Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 568/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne

Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich

Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 31. októbra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením

sp. zn. z 31. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že Okresný súd Rimavská Sobota

(ďalej len „okresný súd“) jej uznesením sp. zn. Spr. 559/2013 z 24. júna 2013 uložil

povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume po 15 € „za spracovanie hromadného podania

podľa položky č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha ).

Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu

odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu

a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú

vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že

uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohla stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu

druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom

limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd a krajský súd postupom v napadnutých

konaniach a napadnutými uzneseniami porušili „jeho základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 ;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené ;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

Tvrdíme, že Okresný súd Rimavská Sobota a porušovateľ porušili právo sťažovateľa

na súdnu ochranu zaručene SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny

proces zaručené čl.6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva

a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie

domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole

ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:

„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria

spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1

súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov,

ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané

bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V

položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je

možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli

podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní

podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k

skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť

alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto

druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,

mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný

právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo súd prvého

stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor

položky č. 20 b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha o súdnych

poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„“)] s .

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením (ďalej aj „predmetné konanie a uznesenie

krajského súdu“) bolo porušené jej základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenie krajského súdu zruší a veci vráti krajskému

súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,

ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

V preskúmanej veci je predmetom sporu zaplatenie súdneho poplatku v sume 15 €,

t. j. z hľadiska predmetu sporu ide v danom prípade o tzv. bagateľnú vec. Za daných

okolností už samotný predmet sporu v napadnutom konaní zakladá z hľadiska doterajšej

judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom

prerokúvaní. Ak totiž (ďalej aj „OSP“) vylučuje u tzv.

bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe

uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie ().

Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým

uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné

bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia

týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody,

a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne aplikoval

o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [Sadzobník súdnych poplatkov

položka 20 b) ] a napadnuté uznesenia

neodôvodnil, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol:

„... dňa 21. 06. 2013 o 19.34 hod. bolo doručené na podateľňu Okresného súdu

Rimavská Sobota (prijaté podateľňou 24. 06. 2013) hromadné podanie od právneho

zástupcu navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava,

IČO: 35 807 598, proti odporcovi Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky - 15 návrhov na zrušenie nariadených pojednávaní

uvedených v prílohe navrhovateľa. Okresný súd v zmysle ust. § 139a vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti SR č. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné

súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej

„Vyhláška MS SR č. “) vydal dňa 24. 06. 2013 potvrdenia o prijatí

hromadného podania doručených okresnému súdu dňa 21. 06. 2013 o 19.34 hod, prijatého

podateľňou 24. 06. 2013 vedeného pod Spr. 559/13, ktoré bolo právnemu zástupcovi

navrhovateľa doručené spolu s poplatkovým uznesením dňa 28. 06. 2013.

Právna úprava súdnych poplatkov je obsiahnutá v o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, pričom na konanie o veciach poplatkov

platí primerane ( ZoSP). Sadzobník súdnych

poplatkov tvoriaci prílohu vymedzuje vo svojich štyroch

častiach osobitné skupiny poplatkov - a to v časti I. Poplatky vyberané v občianskom

súdnom konaní, II. Poplatky za úkony súdov, III. Poplatky za úkony orgánov štátnej správy

súdov a IV. Poplatky za úkony prokuratúry. Položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov,

ktorá je súčasťou druhej časti sadzobníka súdnych poplatkov, bola do právnej úpravy

u a nadobudla

účinnosť dňa 28. 03. 2013. Súdny poplatok za spracovanie hromadného podania

predstavuje poplatok mimo štandardných poplatkov vyrubovaných v občianskom súdnom

konaní a predstavuje úhradu za spracovanie hromadného podania súdom a s ním spojené

vykonanie ďalších úkonov v zmysle Vyhlášky MS SR č. 543/2005. Konajúci súd sa musí

daným hromadným podaním zaoberať a spracovať ho, pričom v dôsledku hromadného

podania dochádza k väčšej zaťaženosti súdov. Ustanovenie (v zmysle

uvedenej novely ) definuje „hromadné podanie“ – t. j. hromadné

podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v

jeden deň a zároveň ustanovenie § 139b Vyhlášky MS SR č. 543/2005 špecifikuje, že

„spracovaním hromadného podania“ je zistenie počtu podaní tvoriacich hromadné podanie

a spracovanie zoznamu podaní tvoriacich hromadné podanie v členení na podania tvoriace

hromadné podanie určené na odoslanie inému súdu a na podania určené na zapísanie do

príslušného súdneho registra. Spracovaním hromadného podania je ďalej vykonanie

úkonov podľa odsekov 2 až 6 na súde, ktorý hromadné podanie prijal.

Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky primárne uvádza, že napadnuté

uznesenie okresného súdu je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2

. Z obsahu uznesenia okresného súdu jasne vyplýva, komu bola poplatková

povinnosť uložená, podľa ktorej konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov, v akej

výške. Zároveň bola určená lehota splatnosti tohto súdneho poplatku, spôsob platenia

súdneho poplatku a poplatníkovi bolo dané poučenie o následkoch nezaplatenia súdneho

poplatku. Je tiež zrejmé v akej konkrétnej veci bol vyrubený súdny poplatok - že sa týka

hromadného podania za 15 návrhov na zrušenie nariadených pojednávaní v konaniach

podľa priloženého zoznamu doručených okresnému súdu dňa 21. 06. 2013 o 19.34 hod,

prijatého podateľňou 24. 06. 2013. Odvolací súd v týchto súvislostiach poukazuje aj na

potvrdenie o prijatí hromadného podania, ktoré bolo poplatníkovi doručené spolu s

prílohou (zoznam spisových značiek konaní týkajúcich sa hromadného podania) a

odvolaním napadnutým uznesením. Navrhovateľovi bolo doručením tohto potvrdenia určito

a zrozumiteľnou formou oznámené, za ktoré konkrétne podania mu poplatková povinnosť

vznikla a že podanie posúdil súd ako hromadné podanie.

Neobstojí ani argument poplatníka, že nepodal samostatný návrh s poukazom

na ustanovenie . Je bez právnej relevancie, že navrhovateľ

nepodal návrh na spracovanie hromadného podania, nakoľko v prípade, ak bolo súdu

doručené podania navrhovateľa, bol povinný procesne sa nimi zaoberať - spracovať ich aj

bez osobitného návrhu vzhľadom na samotnú povahu podania. Spracovanie procesných

podaní došlých na súd je úkonom vykonaným v prospech účastníka konania, pretože je

nevyhnutným predpokladom ďalšieho procesného postupu súdu vo veci, ktorej sa obsah

týchto podaní týka. Ak súd vykonal úkon, ktorý je nevyhnutný pre ďalšie konanie, a ktorý

úkon podlieha poplatkovej povinnosti v zmysle Sadzobníka súdnych poplatkov, bol súd

povinný účastníkovi, ktorý toto procesné podanie urobil, uložiť povinnosť zaplatiť súdny

poplatok podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov za spracovanie týchto

hromadných podaní. Je tiež nedôvodná odvolacia námietka navrhovateľa, že jeho podanie

nie je možné klasifikovať ako podanie hromadné. Vychádzajúc z ustanovenia ,

hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým

účastníkom v jeden deň. Dňa 21. 06. 2013 bolo doručených Okresnému súdu Rimavská

Sobota spolu 15 podaní od totožného navrhovateľa. Nie je teda sporu, že tieto podania

napĺňajú zákonnú definíciu hromadného podania v zmysle dikcie ustanovenia

(každé podanie účastníka, 288 podaní, od toho istého účastníka, v jeden deň).

Pokiaľ odvolateľ poukázal na judikát Najvyššieho súdu SR z 29. 03. 2007 v konaní sp. zn.

, odvolací súd považoval za potrebné uviesť len, že tento nie je možné v danej

veci aplikovať, nakoľko okresný súd neaplikoval analogicky ustanovenia Zákona o súdnych

poplatkoch, ale právnu úpravu platnú a účinnú, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené,

položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorá je súčasťou druhej časti sadzobníka

súdnych poplatkov, bola do právnej úpravy uzákonená novelou Zákona o súdnych

poplatkoch a táto nadobudla účinnosť dňom vyhlásenia zákona,

t. j. 28. 03. 2013 (článok IV zákona). Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné podania

navrhovateľa boli doručené konajúcemu súdu dňa 21. 06. 2013, je zrejmé, že súd konal

v zmysle právnej úpravy platnej a účinnej v čase rozhodovania o poplatkovej povinnosti.»

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia

okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,

t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,

resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

(upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych

poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,

mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný

právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo sud prvého

stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)

je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie

stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná.

Zo znenia zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade

všeobecne záväzného predpisu s , ústavným zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.

V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej

veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že alebo položka 20b sadzobníka

súdnych poplatkov tvoriaca prílohu je v rozpore s právnymi

predpismi vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014