Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 737/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. novembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Bc. D. K.,

vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a 2 , , , a 2,

čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 11, čl. 17,

čl. 20, čl. 21, čl. 47 a čl. 54 Charty základných práv Európskej únie, ako aj čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaniach vedených Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. ,

Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. , a Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Bc. D. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2014

doručená sťažnosť Mgr. Bc. D. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

, 2 a 4, a 4, , a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 14

a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

čl. 11, čl. 17, čl. 20, čl. 21, čl. 47 a čl. 54 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaniach vedených Okresným

súdom Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. ,

Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. ,

a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod

sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. októbra 2014.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že po čiastočnom skončení

súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. sťažovateľ ako

žalobca 4. septembra 2012, resp. 16. októbra 2012, požiadal o vrátenie súdnych poplatkov,

ktoré predtým uhradil. Nárok odôvodnil tým, že výber súdnych poplatkov bol uskutočnený

v rozpore so zákonom, na základe nezákonných rozhodnutí a bez právneho dôvodu.

Poukázal najmä na to, že o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a dovolanie

proti rozsudku, ktorým sa rozhodlo len o základe predmetu konania, bolo rozhodnuté

v rozpore so zákonom, pretože súdny poplatok sa podľa položky 1 bodu 4 prílohy zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

v takýchto prípadoch neplatí.

Uznesením okresného súdu č. k. -731 z 2. novembra 2012 bol návrh na

vrátenie súdnych poplatkov v celkovej výške 2 288 € zamietnutý. Podľa názoru okresného

súdu boli poplatky v súlade so zákonom, pričom sťažovateľ nevyužil možnosť obrany proti

súdom vyrubeným poplatkovým povinnostiam. Rozsudok okresného súdu z 21. júla 2009

nebol rozsudkom medzitýmnym (ako sa mylne domnieva sťažovateľ), ale čiastočným,

pretože ním boli zamietnuté všetky uplatnené nároky voči žalovaným 3), 4) a 5) a návrh

na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 24. mája 2000, avšak nešlo o konečný rozsudok,

keďže sa nerozhodlo o celom predmete konania s tým, že o nerozhodnutých nárokoch sa

rozhodne po právoplatnosti čiastočného rozsudku. Medzitýmny rozsudok by bol rozsudkom

iba o základe nároku, pričom podľa názoru sťažovateľa základom všetkých uplatňovaných

nárokov malo byť určenie neplatnosti zmluvy. V skutočnosti však rozhodovanie

o neplatnosti zmluvy nemalo prejudiciálny vzťah k ostatným uplatňovaným nárokom.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom trval na tom,

že rozsudok okresného súdu z 21. júla 2009 bol medzitýmny. Namietal, že okresný súd

nariaďoval poplatkovú povinnosť v odvolacom a dovolacom konaní v rozpore so zákonom

o súdnych poplatkoch. Išlo podľa neho o úmyselné protiprávne konanie s cieľom mariť

a sťažovať uplatňovanie jeho práv. Na okresnom súde nerozhodoval o nárokoch na vrátenie

súdneho poplatku zákonný sudca, pretože rozhodovala sudkyňa, ktorá konala vo veci samej,

teda nie sudca na základe náhodného výberu. Hoci sudkyňa vedela o tom, že sťažovateľ

uplatnil námietku zaujatosti voči nej, ukladala mu v rozpore so zákonom poplatkové

povinnosti za odvolacie a dovolacie konanie, pričom námietku zaujatosti nepredložila

nadriadenému súdu. Hoci právnu vec bolo treba považovať za res iudicata, napriek tomu sa

opätovne konalo, čím došlo k zneužívaniu právomoci verejného činiteľa. Zároveň sa tým

preukázali pochybnosti o nezaujatosti sudkyne.

