Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Tošs/33/2008

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra

Hatalu a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci proti

obžalovanému R. N. a spol. pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006

a iné na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2008 v Bratislave o sťažnosti obžalovaného R. N.

proti uzneseniu Špeciálneho súdu v Pezinku z 12. júna 2007, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa , sa napadnuté uznesenie zrušuje v časti

týkajúcej sa obžalovaného

R. N., nar. X., trvale bytom K..

Obžalovaný R. N. sa ihneď prepúšťa z väzby na slobodu.

O d ô v o d n e n i e :

Špeciálny súd v Pezinku uznesením z 12. júna 2007, sp. zn. ,

pod bodom I. podľa vyslovil, že u obžalovaných R. N., R. O., J. P., M.

B. a J. L. väzba naďalej trvá, pod bodom II. podľa , neprijal

peňažnú záruku a žiadosť obvineného R. O. o prepustenie z väzby zamietol a napokon pod

bodom III. podľa zamietol žiadosti obžalovaných R. N. a M. B. o

prepustenia z väzby s odôvodnením, že ani plynutím času nedošlo k žiadnej zmene

..v dôvodoch, pre ktoré bola týmto obvineným obmedzená osobná sloboda, pričom vzhľadom

na závažnosť a rozsah stíhaných činov a dôvody, pre ktoré sú obžalovaní vo väzbe, podľa

zistenia špeciálneho súdu hrozí, že v prípade ich prepustenia na slobodu, by bolo zmarené

alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podali sťažnosti obžalovaní R.

N., R. O., J. P., J. L. a M. B., ktoré odôvodnili jednak prostredníctvom svojho obhajcu, jednak

2

aj samotným podaním.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťažností rozhodol

uznesením, sp. zn. , zo dňa 12. júla 2007 tak, že podľa § 193 ods. 1 písm. c/

sťažnosti všetkých obžalovaných zamietol.

Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 18.septembra 2008, v konaní č. ,

vydal nález, v ktorom vyslovil, že týmto uznesením bolo porušené základné právo

obžalovaného R. N. na osobnú slobodu zaručenú v a 5 Slovenskej

republiky a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

Zároveň zrušil uznesenie tunajšieho súdu z 12. júla 2007, sp. zn. ,

v časti týkajúcej sa obžalovaného N. a v rozsahu zrušenia vec vrátil Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Obžalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia a vo zvyšnej časti sťažnosti

obžalovaného nevyhovel.

Uvedený nález bol trestnej kancelárii Najvyššieho súdu doručený 21. októbra 2008.

V dôvodoch nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky prikázal Najvyššiemu súdu,

aby opätovne rozhodol o opravnom prostriedku obžalovaného proti uzneseniu špeciálneho

súdu, a to v intenciách právneho názoru ústavného súdu, podľa ktorého aj keď bola obžaloba

podaná 27. apríla 2007 a väzba obžalovaného R. N. bola predĺžená do 28. apríla 2007, mal súd

do uvedenej lehoty rozhodnúť, alebo ho prepustiť na slobodu. Podľa názoru ústavného súdu,

prokurátor by mal podať obžalobu s takým časovým predstihom, aby mal súd možnosť včas

rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, inak musí počítať s prepustením obžalovaného na slobodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky napriek tomu, že je viazaný nálezmi Ústavného

súdu Slovenskej republiky v prerokúvanej trestnej veci, pokiaľ sa týkajú obžalovaného R. N.

a je povinný ich vykonať, nestotožňuje sa s obsahom ich odôvodnenia.

Nálezy sa opierajú jednak o rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci S.

v. Litva a J. v. Litva, ale aj o znenie ustanovení účinného do 1.

januára 2006. Z týchto dôvodov ide jednak o podklady nie v úplnosti použiteľné pre

podmienky Slovenskej republiky, pretože právna úprava Litovská a Slovenská nie je úplne

zhodná, i keď dosť podobná, a jednak v konkrétnej prerokúvanej trestnej veci ide o podklady

časovo prekonané.

Európsky súd pre ľudské práva na jednej strane vyslovil v uvedených rozhodnutiach,

3

že (okrem iného) samotný fakt, že vo veci bola podaná obžaloba (vec bola prenesená

na súd), nevytvára právne dovolené základy väzby v zmysle článku 5 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej iba Dohovor), a teda nemôže sám o sebe

spôsobovať predĺženie lehoty trvania väzby alebo nahrádzať platné rozhodnutie o väzbe

vyžadované domácim trestným právom, ale na druhej strane v súlade s požiadavkami

vyjadrenými v Dohovore v čl. 5 ods. 1 výrazmi „právne dovolené“ a „v súlade s postupom

predpísaným právom“ aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva určujúcim je právo

konkrétneho domáceho štátu rozhodujúceho vo veci, i keď toto právo a podľa neho väzba,

ktorej počítanie lehoty trvania spočíva na úvahe určitého orgánu musí vždy, prihliadajúc

na čl. 5 ods. 1 Dohovoru chrániť osoby, aby neboli pozbavené osobnej slobody

ľubovoľným spôsobom.

Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil uvedenú požiadavku tým, že vyslovil,

aby dôvody vedúce k vzatiu osoby do väzby ako aj jej ponechanie vo väzbe a predĺženie

lehoty trvania väzby boli v konkrétnom práve domovského štátu vždy určené jasne

a zrozumiteľne a umožnili osobe, ktorá bola pozbavená osobnej slobody, poznať, ak

treba tak aj po odbornej porade, aké dôsledky môže ten-ktorý trestnoprocesný postup

spôsobiť.

účinný do 1. januára 2006 stanovoval v : „Orgány činné

v trestnom konaní sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene. Väzba

v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu. Ak by väzba

v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov a prepustením obvineného na slobodu by mohlo

byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže na návrh prokurátora

o ďalšom trvaní väzby do jedného roka rozhodnúť sudca a nad túto lehotu, najviac však

do dvoch rokov, senát. Uznesenie o predĺžení väzby musí byť doručené obvinenému

do 10 dní od rozhodnutia“.

Podľa účinného do 1. januára 2006 väzba v konaní pred súdom

spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné

pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť

a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, môže o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú

dobu rozhodnúť Najvyšší súd, a to aj opakovane. Celková doba trvania väzby nesmie

presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov. Podľa ďalšieho

odseku 3 návrh na predĺženie lehoty podľa odseku 2 podáva v prípravnom konaní generálny

prokurátor a v konaní pred súdom predseda senátu.

4

Z uvedených ustanovení vyplýva, že lehota trvania väzby v prípravnom konaní

i pred súdom tvorila do 1. januára 2006 jeden celok a počítanie lehoty bolo spojené, teda

neodlišovala sa lehota trvania väzby v prípravnom konaní a v konaní pred súdom.

Z týchto dôvodov bolo namieste ustanovenie a účinného

do 1. januára 2006, podľa ktorých návrh na predĺženie lehoty podľa odsekov 1 a 2 treba

doručiť súdu najneskôr 10 dní pred skončením príslušnej lehoty. Ak návrh nie je uvedeným

spôsobom predložený, musí predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor prepustiť

obvineného na slobodu najneskôr deň po uplynutí lehoty, na ktorú bolo trvanie väzby

obmedzené. Za podmienok uvedených v odseku 2 je generálny prokurátor povinný podať

návrh na predĺženie väzby spôsobom uvedeným v odseku 4 aj vtedy, ak v dobe kratšej ako 10

dní sa pred skončením väzobnej lehoty podá obžaloba.

Na rozdiel od tejto úpravy nový účinný od 1. januára 2006

vrátane, upravil rozdelenie trvania väzby na jej časť v prípravnom konaní a na časť

v konaní pred súdom.

V ( v znení neskorších predpisov) je

určené, že celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní

pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Z tejto lehoty podľa účinného po 1. januári 2006 vrátane pripadá

jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica na konanie pred súdom. Táto doba 24

(dvadsaťštyri) mesiacov u obžalovaného R. N. vzhľadom na dátum, kedy bol vzatý do väzby

nebola pred podaním obžaloby 27. apríla 2007 prekročená.

V konaní pred súdom bolo teda možné držať obžalovaného vo väzbe 24 (dvadsaťštyri)

mesiacov.

Lehota trvania väzby podľa sa podľa účinného

od 1. januára 2006 vrátane predlžuje len v prípravnom konaní. V súčasnosti platný Trestný

poriadok neobsahuje jediné ustanovenie, ktoré by určovalo predĺžiť lehotu trvania väzby

podľa v konaní pred súdom, tak ako tomu bolo pred 1. januárom 2006.

Z uvedeného je zrejmé, že lehoty väzby plynú samostatne pre prípravné konanie,

v ktorom sa predlžujú, sú pod kontrolou súdu a samostatne v konaní pred súdom, kde si

ich súd kontroluje samostatne, napr. v súlade s ustanoveniami § 79 ods. 2, § 243 ods. 1,

5

účinného od 1. januára 2006 vrátane.

Plynutie lehôt po podaní obžaloby ustanovuje nielen a

účinného od 1. januára 2006 vrátane, ale napríklad aj ustanovenie

účinného od 1. januára 2006 vrátane, kde sa v druhej vete doslovne uvádza: “Pri odmietnutí

obžaloby, vrátení veci prokurátorovi na došetrenie, alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť,

plynie nová šesťmesačná lehota väzby v rámci lehôt uvedených v odseku 7 odo dňa, keď bol

spis doručený prokurátorovi“. tu nehovorí o žiadnom rozhodnutí

(samozrejme okrem rozhodnutí v merite veci), ale uvádza, že nová šesťmesačná lehota začína

plynúť odo dňa, keď bol spis doručený prokurátorovi. Zákon automaticky určuje, že ak súd

napríklad vráti vec prokurátorovi na došetrenie odo dňa, keď mu po takom rozhodnutí boli

doručené spisy, začína mu plynúť nová šesťmesačná lehota trvania väzby u osôb, ktoré sú

obvinené a zároveň pozbavené osobnej slobody v zhode s článkami 17 ods. 2 a ods. 5

Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru.

Rovnako – analogicky – určuje v , že súdu plynie lehota

väzby podľa odseku 7 v tomto prerokúvanom prípade (polovica zo 48 mesiacov) od podania

obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste. Súdu teda neplynie lehota trvania väzby len

do konca lehoty trvania väzby, na ktorú bola predĺžená v prípravnom konaní, ako sa

domnieva Ústavný súd Slovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach.

Na rozdiel od prípadov S. v. Litva a J. v. Litva a od Litovského Trestného

poriadku je v Slovenskej republiky jednoznačne a jasne vyslovené,

že lehota trvania väzby v konaní pred súdom začína plynúť podaním obžaloby.

Zo záverov Súdu pre ľudské práva v daných veciach nevyplýva, že sa súdna väzba

považuje za zákonnú iba vtedy, ak je o nej výslovne súdom rozhodnuté, musí však pre ňu

existovať právny základ.

V prípravnom konaní súd skúma dôvody väzby podľa presne stanovených pravidiel,

ako, v akých lehotách mu vec bude predkladaná na rozhodnutie o väzbe, vrátane rozhodnutia

o jej predĺžení, po podaní obžaloby sudca permanentne skúma trvanie dôvodov väzby a nie

v určitých intervaloch ako v prípravnom konaní.

Potom však nemožno vyvodiť záver z citovaných rozhodnutí, že súdna väzba

v Slovenskej republike nemá právny základ.

dokonca neurčuje ani lehotu súdu, dokedy má rozhodnúť podľa

účinného od 1. januára 2006 vrátane, pri predbežnom prejednaní obžaloby, teda

aj o ďalšom trvaní väzby. Prihliada tak predovšetkým na veľmi závažné a obtiažne prípady

organizovaného zločinu, akou je aj prerokúvaná trestná vec.

6

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zotrvávajúc na svojom

rozhodnutí z 12. júla 2007, sp. zn. , opakujúc, že dôvody väzby

u obžalovaného sú naďalej dané a boli dané i po podaní obžaloby.

Ústavný súd považuje za rozhodujúce nie to, či sa väzba automaticky predlžuje

podaním obžaloby alebo iným úkonom trestného konania, ale aby obvinený v každom

momente trestného konania o jeho trestnej veci presne vedel, kedy a za akých podmienok,

resp. akým úkonom v trestnom konaní môže byť vzatý, držaný, resp. ponechaný vo väzbe

a kedy prepustený z väzby na slobodu. Účelom je, aby obvinený nebol ponechávaný vo väzbe

svojvoľne, neprimerane dlho bez preskúmavania jej dôvodov. Súčasný

takúto svojvôľu nedovoľuje a nestalo sa tak ani v prerokúvanom prípade.

Vzhľadom na rozsah prerokúvanej veci konal i Špeciálny súd i Najvyšší súd

Slovenskej republiky primerane rýchlo a so znalosťou veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodovaním Ústavného súdu v tejto

trestnej veci podotýka, že Európsky súd pre ľudské práva v podobnej veci P. v. Slovenská

republika konštatoval, že sťažovateľ bol zadržaný 11. marca 1999. V prípravnom konaní bola

dĺžka jeho väzby obmedzená podľa na dobu šiestich mesiacov, ktorá bola

3. septembra 1999 okresným súdom predĺžená do 11. decembra 1999. Pred uplynutím tejto

predĺženej lehoty, 10. decembra 1999, bola na sťažovateľa podaná obžaloba na okresný súd.

Podaním obžaloby sa začalo štádium konania pred súdom. V tomto štádiu konania bola väzba

sťažovateľa obmedzená podľa novou lehotou dvoch rokov. Sťažovateľ

bol napokon z väzby prepustený 17. januára 2001, ešte pred uplynutím dvojročnej lehoty.

V rozsahu v akom bola sťažnosť zdôvodnená (väzba nebola podľa sťažovateľa

po podaní obžaloby založená na súdnom rozhodnutí), súd nenašiel žiaden náznak akejkoľvek

materiálnej alebo procesnej nezákonnosti sťažovateľovej väzby podľa vnútroštátneho práva.

Vzhľadom na tú skutočnosť (a v rozpore s tým, čo bolo doposiaľ v odôvodnení tohto

uznesenia uvedené), že Najvyšší súd Slovenskej republiky je v zmysle ustanovenia § 56

ods. 6 zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť a v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu,

rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia tak, že napadnuté uznesenie

špeciálneho súdu ohľadom obžalovaných R. N. zrušil a rozhodol o jeho prepustení z väzby

na slobodu.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

7

V Bratislave 22. októbra 2008

JUDr. Peter H a t a l a , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová