Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)36f/374919.ac9d0b.pdf
PDF · 137.3 KB
No categories available
3MCdo/20/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Mariána Sluka,
PhD., v právnej veci žalobcu J., bývajúceho v O., proti žalovanému P., IČO: X., so sídlom v O.,
o určenie vzniku členstva v poľovníckom združení, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp.
zn. 13 C 256/2005, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudku Okresného súdu Zvolen zo 16. mája 2006 č.k. 13 C 256/2005-118 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. októbra 2006 sp. zn. 15 Co 170/2006, takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.
O d ô v o d n e n i e :
Žalobca sa žalobou podanom na súde 11. apríla 2005 domáhal určenia, že jeho členstvo
v P. vzniká dňom právoplatnosti rozsudku o tomto určení.
Okresný súd Zvolen rozsudkom zo 16. mája 2006 č.k. 13 C 256/2005-118 žalobe v celom
rozsahu vyhovel. Súčasne zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi 1 250 Sk trov konania.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca má v zmysle ustanovenia § 14 ods. 4 zákona č. 23/1962
Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov, ako spoluvlastník pozemkov spoločného
poľovného revíru prednostné právo na vznik členstva v poľovníckom združení, ktorému bol
výkon práva poľovníctva prenajatý.
Na základe odvolania žalovaného konal vo veci Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý
rozsudkom z 18. októbra 2006 sp. zn. 15 Co 170/2006 rozsudok okresného súdu potvrdil.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Krajský súd zhodne ako súd prvého
stupňa dospel k záveru, že z existujúceho vlastníctva k pozemkom, ktoré tvoria poľovný revír, je
priamo zo zákona zaručené prednostné právo žalobcu na vznik členstva v poľovníckom združení.
Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý nahradil súhlas členskej schôdze o prijatí žalobcu za
člena poľovníckeho združenia, ako vecne správne potvrdil. Náhradu trov odvolacieho konania
žalobcovi nepriznal z dôvodu, že tento ich priznanie nežiadal.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky vyhovel podnetu žalovaného a mimoriadnym
dovolaním napadol rozsudok Okresného súdu Zvolen zo 16. mája 2006 č.k. 13 C 256/2005-118
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. októbra 2006 sp. zn.
15 Co 170/2006. V mimoriadnom dovolaní poukázal na to, že súdy rozhodli vo veci, ktorá
nepatrí do ich právomoci, nakoľko o prijímaní členov poľovníckeho združenia rozhoduje členská
schôdza tohoto združenia. Rozhodnutie, ktorým súdy nahradili súhlas členskej schôdze o prijatí
žalobcu za člena poľovníckeho združenia, je aj v rozpore s ustanovením § 2 ods. 3 zákona
č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov, a súdy neoprávnene zasiahli
do činnosti tohoto združenia. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že rozhodnutiami a konaním
súdov došlo k vade uvedenej v § 237 písm. a/ O.s.p., preto navrhol mimoriadnym dovolaním
napadnuté rozsudky zrušiť a konanie zastaviť.
Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že rozsudky súdov oboch
stupňov sú správne. Bol toho názoru, že v danom prípade súdy nerozhodli o veci, ktorá by
nepatrila do ich právomoci.
Žalovaný sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že
mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania
(§ 243e ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 243f ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že
mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd
je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne
(§ 234i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými
v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 234i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta
O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa
už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní
namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je
porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Aj
keď k iným vadám je povinný dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak ich dovolateľ neuplatnil ako
dovolací dôvod prípustného dovolania, dovolací súd existenciu vady takejto povahy z obsahu
spisu nezistil. Dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. preto nie je daný.
Z obsahu mimoriadneho dovolania vyplýva, že generálny prokurátor ako dovolací dôvod
uplatňuje ustanovenie § 243f ods. l písm. a/ O.s.p. a konkrétne vadu konania uvedenú v § 237
písm. a/ O.s.p. a pokiaľ uvádza aj dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 243f ods. l písm. c/ O.s.p.), tento uplatňuje len vo vzťahu k otázke právomoci súdu
(pochybenia spočívajúce v aplikácii, či výklade hmotnoprávnych predpisov súdmi nižších
stupňov neboli v dovolaní namietané).
