Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
df3/370350.c9aa5e.pdf
PDF · 127.64 KB
No categories available
5Cdo/195/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 195/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa N., bývajúceho v P.,
zastúpeného A. P., bývajúcou v P., zastúpenou JUDr. R. B., advokátom so sídlom v K., proti
odporcovi Ing. J. S., bývajúcemu v N., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
a o odporovateľnosť právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp.zn.
6 C 80/2007, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 5. februára
2008, sp.zn. 6 Co 247/2007 takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Komárno rozsudkom z 11. októbra 2007 č.k. 6 C 80/2007-58 zamietol
návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že darovacia zmluva uzatvorená medzi
jeho nebohým otcom (zomrelým dňa X.) a odporcom zo dňa 4.5.2004 je voči nemu právne
neúčinná. Okrem toho sa domáhal určenia, že nehnuteľnosti, presne vymedzené v žalobnom
petite, patria do dedičstva po nebohom P. S., nar. X., naposledy bytom H., zomrelým X..
Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľ,
ktorý je synom nebohého P. S., zomrelého X., bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony
a jeho opatrovníčkou je jeho matka, A. P.. Dňa 4.5.2004 nebohý otec navrhovateľa uzatvoril
darovaciu zmluvu, predmetom ktorej boli spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti, vedené na
LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV , č. X. a LV č. X., kde
obdarovaným bol odporca. Navrhovateľ sa v konaní domáhal určenia, že táto zmluva je voči
nemu právne neúčinná, a že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy patria do
dedičstva po jeho nebohom otcovi. Pri svojom rozhodovaní o odporovateľnosti právneho
úkonu súd prvého stupňa vychádzal z ustanovenia § 42a ods. 1 – 3 a nasledujúcich
Občianskeho zákonníka, keď mal za to, že ten, kto odporuje, musí dokazovať kvalifikované
zmenšenie majetku dlžníka. Poukázal na to, že odporovať možno právnemu úkonu dlžníka, ku
ktorému došlo v posledných 3 rokoch, s jeho úmyslom ukrátiť veriteľa, pričom aktívna
legitimácia v konaní o neúčinnosť právneho úkonu prislúcha ktorémukoľvek veriteľovi, ktorý
bol ukrátený napadnutým právnym úkonom za predpokladu, že má voči dlžníkovi
vymáhateľnú pohľadávku. Preto prvostupňový súd zameral dokazovanie na skutočnosť, či
otec navrhovateľa bol jeho dlžníkom v čase uzavretia spornej darovacej zmluvy, či teda
navrhovateľ mal vymáhateľnú pohľadávku voči svojmu otcovi. Z výsledkov dokazovania
zistil, že výživné, ktoré bol povinný platiť na navrhovateľa jeho otec, bolo platené štátom vo
forme náhradného výživného, pretože otec navrhovateľa bol bez zamestnania a vlastný
zárobok nemal. Dospel preto k záveru, že navrhovateľ z titulu výživného nemohol mať v čase
uzavretia spornej darovacej zmluvy voči svojmu otcovi vymáhateľnú pohľadávku, pretože
platením náhradného výživného prešlo na štát právo vymáhať výživné od otca navrhovateľa.
Keďže nebola preukázaná existencia vymáhateľnej pohľadávky, súd prvého stupňa návrh
o určenie právnej neúčinnosti darovacej zmluvy ako nedôvodný zamietol. Ďalšiu časť návrhu
zamietol z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že otec navrhovateľa v čase svojej smrti
bol vlastníkom sporných nehnuteľností. Prvostupňový súd poukázal aj na to, že ak by aj bol
navrhovateľ úspešný ohľadne prvého žalobného petitu, ani v prípade dôvodnosti návrhu
o odporovateľnosti darovacej zmluvy by sa nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom darovacej
zmluvy, nestali predmetom dedičského konania po nebohom otcovi navrhovateľa, pretože
takýto právny dôsledok ani úspešný odporovací návrh nemá. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu,
že si žiadne trovy neuplatnil.
Krajský súd v Nitre na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 5. februára 2008 sp.zn.
6 Co 247/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odporcovi nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd uznesením zo dňa 21. januára 2008 č.k.
