Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 278/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť G. V., t. č. vo väzbe,

zastúpeného advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Advokátska kancelária, Kováčska 28,

Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 27. augusta 2013 a takto

rozhodol:

1. Základné právo G. V. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 27. augusta 2013 p o r u š e n é n e b o l i .

2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia G. V. v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť

centov) na účet ustanovenej právnej zástupkyne Mgr. Marcely Grancovej, Advokátska

kancelária, Kováčska 28, Košice, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-21 z 30. septembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť G. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos

109/2013 z 27. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie“).

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 12. októbra 2011 bol použitím § 41 ods. 2 Trestného

zákona právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 6 mesiacov.

Sťažovateľ sa návrhom z 29. mája 2013 domáhal povolenia obnovy konania, ktoré skončilo

už uvedeným rozsudkom. Okresný súd uznesením sp. zn. z 15. júla 2013

návrh na povolenie obnovy konania zamietol z dôvodu nezistenia podmienok obnovy

konania uvedených v v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Uznesením krajského súdu bola

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zamietnutá.

Sťažovateľ v rámci odôvodnenia svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

„V zmysle ustanovenia , ktorý hovorí: ak vydal súd

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa SR (čo sa

v danom prípade stalo nálezom ústavného súdu SR sp. zn. ) rozsudok, ktorý

nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti je dôvodom obnovy konania.

Taký istý právny názor zaujal aj predseda trestného právneho kolégia JUDr. Harald Stiffel

vo svojom stanovisku sp. zn. Tpj 11/2013 publikovaný 11.03.2013.

V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na rozhodnutia súdov v SR, ktoré obnovu

konania vo výroku o treste z dôvodu nesúladu s SR povolil, a teda

keď má v obdobných prípadoch súd postupovať rovnako, mal aj Okresný súd v Nitre moju

žiadosť o obnovu konania povoliť. (Súdy, ktoré obnovu konania povolili sú uvedené

v priloženom uznesení sp. zn. str. 2 príloha č.1).

Vo všetkých uvedených prípadoch (príloha č. 1 str. 2) súd konštatoval, že nesúlad

časti s SR je dôvodom obnovy konania, a teda Okresný súd Nitra

ako aj Krajský súd Nitra porušili SR a Listiny základných

práv a slobôd, nakoľko v identických veciach má zákon platiť pre každého rovnako. ...

Ako je zrejmé aj z uvedeného citátu, Krajský súd Nitra dáva prednosť svojmu

vnútornému presvedčeniu a zásadám logického myslenia a uvažovania pred jednotlivými

ustanoveniami SR a platnými zákonmi Slovenskej republiky. ...

Na základe vyššie uvedených skutočností žiadam Ústavný súd SR, aby moju sťažnosť

prijal na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním z 29. júla 2014

(doručeným ústavnému súdu 31. júla 2014) spresnil petit svojej sťažnosti a požiadal ústavný

súd, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením krajského súdu z 27. augusta 2013

porušené, zruší uvedené uznesenie, vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná

sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 284,08 €.

Podľa prerokoval ústavný súd túto vec

na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 2. decembra 2014 (doručeným

ústavnému súdu 4. decembra 2014) a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 19. novembra 2014

(doručenom ústavnému súdu 20. novembra 2014) vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

K sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril krajský súd

prípisom sp. zn. Spr 1397/14 z 19. novembra 2014, v ktorom uviedol:

«Sťažnosti G. V. navrhujem nevyhovieť...

Po oboznámení sa s obsahom napádaných uznesení súdov I. a II. stupňa, ktoré sa

nachádzajú v tzv. zbernom spise krajského súdu, je možné konštatovať, že súdy oboch

stupňov pri rozhodovaní v danej dobe vychádzali z jednej z dvoch právne odlišných

alternatív, ktoré sa ustálili na súdoch Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodovaním

o návrhoch odsúdených na povolenie obnovy konania vo veciach, v ktorých im bol trest

ukladaný v zmysle tzv. asperačnej zásady podľa ustanovenia

s poukazom na Nález Ústavného súdu .

Právna argumentácia súdov okrem iného vychádzala z vtedajšieho právneho záveru

trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Nitre prijatého dňa 11.04.2013. Nejednotnosť

súdnej praxe v súvislosti s touto novou právnou problematikou bola zjednotená až

stanoviskom Najvyššieho súdu SR č. Tpj 44/2013 z 26.11.2013, t. j. až po rozhodnutí oboch

súdov, na čom však tieto nenesú žiadnu vinu. Správnosť právnych záverov oboch súdov bol

potvrdený aj bodom III. citovaného stanoviska, podľa ktorého: „Ak bolo použité

ustanovenie podľa alebo ods. 2 písm. a/ až c/ alebo písm. e/

o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe trestu odňatia

slobody upravenej podľa v znení účinnom do 21.12.2012

sp. zn. PL. ÚS 106/2011vyhláseného v Zb. dňa 21.12.2012 sa

nepoužije.“

Pretože v predmetnej trestnej veci bol odsúdenému rozsudkom Okresného súdu Nitra

sp. zn. ukladaný trest aj za použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení

trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., postupovali oba súdy správne, keď návrh

odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietli.»

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 2. decembra 2014 uviedol najmä:

„Podľa ustanovenia - ak súd v trestnom konaní

vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle ,

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení .

Predmetné ustanovenie upravuje v prípade okrem iného aj straty účinnosti

niektorého ustanovenia právneho predpisu splnenie podmienky obnovy konania podľa

príslušných ustanovení . Naplnením účelu citovaného zákonného

ustanovenia je v takom prípade nevyhnutne opätovné rozhodovanie o treste. Sťažovateľ

podotýka, že trest je vždy v prvom rade určovaný zákonom, tzn. v zákone upravenou

trestnou sadzbou a až následne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky ukladaného

trestu. Aplikačná úvaha súdu sa však pohybuje len v rámci zákonnej trestnej sadzby.

Možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nie je možné odmietnuť už v štádiu konania

o povolení obnovy konania, vzhľadom na to, že pri novom rozhodovaní sa má vychádzať

z odlišnej trestnej sadzby.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na stabilizovanú judikatúru ústavného súdu

(, ) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred

všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma.

Nepochybne v prípade sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd pri ukladaní

trestu sťažovateľovi postupovali podľa protiústavného návetia časti asperačnej zásady

týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. -21

z 30. septembra 2014 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia

krajského súdu vo vzťahu k otázke splnenia podmienok obnovy konania v sťažovateľovej

trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

21. decembra 2012 pod č. a ktorým ústavný súd rozhodol, že v

slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad 1/2 takto

určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ustanovenia ak súd v trestnom konaní

vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle ,

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení .

Podľa ustanovenia obnova konania, ktoré sa

skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak

vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe

alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie

o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere

k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom

rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom nepomere s účelom trestu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozsudkom sp. zn.

z 12. októbra 2011 uložil súhrnný trest podľa

a podľa zásad na uloženie úhrnného trestu uvedených v , avšak

súčasne s použitím ustanovenia a o mimoriadnom znížení

trestu, a preto uložený trest vo výmere päť rokov a šesť mesiacov napriek použitiu tzv.

asperačnej zásady nebol uložený v hornej, ale dolnej polovici trestnej sadzby.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 2. decembra 2014 uviedol a poukázal najmä na tú

skutočnosť, že tak okresný súd, ako aj krajský súd pri ukladaní trestu postupovali podľa

protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu, ako

aj na to, že trest je vždy v prvom rade určovaný zákonom, tzn. v zákone upravenou trestnou

sadzbou a až následne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky ukladaného trestu.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že aplikačná úvaha súdu sa však pohybuje len v rámci zákonnej

trestnej sadzby. Možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nie je možné odmietnuť už

v štádiu konania o povolení obnovy konania vzhľadom na to, že pri novom rozhodovaní sa

má vychádzať z odlišnej trestnej sadzby.

Krajský súd podstatnú časť svojej argumentácie oprel o závery stanoviska

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013

z 26. novembra 2013 (ďalej len „stanovisko trestnoprávneho kolégia“) v bode III,

prostredníctvom ktorého došlo v období po vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu

k zjednoteniu rozhodovacej praxe všeobecných súdov. V zmysle tohto stanovisko

trestnoprávneho kolégia bolo v jeho bode II ustálené, že v prípade rozhodovania o návrhu

na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý

vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o ústavnom

súde, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení, a z tohto

dôvodu všeobecný súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania už nemôže

skúmať splnenie iných podmienok uvedených v a obnovu

konania musí povoliť podľa z dôvodu uvedeného v

ods. 1 . Citovaný bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia, ktoré

súvisí s aplikáciou nálezu ústavného súdu sp. zn. z 28. decembra 2012

(nález o asperačnej zásade), zabezpečuje v zmysle zjednocujúceho stanoviska ústavného

súdu sp. zn. PLz. dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich

základných práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľný nielen v konaniach pred

všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred ústavným súdom.

Výnimkou z tohto právneho názoru uvedeného v bode II stanoviska trestnoprávneho

kolégia, s ktorým sa stotožnil aj ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku, je

prípad, ak pri ukladaní trestu odňatia slobody pri trestnej sadzbe trestu odňatia slobody

upravenej podľa v znení účinnom do 21. decembra 2012

(„asperačná zásada“, pozn.) boli použité ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c)

alebo písm. e) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody. V takomto

prípade nedôjde k aplikácii .

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že konajúce súdy pri ukladaní

trestu sťažovateľovi v pôvodnom trestnom konaní aplikovali tak § 41 ods. 2 Trestného

zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ako aj (okrem ďalších ustanovení Trestného

zákona, pozn.) a , t. j. použili ustanovenia upravujúce

mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody. Vo veci sťažovateľa teda došlo k právnej

situácii, ktorú predpokladá bod III stanoviska trestnoprávneho kolégia, s ktorého obsahom

sa konajúci krajský súd stotožnil v podanom vyjadrení.

Na základe uvedeného sa ústavný súd stotožnil s ústavne konformným výkladom

príslušných ustanovení a obsiahnutým

v bode III trestnoprávneho kolégia, na ktorý poukazoval krajský súd vo svojom vyjadrení.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu

nemohlo byť zasiahnuté do práv označených sťažovateľom.

Nad rámec ústavný súd uvádza, že sa nezaoberal sťažovateľovými námietkami

vo vzťahu k rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. októbra 2011, podľa

ktorých: „... je zlyhanie súdu prvého stupňa pri ukladaní súhrnného trestu, v ktorom podľa

. súd zrušuje výrok o treste uloženom Okresným súdom Levice sp. zn.

a výrok o treste uloženom Okresným súdom Bratislava III sp. zn. .

Neruší však trest uložený Okresným súdom Levice sp. zn. zo dňa 17.03.2009.

Táto skutočnosť má za následok navýšenie môjho trestu o ďalšie 3 roky nepodmienečného

trestu.“, a to z dôvodu, lebo námietky sú vo vzťahu k tomuto rozsudku podané zjavne

po lehote, ktorú ustanovuje pre podanie sťažnosti ().

III.

Ústavný súd uvádza, že v konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1

zásada, že účastník konania uhrádza trovy konania zo svojho.

Na základe ustanovenia , ktorý zakotvuje výnimku

z tejto zásady, však ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia,

ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, pretože právna

zástupkyňa sťažovateľa bola ustanovená ústavným súdom na základe uznesenia č. k.

-11 z 11. júna 2014.

Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov ustanovenej právnej zástupkyne. Úhradu

priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie, prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti

a vyjadrenie). Za tri úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume trikrát po 134 €,

teda 402 €, a trikrát režijný paušál v sume po 8,04 €, teda 24,12 €, preto trovy právneho

zastúpenia pre sťažovateľa predstavujú sumu 426,12 € v zmysle vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14

ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3].

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu povinná

zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014