Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 506/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., t. č. vo výkone

trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a 2, a a 3 a podľa

ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok v konaní vedenom

pod sp. zn. PK a jeho rozsudkom zo 4. augusta 2011, postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 10. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2014

prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť Š. K. t. č. vo výkone trestu odňatia

slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

, a 2, a a 3 (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d)

a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. PK a jeho rozsudkom zo 4. augusta 2011 (ďalej

len „rozsudok zo 4. augusta 2011“), postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 10. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie z 10. novembra 2011“) a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 3. marca 2014 (ďalej len „uznesenie z 3. marca 2014“).

V sťažnosti sa okrem iného uvádza:

«Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK

z 04.08.2011 (ďalej aj ako „rozsudok z 04.08.2011“) som bol uznaný vinným zo spáchania

obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného

zákona a iné, za čo som bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 25 rokov

a zaviazaný nahradiť poškodenej škodu vo výške uvedenej v rozsudku.

Proti rozsudku z 04.08.2011 som okamžite podal odvolanie v celom rozsahu

a odôvodnil som ho sám, ako aj prostredníctvom obhajcu na Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“).

O odvolaní rozhodol Najvyšší súd uznesením pod sp. zn. z 10.11.2011

(ďalej aj ako „uznesenie z 10.11.2011“) tak, že odvolanie podľa

zamietol.

Uznesenie z 10.11.2011 mi bolo doručené dňa 27.12.2011.

Proti uzneseniu z 10.11.2011 som podal dovolanie zo dňa 01.08.2012, a zároveň som

požiadal o ustanovenie obhajcu v konaní o dovolaní, ktorý mi bol až opatrením zo dňa

20.11.2012 ustanovený. Odôvodnenie dovolania zo dňa 03.05.2013 bolo doručené súdu dňa

06.05.2013, ktoré bolo doplnené 30.07.2013. Následne som požiadal súd o oslobodenie od

povinnosti obhajovania mne ustanoveného obhajcu zo závažných dôvodov – pre úplnú

stratu dôvery. Opatrením zo dňa 04.11.2013 mi bol ustanovený nový obhajca, ktorý doplnil

podané dovolanie doručené súdu 06.12.2013.

O dovolaní rozhodol Najvyšší súd uznesením pod sp. zn. z 03.03.2014

(ďalej aj ako „uznesenie z 03.03.2014“) tak, že dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol. Uznesenie z 03.03.2014 mi bolo doručené dňa 16.04.2014...

Dňa 30.03.2011 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

SR podal na mňa na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku obžalobu sp. zn.

VII/2 Gv 117/10-131. Predmetná trestná vec bola pridelená 2T v zložení predseda senátu

JUDr. J. Š. a členovia senátu Mgr. I. M. a JUDr. R. S...

Nakoľko senát v zložení z predseda senátu JUDr. J. Š. a členovia senátu Mgr. I. M.

a JUDr. R. S. nebol v súlade s a zákonom zákonným senátom, keď JUDr. R. S.

nebola zákonným sudcom, rozsudok z 04.08.2011, uznesením z 10.11.2011 a uznesením

z 03.03.2014 som bol v rozpore s , , ,

ods. 1, čl. 38 ods. 1, čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru odňatý zákonnému sudcovi

a o vine a treste nerozhodol „nezávislý a nestranný súd“ (mutatis mutandis rozsudok ESĽP

vo veci Posokhov proti Rusku z 13.02.2003, §§ 38-41). Rovnako o vine a treste nerozhodol

súd, ktorý by bol nestranný, nakoľko tento vadný postup posudzovaný na základe

objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené pochybnosti o nestrannosti súdu, ktorý o vine

a treste rozhodol...

Dňa 10.11.2011 na prejednávaní môjho odvolania na odvolacom súde som predložil

materiál, ktorý som obdržal pred pojednávaním, na základe ktorého mám opodstatnenú

pochybnosť, či vo veci konal nezávislý a nezaujatý súd na prvostupňovom súde, ktorý

odmietol vykonať dôkazy, ktoré by preukázali moju nevinu, pričom z tohto materiálu

vyplýva, že zákonný sudca – predseda senátu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sa

mohol cestou svojho otca J. Š., bývalého primátora... poznať i s primátorom... p. B.,

nakoľko pôsobili v jednom samosprávnom celku, obaja boli členmi ZMOS-u (Združenie

miest a obcí Slovenska), a teda objektivita pri rozhodovaní mohla byť touto skutočnosťou

ovplyvnená, čo by bolo okrem iného porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý garantuje

nezávislosť a nestrannosť súdu a zároveň dáva právo na spravodlivý proces, a tento fakt

dokazuje i skutočnosť, že prvostupňový súd akékoľvek moje návrhy na doplnenie

dokazovania, ktoré považujem za dôležité odmietol vykonať...

Tým, že odvolací súd v uznesení z 10.11.2011 označil moju námietku zaujatosti

predsedu senátu súdu I. stupňa za „nedôvodnú“, porušil zákon v ustanovení § 32 ods. 3

, kedy neumožňuje rozhodovať nadriadenému súdu

o námietke zaujatosti vznesenej proti sudcovi súdu I. stupňa...

Najvyšší súd ako súd dovolací v uznesení z 03.03.2014 k uvedeným námietkam

uviedol (str. 13,14) ustanovenie a poukazoval na to, že

v rozhodovanej veci sa nezistili také okolnosti a skutočnosti svedčiace o užšom priateľstve,

o inej kvalite než by bol bežný s poškodeným, ktorý by odôvodňoval jeho vylúčenie

z vykonávania úkonov trestného konania...

Nakoľko predmetné pochybenie nebolo napravené v dovolacom konaní, uznesením

z 03.03.2014 ako aj postupom Najvyššieho súdu v konaní pod sp. zn. a jeho

uznesením z 10.11.2011 mi bolo porušené právo na rozhodnutie o vine a treste nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom vyplývajúceho z ,

Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...»

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:

„Úlohou znalca z odboru zdravotníctva, odvetvie klinická a forenzná psychológia je

na podklade určenia osobnostných, symptomatických (kriminogénnych) a spoločenských

(sociálnych) faktorov poskytnúť súdu len závery pre vyhodnotenie páchateľa. No ako je to

z vyššie uvedených vyjadrení znalkyne zrejmé a jasné, táto znalkyňa nad rámec svojho

znaleckého posudku moju osobu obvinila, obžalovala a zároveň aj odsúdila...

... no ani odvolací súd v uznesení z 10.11.2011, ale ani dovolací súd v uznesení

z 03.03.2014 sa absolútne nevyjadrovali, a vôbec sa nevysporiadali s namietanou

skutočnosťou, že znalkyňa v znaleckom posudku a vo výpovedi na hlavnom pojednávaní

ustálila a opisovala celý priebeh skutku, vyhodnocovala dôkazy v snahe podporiť vlastný

znalecký záver...“

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti formuluje námietky proti nezúčastnenej osobe,

ktorá bola prítomná na rekognícii vykonanej v prípravnom konaní a pri úkone vydania veci,

ako aj proti nezúčastneným osobám prítomným na sťažovateľom označených výsluchoch

v prípravnom konaní. Sťažovateľ ako nezákonný, účelový a zmanipulovaný označuje aj

postup špecializovaného trestného súdu na hlavnom pojednávaní konanom 6. júna 2011,

keď podľa jeho tvrdenia došlo k ďalšej rekognícii potom, čo bola verejnosť prostredníctvom

médií oboznámená s jeho výzorom a hlasom.

Namietané porušenie svojich práv sťažovateľ odôvodňuje ďalej v sťažnosti takto:

«Špecializovaný trestný súd ako i Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že

moju vinu má za preukázanú i napriek mnou uvádzaných vyššie uvedených pochybností,

rozporov v dôkaznej situácii, a to ako v priebehu súdneho konania, tak i v odôvodnení

odvolania, avšak súd odmietol mnou navrhované dôkazy realizovať, nevykonal žiadny dôkaz

navrhovaný mojou obhajobou...

... poukazujem na hrubé porušenie práv na obhajobu, ktorého sa dopustil

vyšetrovateľ tým, že neupovedomil včas môjho advokáta o výsluchu, kedy dňa 23.08.2010

o 11.44 hod. (č. l. 221) poslal mail môjmu advokátovi, kde mu oznamoval, že bude vykonaný

úkon – výsluch dňa 24.08.2010 (nasledujúci deň) o 10.00 hod., pričom nebolo umožnené

môjmu právnemu zástupcovi primeraný čas na prípravu spomínaného úkonu. Tým, že s ním

včas neprejednal vyšetrovateľ termín úkonu, nepredišiel možnej kolízii termínu hlavných

pojednávaní, resp. iných už dávnejšie zaknihovaných úkonov môjho obhajcu a týmto

konaním hrubo porušil moje právo na obhajobu podľa ,

Listiny a čl. 6 ods. 3 Dohovoru...

Nakoľko mi na hlavnom pojednávaní minimálne dňa 02.08.2011 nebola poskytnutá

možnosť podľa minimálne po troch výpovediach, považujem toto

hlavné pojednávanie v rozpore s , a teda protizákonné, nakoľko ide

o podstatnú chybu konania...

Najvyšší súd ako súd odvolací na moje obhajobné argumenty vo svojom uznesení

z 10.11.2011 uvádza (str. 7 ods. 5) „... absolútne vylučuje obhajobnú argumentáciu

obžalovaného Š. K., navyše keď tento v celom doterajšom priebehu trestného konania

nepredložil ani jeden jediný dôkaz svedčiaci o hodnovernosti tej verzie skutkového deja,

ktorú predniesol v rámci svojich obhajobných tvrdení,“ a (str. 7 ods. 6) „obžalovaný Š. K.

v priebehu celého dokazovania v rámci prípravného konania nevypovedal, a to konkrétne

pri výsluchoch konaných za prítomnosti jeho zvoleného obhajcu, konkrétne 11. júla, 12. júla

a 14. júla 2010, 4. novembra a 11. novembra 2010 a 25. januára, pričom po prvýkrát

predniesol vyššie uvedenú obhajobnú argumentáciu až po podaní obžaloby 6. apríla 2011

pri rozhodovaní špecializovaného trestného súdu o jeho ďalšom trvaní väzby potom, čo sa

v podstate po skončení vyšetrovania kompletne oboznámil s dôkaznou situáciou v rámci

preštudovania vyšetrovacieho spisu...“ teda považujem vyjadrenia špecializovaného

trestného súdu a Najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v rozpore s právom na obhajobu

a v rozpore so zásadou prezumpcie neviny...

Odvolací súd na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.11.2011 doplnil a poukazoval

na dôkaz, ktorý vytvoril a doplnil práve odvolací súd...

V tomto smere však poukazujem na skutočnosť, že uvedená veta označovaná ako

moje obhajobné tvrdenie neexistuje, túto vetu a tieto slová som v žiadnom mojom vyjadrení

ani výpovedi neuvádzal, miesto „pri moste medzi obcami N. a I.“ ani neexistuje, pričom ja

som uvádzal most medzi obcou I. a H., čo je úplne iná oblasť ako oblasť uvádzaná

odvolacím súdom, pričom takto pozmenená veta označovaná ako moje obhajobné tvrdenie

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní...

... zbraň – brokovnica, kaliber 16, výrobného čísla 5633 ustálená prvostupňovým

súdom a odvolacím súdom ako vražedná zbraň, bola zlikvidovaná ešte pred skutkom, teda

jedná sa o nezákonný dôkaz a nezákonne vykonaný dôkaz, preto znalecký posudok

KEÚ PZ BA č. p. PPZ-10325/KEU-BA-EXP-2010 vypracovaný na základe uvedeného

nezákonného dôkazu, je tiež nezákonný, nakoľko dôkaz získaný v rozpore so zákonom

prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza

z obsahu nezákonne získaného dôkazu...

... mám za to, že právne závery tak Špecializovaného trestného súdu v rozsudku

z 04.08.2011, ako aj Najvyššieho súdu v uznesení z 10.11.2011 sú v extrémnom rozpore

s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami z nich vyplývajúcimi, resp. z nich v žiadnej

možnej interpretácii odôvodnení súdnych rozhodnutí nevyplývajú, a preto rozsudok

z 04.08.2011 v spojení s uznesením z 10.11.2011 sú arbitrárne a nepreskúmateľné...

V mojom prípade sa však subjektívna stránka, úmysel ako ani motív orgánmi činnými

v trestnom konaní ako ani súdmi nepreukázala, a ani sa nemohla preukázať lebo

neexistuje...»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. PK a jeho

rozsudkom z 04.08.2011, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 10.11.2011 a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 03.03.2014 porušili právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa

na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo

sťažovateľa na neodňateľnosť zákonného sudcu, právo sťažovateľa na rozhodnutie o vine

a treste v súlade s konaním ustanoveným zákonom vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1,

, , , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. PK a jeho

rozsudkom z 04.08.2011, Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 10.11.2011 a Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesením sp. zn. z 03.03.2014 porušili právo sťažovateľa

na rozhodnutie o vine a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom

vyplývajúce z , Listiny základných

práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd .

3. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. PK a jeho

rozsudkom z 04.08.2011, Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 10.11.2011 a Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesením sp. zn. z 03.03.2014 porušili právo sťažovateľa na

rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa mať primeraný čas a

možnosti na prípravu obhajoby, právo sťažovateľa na obhajobu, prezumpciu neviny

sťažovateľa a práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti

sebe vyplývajúce z , , , Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 2, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv

a slobôd, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

4. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. PK a jeho

rozsudkom z 04.08.2011, Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 10.11.2011 a Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesením sp. zn. z 03.03.2014 porušili právo sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa na zákonné a preskúmateľné súdne

rozhodnutie, právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním

ustanoveným zákonom, prezumpciu neviny sťažovateľa a právo sťažovateľa nebyť odsúdený

za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa

vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom vyplývajúce z čl. 46 ods. 1,

, , , , ,

čl. 39, čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 7 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK z 04.08.2011

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10.11.2011 sa v odsudzujúcej časti zrušuje vo výrokoch o vine, treste, spôsobe jeho

výkonu a náhrade škody a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie

konanie.

6. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 03.03.2014 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie

konanie.

7. Zrušujú sa aj ďalšie výroky, ktoré majú v odsudzujúcom výroku o vine rozsudku

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK z 04.08.2011 v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10.11.2011 svoj podklad.

8. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby neodkladne prepustil

sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.

9. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 50.000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť spoločne

a nerozdielne Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či existujú

dôvody uvedené v , ktoré by mohli brániť jej prijatiu na

ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49

a a 3 a , a 2, a a 3 listiny,

ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru označenými

rozhodnutiami špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za

nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 39 listiny iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.

Podľa čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa pokladá za

nevinného, kým sa právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nevysloví jeho vina.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si

obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,

v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť

v čase spáchania trestného činu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

a 2, a a 3 a podľa , a 2, a

ods. 2 a 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru

postupom špecializovaného trestného súdu a jeho rozsudkom zo 4. augusta 2011

a uznesením najvyššieho súdu z 10. novembra 2011

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami

špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ

má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu

túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči

napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom

na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho

základných práv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené

najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu. Najvyšší súd vo veci o podanom odvolaní

sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. z 10. novembra 2011. Najvyšší súd

ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa

bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Toto isté sa však týka aj konania pred odvolacím súdom, pretože sťažovateľ uplatnil

vo svojom dovolaní proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

rovnaké námietky ako následne v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, pričom ich

subsumoval pod dovolacie dôvody vymedzené v príslušných ustanoveniach Trestného

poriadku. O dovolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd (a aj

rozhodol svojím uznesením z 3. marca 2014). Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o námietkach

sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 10. novembra 2011.

Z uvedených dôvodov musel ústavný súd odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti napadnutému

rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu a uzneseniu najvyššieho súdu z 10. novembra

2011, pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

a 2, a a 3 a podľa , a 2, a

ods. 2 a 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru

uznesením najvyššieho súdu z 3. marca 2014

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv aj uznesením najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu z 3. marca 2014 predovšetkým z dôvodu, že tento neodstránil podľa jeho

tvrdenia pochybenia prvostupňového a odvolacieho súdu, čím sa stal sám porušovateľom

označených práv, ako aj z dôvodu nedostatočného a podľa názoru sťažovateľa aj

svojvoľného a nezrozumiteľného vysporiadania sa s jeho námietkami uplatnenými

v dovolacom konaní.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia z 3. marca 2014 predovšetkým uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil, že dovolanie je

prípustné (, ), bolo podané oprávnenou osobou (

ods. 2 písm. b) ), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny

opravný prostriedok podať (, ), ale súčasne po preskúmaní veci

zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je

zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa ( ).

Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

dovolacieho dôvodu uvedeného v Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie

len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale

v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide

o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,

ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti

podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa

širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna

opravná inštancia. Dôvody dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie

rozsudku v odvolacom konaní - podstatne užšie.“

Vo vzťahu ku konkrétnym námietkam sťažovateľa, ktoré sú aj obsahom podanej

sťažnosti, najvyšší súd v odôvodnení uznesenia z 3. marca 2014 uviedol:

«Obvinený Š. K. uplatnil dovolací dôvod podľa , podľa

ktorého je dovolanie možné podať aj vtedy, keď súd rozhodol v nezákonnom zložení. Senát

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v zložení predsedu senátu JUDr. J. Š. a členov

senátu JUDr. V. P. a Mgr. I. M. rozhodol o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby na

neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011. Následne konal senát 2T uvedeného súdu v zložení

predsedu senátu JUDr. J. Š. a jeho členov JUDr. R. S. a Mgr. I. M., ktorému bola vec

pridelená náhodným výberom pomocou technických prostriedkov (č.l. 1920). Sudca JUDr.

V. P. len zastupoval neprítomnú členku tohto senátu JUDr. R. S. na rozhodovaní o ďalšom

trvaní väzby obvineného Š. K. v súlade s pravidlami na zastupovanie senátov-sudcov

v zmysle Rozvrhu práce Špecializovaného trestného súdu v Pezinku na rok 2011.

Dovolací súd dospel k záveru, že tento postup prvostupňového súdu je v súlade

s ústavne garantovaným právom uvedeným v , v zmysle ktorého nikoho

nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Ide o zásadu, ktorá v demokratickom právnom

štáte predstavuje jednu z garancií nezávislého a nestranného súdneho rozhodovania.

Uplatňovanie tejto zásady má zabezpečiť občanovi, aby ochranu jeho právam poskytol

sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby

ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne

príslušný.

Predmetná ústavná zásada bola premietnutá i do o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov konkrétne do jeho ustanovenia § 3 ods. 3, podľa

ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol

určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o

prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia

určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Podľa odseku 4 uvedeného

ustanovenia zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s

rozvrhom práce.

Za zákonného sudcu v zmysle citovaného ustanovenia treba považovať sudcu, ktorý

spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol natrvalo alebo

dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený na

prerokovanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu. Rozhodovanie

každej veci príslušným (zákonným súdom a sudcom) je preto neodmysliteľnou podmienkou

spravodlivého procesu. Z uvedeného vyplýva, že základné právo na zákonného sudcu nie je

vyčerpané len zákonným vymedzením vecnej a miestnej príslušnosti súdu ale súčasťou tohto

práva je i zásada prideľovania súdnej agendy, v určovaní zloženia jednotlivých senátov

na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce príslušného súdu.

Právo na zákonného sudcu v zmysle , resp. Listiny

základných práv a slobôd je potrebné vykladať a uplatňovať aj v kontexte ďalších aspektov

práva na súdnu a inú ochranu podľa a nasl. , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 Dohovoru. Najmä je potrebné dbať o to, aby aj v týchto prípadoch bol

postup všeobecného súdu v súlade so základným právom na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v zmysle , resp. v primeranej lehote v zmysle

ods. 1 Dohovoru (bližšie pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. decembra

2003, sp. zn. ).

Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

vo vzťahu k rozhodovaniu súdov o väzbe konštatoval, že je potrebné, aby súdy v takomto

konaní postupovali s osobitným urýchlením, pričom táto osobitná rýchlosť pri posudzovaní

prípadu, na ktorú má držaný vo väzbe právo, nemôže byť na ujmu úsilia sudcov plniť svoju

úlohu s náležitou starostlivosťou (bližšie pozri rozsudky ESĽP vo veci Toth proti Rakúsku

z 12. decembra 1991, ods. 67, Assenov proti Bulharsku z 28. októbra 1998, ods. 154,

W. proti Švajčiarsku z 26. januára 1993, ods. 30, ods. 40).

Keďže väzba je trestno-procesný inštitút, ktorým sa najintenzívnejšie zasahuje

do základných občianskych práv a ľudských slobôd, je potrebné v tomto konaní (pri

rozhodovaní o väzbe, ako aj o jej ďalšom trvaní), uplatniť zásadu rýchlosti trestného

konania. Orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné väzobné veci vybavovať

prednostne a urýchlene ( ), pričom následkom nedodržanie lehôt

stanovených zákonom je prepustenie obvineného na slobodu.

Rešpektujúc uvedené zásady je potrebné zdôrazniť, že súd v danom prípade pri

rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby obvineného, postupoval bez zbytočných prieťahov

v lehotách stanovených zákonom rozhodujúc v zákonom zložení senátu v súlade

s pravidlami na zastupovanie podľa rozvrhu práce, preto dovolací dôvod podľa § 371 ods.

1 písm. b) porušený nebol.

Porušenie práva na obhajobu je závažnou, resp. podstatnou chybou konania.

Dovolací dôvod podľa je však koncipovaný oveľa užšie, nie je

ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva

„zásadným spôsobom“.

Pri posudzovaní, či v tom-ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo

obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné

vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu

je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj

všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na ne v konaní a pri

rozhodovaní prihliadalo. Vychádzajúc z toho, právo na obhajobu zahŕňa viacero

komponentov a dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní

ustanovení o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov

smerujúcich k rozhodnutiu vo veci bez prítomnosti obhajcu a pod.

Práva zaručené , ako aj Dohovoru má obvinený od okamihu

vznesenia obvinenia a v nezmenenom rozsahu sa priznávajú aj obžalovanému, odsúdenému,

a to až do právoplatnosti súdneho rozhodnutia (bližšie pozri nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 13. júla 2000, sp. zn. ). Účelom obhajoby je ochrana

záujmov občana, ktorý sa stal obvineným, aby boli včas zistené skutočnosti, ktoré ho

zbavujú viny alebo zmierňujú jeho vinu. Obhajoba takto prispieva k náležitému objasneniu

skutkového stavu a správnemu rozhodnutiu vo veci. Postavenie obvineného ako strany

v trestnom konaní je posilnené aj jeho právom na obhajobu za pomoci obhajcu - advokáta.

Uplatnenie práva na obhajobu však nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého

rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva na obhajobu je

poskytnutie príležitosti brániť sa voči obvineniu zo spáchania trestného činu.

V rozhodovanej veci obvinený videl porušenie jeho práva na obhajobu zásadným

spôsobom aj v tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k vykonaným dôkazom na hlavnom

pojednávaní konanom 2. augusta 2011 v zmysle . Zo zvukového

záznamu z predmetného pojednávania (č.l. 2316, zv. 10) je potrebné konštatovať, že

po výsluchu znalkýň Mgr. O. P., Mgr. J. B. a PhDr. E. F. mal síce obvinený s obhajcom

možnosť klásť im otázky, čo aj využil, avšak predseda senátu sa obvineného K. po vykonaní

týchto dôkazov neopýtal, či sa k nim chce samostatne vyjadriť (ani žiaden člen senátu). Na

druhej strane je treba poukázať aj na tú skutočnosť, že mu táto možnosť nebola nijakým

spôsobom odopretá a po predložení vecných dôkazov nevyužil možnosť sa samostatne

vyjadriť. Zo strany súdu ide o nedostatok, ktorým však nedošlo k ujme práva na obhajobu

zásadným spôsobom v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu.

Skutočnosť, že o úkonoch v trestnom konaní bol vyrozumený obhajca Mgr. M. O. len

prostredníctvom e-mailovej komunikácie bez jeho predchádzajúcej dohody

s vyšetrovateľom, nenapĺňa dovolací dôvod podľa , tak ako si

to predstavuje obvinený Š. K.

Právo obvineného na obhajobu je porušené (aj vtedy), ak jeho obhajca nebol riadne

upovedomený o výsluchu svedka, hoci o ňom mal byt' upovedomený a tento úkon bol

vykonaný v jeho neprítomnosti. Obvinený, resp. jeho obhajca, musí mať vždy reálnu

možnosť realizovať svoje právo na obhajobu a je len na ňom, či ho využije. Obvinený tak

môže urobiť až potom, ako bol riadne upovedomený o čase a mieste vykonania výsluchu

svedka, tak ako to bolo v danom prípade. Na vykonanie predmetného výsluchu nie je

potrebná dohoda orgánov činných v trestnom konaní s obvinenými, prípadne ich obhajcami

o tom, či miesto a čas vykonávaného úkonu vyhovuje potrebám obhajoby. Elektronická

komunikácia prostredníctvom e-mailu zodpovedá požiadavkám ustanovenia § 213 ods. 3

a vzhľadom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti je zároveň aj primeraným

prostriedkom orgánov činných v trestnom konaní notifikácie o úkonoch vykonávaných

v prípravnom konaní obhajcom obvinených.

Dovolací súd považuje za potrebné v súvislosti s argumentáciou obvineného Š. K.

týkajúcej sa nedostatočného vysporiadania s jeho obhajobou a výpoveďou uviesť, že

súčasťou práva na spravodlivý proces je skutočne i právo obvineného na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je

možné uvedené právo vykladať tak, že zaručuje právo obvineného na také rozhodnutie súdu,

ktoré zodpovedá jeho predstavám. Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky

vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza, že uvedené právo nespočíva v tom, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na tie

argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní a rovnako tak preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na

spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že v

dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu,

a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne a právne

závery súdu prvého stupňa.

Neprípustným v dovolacom konaní je aj namietanie nevykonania navrhnutých

dôkazov, prípadne nedostatočné odôvodnenie ich zamietnutia, tak ako tvrdí obvinený,

pretože ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce

povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným

návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho

odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, avšak nemožno úspešne

podať dovolanie z dôvodu podľa na podklade toho, že sa

návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo, tak ako to bolo v danom prípade. Právo

na obhajobu obvinených nemôže byť porušené ani tým, že súd, vychádzajúc zo zásady

voľného hodnotenia dôkazov hodnotí dôkazy ináč, než je predstava obvineného alebo inej

strany v konaní.

Dovolací dôvod podľa mal byť podľa názoru

obvineného naplnený tým, vo veci konal sudca JUDr. J. Š., ktorý mal byť vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania. V tejto súvislosti upozornil na to, že tento sudca

mohol byť ovplyvnený tým, že sa mohol poznať so zosnulým B. prostredníctvom svojho otca

- bývalého primátora...

Uvedené ustanovenie v záujme zabezpečenia dôvery verejnosti

v nestrannosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu vylučuje z vykonávania

úkonov trestného konania ten orgán, u ktorého mohli vzniknúť pochybnosti o jeho

nezaujatosti. Tieto dôvody spočívajú v okolnostiach, ktoré charakterizujú pomer úradnej

osoby k prejednávanej veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich

zástupcom, splnomocnencom a obhajcom.

Pomerom k prejednávanej veci treba pritom rozumieť určitú zainteresovanosť

orgánu trestného konania na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie. Pomerom orgánu

trestného konania k osobám uvedeným v sa rozumie vzťah tohto orgánu

k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže vo verejnosti vyvolať pochybnosti o jeho

nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania.

Uplatnenie tohto inštitútu teda prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia takéhoto

vzťahu, resp. pomeru preukázaná. K vylúčeniu sudcu z vykonávania úkonov trestného

konania z dôvodu pomeru k takým osobám môže v uvedenom prípade dôjsť len vtedy, ak

vzťah k týmto osobám je takej vnútornej kvality a intenzity, že sudca nie je spôsobilý

rozhodovať nestranne a nezávisle alebo by sa takým mohol javiť navonok.

V rozhodovanej veci sa však takéto okolnosti nezistili a skutočnosti nemožno

dovodzovať len z hypotetickej domnienky obvineného, že sa predseda senátu

prostredníctvom svojho otca z titulu jeho funkcie (bývalý primátor...) poznal s poškodeným

B. Sama skutočnosť, že by aj predseda senátu v minulosti prichádzal do styku s

poškodeným, neodôvodňuje automaticky ešte jeho vylúčenie z vykonávania procesných

úkonov pre jeho pomer k osobám, ktorých sa úkon priamo týka bez toho, že by sa v tomto

smere nezistili okolnosti svedčiace o užšom priateľstve, o inej kvalite než by bol bežný

vzťah, ktorý by odôvodňoval jeho vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania.

Navyše v tomto smere ide iba o tvrdenie obvineného, ktoré nie je podložené žiadnymi

konkrétnymi skutočnosťami.

Dovolanie možno podať aj vtedy, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom ( ). V tejto

súvislosti obvinený namietal znalecký posudok, nepribratie dvoch znalcov v zmysle § 142

ods. 1 , prítomnosť PhDr. A. S. na rekognícii, pribratie por. L. N. a npor. Mgr. Č.

ako nezúčastnených osôb k výpovediam niektorých svedkov, rekogníciu na hlavnom

pojednávaní 6. júna 2011, dôkaz odvolacieho súdu vykonaný nezákonne na neverejnom

zasadnutí konanom 10. novembra 2011, nezaistenie niektorých dôkazov v jeho prospech

a vražednú zbraň, ktorá mala byť v roku 2000 znefunkčnená a znehodnotená.

Podľa za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže prispieť na

náležité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle citovaného

ustanovenia, treba považovať jednak splnenie formálnych, t.j. procesných podmienok

vyžadovaných alebo iným osobitným zákonom na vykonanie

konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t. j. aby

úkon- použitý dôkazný prostriedok na vykonanie resp. získanie dôkazu bol zameraný na

zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť.

Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa rekognície obvineného v prípravnom konaní

a prítomnosti PhDr. A. S. ako nezúčastnenej osoby na tejto rekognícii, ako aj k právnym

záverom znalkyne PhDr. E. F. a namietanému znaleckému posudku, je potrebné

konštatovať, že sa nimi odvolací súd v do statočnom rozsahu zaoberal, a preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd dovolací v tomto smere na predmetné odôvodnenie odkazuje.

Dovolací súd pri posudzovaní námietky obvineného Š. K. nevylúčenia verejnosti

z hlavných pojednávaní a „rekognícii jeho osoby ako páchateľa“ svedkami I. B., T. P.

a Mgr. E. C. na hlavnom pojednávaní konanom 6. júna 2011 po zverejnení jeho tváre

a hlasu v médiách predovšetkým konštatuje, že v danom prípade nešlo o rekogníciu v zmysle

, ale o identifikáciu obvineného svedkami v rámci ich výpovedí na hlavnom

pojednávaní, ktorá korešpondovala s ich predchádzajúcimi opismi páchateľa skutku.

Svedkovia zhodne a bez akýchkoľvek pochybností spoznali na predmetnom hlavnom

pojednávaní obvineného ako muža, ktorého videli v čase vraždy. V tomto smere je treba

poukázať aj na tú skutočnosť, že poškodená I. B. uviedla už na rekognícii v prípravnom

konaní, že sa jej na páchateľa podobajú muži na fotografiách číslo 2 (dovolateľ) a 4,

pričom tak ako konštatoval už odvolací súd, je potrebné poukázať na veľkú podobnosť

medzi týmito dvoma osobami. K fotorekognícii vykonanej svedkyňou B. treba pre úplnosť

uviesť, že i keď zákon z dôvodu dôkaznej hodnoty preferuje tzv. rekogníciu „in natura“,

zároveň však nevylučuje vykonanie rekognície len na základe fotografie poznávanej osoby.

Takýto postup vykonania opoznávania je lege artis a nie je možné z neho vyvodiť

nezákonnosť postupu orgánov prípravného konania.

Verejné súdne konanie predstavuje základnú zásadu zakotvenú v čl. 6 ods. 1

Dohovoru, pričom verejný charakter súdneho procesu chráni procesné strany v trestnom

konaní pred tajným výkonom spravodlivosti bez verejnej kontroly, je jedným z prostriedkov

k udržaniu dôvery v súdny systém a prispieva aj k výchovnému pôsobeniu nielen

na páchateľa trestného činu, ale aj na verejnosť (generálna a individuálna prevencia).

Vzhľadom na uvedené k vylúčeniu verejnosti musí dochádzať len v odôvodnených

prípadoch. Za podmienky, že média neprekročia hranice stanovené za účelom riadneho

výkonu spravodlivosti, zhrnutie súdnych konaní, vrátane komentárov a verejných diskusií,

prispievajú k povedomiu o týchto konaniach a výchovnému pôsobeniu na spoločnosť a sú

zlučiteľné s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Účastník konania má právo na verejné konanie,

ale nemá právo na neverejné konanie, a tak súd v záujme spravodlivosti môže toto „vzdanie

sa práva“ neakceptovať.

Pokiaľ obvinený v dovolaní namietal správnosť vykonania znaleckého dokazovania

v tom smere, že neboli pribratí dvaja znalci z odboru psychológia v zmysle § 142 ods. 1

, dovolací súd aj v tejto otázke zastáva opačné stanovisko a je toho názoru, že

vzhľadom na to, že nešlo o objasnenie skutočnosti obzvlášť zložitej, postačilo pribratie

jedného znalca do trestného konania. Navyše ide o otázku, ktorú je v konkrétnom prípade

oprávnený posúdiť a rozhodnúť o nej výhradne príslušný orgán činný v trestnom konaní,

resp. vyšetrovateľ.

V nadväznosti na informáciu z Ústredného skladu Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky v Slovenskej Ľupči, Ministerstva obrany Českej republiky, zo zápisu o prehliadke

výzbrojného materiálu určeného na vyradenie (č. p.: VS-147-26/EO-1-2000) spolu

s prílohou, vážneho lístku - šrot od externých dodávateľov č. 102799 zo spoločnosti

Železiarne Podbrezová a.s. z 1. decembra 2000 (zbraň mala byť zlikvidovaná) je potrebné

uviesť, že dotknutá zbraň fyzicky zlikvidovaná nebola, keďže sa dostala do dispozície

páchateľa a ku vražde preukázateľne došlo jej použitím; nie je teda relevantné skúmať

históriu uvedenej zbrane.

Zo zápisnice z verejného zasadnutia odvolacieho súdu konaného 4. augusta 2011

vyplýva, že obvinený sa po oboznámení listinných dôkazov čítaním, a to faktúry č. 11/010,

faktúry za pomník a náčrtu mapy H. a jeho bezprostredného okolia stiahnutý

z prehľadávača Google, ako aj prehľadu trasy z N.-H., I.- H., H.-K., nevyjadril (č.l. 2405,

zv. 10). Predseda senátu mu na záver udelil slovo na konečný návrh a obvinený K. zároveň

predložil dovolaciemu senátu doplnenie odvolania. Tvrdenie obvineného Š. K. o tom, že mu

predseda senátu neumožnil v zmysle sa vyjadriť k vyššie uvedenému

dôkazu, preto nie je možné akceptovať.

Po preskúmaní spisového materiálu dovolací súd zistil, že ide o dôkaz, ktorý bol

vykonaný v súlade so zákonom. Nad rámec konania o dovolaní je potrebné v tomto smere,

v súlade s okolnosťami uvádzanými obvineným, poukázať na nepresnosť formulácie

v odôvodnení odvolacieho súdu (str. 10 druhostupňového uznesenia), obhajobného tvrdenia

Š. K. o údajnom stretnutí s páchateľom skutku 9. júla 2010 pri moste medzi obcami „N.

a I.“, namiesto správnej formulácie „N. alebo I.“ (str. 7 prvostupňového rozsudku), pretože

aj zo samotného opisu obvineného vyplýva, že malo ísť o bližšie neurčené miesto pri malom

moste za H. pri obci N. alebo I. (č.l. - 2306, zv. 10). Nič to však nemení na skutočnosti,

že náčrty máp H. a okolia (č. l. 2396-2399, zv. 10) a najmä trasy I. – H. z prehľadávača

Google sú dôkazy vykonané zákonným spôsobom.

Neobstojí ani tvrdenie obvineného, že súdy postupovali v rozpore so zásadou

in dubio pro reo, a že nezabezpečili do spisu aj dôkazy svedčiace v jeho prospech. Je na

rozhodnutí súdu konajúceho vo veci, aké dôkazy v konaní vykoná a ktoré dôkazy, aj keď sú

procesnou stranou navrhované, nevykoná. Námietky v tomto smere môže procesná strana

uplatniť v rámci odvolacieho konania. Skutkové zistenia (v tomto smere aj hodnotenie

vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné

a tento nemôže na nich nič meniť. Dovolací súd sa môže iba zaoberať otázkou, či súdmi

prvého a druhého stupňa zistený skutkový stav je správne kvalifikovaný podľa príslušných

ustanovení osobitnej časti .

Dovolací dôvod podľa pripúšťa iba právne námietky

vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Podstatou správnej

právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť

a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu

skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti . Len opačný

prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i) . Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd

povinný prezumovať.

Zákonná formulácia tohto dovolacieho dôvodu vyjadruje, že dovolanie je určené na

nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom

posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva. To znamená, že

s poukazom na dovolací dôvod uvedený v s. 1 písm. i) ako už bolo uvedené,

nie je možné domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie

založené. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových

zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.

Podľa názoru dovolateľa nebola naplnená objektívna a subjektívna stránka a subjekt

skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2

písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. c) Tr. zák., resp., že nebol naplnený zákonný

znak surovým alebo trýznivým spôsobom; ďalej poukázal na to, že nebol preukázaný jeho

úmysel ani motív.

Záver o tom, či je preukázané zavinenie v zmysle a v akej forme, je

síce záverom právnym, avšak ten sa musí zakladať na skutkových zisteniach súdu

vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Dovolací súd nezistil dôvod na pochybnosti

o správnosti právneho názoru súdu prvého i druhého stupňa v tomto smere.

Rovnako tak ustanovenie § 138 písm. c) Tr. zák. bolo aplikované správne, dovolacie

námietky obvineného sú len prenosom z jeho predchádzajúceho odvolania proti rozsudku

špecializovaného trestného súdu, s ktorými sa vyporiadal už odvolací súd v napadnutom

uznesení v celom potrebnom rozsahu; Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd

preto len poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia tohto

rozhodnutia, ktorú si osvojuje (č. l. 12-16 druhostupňového rozh.).

Najvyšší súd preto konštatuje, že v dovolaní neboli splnené dôvody podľa § 371

ods. 1 písm. i)

Dovolací súd na záver upozorňuje na ustanovenie , v zmysle

ktorého dovolacie dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť

bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr

v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

Vzhľadom na uplatňovanie obmedzeného revízneho princípu v dovolacom konaní, Najvyšší

súd Slovenskej republiky sa námietkou týkajúcou prítomnosti príslušníkov Policajného

zboru (por. L. N. a npor. Mgr. Č.) pri výpovediach niektorých svedkov, nezaoberal.»

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu z 3. marca 2014 je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené

a nemožno ho považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Ústavný súd

preto považuje predmetné uznesenie z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Keďže podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi uznesením najvyššieho súdu

z 3. marca 2014 a sťažovateľom označenými ustanoveniami , listiny a dohovoru taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný túto časť sťažnosti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014