Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 578/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2015 senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom

JUDr. Milanom Fulecom, Advokátska kancelária, Živnostenská 2, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní

vedenom pod sp. zn. V 2 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom

pod sp. zn. V 2 p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. V 2 konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc

eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd v Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet

advokáta , Advokátska kancelária, ,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. z 1. októbra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V 2 , vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa

odmietol.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom konania

v postavení navrhovateľa vedeného pred okresným súdom, a to na základe návrhu

na ochranu osobnosti podaného 28. mája 1996.

Sťažovateľ uvádzajúc podrobný chronologický prehľad úkonov konania v sťažnosti

argumentoval, že v jeho veci dochádza nečinnosťou, ako aj neefektívnym postupom súdov

oboch stupňov k zbytočným prieťahom konania, dôsledkom ktorých je neprimeraná doba

konania predstavujúca ku dňu podania sťažnosti viac ako 18 rokov bez právoplatného

rozhodnutia veci.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. V 2

a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. , priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 8

000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Uznesením č. k. z 1. októbra 2014 ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia a dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu, ktorý v stanovisku doručenom ústavnému súdu

15. januára 2015 prezentoval skutkovú a právnu zložitosť veci danú podľa jeho vyjadrenia

predmetom konania patriacim podľa jeho názoru medzi kategóriu zložitejších vecí. V liste

zo 16. februára 2015 predseda okresného súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 18. februára 2015 vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a súvisiaceho súdneho spisu dospel

k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľ podal 11. júna 1996 Okresnému súdu Bratislava vidiek návrh na ochranu

osobnosti.

Na pojednávanie vykonané okresným súdom 16. júna 1997 sa sťažovateľ (riadne

predvolaný) bez ospravedlnenia nedostavil, na pojednávanie sa tiež nedostavili svedkovia.

Pojednávanie bolo odročené „z dôvodu neprítomnosti zákonného sudcu“ na 30. jún 1997.

Na pojednávaní určenom na 30. jún 1997 ospravedlnil odporca v 2. rade z dôvodu

kolízie pojednávaní svoju neúčasť, takisto svoju neúčasť, ako aj neúčasť sťažovateľa

ospravedlnil právny zástupca sťažovateľa z dôvodu kolízie pojednávaní.

Okresný súd na pojednávaní vykonanom 4. augusta 1997 vydal rozsudok, ktorým

v časti návrhu sťažovateľa vyhovel a v časti ho zamietol (vyhotovený rozsudok okresný súd

doručoval v marci 1998). Krajský súd svojím uznesením z 29. decembra 1999 rozsudok

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

Po rozhodnutí krajského súdu z 28. februára 2001 o nevylúčení zákonného sudcu

bol okresnému súdu 23. marca 2001 vrátený spisový materiál. Okresný súd následne

7. novembra 2001 vykonal pojednávanie.

Sťažovateľ sa z pracovných dôvodov nezúčastnil pojednávania vykonaného

27. septembra 2002, pojednávanie bolo odročené na 6. november 2002 pre účely obstarania

súvisiacich spisov (uvedený termín bol 5. novembra 2002 zrušený). Okresný súd následne

11. mája 2005 vykonal pojednávanie.

Okresný súd uskutočnil 29. júna 2005 pojednávanie, na ktorom svoju neúčasť

ospravedlnili sťažovateľ a jeho právny zástupca z dôvodu kolízie pojednávaní, pojednávanie

bolo odročené na neurčito. Následne v novembri 2006 okresný súd žiadal kompetentné

subjekty o zapožičanie spisov.

Na pojednávanie uskutočnené okresným súdom 1. decembra 2006 sa nedostavil

sťažovateľ, neprítomnosť ospravedlnil pracovnými dôvodmi, pojednávanie bolo odročené

na 28. február 2007.

