Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/195/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa N., bývajúceho v P.,

zastúpeného A. P., bývajúcou v P., zastúpenou JUDr. R. B., advokátom so sídlom v K., proti

odporcovi Ing. J. S., bývajúcemu v N., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

a o odporovateľnosť právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp.zn.

, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 5. februára

2008, sp.zn. takto

rozhodol:

Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a .

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Komárno rozsudkom z 11. októbra 2007 č.k. -58 zamietol

návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že darovacia zmluva uzatvorená medzi

jeho nebohým otcom (zomrelým dňa X.) a odporcom zo dňa 4.5.2004 je voči nemu právne

neúčinná. Okrem toho sa domáhal určenia, že nehnuteľnosti, presne vymedzené v žalobnom

petite, patria do dedičstva po nebohom P. S., nar. X., naposledy bytom H., zomrelým X..

Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľ,

ktorý je synom nebohého P. S., zomrelého X., bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony

a jeho opatrovníčkou je jeho matka, A. P.. Dňa 4.5.2004 nebohý otec navrhovateľa uzatvoril

darovaciu zmluvu, predmetom ktorej boli spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti, vedené na

LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV , č. X. a LV č. X., kde

obdarovaným bol odporca. Navrhovateľ sa v konaní domáhal určenia, že táto zmluva je voči

nemu právne neúčinná, a že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy patria do

dedičstva po jeho nebohom otcovi. Pri svojom rozhodovaní o odporovateľnosti právneho

úkonu súd prvého stupňa vychádzal z ustanovenia § 42a ods. 1 – 3 a nasledujúcich

, keď mal za to, že ten, kto odporuje, musí dokazovať kvalifikované

zmenšenie majetku dlžníka. Poukázal na to, že odporovať možno právnemu úkonu dlžníka, ku

ktorému došlo v posledných 3 rokoch, s jeho úmyslom ukrátiť veriteľa, pričom aktívna

legitimácia v konaní o neúčinnosť právneho úkonu prislúcha ktorémukoľvek veriteľovi, ktorý

bol ukrátený napadnutým právnym úkonom za predpokladu, že má voči dlžníkovi

vymáhateľnú pohľadávku. Preto prvostupňový súd zameral dokazovanie na skutočnosť, či

otec navrhovateľa bol jeho dlžníkom v čase uzavretia spornej darovacej zmluvy, či teda

navrhovateľ mal vymáhateľnú pohľadávku voči svojmu otcovi. Z výsledkov dokazovania

zistil, že výživné, ktoré bol povinný platiť na navrhovateľa jeho otec, bolo platené štátom vo

forme náhradného výživného, pretože otec navrhovateľa bol bez zamestnania a vlastný

zárobok nemal. Dospel preto k záveru, že navrhovateľ z titulu výživného nemohol mať v čase

uzavretia spornej darovacej zmluvy voči svojmu otcovi vymáhateľnú pohľadávku, pretože

platením náhradného výživného prešlo na štát právo vymáhať výživné od otca navrhovateľa.

Keďže nebola preukázaná existencia vymáhateľnej pohľadávky, súd prvého stupňa návrh

o určenie právnej neúčinnosti darovacej zmluvy ako nedôvodný zamietol. Ďalšiu časť návrhu

zamietol z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že otec navrhovateľa v čase svojej smrti

bol vlastníkom sporných nehnuteľností. Prvostupňový súd poukázal aj na to, že ak by aj bol

navrhovateľ úspešný ohľadne prvého žalobného petitu, ani v prípade dôvodnosti návrhu

o odporovateľnosti darovacej zmluvy by sa nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom darovacej

zmluvy, nestali predmetom dedičského konania po nebohom otcovi navrhovateľa, pretože

takýto právny dôsledok ani úspešný odporovací návrh nemá. O trovách konania rozhodol

podľa a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu,

že si žiadne trovy neuplatnil.

Krajský súd v Nitre na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 5. februára 2008 sp.zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odporcovi nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd uznesením zo dňa 21. januára 2008 č.k.

-77 pripustil zmenu návrhu v zmysle požadovanom navrhovateľom v odvolaní

zo dňa 15.11.2007 tak, aby súd určil, že nehnuteľnosti vedené Správou katastra v K. v petite

uznesenia presne uvedené patria v podiele X. k celku do dedičstva po nebohom P. S.,

zomrelom X. alebo súd určuje, že darovacia zmluva zo dňa 4.5.2004 uzavretá medzi P. S.,

zomrelom X. ako darcom a odporcom ako obdarovaným, predmetom ktorej boli

nehnuteľnosti vedené Správou katastra v K., v petite uznesenia presne vymedzené, je

v podiele X. voči navrhovateľovi právne neúčinná. Navrhovateľ sa pôvodne podaným

návrhom domáhal určenia, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, patria do dedičstva

po nebohom S., a zároveň určenia, že darovacia zmluva zo dňa 4.5.2004 je voči nemu právne

neúčinná. Po pripustení zmeny petitu sa domáhal vydania alternatívneho petitu tak, že bude

určené, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom P. S. alebo, že darovacia zmluva

zo dňa 4.5.2004 je voči navrhovateľovi právne neúčinná. Odvolací súd poukázal na to, že je

zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby rešpektoval zákon a procesný úkon,

ktorým začína konanie, prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej ( )

stanovujúcemu náležitosti návrhu na začatie konania. V zmysle tohto ustanovenia má návrh

okrem všeobecných náležitostí ( ) obsahovať meno, zamestnanie a bydlisko

účastníkov, prípadne ich zástupcov, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie

dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva a musí byť z neho zjavné, čoho sa navrhovateľ

domáha. Ak sa návrh týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným

(§ 90), nazýva sa žalobou. Najdôležitejšou obsahovou náležitosťou návrhu je žalobný návrh

(petit). V ňom navrhovateľ udáva, ako by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť, resp., ako by

mal znieť výrok jeho rozsudku. Ním zároveň stanovuje rozsah požadovanej súdnej ochrany

a určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť. Pretože v podstate ide o návrh súdneho

výkonu, kladie zákon na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním ktorých sa

zabezpečuje presnosť a určitosť výrokov rozsudku. vyžaduje, aby

navrhovaný petit návrhu bol vyjadrený úplne, presne a určito, zohľadňuje zároveň, že

pri podaní návrhu t.j. na začiatku procesu poznávania a posudzovania skutkových a právnych

okolností rozhodujúcich pre tú ktorú vec, nemusí byť ešte známy ich celkový rozsah a dopad

na prejednávanú vec. Práve preto pripúšťa procesnú možnosť, aby navrhovateľ za konania

so súhlasom súdu zmenil návrh ( ). Uvedená možnosť nemení nič

na povinnosti navrhovateľa vymedziť vždy petit návrhu spôsobom dostatočne presným,

zrozumiteľným a určitým, umožňujúcim kedykoľvek v konaní jasnú orientáciu v tom, čo je

predmetom konania. Ani vo vyššie spomenutých prípadoch, kedy navrhovateľovi určité

dôvody subjektívnej alebo objektívnej povahy môžu spôsobovať ťažkosti pri formulovaní

a obsahovom vymedzení návrhu, nemožno ustúpiť od požiadavky určitosti návrhu petitu,

pretože ten je pre súd vždy rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže

prekročiť len v taxatívne vymedzených prípadoch ( ). Kedykoľvek

v priebehu konania musí byť totiž jasné, o čom sa koná. To, čo je predmetom konania však

v žiadnom prípade nemôžu určiť až výsledky súdneho dokazovania. V rozpore s požiadavkou

presnosti a určitosti uplatňovaného návrhu nie je ani tzv. eventuálny petit, podľa ktorého

navrhovateľ žiada, aby odporcovi pre prípad (in eventum) nemožnosti vlastného

(nepeňažného) plnenia bola uložená povinnosť poskytnúť plnenie peňažné. Eventuálnym

petitom sa preto navrhovateľ primárnym petitom domáha na odporcovi najskôr vlastného,

nepeňažného plnenia, až pre prípad, že súd zistí nemožnosť vlastného plnenia, tak prichádza

do úvahy plnenie vyjadrené v peniazoch. Nemožno však za eventuálny petit považovať taký

návrh, ako urobil navrhovateľ, aby súd rozhodol o určení, že nehnuteľnosti patria

do dedičstva po nebohom P. S. alebo zároveň určenia odporovateľnosti právneho úkonu.

