail môjmu advokátovi, kde mu oznamoval, že bude vykonaný
úkon – výsluch dňa 24.08.2010 (nasledujúci deň) o 10.00 hod., pričom nebolo umožnené
môjmu právnemu zástupcovi primeraný čas na prípravu spomínaného úkonu. Tým, že s ním
včas neprejednal vyšetrovateľ termín úkonu, nepredišiel možnej kolízii termínu hlavných
pojednávaní, resp. iných už dávnejšie zaknihovaných úkonov môjho obhajcu a týmto
konaním hrubo porušil moje právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 40 ods. 3
Listiny a čl. 6 ods. 3 Dohovoru...
Nakoľko mi na hlavnom pojednávaní minimálne dňa 02.08.2011 nebola poskytnutá
možnosť podľa § 271 ods. 1 Tr. poriadku minimálne po troch výpovediach, považujem toto
hlavné pojednávanie v rozpore s trestným poriadkom, a teda protizákonné, nakoľko ide
o podstatnú chybu konania...
Najvyšší súd ako súd odvolací na moje obhajobné argumenty vo svojom uznesení
z 10.11.2011 uvádza (str. 7 ods. 5) „... absolútne vylučuje obhajobnú argumentáciu
obžalovaného Š. K., navyše keď tento v celom doterajšom priebehu trestného konania
nepredložil ani jeden jediný dôkaz svedčiaci o hodnovernosti tej verzie skutkového deja,
ktorú predniesol v rámci svojich obhajobných tvrdení,“ a (str. 7 ods. 6) „obžalovaný Š. K.
v priebehu celého dokazovania v rámci prípravného konania nevypovedal, a to konkrétne
pri výsluchoch konaných za prítomnosti jeho zvoleného obhajcu, konkrétne 11. júla, 12. júla
a 14. júla 2010, 4. novembra a 11. novembra 2010 a 25. januára, pričom po prvýkrát
predniesol vyššie uvedenú obhajobnú argumentáciu až po podaní obžaloby 6. apríla 2011
pri rozhodovaní špecializovaného trestného súdu o jeho ďalšom trvaní väzby potom, čo sa
v podstate po skončení vyšetrovania kompletne oboznámil s dôkaznou situáciou v rámci
preštudovania vyšetrovacieho spisu...“ teda považujem vyjadrenia špecializovaného
trestného súdu a Najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v rozpore s právom na obhajobu
a v rozpore so zásadou prezumpcie neviny...
Odvolací súd na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.11.2011 doplnil a poukazoval
na dôkaz, ktorý vytvoril a doplnil práve odvolací súd...
V tomto smere však poukazujem na skutočnosť, že uvedená veta označovaná ako
moje obhajobné tvrdenie neexistuje, túto vetu a tieto slová som v žiadnom mojom vyjadrení
ani výpovedi neuvádzal, miesto „pri moste medzi obcami N. a I.“ ani neexistuje, pričom ja
som uvádzal most medzi obcou I. a H., čo je úplne iná oblasť ako oblasť uvádzaná
odvolacím súdom, pričom takto pozmenená veta označovaná ako moje obhajobné tvrdenie
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní...
... zbraň – brokovnica, kaliber 16, výrobného čísla 5633 ustálená prvostupňovým
súdom a odvolacím súdom ako vražedná zbraň, bola zlikvidovaná ešte pred skutkom, teda
jedná sa o nezákonný dôkaz a nezákonne vykonaný dôkaz, preto znalecký posudok
KEÚ PZ BA č. p. PPZ-10325/KEU-BA-EXP-2010 vypracovaný na základe uvedeného
nezákonného dôkazu, je tiež nezákonný, nakoľko dôkaz získaný v rozpore so zákonom
prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza
z obsahu nezákonne získaného dôkazu...
... mám za to, že právne závery tak Špecializovaného trestného súdu v rozsudku
z 04.08.2011, ako aj Najvyššieho súdu v uznesení z 10.11.2011 sú v extrémnom rozpore
s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami z nich vyplývajúcimi, resp. z nich v žiadnej
možnej interpretácii odôvodnení súdnych rozhodnutí nevyplývajú, a preto rozsudok
z 04.08.2011 v spojení s uznesením z 10.11.2011 sú arbitrárne a nepreskúmateľné...
