Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
347/378465.0275c1.pdf
PDF · 131.37 KB
No categories available
3Cdo/83/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,
v exekučnej veci oprávnenej M., spol. s r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnej H. spol. s
r.o., so sídlom v M., IČO: X., pre vymoženie 5.822,- Sk s prísl., o návrhu na zastavenie
exekúcie, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1 Er 407/2002, o dovolaní
súdneho exekútora Ing. Bc. K., so sídlom Exekútorského úradu v K., H., proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2005, sp. zn. 3 CoE 51/2005, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. júna
2005, sp. zn. 3 CoE 51/2005 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava I uznesením z 28. februára 2005, č.k. 1 Er 407/2002-22
vydaným vyšším súdnym úradníkom zastavil exekučné konanie podľa § 57 ods. 1 písm. c/
Exekučného poriadku. Oprávnenú zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekučného
konania vo výške 4004,- Sk a na účet súdu prvého stupňa titulom náhrady súdneho poplatku
500,- Sk.
Súdny exekútor podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, v ktorom namietal
nesprávny výpočet odmeny exekútora v rozpore s vyhláškou č. 288/1995 Z.z. Sudca tomuto
odvolaniu nemienil vyhovieť, preto vec predložil na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu
v Bratislave (§ 374 ods. 3 O.s.p.).
Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. júna 2005, sp. zn. 3 CoE 51/2005 odvolanie
súdneho exekútora Ing. Bc. K. odmietol, keď dospel k záveru, že odvolanie bolo podané
oneskorene. Vychádzal zo zistenia, že uznesenie súdu prvého stupňa bolo odvolateľovi
doručené 4. marca 2005; posledný deň lehoty na podanie odvolania pripadol na 19. marca
2005, ktorým dňom bola sobota, preto v zmysle § 57 O.s.p. posledný deň na podanie
odvolania pripadol na najbližší pracovný deň, t.j. pondelok 21. marca 2005. Preto odvolanie
podané súdnym exekútorom na pošte dňa 15. apríla 2005 ako oneskorene podané odmietol (§
218 ods. 1 písm. a / O.s.p.).
Uznesenie krajského súdu napadol dovolaním súdny exekútor. Namietal, že v konaní
došlo k vade uvedenej v § 237 O.s.p., pretože mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom, ako aj z dôvodu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
a je tiež postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Proti
uzneseniu okresného súdu vydanému súdnym úradníkom v zmysle čl. 142 ods. 2 posledná
veta Ústavy Slovenskej republiky je prípustný opravný prostriedok, o ktorom vždy rozhoduje
sudca. Odňatím opravného prostriedku proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného
sudcom došlo k porušeniu ústavy, pretože proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je
odvolanie prípustné (§ 374 O.s.p.). Vzhľadom na nesprávne poučenie súdu o odvolaní
(okresný súd v poučení uznesenia v časti týkajúcej sa trov exekúcie uviedol, že odvolanie nie
je prípustné), v zmysle § 204 ods. 2 druhá veta O.s.p. mohol podať odvolanie do troch
mesiacov od doručenia rozhodnutia; preto jeho odvolanie bolo podané včas. Krajský súd
odmietnutím odvolania ako oneskorene podaného mu znemožnil realizáciu jeho procesných
práv, ktoré mu zákon priznáva. Zároveň poukázal na to, že postup pri rozhodovaní o náhrade
trov exekučného konania nie je upravený v Exekučnom poriadku, preto exekučný súd musí
v súlade s § 254 O.s.p. rozhodovať o trovách exekučného konania podľa tretej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku, a to najmä podľa §§ 140-151 O.s.p. Z uvedených dôvodov
žiadal, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu v časti o trovách konania zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 28. novembra 2005, sp. zn.
3 Cdo 221/2005 dovolanie súdneho exekútora odmietol, účastníkom nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania. Po preskúmaní prípustnosti dovolania z hľadiska § 239 ods. 1, 2 O.s.p.
dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti
dovolania podľa tohto ustanovenia. Ďalej skúmal prípustnosť dovolania z hľadiska vád
uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa vadou konania namietanou dovolateľom, že mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolateľ
namieta predmetnú vadu bezdôvodne. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo
správnej aplikácie § 202 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého odvolanie nie je prípustné ani proti
uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon
neustanovuje inak. Uvedené ustanovenie vychádza zo zásady, že proti uzneseniam vydaným
v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je
výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je. Prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu
o trovách exekúcie v súvislosti so zastavením exekúcie z § 203 Exekučného poriadku
nevyplýva, odvolanie proti výroku o trovách exekúcie preto prípustné nie je. Vzhľadom na
uvedené dovolací súd poučenie súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého proti jeho uzneseniu
(ktorým exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie) odvolanie nie je prípustné,
považoval za správne, z ktorého dôvodu použitie § 204 ods. 2 O.s.p. neprichádzalo do úvahy.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa potom nadobudlo právoplatnosť dňom jeho doručenia.
Odvolací súd preto, aj keď z iného dôvodu, správne odvolanie odmietol. Dovolací súd na
základe uvedeného uzavrel, že rozhodnutím súdu nebola súdnemu exekútorovi ako
účastníkovi exekučného konania (v časti, v ktorej sa rozhodovalo o trovách exekučného
konania), odňatá možnosť konať pred súdom, z ktorého dôvodu podľa § 218 ods. l písm. c/
O.s.p. v spojení s § 243b ods. 4 O.s.p. dovolanie súdneho exekútora odmietol. Náhrada trov
dovolacieho konania nebola účastníkom priznaná, lebo v dovolacom konaní nemal dovolateľ
úspech a oprávnená a povinná nepodali návrh na uloženie povinnosti náhrady trov konania.
Na základe sťažnosti súdneho exekútora Ing. Bc. K. Ústavný súd Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) nálezom zo 17. januára 2008 sp. zn. III.ÚS 348/06-42 (ďalej len
„nález“) vyslovil, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
221/2005 z 28. novembra 2005 bolo porušené základné právo Ing. Bc. K. podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), uvedené uznesenie zrušil
a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
V odôvodnení nálezu ústavný súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu (IV.ÚS 77/02) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred
všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej
platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu
a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.
Vzhľadom na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí
z 28. novembra 2005, sp. zn. 3 Cdo 221/2005 (ktorý odmietol dovolanie súdneho exekútora
ako neprípustné z dôvodu, že mu postupom odvolacieho súdu nebola odňatá možnosť konať
pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.) považoval za potrebné najprv riešiť otázku
prípustnosti odvolania proti uzneseniu, ktorým súd rozhodol o trovách súdneho exekútora
podľa § 203 Exekučného poriadku a v nadväznosti na ňu sa zaoberať aj správnosťou
poučenia súdu prvého stupňa o neprípustnosti opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu.
V predmetnej veci bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či argumentácia, o ktorú najvyšší súd
oprel svoje uznesenie sp. zn. 3 Cdo 221/2005 z 28. novembra 2005, je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná, a či v tejto súvislosti nedošlo k porušeniu označených práv
sťažovateľa.
V danej situácii bolo nesporné, že uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
1 Er 407/2002, Ex 159/2002 z 28. februára 2005 vydal vyšší súdny úradník, ktorý je podľa § 2
zákona č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdnych úradníkoch“) štátnym zamestnancom, t.j. treba ho považovať za
zamestnanca súdu v zmysle čl. 142 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy. Z toho dôvodu
rozhodujúcou bola otázka, či najvyšší súd (a predtým odvolací súd a prvostupňový súd) vo
veci sťažovateľa ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a uplatnil predovšetkým
ustanovenie § 374 ods. 3 O.s.p. (v znení platnom do 30. júna 2007), ktoré upravuje postup pri
podaní odvolania proti rozhodnutiu vydaného vyšším súdnym úradníkom v nadväznosti na
Podľa § 3 ods. 1 zákona o súdnych úradníkoch vyšší súdny úradník je oprávnený
vykonávať úkony súdu, okrem iného v občianskom súdnom konaní v rozsahu ustanovenom
týmto zákonom. Podľa odseku 2 písm. a) citovaného ustanovenia úkonmi vyššieho súdneho
úradníka sú okrem iného konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.
Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia sudca môže písomne poveriť vyššieho súdneho
úradníka konaním a rozhodovaním
a) vo vymedzenom okruhu veci podľa rozvrhu práce,
b) v určitej veci.
Podľa § 5 písm. g) zákona o súdnych úradníkoch v občianskom súdnom konaní vyšší
súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu (okrem iného) aj v exekučnom
konaní podľa osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom.
Podľa ustanovenia § 201 ods. 1 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu
prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa ustanovenia § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu
v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku špeciálnym
právnym predpisom, pričom ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa aplikujú
v prípade, ak chýba špeciálna právna úprava. V danom prípade všeobecné súdy aplikovali
ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005 (podľa ktorých
odvolanie proti uzneseniu o trovách exekučného konania nebolo prípustné), pretože exekučné
konanie bolo začaté pred 1. septembrom 2005, o trovách exekúcie prvostupňový súd rozhodol
28. februára 2005, a preto v súlade s ustanovením § 238 ods. 1 Exekučného poriadku sa
konanie malo dokončiť podľa skôr účinného zákonného znenia.
Podľa ustanovenia § 374 ods. 3 O.s.p. (v znení platnom do 30. júna 2007) proti
rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným
čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu.
Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ,
môže úplne vyhovieť sudca. Ak sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho
úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.
Podľa čl. 142 ods. 2 ústavy súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo
veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj
prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec
súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný
opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
Ústava obsahuje celý rad (ústavných) právnych noriem, ktoré sú bezprostredne
aplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám
nesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v čl. 142 ods. 2 poslednej vete ústavy, podľa ktorej
proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok,
o ktorom rozhoduje vždy sudca.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Ústavný súd v náleze poukázal na štandardné uplatňovanie zásady prednosti ústavne
konformného výkladu vo svojej judikatúre (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo
IV. ÚS 96/07). V konaní o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril
nasledovným právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi,
pričom jeden výklad je v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11
Ústavy SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej
právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou určenú povinnosť uplatňovať
právnu normu v súlade s Ústavou SR“ (PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného
výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód
výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený
ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných
práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú
povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06). Ústava
je právny predpis najvyššej právnej sily. Z tohto vyplýva, že ju tvoria (ústavné) právne normy
najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade všetky ostatné právne
normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšej právnej sily. Ak právna norma obsiahnutá
v právnom predpise nižšej právnej sily vyvoláva pochybnosti o svojom súlade s ústavnou
normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná, musí orgán verejnej moci, ktorý ich má
aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normu obsiahnutú v ústave, t.j. uplatnenie ústavnej
normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením právnej normy obsiahnutej v právnom
predpise nižšej právnej sily. Zásada prezumpcie ústavnosti dotknutej právnej normy
obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily je v danom prípade irelevantná, pretože
v danom prípade dotknutý orgán verejnej moci uplatní zásadu ústavne konformného výkladu
a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto musí priamo aplikovať ústavnú normu,
alebo aplikovať dotknutú právnu normu obsiahnutú v právnom predpise nižšej právnej sily
tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade s dotknutou ústavnou normou.
V posudzovanej veci uznesenie okresného súdu vydal poverený zamestnanec
okresného súdu - vyšší súdny úradník, ktorý je podľa § 2 zákona o súdnych úradníkoch
štátnym zamestnancom, ktorý nespĺňa kritéria nezávislosti priamo ustanovené v čl. 46 ods. 1
ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V prípade, že vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie vo veci
v súlade so znením čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy, proti takému rozhodnutiu je vždy
prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
Podľa nálezu rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom
sledovaným čl. 142 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy nikdy konečným rozhodnutím vo
veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať
v zmysle ústavy minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane
zachovaná možnosť domáhať sa prejednania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom
uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne
využije). Túto požiadavku vyplývajúcu z ústavy treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii
zákonnej úpravy ustanovujúcej oprávnenie poverených zamestnancov súdu (vyšších súdnych
úradníkov) rozhodovať v občianskom súdnom konaní (vrátane konania exekučného) a tiež pri
výklade a aplikácii zákonnej úpravy postupu pri prieskume rozhodnutí zamestnancov
poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov).
S rešpektovaním uvedeného treba uplatňovať i zákonnú úpravu oprávnenia
poverených zamestnancov rozhodovať v občianskom súdnom konaní (vrátane konania
exekučného) a tiež zákonnú úpravu postupu pri prieskume rozhodnutí poverených
zamestnancov sudcami. Za týchto okolností je vylúčené, aby sa aplikáciou dotknutej zákonnej
normy obišla ústavná úprava umožňujúca prieskum rozhodnutí poverených zamestnancov
sudcami napríklad tak, že sudca poverenému zamestnancovi zverí oprávnenie rozhodovať aj
v takej veci, v ktorej zákon proti rozhodnutiu sudcu nepripúšťa opravný prostriedok. Ak sa
tak napriek tomu stane, je sudca povinný uplatniť priamo ustanovenie čl. 142 ods. 3 tretej
vety ústavy a rozhodnúť o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu zamestnanca
súdu (vyššieho súdneho úradníka).
Ustanovenie § 374 ods. 3 prvej vety O.s.p. (v znení platnom do 30. júna 2007)
zakotvujúce možnosť podania odvolania proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym
úradníkom alebo justičným čakateľom za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu
totiž nemožno (práve so zreteľom na ústavnú úpravu) vykladať tak široko, že by z neho mala
byť odvodená aj neprípustnosť odvolania. Zmysel uvedenej úpravy pri jej ústavne
konformnom výklade totiž treba vidieť len v ustanovení zásadne rovnakých požiadaviek na
odvolania proti rozhodnutiam poverených zamestnancov v porovnaní s požiadavkami
kladenými na odvolania proti rozhodnutiam sudcov (najmä vo vzťahu k lehotám na
odvolania, k ich náležitostiam, resp. k spôsobom rozhodnutí o odvolaniach). Vzhľadom na
uvedené je preto potrebné prísne rozlišovať, či v prípade rozhodnutia inak nenapadnuteľného
riadnym opravným prostriedkom (odvolaním) príslušné rozhodnutie vydal sudca, alebo tak
urobil poverený zamestnanec súdu, a podľa toho urobiť i záver o prípustnosti odvolania. Kým
totiž v prípade rozhodnutí sudcov nenapadnuteľnosť niektorých rozhodnutí odvolaniami
zákonná úprava priamo predpokladá a ani ústava také rozhodovanie v jedinom stupni
nevylučuje, pri rozhodnutiach vydávaných poverenými zamestnancami je to naopak.
Napadnuteľnosť všetkých rozhodnutí poverených zamestnancov odvolaním je totiž
bezvýnimočným pravidlom majúcim oporu v základnom zákone štátu.
Ústavne konformným výkladom už citovanej úpravy tak treba podľa názoru ústavného
súdu dospieť k záveru, podľa ktorého odvolanie je prípustné aj proti takému rozhodnutiu,
proti ktorému zákon inak odvolanie nepripúšťa, ak vo veci nerozhodoval sudca, ale
zamestnanec súdu (novelizované znenie § 374 ods. 3 O.s.p. vykonané s účinnosťou od 1. júla
2007 zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov tento
právny záver už jasne deklarovalo).
V danom prípade uznesenie súdu prvého stupňa obsahovalo poučenie, podľa ktorého
v časti týkajúcej sa trov exekúcie odvolanie nie je prípustné. Na takéto prípady sa vzťahuje
ustanovenie § 204 ods. 2 druhej vety O.s.p., podľa ktorého ak rozhodnutie obsahuje nesprávne
poučenie, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov. Preto
poučenie okresného súdu o neprípustnosti odvolania v časti výroku o náhrade trov exekúcie
nie je správne, čo má za následok, že sťažovateľ, ktorý je nepochybne účastníkom konania,
lebo bolo rozhodnuté o trovách konania, mohol podať odvolanie do troch mesiacov, čo sa aj
stalo, lebo uznesenie okresného súdu mu bolo doručené 4. marca 2005 a odvolanie na súde
prvého stupňa podal 14. apríla 2005, t.j. 41. deň po doručení uznesenia.
Ústavný súd na základe toho dospel k záveru, že tak odvolací súd, ako aj dovolací súd
sa mali pri posudzovaní otázky zachovania lehoty na podanie odvolania v súvislosti s otázkou
prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej sa trov exekúcie
riadiť uvedenými právnymi závermi. Sťažovateľ preto mohol podľa názoru ústavného súdu
požiadať o súdnu ochranu v odvolacom konaní do troch mesiacov od doručenia uznesenia
okresného súdu sp. zn. 1 Er 407/2002, Ex 159/2002 z 28. februára 2005, a nie ako rozhodol
krajský súd, ktorý jeho odvolanie podané v trojmesačnej lehote odmietol ako podané
oneskorene. Z tohto záveru vyplýva aj to, že odvolací súd vo veci riadneho opravného
prostriedku použitého proti uzneseniu okresného súdu z 28. februára 2005 odmietnutím
odvolania odňal sťažovateľovi možnosť konať pred opravným súdom, ktorú mu garantoval
čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy v spojení s § 204 ods. 2 O.s.p. Takýto postup a rozhodnutie
odvolacieho súdu zakladali dôvod na prístup k súdnej ochrane poskytovanej v mimoriadnom
opravnom konaní pre zmätočnosť konania pred riadnym opravným súdom, t.j. odvolacím
súdom.
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol argumentujúc pritom správnosťou
poučenia súdu prvého stupňa o neprípustnosti odvolania proti jeho uzneseniu v časti o trovách
exekúcie s tým, že použitie § 204 ods. 2 O.s.p. v okolnostiach prípadu neprichádzalo do
úvahy, pričom sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal
poverený zamestnanec súdu a že proti takémuto rozhodnutiu je vždy prípustné odvolanie
podľa čl. 142 ods. 2 ústavy. Z tohto záveru najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd vo veci
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podaného proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 3 CoE 51/2005 z 30. júna 2005 odmietnutím dovolania odňal sťažovateľovi možnosť
konať pred súdom.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 221/2005
z 28. novembra 2005 je dôvodná a že najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa porušil
jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (po zrušení predchádzajúceho
uznesenia z 28. novembra 2005, sp. zn. 3 Cdo 221/2005 nálezom Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo 17. januára 2008 sp. zn. III.ÚS 348/06-42 ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.),
prejednal opätovne dovolanie podané súdnym exekútorom 27. septembra 2005.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze zo 17. januára 2008, sp. zn. III.ÚS 348/06-42
(§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Dovolací súd vzhľadom na túto viazanosť
musel pri svojom rozhodovaní vychádzať z toho, že dovolanie súdneho exekútora je procesne
prípustné ( a súčasne dôvodné), pretože mu bola postupom odvolacieho súdu, ktorý odmietol
jeho odvolanie ako oneskorene podané, odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.). Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ nenamietal a v dovolacom
konaní tieto vady nevyšli najavo.
V dovolaní (ako bolo už vyššie uvedené) dovolateľ namieta, že konanie bolo v danom
prípade postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a že mu bola postupom odvolacieho
súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Vychádzajúc z vyššie citovaného nálezu ústavného
súdu súdny exekútor vytýka uvedenú vadu dôvodne, pretože odvolací súd mu svojím
postupom znemožnil realizáciu jeho procesných práv priznaných mu zákonom.
V zmysle čl. 142 ods. 2 ústavy súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo
veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj
prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec
súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný
opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
Ústava v uvedenom článku určuje, že proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného
sudcom je vždy prípustný opravný prostriedok; z tohto pravidla neumožňuje nijakú výnimku.
O opravnom prostriedku vždy musí rozhodnúť sudca; ani v tomto prípade základný zákon
výnimku neumožňuje.
Podľa § 374 ods. 3 O.s.p. (v znení platnom do 30. júna 2007) proti rozhodnutiu
vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom
možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne
vyhovieť sudca. Ak sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo
justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo
justičným čakateľom možno teda podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti
rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník, môže
úplne vyhovieť sudca. Toto znenie je v súlade s článkom 142 Ústavy Slovenskej republiky,
pretože rešpektuje povinnosť sudcu rozhodnúť o odvolaní, ktoré vydal zamestnanec súdu
poverený sudcom.
V danej veci súdny exekútor napadol odvolaním rozhodnutie vyššieho súdneho
úradníka vo výroku o trovách exekúcie, t.j. rozhodnutie, proti ktorému zákon tento opravný
prostriedok nepripúšťa. Keďže vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona o súdnych
úradníkoch štátnym zamestnancom, proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka
vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy prípustný
opravný prostriedok, o ktorom vždy rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon
(v danom prípade § 202 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 57 ods. 1 písm. c/ a § 58 ods. 4, 5
Exekučného poriadku) odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.
Uznesenie okresného súdu, ktorým súd rozhodol aj o trovách exekučného konania
obsahovalo aj poučenie, podľa ktorého odvolanie proti výroku o trovách konania nie je
prípustné. Toto poučenie bolo zjavne nesprávne, pretože bolo v rozpore s čl. 142 ods. 2 treťou
vetou ústavy. Na takéto prípady je potrebné aplikovať § 204 ods. 2 druhú vetu O.s.p., podľa
ktorej ak rozhodnutie obsahuje nesprávne poučenie, že odvolanie nie je prípustné, možno
podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia. V posudzovanej veci dovolateľ
podal odvolanie v tejto trojmesačnej lehote, keďže uznesenie okresného súdu mu bolo
doručené 4. marca 2005, pričom odvolanie proti nemu podal 15. apríla 2005.
Z uvedeného vyplýva, že dovolateľ sa mohol preto domáhať súdnej ochrany
v odvolacom konaní do troch mesiacov od doručenia prvostupňového uznesenia. Ak potom
odvolací súd v tejto procesnej situácii odmietol odvolanie súdneho exekútora podľa § 218
ods. 1 písm. a/ O.s.p. ako oneskorene podané, rozhodol nesprávne a účastníkovi bola v danom
prípade znemožnená realizácia jeho procesného oprávnenia domáhať sa vecného preskúmania
rozhodnutia súdu prvého stupňa včas podaným opravným prostriedkom. Týmto postupom
súdu došlo k odňatiu možnosti účastníka pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. (R 23/1994).
Vyššie uvedená procesná vada zakladá vždy prípustnosť dovolania a je zároveň tiež
dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie
vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za
správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté uznesenie Krajského súdu
v Bratislave zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2
O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2008
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: