Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_52C-52-2018.pdf
PDF · 134.95 KB
Case nature
Area
Subarea
52C/52/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II, sudkyňou JUDr. Hanou Posluchovou, v právnej veci žalobcu: P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. 7, XXX XX B., zast. Advokátskou kanceláriou Okenica Šula & Co. s.r.o., so sídlom Zámocká 30, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Odborový zväz KOVO, IČO: 30 804 078, so sídlom Miletičova 24, 815 70 Bratislava, zast. RASLEGAL s.r.o., Mostová 2, Bratislava, o určenie neplatnosti uznesenia o vylúčení člena, takto
rozhodol:
I. Žaloba sa z a m i e t a.
II. Žalovanému sa proti žalobkyni priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 07.02.2017 domáhala určenia neplatnosti uznesenia žalovaného č.XXX/XXXX zo dňa 14.11.2016 o jej vylúčení z organizácie žalovaného.
2. Svoju žalobu odôvodnila tým, že je členkou základnej organizácie Odborového zväzu KOVO Volkswagen Slovakia a.s. (ďalej len ZO OZ KOVO VW), ktorá je organizačnou jednotkou žalovaného. Z členstva žalobcu v ZO OZ KOVO VW je odvodené i členstvo žalobkyne u žalovaného (Odborový zväz KOVO). ZO OZ KOVO VW vznikla na základe ustanovenia § 6 ods. 2 písm. e) zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov a na základe Článku 20, bod 3 Stanov žalovaného. ZO OZ KOVO VW koná vo svojom mene, má vlastnú právnu subjektivitu a vlastnú členskú základňu a jej členovia sú súčasne členmi žalovaného. Žalovaný oznámil žalobkyni Výpisom uznesenia Rady zo dňa 15.11.2016, že dňa 14.11.2016 Rada prijala uznesenie č. XXX/XXXX, ktorým bolo rozhodnuté o vylúčení žalobkyne z organizácie žalovaného (ďalej len „Uznesenie o vylúčení“). Žalobkyňa má za to, že Uznesenie o vylúčení je neplatné a žalovaný jeho prijatím porušil právo žalobkyne na slobodu pokojného združovania, na slobodu združovať sa s inými, vrátane práva zakladať na obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich. Žalovanému neprináleží právomoc rozhodovať o vylúčení člena odborovej organizácie. Podľa článku 9, bod 4 Stanov v znení účinnom do prijatia Dodatku Stanov zo dňa 28.9.2016: „O vylúčení člena z odborového zväzu rozhodne základná organizácia odborového zväzu, a to na základe konania člena, ktoré je v rozpore so stanovami, programom odborového zväzu, pravidlami slušnosti a občianskeho spolužitia. Vylúčenie člena potvrdzuje revízna komisia tejto základnej organizácie odborového zväzu. Súčasne s vylúčením zanikajú všetky práva člena.“ Dňa 28.9.2016 malo dôjsť k zmene stanov žalovaného, ktorého účelom bolo odňať základným organizáciám právomoc rozhodovať o vylučovaní svojich členov a zveriť ju do pôsobnosti Rady žalovaného, pričom táto zmena stanov je podľa názoru žalobkyne sama o sebe v rozpore so základnými princípmi odborového zväzu. Bez ohľadu na túto skutočnosť, však zostali práva člena účelovými zmenami Stanov nedotknuté a tieto neboli zo strany žalovaného rešpektované, v dôsledku čoho je nutné konštatovať neplatnosť vylúčenia žalobkyne z organizácie žalovaného. V súvislosti s neplatným vylúčením žalobkyne sa však
ako najpodstatnejšie javí ustanovenie článku 7, bod 1, písm. 1 Stanov v znení pred ako aj po 28.9.2016, podľa ktorého má člen, t.j. žalobkyňa právo zúčastniť sa rokovania okrem iného aj v tom prípade, keď sa jedná o jeho vylúčení. Žalobkyni však nebolo umožnené zúčastniť sa rokovania, na ktorom došlo k schváleniu jej vylúčenia, čím jej bola odňatá možnosť účinne sa brániť proti procesnému postupu i vecným dôvodom vylúčenia. Podľa článku 28, bod 6 Stanov majú právo zúčastniť sa rokovania orgánov aj osoby, ktorým toto právo vyplýva zo Stanov. Uvedeným postupom žalovaného tak boli porušené základné práva žalobkyne ako člena odborovej organizácie. Odhliadnuc od vyššie uvedeného je potrebné uviesť, že žalobkyňa svojim konaním ani nenaplnila dôvody vylúčenia uvádzané vo Výpise uznesenia Rady žalovaného zo dňa 15.11.2016 a skutočné dôvody jej vylúčenia spočívajú v osobných sporoch medzi osobami reprezentujúcimi žalovaného na jednej strane a žalobkyňou na strane druhej, čo je však v rozpore s právami žalobkyne podľa Článku 7, bod 1, písm. b) a d) Stanov. Odborový zväz žalovaného je podľa Článku 11 Stanov budovaný na demokratických princípoch a je preto neprípustné sankcionovať členov za vyjadrenia odlišných názorov. Právo združovať sa patrí medzi práva prvej generácie ľudských práv. V pojme združovať sa je nepochybne obsiahnuté aj spájanie sa zamestnancov do odborových organizácií. Práva slobodne sa združovať sa možno domáhať formou ústavnej sťažnosti a ochranu mu poskytuje aj Trestný zákon. Žalobkyni prislúcha právo domáhať sa súdnej ochrany, nakoľko vylúčením žalobkyne z odborovej organizácie došlo k porušeniu jej práv slobodne sa združovať a zhromažďovať, čím jej je bránené v realizácii záujmov, pre ktoré sa v minulosti dobrovoľne rozhodla vstúpiť do odborovej organizácie žalovaného.
3. Žalovaný sa k žalobe žalobkyne vyjadril podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 30.01.2019. Zdôraznil, že žalovaný má status odborovej organizácie, na ktorú sa vzťahuje nielen zákon o združovaní občanov v znení neskorších predpisov, ale predovšetkým Dohovor medzinárodnej organizácie práce o slobode združovania a ochrane práva organizovať sa č. XX/XXXX (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 489/1990 Zb. v spojení s bodom 28. oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR č. 110/1997 Z.z. o potvrdení sukcesie SR z 15.6.1993 s platnosťou od 1.1.1993 do záväzkov prísl. mnohostranných zmlúv Medzinárodnej organizácie práce, ktorých depozitárom je generálny riaditeľ Medzinárodného úradu práce), ktorý je zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, a preto má prednosť pred zákonmi. Podľa článku 3 tohto Dohovoru organizácie pracovníkov a zamestnávateľov majú právo vypracúvať svoje stanovy a pravidlá, úplne slobodne voliť svojich zástupcov, organizovať svoju správu a činnosť a formulovať svoj program; verejné orgány sa zdržia akéhokoľvek zásahu, ktorý by obmedzoval toto právo alebo zabraňoval jeho zákonnému vykonávaniu. Žalovaný ďalej poukázal na to, že ustanovenie § 15 zákona o združovaní síce upravovalo súdnu ochranu v súvislosti so združovaním občanov, avšak len do 30.6.2016. Preto preskúmavanie akéhokoľvek rozhodnutia žalovaného je neoprávneným zásahom do práva žalovaného organizovať svoju správu a činnosť v súlade so stanovami podľa článku 3 Dohovoru. Žalovaný je toho názoru, že prejednávaná vec je po 30. júni 2016 vôbec nepatrí do právomoci súdov. Neexistuje totiž žiadne hmotnoprávne ustanovenie, na základe ktorého by bolo možné preskúmavať vnútorné rozhodnutia odborovej organizácie, ktoré vydáva podľa stanov a ktorými organizuje svoju správu a činnosť. Preto žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby, ktorá je predmetom konania. Žalobkyňa síce tvrdí, že bola členkou odborového zväzu, no o tejto skutočnosti nepredložila súdu zatiaľ žiadny dôkaz. Okolnosť členstva žalobkyne v odborovom zväze preto označuje žalovaný taktiež za spornú, a to i napriek tomu, že z opatrnosti napádaným uznesením zo dňa 14.11.2016 rozhodli o jej vylúčení z odborov. Podľa žalovaného navyše žalobkyňa nepreukázala na požadovanom určení naliehavý právny záujem za situácie, keď môže založiť a združovať sa v takom počte občianskych združení a organizácií, ako uzná za vhodné. Rozhodnutie o vylúčení preto neobmedzuje ústavné právo žalobkyne na združovanie. K vecnej stránke žaloby žalovaný uviedol, že potvrdzuje, žalobkyňou tvrdenú skutočnosť, že táto bola rozhodnutím najvyššieho orgánu zväzu vylúčená, a to z dôvodu porušovania stanov žalovaného. Nie je však pravdou, že bolo porušené jej právo zúčastniť sa rokovania o jej vylúčení podľa článku 7 písm. l) stanov platných po 28.9.2016. Povinnosť pozvať žalobkyňu na rokovanie príslušného orgánu (Rady), ktorý mal rozhodovať o právach žalobkyne si žalovaný splnil, keď v dostatočnom predstihu zaslali doporučene s doručenkou do vlastných rúk žalobkyni pozvánku na rokovanie odborového orgánu, ktorý bude rozhodovať o jej právach. Aj napriek tomu sa však žalobkyňa rokovania nezúčastnila, a to bez ospravedlnenia. Čo sa týka vyhlásenia žalobkyne, že údajne nenaplnila dôvody vylúčenia uvádzané vo Výpise uznesenia z Rady, ide o celkom nepravdivé vyhlásenie, ktoré je vyvrátené už len jej aktivitami ako podpredsedníčky a zakladajúcej členky konkurenčných odborov - Moderné odbory V. (ďalej len „MOV“). Na internetovej stránke MOV bola prezentovaná informácia, že MOV údajne vznikli po vylúčení pôvodnej odborovej organizácie z OZ KOVO. Ide o zjavne nekalosúťažné správanie a parazitovanie na povesti OO OZ
KOVO. Žalobkyňa okrem iného v žalobe tvrdila, že jej údajne nebolo umožnené vyjadriť sa vecne k dôvodom jej vylúčenia, keďže sa nezúčastnila rokovania Rady o jej vylúčení. Žalovaný v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ani v podanej žalobe neuviedla žiadne skutočnosti, ktorými by konkrétne reagovala na obsah prijatého uznesenia o vylúčení. Podaním zo dňa 01.02.2019 žalovaný doplnil svoje vyjadrenie k žalobe o ďalšie skutočnosti a dôkazy. Žalovaný predložil súdu pozvánku na rokovanie Rady OZ KOVO zo dňa 28.10.2016, ktorá bola adresovaná žalobkyni a odoslaná na jej adresu poštou ešte v ten istý deň, t.j. 28.10.2016. Dňa 22.11.2016 sa predmetná zásielka vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že žalobkyňa si sama zmarila možnosť účasti na rokovaní a to tým, že si riadne nepreberala poštové zásielky. Žalovaný súdu preložil aj písomne vyhotovený návrh na vylúčenie žalobkyne, ktorý bol ako materiál predložený členom Rady dňa 14.11.2016 na prerokovanie.
4. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila replikou doručenou súdu dňa 01.04.2019, v ktorej uviedla, že žalovaného interpretácia zmien v procesných predpisoch v roku 2015 je účelová a manipulatívna a nemá oporu v ústave garantovaným právom slobodne sa združovať. Dôvodom účelového výkladu rekodifikácie procesných predpisov žalovaným je skutočnosť, že síce § 15 zákona o združovaní, ktorým boli ustanovené práva člena občianskeho združenia na súdnu ochranu bol zo zákona o združovaní vypustený, ale právo na súdnu ochranu bolo presunuté do nových procesných kódexov a to Civilného sporového poriadku a Správneho súdneho poriadku, pričom právomoc vo veciach porušenia práva združovať sa a práva byť členom združenia majú súdy SR. Rovnako žalobkyňa nesúhlasí so žalobcovým výkladom „vnútroorganizačnej autonómie“ života občianskeho združenia, či už vo vzťahu k dodržiavaniu Stanov ako dohody medzi všetkými členmi združenia, alebo vo vzťahu práva člena byť členom združenia voči právu ostatných členov združenia nebyť členmi s iným členom združenia. Vnútorný chod združenia musí byť riadený v zmysle stanov združenia. V zmysle ochrany základných ľudských práv garantovaných Ústavov SR a práva združovať sa je súd oprávnený preskúmavať stanovy i ďalšie nadväzujúce interné dokumenty občianskeho združenia z hľadiska ich súladu s právnymi predpismi i všeobecnými právnymi zásadami. Žalobkyňa má za to, že naliehavý právny záujem je daný, ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, než vyslovením neplatnosti rozhodnutia, ktorým bola žalobkyňa vylúčená z organizácie žalovaného. Z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že pri posudzovaní existencie naliehavosti právneho záujmu žalobcu sa prihliada najmä na také okolnosti akými sú i) žalovaným popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru žalobcu, čo má za následok, že je objektívne daný stav, keď je právo resp. právny vzťah medzi stranami sporu sporný, t.j. možno konštatovať existenciu aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi stranami sporu, ii) existuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, iii) existuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Tvrdenie žalovaného, podľa ktorého žalobkyňa založila konkurenčný odborový zväz za účelom poškodzovania záujmov žalovaného je jednak nepravdivé a navyše ani nie je pre posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu relevantné. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalovaného, podľa ktorého rozhodnutím o vylúčení žalobkyne z členstva u žalovaného nebolo jej právo na združovanie žiadnym spôsobom obmedzené. Otázka, či žalobkyňa resp. akákoľvek iná fyzická osoba, má možnosť realizovať svoje ústavné právo na združovanie aj prostredníctvom iných odborových organizácií nemá súvislosť s posudzovaním právnej otázky, či vylúčenie žalobkyne možno považovať za platné. Trvá na tom, že dodržiavala postupy a procesy podľa stanov žalovaného, s ktorými bola oboznámená a neporušila žiadne jej známe ustanovenia. Žalobkyňa tvrdí, že žalovanému neprináleží právomoc rozhodovať o vylúčení člena odborovej organizácie, keďže podľa Článku 9 bod 4 stanov v znení účinnom do prijatia Dodatku stanov zo dňa 28.9.2016 o vylúčení člena z odborového zväzu rozhodne základná organizácia odborového zväzu. Z výpisu uznesenia Rady žalovaného zo dňa 15.11.2016 vyplýva, že nerozhodla základná organizácia, prostredníctvom ktorej žalobkyni vzniklo členstvo (t.j. ZO OZ KOVO VW), ale Rada žalovaného. V súvislosti s neplatným vylúčením žalobkyne sa však ako najpodstatnejšie javí ustanovenie Článku 7 bod 1, písm. l stanov (v oboch zneniach), podľa ktorého má člen, t.j. i žalobkyňa, právo zúčastniť sa rokovania okrem iného aj v tom prípade, keď sa jedná o jeho vylúčení. Žalobkyni však nebolo umožnené zúčastniť sa rokovania.
