Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f12/379856.58b6dd.pdf
PDF · 108.6 KB
No categories available
3Cdo/68/2008
Najvyšší súd 3 Cdo 68/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ M., bývajúceho v B., 2/ A.,
bývajúcej v B. 3/ M., bývajúceho v B., 4/ J., bývajúceho v B., 5/ A., bývajúcej v B., všetkých
zastúpených JUDr. A., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému M., o určenie
neplatnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 11 C 58/2005, na
dovolanie žalobcov 1/ až 5/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. septembra 2007
sp. zn. 8 Co 86/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Čadca rozsudkom zo 17. januára 2007 č.k. 11 C 58/2005-65 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobcovia 1/ až 5/ domáhali určenia neplatnosti výmeru Okresného národného
výboru v Č. z 11. júna 1954 č. X., ktorým boli P. a A. „pozbavení“ vlastníctva nehnuteľnosti
v katastrálnom území Č. zapísanej v pozemkovej knihe vo vložke č. X. ako parcela č. X. vo
2
výmere X. m. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil neopodstatnenosťou žaloby, ktorá spočíva v tom, že predmetný výmer nie je
právnym úkonom – prejavom vôle subjektu občianskoprávnych vzťahov smerujúcim
k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, ale je aktom orgánu štátu, ktorý má
deklaratórny charakter a len konštatuje neplatnosť právneho úkonu – kúpnej zmluvy uzavretej
Obcou Č., P. a A..
Na odvolanie žalobcov 1/ až 5/ Krajský súd v Žiline rozsudkom z 18. septembra 2007
sp. zn. 8 Co 86/2007 napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Preskúmaním veci v odvolacom konaní dospel k záveru, že rozhodnutie
-2-3 Cdo 68/2008
súdu prvého stupňa je vecne správne. Odvolanie nie je opodstatnené, lebo výmer, určenia
neplatnosti ktorého sa žalobcovia domáhali, nie je ani podľa jeho právneho názoru
prípustným predmetom konania o určenie neplatnosti právneho úkonu. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil odvolací súd poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. a skutočnosť, že žalovaný neuplatnil náhradu trov konania.
Rozsudok odvolacieho súdu napadli žalobcovia 1/ až 5/ dovolaním. Na odôvodnenie
svojho mimoriadneho opravného prostriedku uviedli, že odvolací súd im odňal možnosť pred
súdom konať, porušil zákon a nerešpektoval práva a povinnosti podľa Ústavy Slovenskej
republiky a medzinárodných zmlúv. Súdy oboch nižších stupňov nepripustili návrhy žalobcov
na vykonanie dokazovania a rozhodli v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania.
Výmerom, určenie neplatnosti ktorého žiadali, sa bývalý politický režim dopustil podvodu,
lebo výmer cielene vychádzal z nepravdivých skutočností a nikdy nebol účastníkom
doručený. Odôvodnenia rozsudkov sú čiastočne nepreskúmateľné a spočívajú na nesprávnom
posúdení pasívnej legitimácie žalovaného. V závere dovolania poukázali na Listinu
základných práv a slobôd a žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti takému rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle
§ 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
-3-3 Cdo 68/2008
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolaním žalobcov 1/ až 5/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale
taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval,
preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcov nie je podľa § 238 ods. 1
až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie žalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah
dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku)
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že z hľadiska posúdenia
existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka,
že v konaní došlo k niektorej z nich, ale len jednoznačné a všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, že konanie je skutočne postihnuté vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Žalobcovia 1/ až 5/ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/
O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
-4-3 Cdo 68/2008
Dovolatelia tvrdia, že odvolací súd porušil ich procesné práva a konal v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami. Námietka žalobcov 1/ až 5/ o porušení ich
práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd
a medzinárodnými zmluvami, nie je dostatočne konkrétna a dovolaciemu súdu umožňovala
posúdiť jej dôvodnosť len vo všeobecnej rovine (viď ďalej). Pokiaľ namietajú, že konanie je
v danom prípade zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., treba uviesť, že
dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup
súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolatelia tvrdia, že k porušeniu ich garantovaných práv a k odňatiu ich možnosti konať
pred súdom došlo predovšetkým „nepripustením návrhov na dokazovanie“.
K jednotlivým dovolacím námietkam uvádza dovolací súd nasledovné:
I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na
spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo
spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje
prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné
kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je
zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami,
právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké
dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na
jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie
je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie
účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za
následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie
-5-3 Cdo 68/2008
však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd
v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na
zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/
O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
V prejednávanej veci nevykonaním žalobcami 1/ až 5/ navrhovaného dokazovania nemohlo
dôjsť k odňatiu ich možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti je vhodné ako poznámku
uviesť, že dovolatelia namietajú nevykonanie nimi navrhovaných dôkazov v takom
občianskom súdnom konaní podľa tretej a štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku,
predmetom ktorého malo byť určenie neplatnosti nie občianskoprávneho úkonu, ale
verejnoprávneho aktu štátu – výmeru niekdajšieho národného výboru; pritom ale ani
vykonanie všetkých nimi navrhovaných (prípadne ďalších) dôkazov nemohlo zmeniť nič na
tom, všeobecné súdy nie sú oprávnené mimo rámca správneho súdnictva (upraveného v piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku) skúmať vecnú správnosť aktov vydaných príslušným
orgánom (viď tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 5/2002).
Pokiaľ dovolatelia namietajú aj nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza, že
v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov
súdmi nižších stupňov nezaoberal) nejde o dôvod, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993).
Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už
dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby
prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných
dôkazov preto v žiadnom prípade nezakladá vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Vzhľadom na povahu a charakter argumentácie dovolateľov treba dodať, že pod
spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka
súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne
a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
-6-3 Cdo 68/2008
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Žalobcovia 1/ až 5/ namietajú aj to, že súdy svoje zistenia nesprávne po právnej stránke
posúdili, medziiným v otázke pasívnej legitimácie žalovaného. Z hľadiska obsahového tu
nenamietajú procesnú vadu (vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva) a už
vôbec nie procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. Obsahom ich námietky je, že odvolací súd vec
nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zhodne je ale zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia
a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným)
nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu
žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať (viď
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ale tiež ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 102/2004,
sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. 4 Cdo 165/2003).
Procesnú prípustnosť dovolania žalobcov 1/ až 5/ by nebola spôsobilá založiť ani
(prípadná) tzv. iná procesná vada konania, za dôsledok a vonkajší prejav ktorej sa považuje aj
žalobcami namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu. V zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. je takáto vada síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 111/98).
-7-3 Cdo 68/2008
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania
žalobcov proti potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nemožno
Dovolatelia navrhli zrušil rozsudok odvolacieho súdu ako celok. Pokiaľ dovolaním napadli
výrok tohto rozsudku o trovách konania, smeruje ich dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je
síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter
nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho
pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu
o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa
ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.).
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je napadnuté zmeňujúce
uznesenie (§ 239 ods. 1 O.s.p.) alebo potvrdzujúce uznesenie, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ako
je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide
(medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda vylučuje
prípustnosť dovolania žalobcov proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách. Keďže ani
vo vzťahu k tomuto výroku nevyšla najavo procesná vada vedúca k zmätočnosti, nemožno
prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O.s.p.
Vzhľadom na to, že prípustnosť podaného dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, odmietol ho Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní neboli žalobcovia 1/ až 5/ úspešní a právo na náhradu trov
dovolacieho konania vzniklo žalovanému (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo
-8-3 Cdo 68/2008
v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. mája 2008
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: