Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a33/391309.4ce0e9.pdf
PDF · 125.81 KB
No categories available
3Cdo/250/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 250/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: M. K., bývajúceho v B.,
proti ţalovaným: 1/ I. B., 2/ K. B., obom bývajúcim v B., 3/ Slovenskému pozemkovému
fondu, so sídlom v Bratislave, Búdková 36, 4/ Okresnému úradu Trenčín – katastrálny
odbor, so sídlom v Trenčíne, Piaristická 25, 5/ I. Š., starostovi obce K., K. 52, o určenie
neplatnosti právneho úkonu, odstránenie prekážok a iné, vedenej na Okresnom súde Nové
Mesto nad Váhom pod sp. zn. 4 C 43/2009, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského
súdu v Trenčíne z 28. marca 2013 sp. zn. 4 Co 406/2012, 4 NcC 670/2012, takto
rozhodol:
1/ konanie o dovolaní proti výroku uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z 28. marca
2013 sp. zn. 4 Co 406/2012, 4 NcC 670/2012, ktorým bolo rozhodnuté, ţe sudkyňa
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom JUDr. H. P. nie je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Mesto nad Váhom pod sp. zn. 4 C 43/2009
z a s t a v u j e ,
2/ dovolanie proti výroku uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z 28. marca 2013
sp. zn. 4 Co 406/2012, 4 NcC 670/2012, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa
v časti o zamietnutí návrhu na vrátenie súdnych poplatkov vo výške 796 € ţalobcovi,
o d m i e t a .
Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením
z 2. novembra 2012 č.k. 4 C 43/2009-739 zamietol návrh ţalobcu na vrátenie súdnych
poplatkov vo výške 2.288 €. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţaloba zo 16. marca 2009
obsahovala celkom 11 samostatných návrhov (petitov), za ktoré súd vyrubil ţalobcovi súdne
poplatky v celkovej výške 1.094, 50 € (11 x 99,50 €) podľa poloţky 1b Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov, pričom časť súdneho poplatku vo výške 100 € ţalobca zaplatil pri
podaní ţaloby a ostatných 994,50 € na výzvu súdu prvého stupňa. O ôsmich petitoch bolo
rozhodnuté čiastočným (nie medzitýmnym) rozsudkom súdu prvého stupňa z 21. júla 2009
č.k. 4 C 43/2009-180 tak, ţe boli zamietnuté. Proti rozsudku podal ţalobca odvolanie, za ktoré
súd prvého stupňa vyrubil súdne poplatky v celkovej výške 796 € (8 x 99,50 €) podľa § 6
ods. 2 druhá veta zákona č. 71/1992 Zb., pričom časť súdneho poplatku vo výške 100 €
ţalobca zaplatil pri podaní odvolania a ostatných 696 € na základe uznesenia súdu prvého
stupňa. Odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil; proti jeho rozhodnutiu podal
ţalobca dovolanie, za ktoré súd prvého stupňa vyrubil súdne poplatky v celkovej výške
1.592 € (2 x 696 €) podľa § 6 ods. 2 tretia veta zákona č. 71/1992 Zb., pričom časť súdneho
poplatku vo výške 100 € ţalobca zaplatil pri podaní odvolania a ostatných 1.492 € na výzvu
súdu prvého stupňa. Dovolanie ţalobcu bolo dovolacím súdom odmietnuté, rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 19. decembra 2011. Nárok ţalobcu na vrátenie súdnych poplatkov,
zaloţený na tvrdení o nesprávnosti rozhodnutí súdu prvého stupňa o vyrubení súdnych
poplatkov (§ 11 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v spojení s § 12 ods. 1 aţ 3 zákona č. 71/1992
Zb.), nemoţno povaţovať za dôvodný, nakoľko uvedené rozhodnutia sú správne.
Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie ţalobcu uznesením
z 28. marca 2013 sp. zn. 4 Co 406/2012, 4 NcC 670/2012 rozhodnutie súdu prvého stupňa
vo výroku o zamietnutí návrhu ţalobcu na vrátenie súdnych poplatkov za odvolanie vo výške
796 € potvrdil (výrok II., § 219 ods. 1 O.s.p.), a vo výroku o zamietnutí návrhu ţalobcu
na vrátenie súdnych poplatkov za dovolanie zmenil tak, ţe ţalobcovi vrátil súdny poplatok
za dovolanie, krátený o 1 %, t.j., vo výške 1.576,08 € (výrok III., § 11 ods. 3, 4 zákona
č. 71/1992 Zb.). Citovaným uznesením odvolací súd tieţ rozhodol o námietke zaujatosti
ţalobcu voči zákonnej sudkyni súdu prvého stupňa tak, ţe zákonnú sudkyňu z prejednávania
a rozhodovania veci nevylúčil (výrok I.), a nariadil opravu identifikačného čísla súdneho
spisu na odvolaním napadnutom rozhodnutí (výrok IV.). V odôvodnení uznesenia sa vyjadril
k viacerým námietkam ţalobcu ohľadne postupu súdu prvého stupňa a nedostatkov jeho
rozhodnutia, ktoré nepovaţoval za dôvodné.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu a výroku, ktorým odvolací
súd rozhodol o námietke zaujatosti (výroky I. a II.), podal ţalobca dovolanie, ktoré odôvodnil
porušením svojich procesných práv zaručených mu Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 142 ods. 3; ďalej len „ústava“), Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (čl. 6 ods. 1; ďalej len „dohovor“), Občianskym súdnym poriadkom
(§ 14, § 16, § 118, § 123, § 156 ods. 1, § 158 ods. 1 a 2), zákonom č. 757/2004 Z.z. o súdoch
(§ 3 ods. 2, 5, 7 a 8, § 51 ods. 1 a 9) a vyhláškou č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (§ 58
ods. 4, § 61 ods. 3). Tvrdil, ţe návrh na vrátenie súdnych poplatkov bol samostatným
návrhom, podaným „po právoplatnosti rozhodnutí v súdnom konaní v predmetnej veci začatej
na Okresnom súde Nové mesto nad Váhom (sp. zn. 4 C 43/2009), t.j. potom ako sa predmetná
vec stala vecou „res iudicata“ a potom ako bol prvostupňový súd, resp. samosudca
prvostupňového súdu nečinný vo veci vrátenia súdnych poplatkov, keďţe súd nekonal bez
návrhu.“ Preto o ňom nemala rozhodovať tá istá sudkyňa, ktorá v právoplatnej skončenej veci
sp. zn. 4 C 43/2009 rozhodla rozsudkom z 21. júla 2009, ale mal byť pridelený (inému)
zákonnému sudcovi náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Nedodrţaním tohto postupu
došlo k porušeniu práva ţalobcu na zákonného sudcu, čo odvolací súd nechal bez
povšimnutia. Súdy opomenuli svoju zákonnú povinnosť prejednať návrh verejne
na pojednávaní, čo odvolací súd odôvodnil len tým, ţe išlo o procesné rozhodnutie. Tieţ došlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nakoľko rozsudok z 21. júla 2009 nemoţno
povaţovať len za čiastočný, keďţe ním bol zamietnutý „primárny a prejudiciálny právny
návrh, resp. právny nárok na určenie neplatnosti namietanej kúpnej zmluvy,“ čím zanikol
dôvod na rozhodovanie aj o ďalších čiastkových návrhoch v ţalobe a celá vec sa stala
rozsúdenou. Rozhodnutia súdov majú i formálne nedostatky, nakoľko neboli vlastnoručne
podpísané sudkyňou, resp. predsedníčkou senátu, a jednotlivé listy neboli pevne spojené
preloţením ľavého horného rohu listov, zopnutím a odtlačením príslušnej úradnej pečiatky
tak, ako je to v praxi pri verejných listinách zauţívané, napr. u notárov. Z uvedených dôvodov
ţiadal, aby dovolací súd po verejnom prejednaní veci zmenil uznesenie odvolacieho súdu
v dovolaním napadnutých častiach v prospech ţalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý má právnické vzdelanie
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom
napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Keďţe dovolaním boli napadnuté dva výroky
uznesenia odvolacieho súdu (I/ a II/), dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania vo vzťahu
ku kaţdému z nich.
1. Skutočnosť, ţe určité rozhodnutie vydal krajský súd, ešte neznamená, ţe tento súd
rozhodoval ako súd odvolací. V občianskom súdnom konaní totiţ krajský súd môţe
rozhodovať nielen ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ale aj ako súd prvého stupňa
(napr. § 9 ods. 2 O.s.p.) a tieţ ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu o tom, ţe sudca okresného súdu je alebo nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci, je rozhodnutím vydaným mimo inštančného postupu,
kedy krajský súd nerozhoduje ako súd odvolací, ale ako súd nadriadený; proti rozhodnutiu
krajského súdu nie sú v tomto prípade Občianskym súdnym poriadkom pripustené opravné
prostriedky; preto ani neexistuje funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom
prostriedku rozhodnúť.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak do právomoci súdu patrí, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Z uvedených dôvodov muselo byť konanie o dovolaní ţalobcu proti výroku uznesenia
odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne, zastavené
(§ 104 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p.).
2. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak odvolací súd a/ zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie
stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky. V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,
ktoré nevykazuje ţiaden zo znakov uznesenia podľa § 239 ods. 2 O.s.p. Dovolanie preto
podľa citovaných ustanovení prípustné nie je.
Vzhľadom na obsah dovolania i zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť
na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal
dovolací súd prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia
je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia
nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takej vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z vymenovaných vád.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ c/ a e/ O.s.p. neboli v dovolaní
nenamietané a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa obsahu dovolacích námietok je konanie postihnuté vadami v zmysle § 237
písm. d/, f/ a g/ O.s.p.
Existencia vady podľa § 237 písm. d/ O.s.p. zakladá zmätočnosť rozhodnutia
na prekáţke právoplatne rozsúdenej veci (res iudicata). Uvedená prekáţka, vyslovená
v ustanovení § 159 ods. 3 O.s.p., vylučuje moţnosť znovu prejednať vec, ktorá uţ bola
súdom právoplatne rozhodnutá. Predpokladá totoţnosť osôb, ktoré boli účastníkmi
predchádzajúceho konania, ako aj totoţnosť predmetu konania. O tých istých účastníkov ide
aj vtedy, ak v konaní vystupujú nositelia práv z rovnakého právneho vzťahu v opačnom
procesnom postavení. Totoţnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo
stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe
ktorých bol uplatnený (t.j. ak je zaloţený na rovnakých skutkových okolnostiach a rovnakom
právnom dôvode).
V prejednávanej veci uvedená námietka neobstojí. Predmetom ţaloby zo 16. marca
2009 bolo celkom 11 samostatných petitov; o 8 z nich bolo právoplatne rozhodnuté
čiastočným rozsudkom súdu prvého stupňa z 21. júla 2009 č.k. 4 C 43/2009-180, a ostatné 3
sú naďalej predmetom tohto konania, pričom ide o konanie podľa Občianskeho súdneho
poriadku (tzv. konanie vo veci samej). Predmetom návrhu ţalobcu zo 4. septembra 2012
(doplneného 16. októbra 2012) je vrátenie súdnych poplatkov, ktoré ţalobca za konanie
vo veci samej (resp. za jednotlivé petity) zaplatil, a to podľa § 11 a § 12 zákona
č. 71/1992 Zb. Súdne konanie vo veci samej treba odlišovať od činnosti súdu vo veciach
poplatkov. Pri posudzovaní práv a povinností účastníkov konania vo veciach poplatkov totiţ
súd rozhoduje podľa osobitného zákona (zákona č. 71/1992 Zb.) a Občiansky súdny
poriadok pouţije „len“ primerane (§ 14 zákona č. 71/1992 Zb.). Je teda zrejmé, ţe pre
uplatnenie námietky rozsúdenej veci (prípadne i námietky začatej veci, keďţe konanie
vo veci samej nie je právoplatne skončené v celom rozsahu) nie je splnená podmienka
totoţnosti predmetu konania. Je však tieţ nesporné (a logické), ţe konanie vo veci samej,
t.j. o ţalobe a konanie o návrhu na vrátenie súdnych poplatkov spolu priamo súvisia,
čo je dôvodom pre to, aby sa neviedli oddelene. Vada konania podľa § 237 písm. d/ O.s.p.
je preto namietaná nedôvodne.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti konať
pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva
priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Uvedená vada konania je dôsledkom porušenia práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý súdny proces.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý
súdny proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a pouţití
relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho
poţiadavkami (I. ÚS 50/04).
Dovolateľ vyvodil existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. z tej skutočnosti, ţe
súdy neprejednali jeho návrh verejne na pojednávaní. V tejto súvislosti dovolací súd
s poukazom na charakter konania o súdnych poplatkoch (pozri vyššie) zdôrazňuje, ţe ide
o konanie, v ktorom sa pojednávanie nenariaďuje (porovnaj § 115 ods. 1 O.s.p., § 214 ods. 1
O.s.p.), preto ani na rozhodnutia súdov v tomto konaní (majúcich zásadne formu uznesenia),
nie je dôvod „primerane“ aplikovať povinnosť ich verejného vyhlásenia (§ 167 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 156 ods. 1 O.s.p., resp. s čl. 142 ods. 3 ústavy).
So zreteľom na námietku dovolateľa o porušení jeho práva na zákonného sudcu (čl. 48
ods. 1 ústavy) sa dovolací súd zaoberal aj otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade
v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Dovolateľ túto vadu spája s vadou podľa § 237 písm. d/ O.s.p.,
tvrdiac, ţe návrh na vrátenie súdnych poplatkov bol samostatným návrhom na začatie
konania, preto mal byť pridelený novému zákonnému sudcovi a prejednaný v inom konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd konštatuje, ţe vzhľadom na neexistenciu vady podľa § 237
písm. d/ O.s.p. a na charakter konania o súdnych poplatkoch nemoţno postup, kedy o návrhu
na vrátenie súdnych poplatkov rozhodovala tá istá sudkyňa ako v súvisiacom konaní vo veci
samej, povaţovať za nezákonný .
Pokiaľ ide o dovolateľom namietané formálne nedostatky rozhodnutí súdov niţších
stupňov, dovolací súd sa stotoţňuje s názorom odvolacieho súdu, ktorý sa k rovnakej
námietke ţalobcu uţ vyjadril vo svojom rozhodnutí.
Dovolanie je odôvodnené i nesprávnosťou právnych záverov zaujatých súdmi niţších
stupňov, teda nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade
opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo o sebe
ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)pouţili správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili
(ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
Keďţe v prejednávanej veci nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť
zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania
voči ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, lebo nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. júla 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková