Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/83/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,

v exekučnej veci oprávnenej M., spol. s r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnej H. spol. s

r.o., so sídlom v M., IČO: X., pre vymoženie 5.822,- Sk s prísl., o návrhu na zastavenie

exekúcie, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní

súdneho exekútora Ing. Bc. K., so sídlom Exekútorského úradu v K., H., proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2005, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. júna

2005, sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I uznesením z 28. februára 2005, č.k. -22

vydaným vyšším súdnym úradníkom zastavil exekučné konanie podľa § 57 ods. 1 písm. c/

Exekučného poriadku. Oprávnenú zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekučného

konania vo výške 4004,- Sk a na účet súdu prvého stupňa titulom náhrady súdneho poplatku

500,- Sk.

Súdny exekútor podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, v ktorom namietal

nesprávny výpočet odmeny exekútora v rozpore s vyhláškou č. Sudca tomuto

odvolaniu nemienil vyhovieť, preto vec predložil na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu

v Bratislave ( ).

Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. júna 2005, sp. zn. odvolanie

súdneho exekútora Ing. Bc. K. odmietol, keď dospel k záveru, že odvolanie bolo podané

oneskorene. Vychádzal zo zistenia, že uznesenie súdu prvého stupňa bolo odvolateľovi

doručené 4. marca 2005; posledný deň lehoty na podanie odvolania pripadol na 19. marca

2005, ktorým dňom bola sobota, preto v zmysle posledný deň na podanie

odvolania pripadol na najbližší pracovný deň, t.j. pondelok 21. marca 2005. Preto odvolanie

podané súdnym exekútorom na pošte dňa 15. apríla 2005 ako oneskorene podané odmietol (§

218 ods. 1 písm. a / ).

Uznesenie krajského súdu napadol dovolaním súdny exekútor. Namietal, že v konaní

došlo k vade uvedenej v , pretože mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom, ako aj z dôvodu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

a je tiež postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Proti

uzneseniu okresného súdu vydanému súdnym úradníkom v zmysle čl. 142 ods. 2 posledná

veta je prípustný opravný prostriedok, o ktorom vždy rozhoduje

sudca. Odňatím opravného prostriedku proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného

sudcom došlo k porušeniu , pretože proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je

odvolanie prípustné ( ). Vzhľadom na nesprávne poučenie súdu o odvolaní

(okresný súd v poučení uznesenia v časti týkajúcej sa trov exekúcie uviedol, že odvolanie nie

je prípustné), v zmysle druhá veta mohol podať odvolanie do troch

mesiacov od doručenia rozhodnutia; preto jeho odvolanie bolo podané včas. Krajský súd

odmietnutím odvolania ako oneskorene podaného mu znemožnil realizáciu jeho procesných

práv, ktoré mu zákon priznáva. Zároveň poukázal na to, že postup pri rozhodovaní o náhrade

trov exekučného konania nie je upravený v Exekučnom poriadku, preto exekučný súd musí

v súlade s rozhodovať o trovách exekučného konania podľa tretej hlavy

, a to najmä podľa §-151 Z uvedených dôvodov

žiadal, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu v časti o trovách konania zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 28. novembra 2005, sp. zn.

dovolanie súdneho exekútora odmietol, účastníkom nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania. Po preskúmaní prípustnosti dovolania z hľadiska ,

dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti

dovolania podľa tohto ustanovenia. Ďalej skúmal prípustnosť dovolania z hľadiska vád

uvedených v , zaoberal sa vadou konania namietanou dovolateľom, že mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom ( ) a dospel k záveru, že dovolateľ

namieta predmetnú vadu bezdôvodne. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo

správnej aplikácie , podľa ktorého odvolanie nie je prípustné ani proti

uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon

neustanovuje inak. Uvedené ustanovenie vychádza zo zásady, že proti uzneseniam vydaným

v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je

výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je. Prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu

o trovách exekúcie v súvislosti so zastavením exekúcie z § 203 Exekučného poriadku

nevyplýva, odvolanie proti výroku o trovách exekúcie preto prípustné nie je. Vzhľadom na

uvedené dovolací súd poučenie súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého proti jeho uzneseniu

(ktorým exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie) odvolanie nie je prípustné,

považoval za správne, z ktorého dôvodu použitie neprichádzalo do úvahy.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa potom nadobudlo právoplatnosť dňom jeho doručenia.

Odvolací súd preto, aj keď z iného dôvodu, správne odvolanie odmietol. Dovolací súd na

základe uvedeného uzavrel, že rozhodnutím súdu nebola súdnemu exekútorovi ako

účastníkovi exekučného konania (v časti, v ktorej sa rozhodovalo o trovách exekučného

konania), odňatá možnosť konať pred súdom, z ktorého dôvodu podľa § 218 ods. l písm. c/

v spojení s dovolanie súdneho exekútora odmietol. Náhrada trov

dovolacieho konania nebola účastníkom priznaná, lebo v dovolacom konaní nemal dovolateľ

úspech a oprávnená a povinná nepodali návrh na uloženie povinnosti náhrady trov konania.

Na základe sťažnosti súdneho exekútora Ing. Bc. K. Ústavný súd Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavný súd“) nálezom zo 17. januára 2008 sp. zn. -42 (ďalej len

„nález“) vyslovil, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo

221/2005 z 28. novembra 2005 bolo porušené základné právo Ing. Bc. K. podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), uvedené uznesenie zrušil

a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

V odôvodnení nálezu ústavný súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu () každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred

všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej

platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu

a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Vzhľadom na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí

z 28. novembra 2005, sp. zn. (ktorý odmietol dovolanie súdneho exekútora

ako neprípustné z dôvodu, že mu postupom odvolacieho súdu nebola odňatá možnosť konať

pred súdom podľa ) považoval za potrebné najprv riešiť otázku

prípustnosti odvolania proti uzneseniu, ktorým súd rozhodol o trovách súdneho exekútora

podľa § 203 Exekučného poriadku a v nadväznosti na ňu sa zaoberať aj správnosťou

poučenia súdu prvého stupňa o neprípustnosti opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu.

V predmetnej veci bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či argumentácia, o ktorú najvyšší súd

oprel svoje uznesenie sp. zn. z 28. novembra 2005, je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná, a či v tejto súvislosti nedošlo k porušeniu označených práv

sťažovateľa.

V danej situácii bolo nesporné, že uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

, Ex 159/2002 z 28. februára 2005 vydal vyšší súdny úradník, ktorý je podľa § 2

o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o súdnych úradníkoch“) štátnym zamestnancom, t.j. treba ho považovať za

zamestnanca súdu v zmysle druhej a tretej vety . Z toho dôvodu

rozhodujúcou bola otázka, či najvyšší súd (a predtým odvolací súd a prvostupňový súd) vo

veci sťažovateľa ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a uplatnil predovšetkým

ustanovenie (v znení platnom do 30. júna 2007), ktoré upravuje postup pri

podaní odvolania proti rozhodnutiu vydaného vyšším súdnym úradníkom v nadväznosti na

.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o súdnych úradníkoch vyšší súdny úradník je oprávnený

vykonávať úkony súdu, okrem iného v občianskom súdnom konaní v rozsahu ustanovenom

týmto zákonom. Podľa odseku 2 písm. a) citovaného ustanovenia úkonmi vyššieho súdneho

úradníka sú okrem iného konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia sudca môže písomne poveriť vyššieho súdneho

úradníka konaním a rozhodovaním

a) vo vymedzenom okruhu veci podľa rozvrhu práce,

b) v určitej veci.

Podľa § 5 písm. g) zákona o súdnych úradníkoch v občianskom súdnom konaní vyšší

súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu (okrem iného) aj v exekučnom

konaní podľa osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom.

Podľa ustanovenia účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu

prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa ustanovenia odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu

v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

Exekučný poriadok je vo vzťahu k špeciálnym

právnym predpisom, pričom ustanovenia sa aplikujú

v prípade, ak chýba špeciálna právna úprava. V danom prípade všeobecné súdy aplikovali

ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005 (podľa ktorých

odvolanie proti uzneseniu o trovách exekučného konania nebolo prípustné), pretože exekučné

konanie bolo začaté pred 1. septembrom 2005, o trovách exekúcie prvostupňový súd rozhodol

28. februára 2005, a preto v súlade s ustanovením § 238 ods. 1 Exekučného poriadku sa

konanie malo dokončiť podľa skôr účinného zákonného znenia.

Podľa ustanovenia (v znení platnom do 30. júna 2007) proti

rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným

čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu.

Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ,

môže úplne vyhovieť sudca. Ak sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho

úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie

odvolaciemu súdu.

Podľa súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo

veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj

prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec

súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný

opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

obsahuje celý rad (ústavných) právnych noriem, ktoré sú bezprostredne

aplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám

nesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v poslednej vete , podľa ktorej

proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok,

o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Ústavný súd v náleze poukázal na štandardné uplatňovanie zásady prednosti ústavne

konformného výkladu vo svojej judikatúre (napr. , alebo

). V konaní o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril

nasledovným právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi,

pričom jeden výklad je v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11

SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej

právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať

právnu normu v súlade s SR“ (). Zo zásady ústavne konformného

výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód

výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený

ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú

povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd ().

je právny predpis najvyššej právnej sily. Z tohto vyplýva, že ju tvoria (ústavné) právne normy

najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade všetky ostatné právne

normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšej právnej sily. Ak právna norma obsiahnutá

v právnom predpise nižšej právnej sily vyvoláva pochybnosti o svojom súlade s ústavnou

normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná, musí orgán verejnej moci, ktorý ich má

aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normu obsiahnutú v ústave, t.j. uplatnenie ústavnej

normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením právnej normy obsiahnutej v právnom

predpise nižšej právnej sily. Zásada prezumpcie ústavnosti dotknutej právnej normy

obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily je v danom prípade irelevantná, pretože

v danom prípade dotknutý orgán verejnej moci uplatní zásadu ústavne konformného výkladu

a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto musí priamo aplikovať ústavnú normu,

alebo aplikovať dotknutú právnu normu obsiahnutú v právnom predpise nižšej právnej sily

tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade s dotknutou ústavnou normou.

V posudzovanej veci uznesenie okresného súdu vydal poverený zamestnanec

okresného súdu - vyšší súdny úradník, ktorý je podľa § 2 zákona o súdnych úradníkoch

štátnym zamestnancom, ktorý nespĺňa kritéria nezávislosti priamo ustanovené v čl. 46 ods. 1

a v dohovoru. V prípade, že vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie vo veci

v súlade so znením poslednej vety , proti takému rozhodnutiu je vždy

prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa nálezu rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom

sledovaným v spojení s nikdy konečným rozhodnutím vo

veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať

v zmysle minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane

zachovaná možnosť domáhať sa prejednania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom

uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne

využije). Túto požiadavku vyplývajúcu z treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii

zákonnej úpravy ustanovujúcej oprávnenie poverených zamestnancov súdu (vyšších súdnych

úradníkov) rozhodovať v občianskom súdnom konaní (vrátane konania exekučného) a tiež pri

výklade a aplikácii zákonnej úpravy postupu pri prieskume rozhodnutí zamestnancov

poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov).

S rešpektovaním uvedeného treba uplatňovať i zákonnú úpravu oprávnenia

poverených zamestnancov rozhodovať v občianskom súdnom konaní (vrátane konania

exekučného) a tiež zákonnú úpravu postupu pri prieskume rozhodnutí poverených

zamestnancov sudcami. Za týchto okolností je vylúčené, aby sa aplikáciou dotknutej zákonnej

normy obišla ústavná úprava umožňujúca prieskum rozhodnutí poverených zamestnancov

sudcami napríklad tak, že sudca poverenému zamestnancovi zverí oprávnenie rozhodovať aj

v takej veci, v ktorej zákon proti rozhodnutiu sudcu nepripúšťa opravný prostriedok. Ak sa

tak napriek tomu stane, je sudca povinný uplatniť priamo ustanovenie čl. 142 ods. 3 tretej

vety a rozhodnúť o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu zamestnanca

súdu (vyššieho súdneho úradníka).

Ustanovenie prvej vety (v znení platnom do 30. júna 2007)

zakotvujúce možnosť podania odvolania proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym

úradníkom alebo justičným čakateľom za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu

totiž nemožno (práve so zreteľom na ústavnú úpravu) vykladať tak široko, že by z neho mala

byť odvodená aj neprípustnosť odvolania. Zmysel uvedenej úpravy pri jej ústavne

konformnom výklade totiž treba vidieť len v ustanovení zásadne rovnakých požiadaviek na

odvolania proti rozhodnutiam poverených zamestnancov v porovnaní s požiadavkami

kladenými na odvolania proti rozhodnutiam sudcov (najmä vo vzťahu k lehotám na

odvolania, k ich náležitostiam, resp. k spôsobom rozhodnutí o odvolaniach). Vzhľadom na

uvedené je preto potrebné prísne rozlišovať, či v prípade rozhodnutia inak nenapadnuteľného

riadnym opravným prostriedkom (odvolaním) príslušné rozhodnutie vydal sudca, alebo tak

urobil poverený zamestnanec súdu, a podľa toho urobiť i záver o prípustnosti odvolania. Kým

totiž v prípade rozhodnutí sudcov nenapadnuteľnosť niektorých rozhodnutí odvolaniami

zákonná úprava priamo predpokladá a ani také rozhodovanie v jedinom stupni

nevylučuje, pri rozhodnutiach vydávaných poverenými zamestnancami je to naopak.

Napadnuteľnosť všetkých rozhodnutí poverených zamestnancov odvolaním je totiž

bezvýnimočným pravidlom majúcim oporu v základnom zákone štátu.

Ústavne konformným výkladom už citovanej úpravy tak treba podľa názoru ústavného

súdu dospieť k záveru, podľa ktorého odvolanie je prípustné aj proti takému rozhodnutiu,

proti ktorému zákon inak odvolanie nepripúšťa, ak vo veci nerozhodoval sudca, ale

zamestnanec súdu (novelizované znenie vykonané s účinnosťou od 1. júla

2007 , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov tento

právny záver už jasne deklarovalo).

V danom prípade uznesenie súdu prvého stupňa obsahovalo poučenie, podľa ktorého

v časti týkajúcej sa trov exekúcie odvolanie nie je prípustné. Na takéto prípady sa vzťahuje

ustanovenie druhej vety , podľa ktorého ak rozhodnutie obsahuje nesprávne

poučenie, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov. Preto

poučenie okresného súdu o neprípustnosti odvolania v časti výroku o náhrade trov exekúcie

nie je správne, čo má za následok, že sťažovateľ, ktorý je nepochybne účastníkom konania,

lebo bolo rozhodnuté o trovách konania, mohol podať odvolanie do troch mesiacov, čo sa aj

stalo, lebo uznesenie okresného súdu mu bolo doručené 4. marca 2005 a odvolanie na súde

prvého stupňa podal 14. apríla 2005, t.j. 41. deň po doručení uznesenia.

Ústavný súd na základe toho dospel k záveru, že tak odvolací súd, ako aj dovolací súd

sa mali pri posudzovaní otázky zachovania lehoty na podanie odvolania v súvislosti s otázkou

prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej sa trov exekúcie

riadiť uvedenými právnymi závermi. Sťažovateľ preto mohol podľa názoru ústavného súdu

požiadať o súdnu ochranu v odvolacom konaní do troch mesiacov od doručenia uznesenia

okresného súdu sp. zn. , Ex 159/2002 z 28. februára 2005, a nie ako rozhodol

krajský súd, ktorý jeho odvolanie podané v trojmesačnej lehote odmietol ako podané

oneskorene. Z tohto záveru vyplýva aj to, že odvolací súd vo veci riadneho opravného

prostriedku použitého proti uzneseniu okresného súdu z 28. februára 2005 odmietnutím

odvolania odňal sťažovateľovi možnosť konať pred opravným súdom, ktorú mu garantoval

a v spojení s Takýto postup a rozhodnutie

odvolacieho súdu zakladali dôvod na prístup k súdnej ochrane poskytovanej v mimoriadnom

opravnom konaní pre zmätočnosť konania pred riadnym opravným súdom, t.j. odvolacím

súdom.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol argumentujúc pritom správnosťou

poučenia súdu prvého stupňa o neprípustnosti odvolania proti jeho uzneseniu v časti o trovách

exekúcie s tým, že použitie v okolnostiach prípadu neprichádzalo do

úvahy, pričom sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal

poverený zamestnanec súdu a že proti takémuto rozhodnutiu je vždy prípustné odvolanie

podľa . Z tohto záveru najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd vo veci

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podaného proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 30. júna 2005 odmietnutím dovolania odňal sťažovateľovi možnosť

konať pred súdom.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. novembra 2005 je dôvodná a že najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa porušil

jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a dohovoru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (po zrušení predchádzajúceho

uznesenia z 28. novembra 2005, sp. zn. nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo 17. januára 2008 sp. zn. -42 ako súd dovolací ( ),

prejednal opätovne dovolanie podané súdnym exekútorom 27. septembra 2005.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze zo 17. januára 2008, sp. zn. -42

( o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Dovolací súd vzhľadom na túto viazanosť

musel pri svojom rozhodovaní vychádzať z toho, že dovolanie súdneho exekútora je procesne

prípustné ( a súčasne dôvodné), pretože mu bola postupom odvolacieho súdu, ktorý odmietol

jeho odvolanie ako oneskorene podané, odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

). Dovolateľ vady konania v zmysle až e/ a nenamietal a v dovolacom

konaní tieto vady nevyšli najavo.

V dovolaní (ako bolo už vyššie uvedené) dovolateľ namieta, že konanie bolo v danom

prípade postihnuté vadou v zmysle a že mu bola postupom odvolacieho

súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Vychádzajúc z vyššie citovaného nálezu ústavného

súdu súdny exekútor vytýka uvedenú vadu dôvodne, pretože odvolací súd mu svojím

postupom znemožnil realizáciu jeho procesných práv priznaných mu zákonom.

V zmysle súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo

veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj

prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec

súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný

opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

v uvedenom článku určuje, že proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného

sudcom je vždy prípustný opravný prostriedok; z tohto pravidla neumožňuje nijakú výnimku.

O opravnom prostriedku vždy musí rozhodnúť sudca; ani v tomto prípade základný zákon

výnimku neumožňuje.

Podľa (v znení platnom do 30. júna 2007) proti rozhodnutiu

vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom

možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu

podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne

vyhovieť sudca. Ak sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo

justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo

justičným čakateľom možno teda podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti

rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník, môže

úplne vyhovieť sudca. Toto znenie je v súlade s článkom 142 ,

pretože rešpektuje povinnosť sudcu rozhodnúť o odvolaní, ktoré vydal zamestnanec súdu

poverený sudcom.

V danej veci súdny exekútor napadol odvolaním rozhodnutie vyššieho súdneho

úradníka vo výroku o trovách exekúcie, t.j. rozhodnutie, proti ktorému zákon tento opravný

prostriedok nepripúšťa. Keďže vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona o súdnych

úradníkoch štátnym zamestnancom, proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka

vydanému v súdnom konaní je v zmysle poslednej vety vždy prípustný

opravný prostriedok, o ktorom vždy rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon

(v danom prípade v spojení s a ,

Exekučného poriadku) odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.

Uznesenie okresného súdu, ktorým súd rozhodol aj o trovách exekučného konania

obsahovalo aj poučenie, podľa ktorého odvolanie proti výroku o trovách konania nie je

prípustné. Toto poučenie bolo zjavne nesprávne, pretože bolo v rozpore s čl. 142 ods. 2 treťou

vetou . Na takéto prípady je potrebné aplikovať druhú vetu , podľa

ktorej ak rozhodnutie obsahuje nesprávne poučenie, že odvolanie nie je prípustné, možno

podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia. V posudzovanej veci dovolateľ

podal odvolanie v tejto trojmesačnej lehote, keďže uznesenie okresného súdu mu bolo

doručené 4. marca 2005, pričom odvolanie proti nemu podal 15. apríla 2005.

Z uvedeného vyplýva, že dovolateľ sa mohol preto domáhať súdnej ochrany

v odvolacom konaní do troch mesiacov od doručenia prvostupňového uznesenia. Ak potom

odvolací súd v tejto procesnej situácii odmietol odvolanie súdneho exekútora podľa § 218

ods. 1 písm. a/ ako oneskorene podané, rozhodol nesprávne a účastníkovi bola v danom

prípade znemožnená realizácia jeho procesného oprávnenia domáhať sa vecného preskúmania

rozhodnutia súdu prvého stupňa včas podaným opravným prostriedkom. Týmto postupom

súdu došlo k odňatiu možnosti účastníka pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237

písm. f/ (R 23/1994).

Vyššie uvedená procesná vada zakladá vždy prípustnosť dovolania a je zároveň tiež

dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie

vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za

správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté uznesenie Krajského súdu

v Bratislave zrušil ( ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (

).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2008

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: