Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 551/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

17. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., zastúpeného advokátskou

kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s. r. o., Hviezdoslavova 2, Poprad, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva

odoprieť výpoveď podľa rozsudkom Okresného

súdu Trenčín sp. zn. zo 4. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2014

doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva odoprieť výpoveď podľa rozsudkom Okresného súdu Trenčín

sp. zn. zo 4. júna 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom uznaný vinným

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. a), b), c) a d) a 2 písm. c) a e) spáchaného s poukazom na

(správne má byť , pozn.) písm. b) a i) , ktorý mal spáchať spolu

s ďalšími spoluobvinenými, za čo bol podľa za použitia

ods. 2, 3 a 8 a a odsúdený na trest odňatia slobody

vo výmere 12 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia.

Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. O jeho odvolaní rozhodol

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

zo 6. septembra 2012 tak, že ho zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ

dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol

uznesením sp. zn. z 5. decembra 2013 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti rekapituluje argumentáciu, ktorú uplatnil pred

všeobecnými súdmi. Poukazuje na to, že spôsob vykonania dôkazu oboznámenia sa

s telefonickými rozhovormi považuje za dôkaz vykonaný nezákonným spôsobom, pretože

okresný súd hovory prehral na niekoľkých hlavných pojednávaniach v rýchlom slede

za sebou bez toho, aby bolo zrejmé, o ktorých účastníkov hovoru ide, kedy sa daný hovor

uskutočnil, a tiež bez toho, aby sa prítomní účastníci na hlavnom pojednávaní mohli

k obsahu hovoru vyjadriť.

Sťažovateľ ďalej namieta záver okresného súdu o tom, že mal byť

spoluorganizátorom organizovanej skupiny v danej trestnej veci. Tento svoj záver okresný

súd žiadnym hodnoverným spôsobom nepodložil.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že odsúdený R. B. pred okresným súdom nevypovedal

a okresný súd jeho výpoveď iba prečítal, na základe čoho možno jeho výpoveď považovať

za nepriamy dôkaz, ktorý sám osebe nemôže byť hlavným podkladom na odsúdenie

sťažovateľa.

Ďalej sťažovateľ napáda záver okresného súdu a krajského súdu o tom, že v jeho

prípade malo ísť o rozsiahlu a závažnú trestnú činnosť, pretože množstvo vyrobenej

a predanej drogy nepostačovalo ani na krytie nákladov na výrobu drogy. Rovnako

nesprávny je podľa sťažovateľa záver okresného súdu a krajského súdu o tom, že išlo

o súvislú systematickú činnosť, pretože aj keď išlo o trestnú činnosť trvajúcu viac ako

6 mesiacov, v páchaní trestnej činnosti bola prestávka minimálne dva a pol mesiaca.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že posledná dodávka drogy bola vyprovokovaná

policajnými agentmi, čo bolo bezdôvodné, keďže policajní agenti už predtým jednu dávku

odobrali.

Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd nesprávne posúdil a právne kvalifikoval

jeho konanie podľa prísnejšej trestnej sadzby, pretože je zrejmé, že skutkové znaky

prísnejšej trestnej sadzby neboli žiadnymi vecnými dôkazmi preukázané, tak ako to

vyžaduje . Vzhľadom na uvedené v napadnutom rozsudku

absentuje relevantné odôvodnenie, čo má za následok porušenie práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa .

Sťažovateľ napokon namieta, že orgánmi činnými v trestnom konaní nebol poučený

o tom, že môže odoprieť výpoveď, keďže spoluobvinenou v trestnom konaní bola aj jeho

manželka. Na základe uvedeného malo dôjsť k porušeniu jeho práva odoprieť výpoveď

podľa .

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutým

rozsudkom okresného súdu bolo porušené jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 1

. Tiež navrhol, aby ústavný súd uznesenie krajského súdu č. k. -2324

zo 6. septembra 2012 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, vrátane zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd

(resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,

ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ). Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (mutatis mutandis , ,

, ).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa ako celok

pôsobí zmätočne, keďže z nej nie je úplne jasné, v čom mali spočívať tvrdené porušenia

jeho práv, resp. čo v sťažnosti považuje za rekapituláciu doterajšieho priebehu trestného

konania pred všeobecnými súdmi a čo predstavuje samotné namietané porušenie jeho práv,

o ktorom by mal ústavný súd konať a rozhodovať.

Ústavný súd ďalej pripomína, že z ustanovenia vyplýva, že

rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý

určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam

a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to tak, že

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa

porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

V už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou

iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ, ktorý bol v konaní pred ústavným súdom

kvalifikovane zastúpený advokátom, namieta porušenie svojich práv napadnutým

rozsudkom okresného súdu, čo vyplýva jednak z obsahu sťažnosti a jednak z jej petitu,

ktorým je ústavný súd viazaný. Vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok okresného súdu bol

predmetom preskúmania krajským súdom v rámci konania o odvolaní, nie je možné, aby

ústavný súd opätovne preskúmaval sťažovateľom tvrdené pochybenia okresného súdu. Preto

musel ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomocí na jej

prerokovanie.

Z obsahu sťažnosti je možné vyvodiť, že sťažovateľ v zvyšnej časti sťažnosti

krajskému súdu vyčítal jeho závery o tom, že v jeho prípade šlo o rozsiahlu a závažnú

trestnú činnosť a taktiež o systematickú trestnú činnosť.

Ústavný súd vo vzťahu k týmto námietkam sťažovateľa konštatuje, že keďže konanie

sťažovateľa naplnilo pojmové znaky obzvlášť závažného zločinu spáchaného aj

závažnejším spôsobom konania a všeobecné súdy ho ako také aj posúdili, nemohlo v tomto

smere dôjsť k porušeniu jeho práv. Na tomto závere by sa nezmenilo nič ani v prípade, ak

by bola druhá dodávka drogy agentom posúdená ako nezákonná, keďže, ako to správne

najvyšší súd uviedol, už prvá dodávka drogy agentom znamenala spáchanie trestného činu

vo väčšom rozsahu.

Rovnako nie je dôvod spochybňovať záver všeobecných súdov o tom, že

u sťažovateľa išlo o systematickú trestnú činnosť, čo vyplýva z vykonaného dokazovania.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu by predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné. Všeobecné súdy záver o tom, že v prípade sťažovateľa šlo o systematickú

trestnú činnosť, založili na vykonaných dôkazoch, z ktorých vyplynulo, že sťažovateľ

(spoločne s ďalšími členmi organizovanej skupiny) sa mal činnosti venovať od roku 2009

do apríla 2011. Túto skutočnosť sťažovateľ žiadnym hodnoverným spôsobom nenapadol,

a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014