Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 414/2013
PDF · 248.47 KB
No categories available
IV. ÚS 414/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti I. D., zastúpeného advokátom
P. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 1/2013 zo 17. januára 2013, za účasti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo I. D. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Tdo 1/2013 zo 17. januára 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 1/2013
zo 17. januára 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť I. D. trovy konania
v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jeho právneho
zástupcu P. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2013
doručená sťažnosť I. D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom P. S., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Tdo 1/2013 zo 17. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 T 46/2011 z 23. februára
2012 uznaný za vinného zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného
zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1 700 € a podľa § 64 ods. 1 a 3
Trestného zákona mu tiež bol uložený trest straty vojenskej a inej hodnosti a bola mu odňatá
hodnosť v Policajnom zbore.
Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom
rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 To 68/2012
z 18. júla 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v zmysle § 321
ods. 1 písm. d) a ods. 3) Trestného poriadku zrušil a zároveň bol sťažovateľ týmto
rozsudkom krajského súdu „znova uznaný vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa
§ 212 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1.700,- Eur
a podľa § 64 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona mu tiež uložil trest straty vojenskej a inej hodnosti
a odňal mu hodnosť v Policajnom zbore SR, pričom dôvod na zrušenie rozsudku
prvostupňového súdu bolo formálne pochybenie, ktoré spočívalo v nevyjadrení zákonného
ustanovenia § 38 ods. 2 Trestného zákona vo výroku o treste“.
Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 29. novembra 2012
v zákonnej lehote dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn.
5 Tdo 1/2013 zo 17. januára 2013 tak, že ho podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku
odmietol.
Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že «najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že proti rozsudku Krajského súdu v Žiline podal sťažovateľ prostredníctvom zvoleného
obhajcu advokáta F. K. dovolanie, ktoré už Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 22. 09. 2012
sp. zn. 5 Tdo 71/2012 na neverejnom zasadnutí podľa ustanovenia § 382 písm. c) Tr.
poriadku odmietol pre nesplnenie podmienok dovolania podľa § 371 Tr. poriadku.
Pri svojom rozhodnutí postupoval podľa ustanovenia § 372 ods. 2 Tr. poriadku, podľa
ktorého ten, koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie.
Najvyšší súd uviedol, že napriek tomu, že toto ustanovenie používa pojem „zamietnuté“, aj
odmietnutie dovolania z dôvodu § 382 písm. c) Tr. poriadku bráni podaniu ďalšieho
dovolania. Tento výklad ustanovenia § 372 ods. 2 Tr. poriadku odôvodnil Najvyšší súd tým,
že dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Tr. poriadku totiž obsahovo
zodpovedá dôvodu zamietnutia § 392 ods. 1 Tr. poriadku.».
Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jeho
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že
v ňom ústavne nekonformným spôsobom interpretoval a aplikoval § 372 ods. 2 Trestného
poriadku. Na podporu tohto názoru sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:
«Za ťažisko neústavnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je v danom prípade
porušenia základného práva na súdnu ochranu, do obsahu ktorého patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky, a aby sa v jeho veci vykonal ústavne konformný
výklad aplikovanej právnej normy v spojení s porušením základného práva na spravodlivé
súdne konanie vyjadrené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. Najvyšší súd SR podľa nášho názoru si
nesprávne vykladá ustanovenie § 372 ods. 2 Tr. poriadku. Ako sa už uvádza v čl. I. tejto
ústavnej sťažnosti zákonodarca zakotvil novelou Tr. poriadku zákonom č. 262/2011 Z. z.
nové ustanovenie, ktorého účelom je obmedzenie oprávnených osôb z hľadiska počtu
podávaných dovolaní. K naplneniu tohto účelu však môže dôjsť len v prípade, ak dovolací
súd postupuje podľa § 383 Tr. poriadku a nasl. ustanovení, teda v prípade, že vo veci sa
koná vykonáva verejné zasadnutie, na ktorom dovolací súd zistí, že dôvody dovolania,
ktorých existencia sa pred nariadením verejného zasadnutia predpokladala, neboli
preukázané, na základe čoho bolo dovolanie zamietnuté. Naproti tomu postup, ktorým sa
podané dovolanie odmieta bez preskúmania veci je v Trestnom poriadku upravený
v ustanovení §-u 382. Z uvedených zákonných dikcií je preto dostatočne zrejmé, že v danom
prípade pojmy „odmietnuté“ a „zamietnuté“ nemôžu byť obsahovo totožné. Z tohto dôvodu,
nie je výklad ustanovenia § 372 ods. 2 Tr. poriadku, ktorý urobil Najvyšší súd SR, v súlade
s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie
a následne nálezom takto rozhodol:
„1.) Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.,
uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Tdo 1/2013, porušené bolo.
2.) Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Tdo 1/2013 zo dňa 17. 01. 2013 zrušuje
a vec vracia tomuto súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3.) Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 322,70 Eur
na účet jeho právneho zástupcu č. ú... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 414/2013-10 z 27. júna 2013 ju prijal na ďalšie konanie.
Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho
súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu
najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. KP 3/2013
z 28. augusta 2013 najmä uviedol, že najvyšší súd „Pri svojom rozhodnutí vychádzal
z doterajšej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Napokon uvedenú problematiku rieši aj
judikát prijatý na zasadnutí trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, uverejnený pod č. 118, v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR č. 6/2012...
Napadnuté uznesenie nie je svojvoľné a neporušuje právo na spravodlivý proces.“.
Predseda najvyššieho súdu preto sťažnosť považuje „za vecne neopodstatnenú a napriek jej
prijatiu na ďalšie konanie, ju navrhujem odmietnuť“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol
jeho dovolanie podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku, s poukazom na to, že o skoršom
dovolaní sťažovateľa už rozhodol uznesením sp. zn. 5 Tdo 71/2012 z 22. novembra 2012
tak, že ho odmietol pre nesplnenie podmienok dovolania podľa § 371 Trestného poriadku,
pričom podľa záveru najvyššieho súdu sťažovateľ už v tej istej veci nemôže podať ďalšie
dovolanie; najvyšší súd tento svoj záver odôvodnil s poukazom na § 372 ods. 2 Trestného
poriadku.
Kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom, že § 372 ods. 2 Trestného poriadku
nemožno analogicky použiť v prípadoch, pri ktorých skôr podané dovolanie bolo najvyšším
súdom odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, keďže označené ustanovenie
Trestného poriadku je aplikovateľné len na prípady, pri ktorých skôr podané dovolanie bolo
najvyšším súdom zamietnuté podľa § 392 Trestného poriadku.
II.1 Konanie podľa § 6 zákona o ústavnom súde
V súvislosti s prípravou rozhodnutia o sťažnosti vo veci samej IV. senát ústavného
súdu rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa zistil, že III. senát o typovo identickej sťažnosti
iného sťažovateľa už rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 188/2012 z 2. mája 2012, ktorým
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde túto sťažnosť (iného sťažovateľa) odmietol ako
zjavne neopodstatnenú, pričom v odôvodnení tohto uznesenia sa stotožnil s právnym
názorom najvyššieho súdu vyjadreným v jeho odmietavom rozhodnutí o obsahovej
totožnosti zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku a odmietnutia
dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a s na to nadväzujúcim právnym
názorom o analogickej aplikácii § 372 ods. 2 Trestného poriadku na prípady odmietnutia
skoršieho dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku; III. senát preto vyhodnotil
napadnuté uznesenie z ústavného hľadiska za akceptovateľné.
Keďže IV. senát ústavného súdu (po prijatí nového rozvrhu práce ústavného súdu
na obdobie od 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 už II. senát, pozn.) sa s právnym názorom III. senátu
ústavného súdu nestotožnil, pričom výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku uplatnený
najvyšším súdom v napadnutom uznesení považoval za arbitrárny, a teda z ústavného
neudržateľný, predložil v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde pred rozhodnutím plénu
ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov, pričom tento svoj
návrh odôvodnil najmä takto:
«Podľa názoru ústavného súdu nemožno stotožňovať dôvod odmietnutia dovolania
podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku so zamietnutím dovolania podľa § 392 ods. 1
K uvedenému záveru možno dospieť v prvom rade gramatickým výkladom
predmetných ustanovení Trestného poriadku. Relevantná formulácia v § 382 písm. c)
Trestného poriadku je „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371“. Podľa komentára
k Trestnému poriadku (ASPI – Kolektív: Minárik, Š.) súd postupuje podľa tohto
ustanovenia „ak podané dovolanie neobsahuje žiadny dôvod v zmysle § 371“. Relevantná
formulácia v § 392 ods. 1 Trestného poriadku je „dôvody dovolania nie sú preukázané“.
Uvedené ustanovenie možno vykladať tak, že v dovolaní boli uvedené dôvody, ktoré
obsahovo zodpovedajú dovolacím dôvodom podľa Trestného poriadku, avšak
po preskúmaní veci bolo zistené, že tieto dovolacie dôvody sa nepreukázali, teda v zásade
to, že tvrdenie o danosti niektorého dovolacieho dôvodu nezodpovedá skutočnosti.
Tento výklad možno podporiť ďalšou argumentáciou. Dôvod odmietnutia dovolania
podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovení
tým, že dovolací súd k tomuto záveru môže dospieť (a v zásade k nemu dospeje)
„bez preskúmania veci“. Záver podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku nie je na prvý pohľad
zrejmý, k jeho zisteniu je potrebné preskúmať vec, t. j. preskúmať zákonnosť
a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním
na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374 Trestného poriadku, ktoré sú uvedené v dovolaní
(§ 384 ods. 1 Trestného poriadku).
Rozdielnosť uvedených dôvodov vyplýva aj z rozdielneho procesného postupu,
ktorý zákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami. Dovolací súd rozhodne
o dovolaní podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí. O dovolaní
podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku rozhodne však dovolací súd len na verejnom
zasadnutí.
Odlišnosť uvedených dôvodov je vyjadrená aj v zákonnej formulácii výroku
dovolacieho rozhodnutia. Pri postupe podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd
dovolanie „odmietne“, pri rozhodovaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd
dovolanie „zamietne“. Právna úprava (napr. Trestný poriadok alebo Občiansky súdny
poriadok) spravidla dôsledne rozlišuje odmietnutie a zamietnutie opravného prostriedku,
uvedené pojmy nemožno stotožňovať a vnímať ich synonymicky. Zjednodušene možno
konštatovať, že opravný prostriedok sa odmieta z procesných dôvodov bez toho, aby súd
vecne preskúmal dôvody uvedené v opravnom prostriedku. Opravný prostriedok súd
zamietne po jeho vecnom preskúmaní, na základe ktorého zistí, že dôvody uvedené
v opravnom prostriedku sa nepreukázali.
Z týchto dôvodov neobstojí argumentácia najvyššieho súdu o tom, že odmietnutie
dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku obsahovo zodpovedá zamietnutiu
dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku. ...
Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že analogickú
aplikáciu § 372 ods. 2 Trestného poriadku považuje za opodstatnenú z dôvodu obsahovej
totožnosti odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a zamietnutia
dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.
Vo vyjadrení k sťažnosti najvyšší súd uvádza ďalšiu argumentáciu v prospech
analogickej aplikácie § 372 ods. 2 Trestného poriadku. Poukazuje na
a) systematické zaradenie § 372 ods. 2 Trestného poriadku pred ustanovenia
o rozhodovaní o dovolaní na verejnom zasadnutí a neverejnom zasadnutí a tiež na
b) účel § 372 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý je vyjadrený aj v dôvodovej správe,
podľa ktorej zámerom zákonodarcu bolo, aby sa dôvody dovolania vyčerpali v jednom
konaní a aby bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou.
Argument o obsahovej totožnosti odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku a zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku
neobstojí. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoju argumentáciu
v predchádzajúcej časti tohto uznesenia.
Pokiaľ ide o argumentáciu systematickým zaradením § 372 ods. 2 Trestného
poriadku pred relevantné ustanovenia Trestného poriadku, tento argument nepovažuje
ústavný súd za správny a ani za presvedčivý. Samotná skutočnosť, že § 372 ods. 2
Trestného poriadku je zaradený pred relevantné ustanovenia Trestného poriadku,
neznamená, že toto ustanovenie možno aplikovať aj na odmietnutie dovolania podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku. Z relevantnej časti Trestného poriadku upravujúcej dovolanie
(§ 368 – § 392 Trestného poriadku) vyplýva, že postup dovolacieho súdu pri rozhodovaní
o dovolaní je jednoznačne založený na prioritnom preskúmavaní formálnoprávnych
náležitostí dovolania a až potom dovolací súd pristupuje k jeho meritórnemu preskúmaniu.
Najvyšší súd tiež argumentuje účelom § 372 ods. 2 Trestného poriadku a úmyslom
zákonodarcu, ktorý vyvodzuje z dôvodovej správy k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 262/2011 Z. z.“), ktorým
bolo uvedené ustanovenie zahrnuté do Trestného poriadku.
V osobitnej časti dôvodovej správy č. UV-12211/2011 k vládnemu návrhu zákona,
ktorý bol prijatý ako zákon č. 262/2011 Z. z., sa uvádza:
„Okrem toho prax signalizovala potrebu takéhoto ustanovenia v záujme jednotného
výkladu a postupu súdov, ako aj vyčerpania prípadných všetkých dôvodov na dovolanie
v jednom konaní. Systémovo by bolo neúnosné, aby sa mohlo dovolanie podávať znovu
z iného dôvodu, čo má nútiť dovolateľa vyčerpať všetky dôvody dovolania naraz. Dovolanie
sa navyše považuje za účinný prostriedok nápravy porušenia základných práv a slobôd
a tak je vhodné, aby dovolací súd rozhodol s konečnou platnosťou.“
Analógia zákona (analogia legis) je použitie „práva na prípady, ktoré nie sú upravené
v žiadnom ustanovení právneho predpisu, tj. nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah
pojmu“ (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha :
C. H. BECK, 2010, s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona,
ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie
sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch“. (tamtiež, s. 240).
Prípustnosť analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade
z účelu právneho predpisu (jeho teleologického pozadia) a z vyvažovania právnych
princípov (pozri tamtiež, s. 240 – 241).
V prejednávanom prípade pod hypotézu v § 372 ods. 2 Trestného poriadku
„ten, koho dovolanie bolo zamietnuté“ nemožno na základe gramatického výkladu
subsumovať situáciu, keď dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku. Najvyšší súd však argumentuje, že dispozíciu právnej normy v § 372 ods. 2
Trestného poriadku vyjadrenú slovami „nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie“
je potrebné aplikovať aj na prípady, keď „dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku“. V tejto súvislosti poukazuje na účel § 372 ods. 2 Trestného poriadku
a na úmysel zákonodarcu, ktorý vyjadril v dôvodovej správe k zákonu č. 262/2011 Z. z.,
ktorý spočíva v tom, aby všetky dôvody dovolania sa uplatnili v jednom dovolacom konaní,
v rámci ktorého sa vec rozhodne s konečnou platnosťou.
Ústavný súd v prvom rade uznáva, že argumentácia najvyššieho súdu má racionálny
základ a zjavne rešpektuje úmysel zákonodarcu tak, ako ho vyjadril v dôvodovej správe
k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorý však po legislatívnej stránke v samotnom znení právneho
predpisu nevyjadril adekvátne (navyše dôvodová správa nie je súčasťou schváleného
právneho predpisu). Najvyšším súdom uplatnená aplikácia a výklad § 372 ods. 2 Trestného
poriadku nepochybne koncentruje dovolacie argumenty do jedného konania, zabraňuje
špekulatívnemu uplatneniu rozhodujúceho dovolacieho dôvodu, resp. dôvodov tesne pred
uplynutím lehoty na podanie dovolania a prispieva k nastoleniu právnej istoty vzhľadom
na trojročnú lehotu na podanie dovolania (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku).
Napriek týmto nepochybne silným a racionálnym argumentom v prospech uvedenej
aplikácie a výkladu § 372 ods. 2 Trestného poriadku sa ústavný súd domnieva, že existujú
iné dôvody, ktoré považuje za presvedčivejšie a ktorým je v uvedenej situácii potrebné dať
prednosť.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že uplatnenie analógie vo verejnom
práve, a osobitne v trestnom práve, by nemalo byť prípustné. Použitie analógie v trestnom
práve procesnom by malo prichádzať do úvahy len v obzvlášť výnimočných a ojedinelých
prípadoch. Analógia v trestnom práve, ktorej dôsledky sú v neprospech osoby, voči ktorej
sa vedie trestné konanie, je v zásade neprípustná. V prejednávanom prípade nejde
o obzvlášť výnimočnú a ojedinelú situáciu s tým, že účinky tejto analógie sú v neprospech
osoby, voči ktorej sa viedlo trestné konanie.
Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu tým, že takýto výklad a aplikácia § 372
ods. 2 Trestného poriadku reflektuje úmysel zákonodarcu, táto argumentácia obstojí len
vo vzťahu k úmyslu tak, ako ho zákonodarca vyjadril v dôvodovej správe k zákonu
č. 262/2011 Z. z. Jazyková formulácia právnej normy § 372 ods. 2 Trestného poriadku však
zjavne nezahŕňa situácie, keď skoršie dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku, hoci by sa to javilo byť logické vzhľadom na úmysel vyjadrený
v dôvodovej správe. Úmysel zákonodarcu znemožniť podanie ďalšieho dovolania
aj v prípade, ak skoršie dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku, „nebol vyjadrený spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám na určitosť a jasnosť
právnych predpisov v podmienkach právneho štátu... (čl. 1 ods. 1 ústavy). Toto pochybenie
musí ísť na ťarchu zákonodarcu, ktorý ho môže napraviť jedine tým, že... (tento dôvod)
uvedie priamo v texte príslušného ustanovenia... V právnom štáte nesmie súd naprávať
pochybenia zákonodarcu pri formulácii právnych predpisov interpretáciou, ktorá takto
zmení ústavne konformný, ale z pohľadu štátnej moci nevýhodný text právneho predpisu.“
(nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 22/99 z 2. februára 2000). Najvyšší
súd použil taký výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý v pochybnostiach
bol v prospech štátnej moci a v neprospech nositeľa základných práv a slobôd,
čím nerešpektoval základný princíp vzťahu jednotlivca a štátnej moci (m. m. nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 22/99). Vzhľadom na to, že štát
má záujem na stíhaní trestných činov a je jedinou autoritou, ktorej patrí táto právomoc,
je v jeho záujme, aby aj trestnoprocesné predpisy vymedzil s náležitou jasnosťou
a presnosťou. Štát sa nemôže dovolávať voči jednotlivcovi ako adresátovi týchto právnych
noriem neurčitosti právnej úpravy, ktorej je on sám pôvodcom. V prípade
pochybností by nejasnosť právnej úpravy mala zaťažovať štát, a nie jednotlivca (pozri
tiež Melzer, F. c. d., s. 236).».
Plénum ústavného súdu návrh IV. senátu ústavného súdu na zjednotenie odchylných
právnych názorov prerokovalo a v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014
prijalo k posudzovanému právnemu problému toto stanovisko:
„Ustanovenie § 372 ods. 2 Trestného poriadku nemožno analogicky aplikovať
na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania v tej istej trestnej veci podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku, keďže takého použitie analógie je spôsobilé porušiť základné
práva vyplývajúce zo siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46
a nasl.).“
II.2 Rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa
Z citovanej výrokovej časti zjednocujúceho stanoviska vyjadreného v uznesení
sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014 vyplýva, že plénum ústavného súdu sa v konaní
podľa § 6 zákona o ústavnom súde v zásade stotožnilo s právnymi názormi IV. senátu
ústavného súdu.
V zmysle poslednej vety § 6 zákona o ústavnom súde sú senáty ústavného súdu
pri rozhodovaní o ďalších obdobných veciach viazané stanoviskom pléna ústavného súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd viazaný právnym názorom pléna ústavného súdu
vysloveným v jeho uznesení sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014 nemohol o sťažnosti
sťažovateľa rozhodnúť inak, ako tak, že vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho
súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho
právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V nadväznosti na bod 1 výroku tohto uznesenia ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2
ústavy a § 56 ods. 2 a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu a zároveň mu ho v záujme efektívnej ochrany jeho práv aj vrátil
na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu.
Podľa § 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré
je vykonateľné jeho doručením.
V zmysle § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde bude najvyšší súd po vrátení veci
na ďalšie konanie povinný vec sťažovateľa znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom
bude viazaný právnymi názormi vyjadrenými v časti II.1 tohto nálezu, ako aj v uznesení
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom
P. S. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €,
pretože úkony právnej služby, za ktoré priznal úhradu, boli vykonané v roku 2013. Úhradu
priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti)
v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to
každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát
po 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. K priznanej úhrade trov bolo
potrebné pripočítať DPH v sume 55,19 €, keďže advokát je platcom DPH. Priznanú úhradu
trov konania v celkovej sume 331,13 € je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku) (bod 3 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2014