Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26C-78-2017.pdf
PDF · 130.79 KB
Case nature
Area
Subarea
26C/78/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II, sudkyňou JUDr. Hanou Posluchovou, v právnej veci žalobcu: Q. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. U. H. XXXX, R., zast. Advokátskou kanceláriou Okenica Šula & Co. S.r.o., so sídlom Zámocká 30, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Odborový zväz KOVO, IČO: 30 804 078, so sídlom Miletičova 24, Bratislava, zast. zast. RASLEGAL s.r.o., Mostová 2, Bratislava, o určenie neplatnosti uznesenia o vylúčení člena, takto
rozhodol:
I. Žaloba sa z a m i e t a.
II. Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1) Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 3.5.2017, upresnenou podaním doručeným súdu dňa 8.2.2019, domáhal určenia neplatnosti uznesenia žalovaného č.XXX/XXXX zo dňa 14.11.2016 o jeho vylúčení z organizácie žalovaného.
2) Svoju žalobu odôvodnil tým, že je členom základnej organizácie Odborového zväzu KOVO Volkswagen Slovakia a.s. (ďalej len ZO OZ KOVO VW), ktorá je organizačnou jednotkou žalovaného. Z členstva žalobcu v ZO OZ KOVO VW je odvodené i členstvo žalobcu u žalovaného (Odborový zväz KOVO). ZO OZ KOVO VW vznikla na základe ustanovenia § 6 ods. 2 písm. e) zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov a na základe Článku 20, bod 3 Stanov žalovaného. ZO OZ KOVO VW koná vo svojom mene, má vlastnú právnu subjektivitu a vlastnú členskú základňu a jej členovia sú súčasne členmi žalovaného. Žalobca bol rozhodnutím Rady žalovaného vylúčený z odborovej organizácie žalovaného, v dôsledku čoho mu zaniklo aj členstvo v OZ KOVO VW, o čom sa žalobca dozvedel len sprostredkovane. Žalobca má za to, že jeho vylúčenie je neplatné, nakoľko žalovaný nenaplnil žiadny z dôvodov, pre ktoré by mu v zmysle stanov mohlo byť nedobrovoľne ukončené členstvo formou vylúčenia. Žalovaný vylúčením žalobcu porušil právo žalobcu na slobodu pokojného združovania, na slobodu združovať sa s inými, vrátane práva zakladať na obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich. Žalovanému neprináleží právomoc rozhodovať o vylúčení člena odborovej organizácie. Podľa článku 9, bod 4 Stanov v znení účinnom do prijatia Dodatku Stanov zo dňa 28.9.2016: „O vylúčení člena z odborového zväzu rozhodne základná organizácia odborového zväzu, a to na základe konania člena, ktoré je v rozpore so stanovami, programom odborového zväzu, pravidlami slušnosti a občianskeho spolužitia. Vylúčenie člena potvrdzuje revízna komisia tejto základnej organizácie odborového zväzu. Súčasne s vylúčením zanikajú všetky práva člena.“ Dňa 28.9.2016 malo dôjsť k zmene stanov žalovaného, ktorého účelom bolo odňať základným organizáciám právomoc rozhodovať o vylučovaní svojich členov a zveriť ju do pôsobnosti Rady žalovaného, pričom táto zmena stanov je podľa názoru žalobcu sama o sebe v rozpore so základnými princípmi odborového zväzu. V súvislosti s neplatným vylúčením žalobcu sa však ako najpodstatnejšie javí ustanovenie článku 7, bod 1, písm. 1 Stanov v znení pred ako aj po 28.9.2016,
podľa ktorého má člen, t.j. žalobca právo zúčastniť sa rokovania okrem iného aj v tom prípade, keď sa jedná o jeho vylúčení. Žalobcovi však nebolo umožnené zúčastniť sa rokovania, na ktorom došlo k schváleniu jeho vylúčenia, čím mu bola odňatá možnosť účinne sa brániť proti procesnému postupu i vecným dôvodom vylúčenia. Podľa článku 28, bod 6 Stanov majú právo zúčastniť sa rokovania orgánov aj osoby, ktorým toto právo vyplýva zo Stanov. Uvedeným postupom žalovaného tak boli porušené základné práva žalobcu ako člena odborovej organizácie. Právo združovať sa patrí medzi práva prvej generácie ľudských práv. V pojme združovať sa je nepochybne obsiahnuté aj spájanie sa zamestnancov do odborových organizácií. Práva slobodne sa združovať sa možno domáhať formou ústavnej sťažnosti a ochranu mu poskytuje aj Trestný zákon. Žalobcovi prislúcha právo domáhať sa súdnej ochrany, nakoľko vylúčením žalobcu z odborovej organizácie došlo k porušeniu jeho práv slobodne sa združovať a zhromažďovať, čím mu je bránené v realizácii záujmov, pre ktoré sa v minulosti dobrovoľne rozhodol vstúpiť do odborovej organizácie žalovaného.
3) Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril podaním doručeným tun. súdu dňa 21.3.2018. Zdôraznil, že žalovaný má status odborovej organizácie, na ktorú sa vzťahuje nielen zákon o združovaní občanov v znení neskorších predpisov, ale predovšetkým Dohovor medzinárodnej organizácie práce o slobode združovania a ochrane práva organizovať sa č. XX/XXXX (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 489/1990 Zb. v spojení s bodom 28. oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR č. 110/1997 Z.z. o potvrdení sukcesie SR z 15.6.1993 s platnosťou od 1.1.1993 do záväzkov prísl. mnohostranných zmlúv Medzinárodnej organizácie práce, ktorých depozitárom je generálny riaditeľ Medzinárodného úradu práce), ktorý je zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, a preto má prednosť pred zákonmi. Podľa článku 3 tohto Dohovoru organizácie pracovníkov a zamestnávateľov majú právo vypracúvať svoje stanovy a pravidlá, úplne slobodne voliť svojich zástupcov, organizovať svoju správu a činnosť a formulovať svoj program; verejné orgány sa zdržia akéhokoľvek zásahu, ktorý by obmedzoval toto právo alebo zabraňoval jeho zákonnému vykonávaniu. Žalovaný ďalej poukázal na to, že ustanovenie § 15 zákona o združovaní síce upravovalo súdnu ochranu v súvislosti so združovaním občanov, avšak len do 30.6.2016. Preto preskúmavanie akéhokoľvek rozhodnutia žalovaného je neoprávneným zásahom do práva žalovaného organizovať svoju správu a činnosť v súlade so stanovami podľa článku 3 Dohovoru. Podľa žalovaného neexistuje žiadne hmotnoprávne ustanovenie, na základe ktorého by bolo možné preskúmavať vnútorné rozhodnutia odborovej organizácie, ktoré vydáva podľa stanov a ktorými organizuje svoju správu a činnosť. Preto žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, ktorá je predmetom konania. Podľa žalovaného navyše žalobca nepreukázal na požadovanom určení naliehavý právny záujem za situácie, keď môže založiť a združovať sa v takom počte občianskych združení a organizácií, ako uzná za vhodné. Rozhodnutie o vylúčení preto neobmedzuje ústavné právo žalobcu na združovanie. K vecnej stránke žaloby žalobca uviedol, že členstvo u žalovaného vo všeobecnosti vzniká, trvá a zaniká len vo vzťahu k žalovanému a nie k jeho organizačnej jednotke, kde sa členstvo len eviduje. Žalovaný potvrdil žalobcom tvrdenú skutočnosť, že tento bol rozhodnutím najvyššieho orgánu žalovaného vylúčený z členstva u žalovaného, a to z dôvodu porušovania stanov žalovaného. Nie je však pravdou, že bolo porušené jeho právo zúčastniť sa rokovania o jeho vylúčení podľa článku 7 písm. l) stanov platných po 28.9.2016. Povinnosť pozvať žalobcu na rokovanie príslušného orgánu (Rady), ktorý mal rozhodovať o právach žalobcu si žalovaný splnil, keď dňa 28.10.2016 (16 kalendárnych dní pred rokovaním) zaslal žalovaný doporučene s doručenkou do vlastných rúk žalobcovi pozvánku na rokovanie odborového orgánu, ktorý bude rozhodovať o jeho právach. Do dispozičnej sféry žalobcu sa dostala 31.10.2016, kedy bola uložená na pošte. rovnako aj rozhodnutie o jeho vylúčení mu bolo zaslané doporučene s doručenkou do vlastných rúk, a to dňa 16.11.2016, t.j. na druhý deň po rozhodnutí žalovaného. Do dispozičnej sféry žalobcu sa dostala 21.11.2016, kedy bola uložená na pošte s možnosťou žalobcu si ju prevziať. Zásielky adresované žalobcovi boli vrátené ako neprevzaté v odbernej lehote. Vylúčením žalobcu z členstva u žalovaného nebolo porušené žiadne ustanovenie všeobecne-záväzného právneho predpisu a ani stanov žalovaného, na podklade ktorých sa rozhodlo o jeho vylúčení.
4) Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril replikou doručenou súdu dňa 30.5.2018 s tým, že má za to, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný, ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, než vyslovením neplatnosti rozhodnutia, ktorým bol žalobca vylúčený z organizácie žalovaného. Z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že pri posudzovaní existencie naliehavosti právneho záujmu žalobcu sa prihliada najmä na také okolnosti, akými sú i) žalovaným popieraná existencia práva, či právneho pomeru žalobcu, čo má za následok, že je objektívne daný stav, keď je právo, resp. právny vzťah daný stranami sporu sporný, t.j. možno konštatovať existenciu aktuálneho stavu objektívnej
právnej neistoty medzi stranami sporu, ii) existuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, iii) existuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Žalobca trvá na tom, že rešpektoval a dodržiaval stanovy žalovaného, že svojvoľným rozhodnutím žalovaného mu bola upretá možnosť združovať sa prostredníctvom žalovaného, že nedisponuje dokladmi o svojom vylúčení. Žiadal preto, aby súd uložil žalovanému povinnosť predložiť originál listiny o vylúčení žalobcu a originál zápisnice Rady žalovaného o vylúčení žalobcu. V súvislosti s tvrdenými obštrukciami pri preberaní zásielok žalobca poukázal na to, že žalovaným predložené dôkazy v podobe doručeniek nepreukazujú, že by žalovaný doručoval žalobcovi pozvánku na rokovanie príslušného orgánu o jeho vylúčení alebo rozhodnutie o vylúčení. Dovtedajšia prax doručovania pozvánok bola pritom taká, že dotknuté osoby boli pozývané e-mailom prostredníctvom sekretariátu OZ KOVO, resp. boli kontaktované telefonicky. Listovú zásielku obsahujúcu údajne pozvánku na zasadnutie Rady žalovaného a tiež rozhodnutie o vylúčení adresoval žalobcovi Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike a nie žalovaný.
5) Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril v duplike doručenej súdu dňa 22.08.2018. Poukázal na to, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne ustanovenie právneho predpisu, ktoré by predstavovalo hmotnoprávny základ, z ktorého žalobca odvodzuje svoje právo domáhať sa žalobou určenia neplatnosti rozhodnutia orgánov občianskeho združenia. Rozhodnutie občianskeho združenia (odborovej organizácie) o vylúčení žalobcu bolo rozhodnutím v zmysle platných stanov a na základe väčšinového rozhodnutia príslušného orgánu OZ KOVO. Pokiaľ ide o zasielanie pozvánky na zasadanie orgánu žalovaného adresovanej členovi, na ktorom sa rozhoduje o jeho právach, tak tieto sú vždy zasielané výlučne poštou, a to jednak v záujme právnej istoty ako aj v záujme toho, aby sa žalovaný vyhol tomu, že dotknutá osoba bude spochybňovať jej zaslanie. Vo vzťahu k odosielateľovi predmetných listových zásielok, ktoré boli adresované a doručované žalobcovi cez Slovenskú poštu a.s., žalovaný uviedol, že expedícia, resp. odosielanie zásielok obsahujúcich pozvánku na rokovanie Rady OZ KOVO ako aj rozhodnutie o vylúčení žalobcu z OZ KOVO sa realizovalo cez Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike. Tento subjekt už 20 rokov, fakticky od vzniku žalovaného, zabezpečuje odosielanie a príjem zásielok pre žalovaného a v jeho mene, o čom žalovaný založil do spisu faktúry na úhradu poštovného z októbra a novembra 2016 ako aj potvrdenie od Jednotného majetkového fondu zväzov odborových organizácií.
6) Súd vo veci vykonal dokazovanie obsahom listinných dôkazov založených v spise, prednesom zástupcov strán a zistil nasl. skutkový stav:
7) Podľa článku 1 bod 1-3 Stanov Odborového zväzu KOVO v znení ich dodatku zo dňa 28.9.2016 Odborový zväz KOVO je odborovou organizáciou podľa § 9a zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov. Odborový zväz je právnickou osobou so sídlom v Bratislave, Miletičova 24, 815 70 evidovaný v zozname občianskych združení na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, s pôsobnosťou na území SR. Je nezávislý od politických strán, zamestnávateľských a štátnych orgánov, občianskych združení a občianskych iniciatív.
8) Podľa článku 2 bod 1 Stanov Odborového zväzu KOVO v znení ich dodatku zo dňa 28.9.2016 cieľom odborového zväzu je presadzovať požiadavky svojich členov, obhajovať ich zamestnanecké, mzdové, pracovné, sociálne, kultúrne práva a záujmy ako aj základné demokratické a občianske práva v súlade s programom odborového zväzu.
9) Podľa článku 3 bod 1 Stanov Odborového zväzu KOVO v znení ich dodatku zo dňa 28.9.2016 odborový zväz sa riadi týmito stanovami, programom odborového zväzu, vnútrozväzovými predpismi a uzneseniami svojich orgánov.
10) Podľa článku 4 bod 1 Stanov Odborového zväzu KOVO v znení ich dodatku zo dňa 28.9.2016 členstvo v odborovom zväze je založené na princípoch dobrovoľnosti a individuálnosti.
11) Podľa článku 6 bod 1 Stanov Odborového zväzu KOVO v znení ich dodatku zo dňa 28.9.2016 členstvo v odborovom zväze vzniká zaevidovaním člena v základnej organizácii odborového zväzu, po súhlase príslušného orgánu základnej organizácie.
12) Podľa článku 14 bod 2 písm. t) Stanov Odborového zväzu KOVO v znení ich dodatku zo dňa 28.9.2016 Rada odborového zväzu schvaľuje návrh na vylúčenie člena.
13) Podľa pozvánky zo dňa 28.10.2016 sa dňa 14.11.2016 malo konať mimoriadne zasadnutie Rady OZ KOVO, na ktorom sa malo rozhodovať o členských právach žalobcu podľa čl. 9 bod 4 Stanov. Zásielka, ktorá bola žalobcovi doručovaná na adresu bydliska, sa dňa 31.10.2016 vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote.
14) Dňa 1.10.2019 založil do spisu žalobca písomné podanie, kde zdôraznil a rozvinul argumentáciu, že nebol vylúčený orgánom, ktorý o tom mohol rozhodovať, nebol prítomný na zasadnutí, ktoré rozhodovalo o jeho vylúčení (pričom v zmysle stanov mal byť), dôvody na vylúčenie nenaplnil a skutočné dôvody jeho vylúčenia spočívajú v osobných sporoch medzi osobami reprezentujúcimi žalovaného na jednej strane a žalobcu na strane druhej, čo je však v rozpore s právami žalobcu podľa Článku 7 bod 1, písm. b) a d) Stanov. Odborový zväz žalovaného je podľa Článku 11 Stanov budovaný na demokratických princípoch a je preto neprípustné sankcionovať členov za vyjadrenie odlišných názorov. Medzi základné princípy výstavby a činnosti orgánov žalovaného, ako aj jeho základných organizácií patrí kreovanie orgánov zdola nahor, priama zodpovednosť členom a vnútroodborová demokracia. Uvedené ustanovenie stanov definuje fundamentálne základy, na ktorých je celá organizácia žalovaného postavená. Tieto princípy sa v znení stanov neodzrkadľujú len v ochrane plurality názorov, ale aj v spôsoboch akým členstvo vzniká a zaniká. Žalovaný vo svojom vyjadrení tvrdí, že žalobný návrh nespĺňa kritériá ustanovené ust. § 137 písm. c) CSP. Je pravdou, že s účinnosťou od 01.07.2016 bola zo zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov vypustená právna úprava tzv. spolkovej žaloby (§15 pôvodného zákona). Napriek tomu má žalobca za to, že právo členov združenia, ako aj iných subjektov dotknutých nezákonnými rozhodnutiami orgánov združenia, na súdnu ochranu proti takýmto rozhodnutiam, zostalo zachované. V zmysle ustanovenia čl. 46 Ústavy SR sa totiž každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Je nepochybné, že v prípade žaloby o určenie neplatnosti rozhodnutia orgánu občianskeho združenia ide o žalobu o určenie právnej skutočnosti. Predmetom konania o takejto žalobe je totiž posúdenie, či došlo alebo nedošlo k platnému a účinnému rozhodnutiu orgánu združenia. Podľa ustanovenia § 137 CSP je však žalobu o určenie právnej skutočnosti možné podať výlučne v prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Podľa dôvodovej správy k CSP je dôvodom novej koncepcie určovacích žalôb záujem zákonodarcu „vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej.“ Vzhľadom k skutočnosti, že ustanovenie § 15 zákona č. 83/1990 Zb. upravujúce možnosť podať žalobu o určenie neplatnosti rozhodnutie orgánu združenia bolo od 01.07.2016 vypustené, v súčasnosti podanie takejto žaloby žiadny osobitný predpis neupravuje. Uvedené však neznamená a nemôže znamenať, že súčasná právna úprava neumožňuje podať žalobu o určenie neplatnosti rozhodnutia orgánu združenia. Takýto výklad ustanovenia § 137 CSP by bol v rozpore s čl. 46 Ústavy SR a jeho dôsledkom by bolo odopretie spravodlivosti subjektom postihnutým nezákonnosťou rozhodnutí orgánov združenia. Na podporu uvedenej argumentácie poukázal žalobca na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 102/2001 a sp. zn. 3 M Cdo 20/2007. Žalobca nesúhlasí s výkladom žalovaného o „vnútroorganizačnej autonómii“ života občianskeho združenia. V zmysle ochrany základných ľudských práv garantovaných Ústavov SR a práva združovať sa je súd oprávnený preskúmavať stanovy i ďalšie nadväzujúce interné dokumenty občianskeho združenia z hľadiska ich súladu so zákonom, tiež predpismi vyššej právnej sily, s právnymi princípmi i všeobecnými právnymi zásadami. V prípade stanov občianskeho združenia ide o prejav zmluvnej autonómie členov, to však neznamená, že by stanovy ako lex contractus nemuseli rešpektovať obsah, zmysel i účel všeobecných ustanovení zákona o združovaní a to práva združovať sa ustanovené v § 1 ods. 1 zákona o združovaní, to vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o neexistencii hmotnoprávnej úpravy. Rovnocennou zložkou práva slobodne sa združovať je aj oprávnenie člena zotrvať v združení. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28 Cdo 2976/2010.
15) V konaní pred súdom na pojednávaní dňa 3.10.2019 právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca bol riadnym členom Základnej organizácie OZ KOVO Volswagen, kde vykonával funkciu predsedu základnej organizácie a bol riadne zvolený členmi za jej predsedu. Dňa 15.11.2016 bol uznesením Rady žalovaného žalobca neplatne vylúčený ako člen OZ KOVO. Neplatnosť uznesenia o vylúčení vznikla na základe rozporu s ustanoveniami platných stanov žalovaného o procese vylúčenia a tiež preto, že dôvody na vylúčenie neboli konaním žalobcu naplnené. Bolo preto porušené právo žalobcu združovať sa v zmysle čl. 29 Ústavy SR a podľa § 1 ods. 1 zákona o združovaní občanov. Boli tiež porušené práva
a povinnosti člena združenia vyplývajúce z § 3 ods. 3 zákona o združovaní občanov tým, že neboli pri vydaní uznesenia žalovaného dodržané stanovy žalovaného. K ostatnej právnej argumentácii odkázal právny zástupca žalobcu na písomné vyjadrenie doručené dňa 1.10.2019.
16) V konaní pred súdom žalobca uviedol, že celý spor s OZ KOVO má tri časti. Prvá časť bola likvidácia odborovej organizácie, druhá časť je neplatné vylúčenie žalobcu ako člena a tretia časť sa týkala majetku, ktorý mali v správe spoločnosti VERDURA s.r.o.. Stále sa považuje za predsedu odborovej organizácie OZ KOVO vo Volkswagen a v tomto zmysle aj komunikuje s vedením spoločnosti - t.j., že je predsedom OZ KOVO a Moderných odborov Volkswagen. Predseda OZ KOVO p. G. zaviedol do omylu všetkých členov Rady predsedov tým, že im nehovoril pravdu alebo celú pravdu. Žalobca bol v tom čase demokraticky zvolený za predsedu ZO OZ KOVO, a to už tretie volebné obdobie po sebe, čo vadilo p. G.. Jediným spôsobom ako sa dostať k majetku ZO OZ KOVO bolo jeho vylúčenie aj s kolegyňou. Členovia základnej organizácie ich podporovali pri založení Moderných odborov Volkswagen, a to práve z uvedených dôvodov. Žiadny zákon v SR nevylučuje, aby bol členom dvoch občianskych združení a dokonca aj ich predsedom. Žalobu podali z dôvodu, že musia mať nejaký nástroj ako sa brániť proti nekalým praktikám vedenia OZ KOVO a p. G., ktorý zavádzal. Súdy sú tu na to, aby vedeli chrániť zamestnancov a rozhodnúť spor, ktorý sa ich týka. K doručovaniu pozvánky na rokovanie Rady uviedol, že dovtedy sa všetky pozvánky doručovali výlučne mailom alebo na pracovnú adresu ZO OZ KOVO. Až v tomto prípade došlo k účelovej zmene, kedy zásielky boli zaslané na súkromnú adresu. On si vtedy nepreberal poštu, lebo mal chorého otca, ktorý neskôr aj zomrel. Celá Rada bola urobená tak, aby sa tam dostaviť nemohol. Ako dôkaz žalobca navrhol aj výsluch p. G., lebo chce od neho počuť, čo vlastne porušili, nakoľko má za to, že neporušili nič a chce brániť pravdu.
17) V konaní pred súdom na pojednávaní dňa 3.10.2019 právny zástupca žalovaného uviedol, že súd nemá právomoc vo veci konať a rozhodnúť, rozhodnutie súdu by bolo neprípustnou ingerenciou štátu do činnosti odborových organizácii a v rozpore s medzinárodnými dohodami, ktorými je Slovensko viazané. Žalobu považuje žalovaný aj za procesne neprípustnú. Neexistuje ustanovenie hmotno- právneho predpisu, ktorý by oprávňoval žalobcu domáhal sa rozhodnutia, ktoré je predmetom konania a rovnako neexistuje procesná norma, ktorá by súdu zverovala právomoc o predmete konania rozhodnúť. Navyše žaloba je aj v rozpore s ust. § 137 CSP. Žalobca vo svojej žalobe uvádza len dva údajné dôvody neplatnosti rozhodnutia o jeho vylúčení. Prvým je zmena stanov žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, avšak žalobca neuvádza, v čom by tento rozpor mal spočívať, stanovy žalovaného sú platné a ich znenie účinné ku dňu vylúčenia žalobcu z organizácie žalovaného nebolo doteraz nijako napadnuté a spochybnené. Druhým dôvodom má byť údajné porušenie stanov v neumožnení žalobcu zúčastniť sa rokovania, na ktorom sa rozhodovalo o jeho právach. V tomto poukázal právny zástupca žalovaného na dôkazy založené do súdneho spisu, z ktorých jednoznačne a nepochybne vyplýva, že pozvánka na rokovanie sa dostala do sféry vplyvu žalobcu a je to len jeho omisívne konanie, v dôsledku ktorého sa o obsahu predmetnej zásielky nedozvedel. Toto však nemôže byť pričítané na ťarchu žalovaného. Iné dôvody údajnej neplatnosti rozhodnutia o vylúčení žalobcu z organizácie žalovaného v doterajšom priebehu konania a najmä v žalobe žalobca neuvádzal. Pokiaľ žalobca tvrdí, že neexistuje právna norma, ktorá by vylučovala jeho členstvo a predsedníctvo vo viacerých organizáciách, toto žalovaný nesporuje, ale žalobca opomína skutočnosť, že takúto činnosť mu zakazujú vnútorné predpisy žalovaného, ktoré sa ako člen žalovaného zaviazal bezvýhradne dodržiavať a pre systematické a opakované porušovanie ktorých bol z organizácie žalovaného legitímne vylúčený. Pokiaľ ide o navrhovaný výsluch p.G., žiadal žalovaný tento dôkazný návrh zamietnuť, jednak s poukazom na zásadu koncentrácie konania, ako aj s poukazom na skutočnosť, že nie je zrejmé, čo by malo byť týmto dôkazom preukázané.
18) Súd vec právne posúdil nasledovne:
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení účinnom od 1.7.2016 občania môžu zakladať spolky, spoločnosti, zväzy, hnutia, kluby a iné občianske združenia, ako aj odborové organizácie (ďalej len „združenia“) a združovať sa v nich.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení účinnom od 1.7.2016 združenia sú právnickými osobami. Do ich postavenia a činnosti môžu štátne orgány zasahovať len v medziach zákona.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení účinnom od 1.7.2016 práva a povinnosti člena združenia upravujú stanovy združenia.
Podľa § 9a zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení účinnom od 1.7.2016 odborová organizácia a organizácia zamestnávateľov s.a stáva právnickou osobou dňom nasledujúcim potom, keď príslušnému ministerstvu (§ 7 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1990/83/20160701>) bol doručený návrh na jej evidenciu. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
Podľa § 137 CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
Podľa článku 3 ods. 1, 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o slobode združovania a ochrane práva organizovať sa č. 87/1948 (Oznámenie FMZV č. 489/1990 Zb. v spojení s bodom 28. Oznámenia MZV SR č.110/1997) organizácie pracovníkov a zamestnávateľov majú právo vypracúvať svoje stanovy a pravidlá, úplne slobodne voliť svojich zástupcov, organizovať svoju správu a činnosť a formulovať svoj program. Verejné orgány sa zdržia akéhokoľvek zásahu, ktorý by obmedzoval toto právo alebo zabraňoval jeho zákonnému vykonávaniu.
19) Predovšetkým bolo potrebné v konaní vyriešiť žalovaným nastolenú otázku právomoci súdu. Súd tu poukazuje na ust. čl. 46 Ústavy SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR. Vzhľadom na charakter sporu a charakter a druh uznesenia, ktorého neplatnosti sa žalobca domáha, súd dospel k záveru, že v danej veci má právomoc konať. V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z judikátu R 82/2002, podľa ktorého pokiaľ súd zistí nedostatok svojej právomoci, musí tu byť iný štátny orgán, ktorému je súd povinný vec postúpiť. Pokiaľ žiaden taký orgán súd nezistí, vec patrí do právomoci súdov.
20) Druhou otázkou však je, aký druh žaloby, resp. aký prostriedok právnej ochrany môže použiť subjekt dotknutý rozhodnutím združenia - odborovej organizácie, založenej a pôsobiacej v zmysle ustanovení zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, inými slovami, či podaná žaloba je správnym prostriedkom ochrany práv žalobcu, resp. či z procesného hľadiska je žaloba prípustná. Výrok o určení neplatnosti rozhodnutia orgánu odborovej organizácie je určovacím výrokom, pričom s poukazom na novú procesnú úpravu od 01.07.2016 v Civilnom sporovom poriadku, ide v tejto časti o žalobu o určenie právnej skutočnosti - §137 písm. d) CSP. S poukazom na citované znenie § 137 písm. d) CSP, možnosť žalobcu domáhať sa určenia právnej skutočnosti je za účinnosti Civilného sporového poriadku od 01.07.2016 daná iba vtedy, ak by to vyplývalo z osobitného predpisu (napr. určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, určenie neplatnosti dražby, určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným, určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru). Je tomu tak z dôvodu, že určenie existencie právnej skutočnosti odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav, avšak pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však o tom, čo je v prítomnosti. V posudzovanom prípade určenie neplatnosti rozhodnutia orgánu združenia o vylúčení nemá výpovednú hodnotu vo vzťahu k aktuálnemu stavu členstva žalobcu, t.j. či toto členstvo aktuálne trvá a teda či prípadne medzičasom nezaniklo z iného dôvodu. V prípade podanej žaloby zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva možnosť domáhať sa určenia neplatnosti rozhodnutia orgánu odborovej organizácie ako občianskeho združenia kreovaného podľa zákona č. 83/1990 Zb., a to ani z ustanovení tohto zákona v platnom znení. Žaloba pritom bola podaná dňa 03.05.2017, t.j. už za účinnosti nového Civilného procesného poriadku, a preto musí spĺňať požiadavky na ňu kladené práve týmto novým procesným poriadkom. Pokiaľ teda ide o určenie neplatnosti rozhodnutia orgánu odborovej organizácie, nemohla žaloba obstáť z dôvodu jej procesnej neprípustnosti, a z tohto dôvodu nebolo ani potrebné sa zaoberať meritom veci, nakoľko žalobe nemožno vyhovieť už vyššie uvedených dôvodov.
21) Na tom mieste je potrebné zdôrazniť, že Rada odborového zväzu KOVO v zmysle stanov nie je orgánom spôsobilým robiť v mene zväzu právne úkony (nie je štatutárnym orgánom), preto jej uznesenie nemôže byť právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka. Uznesenie Rady odborového zväzu (obdobne ako napr. uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti) pritom nemôže byť ani právnym úkonom členov, pretože uznesenie neprijímajú členovia ako fyzické a právnické osoby, ale prijíma ho orgán odborového zväzu. Členovia odborového zväzu sa iba zákonom stanoveným spôsobom podieľajú na vytváraní rozhodnutia Rady. Z týchto dôvodov je potrebné považovať uznesenie Rady odborového zväzu za „inú právnu skutočnosť“. Z uvedeného dôvodu nie je možné domáhať sa neplatnosti uznesenia Rady ako právneho úkonu, pričom žiadny zákon nezakotvuje samostatné konanie o určenie neplatnosti uznesenia orgánu združenia, ktorým je aj odborový zväz.
22) V nadväznosti na určovací charakter žaloby súd konštatuje, že žaloba z dôvodu procesnej neprípustnosti neobstojí aj preto, že žalobca v konaní dostatočne netvrdil a už vôbec nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keď v žalobe sa v tomto smere obmedzil len na všeobecný odkaz na právnu teóriu, a to bez toho, aby uviedol konkrétne okolnosti prípadu, odôvodňujúce existenciu jeho (vlastného, osobného) naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem musí žalobca preukázať. Povinnosť žalobcu preukázať naliehavý právny záujem logicky znamená aj to, že žalobca je povinný uviesť v žalobe skutkové tvrdenia o tom, že naliehavý právny záujem je daný. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha. C.H.Beck, 2016, 502 s.) Preto i v prípade že by v posudzovanom prípade došlo k správnej formulácii žalobného petitu, teda tento by správne (v intenciách právnej úpravy § 137 písm. c) C.s.p.) znel na určenie práva, bolo by potrebné žalobu zamietnuť aj pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Nie je pritom úlohou súdu nahrádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia jednej zo strán sporu (aj čo sa týka tvrdenia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení) vlastným domnienkami, resp. vlastnou úvahou o pravdepodobných dôvodoch naliehavého právneho záujmu; bolo by to i v rozpore so zásadou rovnosti strán sporu.