Okresný súd uskutočnil 29. júna 2007 pojednávanie, na ktorom strany predniesli

svoje vyjadrenia a súd vydal rozsudok, ktorým návrh sťažovateľa v časti zamietol a v časti

mu vyhovel. Vyhotovený rozsudok súd doručoval v decembri 2007. Odporcovia podali

proti rozsudku 18. a 20. decembra 2007 odvolanie. V apríli 2008 žiadal okresný súd

účastníkov konania o predloženie relevantných vyjadrení. Spisový materiál s opravnými

prostriedkami bol krajskému súdu predložený 19. januára 2009. Krajský súd svojím

uznesením z 30. decembra 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na nové

konanie.

Na pojednávanie vykonané okresným súdom 8. apríla 2011 sa nedostavil sťažovateľ,

pričom neúčasť predbežne neospravedlnil. Jeho právny zástupca až následne ospravedlnil

neúčasť sťažovateľa pracovnými dôvodmi.

Okresný súd uskutočnil 25. mája 2011 pojednávanie, na ktorom vydal rozsudok,

ktorým v časti návrh sťažovateľa zamietol a v časti mu vyhovel. Krajský súd svojím

uznesením z 18. decembra 2012 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové

konanie.

Okresný súd vykonal 15. mája 2013 pojednávanie, na ktorom vydal rozsudok,

ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Uznesením krajského súdu z 28. februára 2014 bol

rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu vrátená na nové konanie.

Okresný súd vykonal 17. septembra 2014 pojednávanie, na ktorom prijal rozsudok,

ktorým návrh sťažovateľa zamietol. V decembri 2014 podal sťažovateľ proti rozsudku

odvolanie.

V čase rozhodovanie ústavného súdu bola teda vec sťažovateľa v prvom stupni

meritórne neprávoplatne prejednaná.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

garantovaného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má

právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,

a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej

skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2)

a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Predmetom posudzovaného konania je sťažovateľom uplatnené právo na ochranu

osobnosti, poskytnutie primeraného zadosťučinenia a náhrada nemajetkovej ujmy podľa

ustanovení až 16 v znení neskorších

predpisov. Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu

okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Označené

konanie sa teda osobitne nelíši od obdobných konaní tohto druhu. Jeho predmetom je však

mimoriadne citlivá otázka ochrany osobnosti, ktorej zodpovedá privilegovaný záujem

na rýchlej a efektívnej súdnej ochrane.

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska

druhého kritéria zistil ústavný súd určité okolnosti signalizujúce podiel sťažovateľa ako jeho

účastníka na narušení plynulosti konania, v porovnaní so zistenými nedostatkami v postupe

konajúceho súdu (pozri bod 3) však išlo o podiel nepatrný. Ústavný súd ma v tomto smere

na mysli viaceré neúčasti sťažovateľa na určených termínoch pojednávania, a to

v uvedených termínoch: 16. a 26. jún 1997, 27. september 2002, 29. jún 2005, 1. december

2006 a 8. apríl 2011.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť

štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala

k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, pre ktoré sa sťažovateľ obrátil

na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. , ,

).

Ústavný súd konštatuje, že závažnými okolnosťami, ktoré narušili plynulosť konania

vo veci sťažovateľa, boli jednak pasivita okresného súdu prejavujúca sa obdobiami

nečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná

prekážka, ako aj jeho neefektívna činnosť majúca negatívny dopad na plynulosť

posudzovaného konania.

Pasivitu okresného súdu prejavujúcu sa nečinnosťou bez existencie zákonnej

prekážky v rozsahu približne šiestich mesiacov zistil ústavný súd v období od 4. augusta

1997, keď vydal okresný súd vo veci sťažovateľa rozsudok, do marca 1998, keď okresný súd

doručoval vyhotovený rozsudok účastníkom konania.

Ďalším krátkodobejším obdobím nečinnosti okresného súdu v dĺžke približne šiestich

mesiacov bol poznačený úsek konania od 23. marca 2001, keď bol okresnému súdu

nadriadeným súdom vrátený spisový materiál, do 7. novembra 2001, keď po vrátení

spisového materiál vykonal okresný súd pojednávanie.

Rozsiahlym obdobím nečinnosti okresného súdu predstavujúcim dobu viac ako

dvoch rokov je poznačený úsek konania od 5. novembra 2002, keď bol zrušený okresným

súdom určený termín pojednávania, do 11. mája 2005, keď okresný súd vykonal vo veci

sťažovateľa ďalšie pojednávanie.

Okresný súd nekonal a ostal pasívnym aj v ďalšom nasledujúcom období, a to

v úseku konania od 29. júna 2005, keď vykonal pojednávanie, do novembra 2006, keď

žiadal kompetentné subjekty o poskytnutie súčinnosti (nečinnosť zhruba pätnásť mesiacov).

Posudzované konanie vykazuje pasivitu okresného súdu aj v období po vydaní

rozsudku z 29. júna 2007, keď vyhotovený rozsudok doručoval okresný súd

s neprimeraným časovým odstupom piatich mesiacov až v decembri 2007 a po obstaraní

vyjadrení účastníkov konania v apríli 2008 predložil spisový materiál s uplatnenými

opravnými prostriedkami nadriadenému súdu až 19. januára 2009.

Hrubú neefektívnosť postupu okresného súdu, ktorá závažným spôsobom narušila

plynulosť konania a spôsobila jeho zbytočné predĺženie, potvrdzujú rozhodnutia

nadriadeného súdu z 29. decembra 1999, 30. decembra 2010, 18. decembra 2012

a z 28. februára 2014, ktorými odvolací súd štyrikrát zrušil prvostupňové rozsudky

okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s vážnou výhradou formulovanou

odvolacím súdom, v ktorej okresnému súdu vytkol, že vo svojich štyroch rozsudkoch

„nedodržal zákonný postup, ktorý pre vypracovanie súdneho

rozhodnutia vyžaduje, zaťažil konanie vadou, ktorá odvolaciemu súdu bráni podrobiť

napadnutý rozsudok odvolaciemu prieskumu a zároveň účastníkom konania odňal možnosť

pred súdom konať, nakoľko nedostatky odôvodnenia, spolu s takzvanými opomenutými

dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec), zakladajú vadu nepreskúmateľnosti

rozhodnutia“.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že už celková doba doterajšieho

konania predstavujúca viac 18 rokov sama osebe signalizuje závažné porušenie

požiadaviek vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ústavnú neakceptovateľnosť

vo vzťahu k základnému právu sťažovateľa zaručenému . Ústavný súd

preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Ústavný súd síce zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj porušenie práva na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napriek tomu, že v čase

rozhodovania ústavného súdu okresný súd už v tejto veci nekoná, ústavný súd mu prikázal

konať vo veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov, pretože vec nie je právoplatne

skončená a potenciálne môže byť vrátená na nové konanie v dôsledku uplatneného

opravného prostriedku.

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

neospravedlniteľnou dĺžkou doterajšieho konania a z toho vyplývajúcim „dôvodným

pocitom krivdy, nespravodlivosti, márnosti“.

Ústavný súd považuje v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie v ním požadovanej sume 3 000 €, ktorá zohľadňuje predmet konania pred

všeobecným súdom, charakter zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú ujmu

sťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (,

).

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých

výšku špecifikoval sumou 340,90 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013. Ústavný súd priznal

úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti)

v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Úhradu za tretí úkon

právnej služby – vyjadrenie k stanovisku okresného súdu ústavný súd nepriznal, keďže

v ňom sťažovateľ zopakoval argumentáciu pôvodnej sťažnosti, a teda uvedený úkon nijako

neprispel k objasneniu veci. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej

služby vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume 2 x 134 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál

v sume 8,04 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej

sume 284,08 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015