Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/7/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ I. C., K. Q. XX, J., 2/ K. C., K. Q. XX, J.a, 3/ M. C., K. Q. XX, J., 4/ C. S. C., zastúpený I. C. S. K. C., všetci bytom S. X/A, XXX XX J., proti odporcom: 1/ Y. C. D. J., G. L.. X J., 2/ Slovenská O. - Ú. E. D. O., L.. D. X, J., zastúpený JUDr. Michaelou Törökovou, advokátkou so sídlom 29. augusta 5, 811 08 Bratislava, o ochranu osobnosti, zákaz diskriminácie, o nemajetkovú ujmu, na odvolanie navrhovateľa v 1/ rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.3.2013, č.k. - 366, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto

rozhodol:

Odvolanie navrhovateľa v 1/ rade proti výroku o nepripustení zmeny návrhu doručenej dňa 29.1.2013 sa o d m i e t a .

Vo zvyšnej časti sa rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcom v 1/ a 2/ rade sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania .

odôvodnenie:

V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa nepripustil návrh na zmenu petitu doručený dňa 29.1.2013 , zamietol návrh navrhovateľov na uloženie povinnosti odporcom v 1/ a 2/ rade na zaplatenie nemajetkovej ujmy a odporcom v 1/ a 2/ rade náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie právne odôvodnil , ,, , , ,, o rovnakom zaobchádzaní, , ,, , , , ,, o sociálnej pomoci, ,, ,, o pomoci v hmotnej núdzi a vecne a skutkovo tým, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovatelia v konaní nepreukázali, že odporcovia v 1/ a 2/ rade realizovali voči nim akýkoľvek neoprávnený zásah do ich osobnosti spôsobilý zasiahnuť do ich osobnostných práv, a to ani v kontexte s posudzovanými právnymi predpismi Zákona o sociálnej pomoci, Antidiskriminačného zákona a Zákona o pomoci v hmotnej núdzi.

Súd prvého stupňa po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že odporca v 1/ rade pri posudzovaní žiadosti navrhovateľov o zaradenie do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt postupoval výlučne v medziach svojich zákonných kompetencií a všeobecne záväzného nariadenia. V súvislosti s právoplatným rozhodnutím súdu v časti o uloženie povinnosti odporcovi v 1/ rade zaradiť navrhovateľov do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt a poskytnúť im mestský nájomný byt

konštatoval, že navrhovatelia sa nemôžu úspešne domáhať nároku na nemajetkovú ujmu. Pokiaľ ide o namietané porušenie , , o sociálnej pomoci odporcom v 1/ rade vyslovil názor, že nároky na ubytovanie v zariadení sociálnych služieb zriadených obcou nie sú právne vynútiteľné a o týchto veciach rozhoduje výlučne obec v rámci svojich zákonných kompetencií. V tejto súvislosti nemal z vykonaného dokazovania preukázané voči navrhovateľom akékoľvek diskriminačné konanie odporcu v 1/ rade.

V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa ďalej uviedol, že u odporcu v 1/ a odporu v 2/ rade tiež nezistil akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi namietaným protiprávnym konaním a uplatnenou nemajetkovou ujmou v ponímaní navrhovateľov (nemajetkovú ujmu odôvodňovali najmä pre nich nevyhovujúcimi podmienkami v ubytovni V., ako aj titulom nesplácania úverov v nebankových D. G., N. C., V. D., D..O..M.., neodvedením poistného zdravotného poistenia vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni, neuhradenými pohľadávkami Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, M. P., daňovými nedoplatkami ), a to najmä v kontexte s namietaným neplnením si kontrolnej funkcie odporcom v 2/ rade.

K navrhovateľmi uvádzaným porušeniam ustanovení o pomoci v hmotnej núdzi odporcom v 1/ rade konštatoval, že citovaný zákon odkazuje na správne konanie (, ods. 1,2,10) a prípadný nesúhlas voči rozhodnutiam vydaným podľa tohto zákona v správnom konaní je možné si uplatniť v zmysle V. časti , nie podľa III. časti Samotná pôsobnosť obce podľa tohto zákona je upravená v . cit. zákona. Neuplatnením si svojho práva podľa V. časti nemôže byť z pohľadu aktívnej legitimácie navrhovateľov namieste ani osobnostná žaloba voči odporcovi v 1/ rade. Poukázal ďalej na to, že splnenie podmienok na priznanie dávok v hmotnej núdzi uvedený zákon podmieňuje uplatnením si nároku na vyživovaciu povinnosť v zmysle príslušných ustanovení Zákona o rodine. Z vykonaného dokazovania naviac vyplynulo, že navrhovateľovi v 1/ rade bola dávka v hmotnej núdzi v zmysle príslušných ustanovení príslušným úradom práce riadne priznaná.

Poukazujúc na , o sociálnej pomoci a na skutkový stav vyplývajúci z vykonaného dokazovania konštatoval, že navrhovatelia splnenie zákonných podmienok (vek, zlý zdravotný stav, sociálna neprispôsobilosť, strata zamestnania a pod.) žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázali a v konaní nepreukázali, že postavenie utečenca ( na ktoré sa odvolávali ) im vo Š. bolo priznané .

Podľa názoru súdu prvého stupňa navrhovatelia porušili svoju zákonnú prevenčnú povinnosť upravenú v , podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Z dokazovania je zrejmé, že navrhovatelia už 30.1.2004 obdržali rozhodnutie Š.W. orgánov, ktorým im azyl nebol priznaný a museli s určitosťou predpokladať, že územie Š. budú musieť opustiť. Podávaním opravných prostriedkov voči tomuto rozhodnutiu však čas pobytu predlžovali. Navrhovatelia zostali pasívni, nevykonali žiadne opatrenia za účelom nájsť si vhodnú prácu na území Slovenska (napr. aj s využitím internetovej komunikácie), resp. takúto činnosť súdu nepreukázali. Súd prvého stupňa poukázal na všeobecne známu skutočnosť, že v rokoch 2006 až 2008 Slovensko zaznamenalo značný ekonomický rast s mimoriadne nízkou nezamestnanosťou, najmä na území hlavného mesta Bratislavy - na trhu práce bolo bezpochyby dostatok pracovných miest vhodných pre navrhovateľov v 1/ a 2/ rade s ohľadom na ich aktívnu znalosť nemeckého jazyka. Navrhovatelia v 1/ a 2/ rade boli od januára roku 2004 v tomto smere nečinní ( aj napriek vedomosti, že Švajčiarsko budú musieť opustiť, pretože azyl im nebol priznaný ), prácu na území SR si nehľadali, ani s ohľadom na existenciu dvoch vyživovacích povinností k deťom a nestarali sa ani o svoju nehnuteľnosť, ktorú na Slovensku v roku 2001 zanechali. Výlučnú zodpovednosť za situáciu, v ktorej sa ocitli prenášajú na štát a mesto. Vzhľadom na ich mesačný príjem X.XXX,- Š.. V., ktorý im bol poskytovaný Š. orgánmi počas 5 ročného pobytu v tejto krajine ( podľa výpovede navrhovateľa v 1/ rade na súdnom pojednávaní dňa 29.1.2013), súd prvého stupňa nemal za preukázanú tak mimoriadne ťaživú sociálnu núdzu navrhovateľov, ktorá by im skutočne zabránila zabezpečiť si po návrate na územie SR ubytovanie formou nájmu vlastnými silami a schopnosťami.

V kontexte plnenia prevenčnej povinnosti považoval za nezanedbateľný aj fakt, že navrhovatelia opustili územie SR s vedomím existencie záložného práva na nehnuteľnosti a s vedomím existencie úveru, na ktorý bolo záložné právo viazané. Napriek tomu neudelili splnomocnenie inej fyzickej alebo právnickej osobe (napr. v zmysle zákona o advokácii, a pod.) na ich zastupovanie počas neprítomnosti. Ak by uvedené urobili, s určitosťou by nadobudli vedomosť o dobrovoľnej dražbe na nehnuteľnosť, o situácii ohľadom ich majetku a mohli tak vykonať právne kroky za účelom zabránenia skutkového a právneho stavu.

K navrhovateľom v 3/ a 4/ rade v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľka v 3/ rade študuje na vysokej škole vo E., navrhovateľ v 4/ rade na gymnáziu v Bratislave čo znamená, že nepriaznivá situácia ich rodičov ( navrhovateľov v 1/ a 2/ rade) v období od 1.11.2005 do 31.1.2006 na nich nezanechala žiadne následky v podobe trvalej osobnostnej ujmy.

Po vyhodnotení vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že neboli splnené zákonné predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy na skutkovom a právnom odôvodnení žaloby. V konaní nezistil akýkoľvek nezákonný zásah odporcov v 1/ a 2/ rade voči navrhovateľom v 1/ až 4/ rade do ich osobnostných práv. K nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 2/ rade - Slovenská republika uviedol, že štát nemôže zasiahnuť do práv jednotlivca na ochranu osobnosti (zodpovednosť štátu je limitovaná v ). Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval návrh navrhovateľov v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy za nedôvodný a aj v tejto časti ho voči odporcom v 1/ a 2/ rade zamietol.

K odporcom v 1/ rade vznesenej námietke premlčania súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovatelia v 1/ až 4/ rade si uplatňujú nemajetkovú ujmu za konanie odporcu v 1/ a 2/ rade v období od novembra 2005 do 31.1. 2006, pričom žalobu, ktorou žiadajú priznať čiastku XXX.XXX,- Sk (X.XXX R.) podali dňa 14.7.2006. Návrh na zmenu petitu, v ktorom nemajetkovú ujmu rozšírili na sumu po XX.XXX euro bol doručený súdu dňa 1.6.2010. Uvedené znamená, že dvojročná subjektívna premlčacia lehota na náhradu nemajetkovéj ujmy podľa im uplynula 31.1.2008, trojročná objektívna premlčacia lehota v zmysle im uplynula dňa 31.1.2009. Uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu prevyšujúcu sumu 3.320 euro mal za premlčaný uplynutím premlčacej lehoty dňa 31.1.2008.

O trovách konania rozhodol v zmysle s poukazom na neuplatnenie si trov odporcom v 1/ rade a na neúčelnosť trov právneho zastúpenia vynaložených odporcom v 2/ rade , v ktorého možnostiach ako štátneho orgánu disponujúcim väčším počtom zamestnancov bolo si zabezpečiť zastúpenie svojim vlastným zamestnancom.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ v 1/ rade poukazujúc na to, že v ich prípade došlo k nepriamej diskriminácii z dôvodov ich „ iného“ postavenia, a to navrátilých utečencov. V zmysle antidiskriminačného zákona mal súd vyžadovať opačné dôkazné bremeno, aby odporcovia v 1/ a 2/ rade preukázali dôkazmi a hodnovernými tvrdeniami, prečo navrhovatelia neboli diskriminovaní , čo sa nestalo. Navrhovateľ v 1/ rade uviedol, že v azylovom konaní sa vo Š. nachádzali od 22. 6. 2001 do 13. 10. 2005. Po príchode na Slovensko zistili, že ich dom je v prestavbe, im blízka rodina s nimi odmietla komunikovať, ocitli sa v bezdomovstve a nikto im nechcel pomôcť. V ich prípade došlo preukázateľne k porušeniu ľudských práv chránených Európskym Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd , podľa ktorého má právo každý pokojne užívať svoj majetok. Prechod vlastníckych práv v neprítomnosti a nevedomosti pôvodného vlastníka je svojvoľné konanie a nikdy ho nemožno považovať za zákonné. V tomto konaní jednoznačne preukázali, že im neboli doručené žiadne oznámenia o začatí výkonu záložných práv, že bola porušená nedotknuteľnosť ich obydlia, a že došlo k odovzdaniu predmetu dražby protizákonne. Odporcovia v 1/ a 2/ rade nechceli s nimi jednať osobne , chceli ich úmyselne diskriminovať neposkytnutím účinnej sociálnej pomoci v zmysle § 2 Zákona o sociálnej pomoci. Navrhovateľ v 1/ rade v odvolaní chronologicky popísal priebeh konania v predmetnej veci od podania návrhu do pojednávania dňa 19. 3. 2013. Namietol, že súd v odôvodnení rozsudku vôbec nevyhodnotil, respektíve opomenul vyhodnotiť právo navrhovateľov na účinnú sociálnu pomoc v zmysle , o sociálnej pomoci . V období od 1. 11. 2005 do 1. 2. 2006 im odporca v 1/ rade odmietol poskytnúť prístrešie z dôvodov ich chudoby - sociálneho postavenia, nakoľko prístrešie

