Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)0ef/377950.ecf4c2.pdf
PDF · 120.96 KB
No categories available
2Cdo/68/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Jozefa Kolcuna
v právnej veci žalobcov 1/ MUDr. P. S., bývajúceho v H., 2/ H. S., bývajúcej v H.,
v dovolacom konaní obaja zastúpení JUDr. B. K., advokátom vo V., M., proti žalovaným
1/ E. H., bývajúcej v H., 2/ MUDr. L. Š., bývajúcemu v H., 3/ Pharm.Dr. E. L., bývajúcej
v H., o vypratanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.
9 C 117/03, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 21. apríla 2006
sp. zn. 2 Co 353/2005, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21. apríla 2006 sp. zn. 2 Co 353/2005
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Humenné rozsudkom z 13.7.2005 č.k. 9 C 117/03-52 uložil žalovaným
2
povinnosť vypratať pozemok parc. č. KN – C X., záhradu o výmere X. m, kat. úz. H.
zapísané na LV č. X. a zaplatiť žalobcom náhradu trov konania v sume
10.452 Sk na účet advokáta žalobcov JUDr. B. K.. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
žalobcovia nadobudli vlastníctvo k nehnuteľnosti, ktorej vypratania sa domáhajú, na základe
darovacej zmluvy uzavretej 16.6.2003 medzi nimi ako obdarovanými a Š. H. ako darcom
(Š. H. vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudol rozhodnutím Okresného úradu H. z 13.6.2001
č.j. P., právoplatným a vykonateľným dňom 12.9.2001, ktorý v rámci reštitučného konania
rozhodol o vydaní nehnuteľnosti). Skutočnosť, že žalobcom svedčí vlastníctvo k spornej
nehnuteľnosti, potvrdzuje aj výpis z listu vlastníctva č. X. vydaný Katastrálnym úradom H..
Táto listina je verejnou listinou, ktorá potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje
alebo potvrdzuje až do doby, kým nie je dokázaný opak. Keďže žalovaní v konaní opak
nepreukázali a do vlastníckeho práva žalobcov zasahujú neprávom (na pozemku sa nachádza
ich unimobunka, plechový sklad a oplotenie, ktoré znemožňujú žalobcom pozemok riadne
užívať) dospel k záveru, že sú splnené obidva zákonné predpoklady, ktoré vyžaduje
ustanovenie § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) pre poskytnutie ochrany
vlastníckeho práva. Návrh žalobcov na vypratanie nehnuteľnosti považoval preto za dôvodný
a v celom rozsahu mu vyhovel. Za právne bezvýznamnú považoval skutočnosť, že žalovaní
sa v správnom konaní, mimo odvolacieho konania, domáhajú preskúmania správnosti
rozhodnutia Okresného úradu v H. z 13.6.2001, ktorým okresný úrad rozhodol o vydaní
spornej nehnuteľnosti Š. H..
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 21. apríla 2006 sp. zn. 2 Co 353/2005 na
odvolanie žalovaných rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovaným
náhradu trov konania nepriznal. Rovnako ako súd prvého stupňa vychádzal zo zistení, že
Š. H. vlastníctvo k nehnuteľnosti, ktorej vypratania sa žalobcovia domáhajú, nadobudol
rozhodnutím Okresného úradu v H. z 13.6.2001 a že následne darovacou zmluvou
z 21.6.2002, ktorej vklad katastrálny úrad povolil rozhodnutím z 2.6.2003 pod
č. V., previedol predmetnú nehnuteľnosť na žalobcov. Za určujúcu pre rozhodnutie v spore
považoval skutočnosť, že v priebehu odvolacieho konania Krajský súd v Prešove rozsudkom
z 24.2.2006 č.k. 4 Sp 11/2003 – 70 zrušil rozhodnutie Okresného úradu H. z 13.6.2001 č.j. P..
Keďže sa jedná o rozhodnutie, ktoré pôsobí ex tunc (od začiatku), dospel k záveru, že Š. H.
stratil zrušením tohto rozhodnutia vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Súčasne aj žalobcovia
stratili postavenie vlastníkov v zmysle zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného
viac práv, než má sám, k porušeniu ktorej uzavretím darovacej zmluvy došlo. Žalobcovia
tým, že stratili vlastnícke právo k nehnuteľnosti, stratili tiež aktívnu legitimáciu domáhať sa
jeho ochrany v zmysle § 126 ods. 1 OZ. Rozhodnutie okresného súdu preto podľa § 220
ods. 2 O.s.p. zmenil a žalobu žalobcov z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie v spore
zamietol.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali včas dovolanie žalobcovia. Navrhli
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedli, že krajský
súd nesprávne posúdil otázku vplyvu zrušenia rozhodnutia Okresného úradu H.
z 13.6.2001 č.j. P., na ich vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Vlastnícke právo k
nehnuteľnosti nadobudli dobromyseľne od vlastníka riadne zapísaného v katastri
nehnuteľností a teda bez rozporu s § 39 OZ. Od rozhodnutia katastrálneho
úradu, ktorým vklad vlastníckeho práva povolil, mohli ako vlastníci s nehnuteľnosťou
disponovať a teda aj domáhať sa právnej ochrany svojho vlastníctva. Vyslovili rozhodný
nesúhlas s právnym názorom odvolacieho súdu, že zrušením uvedeného správneho
rozhodnutia prestali byť vlastníkmi nehnuteľnosti. Odvolací súd napadnutým rozsudkom
sa postavil na ochranu tých, ktorí konali v rozpore so zákonom, namiesto toho, aby
chránil dobromyseľne nadobudnuté právo žalobcov.
Žalovaní svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu žalobcov nevyužili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podali účastníci konania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p.
a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je dôvodné.
Odvolací súd svoje zmeňujúce rozhodnutie založil na právnom názore, podľa
ktorého, ak právoplatné rozhodnutie správneho orgánu, ktorým sa oprávnenej osobe v rámci
reštitučného konania podľa zákona č. 229/1991 Zb. vydáva nehnuteľnosť, bolo zrušené
potom, ako vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudli tretie osoby, stráca vlastnícke právo
k vydanej nehnuteľnosti nielen oprávnená osoba, ale súčasne aj tretie osoby, lebo vec
nadobudli v rozpore so zásadou, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv,
než má sám.
Podľa názoru dovolacieho súdu treba prisvedčiť dovolateľom v tom, že tento právny
názor nie je správny.
V posudzovanej veci z hľadiska skutkového stavu bolo nesporné, že Okresný úrad H.
rozhodnutím z 13.6.2001 č.j. P. v reštitučnom konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. rozhodol
o vydaní spornej nehnuteľnosti Š. H. ako oprávnenej osobe, ktoré rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 12.9.2001, že Š. H. daroval nehnuteľnosť darovacou zmluvou z 21.6.2002
žalobcom (katastrálny úrad povolil vklad rozhodnutím z 2.6.2003 pod č. V.) a že rozhodnutie
Okresného úradu H. z 13.6.2001 č.j. P. bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove
z 24.2.2006 č.k. 4 Sp 11/2003 – 70 zrušené.
Z uvedených skutkových zistení vyplýva, že Š. H. ako oprávnenej osobe podľa zákona
č. 229/1991 Zb. bola rozhodnutím Okresné úradu H. vydaná sporná nehnuteľnosť. Keďže toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 12.9.2001, týmto dňom Š. H. nadobudol
k nehnuteľnosti vlastnícke právo podľa § 132 ods. 2 OZ rozhodnutím štátneho orgánu.
Týmto dňom Š. H. ako vlastník veci bol, okrem iného, oprávnený v medziach zákona
s predmetom svojho vlastníctva nakladať (§ 123 OZ). Bol teda oprávnený vykonať aj prevod
jemu patriaceho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti formou darovacej zmluvy, čo aj urobil,
keď nehnuteľnosť daroval darovacou zmluvou z 21.6.2002 žalobcom. Na tomto závere
nemení nič ani skutočnosť, že neskôr krajský súd zrušil rozhodnutie správneho orgánu,
ktoré bolo právnym titulom nadobudnutia vlastníctva Š. H.. Konštantná judikatúra aj právna
veda vychádzajú totiž z tzv. prezumpcie správnosti správneho aktu, podľa ktorej i vadný
správny akt, ktorý nie je ničotný, sa pokladá za bezvadný, pokiaľ nie je úradným postupom
zrušený alebo zmenený. To znamená, že aj vadný správny akt, dokiaľ nebol zrušený,
vyvoláva zamýšľané právne účinky. Prevodca Š. H. sa teda stal i na základe vadného
rozhodnutia správneho orgánu o vydaní veci vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Ak vykonal
prevod vlastníckeho práva v prospech žalobcov predtým, než toto rozhodnutie správneho
orgánu bolo zrušené, okamihom nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcami, jeho vlastníctvo
k nehnuteľnosti zaniklo. Zrušením rozhodnutia správneho orgánu nemohol preto stratiť
vlastníctvo k veci, ktorej v čase vydania zrušujúceho rozsudku krajského súdu už vlastníkom
nebol. Neobstojí preto záver odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že zrušením rozhodnutia
správneho orgánu, na základe ktorého sa Š. H. stal vlastníkom nehnuteľnosti potom, ako
vlastníctvo k nej nadobudli tretie osoby, stratil tento vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti.
Rovnako neobstojí ani právny názor odvolacieho súdu, že žalobcovia stratili postavenie
vlastníkov nehnuteľnosti, lebo ju nadobudli v rozpore so zásadou, podľa ktorej nikto nemôže
previesť na iného viac práv, než má sám, t.j. v rozpore s ustanovením § 39 OZ.
So zreteľom na vyššie uvedené možno vyvodiť, že právne posúdenie veci, na ktorom
spočíva rozhodnutie odvolacieho súdu, je nesprávne. Odvolací súd riadiac sa týmto
nesprávnym právnym názorom, vec následne neskúmal z hľadísk, ktoré boli pre rozhodnutie
vo veci určujúce.
Podľa názoru dovolacieho súdu, v danom prípade odvolací súd sa mal správne vecou
zaoberať predovšetkým z pohľadu uplatnenia princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je
aj dôvera subjektov práva v platné právo a uplatnenia princípu ochrany práv nadobudnutých
v dobrej viere. Ostatne uvedená zásada vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté
(žalobcovia nehnuteľnosť nadobudli od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka), a teda,
že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený
dodatočným odpadnutím právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca vlastníkom
veci. Tento princíp je napokon premietnutý aj do Občianskeho súdneho poriadku,
konkrétne do ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p., podľa ktorého právne vzťahy niekoho
iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Z tohto pohľadu
mal odvolací súd skúmať, či v prípade, ak prevodca, ktorý je vlastníkom nehnuteľnosti,
túto prevedie do vlastníctva tretích osôb, (ne)môže mať dodatočné odpadnutie právneho
dôvodu, na ktorého základe sa prevodca stal vlastníkom nehnuteľnosti, za následok zánik
vlastníctva nadobúdateľov, ktorí nehnuteľnosť nadobudli v dobrej viere a bez rozporu
s ustanovením § 39 OZ a teda, či je alebo nie je dôvodný nárok žalobcov na poskytnutie
ochrany vlastníckeho práva proti žalovaným v zmysle § 126 ods. 1 OZ.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolací dôvod vychádzajúci z ustanovenia § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. bol žalobcami uplatnený opodstatnene. Najvyšší súd Slovenskej republiky
preto rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.); právny názor dovolacieho súdu
v tomto rozhodnutí vyslovený je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež
dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. marca 2008
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: