Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 282/2014
PDF · 287.55 KB
No categories available
I. ÚS 282/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej
a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti
HOME and STYLE, s. r. o., Karpatská 3, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom
Gorejom, Advokátska kancelária GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného
v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 164/2013 z 28. februára 2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti HOME and STYLE, s. r. o., na súdnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť
účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 164/2013
z 28. februára 2014 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 164/2013 z 28. februára 2014
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti HOME and STYLE, s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov
právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov),
ktorú j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu
JUDr. Romana Goreja do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 282/2014-13 zo 4. júna 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti
HOME and STYLE, s. r. o., Karpatská 3, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 164/2013
z 28. februára 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Košice I
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 Cb 69/2012 sa žalobou podanou 4. júla 2012
žalobca (obchodná spoločnosť R. spol. s r. o., ďalej len „žalobkyňa“) domáhala
od sťažovateľky zaplatenia sumy 1 143,86 € z titulu náhrady škody, ktorá mala žalobkyni
vzniknúť v dôsledku toho, že sťažovateľka jej v zmysle zmluvných dojednaní uvedených
v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí zo 14. októbra 2010 (ďalej len „zmluva
o podnikateľskom nájme“) nevrátila predmet nájmu (tzv. vibračnú nohu, pozn.). Obranná
argumentácia sťažovateľky spočívala v tvrdení, že predmet nájmu žalobkyni nevrátila
z dôvodu, že tento jej bol odcudzený, za čo musí znášať zodpovednosť samotná žalobkyňa,
pretože v zmysle „Základných podmienok podnikateľského nájmu stavebnej mechanizácie
a príslušenstva“ (ďalej len „podmienky podnikateľského nájmu“), ktoré boli
neoddeliteľnou súčasťou dotknutej zmluvy o podnikateľskom nájme zo 14. októbra 2010,
a to konkrétne v zmysel ich čl. IX sa žalobkyňa ako prenajímateľka sama zaväzovala poistiť
predmet nájmu aj proti krádeži, takže podľa sťažovateľky si žalobkyňa mala z tohto titulu
uplatniť nárok na náhradu škody z titulu krádeže od poisťovne. Okrem toho sťažovateľka
poukázala aj na skutočnosť, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa
preukázania výšky ňou uplatnenej škody.
Stotožniac sa s tvrdeniami žalobkyne, podľa ktorej v čl. IX podmienok
podnikateľského nájmu síce vyhlásila, že zariadenie, ktoré bolo predmetom nájmu, má
zmluvne poistené, avšak v zmysle výluk z tohto poistenia mali byť vylúčené „... vzniknuté
straty každého druhu....“, pričom za takúto „stratu“ bolo potrebné podľa žalobkyne
považovať aj krádež, za ktorú mal v plnom rozsahu niesť zodpovednosť nájomca, t. j.
v danom prípade sťažovateľka, ktorá mala zmluvnú povinnosť sama si zodpovednosť
za tieto „straty“ pripoistiť, okresný súd rozsudkom sp. zn. 26 Cb 69/2012 z 1. marca 2013
žalobe v plnom rozsahu vyhovel.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Cob 164/2013
z 28. februára 2014 označený rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny
potvrdil.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozhodnutia
krajského súdu, ktorý sa podľa nej rovnako ako pred ním aj okresný súd ústavne
neudržateľným spôsobom vysporiadal so zmluvným dojednaním uvedeným v čl. IX
dotknutej zmluvy o podnikateľskom nájme. Podľa označeného zmluvného dojednania totiž
žalobkyňa v postavení prenajímateľa vyhlásila, že prenajímané zariadenie má zmluvne
poistené, pričom vo výlukách z tohto vyhlásenia bolo uvedené, že poistenie sa nevzťahuje
okrem iného ani „... na vzniknuté straty každého druhu, vrátane ušlého zisku, pokút, mánk,
strát vzniknutých z omeškania ...“, za ktoré (straty) tak mala niesť zodpovedať v plnej miere
sťažovateľka v postavení nájomcu, ktorá tak mala zabezpečiť a uhradiť pripoistenia
nad rámec už uvedeného poistenia. Z uvedenej zmluvnej formulácie tak podľa sťažovateľky
ani vzhľadom na tam uvedený demonštratívny výpočet strát, ktoré sú ekonomickej povahy,
nemožno vyvodiť, žeby sa pod uvedenou stratou mala rozumieť aj krádež predmetu nájmu,
tak ako to tvrdila žalobkyňa a ako to ustálil aj krajský súd. Inými slovami, podľa
sťažovateľky z uvedenej zmluvnej formulácie nie je možné usúdiť, že by žalobkyňa
v postavení prenajímateľa nemala uzatvorenú poistnú zmluvu aj pre prípad krádeže
predmetu nájmu, resp. inými slovami, sťažovateľka vzhľadom na uvedené zmluvné
dojednanie predpokladala, že žalobkyňa v postavení prenajímateľa mala poistený predmet
nájmu pre prípad jeho odcudzenia, pretože pod „stratu“, ktorá bola vo výnimkách
z poistenia, nemožno podľa sťažovateľky subsumovať krádež, pretože podľa sťažovateľky
ide o úplne odlišný právny inštitút.
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd sa tiež náležitým spôsobom
nevysporiadal ani s určením, resp. s preukázaním žalobkyňou uplatnenou výškou škody,
pričom v tomto smere sa mal krajský súd uspokojiť iba s tvrdením žalobkyne o hodnote
odcudzeného predmetu nájmu bez skúmania jeho skutočnej hodnoty vzhľadom na uplynutie
časového úseku od jeho zakúpenia do doby odcudzenia, ako aj bez zohľadnenia, že v tomto
období bol predmet nájmu žalobkyňou prenajímaný, a teda bol aj používaný, v dôsledku
čoho sa jeho hodnota znížila.
V uvedených súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla:
«Podstata sporu účastníkov tak spočívala vo výklade pojmu strata použitom v článku
IX ZPP. Žalobca tvrdil, že tento pojem zahŕňa aj odcudzenie predmetu nájmu, Sťažovateľ
naopak, že pojem strata odcudzenie nezahŕňa. Tento záver Sťažovateľ podoprel aj tvrdením,
že žalobca v texte ZPP na viacerých miestach používal oba pojmy (strata aj odcudzenie),
a teda sám medzi týmito pojmami rozlišuje, to jest pojem odcudzenie nesubsumuje
pod pojem strata. Sťažovateľ preto nepovažoval za spravodlivé vykladať pojem „strata“
použitý v ZPP na jeho ťarchu. ...
V čl. IX. druhá veta ZPP sa v súvislosti s obmedzením rozsahu poistenia, ktoré má
zabezpečiť žalobca (prenajímateľ), používa slovné spojenie „straty všetkého druhu“, ktoré
je bližšie špecifikované demonštratívnym výpočtom strát výlučne ekonomickej povahy.
Odcudzenie predmetu nájmu, ani obdobné skutočnosti, ktoré by evokovali možnosť
vzťahovať slovné spojenie „straty všetkého druhu“ aj na odcudzenie, sa v predmetnom
ustanovení ZPP nespomínajú. Výklad všeobecných súdov sa vo svetle demonštratívneho
výpočtu javí ako bezdôvodne extenzívny a pre Sťažovateľa ako účastníka právneho vzťahu,
neočakávateľný.
Krajský súd v Košiciach... doplnil odôvodnenie Okresného súdu Košice I (strana 10
rozsudku Krajského súdu v Košiciach), že podľa jeho názoru slovo „vrátane“ nie je
označením demonštratívneho výpočtu, ale rozširujúceho. Teória práva však rozširujúci
výpočet nepozná (iba taxatívny a demonštratívny) a rozoznáva (popri iných výkladových
metódach) iba tzv. rozširujúci výklad, práve ktorého neodôvodnené použitie Sťažovateľ
Okresnému súdu Košice I vytýkal. Použitie extenzívneho výkladu (na ťarchu Sťažovateľa)
tak Krajský súd v Košiciach neodôvodnil vôbec.
Podľa § 35 odsek 2 Občianskeho zákonníka sa právne úkony vyjadrené slovami
vykladajú podľa ich jazykového vyjadrenia a podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak
táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. S poukazom na uvedené, ak žalobca použil
v návrhu nájomnej zmluvy pojem strata, treba tento pojem vykladať ako strata a nie aj
odcudzenie. Ak žalobca v priebehu konania tvrdil, že pri vyjadrení pojmu strata v článku IX.
ZPP mal na mysli aj odcudzenie, jeho vôľa bola v rozpore s jeho jazykovým prejavom,
pretože pojmy strata a odcudzenie nie sú obsahovo totožné, naopak z hľadiska právneho
významu a následkov s nimi spojených, sa podstatným spôsobom odlišujú. Zatiaľ čo strata
je právnou udalosťou, t.j. právnou skutočnosťou nezávislou od ľudskej vôle, odcudzenie je
protiprávnym úkonom, a teda právnou skutočnosťou závislou od ľudskej vôle. Zároveň
právne predpisy s týmito právnymi skutočnosťami spájajú úplne odlišné právne následky. ...
Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy spôsobom určenia výšky škody, ktorá mala
byť údajne spôsobená žalobcovi, zasiahli do jeho práv... , a to konkrétne:
a) prenosom dôkazného bremena o výške spôsobnej škody zo žalobcu na
Sťažovateľa, ktoré v predmetnom konaní od počiatku zaťažovalo žalobcu,
b) určením výšky škody na sumu 1.143,86 eur bez akéhokoľvek relevantného dôkazu
vykonaného v priebehu súdneho konania, iba na podklade tvrdení žalobcu, resp. výstupov
z jeho účtovníctva, ktoré nemajú žiadnu výpovednú hodnotu o skutočnej výške spôsobenej
škody,
c) nerovným prístupom k účastníkom konania tým, že nekriticky prijali tvrdenia
žalobcu o výške spôsobenej škody, na strane druhej odmietli tvrdenia Sťažovateľa o tom, že
hodnota predmetu nájmu v danom čase neprevyšovala 400,- eur. Pritom je zrejmé, že
nakoľko Sťažovateľ predmet nájmu užíval, vedel zhodnotiť jeho mieru opotrebenia,
pre ktorú je výška škody určená sumou 1.146,86 eur viac ako nereálna,
d) nepreskúmateľným odôvodnením o údajne dlhej životnosti predmetu nájmu, bez
toho, aby sa zaoberali mierou a frekvenciou užívania predmetu nájmu v priebehu
prenajímania zo strany žalobcu. Z vlastných skúseností Sťažovateľ môže potvrdiť, že je
krajne nereálne tvrdenie žalobcu o tom, že predmet nájmu - vibračná noha po dvojročnom
intenzívnom užívaní stratila na svojej hodnote iba 28 % svojej hodnoty.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... základné právo sťažovateľa HOME and STYLE, s. r. o. na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov
podľa článku 47 odsek 3 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. k.: 2Cob/164/2013 zo dňa 28. 02. 2014, porušené bolo,
- rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.: 2 Cob/164/2013 zo dňa 28. 02. 2014
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie,
Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania Sťažovateľovi
v sume 340,90 EUR na účet jeho právneho zástupcu GOREJ Legal, s.r.o., so sídlom
Krmanova 14, 040 01 Košice do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. 1 SprV 681/2014 z 28. augusta 2014
a právny zástupca sťažovateľky listom z 11. augusta 2014.
2. 1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:
«Tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd jasne a zrozumiteľne vysvetlili, ktoré
skutočnosti považovali za preukázané a ktoré nie, akými dôkazmi sa pri tom riadili a ako
vec právne posúdili. Ak odvolací súd považoval skutkové tvrdenia žalobcu za preukázané
a právne posúdenie veci súdom prvého stupňa za správne, neznamená to, že nekriticky
prijal tvrdenia žalobcu.
Len pre úplnosť je potrebné uviesť, že odvolací súd nevykladal zákon (kde teória
práva rozširujúci výpočet nepozná - len taxatívny a demonštratívny) ale základné poistné
podmienky žalobcu - spoločnosti R. spol. s .r.o. ako prenajímateľa hnuteľných vecí
-vibračnej nohy SRV 66 a snažil sa vysvetliť obsah v nich použitého slova „vrátane“
a vysvetliť tak, prečo k námietkam sťažovateľa v konaní neprihliadol.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR neznamená právo
na úspech v konaní pred všeobecným súdom ako sa to nesprávne domnieva sťažovateľka.
Z horeuvedených dôvodov považujem rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne
správne a ústavnú sťažnosť preto za neopodstatnenú.
Zároveň oznamujeme ústavnému súdu, že netrváme na tom, aby ústavný súd konal
vo veci samej na verejnom pojednávaní a súhlasíme s upustením od neho.»
2. 2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení uviedol:
„... súhlasíme s rozhodnutím o sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 2 Cob 164/2013 z 28. februára 2014 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo podľa
sťažovateľky dôjsť jednak tým, že krajský súd nevykonal a ani sa nevysporiadal
so sťažovateľkou navrhovanými dôkazmi a argumentmi, len sa bez ďalšieho mal stotožniť
s argumentáciou žalobkyne (aj pokiaľ ide o výklad ustanovení zmluvy o podnikateľskom
nájme), čím mal krajský súd v konečnom dôsledku znevýhodniť sťažovateľku (žalovanú)
v spore, a jednak tým, že krajský súd mal danú vec nesprávne právne posúdiť, keď
pod pojem „strata“ subsumoval aj pojem „krádež“ aj napriek tomu, že podľa sťažovateľky
ide o dva samostatné právne inštitúty, s ktorými je spojený vznik iných právnych následkov.
V uvedených súvislostiach ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho
úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124
ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných
súdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami
upravenými v ústave. Inými slovami povedané, skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).
Krajský súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:
«Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam udáva:
Zmluvný vzťah účastníkov bol založený Zmluvou o podnikateľskom nájme hnuteľných
vecí zo dňa 14. 10. 2010, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj základné podmienky
podnikateľského nájmu stavebnej mechanizácie a príslušenstva. Žalobca sa domáha
náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením povinnosti žalovaného vrátiť mu predmet nájmu
po uplynutí dohodnutej doby uvedenej v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný zodpovedá za
škodu porušením svojej zmluvnej povinnosti prenajatú vec žalobcovi vrátiť (§ 420 OZ). Ako
už uviedol súd prvého stupňa, v príčinnej súvislosti s týmto zavinením mu škoda vznikla
(zníženie majetkového stavu). Žalovaný nepreukázal, že škodu nezavinil (§ 420 ods. 3), teda
sa zodpovednosti nezbavil. Dôkazné bremeno v tejto súvislosti postihuje jeho ako škodcu,
keď nepreukázal, že urobil dostatočné opatrenia, aby k odcudzeniu nedošlo.
Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadom výšky priznanej škody, túto odvolací súd
zhodnotil ako nedôvodnú. V prvom rade má aj odvolací súd za to, že pri určení hodnoty
predmetu nájmu možno vychádzať z jeho účtovnej hodnoty. Ak by tomu aj tak nebolo, je
potrebné zdôrazniť, že vibračná noha bola zakúpená v roku 2008 za sumu 1.590,- eur
(uvedené žalobca zdokladoval), žalovanému prenajatá v mesiaci október 2010, odcudzená
bola v mesiaci november 2010. Ide o typ vibračného zariadenia dlhej životnosti, preto ťažko
možno dôjsť k záveru, že by po dvoch rokoch klesla jeho hodnota na žalovaným uvedených
400,- eur. Žalovaným navrhovaný znalecký posudok je za danej situácie jednak
nehospodársky a jednak by bol vo vzťahu ku konkrétnej vibračnej nohe aj bez výpovednej
hodnoty, keďže bola odcudzená.