5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne vyjadril v duplike doručenej súdu dňa 24.04.2019. Vo svojom vyjadrení uviedol, že návrh Správneho súdneho poriadku obsahoval pôvodne osobitné konanie ohľadom preskúmavania rozhodnutí združení, avšak tieto ustanovenia neboli parlamentom prijaté. Nie je teda pravda, že by ich parlament presunul do pôsobnosti Civilného sporového poriadku, ako to dezinterpretuje žalobkyňa. To potom jednoznačne znamená, že parlament po komplexnom posúdení stavu v rámci jednej legislatívnej aktivity vedome odstránil z právneho poriadku ust. § 15 zákona o združovaní
a rovnako vedome nezaradil do žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku či Správneho súdneho poriadku osobitné konanie o preskúmavaní rozhodnutí združení. Celkom nepochybne tak zákonodarca konal cielene a vedome za účelom zosúladenia vnútroštátnej právnej úpravy so znením Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o slobode združovania a ochrane práva organizovať sa č. XX/XXXX. Žalobkyňa neustále opakuje, že jej bolo údajne odňaté právo na slobodu združovania, v čom vidí naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pričom ani raz neuviedla existenciu konkrétnej právnej normy, podľa ktorej je súd oprávnený zasahovať do autonómnej činnosti odborovej organizácie. Okrem toho dodáva, že rozhodnutie o vylúčení žalobkyne nebolo v žiadnom prípade svojvoľné, ale bolo rozhodnutím - v zmysle platných stanov odborov - legálnym a na základe väčšinového rozhodnutia príslušného orgánu aj legitímnym. Žalovaný odmieta námietky žalobkyne o tom, že by mali byť stanovy v rozhodujúcich okolnostiach týkajúcich sa vylučovania členov účelovo menené a dokonca práve kvôli žalobkyni. Taktiež nepravdivé je vyhlásenie žalobkyne o tom, že o týchto zmenách stanov nebola informovaná, resp. o nich nevedela. V časti, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva, boli stanovy zmenené na základe postupu, ktorý predpokladal článok 14 bod 2. písm. i) v tom čase platných stanov OZ KOVO. To znamená, že zmena bola prijatá po písomnom súhlase základných organizácií, ktoré evidujú najmenej polovicu členov celého zväzu. Ďalej dodáva, že dňa 11.10.2016 sa žalobkyňa osobne zúčastnila rokovania Rady OZ KOVO, kde okrem iného bola týmto orgánom vzatá na vedomie informácia o výsledkoch hlasovania o zmene stanov, ktoré nadobudli účinnosť od 28.09.2016.
6. Súd vo veci vykonal dokazovanie obsahom listinných dôkazov založených v spise, prednesom zástupcov strán a zistil nasl. skutkový stav:
7. Podľa článku 1 bod 1-3 Stanov Odborového zväzu KOVO v znení ich dodatku zo dňa 28.9.2016 Odborový zväz KOVO je odborovou organizáciou podľa § 9a zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov. Odborový zväz je právnickou osobou so sídlom v Bratislave, Miletičova 24, 815 70 evidovaný v zozname občianskych združení na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, s pôsobnosťou na území SR. Je nezávislý od politických strán, zamestnávateľských a štátnych orgánov, občianskych združení a občianskych iniciatív.
8. Podľa článku 2 bod 1 Stanov Odborového zväzu KOVO v znení ich dodatku zo dňa 28.9.2016 cieľom odborového zväzu je presadzovať požiadavky svojich členov, obhajovať ich zamestnanecké, mzdové, pracovné, sociálne, kultúrne práva a záujmy ako aj základné demokratické a občianske práva v súlade s programom odborového zväzu.
9. Podľa článku 3 bod 1 Stanov Odborového zväzu KOVO v znení ich dodatku zo dňa 28.9.2016 odborový zväz sa riadi týmito stanovami, programom odborového zväzu, vnútrozväzovými predpismi a uzneseniami svojich orgánov.
10. Podľa článku 4 bod 1 Stanov Odborového zväzu KOVO v znení ich dodatku zo dňa 28.9.2016 členstvo v odborovom zväze je založené na princípoch dobrovoľnosti a individuálnosti.
11. Podľa článku 6 bod 1 Stanov Odborového zväzu KOVO v znení ich dodatku zo dňa 28.9.2016 členstvo v odborovom zväze sa zakladá podaním prihlášky a vzniká zaevidovaním člena v základnej organizácii odborového zväzu, po súhlase príslušného orgánu základnej organizácie.
12. Podľa článku 14 bod 2 písm. t) Stanov Odborového zväzu KOVO v znení ich dodatku zo dňa 28.9.2016 Rada odborového zväzu schvaľuje návrh na vylúčenie člena z odborového zväzu.
13. Podľa pozvánky zo dňa 28.10.2016 sa dňa 14.11.2016 malo konať mimoriadne zasadnutie Rady OZ KOVO, na ktorom sa malo rozhodovať o členských právach žalobkyne podľa čl. 9 bod 4 Stanov. Zásielka, ktorá bola žalobkyni doručovaná na adresu bydliska, sa dňa 22.11.2016 vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote.
14. Uznesením č. XXX/XXXX zo dňa 14.11.2016 bol Radou OZ KOVO schválený návrh Predsedníctva rady OZ KOVO na vylúčenie žalobkyne z OZ KOVO.
15. Dňa 4.9.2019 založila do spisu žalobkyňa písomné podanie, kde zdôraznila a rozvinula argumentáciu, že nebola vylúčená orgánom, ktorý o tom mohol rozhodovať, nebola prítomná
na zasadnutí, ktoré rozhodovalo o jej vylúčení (pričom v zmysle stanov mala byť), dôvody na vylúčenie nenaplnila a skutočné dôvody jej vylúčenia spočívajú v osobných sporoch medzi osobami reprezentujúcimi žalovaného na jednej strane a žalobkyňou na strane druhej, čo je však v rozpore s právami žalobkyne podľa Článku 7 bod 1, písm. b) a d) stanov. Odborový zväz žalovaného je podľa Článku 11 stanov budovaný na demokratických princípoch a je preto neprípustné sankcionovať členov za vyjadrenie odlišných názorov. Medzi základné princípy výstavby a činnosti orgánov žalovaného, ako aj jeho základných organizácií patrí kreovanie orgánov zdola nahor, priama zodpovednosť členom a vnútro-odborová demokracia. Uvedené ustanovenie stanov definuje fundamentálne základy, na ktorých je celá organizácia žalovaného postavená. Tieto princípy sa v znení stanov neodzrkadľujú len v ochrane plurality názorov, ale aj v spôsoboch akým členstvo vzniká a zaniká. Žalovaný vo svojom vyjadrení tvrdí, že žalobný návrh nespĺňa kritériá ustanovené ust. § 137 písm. c) CSP. Je pravdou, že s účinnosťou od 01.07.2016 bola zo Zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov vypustená právna úprava tzv. spolkovej žaloby (§15 pôvodného zákona). Napriek tomu má žalobkyňa za to, že právo členov združenia, ako aj iných subjektov dotknutých nezákonnými rozhodnutiami orgánov združenia, na súdnu ochranu proti takýmto rozhodnutiam, zostalo zachované. V zmysle ustanovenia čl. 46 Ústavy SR sa totiž každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Je nepochybné, že v prípade žaloby o určenie neplatnosti rozhodnutia orgánu občianskeho združenia ide o žalobu o určenie právnej skutočnosti. Predmetom konania o takejto žalobe je totiž posúdenie, či došlo alebo nedošlo k platnému a účinnému rozhodnutiu orgánu združenia. Podľa ustanovenia § 137 CSP je však žalobu o určenie právnej skutočnosti možné podať výlučne v prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Podľa dôvodovej správy je dôvodom novej koncepcie určovacích žalôb záujem zákonodarcu „vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej.“ Vzhľadom k skutočnosti, že ustanovenie § 15 zákona č. 83/1990 Zb. upravujúce možnosť podať žalobu o určenie neplatnosti rozhodnutie orgánu združenia, bolo od 01.07.2016 vypustené, v súčasnosti podanie takejto žaloby žiadny osobitný predpis neupravuje. Uvedené však podľa nášho názoru neznamená a nemôže znamenať, že súčasná právna úprava neumožňuje podať žalobu o určenie neplatnosti rozhodnutia orgánu združenia. Takýto výklad ustanovenia § 137 CSP by bol v rozpore s čl. 46 Ústavy SR a jeho dôsledkom by bolo odopretie spravodlivosti subjektom postihnutým nezákonnosťou rozhodnutí orgánov združenia. Na podporu uvedenej argumentácie poukázala žalobkyňa na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 102/2001 a sp. zn. 3 M Cdo 20/2007. Žalobkyňa nesúhlasí s výkladom žalovaného o „vnútroorganizačnej autonómii“ života občianskeho združenia. V zmysle ochrany základných ľudských práv garantovaných Ústavov SR a práva združovať sa je súd oprávnený preskúmavať stanovy i ďalšie nadväzujúce interné dokumenty občianskeho združenia z hľadiska ich súladu so zákonom, tiež predpismi vyššej právnej sily, s právnymi princípmi i všeobecnými právnymi zásadami. V prípade stanov občianskeho združenia ide o prejav zmluvnej autonómie členov, to však neznamená, že by stanovy ako lex contractus nemuseli rešpektovať obsah, zmysel i účel všeobecných ustanovení zákona o združovaní a to práva združovať sa ustanovené v § 1 ods. 1 zákona o združovaní, to vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o neexistencii hmotnoprávnej úpravy. Rovnocennou zložkou práva slobodne sa združovať je aj oprávnenie člena zotrvať v združení. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 28 Cdo 2976/2010.
16. V konaní pred súdom na pojednávaní dňa 3.10.2019 žalobkyňa trvala na tom, že jej vylúčenie nebolo v súlade so stanovami OZ KOVO. Čo sa týka doručenia pozvánok na rokovanie Rady v Žiline, ona si poštu vždy preberala, ale v tomto prípade ani nedostala žltý lístok do schránky. Navyše všetky pozvánky chodili vždy mailom na pracovnú adresu do závodu. Nesúhlasila s tým, žeby niečo sústavne porušovala, dokonca, žeby vôbec niečo porušovala. V ZO OZ KOVO pôsobila od roku 2003, kde bola každé štyri roky zamestnancami znovuzvolená do orgánov odborovej organizácie. Ďalej uviedla, že počas jej pôsobenia nikdy nedostala písomné alebo ústnej upozornenie na porušovanie pravidiel OZ KOVO. Celá situácia ohľadom vylúčenia vznikla tak, že medzi predsedom OZ KOVO a p. Q. bol aj osobný spor s tým, že jej bolo povedané, že proti nej nič nemajú a môže sa stať namiesto pána Q. predsedníčkou základnej organizácie. To však z dôvodu lojality k p. Q. odmietla. K tomu, že údajne škrtala názov KOVO na vlajke, uviedla, že sa to stalo, ale bolo to vyjadrením nesúhlasu v demokratickej spoločnosti prípustného a tiež za takých okolností, že jej v tom čase zomrela mama a podľahla emóciám.
17. V konaní pred súdom právny zástupca žalovaného poukázal na procesnú aj hmotno-právnu neprípustnosť žaloby. Ďalej uviedol, že žalobkyňa bola vylúčená z organizácie žalovaného v súlade s platnými stanovami pri dodržaní všetkých procesných postupov, a to pre sústavné a opakované
porušovanie predpisov organizácie. Nakoľko námietku nedoručenia pozvánky na rokovanie, na ktorom malo byť rozhodnuté o jej vylúčení, vníma žalovaný ako jej jedinú obranu, poukazuje týmto na listinné dôkazy založené v spise, z ktorých vyplýva, že žalovaný si túto povinnosť riadne splnil. V súlade so zásadou teórie dôjdenia sa táto pozvánka považuje za doručenú, hoc sa žalobkyňa vyhla jej fyzickému prevzatiu. Zároveň žalobkyňa nespochybnila žiadnu zo skutočností, ktoré boli dôvodom pre jej vylúčenie. Nie je pravdou, že vylúčenie žalobkyne súvisí s osobným sporom medzi p. F. a p.Q.. O jej vylúčení rozhodla Rada odborového zväzu, ktorá je najvyšším orgánom OZ KOVO v období medzi zjazdami. Rozhodnutie o vylúčení žalobkyne bolo prijaté jednohlasne všetkými prítomnými členmi v počte 35 z celkového počtu 49. Nikto nehlasoval proti, nikto sa nezdržal hlasovania. Aj z uvedeného je zrejmé, že dôvodom neboli nejaké osobné animozity, ale výlučne porušovanie stanov zo strany žalobkyne.
18. Súd vec právne posúdil nasledovne:
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení účinnom od 1.7.2016 občania môžu zakladať spolky, spoločnosti, zväzy, hnutia, kluby a iné občianske združenia, ako aj odborové organizácie (ďalej len „združenia“) a združovať sa v nich.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení účinnom od 1.7.2016 združenia sú právnickými osobami. Do ich postavenia a činnosti môžu štátne orgány zasahovať len v medziach zákona.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení účinnom od 1.7.2016 práva a povinnosti člena združenia upravujú stanovy združenia.
Podľa § 9a zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení účinnom od 1.7.2016 odborová organizácia a organizácia zamestnávateľov sa stáva právnickou osobou dňom nasledujúcim potom, keď príslušnému ministerstvu (§ 7 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1990/83/20160701>) bol doručený návrh na jej evidenciu.
Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
Podľa § 137 CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
Podľa článku 3 ods. 1, 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o slobode združovania a ochrane práva organizovať sa č. XX/XXXX (Oznámenie FMZV č. 489/1990 Zb. v spojení s bodom 28. Oznámenia MZV SR č.110/1997) organizácie pracovníkov a zamestnávateľov majú právo vypracúvať svoje stanovy a pravidlá, úplne slobodne voliť svojich zástupcov, organizovať svoju správu a činnosť a formulovať svoj program. Verejné orgány sa zdržia akéhokoľvek zásahu, ktorý by obmedzoval toto právo alebo zabraňoval jeho zákonnému vykonávaniu.
19. Predovšetkým bolo potrebné v konaní vyriešiť žalovaným nastolenú otázku právomoci súdu. Súd tu poukazuje na ust. čl. 46 Ústavy SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR. Vzhľadom na charakter sporu a charakter a druh uznesenia, ktorého neplatnosti sa žalobkyňa domáha, súd dospel k záveru, že v danej veci má právomoc konať. V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z judikátu R 82/2002, podľa ktorého pokiaľ súd zistí nedostatok svojej právomoci, musí tu byť iný štátny orgán, ktorému je súd povinný vec postúpiť. Pokiaľ žiaden taký orgán súd nezistí, vec patrí do právomoci súdov.
20. Druhou otázkou však je, aký druh žaloby, resp. aký prostriedok právnej ochrany môže použiť subjekt dotknutý rozhodnutím združenia - odborovej organizácie, založenej a pôsobiacej v zmysle
ustanovení zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov; inými slovami, či podaná žaloba je správnym prostriedkom ochrany práv žalobkyne, resp. či z procesného hľadiska je žaloba prípustná. Výrok o určení neplatnosti rozhodnutia orgánu odborovej organizácie je určovacím výrokom, pričom s poukazom na novú procesnú úpravu od 01.07.2016 v Civilnom sporovom poriadku, ide v tejto časti o žalobu o určenie právnej skutočnosti (§137 písm. d) CSP. S poukazom na citované znenie § 137 písm. d) CSP, možnosť žalobcu domáhať sa určenia právnej skutočnosti je za účinnosti Civilného sporového poriadku od 01.07.2016 daná iba vtedy, ak by to vyplývalo z osobitného predpisu (napr. určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, určenie neplatnosti dražby, určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným, určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru). Je tomu tak z dôvodu, že určenie existencie právnej skutočnosti odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav, avšak pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však o tom, čo je v prítomnosti. V posudzovanom prípade určenie neplatnosti rozhodnutia orgánu združenia o vylúčení nemá výpovednú hodnotu vo vzťahu k aktuálnemu stavu členstva žalobkyne, t.j. či toto členstvo aktuálne trvá a teda či prípadne medzičasom nezaniklo z iného dôvodu. V prípade podanej žaloby zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva možnosť domáhať sa určenia neplatnosti rozhodnutia orgánu odborovej organizácie ako občianskeho združenia kreovaného podľa zákona č. 83/1990 Zb., a to ani z ustanovení tohto zákona v platnom znení. Žaloba pritom bola podaná dňa 03.05.2017, t.j. už za účinnosti nového Civilného procesného poriadku, a preto musí spĺňať požiadavky na ňu kladené práve týmto novým procesným poriadkom. Pokiaľ teda ide o určenie neplatnosti rozhodnutia orgánu odborovej organizácie, nemohla žaloba obstáť z dôvodu jej procesnej neprípustnosti, a z tohto dôvodu nebolo ani potrebné sa zaoberať meritom veci, nakoľko žalobe nemožno vyhovieť už vyššie uvedených dôvodov.
21. Navyše je potrebné zdôrazniť, že Rada odborového zväzu KOVO v zmysle stanov nie je orgánom spôsobilým robiť v mene zväzu právne úkony (nie je štatutárnym orgánom), preto jej uznesenie nemôže byť právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka. Uznesenie Rady odborového zväzu (obdobne ako napr. uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti) pritom nemôže byť ani právnym úkonom členov, pretože uznesenie neprijímajú členovia ako fyzické a právnické osoby, ale prijíma ho orgán odborového zväzu. Členovia odborového zväzu sa iba zákonom stanoveným spôsobom podieľajú na vytváraní rozhodnutia Rady. Z týchto dôvodov je potrebné považovať uznesenie Rady odborového zväzu za „inú právnu skutočnosť“. Z uvedeného dôvodu nie je možné domáhať sa neplatnosti uznesenia Rady ako právneho úkonu, pričom žiadny zákon nezakotvuje samostatné konanie o určenie neplatnosti uznesenia orgánu združenia, ktorým je aj odborový zväz.
22. Súd ďalej konštatuje, že žalobkyňa v konaní dostatočne netvrdila a už vôbec nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keď v žalobe sa v tomto smere obmedzila len na všeobecný odkaz na právnu teóriu, a to bez toho, aby uviedla dostatočne konkrétne okolnosti prípadu, odôvodňujúce existenciu jej (vlastného, osobného) a naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem musí žalobkyňa preukázať. Povinnosť žalobkyne preukázať naliehavý právny záujem logicky znamená aj to, že žalobkyňa je povinná uviesť v žalobe skutkové tvrdenia o tom, že naliehavý právny záujem je daný. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha. C.H.Beck, 2016, 502 s.) V tomto smere nepostačujú tvrdenia žalobkyne o tom, že sú jej upierané členské práva. Preto i v prípade že by v posudzovanom prípade došlo k správnej formulácii žalobného petitu, teda tento by správne (v intenciách právnej úpravy § 137 písm. c) C.s.p.) znel na určenie práva, bolo by potrebné žalobu zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Nie je pritom úlohou súdu nahrádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia jednej zo strán sporu (aj čo sa týka tvrdenia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení) vlastným domnienkami, resp. vlastnou úvahou o pravdepodobných dôvodoch naliehavého právneho záujmu; bolo by to i v rozpore so zásadou rovnosti strán sporu.
