Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 7/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Gabrielom Blehom,

Advokátska kancelária, Martinčekova 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. novembra

2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 366

z 19. marca 2013 bola žaloba sťažovateľa ako žalobcu 1, ale aj ďalších žalobcov 2 – 4

, a (ďalej len „ďalší

žalobcovia“) proti žalovanému 1 hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len

„žalovaný 1“) a žalovanému 2 Slovenskej republike – Úradu vlády Slovenskej republiky

(ďalej len „žalovaný 2“) o zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietnutá. Rozsudkom krajského

súdu č. k. z 8. júla 2014 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Všeobecné súdy podľa sťažovateľa v odôvodnení rozsudkov ani len nespomenuli, že

boli viazané právnym názorom krajského súdu vysloveným v jeho skoršom rozsudku č. k.

254 zo 17. januára 2012, ktorým bol zrušený skorší rozsudok okresného

súdu v časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného 1 a žalovaného 2 zaplatiť nemajetkovú

ujmu. Vec bola pritom vrátená na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní bolo treba

vyhodnotiť opätovne dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, znova vo veci

rozhodnúť výrokom zodpovedajúcim ustanoveniu

a rozhodnutie odôvodniť vo vzťahu k uplatnenej náhrade za nemajetkovú ujmu vo výške

po 15 000 € od každého zo žalovaných v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku. Sťažovateľ je toho názoru, že tým došlo k porušeniu jeho práva na riadne

odôvodnenie rozsudku v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstatou žaloby sťažovateľa a ďalších žalobcov podanej okresnému súdu 14. júla

2006 bola ochrana osobnosti v zmysle . Žalovaný 1 a žalovaný 2

tvrdili, že sťažovateľ a ostatní žalobcovia nedoložili doklad preukazujúci, že neprišli o právo

bývať v dome vlastným pričinením, resp. že strate práva bývať v dome nemohli účinne

zabrániť. Tento doklad je podmienkou zaradenia do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný

byt a taktiež podmienkou na ubytovanie v ubytovni Fortúna. Z tohto dôvodu žiadosť o

mestský nájomný byt nebola zaevidovaná do príslušného zoznamu.

Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že uplatnené nároky sú

premlčané, keďže ide o osobnostné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Podľa

sťažovateľa všeobecné súdy nesprávne usúdili, že nárok bol odvodený od zásahu do

osobnostných práv, hoci sa to nikde netvrdilo. Sťažovateľ stále tvrdil a tvrdí, že sa domáhal

zadosťučinenia za zásah do jeho základných ľudských práv, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1

nepremlčateľné. Aj Najvyšší súd Českej republiky dospel k záveru, že nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepodlieha premlčaniu (sp. zn.

z 25. septembra 2003). Prax všeobecných súdov Slovenskej republiky však nie je v tomto

ohľade jednotná.

Okresný súd a krajský súd sú toho názoru, že sťažovateľ nepreukázal, že došlo

k neoprávnenému zásahu do jeho práv, resp. to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý

privodiť ujmu na chránených právach, ale ani to, že by existovala príčinná súvislosť medzi

neoprávneným zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy. V skutočnosti bolo ohrozené právo

sťažovateľa a ďalších žalobcov na život a dôstojnosť, keďže v období od 1. novembra 2005

do 1. februára 2006, keď žalovaný 1 neposkytol prístrešie a žalovaný 2 zasa účinnú sociálnu

pomoc, zamrzlo v bratislavských uliciach vyše 20 bezdomovcov. Žalovaný 1 konal

v rozpore s dobrými mravmi, keď tvrdil, že ubytovňa Fortúna v prípade žiadosti

o poskytnutie prístrešia vystupuje ako sociálna ubytovňa a vyžaduje splnenie podmienok

podľa všeobecne záväzného nariadenia s poukazom na to, že rovnaká ubytovňa v prípade

zaplatenia za ubytovanie vo výške 5 500 Sk mesačne sa už neodvoláva na všeobecne

záväzné nariadenie (ako sociálna ubytovňa), ale prenajíma svoje priestory ako právnická

osoba za cenu určenú podľa komerčných pravidiel. Pritom ubytovňa Fortúna ako právnická

osoba nemôže podľa a o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov podmieňovať

poskytnutie ubytovania splnením podmienok uvedených vo všeobecne záväznom nariadení.

Príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy spočívala

práve v tom, že sťažovateľ a ostatní žalobcovia sa uvedeným konaním neúmerne zadlžovali,

lebo ich príjem bol 3 900 Sk, avšak za sociálnu ubytovňu museli uhrádzať 5 500 Sk, hoci im

mala byť poskytnutá vecná dávka v hmotnej núdzi.

Sťažovateľ žiada vydať nález v tomto znení:

„1. Základné právo , na súdnu ochranu podľa (...), právo

na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 Dohovoru(...), základné právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

(...), postupom Krajského súdu v Bratislave, porušené bolo.

Základné ľudské právo sťažovateľa chránené Dohovorom(...), ktorý bol vyhlásený

pod č. podľa Dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie

postupom Krajského súdu v Bratislave, porušené bolo.

2. Základné právo , na súdnu ochranu podľa (...), právo

na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...), základné právo domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

, postupom Okresného súdu Bratislava I, porušené

bolo.

Základné ľudské právo sťažovateľa chránené Dohovorom(...), ktorý bol vyhlásený

pod č. podľa Dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie

postupom Okresného súdu Bratislava I, porušené bolo.

3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33.000, Eur(...), ktoré

je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33.000, Eur(...), ktoré

je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu

5. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 3000

Eur na účet právneho zástupcu(...), do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. z 8. júla 2014 vyplýva, že ním bol

potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. z 19. marca 2013 čo do

zamietnutia žaloby voči žalovanému 1 a žalovanému 2. Podľa názoru krajského súdu treba

v celom rozsahu súhlasiť s odôvodnením rozsudku okresného súdu v zmysle § 219 ods. 2

. V konkrétnostiach krajský súd poukazuje na tieto závery

okresného súdu. Žalovaný 1 pri posudzovaní žiadosti o zaradenie do zoznamu žiadateľov

o mestský nájomný byt postupoval v medziach svojich zákonných kompetencií a všeobecne

záväzného nariadenia. Skorším právoplatným rozsudkom bola zamietnutá žaloba v časti

o uloženie povinnosti žalovaného 1 zaradiť sťažovateľa a ďalších žalobcov do zoznamu

žiadateľov o mestský nájomný byt a takýto byt im poskytnúť. V tejto súvislosti sa preto

nemôžu úspešne domáhať nároku na nemajetkovú ujmu. Nároky na ubytovanie v zariadení

sociálnych služieb zriadených obcou nie sú právne vynútiteľné a o týchto veciach rozhoduje

výlučne obec v rámci svojich zákonných kompetencií. Pritom nebolo preukázané akékoľvek

diskriminačné konanie voči sťažovateľovi a ďalším žalobcom. Nebola zistená ani príčinná

súvislosť medzi namietaným protiprávnym konaním a uplatnenou nemajetkovou ujmou,

ktorá sa požadovala najmä pre nevyhovujúce podmienky v ubytovni Fortúna, ako aj

v súvislosti s nesplácaním úverov v nebankových subjektoch, neodvedením poistného

zdravotného poistenia atď. V súvislosti s porušením zákona vo vzťahu k hmotnej núdzi

sťažovateľa a ostatných žalobcov je podstatné, že vydané rozhodnutia bolo možné

preskúmať v rámci správneho súdnictva, čo sa však nestalo. Preto nie je daná aktívna

legitimácia ani na osobnostnú žalobu voči žalovanému 1. Nebolo preukázané právne

relevantným spôsobom ani len splnenie zákonných podmienok poskytnutia sociálnej

pomoci. Rovnako nebolo preukázané ani priznanie postavenia utečenca vo Švajčiarsku.

Navyše sťažovateľ a ďalší žalobcovia porušili prevenčnú povinnosť podľa § 415

. Hoci od 30. januára 2004 vedeli, že im azyl vo Švajčiarsku nebol

priznaný a že budú musieť územie Švajčiarska opustiť, zostali pasívni a nevykonali žiadne

opatrenia s cieľom nájsť si vhodnú prácu na Slovensku. Nestarali sa ani o svoju nehnuteľnosť

na Slovensku. Napriek tomu výlučnú zodpovednosť za situáciu, v ktorej sa ocitli, prenášajú

na žalovaného 1 a žalovaného 2. Vychádzajúc z mesačného príjmu 1 455 švajčiarskych

frankov poskytovaných po dobu 5 rokov, nemohli byť v tak ťaživej sociálnej núdzi, ktorá by

zabránila zabezpečiť si ubytovanie po návrate na Slovensko formou nájmu vlastnými silami

a schopnosťami. V kontexte plnenia prevenčnej povinnosti je nezanedbateľný aj fakt, že

sťažovateľ a ďalší žalobcovia pri odchode zo Slovenska vedeli o existencii záložného práva

na nehnuteľnom majetku v dôsledku existencie úveru, na ktoré bolo záložné právo viazané.

Napriek tomu neudelili splnomocnenie inej osobe na ich zastupovanie počas neprítomnosti.

Ak by tak urobili, s určitosťou by sa dozvedeli o dobrovoľnej dražbe nehnuteľného majetku

a mohli by vykonať príslušné právne kroky. V konečnom dôsledku neboli preukázané

zákonné predpoklady na priznanie nemajetkovej ujmy. Nebol zistený nezákonný zásah do

osobnostných práv sťažovateľa a ostatných žalobcov. V súvislosti s nedostatkom pasívnej

legitimácie žalovaného 2 je podstatné, že štát nemôže zasiahnuť do práv jednotlivca na

ochranu osobnosti. Zodpovednosť štátu je limitovaná

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov. Pôvodne bol uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu

vo výške 100 000 Sk (3 320 €) za obdobie od novembra 2005 do 31. januára 2006 žalobou

podanou 14. júla 2006. Návrh na rozšírenie žaloby na sumu 15 000 € bol doručený 1. júna

2010. To znamená, že dvojročná subjektívna premlčacia lehota na náhradu nemajetkovej

ujmy podľa uplynula 31. januára 2008 a trojročná

objektívna premlčacia lehota 31. januára 2009. Nárok v časti prevyšujúcej sumu 3 300 € je

preto premlčaný dňom 31. januára 2008. Žalovaným 1 vznesená námietka premlčania bola

teda dôvodná.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. pre porušenie a dohovoru,

nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

v tejto časti konania krajský súd v rámci odvolania. Tým je zároveň vylúčená právomoc

ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba považovať za

zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia všeobecných súdov sa javí ako

dostatočná a vyčerpávajúca. Nenesie známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti.

Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, sama osebe nezakladá porušenie

označených práv.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že (ako na to sťažovateľ

správne poukazuje) rozhodovacia prax slovenských súdov v otázke premlčateľnosti práva

na finančné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu sa líši od praxe súdov v Českej republike.

Slovenské súdy vychádzajú z toho, že ide o právo majetkovej povahy (peňažné plnenie),

ktoré podlieha premlčaniu. České súdy zastávajú, ako sa zdá, opačný názor.

Z ústavnoprávneho hľadiska možno uviesť, že oba výklady sa javia ako ústavne konformné.

Slovenské súdy posudzujú otázku premlčania práva na finančné zadosťučinenie za

nemajetkovú ujmu analogicky podľa , teda v intenciách

premlčania práva na náhradu škody.

Argumentácia sťažovateľa v tejto súvislosti, podľa ktorej namietal vždy porušenie

základného práva, ktoré je nepremlčateľné (nie teda porušenie osobnostného práva),

neobstojí. Základné práva sú naozaj v zmysle nepremlčateľné. V danej

veci však sťažovateľ a ostatní žalobcovia uplatnili pred všeobecnými súdmi právo na

peňažnú náhradu za tvrdené porušenie svojich práv ako určitú formu zadosťučinenia.

Uplatnený nárok sťažovateľa je založený na tvrdenom protiprávnom, ba až

diskriminačnom postupe žalovaného 1 a žalovaného 2 v súvislosti so zabezpečením bývania

pre neho a ďalších žalobcov (ktorí sami ako sťažovatelia v konaní nevystupujú). Pritom

z dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nevyplýva, že by tvrdený nezákonný postup

a rozhodovanie žalovaného 1 a žalovaného 2 v rámci správneho konania bol napadnutý

mimoriadnymi opravnými prostriedkami (napr. návrhom na preskúmanie rozhodnutia mimo

odvolacieho konania, protestom prokurátora) alebo v rámci správneho súdnictva. Rovnako

je nesporné, že prvá časť žaloby sťažovateľa a ďalších žalobcov, ktorou sa domáhali, aby

okresný súd rozhodol o povinnosti žalovaného 1, resp. žalovaného 2 zaradiť ich do zoznamu

uchádzačov o pridelenie bytu, bola právoplatne zamietnutá. Neboli teda zistené pochybenia

pri vybavovaní žiadosti. Za tohto stavu (ako na to správne poukazujú aj všeobecné súdy)

bolo potrebné vychádzať z toho, že postup a rozhodovanie vo veci boli v súlade

so zákonom. Za takéhoto stavu nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu do označených

práv sťažovateľa.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015