Len pre úplnosť odvolací súd udáva, že ak by uvedené zariadenie vykazovalo vady,
nedostatky, resp. by bolo nefunkčné (čo by prípadne znižovalo jeho cenu) nič také
prenajímateľovi oznámené nebolo.
Na základe uvedeného preto odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvého
stupňa a to že žalovaný zodpovedá za vzniknutú škodu a jej výška bola súdom prvého stupňa
určená správne.
Žalovaný uplatnil voči nároku žalobcu svoju pohľadávku vzniknutú mu titulom
náhrady škody spôsobenej mu porušením povinnosti žalobcu dať predmet nájmu poistiť
proti odcudzeniu, tak ako mu táto povinnosť vyplýva z čl. IX základných podmienok
podnikateľského prenájmu stavebnej mechanizácie a príslušenstva.
Uvedené odvolateľ odvodzuje od skutočnosti, že žalobca v citovanom článku
deklaruje, že zariadenie má zmluvne poistené, okrem prípadov na ktoré sa poistenie
nevzťahuje, kde bolo použité slovné spojenie „na vzniknuté straty každého druhu, vrátane
ušlého zisku, pokút, mánk, strát vzniknutých z omeškania, nedodržaním dohodnutého
výkonu a stratou trhu alebo kontraktu“. Žalovaný dôvodí, že pojem strata (na ktorý sa teda
poistenie nevzťahuje) nezahŕňa odcudzenie.
Odvolací súd dospel k záveru, že táto námietka odvolateľa je taktiež nedôvodná.
Predovšetkým je potrebné uviesť, že články VI, VII, osobitných podmienok (na ktoré v tejto
súvislosti odvolateľ poukazuje) síce používajú oba pojmy (odcudzenie a stratu), ale riešia
úplne iné situácie (povinnosti pri prepravovaní mechanizácie, povinnosti pri jej užívaní),
keď uvedenie oboch týchto pojmov má logický základ a ich použitie v konkrétnych článkoch
je namieste. Z uvedeného preto nie je možné vyvodzovať záver, že pod pojem „straty
všetkého druhu“ nemožno subsumovať aj stratu spôsobenú odcudzením veci (keďže
na tomto mieste nie sú uvedené oba pojmy).
V citovanom ustanovení pojem „strata" nemožno vykladať iba v spojitosti
s ekonomickými stratami, tak ako sa mylne domnieva odvolateľ, argumentujúc, že slovné
spojenie „straty všetkého druhu“ je bližšie špecifikované výpočtom strát výlučne
ekonomickej povahy. Slovo „vrátane" totiž nie je označením demonštratívneho výpočtu, ale
rozširujúceho. Uvedené slovné spojenie je teda potrebné vykladať v širších súvislostiach
ako akúkoľvek stratu, ktorej následkom je nemožnosť fyzickej dispozície s prenajatou vecou,
teda aj jej odcudzenie, vrátane aj strát ekonomickej povahy, ku ktorým môže dôjsť
v súvislosti s užívaním predmetu nájmu, ale neznamenajú nemožnosť fyzickej dispozície
s ním.
Takýto výklad súdu prvého stupňa nie je v rozpore s výkladovými pravidlami
právnych úkonov vyplývajúcich z § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 266 ods. 4
Citované rozhodnutie krajského súdu je založené na simplexnej konštatácii, že
sťažovateľka, ktorá mala v danom spore procesné postavenie žalovanej, je zodpovedná
za škodu, ktorá mala žalobkyni vzniknúť v dôsledku nevrátenia jej predmetu nájmu
(vibračnej nohy) sťažovateľkou po skončení v zmluvne o podnikateľskom nájme dojednanej
výpožičnej doby, pričom táto škoda mala žalobkyni vzniknúť v ňou ustálenej výške. Okrem
toho krajský súd ustálil, že nie je možné prisvedčiť obrannej argumentácii sťažovateľky, že
v dotknutej zmluve o podnikateľskom nájme žalobkyňa vyhlásila, že predmet nájmu
(vibračnú nohu) má poistený aj pre prípad jeho odcudzenia, pretože podľa krajského súdu
odcudzenie predmetu nájmu bolo zahrnuté vo výlukách z tohto poistenia, keďže
v podmienkach podnikateľského nájmu, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o podnikateľskom nájme, bolo uvedené, že z poistenia uzavretého žalobkyňou sú vylúčené
„... vzniknuté straty každého druhu, vrátane ušlého zisku, pokút, mánk, strát vzniknutých
z omeškania... “ a podľa krajského súdu pod pojem „strata“ bolo možné v danom prípade
subsumovať aj krádež, pretože výpočet druhu škôd nasledujúcich za slovom „vrátane“
v citovanom zmluvnom dojednaní nemožno považovať iba za demonštratívny (príkladný)
výpočet druhu škôd majúcich v tomto prípade charakter „... straty každého druhu...“, ale
ide iba o rozšírenie množiny strát každého druhu aj o tieto druhy škôd ekonomickej povahy.
Pokiaľ ide o výšku žalobkyňou uplatnenej škody, krajský súd svoje závery založil na tom,
že žalobkyňa preukázala (zdokladovala) nadobúdaciu cenu odcudzeného predmetu nájmu,
pričom úsudkom vzhľadom na dĺžku jeho používania sa v celom rozsahu stotožnil
so žalobkyňou uplatneným nárokom.
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd s ohľadom na už proklamované obmedzenie
svojej právomoci zaoberal jednak dôvodom, pre ktorý krajský súd (ako aj pred ním okresný
súd, so závermi ktorého sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil, pozn.) vzhľadom
na charakter sporného dojednania v čl. IX dotknutej zmluvy o podnikateľskom nájme (ktorá
zmluva upravovala kvalitatívny aj kvantitatívny rozsah záväzkového vzťahu medzi
žalobkyňou a sťažovateľkou, pozn.) vyvodil zodpovednosť za žalobkyňou uplatnenú škodu
v celom rozsahu na ťarchu sťažovateľky, a jednak sa zaoberal aj tým, na základe akých
skutočností považoval krajský súd škodu vo výške uplatnenej žalobkyňou za nepochybnú.
Podľa čl. IX zmluvy o podnikateľskom nájme „Prenajímateľ vyhlasuje, že
zariadenie má zmluvne poistené. Poistenie sa nevzťahuje na škody spôsobené nedodržaním
technických podmienok a prevádzkových noriem zariadenia nájomcom, porušením zákazu
manipulácie so zariadením neoprávnenými osobami a na vzniknuté straty každého druhu,
vrátane ušlého zisku, pokút, mánk, strát vzniknutých z omeškania, nedodržaním
dohodnutého výkonu a stratou trhu alebo kontraktu. Za všetky uvedené škody zodpovedá v
plnej miere nájomca. Ďalšie druhy poistenia alebo pripoistenia nad rámec vyššie
uvedeného poistenia zabezpečuje a uhrádza nájomca... “.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že interpretácia zmlúv ako prejavov
autonómnej normotvorby účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je zásadne úlohou
všeobecných súdov, avšak len potiaľ, pokiaľ všeobecné súdy nerozhodujú v extrémnom
rozpore s obsahom súdneho spisu alebo s princípom spravodlivosti alebo arbitrárne; opačný
postup by bolo možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušujú ústavne zaručené práva
a do tohto procesu ústavný súd už musí zasiahnuť.
Doslovné znenie textu zmluvy je prvotným priblížením sa k jej významu, ktorý si
chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť v prípade, ak sa zhoduje s ich vôľou. Ak však
doslovný výklad textu zmluvy nie je v súlade s vôľou konajúcich strán a vôľa zmluvných
strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia
skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť
pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. V prípade, ak ani
dokazovaním nie sú prekonané rozpory vo vôli zmluvných strán týkajúcich sa výkladu textu
zmluvy, ústavný súd už v minulosti konštatoval (sp. zn. I. ÚS 243/07), že rozumným sa javí
postulát, podľa ktorého tvorca zmluvy, ktorý argumentuje neurčitým ustanovením
pripúšťajúcim viacerý možný výklad, musí sám tento dôsledok znášať a sám musí
preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom
zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak.
V danom prípade, tak ako to vyplýva zo súdneho spisu, ako aj z rozhodnutia
krajského súdu (a z rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, pozn.),
je zrejmé, že medzi účastníčkami zmluvy o podnikateľskom nájme nedošlo ku konsenzu ich
vôle na výklade doslovného textu citovaného čl. IX tejto zmluvy. Podľa žalobkyne
(prenajímateľky) z tohto zmluvného dojednania malo jasne vyplývať, že predmet
podnikateľského nájmu (vibračnú nohu, pozn.) nemala poistený pre prípad jeho krádeže,
a teda že škodu v dôsledku krádeže vzniknutú mala v celom rozsahu znášať sťažovateľka
ako nájomca, resp. pre tento prípad poistenej udalosti si mala sťažovateľka predmet nájmu
pripoistiť. Avšak podľa sťažovateľky z tohto zmluvného dojednania malo jednoznačne
vyplývať, že žalobkyňa ako prenajímateľka proklamovala, že predmet nájmu má poistený,
okrem strát každého druhu ekonomického charakteru (napr. ušlý zisk, pokuty, manká
a pod.), pričom tento výklad je podľa sťažovateľky legitímny aj vzhľadom na to, že
žalobkyňa v predmetnej zmluve o podnikateľskom nájme, ktorú sama skoncipovala,
používa aj pojem „strata“ aj pojem „krádež“, takže podľa sťažovateľky žalobkyňa sama
medzi týmito pojmami v iných ustanoveniach dotknutej zmluvy o podnikateľskom nájme
rozlišovala, a teda nemôže bez ďalšieho rozumne očakávať, aby pod pojem „... straty
každého druhu...“ v prípade citovaného čl. IX bolo možné subsumovať aj pojem „krádež“,
pretože ak by žalobkyňa mienila medzi výluky z postenia zaradiť aj krádež, tak potom by to
v zmluve v čl. IX aj explicitne uviedla tak, ako to učinila v iných ustanoveniach tejto
zmluvy. V zmysle tohto výkladu bola sťažovateľka v presvedčení, že žalobkyňa ako
prenajímateľka mala predmet nájmu poistený aj pre prípad krádeže.
Uvedený rozkol vo vôli účastníčok sporu týkajúce sa výkladu citovaného čl. IX
zmluvy o podnikateľskom nájme krajský súd uzavrel bez ďalšieho, stotožniac sa so závermi
okresného súdu, tak, že používanie pojmov „strata“ a „krádež“ na iných miestach zmluvy
o podnikateľskom nájme má iný význam, avšak v prípade čl. IX je pojem „strata“ potrebné
vykladať v širšom význame, a treba tento pojem aplikovať na akýkoľvek prípad, keď
fyzická osoba stratí dispozičnú moc nad vecou, teda aj na krádež.
V uvedených súvislostiach však vzhľadom na to, že v danom prípade sa ani
vykonaným dokazovaním nepodarilo zjednotiť vôľu sporových strán na výklade sporného
čl. IX zmluvy o podnikateľskom nájme, krajský súd sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa
s tým, že predmetná zmluva bola koncipovaná a napísaná iba jednou jej zmluvnou stranou
(žalobkyňou ako prenajímateľkou) a sťažovateľka (ako nájomca) k nej len „pristúpila“ bez
možnosti ovplyvnenia jej obsahu, čo predstavuje ďalší zásadný argument týkajúci sa
interpretácie zmluvy. Ústavný súd v tomto smere odkazuje (sp. zn. I. ÚS 243/07)
na všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy,
ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho,
kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať
v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť
mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany.
Okrem uvedeného sa krajský súd uvedenými nejasnosťami vo výklade citovaného
čl. IX zmluvy o podnikateľskom nájme nezaoberal, resp. ich komplexne nevyhodnotil ani
v interakcii s dokazovaním zistenými skutočnosťami vyplývajúcimi zo súdneho spisu.
Krajský súd sa napríklad nevysporiadal s tým, či domnienka samotnej žalobkyne o rozsahu
poistenia predmetu nájmu (napr. vyjadrenie jej právneho zástupcu na pojednávaní
11. januára 2013) obstojí v interakcii s jej očakávaním, aby vzhľadom na znenie čl. IX
zmluvy o podnikateľskom nájme, o tomto rozsahu poistenia mala vedomosť aj samotná
sťažovateľka ako nájomca. Inými slovami, či žalobkyňa ako prenajímateľka mohla
spravodlivo od sťažovateľky ako nájomníka očakávať, a to aj vzhľadom na nejasný obsah
čl. IX zmluvy o podnikateľskom nájme, že bude mať vedomosť o rozsahu a podmienkach
ňou uzavretého poistenia na predmet nájmu, keď samotná žalobkyňa síce na jednej strane
tvrdila, že predmet nájmu nemá pre prípad krádeže poistený, avšak z ňou predloženej
poistnej zmluvy vyplynula iná skutočnosť (rozdiel bol len v rozsahu poisteného krytia,
pozn.).
Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že krajský súd, rovnako ako pred ním aj
okresný súd, založil svoje rozhodnutie na tom, že sťažovateľka ako nájomca bola
zodpovedná za škodu z dôvodu, že predmet nájmu nevrátila žalobkyni ako prenajímateľke
po skončení doby nájmu, avšak žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s tým, že v zmluve
o podnikateľskom nájme absentovala dohoda o dobe nájmu.
Podľa ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu vykazuje známky svojvôle aj
v časti odôvodnenia týkajúceho sa ustálenia výšky žalobkyňou uplatnenej škody, pričom
krajský súd svoje rozhodnutie založil na tom, že žalobkyňa preukázala (zdokladovala)
nadobúdaciu cenu predmetu nájmu a následne len na základe úvahy (bez dokazovania)
vzhľadom na dobu používania predmetu nájmu krajský súd ustálil sumu uplatnenej škody.
V tomto smere ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že zo súdneho spisu vyplýva, že
žalobkyňa síce predložila doklad o nadobudnutí predmetu nájmu, avšak tento podľa tohto
ňou predloženého dôkazu nenadobudla žalobkyňa, tak ako to sama tvrdí (s čím sa bez
ďalšieho stotožnili aj súdy), ale tento predmet nájmu bol zakúpený obchodnou
spoločnosťou ..., spol. s r. o., pričom žalobkyňa sama nepreukázala a ani súdy nevykonali
žiadne dokazovanie o identite tejto obchodnej spoločnosti odlišnej od žalobkyne. Okrem
toho zo súdneho spisu nevyplýva, že by bolo vykonané dokazovanie týkajúce sa doby
a intenzity používania predmetu nájmu, vzhľadom na predmet činnosti žalobkyne, ktorá
predmet nájmu prenajímala, a teda intenzita (permanencia) jeho používania mohla mať
vplyv na jeho opotrebenie a v konečnom dôsledku tak aj na jeho cenu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd by sa mal pri výklade
zmluvy o podnikateľskom nájme vyhnúť takému výkladu, ktorý je pochybný, a to hlavne
s ohľadom na problematické dôsledky, ku ktorým vedie a v dôsledku ktorých sa v danom
prípade celkom formalisticky, svojvoľne a arbitrárne priklonil na stranu jednej zo sporových
strán oproti strane druhej.
Podľa ústavného súdu krajský súd rozhodol v danej veci bez toho, aby jeho
rozhodnutie malo rozumný základ v obsahu spisu a poskytovalo rozumné vysvetlenie toho,
čo bolo medzi sporovými stranami pochybné. Z uvedeného dôvodu ústavný súd dospel
k záveru, že napádaným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 164/2013
z 28. februára 2014 došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv, tak ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
IV.
Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu
v sume 340,90 € vrátane 20 % DPH.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3
vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného
paušálu je 8,04 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 340,90 € vrátene 20 % DPH (právny zástupca
predložil osvedčenie platcu DPH, pozn.), tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2014