23) V neposlednom rade súd konštatuje, že ďalším rozhodujúcim dôvodom na zamietnutie žaloby je nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, resp. absencia zákonného splnomocnenie súdu na vykonanie súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia združenia Medzi stranami sporu nebolo sporné, že rozhodnutím Rady žalovaného zo dňa 14.11.2016 bol žalobca vylúčený z odborovej organizácie. Na tomto mieste súd konštatuje, že žalovaný je občianskym združením v zmysle § 9a zákona č. 83/1990 Zb. a do jeho postavenia a činnosti môžu štátne orgány zasahovať len v medziach zákona. Združuje jednotlivé fyzické osoby ako svojich členov za účelom presadzovania ich požiadaviek, obhajovania ich zamestnaneckých, mzdových, pracovných, sociálnych, kultúrnych práv a záujmov, a to na princípe dobrovoľnosti. Súd v civilnom sporovom konaní nemôže preskúmavať rozhodnutia a postup orgánov žalovaného, ktoré sa spravujú jeho internými predpismi a nie všeobecne záväznými právnymi normami. Ingerencia štátu do postavenia a činnosti žalovaného sa spravuje normami verejného práva, a to predovšetkým zákonom č. 83/1990 Zb. s cieľom ochrany verejného záujmu spoločnosti. Súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že civilné sporové konanie slúži na ochranu ohrozeného alebo porušeného súkromného subjektívneho práva. Verejné subjektívne právo je také právo, ktoré jeho nositeľ nemá vo svojej priamej dispozícii (napr. právo na súdnu ochranu, na zhromažďovanie, na združovanie), na rozdiel od subjektívneho práva súkromnej povahy (napr. vlastníckeho práva). V zmysle právnej teórie je subjektívne právo definované ako oprávnenie, právna možnosť subjektu správať sa určitým spôsobom. Táto možnosť je formulovaná objektívnym právom a objektívnym právom je aj chránená. Objektívne právo je súbor platných právnych noriem ako všeobecne záväzných pravidiel správania, ktoré sú ustanovené štátom a sú aj vynútiteľné. Z uvedeného vyplýva, že žalobca si v prebiehajúcom konaní neuplatnil ochranu svojho súkromného subjektívneho práva daného právom objektívnym (hmotnoprávneho nároku), pretože právo na členstvo v konkrétnom občianskom združení (odborovej organizácii) nie je súkromným subjektívnym právom žalobcu, čo napokon i sám žalobca potvrdil v konaní tým, že poukazoval na porušovanie ústavného práva na slobodu združovania. Postup žalovaného v otázkach členstva sa spravuje jeho internými predpismi, ktoré ale nemajú všeobecne záväzný charakter a teda nepredstavujú objektívne právo. Súd tak dospel k záveru, že žalobca v danom prípade nezvolil vhodný procesný prostriedok svojej ochrany aj z toho dôvodu, že nemá právny nárok na členstvo u žalovaného vymáhateľný v civilnom súdnom konaní, keďže takéto súkromné subjektívne právo mu nevyplýva zo žiadnej hmotnoprávnej normy objektívneho práva. Navyše zákon č.
83/1990 Zb. ani žiadny iný zákon nepredpokladá preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov združenia (odborového zväzu) súdom v civilnom sporovom konaní, a to práve z dôvodu, že tieto sú internou záležitosťou združenia (odborového zväzu). Do 30.6.2016 bolo súčasťou právneho poriadku SR ustanovenie § 15 zákona o združovaní, ktoré upravovalo súdnu ochranu v súvislosti so združovaním občanov v zmysle zákona o združovaní. Od 1.7.2016 však takéto ustanovenie v našom právnom poriadku neexistuje, čo je zároveň prejavom základného princípu združovania - princípu dobrovoľnosti. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na článok 3 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o slobode združovania a ochrane práva organizovať sa č. 87/1978, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi. Napokon súd podporne poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 28 Cdo 455/2011, ktorého závery sú aplikovateľné aj v našej súdnej praxi. Podľa tohto rozhodnutia „právo člena združenia právnických osôb na súdnu ochranu musí byť založené zákonom a bez takéhoto splnomocnenia nemôže súd do vnútorných záležitostí právnických zoskupení zasahovať. Nakoľko pre združenie podľa § 20f OZ nie je splnomocnenie k súdnemu zásahu do vnútorného života združenia zakotvené ani v Občianskom zákonníku, ani v inom zákone či stanovách združenia a toto splnomocnenie nevyplýva ani z ustanovenia § 4 OZ, ktoré upravuje ochranu práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov založených Občianskym zákonníkom, a nie z vnútorných predpisov záujmových združení právnických osôb, chýba podmienka právomoci súdu k zásahu do vnútorného života združenia formou prejednania žaloby, ktorá bola podaná. Zo žiadneho ustanovenia platného práva nevyplýva oprávnenie člena združenia právnických osôb domáhať sa prieskumu, respektíve zvrátenia rozhodnutia orgánov združenia právnických osôb“ (porovnaj aj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/263/2016 zo dňaXX.X.XXXX).
24) Nakoľko súd žalobu zamietol z vyššie uvedených dôvodov (procesnej neprípustnosti podanej žaloby, nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a absencie zákonného splnomocnenie súdu na vykonanie súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia združenia), nemal súd dôvod - aj s poukazom na zásadu hospodárnosti konania - vykonať dokazovanie v merite veci navrhované žalobcom, a to originálom rozhodnutia o vylúčení, obsahom zápisnice zo zasadnutia Rady žalovaného a pod., resp. výsluchom p. G. navrhovaného žalobcom až na pojednávaní dňa 3.10.2019 a po uplynutí lehoty stanovenej koncentračnou výzvou, ktorá bola súčasťou predvolania na súdne pojednávanie.
25) O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje (§ 362 ods. 1 C.s.p.).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).
V zmysle § 363 C.s.p. sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 1, 2 a 3 C.s.p.).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 C.s.p.).
Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (§ 48 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.). Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd (§ 55 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z.).