podmieňoval splnením podmienok podľa VZN. V období od 1. 2. 2006 do 1. 9. 2006 zneužil odporca v 1/ rade ich sociálnu tieseň a pod sankciami ich donútil, aby uhrádzali za prístrešie sumu 5.500,- Sk mesačne napriek tomu že vedel, že poberajú len dávky v hmotnej núdzi vo výške 3.900,- Sk a v období od 1. 9. 2006 do dnešného dňa im poskytoval ubytovanie v rozpore s , o rovnakom zaobchádzaní, nakoľko ubytovanie podmieňoval splnením podmienok podľa VZN i napriek tomu, že bolo preukázané, že výšku za ubytovanie určuje ako právnická osoba. Navrhovateľ v 1/ rade v odvolacom návrhu žiadal, aby odvolací súd nariadil pojednávanie a aby rozhodol v jeho prospech tak, ako žiadal v návrhu na zmenu petitu zo dňa 29. 1. 2013, t.j. aby uložil povinnosť odporcom v 1/ a 2/ rade zaplatiť navrhovateľom v 1/, 2/, 3/, a 4/ rade za spôsobenú nemajetkovú ujmu sumu po XX.XXX euro,- s tým, že zaplatením navrhovateľovi v 1/ rade zaniká povinnosť plniť ďalším navrhovateľom v rozsahu plnenia.

Odporca v 1/ rade v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne a právne správny potvrdil. Mal za to, že konajúci súd v dostatočnom rozsahu doplnil dokazovanie vypočutím navrhovateľov, odporcu v 1/ rade , právneho zástupcu odporcu v 2/ rade , listinnými dôkazmi a na základe zisteného skutkového a právneho stavu veci vyniesol správne rozhodnutie. Konštatoval, že svojim postupom voči navrhovateľom neporušil žiadny právny predpis a nároky navrhovateľov na uplatnenie nemajetkovej ujmy považuje za nedôvodné.

Odporca v 2/ rade v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu uviedol, že v odvolaní nie sú uvádzané a ani konkretizované dôvody v zmysle ustanovenia až f/ a ust. . S rozhodnutím súdu prvého stupňa sa odporca v 2/ rade stotožnil a považoval ho po všetkých stránkach za správne a zákonné. Uviedol, že neexistuje zákonné ustanovenie, na základe, ktorého by bolo možné navrhovateľom priznať nárok, ktorého sa v konaní domáhali.

Odvolací súd preskúmal vec podľa ust. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie nie je podané dôvodne. V danej veci pri rozhodovaní o zostávajúcom predmete konania súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti posudzovaného návrhu a po ich zhodnotení dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj podrobne a presvedčivo odôvodnil ( ).

V prejednávanom prípade sú (vychádzajúc z obsahu odvolania podaného navrhovateľom v 1/ rade ) predmetom odvolacieho prieskumu všetky výroky napadnutého rozhodnutia súdu .

Podľa , navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

Podľa účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.

Podľa odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania.

Podľa ust. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

V posudzovanom prípade je z obsahu odvolania navrhovateľa v 1/ rade zrejmé, že ním napadol aj výrokovú časť rozhodnutia súdu , v ktorom súd prvého stupňa nepripustil návrh na zmenu petitu podľa podania doručeného súdu dňa 29.1.2013 ( v ktorom navrhovatelia rozšírili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený proti odporcom v 1/ a 2/ rade na sumu po 33.000 euro ) . Keďže voči tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie, odvolací súd odvolanie navrhovateľa v 1/ rade podľa ust. odmietol .

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci , v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutých výrokov rozsudku prvostupňového súdu, v ktorých súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov v 1/ až 4/ rade na uloženie povinnosti odporcom v 1/ a 2/ rade zaplatiť im náhradu nemajetkovej ujmy vo výške po XX.XXX euro s tým, že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť plniť ďalším navrhovateľom v rozsahu plnenia. Keďže v odvolaním napadnutom rozhodnutí podrobne a vyčerpávajúco zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré odvolateľ zopakoval v odvolaní podanom proti rozsudku, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia .

V záujme zodpovedania podstatných odvolacích námietok, z ktorých je možné vyvodiť námietku o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. , , ). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v , podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu o tom, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre možné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej navrhovateľmi v 1/ až 4/ rade . Na základe uvedeného potom okolnosti namietané navrhovateľom v 1/ rade v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu.

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcich výrokoch a vo výrokoch o náhrade trov konania podľa ako vecne a právne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. v spojení s ust. , keďže odporcovia v 1/ a / rade majúci plný úspech v odvolacom konaní si právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili. V danej veci bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu ( ) a v súlade s ust. v platnom znení o Spravovacom a kancelárskom poriadku bolo v rovnakej lehote zverejnené v elektronickej podobe na webovej stránke súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.