V mojom prípade sa však subjektívna stránka, úmysel ako ani motív orgánmi činnými
v trestnom konaní ako ani súdmi nepreukázala, a ani sa nemohla preukázať lebo
neexistuje...»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. PK 2T/9/2011 a jeho
rozsudkom z 04.08.2011, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5To 12/2011
z 10.11.2011 a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1TdoV 7/2013
z 03.03.2014 porušili právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa
na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo
sťažovateľa na neodňateľnosť zákonného sudcu, právo sťažovateľa na rozhodnutie o vine
a treste v súlade s konaním ustanoveným zákonom vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1, čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. PK 2T/9/2011 a jeho
rozsudkom z 04.08.2011, Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn.
5To 12/2011 a jeho uznesením sp. zn. 5To 12/2011 z 10.11.2011 a Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením sp. zn. 1TdoV 7/2013 z 03.03.2014 porušili právo sťažovateľa
na rozhodnutie o vine a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd .
3. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. PK 2T/9/2011 a jeho
rozsudkom z 04.08.2011, Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn.
5To 12/2011 a jeho uznesením sp. zn. 5To 12/2011 z 10.11.2011 a Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením sp. zn. 1TdoV 7/2013 z 03.03.2014 porušili právo sťažovateľa na
rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa mať primeraný čas a
možnosti na prípravu obhajoby, právo sťažovateľa na obhajobu, prezumpciu neviny
sťažovateľa a práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti
sebe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 2, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
4. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. PK 2T/9/2011 a jeho
rozsudkom z 04.08.2011, Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn.
5To 12/2011 a jeho uznesením sp. zn. 5To 12/2011 z 10.11.2011 a Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením sp. zn. 1TdoV 7/2013 z 03.03.2014 porušili právo sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa na zákonné a preskúmateľné súdne
rozhodnutie, právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním
ustanoveným zákonom, prezumpciu neviny sťažovateľa a právo sťažovateľa nebyť odsúdený
za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa
vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom vyplývajúce z čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2,
čl. 39, čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 7 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
5. Rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2T/9/2011 z 04.08.2011
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5To 12/2011
z 10.11.2011 sa v odsudzujúcej časti zrušuje vo výrokoch o vine, treste, spôsobe jeho
výkonu a náhrade škody a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie
konanie.
6. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1TdoV 7/2013
z 03.03.2014 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie
konanie.
7. Zrušujú sa aj ďalšie výroky, ktoré majú v odsudzujúcom výroku o vine rozsudku
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2T/9/2011 z 04.08.2011 v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5To 12/2011 z 10.11.2011 svoj podklad.
8. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby neodkladne prepustil
sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.
9. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 50.000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť spoločne
a nerozdielne Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či existujú
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré by mohli brániť jej prijatiu na
ďalšie konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49
a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 listiny,
ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru označenými
rozhodnutiami špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 39 listiny iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.
Podľa čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa pokladá za
nevinného, kým sa právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nevysloví jeho vina.
Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si
obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,
v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,
ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva
trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť
v čase spáchania trestného činu.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1
a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 a čl. 40
ods. 2 a 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru
postupom špecializovaného trestného súdu a jeho rozsudkom zo 4. augusta 2011
a uznesením najvyššieho súdu z 10. novembra 2011
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami
špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ
má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu
túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči
napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom
na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu
meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho
základných práv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené
najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu. Najvyšší súd vo veci o podanom odvolaní
sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 5 To 12/2011 z 10. novembra 2011. Najvyšší súd
ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa
bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.
Toto isté sa však týka aj konania pred odvolacím súdom, pretože sťažovateľ uplatnil
vo svojom dovolaní proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
rovnaké námietky ako následne v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, pričom ich
subsumoval pod dovolacie dôvody vymedzené v príslušných ustanoveniach Trestného
poriadku. O dovolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd (a aj
rozhodol svojím uznesením z 3. marca 2014). Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho
súdu za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o námietkach
sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 10. novembra 2011.
Z uvedených dôvodov musel ústavný súd odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti napadnutému
rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu a uzneseniu najvyššieho súdu z 10. novembra
2011, pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1
a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 a čl. 40
ods. 2 a 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu z 3. marca 2014
Sťažovateľ namieta porušenie označených práv aj uznesením najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu z 3. marca 2014 predovšetkým z dôvodu, že tento neodstránil podľa jeho
tvrdenia pochybenia prvostupňového a odvolacieho súdu, čím sa stal sám porušovateľom
označených práv, ako aj z dôvodu nedostatočného a podľa názoru sťažovateľa aj
svojvoľného a nezrozumiteľného vysporiadania sa s jeho námietkami uplatnenými
v dovolacom konaní.
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia z 3. marca 2014 predovšetkým uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že dovolanie je
prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369
ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny
opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.), ale súčasne po preskúmaní veci
zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je
zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c) Tr. por.).
Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne
uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia
určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie
len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale
v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide
o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por.
Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,
ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti
podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa
širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna
opravná inštancia. Dôvody dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie
rozsudku v odvolacom konaní - podstatne užšie.“
Vo vzťahu ku konkrétnym námietkam sťažovateľa, ktoré sú aj obsahom podanej
sťažnosti, najvyšší súd v odôvodnení uznesenia z 3. marca 2014 uviedol:
«Obvinený Š. K. uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Tr. por., podľa
ktorého je dovolanie možné podať aj vtedy, keď súd rozhodol v nezákonnom zložení. Senát
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v zložení predsedu senátu JUDr. J. Š. a členov
senátu JUDr. V. P. a Mgr. I. M. rozhodol o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby na
neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011. Následne konal senát 2T uvedeného súdu v zložení
predsedu senátu JUDr. J. Š. a jeho členov JUDr. R. S. a Mgr. I. M., ktorému bola vec
pridelená náhodným výberom pomocou technických prostriedkov (č.l. 1920). Sudca JUDr.
V. P. len zastupoval neprítomnú členku tohto senátu JUDr. R. S. na rozhodovaní o ďalšom
trvaní väzby obvineného Š. K. v súlade s pravidlami na zastupovanie senátov-sudcov
v zmysle Rozvrhu práce Špecializovaného trestného súdu v Pezinku na rok 2011.
Dovolací súd dospel k záveru, že tento postup prvostupňového súdu je v súlade
s ústavne garantovaným právom uvedeným v čl. 48 ods. 1 Ústavy, v zmysle ktorého nikoho
nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Ide o zásadu, ktorá v demokratickom právnom
štáte predstavuje jednu z garancií nezávislého a nestranného súdneho rozhodovania.
Uplatňovanie tejto zásady má zabezpečiť občanovi, aby ochranu jeho právam poskytol
sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby
ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne
príslušný.
Predmetná ústavná zásada bola premietnutá i do zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov konkrétne do jeho ustanovenia § 3 ods. 3, podľa
ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol
určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o
prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia
určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Podľa odseku 4 uvedeného
ustanovenia zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s
rozvrhom práce.
Za zákonného sudcu v zmysle citovaného ustanovenia treba považovať sudcu, ktorý
spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol natrvalo alebo
dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený na
prerokovanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu. Rozhodovanie
každej veci príslušným (zákonným súdom a sudcom) je preto neodmysliteľnou podmienkou
spravodlivého procesu. Z uvedeného vyplýva, že základné právo na zákonného sudcu nie je
vyčerpané len zákonným vymedzením vecnej a miestnej príslušnosti súdu ale súčasťou tohto
práva je i zásada prideľovania súdnej agendy, v určovaní zloženia jednotlivých senátov
na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce príslušného súdu.
Právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd je potrebné vykladať a uplatňovať aj v kontexte ďalších aspektov
práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 Dohovoru. Najmä je potrebné dbať o to, aby aj v týchto prípadoch bol
postup všeobecného súdu v súlade so základným právom na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy, resp. v primeranej lehote v zmysle čl. 6
ods. 1 Dohovoru (bližšie pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. decembra
2003, sp. zn. I. ÚS 225/2003).
Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
vo vzťahu k rozhodovaniu súdov o väzbe konštatoval, že je potrebné, aby súdy v takomto
konaní postupovali s osobitným urýchlením, pričom táto osobitná rýchlosť pri posudzovaní
prípadu, na ktorú má držaný vo väzbe právo, nemôže byť na ujmu úsilia sudcov plniť svoju
úlohu s náležitou starostlivosťou (bližšie pozri rozsudky ESĽP vo veci Toth proti Rakúsku
z 12. decembra 1991, ods. 67, Assenov proti Bulharsku z 28. októbra 1998, ods. 154,
W. proti Švajčiarsku z 26. januára 1993, ods. 30, ods. 40).
Keďže väzba je trestno-procesný inštitút, ktorým sa najintenzívnejšie zasahuje
do základných občianskych práv a ľudských slobôd, je potrebné v tomto konaní (pri
rozhodovaní o väzbe, ako aj o jej ďalšom trvaní), uplatniť zásadu rýchlosti trestného
konania. Orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné väzobné veci vybavovať
prednostne a urýchlene (§ 2 ods. 6 Tr. por.), pričom následkom nedodržanie lehôt
stanovených zákonom je prepustenie obvineného na slobodu.
Rešpektujúc uvedené zásady je potrebné zdôrazniť, že súd v danom prípade pri
rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby obvineného, postupoval bez zbytočných prieťahov
v lehotách stanovených zákonom rozhodujúc v zákonom zložení senátu v súlade
s pravidlami na zastupovanie podľa rozvrhu práce, preto dovolací dôvod podľa § 371 ods.
1 písm. b) Tr. por. porušený nebol.
Porušenie práva na obhajobu je závažnou, resp. podstatnou chybou konania.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. je však koncipovaný oveľa užšie, nie je
ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva
„zásadným spôsobom“.
Pri posudzovaní, či v tom-ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo
obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné
vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu
je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj
všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na ne v konaní a pri
rozhodovaní prihliadalo. Vychádzajúc z toho, právo na obhajobu zahŕňa viacero
komponentov a dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní
ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov
smerujúcich k rozhodnutiu vo veci bez prítomnosti obhajcu a pod.
Práva zaručené čl. 50 ods. 3 Ústavy, ako aj čl. 6 Dohovoru má obvinený od okamihu
vznesenia obvinenia a v nezmenenom rozsahu sa priznávajú aj obžalovanému, odsúdenému,
a to až do právoplatnosti súdneho rozhodnutia (bližšie pozri nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 13. júla 2000, sp. zn. III . ÚS 6/2000). Účelom obhajoby je ochrana
záujmov občana, ktorý sa stal obvineným, aby boli včas zistené skutočnosti, ktoré ho
zbavujú viny alebo zmierňujú jeho vinu. Obhajoba takto prispieva k náležitému objasneniu
skutkového stavu a správnemu rozhodnutiu vo veci. Postavenie obvineného ako strany
v trestnom konaní je posilnené aj jeho právom na obhajobu za pomoci obhajcu - advokáta.
Uplatnenie práva na obhajobu však nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého
rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva na obhajobu je
poskytnutie príležitosti brániť sa voči obvineniu zo spáchania trestného činu.
V rozhodovanej veci obvinený videl porušenie jeho práva na obhajobu zásadným
spôsobom aj v tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k vykonaným dôkazom na hlavnom
pojednávaní konanom 2. augusta 2011 v zmysle § 271 ods. 1 Tr. por.. Zo zvukového
záznamu z predmetného pojednávania (č.l. 2316, zv. 10) je potrebné konštatovať, že
po výsluchu znalkýň Mgr. O. P., Mgr. J. B. a PhDr. E. F. mal síce obvinený s obhajcom
možnosť klásť im otázky, čo aj využil, avšak predseda senátu sa obvineného K. po vykonaní
týchto dôkazov neopýtal, či sa k nim chce samostatne vyjadriť (ani žiaden člen senátu). Na
druhej strane je treba poukázať aj na tú skutočnosť, že mu táto možnosť nebola nijakým
spôsobom odopretá a po predložení vecných dôkazov nevyužil možnosť sa samostatne
vyjadriť. Zo strany súdu ide o nedostatok, ktorým však nedošlo k ujme práva na obhajobu
zásadným spôsobom v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu.
Skutočnosť, že o úkonoch v trestnom konaní bol vyrozumený obhajca Mgr. M. O. len
prostredníctvom e-mailovej komunikácie bez jeho predchádzajúcej dohody
s vyšetrovateľom, nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., tak ako si
to predstavuje obvinený Š. K.
Právo obvineného na obhajobu je porušené (aj vtedy), ak jeho obhajca nebol riadne
upovedomený o výsluchu svedka, hoci o ňom mal byt' upovedomený a tento úkon bol
vykonaný v jeho neprítomnosti. Obvinený, resp. jeho obhajca, musí mať vždy reálnu
možnosť realizovať svoje právo na obhajobu a je len na ňom, či ho využije. Obvinený tak
môže urobiť až potom, ako bol riadne upovedomený o čase a mieste vykonania výsluchu
svedka, tak ako to bolo v danom prípade. Na vykonanie predmetného výsluchu nie je
potrebná dohoda orgánov činných v trestnom konaní s obvinenými, prípadne ich obhajcami
o tom, či miesto a čas vykonávaného úkonu vyhovuje potrebám obhajoby. Elektronická
komunikácia prostredníctvom e-mailu zodpovedá požiadavkám ustanovenia § 213 ods. 3
Tr. por. a vzhľadom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti je zároveň aj primeraným
prostriedkom orgánov činných v trestnom konaní notifikácie o úkonoch vykonávaných
v prípravnom konaní obhajcom obvinených.
Dovolací súd považuje za potrebné v súvislosti s argumentáciou obvineného Š. K.
týkajúcej sa nedostatočného vysporiadania s jeho obhajobou a výpoveďou uviesť, že
súčasťou práva na spravodlivý proces je skutočne i právo obvineného na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je
možné uvedené právo vykladať tak, že zaručuje právo obvineného na také rozhodnutie súdu,
ktoré zodpovedá jeho predstavám. Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky
vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza, že uvedené právo nespočíva v tom, že na každý
argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na tie
argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní a rovnako tak preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na
spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu,
a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne a právne
závery súdu prvého stupňa.
Neprípustným v dovolacom konaní je aj namietanie nevykonania navrhnutých
dôkazov, prípadne nedostatočné odôvodnenie ich zamietnutia, tak ako tvrdí obvinený,
pretože ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce
povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným
návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho
odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, avšak nemožno úspešne
podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. na podklade toho, že sa
návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo, tak ako to bolo v danom prípade. Právo
na obhajobu obvinených nemôže byť porušené ani tým, že súd, vychádzajúc zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov hodnotí dôkazy ináč, než je predstava obvineného alebo inej
strany v konaní.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Tr. por. mal byť podľa názoru
obvineného naplnený tým, vo veci konal sudca JUDr. J. Š., ktorý mal byť vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania. V tejto súvislosti upozornil na to, že tento sudca
mohol byť ovplyvnený tým, že sa mohol poznať so zosnulým B. prostredníctvom svojho otca
- bývalého primátora...
Uvedené ustanovenie Trestného poriadku v záujme zabezpečenia dôvery verejnosti
v nestrannosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu vylučuje z vykonávania
úkonov trestného konania ten orgán, u ktorého mohli vzniknúť pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Tieto dôvody spočívajú v okolnostiach, ktoré charakterizujú pomer úradnej
osoby k prejednávanej veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich
zástupcom, splnomocnencom a obhajcom.
Pomerom k prejednávanej veci treba pritom rozumieť určitú zainteresovanosť
orgánu trestného konania na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie. Pomerom orgánu
trestného konania k osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Tr. por. sa rozumie vzťah tohto orgánu
k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže vo verejnosti vyvolať pochybnosti o jeho
nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania.
Uplatnenie tohto inštitútu teda prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia takéhoto
vzťahu, resp. pomeru preukázaná. K vylúčeniu sudcu z vykonávania úkonov trestného
konania z dôvodu pomeru k takým osobám môže v uvedenom prípade dôjsť len vtedy, ak
vzťah k týmto osobám je takej vnútornej kvality a intenzity, že sudca nie je spôsobilý
rozhodovať nestranne a nezávisle alebo by sa takým mohol javiť navonok.
V rozhodovanej veci sa však takéto okolnosti nezistili a skutočnosti nemožno
dovodzovať len z hypotetickej domnienky obvineného, že sa predseda senátu
prostredníctvom svojho otca z titulu jeho funkcie (bývalý primátor...) poznal s poškodeným
B. Sama skutočnosť, že by aj predseda senátu v minulosti prichádzal do styku s
poškodeným, neodôvodňuje automaticky ešte jeho vylúčenie z vykonávania procesných
úkonov pre jeho pomer k osobám, ktorých sa úkon priamo týka bez toho, že by sa v tomto
smere nezistili okolnosti svedčiace o užšom priateľstve, o inej kvalite než by bol bežný
vzťah, ktorý by odôvodňoval jeho vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania.
Navyše v tomto smere ide iba o tvrdenie obvineného, ktoré nie je podložené žiadnymi
konkrétnymi skutočnosťami.
Dovolanie možno podať aj vtedy, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré
neboli súdom vykonané zákonným spôsobom (§ 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.). V tejto
súvislosti obvinený namietal znalecký posudok, nepribratie dvoch znalcov v zmysle § 142
ods. 1 Tr. por., prítomnosť PhDr. A. S. na rekognícii, pribratie por. L. N. a npor. Mgr. Č.
ako nezúčastnených osôb k výpovediam niektorých svedkov, rekogníciu na hlavnom
pojednávaní 6. júna 2011, dôkaz odvolacieho súdu vykonaný nezákonne na neverejnom
zasadnutí konanom 10. novembra 2011, nezaistenie niektorých dôkazov v jeho prospech
a vražednú zbraň, ktorá mala byť v roku 2000 znefunkčnená a znehodnotená.
Podľa § 119 ods. 2 Tr. por. za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže prispieť na
náležité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.
Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle citovaného
ustanovenia, treba považovať jednak splnenie formálnych, t.j. procesných podmienok
vyžadovaných Trestným poriadkom alebo iným osobitným zákonom na vykonanie
konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t. j. aby
úkon- použitý dôkazný prostriedok na vykonanie resp. získanie dôkazu bol zameraný na
zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť.
Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa rekognície obvineného v prípravnom konaní
a prítomnosti PhDr. A. S. ako nezúčastnenej osoby na tejto rekognícii, ako aj k právnym
záverom znalkyne PhDr. E. F. a namietanému znaleckému posudku, je potrebné
konštatovať, že sa nimi odvolací súd v do statočnom rozsahu zaoberal, a preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd dovolací v tomto smere na predmetné odôvodnenie odkazuje.
Dovolací súd pri posudzovaní námietky obvineného Š. K. nevylúčenia verejnosti
z hlavných pojednávaní a „rekognícii jeho osoby ako páchateľa“ svedkami I. B., T. P.
a Mgr. E. C. na hlavnom pojednávaní konanom 6. júna 2011 po zverejnení jeho tváre
a hlasu v médiách predovšetkým konštatuje, že v danom prípade nešlo o rekogníciu v zmysle
§ 126 Tr. por., ale o identifikáciu obvineného svedkami v rámci ich výpovedí na hlavnom
pojednávaní, ktorá korešpondovala s ich predchádzajúcimi opismi páchateľa skutku.
Svedkovia zhodne a bez akýchkoľvek pochybností spoznali na predmetnom hlavnom
pojednávaní obvineného ako muža, ktorého videli v čase vraždy. V tomto smere je treba
poukázať aj na tú skutočnosť, že poškodená I. B. uviedla už na rekognícii v prípravnom
konaní, že sa jej na páchateľa podobajú muži na fotografiách číslo 2 (dovolateľ) a 4,
pričom tak ako konštatoval už odvolací súd, je potrebné poukázať na veľkú podobnosť
medzi týmito dvoma osobami. K fotorekognícii vykonanej svedkyňou B. treba pre úplnosť
uviesť, že i keď zákon z dôvodu dôkaznej hodnoty preferuje tzv. rekogníciu „in natura“,
zároveň však nevylučuje vykonanie rekognície len na základe fotografie poznávanej osoby.
Takýto postup vykonania opoznávania je lege artis a nie je možné z neho vyvodiť
nezákonnosť postupu orgánov prípravného konania.
Verejné súdne konanie predstavuje základnú zásadu zakotvenú v čl. 6 ods. 1
Dohovoru, pričom verejný charakter súdneho procesu chráni procesné strany v trestnom
konaní pred tajným výkonom spravodlivosti bez verejnej kontroly, je jedným z prostriedkov
k udržaniu dôvery v súdny systém a prispieva aj k výchovnému pôsobeniu nielen
na páchateľa trestného činu, ale aj na verejnosť (generálna a individuálna prevencia).
Vzhľadom na uvedené k vylúčeniu verejnosti musí dochádzať len v odôvodnených
prípadoch. Za podmienky, že média neprekročia hranice stanovené za účelom riadneho
výkonu spravodlivosti, zhrnutie súdnych konaní, vrátane komentárov a verejných diskusií,
prispievajú k povedomiu o týchto konaniach a výchovnému pôsobeniu na spoločnosť a sú
zlučiteľné s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Účastník konania má právo na verejné konanie,
ale nemá právo na neverejné konanie, a tak súd v záujme spravodlivosti môže toto „vzdanie
sa práva“ neakceptovať.
Pokiaľ obvinený v dovolaní namietal správnosť vykonania znaleckého dokazovania
v tom smere, že neboli pribratí dvaja znalci z odboru psychológia v zmysle § 142 ods. 1
Tr. por., dovolací súd aj v tejto otázke zastáva opačné stanovisko a je toho názoru, že
vzhľadom na to, že nešlo o objasnenie skutočnosti obzvlášť zložitej, postačilo pribratie
jedného znalca do trestného konania. Navyše ide o otázku, ktorú je v konkrétnom prípade
oprávnený posúdiť a rozhodnúť o nej výhradne príslušný orgán činný v trestnom konaní,
resp. vyšetrovateľ.
V nadväznosti na informáciu z Ústredného skladu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky v Slovenskej Ľupči, Ministerstva obrany Českej republiky, zo zápisu o prehliadke
výzbrojného materiálu určeného na vyradenie (č. p.: VS-147-26/EO-1-2000) spolu
s prílohou, vážneho lístku - šrot od externých dodávateľov č. 102799 zo spoločnosti
Železiarne Podbrezová a.s. z 1. decembra 2000 (zbraň mala byť zlikvidovaná) je potrebné
uviesť, že dotknutá zbraň fyzicky zlikvidovaná nebola, keďže sa dostala do dispozície
páchateľa a ku vražde preukázateľne došlo jej použitím; nie je teda relevantné skúmať
históriu uvedenej zbrane.
Zo zápisnice z verejného zasadnutia odvolacieho súdu konaného 4. augusta 2011
vyplýva, že obvinený sa po oboznámení listinných dôkazov čítaním, a to faktúry č. 11/010,
faktúry za pomník a náčrtu mapy H. a jeho bezprostredného okolia stiahnutý
z prehľadávača Google, ako aj prehľadu trasy z N.-H., I.- H., H.-K., nevyjadril (č.l. 2405,
zv. 10). Predseda senátu mu na záver udelil slovo na konečný návrh a obvinený K. zároveň
predložil dovolaciemu senátu doplnenie odvolania. Tvrdenie obvineného Š. K. o tom, že mu
predseda senátu neumožnil v zmysle § 271 ods. 1 Tr. por. sa vyjadriť k vyššie uvedenému
dôkazu, preto nie je možné akceptovať.
Po preskúmaní spisového materiálu dovolací súd zistil, že ide o dôkaz, ktorý bol
vykonaný v súlade so zákonom. Nad rámec konania o dovolaní je potrebné v tomto smere,
v súlade s okolnosťami uvádzanými obvineným, poukázať na nepresnosť formulácie
v odôvodnení odvolacieho súdu (str. 10 druhostupňového uznesenia), obhajobného tvrdenia
Š. K. o údajnom stretnutí s páchateľom skutku 9. júla 2010 pri moste medzi obcami „N.
a I.“, namiesto správnej formulácie „N. alebo I.“ (str. 7 prvostupňového rozsudku), pretože
aj zo samotného opisu obvineného vyplýva, že malo ísť o bližšie neurčené miesto pri malom
moste za H. pri obci N. alebo I. (č.l. 2305- 2306, zv. 10). Nič to však nemení na skutočnosti,
že náčrty máp H. a okolia (č. l. 2396-2399, zv. 10) a najmä trasy I. – H. z prehľadávača
Google sú dôkazy vykonané zákonným spôsobom.
Neobstojí ani tvrdenie obvineného, že súdy postupovali v rozpore so zásadou
in dubio pro reo, a že nezabezpečili do spisu aj dôkazy svedčiace v jeho prospech. Je na
rozhodnutí súdu konajúceho vo veci, aké dôkazy v konaní vykoná a ktoré dôkazy, aj keď sú
procesnou stranou navrhované, nevykoná. Námietky v tomto smere môže procesná strana
uplatniť v rámci odvolacieho konania. Skutkové zistenia (v tomto smere aj hodnotenie
vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné
a tento nemôže na nich nič meniť. Dovolací súd sa môže iba zaoberať otázkou, či súdmi
prvého a druhého stupňa zistený skutkový stav je správne kvalifikovaný podľa príslušných
ustanovení osobitnej časti Trestného zákona.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. pripúšťa iba právne námietky
vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Podstatou správnej
právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť
a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu
skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Len opačný
prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i) Tr. por.. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd
povinný prezumovať.
Zákonná formulácia tohto dovolacieho dôvodu vyjadruje, že dovolanie je určené na
nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom
posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva. To znamená, že
s poukazom na dovolací dôvod uvedený v § 371ods. 1 písm. i) Tr. por. ako už bolo uvedené,
nie je možné domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie
založené. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.
Podľa názoru dovolateľa nebola naplnená objektívna a subjektívna stránka a subjekt
skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2
písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. c) Tr. zák., resp., že nebol naplnený zákonný
znak surovým alebo trýznivým spôsobom; ďalej poukázal na to, že nebol preukázaný jeho
úmysel ani motív.
Záver o tom, či je preukázané zavinenie v zmysle Trestného zákona a v akej forme, je
síce záverom právnym, avšak ten sa musí zakladať na skutkových zisteniach súdu
vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Dovolací súd nezistil dôvod na pochybnosti
o správnosti právneho názoru súdu prvého i druhého stupňa v tomto smere.
Rovnako tak ustanovenie § 138 písm. c) Tr. zák. bolo aplikované správne, dovolacie
námietky obvineného sú len prenosom z jeho predchádzajúceho odvolania proti rozsudku
špecializovaného trestného súdu, s ktorými sa vyporiadal už odvolací súd v napadnutom
uznesení v celom potrebnom rozsahu; Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd
preto len poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia tohto
rozhodnutia, ktorú si osvojuje (č. l. 12-16 druhostupňového rozh.).
Najvyšší súd preto konštatuje, že v dovolaní neboli splnené dôvody podľa § 371
ods. 1 písm. i) Tr. por.
Dovolací súd na záver upozorňuje na ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por., v zmysle
ktorého dovolacie dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť
bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr
v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.
Vzhľadom na uplatňovanie obmedzeného revízneho princípu v dovolacom konaní, Najvyšší
súd Slovenskej republiky sa námietkou týkajúcou prítomnosti príslušníkov Policajného
zboru (por. L. N. a npor. Mgr. Č.) pri výpovediach niektorých svedkov, nezaoberal.»
V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu z 3. marca 2014 je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené
a nemožno ho považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Ústavný súd
preto považuje predmetné uznesenie z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Keďže podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi uznesením najvyššieho súdu
z 3. marca 2014 a sťažovateľom označenými ustanoveniami ústavy, listiny a dohovoru taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný túto časť sťažnosti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014