Takáto požiadavka navrhovateľa nezodpovedá eventuálnemu petitu. Odvolací súd preto

o jeho návrhoch rozhodoval ako o dvoch samostatných návrhoch. Odvolací súd pripustil

zmenu návrhu v zmysle požadovanej úpravy navrhovateľa tak, že súd má určiť, že

nehnuteľnosti, tak, ako žiadal navrhovateľ určiť v podiele a výmere, patria do dedičstva

po nebohom P. S.. Zároveň si mal súd ako prejudiciálnu riešiť otázku, či darovacia zmluva,

uzatvorená medzi nebohým P. S. ako darcom a obdarovaným – odporcom je neplatná, keď

rozpor videl v a . Keďže ide o typickú určovaciu žalobu

v zmysle , bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať, že na takomto

určení má naliehavý právny záujem. Aj keď sa navrhovateľ v priebehu celého konania touto

otázkou nezaoberal a nezaoberal sa ňou ani súd prvého stupňa, odvolací súd po preskúmaní

veci dospel k záveru, že navrhovateľ preukázal naliehavý právny záujem na takomto určení,

keď tento videl v tom, že v prípade, ak by bolo vyhovené tomuto petitu, nehnuteľnosti by mali

patriť do dedičstva po jeho nebohom otcovi a on by do úvahy prichádzal ako zákonný dedič.

Navrhovateľ namietal, že darovacia zmluva je neplatná, pretože je v rozpore s dobrými

mravmi, ktorý rozpor videl v tom, že je povinnosťou rodičov postarať sa o svojich potomkov

a zároveň poukázal aj na ľudskosť konania. Navrhovateľ ani na odvolacom konaní nevedel

preukázať, v čom by mala byť zmluva neplatná, a v čom je rozpor so zákonom v zmysle

ustanovenia , keď v danom prípade poukazoval len na ľudskosť

a to, že nebohý otec odporcu nemal nehnuteľnosti previesť darovacou zmluvou

na obdarovaného – odporcu, pričom zároveň poukazoval aj na dobré mravy. Odvolací súd

po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade nie

je možné hovoriť o neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi. V ustanovení

je upravená zásada, že výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Ide o všeobecné

ustanovenie hmotnoprávnej povahy, ktoré upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie

ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy a iba na jeho základe nemožno založiť

vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Vlastnícke právo je najvýznamnejšie vecné právo

a treba ním rozumieť právo vec ovládať, najmä ju držať, užívať, požívať a nakladať s ňou

vlastnou mocou, ktorá nie je závislá od žiadnej inej moci kohokoľvek k tej istej veci. Ak

zákon umožňuje vlastníkovi rozhodnúť o svojom majetku, prípadne formou darovania, ide

o právny úkon v súlade so zákonom, aj keď touto formou sa zbavil svojho majetku a svojim

prípadným dedičom nič nezanechal. Odvolací súd teda dospel k záveru, že takýto právny

úkon nie je v rozpore s dobrými mravmi, a nevidel ani žiadny dôvod neplatnosti právneho

úkonu spočívajúceho v ustanovení . Odvolací súd si vyriešil

predbežne otázku, že darovacia zmluva uzatvorená medzi nebohým P. S. a odporcom ako

obdarovaným je platná. Navrhovateľ sa domáhal aj určenia, že sporné nehnuteľnosti patria

do dedičstva po nebohom P. S.. Spor o tom, či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá

vec, sa v občianskom súdnom konaní rieši žalobou dedičov na určenie, že poručiteľ bol v deň

svojej smrti vlastníkom veci. Rozhodnutie o tom, či určitá vec je predmetom dedičstva

po poručiteľovi prináleží len súdu v konaní o dedičstvo. Je teda zrejmé, že dedičia môžu

podať žalobu na určenie vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu jeho smrti. V danom prípade sa

však navrhovateľ domáhal určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po zomrelom

poručiteľovi, čo v konaní podľa nie je možné. Ani z týchto dôvodov by

súd nemohol uplatňovanému petitu v tejto časti tak, ako požadoval navrhovateľ, vyhovieť. Ak

súd prvého stupňa návrh v tejto časti zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne a odvolací

súd rozsudok v tejto časti ako vecne správny podľa potvrdil. Druhým

uplatňovaným petitom sa navrhovateľ domáhal určenia odporovateľnosti právneho úkonu,

keď mal za to, že navrhovateľ mal voči nebohému P. S. pohľadávku spočívajúcu v neplatení

výživného. Odvolací súd sa plne stotožnil so zisteným skutkovým stavom ako aj právnym

posúdením veci súdu prvého stupňa v tejto časti. Poukázal na to, že súd prvého stupňa

správne aplikoval inštitút odporovateľnosti právneho úkonu, keď je nevyhnutné, aby v prvom

rade bolo preukázané, že veriteľ má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku. Počas celého

konania pred súdom prvého stupňa ani pred odvolacím súdom navrhovateľ nevedel

preukázať, v akej výške táto jeho vymáhateľná pohľadávka existuje, keď len vo všeobecnosti

poukazoval na to, že poručiteľ, nebohý P. S. bol zaviazaný prispievať na jeho výživu a túto

vyživovaciu povinnosť si voči nemu riadne neplnil. Z týchto skutočností však podľa názoru

odvolacieho súdu nemožno prijať záver, že navrhovateľ mal voči dlžníkovi vymáhateľnú

pohľadávku. Pred súdom prvého stupňa ako aj pred odvolacím súdom bolo preukázané, že P.

S. si voči svojmu synovi výživné od roku 1991 riadne neplnil. Od uvedeného obdobia ako

náhradné výživné mu výživné platil štát až do roku 1995, kedy začal poberať invalidný

dôchodok. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na o náhradnom

výživnom, konkrétne na ustanovenie § 9 ods. 4, kde poskytnutím náhradného výživného

nárok oprávnenej osoby na výživné prechádza na štát a to do výšky poskytnutého náhradného

výživného. Z uvedeného vyplýva, že ak aj navrhovateľ mal pohľadávku voči nebohému P. S.,

táto poskytnutím náhradného výživného prešla v zmysle citovaného ustanovenia na štát.

Zároveň podľa § 12 ods. 2 a 3 citovaného zákona, mohol príslušný orgán vydať rozhodnutie,

ktorým by uložil povinnej osobe uhradiť náhradu za poskytnuté náhradné výživné a takéto

rozhodnutie by bolo exekučným titulom. Z uvedeného ustálil, že v čase uzatvorenia právneho

úkonu, navrhovateľ nemal voči darcovi vymáhateľnú pohľadávku. Súd prvého stupňa tieto

skutkové okolnosti správne posúdil a návrh aj v tejto časti ako nedôvodný zamietol. Preto

odvolací súd prvostupňový rozsudok i v tejto časti podľa ako vecne správny

potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení

s ustanovením a nepriznal úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho

konania, keď si žiadnu náhradu trov konania neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote s poukazom

na ustanovenie v spojení s dovolanie navrhovateľ,

ktorý ho žiadal z dôvodov podľa , zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie. Poukázal na tú skutočnosť, že svojím návrhom sa domáhal vyslovenia

dvoch na sebe nezávislých výrokov, vyplývajúcich z dvoch odlišných právnych nárokov.

Prvým návrhom bolo určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho nebohom

otcovi vychádzajúc z toho, že sa v predmetnej darovacej zmluve jednalo o neplatný právny

úkon a to podľa ustanovení a . To mal prvostupňový súd

riešiť ako otázku prejudiciálnu, avšak vec zamietol bez toho, aby sa týmito dôvodmi zaoberal

a uviedol svoje dôvody v písomnom vyhotovení rozhodnutia. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia avšak napriek tomu napadnutý prvostupňový

rozsudok potvrdil, ale s úplne iným odôvodnením, ako súd prvého stupňa. Došlo preto

k porušeniu ústavného princípu dvojinštančnosti konania. Tým bolo zároveň porušené jeho

právo na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu. Ak odvolací súd rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil, no z iných dôvodov a iných právnych záverov, než súd prvého stupňa,

odňal mu v skutočnosti právo namietať správnosť jeho záverov na inštančne vyššom súde.

Týmto postupom došlo k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom. V tejto súvislosti

poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. .

Namietal aj skutočnosť, že druhá časť uplatneného návrhu (určenie, že darovacia zmluva je

voči navrhovateľovi neúčinná) bola prvostupňovým súdom zamietnutá z iných dôvodov, aké

uvádzal odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí.

Odporca vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie navrhovateľa v zmysle § 243b ods. 1

zamietnuť. Bol toho názoru, že súdy oboch stupňov v dostatočnom rozsahu zistili

skutkový stav veci, z ktorého vyvodili aj správne právne závery. Hoci je pravdou, že

zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom a jeho potvrdenie odvolacím súdom bolo

odôvodnené inými skutočnosťami, bolo to spôsobené zmenou návrhu navrhovateľom

v odvolacom konaní so súhlasom súdu. Postupom súdov nebola navrhovateľovi odňatá

možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia (ďalej len ) dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu ( ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu

celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo

ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť

na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Z ustanovenia vyplýva, že navrhovateľ môže za konania

so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom

doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť

podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak

by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje

súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia ( ).

Podľa ustanovenia a , a pre odvolacie

konanie neplatia.

Ustanovenie dáva preto navrhovateľovi možnosť zmeniť návrh (len)

so súhlasom súdu; súd zmenu návrhu nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho

konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (pozri ).

V prípade nepripustenia zmeny návrhu pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu, pričom

navrhovateľ môže uplatniť svoj nárok v novom konaní. Osobitne treba zdôrazniť, že úvaha, či

výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred navrhovateľom požadovanou zmenou návrhu,

(ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí s predbežným hodnotením

dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto

táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny návrhu. Pokiaľ je

ním súd prvého stupňa, navrhovateľ nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto

jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena

návrhu, nie je prípustné [pozri ]. Ani dovolací súd, posudzujúci

prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ , nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu. So zreteľom na obsah

dovolania sa dovolací súd zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti navrhovateľa konať

pred súdom nedošlo procesným postupom, ktorý bol zavŕšený potvrdzujúcim rozsudkom

odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu prvostupňovým súdom.

Právo na súdnu ochranu, okrem (), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (napr. , , a pod.). Obsahom práva

na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to

zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní. Uvedenú zásadu je však potrebné

vykladať v súlade s platnými procesnými (zákonnými) ustanoveniami, ktoré v konkrétnych

ustanoveniach upravujú možnosť preskúmania veci v inštančnom konaní (odvolacom,

dovolacom). Pokiaľ preto došlo k zmene návrhu v odvolacom konaní na návrh navrhovateľa

v súlade s príslušnými procesnými procesmi upravujúcimi konanie na odvolacom súde a tento

nebol v odvolacom konaní úspešný, nemôže s úspechom v dovolacom konaní namietať

porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Opačný výklad by totiž znamenal, že odvolací súd

by v prípade pripustenia zmeny návrhu bol v každom prípade povinný napadnuté rozhodnutie

súdu prvého stupňa (po pripustení zmeny návrhu) zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie

(o zmenenom návrhu).

Uvedený názor nie je ani v rozpore s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z dôvodu, že v tomto

rozhodnutí bola riešená iná skutková situácia. Dovolací súd tu poukázal na to, že neúspešný

účastník sa až z rozhodnutia odvolacieho súdu dozvedel, že odvolací súd vyvodil svoj iný

právny záver (ako dôvod neplatnosti) zo skutočností, nikým netvrdených a prvostupňovým

súdom nehodnotených.

Odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom neporušil právo navrhovateľa

na spravodlivý proces, pretože svoje rozhodnutie „nečakane“ nezaložil na iných právnych

záveroch než súd prvého stupňa.

Dovolací súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané dovolateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. Takýto postup

a rozhodnutie odvolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý

spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej

ochrane v konaní o riadnych opravných prostriedkoch.

Aj Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr.

). Právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní. Podľa

stabilnej judikatúry ústavného súdu všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný

nemôžu porušiť základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu

podľa (napr. ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na tú skutočnosť, že napadnuté

rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádzal) nie je ani zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

(napr. ) pričom nemá za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom

vrátane dovolacích konaní.

Pokiaľ navrhovateľ v dovolaní uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím

dôvodom (možno ho uplatniť v procesne prípustnom dovolaní), samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá, lebo nespôsobuje vadu konania v zmysle ani zmätočnosť

rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že námietka navrhovateľa o vade

konania zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa neobstojí.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa v súlade s § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania

proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 8. októbra 2008

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková