Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 282/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej

a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti

HOME and STYLE, s. r. o., Karpatská 3, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom

Gorejom, Advokátska kancelária GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného

v a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 28. februára 2014 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti HOME and STYLE, s. r. o., na súdnu

ochranu zaručené v , základné právo na rovnosť

účastníkov v konaní zaručené v a právo

na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 28. februára 2014 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 28. februára 2014

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti HOME and STYLE, s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov

právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov),

ktorú j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu

JUDr. Romana Goreja do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -13 zo 4. júna 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti

HOME and STYLE, s. r. o., Karpatská 3, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní zaručeného v a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. februára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Košice I

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa žalobou podanou 4. júla 2012

žalobca (obchodná spoločnosť R. spol. s r. o., ďalej len „žalobkyňa“) domáhala

od sťažovateľky zaplatenia sumy 1 143,86 € z titulu náhrady škody, ktorá mala žalobkyni

vzniknúť v dôsledku toho, že sťažovateľka jej v zmysle zmluvných dojednaní uvedených

v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí zo 14. októbra 2010 (ďalej len „zmluva

o podnikateľskom nájme“) nevrátila predmet nájmu (tzv. vibračnú nohu, pozn.). Obranná

argumentácia sťažovateľky spočívala v tvrdení, že predmet nájmu žalobkyni nevrátila

z dôvodu, že tento jej bol odcudzený, za čo musí znášať zodpovednosť samotná žalobkyňa,

pretože v zmysle „Základných podmienok podnikateľského nájmu stavebnej mechanizácie

a príslušenstva“ (ďalej len „podmienky podnikateľského nájmu“), ktoré boli

neoddeliteľnou súčasťou dotknutej zmluvy o podnikateľskom nájme zo 14. októbra 2010,

a to konkrétne v zmysel ich čl. IX sa žalobkyňa ako prenajímateľka sama zaväzovala poistiť

predmet nájmu aj proti krádeži, takže podľa sťažovateľky si žalobkyňa mala z tohto titulu

uplatniť nárok na náhradu škody z titulu krádeže od poisťovne. Okrem toho sťažovateľka

poukázala aj na skutočnosť, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa

preukázania výšky ňou uplatnenej škody.

Stotožniac sa s tvrdeniami žalobkyne, podľa ktorej v čl. IX podmienok

podnikateľského nájmu síce vyhlásila, že zariadenie, ktoré bolo predmetom nájmu, má

zmluvne poistené, avšak v zmysle výluk z tohto poistenia mali byť vylúčené „... vzniknuté

straty každého druhu....“, pričom za takúto „stratu“ bolo potrebné podľa žalobkyne

považovať aj krádež, za ktorú mal v plnom rozsahu niesť zodpovednosť nájomca, t. j.

v danom prípade sťažovateľka, ktorá mala zmluvnú povinnosť sama si zodpovednosť

za tieto „straty“ pripoistiť, okresný súd rozsudkom sp. zn. z 1. marca 2013

žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 28. februára 2014 označený rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny

potvrdil.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozhodnutia

krajského súdu, ktorý sa podľa nej rovnako ako pred ním aj okresný súd ústavne

neudržateľným spôsobom vysporiadal so zmluvným dojednaním uvedeným v čl. IX

dotknutej zmluvy o podnikateľskom nájme. Podľa označeného zmluvného dojednania totiž

žalobkyňa v postavení prenajímateľa vyhlásila, že prenajímané zariadenie má zmluvne

poistené, pričom vo výlukách z tohto vyhlásenia bolo uvedené, že poistenie sa nevzťahuje

okrem iného ani „... na vzniknuté straty každého druhu, vrátane ušlého zisku, pokút, mánk,

strát vzniknutých z omeškania ...“, za ktoré (straty) tak mala niesť zodpovedať v plnej miere

sťažovateľka v postavení nájomcu, ktorá tak mala zabezpečiť a uhradiť pripoistenia

nad rámec už uvedeného poistenia. Z uvedenej zmluvnej formulácie tak podľa sťažovateľky

ani vzhľadom na tam uvedený demonštratívny výpočet strát, ktoré sú ekonomickej povahy,

nemožno vyvodiť, žeby sa pod uvedenou stratou mala rozumieť aj krádež predmetu nájmu,

tak ako to tvrdila žalobkyňa a ako to ustálil aj krajský súd. Inými slovami, podľa

sťažovateľky z uvedenej zmluvnej formulácie nie je možné usúdiť, že by žalobkyňa

v postavení prenajímateľa nemala uzatvorenú poistnú zmluvu aj pre prípad krádeže

predmetu nájmu, resp. inými slovami, sťažovateľka vzhľadom na uvedené zmluvné

dojednanie predpokladala, že žalobkyňa v postavení prenajímateľa mala poistený predmet

nájmu pre prípad jeho odcudzenia, pretože pod „stratu“, ktorá bola vo výnimkách

z poistenia, nemožno podľa sťažovateľky subsumovať krádež, pretože podľa sťažovateľky

ide o úplne odlišný právny inštitút.

Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd sa tiež náležitým spôsobom

nevysporiadal ani s určením, resp. s preukázaním žalobkyňou uplatnenou výškou škody,

pričom v tomto smere sa mal krajský súd uspokojiť iba s tvrdením žalobkyne o hodnote

odcudzeného predmetu nájmu bez skúmania jeho skutočnej hodnoty vzhľadom na uplynutie

časového úseku od jeho zakúpenia do doby odcudzenia, ako aj bez zohľadnenia, že v tomto

období bol predmet nájmu žalobkyňou prenajímaný, a teda bol aj používaný, v dôsledku

čoho sa jeho hodnota znížila.

V uvedených súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla:

«Podstata sporu účastníkov tak spočívala vo výklade pojmu strata použitom v článku

IX ZPP. Žalobca tvrdil, že tento pojem zahŕňa aj odcudzenie predmetu nájmu, Sťažovateľ

naopak, že pojem strata odcudzenie nezahŕňa. Tento záver Sťažovateľ podoprel aj tvrdením,

že žalobca v texte ZPP na viacerých miestach používal oba pojmy (strata aj odcudzenie),

a teda sám medzi týmito pojmami rozlišuje, to jest pojem odcudzenie nesubsumuje

pod pojem strata. Sťažovateľ preto nepovažoval za spravodlivé vykladať pojem „strata“

použitý v ZPP na jeho ťarchu. ...

V čl. IX. druhá veta ZPP sa v súvislosti s obmedzením rozsahu poistenia, ktoré má

zabezpečiť žalobca (prenajímateľ), používa slovné spojenie „straty všetkého druhu“, ktoré

je bližšie špecifikované demonštratívnym výpočtom strát výlučne ekonomickej povahy.

Odcudzenie predmetu nájmu, ani obdobné skutočnosti, ktoré by evokovali možnosť

vzťahovať slovné spojenie „straty všetkého druhu“ aj na odcudzenie, sa v predmetnom

ustanovení ZPP nespomínajú. Výklad všeobecných súdov sa vo svetle demonštratívneho

výpočtu javí ako bezdôvodne extenzívny a pre Sťažovateľa ako účastníka právneho vzťahu,

neočakávateľný.

Krajský súd v Košiciach... doplnil odôvodnenie Okresného súdu Košice I (strana 10

rozsudku Krajského súdu v Košiciach), že podľa jeho názoru slovo „vrátane“ nie je

označením demonštratívneho výpočtu, ale rozširujúceho. Teória práva však rozširujúci

výpočet nepozná (iba taxatívny a demonštratívny) a rozoznáva (popri iných výkladových

metódach) iba tzv. rozširujúci výklad, práve ktorého neodôvodnené použitie Sťažovateľ

Okresnému súdu Košice I vytýkal. Použitie extenzívneho výkladu (na ťarchu Sťažovateľa)

tak Krajský súd v Košiciach neodôvodnil vôbec.

Podľa sa právne úkony vyjadrené slovami

vykladajú podľa ich jazykového vyjadrenia a podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak

táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. S poukazom na uvedené, ak žalobca použil

v návrhu nájomnej zmluvy pojem strata, treba tento pojem vykladať ako strata a nie aj

odcudzenie. Ak žalobca v priebehu konania tvrdil, že pri vyjadrení pojmu strata v článku IX.

ZPP mal na mysli aj odcudzenie, jeho vôľa bola v rozpore s jeho jazykovým prejavom,

pretože pojmy strata a odcudzenie nie sú obsahovo totožné, naopak z hľadiska právneho

významu a následkov s nimi spojených, sa podstatným spôsobom odlišujú. Zatiaľ čo strata

je právnou udalosťou, t.j. právnou skutočnosťou nezávislou od ľudskej vôle, odcudzenie je

protiprávnym úkonom, a teda právnou skutočnosťou závislou od ľudskej vôle. Zároveň

právne predpisy s týmito právnymi skutočnosťami spájajú úplne odlišné právne následky. ...

Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy spôsobom určenia výšky škody, ktorá mala

byť údajne spôsobená žalobcovi, zasiahli do jeho práv... , a to konkrétne:

a) prenosom dôkazného bremena o výške spôsobnej škody zo žalobcu na

Sťažovateľa, ktoré v predmetnom konaní od počiatku zaťažovalo žalobcu,

b) určením výšky škody na sumu 1.143,86 eur bez akéhokoľvek relevantného dôkazu

vykonaného v priebehu súdneho konania, iba na podklade tvrdení žalobcu, resp. výstupov

z jeho účtovníctva, ktoré nemajú žiadnu výpovednú hodnotu o skutočnej výške spôsobenej

škody,

c) nerovným prístupom k účastníkom konania tým, že nekriticky prijali tvrdenia

žalobcu o výške spôsobenej škody, na strane druhej odmietli tvrdenia Sťažovateľa o tom, že

hodnota predmetu nájmu v danom čase neprevyšovala 400,- eur. Pritom je zrejmé, že

nakoľko Sťažovateľ predmet nájmu užíval, vedel zhodnotiť jeho mieru opotrebenia,

pre ktorú je výška škody určená sumou 1.146,86 eur viac ako nereálna,

d) nepreskúmateľným odôvodnením o údajne dlhej životnosti predmetu nájmu, bez

toho, aby sa zaoberali mierou a frekvenciou užívania predmetu nájmu v priebehu

prenajímania zo strany žalobcu. Z vlastných skúseností Sťažovateľ môže potvrdiť, že je

krajne nereálne tvrdenie žalobcu o tom, že predmet nájmu - vibračná noha po dvojročnom

intenzívnom užívaní stratila na svojej hodnote iba 28 % svojej hodnoty.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... základné právo sťažovateľa HOME and STYLE, s. r. o. na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov

podľa článku 47 odsek 3 SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k.: zo dňa 28. 02. 2014, porušené bolo,

- rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.: zo dňa 28. 02. 2014

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie,

Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania Sťažovateľovi

v sume 340,90 EUR na účet jeho právneho zástupcu GOREJ Legal, s.r.o., so sídlom

Krmanova 14, 040 01 Košice do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. z 28. augusta 2014

a právny zástupca sťažovateľky listom z 11. augusta 2014.

2. 1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

«Tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd jasne a zrozumiteľne vysvetlili, ktoré

skutočnosti považovali za preukázané a ktoré nie, akými dôkazmi sa pri tom riadili a ako

vec právne posúdili. Ak odvolací súd považoval skutkové tvrdenia žalobcu za preukázané

a právne posúdenie veci súdom prvého stupňa za správne, neznamená to, že nekriticky

prijal tvrdenia žalobcu.

Len pre úplnosť je potrebné uviesť, že odvolací súd nevykladal zákon (kde teória

práva rozširujúci výpočet nepozná - len taxatívny a demonštratívny) ale základné poistné

podmienky žalobcu - spoločnosti R. spol. s .r.o. ako prenajímateľa hnuteľných vecí

-vibračnej nohy SRV 66 a snažil sa vysvetliť obsah v nich použitého slova „vrátane“

a vysvetliť tak, prečo k námietkam sťažovateľa v konaní neprihliadol.

Základné právo na súdnu ochranu podľa SR neznamená právo

na úspech v konaní pred všeobecným súdom ako sa to nesprávne domnieva sťažovateľka.

Z horeuvedených dôvodov považujem rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne

správne a ústavnú sťažnosť preto za neopodstatnenú.

Zároveň oznamujeme ústavnému súdu, že netrváme na tom, aby ústavný súd konal

vo veci samej na verejnom pojednávaní a súhlasíme s upustením od neho.»

2. 2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení uviedol:

„... súhlasíme s rozhodnutím o sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 28. februára 2014 došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v , základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v a práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo podľa

sťažovateľky dôjsť jednak tým, že krajský súd nevykonal a ani sa nevysporiadal

so sťažovateľkou navrhovanými dôkazmi a argumentmi, len sa bez ďalšieho mal stotožniť

s argumentáciou žalobkyne (aj pokiaľ ide o výklad ustanovení zmluvy o podnikateľskom

nájme), čím mal krajský súd v konečnom dôsledku znevýhodniť sťažovateľku (žalovanú)

v spore, a jednak tým, že krajský súd mal danú vec nesprávne právne posúdiť, keď

pod pojem „strata“ subsumoval aj pojem „krádež“ aj napriek tomu, že podľa sťažovateľky

ide o dva samostatné právne inštitúty, s ktorými je spojený vznik iných právnych následkov.

V uvedených súvislostiach ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho

úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných

súdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami

upravenými v ústave. Inými slovami povedané, skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Krajský súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:

«Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam udáva:

Zmluvný vzťah účastníkov bol založený Zmluvou o podnikateľskom nájme hnuteľných

vecí zo dňa 14. 10. 2010, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj základné podmienky

podnikateľského nájmu stavebnej mechanizácie a príslušenstva. Žalobca sa domáha

náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením povinnosti žalovaného vrátiť mu predmet nájmu

po uplynutí dohodnutej doby uvedenej v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný zodpovedá za

škodu porušením svojej zmluvnej povinnosti prenajatú vec žalobcovi vrátiť ( ). Ako

už uviedol súd prvého stupňa, v príčinnej súvislosti s týmto zavinením mu škoda vznikla

(zníženie majetkového stavu). Žalovaný nepreukázal, že škodu nezavinil (§ 420 ods. 3), teda

sa zodpovednosti nezbavil. Dôkazné bremeno v tejto súvislosti postihuje jeho ako škodcu,

keď nepreukázal, že urobil dostatočné opatrenia, aby k odcudzeniu nedošlo.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadom výšky priznanej škody, túto odvolací súd

zhodnotil ako nedôvodnú. V prvom rade má aj odvolací súd za to, že pri určení hodnoty

predmetu nájmu možno vychádzať z jeho účtovnej hodnoty. Ak by tomu aj tak nebolo, je

potrebné zdôrazniť, že vibračná noha bola zakúpená v roku 2008 za sumu 1.590,- eur

(uvedené žalobca zdokladoval), žalovanému prenajatá v mesiaci október 2010, odcudzená

bola v mesiaci november 2010. Ide o typ vibračného zariadenia dlhej životnosti, preto ťažko

možno dôjsť k záveru, že by po dvoch rokoch klesla jeho hodnota na žalovaným uvedených

400,- eur. Žalovaným navrhovaný znalecký posudok je za danej situácie jednak

nehospodársky a jednak by bol vo vzťahu ku konkrétnej vibračnej nohe aj bez výpovednej

hodnoty, keďže bola odcudzená.

Len pre úplnosť odvolací súd udáva, že ak by uvedené zariadenie vykazovalo vady,

nedostatky, resp. by bolo nefunkčné (čo by prípadne znižovalo jeho cenu) nič také

prenajímateľovi oznámené nebolo.

Na základe uvedeného preto odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvého

stupňa a to že žalovaný zodpovedá za vzniknutú škodu a jej výška bola súdom prvého stupňa

určená správne.

Žalovaný uplatnil voči nároku žalobcu svoju pohľadávku vzniknutú mu titulom

náhrady škody spôsobenej mu porušením povinnosti žalobcu dať predmet nájmu poistiť

proti odcudzeniu, tak ako mu táto povinnosť vyplýva z čl. IX základných podmienok

podnikateľského prenájmu stavebnej mechanizácie a príslušenstva.

Uvedené odvolateľ odvodzuje od skutočnosti, že žalobca v citovanom článku

deklaruje, že zariadenie má zmluvne poistené, okrem prípadov na ktoré sa poistenie

nevzťahuje, kde bolo použité slovné spojenie „na vzniknuté straty každého druhu, vrátane

ušlého zisku, pokút, mánk, strát vzniknutých z omeškania, nedodržaním dohodnutého

výkonu a stratou trhu alebo kontraktu“. Žalovaný dôvodí, že pojem strata (na ktorý sa teda

poistenie nevzťahuje) nezahŕňa odcudzenie.

Odvolací súd dospel k záveru, že táto námietka odvolateľa je taktiež nedôvodná.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že články VI, VII, osobitných podmienok (na ktoré v tejto

súvislosti odvolateľ poukazuje) síce používajú oba pojmy (odcudzenie a stratu), ale riešia

úplne iné situácie (povinnosti pri prepravovaní mechanizácie, povinnosti pri jej užívaní),

keď uvedenie oboch týchto pojmov má logický základ a ich použitie v konkrétnych článkoch

je namieste. Z uvedeného preto nie je možné vyvodzovať záver, že pod pojem „straty

všetkého druhu“ nemožno subsumovať aj stratu spôsobenú odcudzením veci (keďže

na tomto mieste nie sú uvedené oba pojmy).

V citovanom ustanovení pojem „strata" nemožno vykladať iba v spojitosti

s ekonomickými stratami, tak ako sa mylne domnieva odvolateľ, argumentujúc, že slovné

spojenie „straty všetkého druhu“ je bližšie špecifikované výpočtom strát výlučne

ekonomickej povahy. Slovo „vrátane" totiž nie je označením demonštratívneho výpočtu, ale

rozširujúceho. Uvedené slovné spojenie je teda potrebné vykladať v širších súvislostiach

ako akúkoľvek stratu, ktorej následkom je nemožnosť fyzickej dispozície s prenajatou vecou,

teda aj jej odcudzenie, vrátane aj strát ekonomickej povahy, ku ktorým môže dôjsť

v súvislosti s užívaním predmetu nájmu, ale neznamenajú nemožnosť fyzickej dispozície

s ním.

Takýto výklad súdu prvého stupňa nie je v rozpore s výkladovými pravidlami

právnych úkonov vyplývajúcich z a

.»

Citované rozhodnutie krajského súdu je založené na simplexnej konštatácii, že

sťažovateľka, ktorá mala v danom spore procesné postavenie žalovanej, je zodpovedná

za škodu, ktorá mala žalobkyni vzniknúť v dôsledku nevrátenia jej predmetu nájmu

(vibračnej nohy) sťažovateľkou po skončení v zmluvne o podnikateľskom nájme dojednanej

výpožičnej doby, pričom táto škoda mala žalobkyni vzniknúť v ňou ustálenej výške. Okrem

toho krajský súd ustálil, že nie je možné prisvedčiť obrannej argumentácii sťažovateľky, že

v dotknutej zmluve o podnikateľskom nájme žalobkyňa vyhlásila, že predmet nájmu

(vibračnú nohu) má poistený aj pre prípad jeho odcudzenia, pretože podľa krajského súdu

odcudzenie predmetu nájmu bolo zahrnuté vo výlukách z tohto poistenia, keďže

v podmienkach podnikateľského nájmu, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy

o podnikateľskom nájme, bolo uvedené, že z poistenia uzavretého žalobkyňou sú vylúčené

„... vzniknuté straty každého druhu, vrátane ušlého zisku, pokút, mánk, strát vzniknutých

z omeškania... “ a podľa krajského súdu pod pojem „strata“ bolo možné v danom prípade

subsumovať aj krádež, pretože výpočet druhu škôd nasledujúcich za slovom „vrátane“

v citovanom zmluvnom dojednaní nemožno považovať iba za demonštratívny (príkladný)

výpočet druhu škôd majúcich v tomto prípade charakter „... straty každého druhu...“, ale

ide iba o rozšírenie množiny strát každého druhu aj o tieto druhy škôd ekonomickej povahy.

Pokiaľ ide o výšku žalobkyňou uplatnenej škody, krajský súd svoje závery založil na tom,

že žalobkyňa preukázala (zdokladovala) nadobúdaciu cenu odcudzeného predmetu nájmu,

pričom úsudkom vzhľadom na dĺžku jeho používania sa v celom rozsahu stotožnil

so žalobkyňou uplatneným nárokom.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd s ohľadom na už proklamované obmedzenie

svojej právomoci zaoberal jednak dôvodom, pre ktorý krajský súd (ako aj pred ním okresný

súd, so závermi ktorého sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil, pozn.) vzhľadom

na charakter sporného dojednania v čl. IX dotknutej zmluvy o podnikateľskom nájme (ktorá

zmluva upravovala kvalitatívny aj kvantitatívny rozsah záväzkového vzťahu medzi

žalobkyňou a sťažovateľkou, pozn.) vyvodil zodpovednosť za žalobkyňou uplatnenú škodu

v celom rozsahu na ťarchu sťažovateľky, a jednak sa zaoberal aj tým, na základe akých

skutočností považoval krajský súd škodu vo výške uplatnenej žalobkyňou za nepochybnú.

Podľa čl. IX zmluvy o podnikateľskom nájme „Prenajímateľ vyhlasuje, že

zariadenie má zmluvne poistené. Poistenie sa nevzťahuje na škody spôsobené nedodržaním

technických podmienok a prevádzkových noriem zariadenia nájomcom, porušením zákazu

manipulácie so zariadením neoprávnenými osobami a na vzniknuté straty každého druhu,

vrátane ušlého zisku, pokút, mánk, strát vzniknutých z omeškania, nedodržaním

dohodnutého výkonu a stratou trhu alebo kontraktu. Za všetky uvedené škody zodpovedá v

plnej miere nájomca. Ďalšie druhy poistenia alebo pripoistenia nad rámec vyššie

uvedeného poistenia zabezpečuje a uhrádza nájomca... “.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že interpretácia zmlúv ako prejavov

autonómnej normotvorby účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je zásadne úlohou

všeobecných súdov, avšak len potiaľ, pokiaľ všeobecné súdy nerozhodujú v extrémnom

rozpore s obsahom súdneho spisu alebo s princípom spravodlivosti alebo arbitrárne; opačný

postup by bolo možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušujú ústavne zaručené práva

a do tohto procesu ústavný súd už musí zasiahnuť.

Doslovné znenie textu zmluvy je prvotným priblížením sa k jej významu, ktorý si

chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť v prípade, ak sa zhoduje s ich vôľou. Ak však

doslovný výklad textu zmluvy nie je v súlade s vôľou konajúcich strán a vôľa zmluvných

strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia

skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť

pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. V prípade, ak ani

dokazovaním nie sú prekonané rozpory vo vôli zmluvných strán týkajúcich sa výkladu textu

zmluvy, ústavný súd už v minulosti konštatoval (sp. zn. ), že rozumným sa javí

postulát, podľa ktorého tvorca zmluvy, ktorý argumentuje neurčitým ustanovením

pripúšťajúcim viacerý možný výklad, musí sám tento dôsledok znášať a sám musí

preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom

zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak.

V danom prípade, tak ako to vyplýva zo súdneho spisu, ako aj z rozhodnutia

krajského súdu (a z rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, pozn.),

je zrejmé, že medzi účastníčkami zmluvy o podnikateľskom nájme nedošlo ku konsenzu ich

vôle na výklade doslovného textu citovaného čl. IX tejto zmluvy. Podľa žalobkyne

(prenajímateľky) z tohto zmluvného dojednania malo jasne vyplývať, že predmet

podnikateľského nájmu (vibračnú nohu, pozn.) nemala poistený pre prípad jeho krádeže,

a teda že škodu v dôsledku krádeže vzniknutú mala v celom rozsahu znášať sťažovateľka

ako nájomca, resp. pre tento prípad poistenej udalosti si mala sťažovateľka predmet nájmu

pripoistiť. Avšak podľa sťažovateľky z tohto zmluvného dojednania malo jednoznačne

vyplývať, že žalobkyňa ako prenajímateľka proklamovala, že predmet nájmu má poistený,

okrem strát každého druhu ekonomického charakteru (napr. ušlý zisk, pokuty, manká

a pod.), pričom tento výklad je podľa sťažovateľky legitímny aj vzhľadom na to, že

žalobkyňa v predmetnej zmluve o podnikateľskom nájme, ktorú sama skoncipovala,

používa aj pojem „strata“ aj pojem „krádež“, takže podľa sťažovateľky žalobkyňa sama

medzi týmito pojmami v iných ustanoveniach dotknutej zmluvy o podnikateľskom nájme

rozlišovala, a teda nemôže bez ďalšieho rozumne očakávať, aby pod pojem „... straty

každého druhu...“ v prípade citovaného čl. IX bolo možné subsumovať aj pojem „krádež“,

pretože ak by žalobkyňa mienila medzi výluky z postenia zaradiť aj krádež, tak potom by to

v zmluve v čl. IX aj explicitne uviedla tak, ako to učinila v iných ustanoveniach tejto

zmluvy. V zmysle tohto výkladu bola sťažovateľka v presvedčení, že žalobkyňa ako

prenajímateľka mala predmet nájmu poistený aj pre prípad krádeže.

Uvedený rozkol vo vôli účastníčok sporu týkajúce sa výkladu citovaného čl. IX

zmluvy o podnikateľskom nájme krajský súd uzavrel bez ďalšieho, stotožniac sa so závermi

okresného súdu, tak, že používanie pojmov „strata“ a „krádež“ na iných miestach zmluvy

o podnikateľskom nájme má iný význam, avšak v prípade čl. IX je pojem „strata“ potrebné

vykladať v širšom význame, a treba tento pojem aplikovať na akýkoľvek prípad, keď

fyzická osoba stratí dispozičnú moc nad vecou, teda aj na krádež.

V uvedených súvislostiach však vzhľadom na to, že v danom prípade sa ani

vykonaným dokazovaním nepodarilo zjednotiť vôľu sporových strán na výklade sporného

čl. IX zmluvy o podnikateľskom nájme, krajský súd sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa

s tým, že predmetná zmluva bola koncipovaná a napísaná iba jednou jej zmluvnou stranou

(žalobkyňou ako prenajímateľkou) a sťažovateľka (ako nájomca) k nej len „pristúpila“ bez

možnosti ovplyvnenia jej obsahu, čo predstavuje ďalší zásadný argument týkajúci sa

interpretácie zmluvy. Ústavný súd v tomto smere odkazuje (sp. zn. )

na všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy,

ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho,

kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať

v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť

mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany.

Okrem uvedeného sa krajský súd uvedenými nejasnosťami vo výklade citovaného

čl. IX zmluvy o podnikateľskom nájme nezaoberal, resp. ich komplexne nevyhodnotil ani

v interakcii s dokazovaním zistenými skutočnosťami vyplývajúcimi zo súdneho spisu.

Krajský súd sa napríklad nevysporiadal s tým, či domnienka samotnej žalobkyne o rozsahu

poistenia predmetu nájmu (napr. vyjadrenie jej právneho zástupcu na pojednávaní

11. januára 2013) obstojí v interakcii s jej očakávaním, aby vzhľadom na znenie čl. IX

zmluvy o podnikateľskom nájme, o tomto rozsahu poistenia mala vedomosť aj samotná

sťažovateľka ako nájomca. Inými slovami, či žalobkyňa ako prenajímateľka mohla

spravodlivo od sťažovateľky ako nájomníka očakávať, a to aj vzhľadom na nejasný obsah

čl. IX zmluvy o podnikateľskom nájme, že bude mať vedomosť o rozsahu a podmienkach

ňou uzavretého poistenia na predmet nájmu, keď samotná žalobkyňa síce na jednej strane

tvrdila, že predmet nájmu nemá pre prípad krádeže poistený, avšak z ňou predloženej

poistnej zmluvy vyplynula iná skutočnosť (rozdiel bol len v rozsahu poisteného krytia,

pozn.).

Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že krajský súd, rovnako ako pred ním aj

okresný súd, založil svoje rozhodnutie na tom, že sťažovateľka ako nájomca bola

zodpovedná za škodu z dôvodu, že predmet nájmu nevrátila žalobkyni ako prenajímateľke

po skončení doby nájmu, avšak žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s tým, že v zmluve

o podnikateľskom nájme absentovala dohoda o dobe nájmu.

Podľa ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu vykazuje známky svojvôle aj

v časti odôvodnenia týkajúceho sa ustálenia výšky žalobkyňou uplatnenej škody, pričom

krajský súd svoje rozhodnutie založil na tom, že žalobkyňa preukázala (zdokladovala)

nadobúdaciu cenu predmetu nájmu a následne len na základe úvahy (bez dokazovania)

vzhľadom na dobu používania predmetu nájmu krajský súd ustálil sumu uplatnenej škody.

V tomto smere ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že zo súdneho spisu vyplýva, že

žalobkyňa síce predložila doklad o nadobudnutí predmetu nájmu, avšak tento podľa tohto

ňou predloženého dôkazu nenadobudla žalobkyňa, tak ako to sama tvrdí (s čím sa bez

ďalšieho stotožnili aj súdy), ale tento predmet nájmu bol zakúpený obchodnou

spoločnosťou ..., spol. s r. o., pričom žalobkyňa sama nepreukázala a ani súdy nevykonali

žiadne dokazovanie o identite tejto obchodnej spoločnosti odlišnej od žalobkyne. Okrem

toho zo súdneho spisu nevyplýva, že by bolo vykonané dokazovanie týkajúce sa doby

a intenzity používania predmetu nájmu, vzhľadom na predmet činnosti žalobkyne, ktorá

predmet nájmu prenajímala, a teda intenzita (permanencia) jeho používania mohla mať

vplyv na jeho opotrebenie a v konečnom dôsledku tak aj na jeho cenu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd by sa mal pri výklade

zmluvy o podnikateľskom nájme vyhnúť takému výkladu, ktorý je pochybný, a to hlavne

s ohľadom na problematické dôsledky, ku ktorým vedie a v dôsledku ktorých sa v danom

prípade celkom formalisticky, svojvoľne a arbitrárne priklonil na stranu jednej zo sporových

strán oproti strane druhej.

Podľa ústavného súdu krajský súd rozhodol v danej veci bez toho, aby jeho

rozhodnutie malo rozumný základ v obsahu spisu a poskytovalo rozumné vysvetlenie toho,

čo bolo medzi sporovými stranami pochybné. Z uvedeného dôvodu ústavný súd dospel

k záveru, že napádaným rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. februára 2014 došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv, tak ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

IV.

Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) úhradu trov

konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu

v sume 340,90 € vrátane 20 % DPH.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3

vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného

paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie

sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 340,90 € vrátene 20 % DPH (právny zástupca

predložil osvedčenie platcu DPH, pozn.), tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014