Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 278/2014
PDF · 189.65 KB
No categories available
II. ÚS 278/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť G. V., t. č. vo väzbe,
zastúpeného advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Advokátska kancelária, Kováčska 28,
Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 4 Tos 109/2013 z 27. augusta 2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo G. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.
4 Tos 109/2013 z 27. augusta 2013 p o r u š e n é n e b o l i .
2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia G. V. v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť
centov) na účet ustanovenej právnej zástupkyne Mgr. Marcely Grancovej, Advokátska
kancelária, Kováčska 28, Košice, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 278/2014-21 z 30. septembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť G. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos
109/2013 z 27. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie“).
Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 33 T 143/2010 z 12. októbra 2011 bol použitím § 41 ods. 2 Trestného
zákona právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 6 mesiacov.
Sťažovateľ sa návrhom z 29. mája 2013 domáhal povolenia obnovy konania, ktoré skončilo
už uvedeným rozsudkom. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Nt 14/2013 z 15. júla 2013
návrh na povolenie obnovy konania zamietol z dôvodu nezistenia podmienok obnovy
konania uvedených v § 394 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Uznesením krajského súdu bola
sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Nt 14/2013 zamietnutá.
Sťažovateľ v rámci odôvodnenia svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
„V zmysle ustanovenia § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z., ktorý hovorí: ak vydal súd
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 Ústavy SR (čo sa
v danom prípade stalo nálezom ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 106/2011) rozsudok, ktorý
nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti je dôvodom obnovy konania.
Taký istý právny názor zaujal aj predseda trestného právneho kolégia JUDr. Harald Stiffel
vo svojom stanovisku sp. zn. Tpj 11/2013 publikovaný 11.03.2013.
V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na rozhodnutia súdov v SR, ktoré obnovu
konania vo výroku o treste z dôvodu nesúladu § 41 ods. 2 TZ s Ústavou SR povolil, a teda
keď má v obdobných prípadoch súd postupovať rovnako, mal aj Okresný súd v Nitre moju
žiadosť o obnovu konania povoliť. (Súdy, ktoré obnovu konania povolili sú uvedené
v priloženom uznesení sp. zn. 4Tos/109/2013 str. 2 príloha č.1).
Vo všetkých uvedených prípadoch (príloha č. 1 str. 2) súd konštatoval, že nesúlad
časti § 41 ods. 2 TZ s ústavou SR je dôvodom obnovy konania, a teda Okresný súd Nitra
ako aj Krajský súd Nitra porušili čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 4 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, nakoľko v identických veciach má zákon platiť pre každého rovnako. ...
Ako je zrejmé aj z uvedeného citátu, Krajský súd Nitra dáva prednosť svojmu
vnútornému presvedčeniu a zásadám logického myslenia a uvažovania pred jednotlivými
ustanoveniami Ústavy SR a platnými zákonmi Slovenskej republiky. ...
Na základe vyššie uvedených skutočností žiadam Ústavný súd SR, aby moju sťažnosť
prijal na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním z 29. júla 2014
(doručeným ústavnému súdu 31. júla 2014) spresnil petit svojej sťažnosti a požiadal ústavný
súd, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením krajského súdu z 27. augusta 2013
porušené, zruší uvedené uznesenie, vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná
sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 284,08 €.
Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec
na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 2. decembra 2014 (doručeným
ústavnému súdu 4. decembra 2014) a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 19. novembra 2014
(doručenom ústavnému súdu 20. novembra 2014) vyslovili súhlas, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
K sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril krajský súd
prípisom sp. zn. Spr 1397/14 z 19. novembra 2014, v ktorom uviedol:
«Sťažnosti G. V. navrhujem nevyhovieť...
Po oboznámení sa s obsahom napádaných uznesení súdov I. a II. stupňa, ktoré sa
nachádzajú v tzv. zbernom spise krajského súdu, je možné konštatovať, že súdy oboch
stupňov pri rozhodovaní v danej dobe vychádzali z jednej z dvoch právne odlišných
alternatív, ktoré sa ustálili na súdoch Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodovaním
o návrhoch odsúdených na povolenie obnovy konania vo veciach, v ktorých im bol trest
ukladaný v zmysle tzv. asperačnej zásady podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona
s poukazom na Nález Ústavného súdu PL. ÚS 106/2011.
Právna argumentácia súdov okrem iného vychádzala z vtedajšieho právneho záveru
trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Nitre prijatého dňa 11.04.2013. Nejednotnosť
súdnej praxe v súvislosti s touto novou právnou problematikou bola zjednotená až
stanoviskom Najvyššieho súdu SR č. Tpj 44/2013 z 26.11.2013, t. j. až po rozhodnutí oboch
súdov, na čom však tieto nenesú žiadnu vinu. Správnosť právnych záverov oboch súdov bol
potvrdený aj bodom III. citovaného stanoviska, podľa ktorého: „Ak bolo použité
ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a/ až c/ alebo písm. e/ Trestného zákona
o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe trestu odňatia
slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21.12.2012
sp. zn. PL. ÚS 106/2011vyhláseného v Zb. zák. SR pod č. 428/2012 dňa 21.12.2012 sa
nepoužije.“
Pretože v predmetnej trestnej veci bol odsúdenému rozsudkom Okresného súdu Nitra
sp. zn. 33T 143/2010 ukladaný trest aj za použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení
trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., postupovali oba súdy správne, keď návrh
odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietli.»
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 2. decembra 2014 uviedol najmä:
„Podľa ustanovenia §41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. - ak súd v trestnom konaní
vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 Ústavy,
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania
podľa ustanovení Trestného poriadku.
Predmetné ustanovenie upravuje v prípade okrem iného aj straty účinnosti
niektorého ustanovenia právneho predpisu splnenie podmienky obnovy konania podľa
príslušných ustanovení Trestného poriadku. Naplnením účelu citovaného zákonného
ustanovenia je v takom prípade nevyhnutne opätovné rozhodovanie o treste. Sťažovateľ
podotýka, že trest je vždy v prvom rade určovaný zákonom, tzn. v zákone upravenou
trestnou sadzbou a až následne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky ukladaného
trestu. Aplikačná úvaha súdu sa však pohybuje len v rámci zákonnej trestnej sadzby.
Možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nie je možné odmietnuť už v štádiu konania
o povolení obnovy konania, vzhľadom na to, že pri novom rozhodovaní sa má vychádzať
z odlišnej trestnej sadzby.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na stabilizovanú judikatúru ústavného súdu
(IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred
všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma.
Nepochybne v prípade sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd pri ukladaní
trestu sťažovateľovi postupovali podľa protiústavného návetia časti asperačnej zásady
týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 278/2014-21
z 30. septembra 2014 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia
krajského súdu vo vzťahu k otázke splnenia podmienok obnovy konania v sťažovateľovej
trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
21. decembra 2012 pod č. 428/2012 Z. z. a ktorým ústavný súd rozhodol, že v § 41 ods. 2
Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad 1/2 takto
určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní
vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania
podľa ustanovení Trestného poriadku.
Podľa ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa
skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak
vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe
alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie
o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere
k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom nepomere s účelom trestu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozsudkom sp. zn.
33 T 143/2010 z 12. októbra 2011 uložil súhrnný trest podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona
a podľa zásad na uloženie úhrnného trestu uvedených v § 41 ods. 2 Trestného zákona, avšak
súčasne s použitím ustanovenia § 39 ods. 1 a 3 Trestného zákona o mimoriadnom znížení
trestu, a preto uložený trest vo výmere päť rokov a šesť mesiacov napriek použitiu tzv.
asperačnej zásady nebol uložený v hornej, ale dolnej polovici trestnej sadzby.
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 2. decembra 2014 uviedol a poukázal najmä na tú
skutočnosť, že tak okresný súd, ako aj krajský súd pri ukladaní trestu postupovali podľa
protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu, ako
aj na to, že trest je vždy v prvom rade určovaný zákonom, tzn. v zákone upravenou trestnou
sadzbou a až následne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky ukladaného trestu.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že aplikačná úvaha súdu sa však pohybuje len v rámci zákonnej
trestnej sadzby. Možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nie je možné odmietnuť už
v štádiu konania o povolení obnovy konania vzhľadom na to, že pri novom rozhodovaní sa
má vychádzať z odlišnej trestnej sadzby.
Krajský súd podstatnú časť svojej argumentácie oprel o závery stanoviska
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013
z 26. novembra 2013 (ďalej len „stanovisko trestnoprávneho kolégia“) v bode III,
prostredníctvom ktorého došlo v období po vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu
k zjednoteniu rozhodovacej praxe všeobecných súdov. V zmysle tohto stanovisko
trestnoprávneho kolégia bolo v jeho bode II ustálené, že v prípade rozhodovania o návrhu
na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý
vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o ústavnom
súde, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení, a z tohto
dôvodu všeobecný súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania už nemôže
skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku a obnovu
konania musí povoliť podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b
ods. 1 zákona o ústavnom súde. Citovaný bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia, ktoré
súvisí s aplikáciou nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012
(nález o asperačnej zásade), zabezpečuje v zmysle zjednocujúceho stanoviska ústavného
súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich
základných práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľný nielen v konaniach pred
všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred ústavným súdom.
Výnimkou z tohto právneho názoru uvedeného v bode II stanoviska trestnoprávneho
kolégia, s ktorým sa stotožnil aj ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku, je
prípad, ak pri ukladaní trestu odňatia slobody pri trestnej sadzbe trestu odňatia slobody
upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012
(„asperačná zásada“, pozn.) boli použité ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c)
alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody. V takomto
prípade nedôjde k aplikácii § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že konajúce súdy pri ukladaní
trestu sťažovateľovi v pôvodnom trestnom konaní aplikovali tak § 41 ods. 2 Trestného
zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ako aj (okrem ďalších ustanovení Trestného
zákona, pozn.) § 39 ods. 1 a 3 Trestného zákona, t. j. použili ustanovenia upravujúce
mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody. Vo veci sťažovateľa teda došlo k právnej
situácii, ktorú predpokladá bod III stanoviska trestnoprávneho kolégia, s ktorého obsahom
sa konajúci krajský súd stotožnil v podanom vyjadrení.
Na základe uvedeného sa ústavný súd stotožnil s ústavne konformným výkladom
príslušných ustanovení Trestného poriadku a zákona o ústavnom súde obsiahnutým
v bode III trestnoprávneho kolégia, na ktorý poukazoval krajský súd vo svojom vyjadrení.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu
nemohlo byť zasiahnuté do práv označených sťažovateľom.
Nad rámec ústavný súd uvádza, že sa nezaoberal sťažovateľovými námietkami
vo vzťahu k rozsudku okresného súdu sp. zn. 33 T 143/2010 z 12. októbra 2011, podľa
ktorých: „... je zlyhanie súdu prvého stupňa pri ukladaní súhrnného trestu, v ktorom podľa
§ 42 ods. 2 Tz. súd zrušuje výrok o treste uloženom Okresným súdom Levice sp. zn.
4T/214/2010 a výrok o treste uloženom Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 3T/135/2011.
Neruší však trest uložený Okresným súdom Levice sp. zn. 3T/214/2008 zo dňa 17.03.2009.
Táto skutočnosť má za následok navýšenie môjho trestu o ďalšie 3 roky nepodmienečného
trestu.“, a to z dôvodu, lebo námietky sú vo vzťahu k tomuto rozsudku podané zjavne
po lehote, ktorú zákon o ústavnom súde ustanovuje pre podanie sťažnosti (§ 53 ods. 3).
III.
Ústavný súd uvádza, že v konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1
zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania uhrádza trovy konania zo svojho.
Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku
z tejto zásady, však ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia,
ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, pretože právna
zástupkyňa sťažovateľa bola ustanovená ústavným súdom na základe uznesenia č. k.
II. ÚS 278/2014-11 z 11. júna 2014.
Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov ustanovenej právnej zástupkyne. Úhradu
priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie, prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti
a vyjadrenie). Za tri úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume trikrát po 134 €,
teda 402 €, a trikrát režijný paušál v sume po 8,04 €, teda 24,12 €, preto trovy právneho
zastúpenia pre sťažovateľa predstavujú sumu 426,12 € v zmysle vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14
ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3].
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu povinná
zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2014