23. V neposlednom rade súd konštatuje, že ďalším rozhodujúcim dôvodom na zamietnutie žaloby je nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že rozhodnutím Rady žalovaného zo dňa 14.11.2016 bola žalobkyňa vylúčená z odborovej organizácie. Na tomto mieste súd konštatuje, že žalovaný je občianskym združením v zmysle § 9a zákona č. 83/1990 Zb. a do jeho postavenia a činnosti môžu štátne orgány zasahovať len v medziach zákona. Združuje jednotlivé fyzické osoby ako svojich členov za účelom presadzovania ich požiadaviek, obhajovania ich zamestnaneckých, mzdových, pracovných, sociálnych, kultúrnych práv a záujmov, a to na princípe dobrovoľnosti. Súd v civilnom sporovom konaní nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia a postup
orgánov žalovaného, ktoré sa spravujú jeho internými predpismi a nie všeobecne záväznými právnymi normami. Ingerencia štátu do postavenia a činnosti žalovaného sa spravuje normami verejného práva, a to predovšetkým zákonom č. 83/1990 Zb. s cieľom ochrany verejného záujmu spoločnosti. Súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že civilné sporové konanie slúži na ochranu ohrozeného alebo porušeného súkromného subjektívneho práva. Verejné subjektívne právo je také právo, ktoré jeho nositeľ nemá vo svojej priamej dispozícii (napr. právo na súdnu ochranu, na zhromažďovanie, na združovanie), na rozdiel od subjektívneho práva súkromnej povahy (napr. vlastníckeho práva). V zmysle právnej teórie je subjektívne právo definované ako oprávnenie, právna možnosť subjektu správať sa určitým spôsobom. Táto možnosť je formulovaná objektívnym právom a objektívnym právom je aj chránená. Objektívne právo je súbor platných právnych noriem ako všeobecne záväzných pravidiel správania, ktoré sú ustanovené štátom a sú aj vynútiteľné. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa si v prebiehajúcom konaní neuplatnila ochranu svojho súkromného subjektívneho práva daného právom objektívnym (hmotnoprávneho nároku), pretože právo na členstvo v konkrétnom občianskom združení (odborovej organizácii) nie je súkromným subjektívnym právom žalobkyne, čo napokon i sama žalobkyňa potvrdila v konaní tým, že poukazovala na porušovanie ústavného práva na slobodu združovania. Postup žalovaného v otázkach členstva sa spravuje jeho internými predpismi, ktoré ale nemajú všeobecne záväzný charakter a teda nepredstavujú objektívne právo. Súd tak dospel k záveru, že žalobkyňa v danom prípade nezvolila vhodný procesný prostriedok svojej ochrany aj z toho dôvodu, že nemá právny nárok na členstvo u žalovaného vymáhateľný v civilnom súdnom konaní, keďže takéto súkromné subjektívne právo jej nevyplýva zo žiadnej hmotnoprávnej normy objektívneho práva. Ani zákon č. 83/1990 Zb. ani žiadny iný zákon nepredpokladá preskúmanie rozhodnutí orgánov združenia (odborového zväzu) súdom v civilnom sporovom konaní, a to práve z dôvodu, že tieto sú internou záležitosťou združenia (odborového zväzu). Do 30.6.2016 bolo súčasťou právneho poriadku SR ustanovenie § 15 zákona o združovaní, ktoré upravovalo súdnu ochranu v súvislosti so združovaním občanov v zmysle zákona o združovaní. Od 1.7.2016 však takéto ustanovenie v našom právnom poriadku neexistuje, čo je zároveň prejavom základného princípu združovania - princípu dobrovoľnosti. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na článok 3 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o slobode združovania a ochrane práva organizovať sa č. XX/XXXX , ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi. Napokon súd podporne poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 28 Cdo 455/2011, ktorého závery sú aplikovateľné aj v našej súdnej praxi. Podľa tohto rozhodnutia „právo člena združenia právnických osôb na súdnu ochranu musí byť založené zákonom a bez takéhoto splnomocnenia nemôže súd do vnútorných záležitostí právnických zoskupení zasahovať. Nakoľko pre združenie podľa § 20f OZ nie je splnomocnenie k súdnemu zásahu do vnútorného života združenia zakotvené ani v Občianskom zákonníku, ani v inom zákone či stanovách združenia a toto splnomocnenie nevyplýva ani z ustanovenia § 4 OZ, ktoré upravuje ochranu práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov založených Občianskym zákonníkom, a nie z vnútorných predpisov záujmových združení právnických osôb, chýba podmienka právomoci súdu k zásahu do vnútorného života združenia formou prejednania žaloby, ktorá bola podaná. Zo žiadneho ustanovenia platného práva nevyplýva oprávnenie člena združenia právnických osôb domáhať sa prieskumu, respektíve zvrátenia rozhodnutia orgánov združenia právnických osôb“ (porovnaj aj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/263/2016 zo dňa15.4.2017). Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. 28 Cdo/2304/2011, 28Cdo/2976/2010), je potrebné konštatovať, že ide o rozhodnutia, ktoré nereflektujú na aktuálny právny stav v SR; naopak reflektujú na odlišný právny stav v ČR, kde v § 15 zákona č. 83/1990 Sb. „o sdružování občanu“ je výslovne upravená možnosť člena združenia v stanovenej lehote obrátiť sa na súd so žalobou o určenie, či je rozhodnutie združenia v súlade so zákonom a stanovami.
24. Nakoľko súd žalobu zamietol z vyššie uvedených dôvodov (procesnej neprípustnosti podanej žaloby, nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a absencie zákonného splnomocnenie súdu na vykonanie súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia združenia), nemal súd dôvod - aj s poukazom na zásadu hospodárnosti konania - vykonať dokazovanie v merite veci navrhované žalobkyňou.
25. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnej žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje (§ 362 ods. 1 C.s.p.).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).
V zmysle § 363 C.s.p. sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 1, 2 a 3 C.s.p.).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 C.s.p.).
Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (§ 48 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.). Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd (§ 55 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z.).