Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 414/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti I. D., zastúpeného advokátom

P. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. januára 2013, za účasti Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo I. D. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 17. januára 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. januára 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť I. D. trovy konania

v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jeho právneho

zástupcu P. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2013

doručená sťažnosť I. D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom P. S., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 17. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. februára

2012 uznaný za vinného zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného

zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1 700 € a podľa § 64 ods. 1 a 3

mu tiež bol uložený trest straty vojenskej a inej hodnosti a bola mu odňatá

hodnosť v Policajnom zbore.

Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 18. júla 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v zmysle § 321

ods. 1 písm. d) a ods. 3) zrušil a zároveň bol sťažovateľ týmto

rozsudkom krajského súdu „znova uznaný vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa

, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1.700,- Eur

a podľa § 64 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona mu tiež uložil trest straty vojenskej a inej hodnosti

a odňal mu hodnosť v Policajnom zbore SR, pričom dôvod na zrušenie rozsudku

prvostupňového súdu bolo formálne pochybenie, ktoré spočívalo v nevyjadrení zákonného

ustanovenia vo výroku o treste“.

Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 29. novembra 2012

v zákonnej lehote dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn.

zo 17. januára 2013 tak, že ho podľa

odmietol.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že «najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že proti rozsudku Krajského súdu v Žiline podal sťažovateľ prostredníctvom zvoleného

obhajcu advokáta F. K. dovolanie, ktoré už Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 22. 09. 2012

sp. zn. na neverejnom zasadnutí podľa ustanovenia § 382 písm. c) Tr.

poriadku odmietol pre nesplnenie podmienok dovolania podľa .

Pri svojom rozhodnutí postupoval podľa ustanovenia , podľa

ktorého ten, koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie.

Najvyšší súd uviedol, že napriek tomu, že toto ustanovenie používa pojem „zamietnuté“, aj

odmietnutie dovolania z dôvodu bráni podaniu ďalšieho

dovolania. Tento výklad ustanovenia odôvodnil Najvyšší súd tým,

že dôvod odmietnutia dovolania podľa totiž obsahovo

zodpovedá dôvodu zamietnutia .».

Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jeho

základné právo podľa a právo podľa dohovoru tým, že

v ňom ústavne nekonformným spôsobom interpretoval a aplikoval § 372 ods. 2 Trestného

poriadku. Na podporu tohto názoru sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:

«Za ťažisko neústavnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je v danom prípade

porušenia základného práva na súdnu ochranu, do obsahu ktorého patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky, a aby sa v jeho veci vykonal ústavne konformný

výklad aplikovanej právnej normy v spojení s porušením základného práva na spravodlivé

súdne konanie vyjadrené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. Najvyšší súd SR podľa nášho názoru si

nesprávne vykladá ustanovenie . Ako sa už uvádza v čl. I. tejto

ústavnej sťažnosti

nové ustanovenie, ktorého účelom je obmedzenie oprávnených osôb z hľadiska počtu

podávaných dovolaní. K naplneniu tohto účelu však môže dôjsť len v prípade, ak dovolací

súd postupuje podľa a nasl. ustanovení, teda v prípade, že vo veci sa

koná vykonáva verejné zasadnutie, na ktorom dovolací súd zistí, že dôvody dovolania,

ktorých existencia sa pred nariadením verejného zasadnutia predpokladala, neboli

preukázané, na základe čoho bolo dovolanie zamietnuté. Naproti tomu postup, ktorým sa

podané dovolanie odmieta bez preskúmania veci je v upravený

v ustanovení §-u 382. Z uvedených zákonných dikcií je preto dostatočne zrejmé, že v danom

prípade pojmy „odmietnuté“ a „zamietnuté“ nemôžu byť obsahovo totožné. Z tohto dôvodu,

nie je výklad ustanovenia , ktorý urobil Najvyšší súd SR, v súlade

s SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie

a následne nálezom takto rozhodol:

„1.) Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. ,

uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , porušené bolo.

2.) Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 17. 01. 2013 zrušuje

a vec vracia tomuto súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.) Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 322,70 Eur

na účet jeho právneho zástupcu č. ú... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -10 z 27. júna 2013 ju prijal na ďalšie konanie.

Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho

súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu

najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. KP 3/2013

z 28. augusta 2013 najmä uviedol, že najvyšší súd „Pri svojom rozhodnutí vychádzal

z doterajšej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Napokon uvedenú problematiku rieši aj

judikát prijatý na zasadnutí trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, uverejnený pod č. 118, v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR č. 6/2012...

Napadnuté uznesenie nie je svojvoľné a neporušuje právo na spravodlivý proces.“.

Predseda najvyššieho súdu preto sťažnosť považuje „za vecne neopodstatnenú a napriek jej

prijatiu na ďalšie konanie, ju navrhujem odmietnuť“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol

jeho dovolanie podľa , s poukazom na to, že o skoršom

dovolaní sťažovateľa už rozhodol uznesením sp. zn. z 22. novembra 2012

tak, že ho odmietol pre nesplnenie podmienok dovolania podľa ,

pričom podľa záveru najvyššieho súdu sťažovateľ už v tej istej veci nemôže podať ďalšie

dovolanie; najvyšší súd tento svoj záver odôvodnil s poukazom na § 372 ods. 2 Trestného

poriadku.

Kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom, že

nemožno analogicky použiť v prípadoch, pri ktorých skôr podané dovolanie bolo najvyšším

súdom odmietnuté podľa , keďže označené ustanovenie

je aplikovateľné len na prípady, pri ktorých skôr podané dovolanie bolo

najvyšším súdom zamietnuté podľa .

II.1 Konanie podľa

V súvislosti s prípravou rozhodnutia o sťažnosti vo veci samej IV. senát ústavného

súdu rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa zistil, že III. senát o typovo identickej sťažnosti

iného sťažovateľa už rozhodol uznesením sp. zn. z 2. mája 2012, ktorým

podľa túto sťažnosť (iného sťažovateľa) odmietol ako

zjavne neopodstatnenú, pričom v odôvodnení tohto uznesenia sa stotožnil s právnym

názorom najvyššieho súdu vyjadreným v jeho odmietavom rozhodnutí o obsahovej

totožnosti zamietnutia dovolania podľa a odmietnutia

dovolania podľa a s na to nadväzujúcim právnym

názorom o analogickej aplikácii na prípady odmietnutia

skoršieho dovolania podľa ; III. senát preto vyhodnotil

napadnuté uznesenie z ústavného hľadiska za akceptovateľné.

Keďže IV. senát ústavného súdu (po prijatí nového rozvrhu práce ústavného súdu

na obdobie od 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 už II. senát, pozn.) sa s právnym názorom III. senátu

ústavného súdu nestotožnil, pričom výklad uplatnený

najvyšším súdom v napadnutom uznesení považoval za arbitrárny, a teda z ústavného

neudržateľný, predložil v súlade s pred rozhodnutím plénu

ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov, pričom tento svoj

návrh odôvodnil najmä takto:

«Podľa názoru ústavného súdu nemožno stotožňovať dôvod odmietnutia dovolania

podľa so zamietnutím dovolania podľa

.

K uvedenému záveru možno dospieť v prvom rade gramatickým výkladom

predmetných ustanovení . Relevantná formulácia v

je „nie sú splnené dôvody dovolania podľa “. Podľa komentára

k (ASPI – Kolektív: Minárik, Š.) súd postupuje podľa tohto

ustanovenia „ak podané dovolanie neobsahuje žiadny dôvod v zmysle § 371“. Relevantná

formulácia v je „dôvody dovolania nie sú preukázané“.

Uvedené ustanovenie možno vykladať tak, že v dovolaní boli uvedené dôvody, ktoré

obsahovo zodpovedajú dovolacím dôvodom podľa , avšak

po preskúmaní veci bolo zistené, že tieto dovolacie dôvody sa nepreukázali, teda v zásade

to, že tvrdenie o danosti niektorého dovolacieho dôvodu nezodpovedá skutočnosti.

Tento výklad možno podporiť ďalšou argumentáciou. Dôvod odmietnutia dovolania

podľa je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovení

tým, že dovolací súd k tomuto záveru môže dospieť (a v zásade k nemu dospeje)

„bez preskúmania veci“. Záver podľa nie je na prvý pohľad

zrejmý, k jeho zisteniu je potrebné preskúmať vec, t. j. preskúmať zákonnosť

a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním

na dôvody dovolania podľa a , ktoré sú uvedené v dovolaní

( ).

Rozdielnosť uvedených dôvodov vyplýva aj z rozdielneho procesného postupu,

ktorý zákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami. Dovolací súd rozhodne

o dovolaní podľa na neverejnom zasadnutí. O dovolaní

podľa rozhodne však dovolací súd len na verejnom

zasadnutí.

Odlišnosť uvedených dôvodov je vyjadrená aj v zákonnej formulácii výroku

dovolacieho rozhodnutia. Pri postupe podľa dovolací súd

dovolanie „odmietne“, pri rozhodovaní podľa dovolací súd

dovolanie „zamietne“. Právna úprava (napr. alebo Občiansky súdny

poriadok) spravidla dôsledne rozlišuje odmietnutie a zamietnutie opravného prostriedku,

uvedené pojmy nemožno stotožňovať a vnímať ich synonymicky. Zjednodušene možno

konštatovať, že opravný prostriedok sa odmieta z procesných dôvodov bez toho, aby súd

vecne preskúmal dôvody uvedené v opravnom prostriedku. Opravný prostriedok súd

zamietne po jeho vecnom preskúmaní, na základe ktorého zistí, že dôvody uvedené

v opravnom prostriedku sa nepreukázali.

Z týchto dôvodov neobstojí argumentácia najvyššieho súdu o tom, že odmietnutie

dovolania podľa obsahovo zodpovedá zamietnutiu

dovolania podľa . ...

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že analogickú

aplikáciu považuje za opodstatnenú z dôvodu obsahovej

totožnosti odmietnutia dovolania podľa a zamietnutia

dovolania podľa .

Vo vyjadrení k sťažnosti najvyšší súd uvádza ďalšiu argumentáciu v prospech

analogickej aplikácie . Poukazuje na

a) systematické zaradenie pred ustanovenia

o rozhodovaní o dovolaní na verejnom zasadnutí a neverejnom zasadnutí a tiež na

b) účel , ktorý je vyjadrený aj v dôvodovej správe,

podľa ktorej zámerom zákonodarcu bolo, aby sa dôvody dovolania vyčerpali v jednom

konaní a aby bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou.

Argument o obsahovej totožnosti odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c)

a zamietnutia dovolania podľa

neobstojí. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoju argumentáciu

v predchádzajúcej časti tohto uznesenia.

Pokiaľ ide o argumentáciu systematickým zaradením § 372 ods. 2 Trestného

poriadku pred relevantné ustanovenia , tento argument nepovažuje

ústavný súd za správny a ani za presvedčivý. Samotná skutočnosť, že § 372 ods. 2

je zaradený pred relevantné ustanovenia ,

neznamená, že toto ustanovenie možno aplikovať aj na odmietnutie dovolania podľa § 382

písm. c) . Z relevantnej časti upravujúcej dovolanie

( – ) vyplýva, že postup dovolacieho súdu pri rozhodovaní

o dovolaní je jednoznačne založený na prioritnom preskúmavaní formálnoprávnych

náležitostí dovolania a až potom dovolací súd pristupuje k jeho meritórnemu preskúmaniu.

Najvyšší súd tiež argumentuje účelom a úmyslom

zákonodarcu, ktorý vyvodzuje z dôvodovej správy k , ktorým

sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „“), ktorým

bolo uvedené ustanovenie zahrnuté do .

V osobitnej časti dôvodovej správy č. UV-12211/2011 k vládnemu návrhu zákona,

ktorý bol prijatý ako , sa uvádza:

„Okrem toho prax signalizovala potrebu takéhoto ustanovenia v záujme jednotného

výkladu a postupu súdov, ako aj vyčerpania prípadných všetkých dôvodov na dovolanie

v jednom konaní. Systémovo by bolo neúnosné, aby sa mohlo dovolanie podávať znovu

z iného dôvodu, čo má nútiť dovolateľa vyčerpať všetky dôvody dovolania naraz. Dovolanie

sa navyše považuje za účinný prostriedok nápravy porušenia základných práv a slobôd

a tak je vhodné, aby dovolací súd rozhodol s konečnou platnosťou.“

Analógia zákona (analogia legis) je použitie „práva na prípady, ktoré nie sú upravené

v žiadnom ustanovení právneho predpisu, tj. nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah

pojmu“ (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha :

C. H. BECK, 2010, s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona,

ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie

sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch“. (tamtiež, s. 240).

Prípustnosť analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade

z účelu právneho predpisu (jeho teleologického pozadia) a z vyvažovania právnych

princípov (pozri tamtiež, s. 240 – 241).

V prejednávanom prípade pod hypotézu v

„ten, koho dovolanie bolo zamietnuté“ nemožno na základe gramatického výkladu

subsumovať situáciu, keď dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku. Najvyšší súd však argumentuje, že dispozíciu právnej normy v § 372 ods. 2

vyjadrenú slovami „nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie“

je potrebné aplikovať aj na prípady, keď „dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c)

“. V tejto súvislosti poukazuje na účel

a na úmysel zákonodarcu, ktorý vyjadril v dôvodovej správe k ,

ktorý spočíva v tom, aby všetky dôvody dovolania sa uplatnili v jednom dovolacom konaní,

v rámci ktorého sa vec rozhodne s konečnou platnosťou.

Ústavný súd v prvom rade uznáva, že argumentácia najvyššieho súdu má racionálny

základ a zjavne rešpektuje úmysel zákonodarcu tak, ako ho vyjadril v dôvodovej správe

k , ktorý však po legislatívnej stránke v samotnom znení právneho

predpisu nevyjadril adekvátne (navyše dôvodová správa nie je súčasťou schváleného

právneho predpisu). Najvyšším súdom uplatnená aplikácia a výklad § 372 ods. 2 Trestného

poriadku nepochybne koncentruje dovolacie argumenty do jedného konania, zabraňuje

špekulatívnemu uplatneniu rozhodujúceho dovolacieho dôvodu, resp. dôvodov tesne pred

uplynutím lehoty na podanie dovolania a prispieva k nastoleniu právnej istoty vzhľadom

na trojročnú lehotu na podanie dovolania ( ).

Napriek týmto nepochybne silným a racionálnym argumentom v prospech uvedenej

aplikácie a výkladu sa ústavný súd domnieva, že existujú

iné dôvody, ktoré považuje za presvedčivejšie a ktorým je v uvedenej situácii potrebné dať

prednosť.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že uplatnenie analógie vo verejnom

práve, a osobitne v trestnom práve, by nemalo byť prípustné. Použitie analógie v trestnom

práve procesnom by malo prichádzať do úvahy len v obzvlášť výnimočných a ojedinelých

prípadoch. Analógia v trestnom práve, ktorej dôsledky sú v neprospech osoby, voči ktorej

sa vedie trestné konanie, je v zásade neprípustná. V prejednávanom prípade nejde

o obzvlášť výnimočnú a ojedinelú situáciu s tým, že účinky tejto analógie sú v neprospech

osoby, voči ktorej sa viedlo trestné konanie.

Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu tým, že takýto výklad a aplikácia § 372

ods. 2 reflektuje úmysel zákonodarcu, táto argumentácia obstojí len

vo vzťahu k úmyslu tak, ako ho zákonodarca vyjadril v dôvodovej správe k zákonu

č. Jazyková formulácia právnej normy však

zjavne nezahŕňa situácie, keď skoršie dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c)

, hoci by sa to javilo byť logické vzhľadom na úmysel vyjadrený

v dôvodovej správe. Úmysel zákonodarcu znemožniť podanie ďalšieho dovolania

aj v prípade, ak skoršie dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku, „nebol vyjadrený spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám na určitosť a jasnosť

právnych predpisov v podmienkach právneho štátu... ( ). Toto pochybenie

musí ísť na ťarchu zákonodarcu, ktorý ho môže napraviť jedine tým, že... (tento dôvod)

uvedie priamo v texte príslušného ustanovenia... V právnom štáte nesmie súd naprávať

pochybenia zákonodarcu pri formulácii právnych predpisov interpretáciou, ktorá takto

zmení ústavne konformný, ale z pohľadu štátnej moci nevýhodný text právneho predpisu.“

(nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 2. februára 2000). Najvyšší

súd použil taký výklad , ktorý v pochybnostiach

bol v prospech štátnej moci a v neprospech nositeľa základných práv a slobôd,

čím nerešpektoval základný princíp vzťahu jednotlivca a štátnej moci (m. m. nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ). Vzhľadom na to, že štát

má záujem na stíhaní trestných činov a je jedinou autoritou, ktorej patrí táto právomoc,

je v jeho záujme, aby aj trestnoprocesné predpisy vymedzil s náležitou jasnosťou

a presnosťou. Štát sa nemôže dovolávať voči jednotlivcovi ako adresátovi týchto právnych

noriem neurčitosti právnej úpravy, ktorej je on sám pôvodcom. V prípade

pochybností by nejasnosť právnej úpravy mala zaťažovať štát, a nie jednotlivca (pozri

tiež Melzer, F. c. d., s. 236).».

Plénum ústavného súdu návrh IV. senátu ústavného súdu na zjednotenie odchylných

právnych názorov prerokovalo a v uznesení sp. zn. PLz. z 22. októbra 2014

prijalo k posudzovanému právnemu problému toto stanovisko:

„Ustanovenie nemožno analogicky aplikovať

na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania v tej istej trestnej veci podľa § 382

písm. c) , keďže takého použitie analógie je spôsobilé porušiť základné

práva vyplývajúce zo siedmeho oddielu druhej hlavy (

a nasl.).“

II.2 Rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa

Z citovanej výrokovej časti zjednocujúceho stanoviska vyjadreného v uznesení

sp. zn. PLz. z 22. októbra 2014 vyplýva, že plénum ústavného súdu sa v konaní

podľa v zásade stotožnilo s právnymi názormi IV. senátu

ústavného súdu.

V zmysle poslednej vety sú senáty ústavného súdu

pri rozhodovaní o ďalších obdobných veciach viazané stanoviskom pléna ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd viazaný právnym názorom pléna ústavného súdu

vysloveným v jeho uznesení sp. zn. PLz. z 22. októbra 2014 nemohol o sťažnosti

sťažovateľa rozhodnúť inak, ako tak, že vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa , ako aj jeho

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V nadväznosti na bod 1 výroku tohto uznesenia ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2

a a zrušil napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a zároveň mu ho v záujme efektívnej ochrany jeho práv aj vrátil

na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu.

Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré

je vykonateľné jeho doručením.

V zmysle a bude najvyšší súd po vrátení veci

na ďalšie konanie povinný vec sťažovateľa znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom

bude viazaný právnymi názormi vyjadrenými v časti II.1 tohto nálezu, ako aj v uznesení

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. z 22. októbra 2014.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom

P. S. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €,

pretože úkony právnej služby, za ktoré priznal úhradu, boli vykonané v roku 2013. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti)

v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to

každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát

po 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. K priznanej úhrade trov bolo

potrebné pripočítať DPH v sume 55,19 €, keďže advokát je platcom DPH. Priznanú úhradu

trov konania v celkovej sume 331,13 € je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku) (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014