6 Co 247/2007-77 pripustil zmenu návrhu v zmysle požadovanom navrhovateľom v odvolaní
zo dňa 15.11.2007 tak, aby súd určil, že nehnuteľnosti vedené Správou katastra v K. v petite
uznesenia presne uvedené patria v podiele X. k celku do dedičstva po nebohom P. S.,
zomrelom X. alebo súd určuje, že darovacia zmluva zo dňa 4.5.2004 uzavretá medzi P. S.,
zomrelom X. ako darcom a odporcom ako obdarovaným, predmetom ktorej boli
nehnuteľnosti vedené Správou katastra v K., v petite uznesenia presne vymedzené, je
v podiele X. voči navrhovateľovi právne neúčinná. Navrhovateľ sa pôvodne podaným
návrhom domáhal určenia, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, patria do dedičstva
po nebohom S., a zároveň určenia, že darovacia zmluva zo dňa 4.5.2004 je voči nemu právne
neúčinná. Po pripustení zmeny petitu sa domáhal vydania alternatívneho petitu tak, že bude
určené, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom P. S. alebo, že darovacia zmluva
zo dňa 4.5.2004 je voči navrhovateľovi právne neúčinná. Odvolací súd poukázal na to, že je
zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby rešpektoval zákon a procesný úkon,
ktorým začína konanie, prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej (§ 79 ods. 1 O.s.p.)
stanovujúcemu náležitosti návrhu na začatie konania. V zmysle tohto ustanovenia má návrh
okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3 O.s.p.) obsahovať meno, zamestnanie a bydlisko
účastníkov, prípadne ich zástupcov, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie
dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva a musí byť z neho zjavné, čoho sa navrhovateľ
domáha. Ak sa návrh týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným
(§ 90), nazýva sa žalobou. Najdôležitejšou obsahovou náležitosťou návrhu je žalobný návrh
(petit). V ňom navrhovateľ udáva, ako by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť, resp., ako by
mal znieť výrok jeho rozsudku. Ním zároveň stanovuje rozsah požadovanej súdnej ochrany
a určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť. Pretože v podstate ide o návrh súdneho
výkonu, kladie zákon na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním ktorých sa
zabezpečuje presnosť a určitosť výrokov rozsudku. Občiansky súdny poriadok vyžaduje, aby
navrhovaný petit návrhu bol vyjadrený úplne, presne a určito, zohľadňuje zároveň, že
pri podaní návrhu t.j. na začiatku procesu poznávania a posudzovania skutkových a právnych
okolností rozhodujúcich pre tú ktorú vec, nemusí byť ešte známy ich celkový rozsah a dopad
na prejednávanú vec. Práve preto pripúšťa procesnú možnosť, aby navrhovateľ za konania
so súhlasom súdu zmenil návrh (§ 95 ods. 1 O.s.p.). Uvedená možnosť nemení nič
na povinnosti navrhovateľa vymedziť vždy petit návrhu spôsobom dostatočne presným,
zrozumiteľným a určitým, umožňujúcim kedykoľvek v konaní jasnú orientáciu v tom, čo je
predmetom konania. Ani vo vyššie spomenutých prípadoch, kedy navrhovateľovi určité
dôvody subjektívnej alebo objektívnej povahy môžu spôsobovať ťažkosti pri formulovaní
a obsahovom vymedzení návrhu, nemožno ustúpiť od požiadavky určitosti návrhu petitu,
pretože ten je pre súd vždy rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže
prekročiť len v taxatívne vymedzených prípadoch (§ 153 ods. 2 O.s.p.). Kedykoľvek
v priebehu konania musí byť totiž jasné, o čom sa koná. To, čo je predmetom konania však
v žiadnom prípade nemôžu určiť až výsledky súdneho dokazovania. V rozpore s požiadavkou
presnosti a určitosti uplatňovaného návrhu nie je ani tzv. eventuálny petit, podľa ktorého
navrhovateľ žiada, aby odporcovi pre prípad (in eventum) nemožnosti vlastného
(nepeňažného) plnenia bola uložená povinnosť poskytnúť plnenie peňažné. Eventuálnym
petitom sa preto navrhovateľ primárnym petitom domáha na odporcovi najskôr vlastného,
nepeňažného plnenia, až pre prípad, že súd zistí nemožnosť vlastného plnenia, tak prichádza
do úvahy plnenie vyjadrené v peniazoch. Nemožno však za eventuálny petit považovať taký
návrh, ako urobil navrhovateľ, aby súd rozhodol o určení, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva po nebohom P. S. alebo zároveň určenia odporovateľnosti právneho úkonu.
Takáto požiadavka navrhovateľa nezodpovedá eventuálnemu petitu. Odvolací súd preto
o jeho návrhoch rozhodoval ako o dvoch samostatných návrhoch. Odvolací súd pripustil
zmenu návrhu v zmysle požadovanej úpravy navrhovateľa tak, že súd má určiť, že
nehnuteľnosti, tak, ako žiadal navrhovateľ určiť v podiele a výmere, patria do dedičstva
po nebohom P. S.. Zároveň si mal súd ako prejudiciálnu riešiť otázku, či darovacia zmluva,
uzatvorená medzi nebohým P. S. ako darcom a obdarovaným – odporcom je neplatná, keď
rozpor videl v § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. Keďže ide o typickú určovaciu žalobu
v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať, že na takomto
určení má naliehavý právny záujem. Aj keď sa navrhovateľ v priebehu celého konania touto
otázkou nezaoberal a nezaoberal sa ňou ani súd prvého stupňa, odvolací súd po preskúmaní
veci dospel k záveru, že navrhovateľ preukázal naliehavý právny záujem na takomto určení,
keď tento videl v tom, že v prípade, ak by bolo vyhovené tomuto petitu, nehnuteľnosti by mali
patriť do dedičstva po jeho nebohom otcovi a on by do úvahy prichádzal ako zákonný dedič.
Navrhovateľ namietal, že darovacia zmluva je neplatná, pretože je v rozpore s dobrými
mravmi, ktorý rozpor videl v tom, že je povinnosťou rodičov postarať sa o svojich potomkov
a zároveň poukázal aj na ľudskosť konania. Navrhovateľ ani na odvolacom konaní nevedel
preukázať, v čom by mala byť zmluva neplatná, a v čom je rozpor so zákonom v zmysle
ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, keď v danom prípade poukazoval len na ľudskosť
a to, že nebohý otec odporcu nemal nehnuteľnosti previesť darovacou zmluvou
na obdarovaného – odporcu, pričom zároveň poukazoval aj na dobré mravy. Odvolací súd
po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade nie
je možné hovoriť o neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi. V ustanovení
§ 3 Občianskeho zákonníka je upravená zásada, že výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Ide o všeobecné
ustanovenie hmotnoprávnej povahy, ktoré upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie
ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy a iba na jeho základe nemožno založiť
vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Vlastnícke právo je najvýznamnejšie vecné právo
a treba ním rozumieť právo vec ovládať, najmä ju držať, užívať, požívať a nakladať s ňou
vlastnou mocou, ktorá nie je závislá od žiadnej inej moci kohokoľvek k tej istej veci. Ak
zákon umožňuje vlastníkovi rozhodnúť o svojom majetku, prípadne formou darovania, ide
o právny úkon v súlade so zákonom, aj keď touto formou sa zbavil svojho majetku a svojim
prípadným dedičom nič nezanechal. Odvolací súd teda dospel k záveru, že takýto právny
úkon nie je v rozpore s dobrými mravmi, a nevidel ani žiadny dôvod neplatnosti právneho
úkonu spočívajúceho v ustanovení § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd si vyriešil
predbežne otázku, že darovacia zmluva uzatvorená medzi nebohým P. S. a odporcom ako
obdarovaným je platná. Navrhovateľ sa domáhal aj určenia, že sporné nehnuteľnosti patria
do dedičstva po nebohom P. S.. Spor o tom, či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá
vec, sa v občianskom súdnom konaní rieši žalobou dedičov na určenie, že poručiteľ bol v deň
svojej smrti vlastníkom veci. Rozhodnutie o tom, či určitá vec je predmetom dedičstva
po poručiteľovi prináleží len súdu v konaní o dedičstvo. Je teda zrejmé, že dedičia môžu
podať žalobu na určenie vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu jeho smrti. V danom prípade sa
však navrhovateľ domáhal určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po zomrelom
poručiteľovi, čo v konaní podľa § 80 písm. c/ O.s.p. nie je možné. Ani z týchto dôvodov by
súd nemohol uplatňovanému petitu v tejto časti tak, ako požadoval navrhovateľ, vyhovieť. Ak
súd prvého stupňa návrh v tejto časti zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne a odvolací
súd rozsudok v tejto časti ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Druhým
uplatňovaným petitom sa navrhovateľ domáhal určenia odporovateľnosti právneho úkonu,
keď mal za to, že navrhovateľ mal voči nebohému P. S. pohľadávku spočívajúcu v neplatení
výživného. Odvolací súd sa plne stotožnil so zisteným skutkovým stavom ako aj právnym
posúdením veci súdu prvého stupňa v tejto časti. Poukázal na to, že súd prvého stupňa
správne aplikoval inštitút odporovateľnosti právneho úkonu, keď je nevyhnutné, aby v prvom
rade bolo preukázané, že veriteľ má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku. Počas celého
konania pred súdom prvého stupňa ani pred odvolacím súdom navrhovateľ nevedel
preukázať, v akej výške táto jeho vymáhateľná pohľadávka existuje, keď len vo všeobecnosti
poukazoval na to, že poručiteľ, nebohý P. S. bol zaviazaný prispievať na jeho výživu a túto
vyživovaciu povinnosť si voči nemu riadne neplnil. Z týchto skutočností však podľa názoru
odvolacieho súdu nemožno prijať záver, že navrhovateľ mal voči dlžníkovi vymáhateľnú
pohľadávku. Pred súdom prvého stupňa ako aj pred odvolacím súdom bolo preukázané, že P.
S. si voči svojmu synovi výživné od roku 1991 riadne neplnil. Od uvedeného obdobia ako
náhradné výživné mu výživné platil štát až do roku 1995, kedy začal poberať invalidný
dôchodok. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na zákon č. 452/2004 Z.z. o náhradnom
výživnom, konkrétne na ustanovenie § 9 ods. 4, kde poskytnutím náhradného výživného
nárok oprávnenej osoby na výživné prechádza na štát a to do výšky poskytnutého náhradného
výživného. Z uvedeného vyplýva, že ak aj navrhovateľ mal pohľadávku voči nebohému P. S.,
táto poskytnutím náhradného výživného prešla v zmysle citovaného ustanovenia na štát.
Zároveň podľa § 12 ods. 2 a 3 citovaného zákona, mohol príslušný orgán vydať rozhodnutie,
ktorým by uložil povinnej osobe uhradiť náhradu za poskytnuté náhradné výživné a takéto
rozhodnutie by bolo exekučným titulom. Z uvedeného ustálil, že v čase uzatvorenia právneho
úkonu, navrhovateľ nemal voči darcovi vymáhateľnú pohľadávku. Súd prvého stupňa tieto
skutkové okolnosti správne posúdil a návrh aj v tejto časti ako nedôvodný zamietol. Preto
odvolací súd prvostupňový rozsudok i v tejto časti podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a nepriznal úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho
konania, keď si žiadnu náhradu trov konania neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote s poukazom
na ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie navrhovateľ,
ktorý ho žiadal z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Poukázal na tú skutočnosť, že svojím návrhom sa domáhal vyslovenia
dvoch na sebe nezávislých výrokov, vyplývajúcich z dvoch odlišných právnych nárokov.
Prvým návrhom bolo určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho nebohom
otcovi vychádzajúc z toho, že sa v predmetnej darovacej zmluve jednalo o neplatný právny
úkon a to podľa ustanovení § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. To mal prvostupňový súd
riešiť ako otázku prejudiciálnu, avšak vec zamietol bez toho, aby sa týmito dôvodmi zaoberal
a uviedol svoje dôvody v písomnom vyhotovení rozhodnutia. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj
odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia avšak napriek tomu napadnutý prvostupňový
rozsudok potvrdil, ale s úplne iným odôvodnením, ako súd prvého stupňa. Došlo preto
k porušeniu ústavného princípu dvojinštančnosti konania. Tým bolo zároveň porušené jeho
právo na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu. Ak odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil, no z iných dôvodov a iných právnych záverov, než súd prvého stupňa,
odňal mu v skutočnosti právo namietať správnosť jeho záverov na inštančne vyššom súde.
Týmto postupom došlo k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom. V tejto súvislosti
poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 93/2000.
Namietal aj skutočnosť, že druhá časť uplatneného návrhu (určenie, že darovacia zmluva je
voči navrhovateľovi neúčinná) bola prvostupňovým súdom zamietnutá z iných dôvodov, aké
uvádzal odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí.
Odporca vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie navrhovateľa v zmysle § 243b ods. 1
O.s.p. zamietnuť. Bol toho názoru, že súdy oboch stupňov v dostatočnom rozsahu zistili
skutkový stav veci, z ktorého vyvodili aj správne právne závery. Hoci je pravdou, že
zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom a jeho potvrdenie odvolacím súdom bolo
odôvodnené inými skutočnosťami, bolo to spôsobené zmenou návrhu navrhovateľom
v odvolacom konaní so súhlasom súdu. Postupom súdov nebola navrhovateľovi odňatá
možnosť konať pred súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. (ďalej len O.s.p.) dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu
celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť
na ujmu záujmom spoločnosti.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Z ustanovenia § 95 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že navrhovateľ môže za konania
so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom
doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.
Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť
podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak
by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje
súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia (§ 96 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 216 ods. 1 O.s.p. ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a § 98 pre odvolacie
konanie neplatia.
Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto navrhovateľovi možnosť zmeniť návrh (len)
so súhlasom súdu; súd zmenu návrhu nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho
konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (pozri § 95 ods. 2 O.s.p.).
V prípade nepripustenia zmeny návrhu pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu, pričom
navrhovateľ môže uplatniť svoj nárok v novom konaní. Osobitne treba zdôrazniť, že úvaha, či
výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred navrhovateľom požadovanou zmenou návrhu,
(ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí s predbežným hodnotením
dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto
táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny návrhu. Pokiaľ je
ním súd prvého stupňa, navrhovateľ nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto
jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena
návrhu, nie je prípustné [pozri § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.]. Ani dovolací súd, posudzujúci
prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu. So zreteľom na obsah
dovolania sa dovolací súd zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti navrhovateľa konať
pred súdom nedošlo procesným postupom, ktorý bol zavŕšený potvrdzujúcim rozsudkom
odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu prvostupňovým súdom.
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.). Obsahom práva
na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to
zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní. Uvedenú zásadu je však potrebné
vykladať v súlade s platnými procesnými (zákonnými) ustanoveniami, ktoré v konkrétnych
ustanoveniach upravujú možnosť preskúmania veci v inštančnom konaní (odvolacom,
dovolacom). Pokiaľ preto došlo k zmene návrhu v odvolacom konaní na návrh navrhovateľa
v súlade s príslušnými procesnými procesmi upravujúcimi konanie na odvolacom súde a tento
nebol v odvolacom konaní úspešný, nemôže s úspechom v dovolacom konaní namietať
porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Opačný výklad by totiž znamenal, že odvolací súd
by v prípade pripustenia zmeny návrhu bol v každom prípade povinný napadnuté rozhodnutie
súdu prvého stupňa (po pripustení zmeny návrhu) zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
(o zmenenom návrhu).
Uvedený názor nie je ani v rozpore s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 93/2000 z dôvodu, že v tomto
rozhodnutí bola riešená iná skutková situácia. Dovolací súd tu poukázal na to, že neúspešný
účastník sa až z rozhodnutia odvolacieho súdu dozvedel, že odvolací súd vyvodil svoj iný
právny záver (ako dôvod neplatnosti) zo skutočností, nikým netvrdených a prvostupňovým
súdom nehodnotených.
Odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom neporušil právo navrhovateľa
na spravodlivý proces, pretože svoje rozhodnutie „nečakane“ nezaložil na iných právnych
záveroch než súd prvého stupňa.
Dovolací súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané dovolateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. Takýto postup
a rozhodnutie odvolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý
spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej
ochrane v konaní o riadnych opravných prostriedkoch.
Aj Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní. Podľa
stabilnej judikatúry ústavného súdu všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný
Občiansky súdny poriadok nemôžu porušiť základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 811/00).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na tú skutočnosť, že napadnuté
rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádzal) nie je ani zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne
(napr. I. ÚS 17/01) pričom nemá za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom
vrátane dovolacích konaní.
Pokiaľ navrhovateľ v dovolaní uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím
dôvodom (možno ho uplatniť v procesne prípustnom dovolaní), samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá, lebo nespôsobuje vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ani zmätočnosť
rozhodnutia.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že námietka navrhovateľa o vade
konania zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. neobstojí.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa v súlade s § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 4 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. októbra 2008
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková