Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 568/2014
PDF · 212.57 KB
No categories available
II. ÚS 568/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne
Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich
Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 279/2013
a jeho uznesením sp. zn. 12 Co 279/2013 z 31. októbra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,
konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 Co 279/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením
sp. zn. 12 Co 279/2013 z 31. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že Okresný súd Rimavská Sobota
(ďalej len „okresný súd“) jej uznesením sp. zn. Spr. 559/2013 z 24. júna 2013 uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume po 15 € „za spracovanie hromadného podania
podľa položky č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu
odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu
a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú
vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že
uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.
Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohla stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu
druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom
limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd a krajský súd postupom v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami porušili „jeho základné práva, konkrétne:
1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
Tvrdíme, že Okresný súd Rimavská Sobota a porušovateľ porušili právo sťažovateľa
na súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny
proces zaručené čl.6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva
a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie
domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole
ústavnosti.“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:
„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria
spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1
zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov,
ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané
bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V
položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je
možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli
podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní
podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k
skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť
alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto
druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,
mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný
právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého
stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú
právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor
položky č. 20 b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 Co 279/2013 a jeho uznesením (ďalej aj „predmetné konanie a uznesenie
krajského súdu“) bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenie krajského súdu zruší a veci vráti krajskému
súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,
ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
V preskúmanej veci je predmetom sporu zaplatenie súdneho poplatku v sume 15 €,
t. j. z hľadiska predmetu sporu ide v danom prípade o tzv. bagateľnú vec. Za daných
okolností už samotný predmet sporu v napadnutom konaní zakladá z hľadiska doterajšej
judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) vylučuje u tzv.
bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe
uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich
prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu
sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým
uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné
bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia
týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody,
a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne aplikoval
§ 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [Sadzobník súdnych poplatkov
položka 20 b) zákona o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb.] a napadnuté uznesenia
neodôvodnil, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol:
„... dňa 21. 06. 2013 o 19.34 hod. bolo doručené na podateľňu Okresného súdu
Rimavská Sobota (prijaté podateľňou 24. 06. 2013) hromadné podanie od právneho
zástupcu navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO: 35 807 598, proti odporcovi Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky - 15 návrhov na zrušenie nariadených pojednávaní
uvedených v prílohe navrhovateľa. Okresný súd v zmysle ust. § 139a vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné
súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej
„Vyhláška MS SR č. 543/2005 Z. z.“) vydal dňa 24. 06. 2013 potvrdenia o prijatí
hromadného podania doručených okresnému súdu dňa 21. 06. 2013 o 19.34 hod, prijatého
podateľňou 24. 06. 2013 vedeného pod Spr. 559/13, ktoré bolo právnemu zástupcovi
navrhovateľa doručené spolu s poplatkovým uznesením dňa 28. 06. 2013.
Právna úprava súdnych poplatkov je obsiahnutá v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, pričom na konanie o veciach poplatkov
platí primerane Občiansky súdny poriadok (§ 14 ods. 1 ZoSP). Sadzobník súdnych
poplatkov tvoriaci prílohu Zákona o súdnych poplatkoch vymedzuje vo svojich štyroch
častiach osobitné skupiny poplatkov - a to v časti I. Poplatky vyberané v občianskom
súdnom konaní, II. Poplatky za úkony súdov, III. Poplatky za úkony orgánov štátnej správy
súdov a IV. Poplatky za úkony prokuratúry. Položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov,
ktorá je súčasťou druhej časti sadzobníka súdnych poplatkov, bola do právnej úpravy
uzákonená novelou Zákona o súdnych poplatkoch zákonom č. 64/2013 Z. z. a nadobudla
účinnosť dňa 28. 03. 2013. Súdny poplatok za spracovanie hromadného podania
predstavuje poplatok mimo štandardných poplatkov vyrubovaných v občianskom súdnom
konaní a predstavuje úhradu za spracovanie hromadného podania súdom a s ním spojené
vykonanie ďalších úkonov v zmysle Vyhlášky MS SR č. 543/2005. Konajúci súd sa musí
daným hromadným podaním zaoberať a spracovať ho, pričom v dôsledku hromadného
podania dochádza k väčšej zaťaženosti súdov. Ustanovenie § 42a O. s. p. (v zmysle
uvedenej novely zákona č. 64/2013 Z. z.) definuje „hromadné podanie“ – t. j. hromadné
podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v
jeden deň a zároveň ustanovenie § 139b Vyhlášky MS SR č. 543/2005 špecifikuje, že
„spracovaním hromadného podania“ je zistenie počtu podaní tvoriacich hromadné podanie
a spracovanie zoznamu podaní tvoriacich hromadné podanie v členení na podania tvoriace
hromadné podanie určené na odoslanie inému súdu a na podania určené na zapísanie do
príslušného súdneho registra. Spracovaním hromadného podania je ďalej vykonanie
úkonov podľa odsekov 2 až 6 na súde, ktorý hromadné podanie prijal.
Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky primárne uvádza, že napadnuté
uznesenie okresného súdu je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2
O. s. p.. Z obsahu uznesenia okresného súdu jasne vyplýva, komu bola poplatková
povinnosť uložená, podľa ktorej konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov, v akej
výške. Zároveň bola určená lehota splatnosti tohto súdneho poplatku, spôsob platenia
súdneho poplatku a poplatníkovi bolo dané poučenie o následkoch nezaplatenia súdneho
poplatku. Je tiež zrejmé v akej konkrétnej veci bol vyrubený súdny poplatok - že sa týka
hromadného podania za 15 návrhov na zrušenie nariadených pojednávaní v konaniach
podľa priloženého zoznamu doručených okresnému súdu dňa 21. 06. 2013 o 19.34 hod,
prijatého podateľňou 24. 06. 2013. Odvolací súd v týchto súvislostiach poukazuje aj na
potvrdenie o prijatí hromadného podania, ktoré bolo poplatníkovi doručené spolu s
prílohou (zoznam spisových značiek konaní týkajúcich sa hromadného podania) a
odvolaním napadnutým uznesením. Navrhovateľovi bolo doručením tohto potvrdenia určito
a zrozumiteľnou formou oznámené, za ktoré konkrétne podania mu poplatková povinnosť
vznikla a že podanie posúdil súd ako hromadné podanie.
Neobstojí ani argument poplatníka, že nepodal samostatný návrh s poukazom
na ustanovenie § 1 Zákona o súdnych poplatkoch. Je bez právnej relevancie, že navrhovateľ
nepodal návrh na spracovanie hromadného podania, nakoľko v prípade, ak bolo súdu
doručené podania navrhovateľa, bol povinný procesne sa nimi zaoberať - spracovať ich aj
bez osobitného návrhu vzhľadom na samotnú povahu podania. Spracovanie procesných
podaní došlých na súd je úkonom vykonaným v prospech účastníka konania, pretože je
nevyhnutným predpokladom ďalšieho procesného postupu súdu vo veci, ktorej sa obsah
týchto podaní týka. Ak súd vykonal úkon, ktorý je nevyhnutný pre ďalšie konanie, a ktorý
úkon podlieha poplatkovej povinnosti v zmysle Sadzobníka súdnych poplatkov, bol súd
povinný účastníkovi, ktorý toto procesné podanie urobil, uložiť povinnosť zaplatiť súdny
poplatok podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov za spracovanie týchto
hromadných podaní. Je tiež nedôvodná odvolacia námietka navrhovateľa, že jeho podanie
nie je možné klasifikovať ako podanie hromadné. Vychádzajúc z ustanovenia § 42a O. s. p.,
hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým
účastníkom v jeden deň. Dňa 21. 06. 2013 bolo doručených Okresnému súdu Rimavská
Sobota spolu 15 podaní od totožného navrhovateľa. Nie je teda sporu, že tieto podania
napĺňajú zákonnú definíciu hromadného podania v zmysle dikcie ustanovenia § 42a O. s. p.
(každé podanie účastníka, 288 podaní, od toho istého účastníka, v jeden deň).
Pokiaľ odvolateľ poukázal na judikát Najvyššieho súdu SR z 29. 03. 2007 v konaní sp. zn.
4 Cdo 39/2007, odvolací súd považoval za potrebné uviesť len, že tento nie je možné v danej
veci aplikovať, nakoľko okresný súd neaplikoval analogicky ustanovenia Zákona o súdnych
poplatkoch, ale právnu úpravu platnú a účinnú, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené,
položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorá je súčasťou druhej časti sadzobníka
súdnych poplatkov, bola do právnej úpravy uzákonená novelou Zákona o súdnych
poplatkoch zákonom č. 64/2013 Z. z. a táto nadobudla účinnosť dňom vyhlásenia zákona,
t. j. 28. 03. 2013 (článok IV zákona). Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné podania
navrhovateľa boli doručené konajúcemu súdu dňa 21. 06. 2013, je zrejmé, že súd konal
v zmysle právnej úpravy platnej a účinnej v čase rozhodovania o poplatkovej povinnosti.»
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia
okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno
podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,
t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,
resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych
poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,
mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný
právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého
stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú
právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)
OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná.
Zo znenia § 109 ods. 1písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade
všeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.
V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej
veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b sadzobníka
súdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi
predpismi vyššieho stupňa právnej sily.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2014