Vzhľadom na vyššie uvedené, dovolací súd predovšetkým skúmal, či v danej veci došlo
k vade konania uvedenej v ustanovení § 237 písm. a/ O.s.p., t.j. či sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov.
Súdy podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) okrem iného
rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov
orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Do právomoci súdov v občianskom súdnom konaní podľa § 7 ods. 1 O.s.p. patrí
prejednávanie a rozhodovanie sporov a iných právnych vecí, ktoré vyplývajú
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich
podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci
prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.
V danej veci otázku právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie žalobcom uplatneného
nároku na vznik členstva v poľovníckom združení je potrebné posudzovať najmä so zreteľom na
špeciálnu úpravu poľovníctva vykonanú zákonom č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení
neskorších predpisov (ďalej len“ zákon o poľovníctve“) v spojení so zákonom č. 83/1990 Zb.
o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o združovaní občanov“).
Zákon o poľovníctve je právnou normou verejného práva. Ako predpis verejného práva
zvýhodňuje poľovnícke spoločenstvá na úkor vlastníkov poľovných pozemkov (viď napr. § 2
ods. 2 zákona o poľovníctve). V samej podstate sa teda jedná o obmedzenie vlastníctva zákonom.
Z toho dôvodu zákonodarca, zrejme v snahe poskytnúť určitú nemajetkovú náhradu vlastníkom
poľovných pozemkov za obmedzenie vlastníckeho práva, v ustanovení § 14 ods. 4 zákona
o poľovníctve zakotvil prednostné právo vlastníka takéhoto pozemku na členstvo v poľovníckom
združení a tým zabezpečiť jeho účasť na výkone práva poľovníctva na pozemkoch, ktorých je
vlastníkom. Nepriznanie tohoto práva vlastníkovi poľovného pozemku by znamenalo odňatie
vlastníckeho práva bez akejkoľvek náhrady. Takýto postup by bol v rozpore s čl. 20 Ústavy,
podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok, vlastnícke právo všetkých vlastníkov má
rovnaký zákonný obsah a ochranu, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je
možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú
náhradu. Uvedený postup by bol v rozpore aj s Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorý v čl. 1 zakotvuje, že každá fyzická alebo právnická
osoba má právo pokojne užívať svoj majetok, nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného
práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Uvedené ustanovenia Ústavy ako aj Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd poskytujú ochranu nadobudnutému majetku, t.j. prípadom,
keď určitá osoba už je vlastníkom určitej veci. Ak osoba nadobudne vlastníctvo, pre jeho
zbavenie, resp. obmedzenie musia platiť vyššie uvedené ustanovenia Ústavy, resp. Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom spoločným
menovateľom oboch úprav je výnimočnosť zbavenia, resp. obmedzenia vlastníctva, a to za
primeranú náhradu.
Zákon o poľovníctve (okrem založenia vyššie uvedeného prednostného práva v zmysle
§ 14 ods. 4) právnu úpravu realizácie práva na členstvo v poľovníckom združení neobsahuje
a toto ponecháva na úpravu zákonu o združovaní občanov. Z ustanovení § 4 ods. 1 ako i § 14
ods. l zákona o poľovníctve totiž vyplýva, že fyzické osoby sa môžu na výkon práva poľovníctva
združovať podľa zákona o združovaní občanov. Zákon o združovaní občanov však upravuje
právo na súdnu ochranu len pre člena združenia (v danom prípade člena poľovníckeho združenia)
a nie právo na súdnu ochranu práva na prijatie za člena združenia. Vyplýva to z ustanovenia § 15
ods. 1 zákona o združovaní občanov, podľa ktorého ak člen združenia považuje rozhodnutie
niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok,
za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel,
najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie.
V zákone o poľovníctve založené právo na členstvo v založenom poľovníckom združení
(inak totiž nemožno vykladať právo na prednostné členstvo), v súvislosti s obmedzením
vlastníckych práv (§ 6 ods. 4, § 14 ods. 1, § 14 ods. 3, 4 zákona o poľovníctve), bez možnosti
súdnej ochrany by znamenalo porušenie práva na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1
Ústavy, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky, ako i v čl. 6. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
Citované ustanovenia teda zakotvujú právo na súdnu, resp. inú právnu ochranu. Obsahom
práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť. Vychádzajúc z čl. 152 ods. 4 Ústavy,
podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou, v nadväznosti na úpravu práva
na súdnu a inú právnu ochranu zakotveného v jej čl. 46 ods. 1, dovolací súd dospel k záveru, že
prioritne poskytuje ochranu práv súd a len vtedy, ak tak stanoví zákon (podľa čl. 46 ods. 4 Ústavy
podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon), ochranu práv poskytne
iný orgán. V žiadnom prípade však nemôže byť ochrana subjektívnych práv vylúčená
z pôsobnosti súdu alebo iného zákonom stanoveného orgánu. To v konečnom dôsledku znamená,
že ak právny poriadok neurčuje iný orgán, ktorý má poskytnúť ochranu základných práv, takýmto
orgánom, ktorý je povinný poskytnúť ochranu, je súd. Bude tomu tak aj vtedy, ak by zákon, ktorý
podľa zmocňovacieho ustanovenia čl. 46 ods. 4 Ústavy upravil podmienky a podrobnosti súdnej
ochrany tak, že by do kategórie ochrany práv (napr. v § 7 ods. 1 O.s.p. alebo v § 7 ods. 3 O.s.p.)
nezahrnul určitú skupinu vzťahov. Aj vtedy, vzhľadom na znenie čl. 46 Ústavy, by bola daná
právomoc a povinnosť súdu vo veci konať a ochranu poskytnúť. Iný výklad by mal totiž za
následok porušenie ústavného práva na súdnu ochranu. K rovnakého záveru dospel vo svojej
rozhodovacej činnosti aj Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v rozhodnutí uverejnenom
v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 82/2002, podľa ktorého pokiaľ súd zistí
nedostatok svojej právomoci (a ak nejde o prípad právomoci cudzozemského orgánu), musí tu
byť iný štátny orgán, ktorému je súd povinný vec postúpiť, a pokiaľ žiaden taký orgán súd
nezistí, vec patrí do právomoci súdov. Pre úplnosť treba dodať, že aj samotný zákonodarca pri
procesnej úprave práva na súdnu ochranu v Občianskom súdnom poriadku zakotvil ústavnú
garanciu práva na súdnu, resp. inú právnu ochranu, keď v jeho ustanovení § 104 ods. 1 v druhej
vete stanovuje, že ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd
postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky
spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.
Aj z citovaného ustanovenia § 104 ods. l O.s.p. možno vyvodiť prednosť súdnej ochrany
pred inou právnou ochranou, ako aj skutočnosť, že v prípade, ak by v určitej veci nebola daná
právomoc súdu, musela by byť daná právomoc iného orgánu, ktorému by súd bol povinný vec
postúpiť. Neexistuje teda možnosť, že by určitá vec nepatrila do právomoci ani súdu a ani iného
orgánu, nakoľko v takomto prípade by došlo k zásahu do práva na súdnu ochranu, resp. inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Preto, ak tu nie je iný orgán na poskytnutie právnej
ochrany, je vždy daná právomoc súdu na poskytnutie súdnej ochrany.
Z uvedených dôvodov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožnil s dôvodmi
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora o nedostatku právomoci súdov na konanie
a rozhodnutie vo veci uplatnenia práva na členstvo v poľovníckom združení vlastníka pozemkov
poľovníckeho združenia založeného podľa zákona o združovaní občanov, a keďže iné vady
v zmysle § 237 písm. b/ až g/ O.s.p. neboli v konaní zistené, mimoriadne dovolanie zamietol
(§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1 O.s.p.).
Žalobcovi, ktorý mal v konaní o mimoriadnom dovolaní úspech, nepriznal dovolací súd
náhradu trov tohto konania, lebo v konaní o mimoriadnom dovolaní nepodal návrh na náhradu
trov tohto konania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 4 O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2008
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková