Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 653/2014
PDF · 171.8 KB
No categories available
I. ÚS 653/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners, a. s., Prievozská 37,
Bratislava, a obchodnej spoločnosti Lawyers Group, s. r. o., Prievozská 37, Bratislava,
zastúpených obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci
namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením sp. zn. 4 Co/445/2013 z 30. júla
2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners, a. s., a obchodnej spoločnosti
Lawyers Group, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners, a. s., Prievozská 37,
Bratislava, a obchodnej spoločnosti Lawyers Group, s. r. o., Prievozská 37, Bratislava (ďalej
len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 4 Co/445/2013 z 30. júla
2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľky ako aktívne
legitimované si v konaní vedenom Okresným súdom Bánovce nad Bebravou (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 6 C/26/2012 uplatnili náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy proti Slovenskej republike, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „odporca“). Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 6 C/26/2012
z 11. júna 2013 (ďalej aj „rozhodnutie okresného súdu“) zamietol návrh odporcu
na uloženie povinnosti sťažovateľkám zložiť preddavok na trovy konania v zmysle § 141a
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“), vychádzajúc z nemožnosti zastavenia konania podľa § 141a ods. 1 OSP v prípade,
ak povinnosťou zložiť preddavok na trovy konania nemožno zaviazať odporcu z dôvodu, že
jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu
o konkurznom konaní. Krajský súd na odvolanie odporcu svojím napadnutým rozhodnutím
rozhodol o zrušení rozhodnutia okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie. Najvyšší
súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací svojím uznesením
sp. zn. 3 Cdo 403/2013 z 28. apríla 2014 (ďalej aj „rozhodnutie najvyššieho súdu“) rozhodol
o odmietnutí sťažovateľkami podaného dovolania. V ostatnom podali sťažovateľky
na ústavnom súde sťažnosť.
3. Sťažovateľky v sťažnosti vyjadrili svoj nesúhlas s takýmto postupom krajského
súdu, pretože podľa ich názoru proti rozhodnutiu okresného súdu nebolo možné podať
odvolanie, keďže § 202 ods. 3 písm. q) OSP jasne ustanovuje, že odvolanie nie je prípustné
proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa
§ 141a OSP. Hoci krajský súd nedisponoval právomocou vecne rozhodovať o podanom
odvolaní, prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu odvodil z § 202 ods. 3
písm. q) OSP „a contrario“, s čím sťažovateľky nesúhlasia, pretože „Krajský súd... konal
a rozhodoval vo veci nad rámec zverenej právomoci a svojím postupom porušil zákon.“.
Podľa ich názoru „Akékoľvek rozhodovanie okresného súdu podľa § 141a OSP je
rozhodovaní o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. Ak súd rozhodne o povinnosti
zložiť preddavok na trovy konania tak, že návrh odporcu zamietne, pretože povinnosť
nebude chcieť uložiť, stále pôjde o rozhodovanie o povinnosti zložiť preddavok na trovy
konania podľa § 141a, a teda odvolanie proti takémuto rozhodnutiu nebude podľa §202
ods.3 psím. q) OSP prípustné. Akýkoľvek iný záver je účelovou dezinterpretáciou práva.“.
Zároveň poukázali na to, že „Ak by sa pripustila argumentácia, ktorá viedla k založeniu
právomoci Krajského súdu v Trenčíne rozhodovať o podanom odvolaní ako správna, došlo
by inter alia k porušeniu princípu rovnosti strán. Platilo by totižto, že odvolanie môže podať
len neúspešný odporca navrhujúci autoritatívne uloženie povinnosti navrhovateľovi, ktorý
sa voči nemu domáha svojho práva. ... Účelová interpretácia ust. §202 ods.3 písm.q) OSP
by tak viedla k bezdôvodnej favorizácii jednej zo strán - odporcu - ktorého primárnym
záujmom je vyvolanie sankcie ultima ratio - zastavenie súdneho konania pre nesplnenie
povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.“.
4. Sťažovateľky v petite navrhli, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že
postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 4 Co/445/2013 z 30. júla 2013 boli
porušené ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, zároveň zrušil napadnuté rozhodnutie
krajského súdu a priznal im finančné zadosťučinenie vrátane náhrady trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom
uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú
povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“ (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05)]. Ústavný
súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba
nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (I. ÚS 161/02,
I. ÚS 79/07). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom... Podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania.
9. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ
domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
10. Ústavný súd, súc viazaný petitom, konštatuje, že sťažovateľky v texte podanej
sťažnosti, ako aj v jej petite brojili iba proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co/445/2013
z 30. júla 2013 bez toho, aby svoje sťažnostné námietky koncentrovali aj k uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 403/2013 z 28. apríla 2014, ktorým najvyšší súd ako súd
dovolací odmietol nimi podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.
Z obsahu k sťažnosti priloženého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 403/2013
z 28. apríla 2014 vyplýva, že najvyšší súd sa v rámci skúmania prípustnosti dovolania podľa
§ 237 a podľa § 239 ods. 1 a 2 OSP podrobne zaoberal aj sťažovateľkami nastolenou
polemikou prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 C/26/2012
z 11. júna 2013, ktorým okresný súd zamietol návrh odporcu na uloženie povinnosti
sťažovateľkám zložiť preddavok na trovy konania v zmysle § 141a OSP, pričom sa stotožnil
s právnym názorom krajského súdu vyplývajúcim z jeho uznesenia sp. zn. 4 Co/445/2013
z 30. júla 2013. Zo samotného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 403/2013
z 28. apríla 2014 v tejto súvislosti vyplýva, že «Logickým a gramatickým výkladom znenia
citovaného ustanovenia (... „ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy
konania podľa § 141a“) možno podľa názoru dovolacieho súdu dospieť k jedinému záveru,
že odvolanie nie je prípustné len proti takému uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým
„uložil“ povinnosť zložiť preddavok (podľa § 141a O.s.p.). Preto proti uzneseniu s
opačným záverom, t.j. neuložení takejto povinnosti nie je odvolanie vylúčené a možno ho
teda podrobiť prieskumu v odvolacom konaní. V danej veci uznesením prvostupňového súdu
povinnosť zložiť preddavok uložená nebola, ale návrh na uloženie takejto povinnosti bol
naopak zamietnutý, preto správne odvolací súd výkladom a contrario vychádzal
z prípustnosti odvolania (prípustnosť odvolania konštatoval správne aj súd prvého stupňa
v poučení svojho uznesenia) a rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal aj z hľadiska jeho
vecnej správnosti. Vychádzajúc z uvedeného nemožno považovať za opodstatnenú ani
námietku o existencii vady konania právoplatne rozhodnutej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.).
Predpokladom právoplatnosti rozhodnutia (samozrejme okrem jeho doručenia) je
nemožnosť podať proti nemu odvolanie, čo nie je daný prípad.».
11. V naznačených súvislostiach, vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
a predovšetkým riadiac sa petitom podanej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľky v podanej sťažnosti koncentrovali svoje sťažnostné námietky len proti
napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, proti ktorému aj podali dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok, v dôsledku ktorého sa najvyšší súd, skúmajúc prípustnosť
dovolania, vyjadril aj k nimi nastoleným „nosným/meritórnym“ otázkam vyplývajúcim
z podanej sťažnosti (pozri bod 3, pozn.), a v konečnom dôsledku tak z pohľadu princípu
subsidiarity právomoc najvyššieho súdu predchádzala právomoci ústavného súdu, pričom
rozhodnutie najvyššieho súdu v petite podanej sťažnosti napadnuté nebolo. V dôsledku toho
ústavný súd nedisponuje právomocou preskúmať napadnuté rozhodnutie krajského súdu,
pretože toto bolo predmetom preskúmania najvyšším súdom v dovolacom konaní. Ústavný
súde teda uzatvára, že pokiaľ sťažovateľky (kvalifikovane zastúpené advokátom) za jediné
nosné dôvody podanej sťažnosti považujú okolnosť, že proti rozhodnutiu okresného súdu,
ktorým bol zamietnutý návrh na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, nie
je prípustné odvolanie, mali potom v petite sťažnosti napádať predovšetkým uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 403/2013 z 28. apríla 2014 (podobne aj rozhodnutia nižších
súdnych inštancií, pozn.), a nie iba uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co/445/2013
z 30. júla 2013.
12. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že aj v prípade, ak by sťažovateľky
v petite podanej sťažnosti smerovali svoje sťažnostné námietky aj proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu, sťažnosť by bolo potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pretože názor tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu vyslovený
v predmetnej právnej veci (v rozsahu nosných dôvodov sťažnosti, pozn.) očividne nie je
arbitrárny ani zjavne neodôvodnený.
13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateliek v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2014