Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 637/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. A., zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Cibíkom,

Tomášikova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. novembra 2013

a jeho postupom, ktorý mu predchádzal, a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ ústavný súd“) bola

13. marca 2014 doručená sťažnosť A. A. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená písomným

podaním doručeným 2. júla 2014, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. novembra 2013 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“) a jeho postupom, ktorý mu predchádzal.

Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že rozsudkom Špecializovaného trestného

súdu v Pezinku sp. zn. zo 7. augusta 2013 bol sťažovateľ odsúdený

pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“), vydieračského únosu podľa a

sčasti dokonaný, sčasti vo vzťahu k Trestného

zákona v štádiu pokusu podľa a nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi podľa , a T vo forme

spolupáchateľstva podľa na skutkovom základe uvedenom

vo výrokovej časti rozsudku. Proti uvedenému rozsudku prvostupňového súdu podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že

odvolanie sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jeho označených práv najmä tým, že „sa v podstate obmedzil v rozhodnutí

o odvolaní len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí

a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné

tvrdenia uvedené v odvolaní“. V tejto súvislosti sťažovateľ bližšie konkretizuje a poukazuje

na „nesprávne vyhodnotenie až deformáciu vykonaného dôkazu výpovede svedka J. B.,

nedodržanie kontradiktórnosti konania a princíp rovnosti zbraní, pre absolútne

neakceptovanie navrhovaných dôkazov, porušenie práva na riadne odôvodnenie rozsudku,

keďže sa už súd prvého stupňa nevysporiadal s väčšinou argumentov uvedených

v záverečnej reči obhajcu a tento ústavný nedostatok nebol odstránený ani odvolacím

súdom, odvolací súd sa nevysporiadal ani s námietkami ohľadne nesprávnej právnej

kvalifikácie skutkov v bode 2/ a 3/ rozsudku súdu prvého stupňa“, ktoré aj skutkovo opísal

v sťažnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil základné

práva A. A., nar. 20.11.1984, na spravodlivé súdne konanie zaručené v

Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.11.2013 pod sp. zn.: sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. A. A. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho

zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

JUDr. Milana Cíbika do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veci veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou napádal postup najvyššieho súdu v označenom konaní

a jeho napadnuté uznesenie z dôvodu tvrdeného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poukazuje na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý

by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie,

ktoré by malo nahradiť dokazovanie zisteného skutkového stavu všeobecnými súdmi.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v trestnoprávnych

veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu preto neprináleží

rozhodovať o vine a treste osoby obžalovanej z trestného činu, resp. v konaní podľa čl. 127

ods. 1 posudzovať otázku viny sťažovateľa vo vzťahu k spáchaniu trestného činu,

z ktorého ho viní obžaloba v konkrétnej trestnej veci alebo z ktorého bol uznaný vinným

rozsudkom všeobecného (trestného) súdu.

Ústavný súd je oprávnený posúdiť, či spôsob aplikácie práva všeobecným súdom

v konkrétnom prípade je zlučiteľný s vrátane jej ustanovení zaručujúcich základné

práva a slobody alebo ľudské práva a slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej

zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, porušenie ktorých sťažovateľ v konaní

podľa namieta.

Pokiaľ ide o posudzovanie skutkových a právnych záverov všeobecného súdu

obsiahnutých v jeho rozhodnutí, ústavný súd opakovane vyslovil, že môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

(s prihliadnutím na obsah prvostupňového rozsudku Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku sp. zn. zo 7. augusta 2013, ktorý bol v odvolacom konaní

preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva

jednostrannosť ani interpretácia vykonaných dôkazov odporujúca zásadám formálnej logiky

alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou

spravodlivého rozhodnutia ukladá súdu povinnosť vykonať dokazovanie v rozsahu

nevyhnutnom na rozhodnutie (nie každý dôkaz navrhnutý niektorou zo strán) objasňujúc

s rovnakou starostlivosťou okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré

svedčia v jeho prospech, a následne dôkazy vyhodnotiť podľa svojho vnútorného

presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo

i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo

niektorá zo strán. Pokiaľ v procese hodnotenia dôkazov dospeje súd k záveru, že väčšina

v konaní vykonaných dôkazov svedčiacich proti obžalovanému vo svojom súhrne

spoľahlivo vyvracia pravdivosť dôkazov v jeho prospech (teda že dôkazy vykonané

v konaní preukazujú vinu obžalovaného mimo rozumných pochybností), a svoje závery

v tomto smere dostatočne odôvodní, nemožno jeho rozhodnutie, ktorým vysloví vinu

obžalovaného, považovať za nezákonné či neústavné z dôvodu nevykonania ďalších

dôkazov navrhovaných obhajobou. Navyše, najvyšší súd k tejto námietke sťažovateľa

v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol, že „výrok o vine obžalovaného A. A.

bol založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú

akúkoľvek inú alternatívu skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov pri

jednotlivých skutkoch ustálený. Preto aj odvolací súd dospel k presvedčivému

a objektívnemu záveru, že nemožno mať žiadne pochybnosti o vine obžalovaného, pretože

jeho vina bola preukázaná tak súborom priamych, ako aj nepriamych dôkazov, pričom tieto

dôkazy tvoria nepretržitú a súvislú niť, ktorá bez akýchkoľvek pochybností dovoľuje vysloviť

záver o vine vo výroku o vine obžalovaného.“. V nadväznosti na povahu a počet

vykonaných dôkazov vrátane dôkazov DNA (na ohorku cigarety, chirurgických

rukaviciach, pozn.) opísaných v odôvodnení prvostupňového rozsudku ústavný súd

konštatuje, že spochybnenie jedného z dôkazov a nevykonanie ďalších navrhovaných

dôkazov obhajobou za situácie, keď súd disponoval a vykonal také množstvo dôkazov,

ktoré jednoznačne vo svojom súhrne preukazujú skutok a vinu sťažovateľa, nie je spôsobilé

vyvolať pochybnosť o zákonnosti a ústavnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

ktorým zamietol odvolanie proti prvostupňovému rozsudku súdu z hľadiska limitov

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa nezákonnosti vykonaných dôkazov,

ako aj údajne nesprávnej právnej kvalifikácie skutkov v bode 2) a 3) rozsudku súdu prvého

stupňa, ústavný súd konštatuje, že uvedené námietky sú subsumovateľné pod dôvody

na podanie dovolania podľa a , čo v okolnostiach

prípadu znamená nedostatok právomoci ústavného súdu preskúmať tieto námietky z dôvodu

nevyčerpania účinného prostriedku nápravy, ktorým je dovolanie. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd sa nimi nemohol zaoberať (m. m. , ).

Ústavný súd v súvislosti s námietkou arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu odkazuje na podrobné a pomerne rozsiahle odôvodnenie

rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súd prvého stupňa poukázal na množstvo priamych,

ako aj nepriamych dôkazov (výpovede svedkov, obrazové, zvukové alebo záznamov, iné

vecné dôkazy) a zároveň konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní, ako aj

v tejto sťažnosti nie sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o zákonnosti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s obsahom a dôvodmi

uvedenými v prvostupňovom rozsudku. Ústavný súd preto ďalej konštatuje, že nezistil

žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietanými právami a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, preto v rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti dospel k záveru,

že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, keďže odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné.

Závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napádanom rozhodnutí za žiadnych okolností

nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V tomto kontexte

samotná skutočnosť, že najvyšší súd v predmetnej veci neakceptoval výhrady obhajoby,

nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Ústavný súd na základe uvedeného odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014