Uznesením krajského súdu č. k. -887 z 28. marca 2013 bolo jednak

rozhodnuté, že sudkyňa dr. P. nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej

okresným súdom pod sp. zn. , ďalej bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

vo výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľa na vrátenie súdnych poplatkov za odvolanie

vo výške 796 € a napokon bolo zmenené uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na

vrátenie súdneho poplatku za dovolanie tak, že sa sťažovateľovi vracia súdny poplatok za

dovolanie vo výške 1 576,08 €. Podľa názoru krajského súdu bolo potrebné rozhodnúť

najprv o námietke zaujatosti voči sudkyni dr. P. Sťažovateľ vyvodzuje pochybnosti o jej

nezaujatosti z postupu okresného súdu spočívajúceho okrem iného v tom, že napriek

podaniu námietky zaujatosti 20. júla 2009 to sudkyňa nerešpektovala, ďalej pojednávala

a 21. júla 2012 vydala čiastočný rozsudok namiesto toho, aby podľa § 16 Občianskeho

súdneho poriadku námietku predložila na rozhodnutie nariadenému krajskému súdu.

Podanie námietky zaujatosti nerešpektovala ani v konaní o návrhu sťažovateľa na vrátenie

súdnych poplatkov, keď si tento návrh svojvoľne pridelila. Sudkyňa v písomnom vyjadrení

konštatovala, že sťažovateľ namieta len okolnosti spočívajúce v jej postupe v konaní

a v takomto prípade sa na námietku zaujatosti v zmysle § 15 ods. 5 Občianskeho súdneho

poriadku neprihliada. Necíti sa zaujatá, a to ani napriek tomu, že sťažovateľ podal proti nej

trestné oznámenie. Krajský súd dospel k záveru, že nie je dôvod na vylúčenie sudkyne

z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci. Keďže sťažovateľ namietal postup súdu

(nepredloženie námietky zaujatosti krajskému súdu), nebolo možné tento postup v zmysle

považovať za nesprávny. Neobstojí ani

námietka, že si sudkyňa rozhodovanie o návrhu na vrátenie súdnych poplatkov svojvoľne

pridelila, pretože konanie vo veci samej začalo podaním žaloby 16. marca 2009. Vtedy bola

vec náhodným výberom pridelená sudkyni, ktorú bolo preto potrebné považovať za zákonnú

sudkyňu aj v konaní o návrhu sťažovateľa na vrátenie súdnych poplatkov. Nešlo totiž

o nový návrh na začatie konania. Následne krajský súd skúmal tie výroky uznesenia

okresného súdu, ktorými nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľa o vrátenie súdnych

poplatkov za odvolanie a dovolanie. Aj podľa názoru krajského súdu sa sťažovateľ domáhal

vo veci samej viacerých samostatných nárokov, a preto neboli splnené predpoklady

na vydanie medzitýmneho rozsudku. Okresný súd rozhodol čiastočným rozsudkom

v zmysle . Rozhodovanie o neplatnosti

právneho úkonu nebolo vo vzťahu prejudiciality k ostatným uplatneným nárokom. Nejde

preto ani o prekážku veci rozsúdenej v zmysle .

Sťažovateľovi podaním odvolania a dovolania proti čiastočnému rozsudku okresného súdu

vznikla poplatková povinnosť, a preto okresný súd správne postupoval, keď sťažovateľa

vyzval na zaplatenie súdnych poplatkov za odvolanie a dovolanie. Preto bolo potrebné

potvrdiť uznesenie okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu na vrátenie súdneho

poplatku za odvolanie vo výške 796 €. Hoci aj súdny poplatok za dovolanie sa vybral

v súlade so zákonom, napriek tomu bolo treba rozhodnúť o vrátení tohto poplatku vo výške

1 576,08 €, pretože dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté, čo je v zmysle § 11 ods. 3 a 4

dôvodom na jeho vrátenie.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, a to jednak proti výroku

o nevylúčení sudkyne dr. P., ale tiež proti výroku o potvrdení zamietnutia návrhu

na vrátenie súdneho poplatku za odvolanie vo výške 796 €. Tvrdil, že návrh na vrátenie

súdnych poplatkov bol samostatným návrhom podaným po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej, teda potom, ako sa vec stala res iudicata. Preto nemala rozhodovať tá istá

sudkyňa, ktorá konala vo veci samej. Návrh na vrátenie súdnych poplatkov mal byť

pridelený zákonnému sudcovi určenému náhodným výberom. Nedodržaním tohto postupu

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu. Vec nebola verejne

prerokovaná na pojednávaní. Došlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keďže

rozsudok z 21. júla 2009 nemožno považovať len za čiastočný, pretože ním bol zamietnutý

primárny a prejudiciálny právny nárok na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, čím zanikol

dôvod na rozhodovanie o ďalších čiastkových návrhoch v žalobe a celá vec sa stala

rozsúdenou. Rozhodnutia súdov majú i formálne nedostatky, lebo neboli podpísané

vlastnoručne sudkyňou, jednotlivé listy neboli pevne spojené tak, ako to je v praxi pri

verejných listinách zaužívané, napr. u notárov.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 3. júla 2014 bolo konanie

o dovolaní proti výroku krajského súdu o nevylúčení dr. P. zastavené a dovolanie proti

výroku o potvrdení uznesenia okresného súdu o nevrátení súdneho poplatku za odvolanie

vo výške 796 € bolo odmietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu treba vychádzať z toho, že

dovolaním možno napadnúť iba právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu. Výrok, ktorým

krajský súd rozhodol o nevylúčení sudkyne dr. P., nebol odvolacím rozhodnutím, pretože tu

krajský súd nekonal ako odvolací súd ( ), ale ako

nadriadený súd a tiež aj súd prvého stupňa (§ 16 ods. 1 a § 9 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku). Rozhodnutie o nevylúčení sudcu okresného súdu je rozhodnutím vydaným mimo

inštančného postupu. Krajský súd tu nerozhoduje ako súd odvolací, ale ako súd nadriadený.

Proti takémuto rozhodnutiu nie sú prípustné opravné prostriedky. Neexistuje ani funkčne

príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť. Chýbajúca

funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prerokovanie určitej veci, ktorá inak do

právomoci súdu patrí, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Preto

muselo byť konanie o dovolaní sťažovateľa proti výroku o nevylúčení dr. P. zastavené

( v spojení s ). Naproti tomu výrok

o potvrdení nevrátenia súdneho poplatku za odvolanie treba považovať za odvolacie

rozhodnutie krajského súdu, a to za potvrdzujúce rozhodnutie, vzhľadom na čo podľa § 239

nie je v tomto prípade (nesplňujúcom žiadnu z taxatívne

vymedzených alternatív) dovolanie prípustné. Dovolanie by mohlo byť prípustné iba

v prípade existencie niektorej z vád uvedených v . Iné

vady prípustnosť dovolania nezakladajú. Sťažovateľ procesné vady konania vyplývajúce

z ustanovenia a až c) a v dovolaní

nenamietal a ani najvyšší súd ich nezistil. Podľa obsahu dovolacích námietok je konanie

postihnuté vadami v zmysle , a . Vada

podľa zakladá zmätočnosť rozhodnutia na

prekážke právoplatne rozsúdenej veci (res iudicata). V danej veci táto námietka neobstojí.

Predmetom žaloby bolo celkom 11 samostatných petitov, o 8 z nich bolo právoplatne

rozhodnuté čiastočným rozsudkom okresného súdu z 21. júla 2009, pričom ostatné 3 sú

naďalej predmetom konania vo veci samej. Predmetom návrhu sťažovateľa je vrátenie

súdnych poplatkov. Súdne konanie vo veci samej treba odlišovať od činnosti súdu

vo veciach poplatkov. V poplatkových veciach súd totiž rozhoduje podľa osobitného zákona

() a použije iba primerane. Je teda

zrejmé, že pre uplatnenie námietky rozsúdenej veci nie je splnená podmienka totožnosti

predmetu konania. Je však tiež nesporné, že konanie vo veci samej (konanie o žalobe)

a konanie o vrátenie súdnych poplatkov spolu priamo súvisia, čo je dôvodom na to, aby sa

neviedli oddelene. Vada konania podľa je

preto namietaná nedôvodne. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom ide vtedy, ak súd

neumožnil účastníkovi vykonať práva priznané mu .

Sťažovateľ vyvodil existenciu tejto vady z tej skutočnosti, že súdy neprerokovali jeho návrh

verejne na pojednávaní. S poukazom na charakter konania o súdnych poplatkoch treba

zdôrazniť, že ide o konanie, v ktorom sa pojednávanie nenariaďuje (§ 115 ods. 1 a § 214

ods. 1 ), preto ani na rozhodnutia v tomto konaní (majúce

zásadne formu uznesenia) nie je dôvod „primerane“ aplikovať povinnosť ich verejného

vyhlásenia ( v spojení s , resp.

s ). So zreteľom na námietku sťažovateľa o porušení jeho práva na

zákonného sudcu sa najvyšší súd zaoberal aj otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade

v zmysle § 237 písm. g) v spojení s vadou podľa § 237 písm. d) Občianskeho súdneho

poriadku. Podľa sťažovateľa bol návrh na vrátenie súdnych poplatkov samostatným

návrhom na začatie konania, a preto mal byť pridelený novému zákonnému sudcovi, resp.

mal byť prerokovaný v inom konaní. V tejto súvislosti treba konštatovať, že vzhľadom na

neexistenciu vady podľa a na charakter

konania o súdnych poplatkoch nemožno postup, keď o návrhu na vrátenie súdnych

poplatkov rozhodovala tá istá sudkyňa ako v súvisiacom konaní vo veci samej, považovať

za nezákonný. Pokiaľ je dovolanie odôvodnené aj nesprávnosťou právnych záverov nižších

súdov, teda nesprávnym právnym posúdením veci, treba uviesť, že nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku], samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ

vo vadách konania podľa a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Keďže vo veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť

zo žiadneho ustanovenia , bolo potrebné uvedenú časť

dovolania odmietnuť ako neprípustnú.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi

doručené 7. augusta 2014 prostredníctvom okresného súdu.

Sťažovateľ považuje uznesenia všeobecných súdov za porušenie označených článkov

, dohovoru, charty a dodatkového protokolu.

Konkrétne namieta, že okresný súd mal jeho návrh na vrátenie súdnych poplatkov

považovať za novú vec a prideliť ju zákonnému sudcovi náhodným výberom s tým, že

následne mu mal oznámiť meno zákonného sudcu. Rozhodnúť o veci mal pri rešpektovaní

jeho práva na verejné a ústne súdne konanie s možnosťou osobne sa vyjadriť ku všetkým

vykonaným dôkazom. Išlo o návrh sui generis, ktorý bol podaný po právoplatnom

rozhodnutí vo veci samej, teda keď už vec sama sa stala res iudicata. Krajský súd mal tiež

povinnosť zaslať sťažovateľovi potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v odvolacom konaní

a mal rešpektovať právo na verejné a ústne súdne konanie, ako aj právo osobne sa vyjadriť

ku všetkým vykonaným dôkazom. Ani najvyšší súd nevydal sťažovateľovi potvrdenie

o prevzatí a pridelení veci v dovolacom konaní a neoznámil mu mená zákonných sudcov

vo veci. Samotné protizákonné a protiústavné uznesenie najvyššieho súdu doručil

sťažovateľovi nelegitímny okresný súd, a preto toto doručenie je nezákonné a právne

neúčinné vo vzťahu k nadobudnutiu právoplatnosti tohto uznesenia. Odmietnutie dovolania

pre údajnú neprípustnosť je v rozpore so zákonom, a medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach. Došlo tým de facto k odmietnutiu nároku sťažovateľa na vrátenie

nezákonne vyrubeného a pod nátlakom uhradeného súdneho poplatku z odvolania.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov , dohovoru, charty a dodatkového protokolu v konaniach vedených okresným

súdom pod sp. zn. , krajským súdom pod sp. zn. ,

a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 3. júla 2014 zrušené a vec bola vrátená

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Požaduje aj priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 1 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa podľa , dohovoru, charty a dodatkového

protokolu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom

rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež v tejto súvislosti uviesť, že

sťažovateľ možnosť podania odvolania proti uzneseniu okresného súdu aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa zvyšnej časti sťažnosti, ktorú treba považovať za

zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ celkom nesprávne považuje konanie o jeho žiadosti o vrátenie súdnych

poplatkov vlastne za obdobu konania vo veci samej. Sám označuje toto konanie za konanie

sui generis. Vychádza pritom z tézy, že predchádzajúce konanie o jeho žalobe bolo už

právoplatne skončené čo do základu uplatňovaných nárokov, čo zrejme podľa neho

znamená, že konanie o vrátenie súdnych poplatkov musí byť novým konaním, keďže

v konaní už právoplatne skončenom ďalej (znova) konať nemožno.

So sťažovateľom možno súhlasiť potiaľ, že konanie o vrátenie súdnych poplatkov je

naozaj konaním sui generis, ktoré však nie je konaním vo veci samej, pretože je súčasťou

konania vo veci samej začatého žalobou sťažovateľa. Právoplatné skončenie konania

o žalobe nebráni tomu, aby sa rozhodlo napr. o vrátení súdneho poplatku, o znalečnom či

o ďalších dielčich otázkach vyplývajúcich z konania vo veci samej. Tým je zároveň dané, že

takéto konanie nie je novým konaním, ktorého zákonný sudca by mal byť nanovo určovaný

náhodným výberom.

Keďže sťažovateľ tvrdí, že okresný súd ho nútil súdny poplatok z odvolania zaplatiť,

treba poukázať (ako to urobil už okresný súd) na to, že sťažovateľ sa zaplateniu poplatku

zákonným spôsobom nebránil, a to ani v tom zmysle, že by poplatkovú povinnosť celkom

popieral, ale ani v tom zmysle, že by namietal nesprávne ustálenie výšky poplatku. Navyše

nič nenaznačuje, že by poplatok bol vyrubený v rozpore so zákonom.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k pochybeniu aj pri doručovaní dovolacieho

uznesenia najvyššieho súdu, keďže toto doručoval okresný súd, hoci podľa sťažovateľa mal

tak urobiť najvyšší súd. Sťažovateľ vyslovuje názor, podľa ktorého uznesenie najvyššieho

súdu v dôsledku neplatného doručenia nenadobudlo dosiaľ právoplatnosť.

Podľa názoru ústavného súdu bol postup pri doručovaní dovolacieho uznesenia

najvyššieho súdu plne v súlade so zákonom. Z ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení

s ustanovením nepochybne a jednoznačne vyplýva, že

dovolacie rozhodnutia najvyššieho súdu doručuje prvostupňový súd (v danom prípade

okresný súd), a to obdobne ako rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré takisto doručuje

prvostupňový súd.

K uvedenej námietke sťažovateľa možno ešte dodať, že sa javí ako nedomyslená

a kontraproduktívna z hľadiska záujmov sledovaných sťažovateľom v tomto konaní. Ak by

bolo doručenie dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu naozaj neplatné a toto uznesenie by

dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť, potom by ústavný súd musel sťažnosť odmietnuť ako

predčasnú z hľadiska nedostatku právomoci ústavného súdu, keďže právomoc poskytnúť

ochranu sťažovateľovi by mal do právoplatného skončenia dovolacieho konania v rukách

najvyšší súd. Použitá argumentácia sťažovateľa je teda zjavne v jeho vlastný neprospech.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu krajského súdu a najvyššieho súdu

považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená

sama osebe porušenie označených práv.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014