Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1c4/373513.2d54d7.pdf
PDF · 123.76 KB
No categories available
1Tošs/33/2008
N a j v y š š í s ú d 1 Tošs 33/2008
Slovenskej republiky
UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra
Hatalu a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci proti
obžalovanému R. N. a spol. pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006
a iné na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2008 v Bratislave o sťažnosti obžalovaného R. N.
proti uzneseniu Špeciálneho súdu v Pezinku z 12. júna 2007, sp. zn. PK- 1 T 14/2007, takto
rozhodol:
Podľa § 194 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Tr. por. sa napadnuté uznesenie zrušuje v časti
týkajúcej sa obžalovaného
R. N., nar. X., trvale bytom K..
Obžalovaný R. N. sa ihneď prepúšťa z väzby na slobodu.
O d ô v o d n e n i e :
Špeciálny súd v Pezinku uznesením z 12. júna 2007, sp. zn. PK- 1 T 14/2007,
pod bodom I. podľa § 244 ods. 5 Tr. por. vyslovil, že u obžalovaných R. N., R. O., J. P., M.
B. a J. L. väzba naďalej trvá, pod bodom II. podľa § 79 ods. 3, § 81 ods. 1 Tr. por. neprijal
peňažnú záruku a žiadosť obvineného R. O. o prepustenie z väzby zamietol a napokon pod
bodom III. podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosti obžalovaných R. N. a M. B. o
prepustenia z väzby s odôvodnením, že ani plynutím času nedošlo k žiadnej zmene
..v dôvodoch, pre ktoré bola týmto obvineným obmedzená osobná sloboda, pričom vzhľadom
na závažnosť a rozsah stíhaných činov a dôvody, pre ktoré sú obžalovaní vo väzbe, podľa
zistenia špeciálneho súdu hrozí, že v prípade ich prepustenia na slobodu, by bolo zmarené
alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.
Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podali sťažnosti obžalovaní R.
N., R. O., J. P., J. L. a M. B., ktoré odôvodnili jednak prostredníctvom svojho obhajcu, jednak
2
aj samotným podaním.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťažností rozhodol
uznesením, sp. zn. 1 Tošs 32/2007, zo dňa 12. júla 2007 tak, že podľa § 193 ods. 1 písm. c/
Tr. por. sťažnosti všetkých obžalovaných zamietol.
Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 18.septembra 2008, v konaní č. I. ÚS 134/08,
vydal nález, v ktorom vyslovil, že týmto uznesením bolo porušené základné právo
obžalovaného R. N. na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.
Zároveň zrušil uznesenie tunajšieho súdu z 12. júla 2007, sp. zn. 1 Tošs 32/2007,
v časti týkajúcej sa obžalovaného N. a v rozsahu zrušenia vec vrátil Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Obžalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia a vo zvyšnej časti sťažnosti
obžalovaného nevyhovel.
Uvedený nález bol trestnej kancelárii Najvyššieho súdu doručený 21. októbra 2008.
V dôvodoch nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky prikázal Najvyššiemu súdu,
aby opätovne rozhodol o opravnom prostriedku obžalovaného proti uzneseniu špeciálneho
súdu, a to v intenciách právneho názoru ústavného súdu, podľa ktorého aj keď bola obžaloba
podaná 27. apríla 2007 a väzba obžalovaného R. N. bola predĺžená do 28. apríla 2007, mal súd
do uvedenej lehoty rozhodnúť, alebo ho prepustiť na slobodu. Podľa názoru ústavného súdu,
prokurátor by mal podať obžalobu s takým časovým predstihom, aby mal súd možnosť včas
rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, inak musí počítať s prepustením obžalovaného na slobodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky napriek tomu, že je viazaný nálezmi Ústavného
súdu Slovenskej republiky v prerokúvanej trestnej veci, pokiaľ sa týkajú obžalovaného R. N.
a je povinný ich vykonať, nestotožňuje sa s obsahom ich odôvodnenia.
Nálezy sa opierajú jednak o rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci S.
v. Litva a J. v. Litva, ale aj o znenie ustanovení Trestného poriadku účinného do 1.
januára 2006. Z týchto dôvodov ide jednak o podklady nie v úplnosti použiteľné pre
podmienky Slovenskej republiky, pretože právna úprava Litovská a Slovenská nie je úplne
zhodná, i keď dosť podobná, a jednak v konkrétnej prerokúvanej trestnej veci ide o podklady
časovo prekonané.
Európsky súd pre ľudské práva na jednej strane vyslovil v uvedených rozhodnutiach,
3
že (okrem iného) samotný fakt, že vo veci bola podaná obžaloba (vec bola prenesená
na súd), nevytvára právne dovolené základy väzby v zmysle článku 5 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej iba Dohovor), a teda nemôže sám o sebe
spôsobovať predĺženie lehoty trvania väzby alebo nahrádzať platné rozhodnutie o väzbe
vyžadované domácim trestným právom, ale na druhej strane v súlade s požiadavkami
vyjadrenými v Dohovore v čl. 5 ods. 1 výrazmi „právne dovolené“ a „v súlade s postupom
predpísaným právom“ aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva určujúcim je právo
konkrétneho domáceho štátu rozhodujúceho vo veci, i keď toto právo a podľa neho väzba,
ktorej počítanie lehoty trvania spočíva na úvahe určitého orgánu musí vždy, prihliadajúc
na čl. 5 ods. 1 Dohovoru chrániť osoby, aby neboli pozbavené osobnej slobody
ľubovoľným spôsobom.
Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil uvedenú požiadavku tým, že vyslovil,
aby dôvody vedúce k vzatiu osoby do väzby ako aj jej ponechanie vo väzbe a predĺženie
lehoty trvania väzby boli v konkrétnom práve domovského štátu vždy určené jasne
a zrozumiteľne a umožnili osobe, ktorá bola pozbavená osobnej slobody, poznať, ak
treba tak aj po odbornej porade, aké dôsledky môže ten-ktorý trestnoprocesný postup
spôsobiť.
Trestný poriadok účinný do 1. januára 2006 stanovoval v § 71 ods. 1: „Orgány činné
v trestnom konaní sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene. Väzba
v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu. Ak by väzba
v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov a prepustením obvineného na slobodu by mohlo
byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže na návrh prokurátora
o ďalšom trvaní väzby do jedného roka rozhodnúť sudca a nad túto lehotu, najviac však
do dvoch rokov, senát. Uznesenie o predĺžení väzby musí byť doručené obvinenému
do 10 dní od rozhodnutia“.
Podľa § 71 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 väzba v konaní pred súdom
spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné
pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť
a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené
dosiahnutie účelu trestného konania, môže o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú
dobu rozhodnúť Najvyšší súd, a to aj opakovane. Celková doba trvania väzby nesmie
presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov. Podľa ďalšieho
odseku 3 návrh na predĺženie lehoty podľa odseku 2 podáva v prípravnom konaní generálny
prokurátor a v konaní pred súdom predseda senátu.
4
Z uvedených ustanovení vyplýva, že lehota trvania väzby v prípravnom konaní
i pred súdom tvorila do 1. januára 2006 jeden celok a počítanie lehoty bolo spojené, teda
neodlišovala sa lehota trvania väzby v prípravnom konaní a v konaní pred súdom.
Z týchto dôvodov bolo namieste ustanovenie § 71 ods. 4 a ods. 5 Tr. por. účinného
do 1. januára 2006, podľa ktorých návrh na predĺženie lehoty podľa odsekov 1 a 2 treba
doručiť súdu najneskôr 10 dní pred skončením príslušnej lehoty. Ak návrh nie je uvedeným
spôsobom predložený, musí predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor prepustiť
obvineného na slobodu najneskôr deň po uplynutí lehoty, na ktorú bolo trvanie väzby
obmedzené. Za podmienok uvedených v odseku 2 je generálny prokurátor povinný podať
návrh na predĺženie väzby spôsobom uvedeným v odseku 4 aj vtedy, ak v dobe kratšej ako 10
dní sa pred skončením väzobnej lehoty podá obžaloba.
Na rozdiel od tejto úpravy nový Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006
vrátane, upravil rozdelenie trvania väzby na jej časť v prípravnom konaní a na časť
v konaní pred súdom.
V § 76 ods. 6 Tr. por. (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) je
určené, že celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní
pred súdom nesmie presiahnuť
a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Z tejto lehoty podľa § 76 ods. 7 Tr. por. účinného po 1. januári 2006 vrátane pripadá
jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica na konanie pred súdom. Táto doba 24
(dvadsaťštyri) mesiacov u obžalovaného R. N. vzhľadom na dátum, kedy bol vzatý do väzby
nebola pred podaním obžaloby 27. apríla 2007 prekročená.
V konaní pred súdom bolo teda možné držať obžalovaného vo väzbe 24 (dvadsaťštyri)
mesiacov.
Lehota trvania väzby podľa § 71 ods. 1 sa podľa Trestného poriadku účinného
od 1. januára 2006 vrátane predlžuje len v prípravnom konaní. V súčasnosti platný Trestný
poriadok neobsahuje jediné ustanovenie, ktoré by určovalo predĺžiť lehotu trvania väzby
podľa § 71 ods. 1 Tr. por. v konaní pred súdom, tak ako tomu bolo pred 1. januárom 2006.
Z uvedeného je zrejmé, že lehoty väzby plynú samostatne pre prípravné konanie,
v ktorom sa predlžujú, sú pod kontrolou súdu a samostatne v konaní pred súdom, kde si
ich súd kontroluje samostatne, napr. v súlade s ustanoveniami § 79 ods. 2, § 243 ods. 1,
5
§ 244 ods. 5 Tr. por. účinného od 1. januára 2006 vrátane.
Plynutie lehôt po podaní obžaloby ustanovuje nielen § 76 ods. 5 a ods. 7 Tr. por.
účinného od 1. januára 2006 vrátane, ale napríklad aj ustanovenie § 76 ods. 10 Tr. por.
účinného od 1. januára 2006 vrátane, kde sa v druhej vete doslovne uvádza: “Pri odmietnutí
obžaloby, vrátení veci prokurátorovi na došetrenie, alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť,
plynie nová šesťmesačná lehota väzby v rámci lehôt uvedených v odseku 7 odo dňa, keď bol
spis doručený prokurátorovi“. Trestný poriadok tu nehovorí o žiadnom rozhodnutí
(samozrejme okrem rozhodnutí v merite veci), ale uvádza, že nová šesťmesačná lehota začína
plynúť odo dňa, keď bol spis doručený prokurátorovi. Zákon automaticky určuje, že ak súd
napríklad vráti vec prokurátorovi na došetrenie odo dňa, keď mu po takom rozhodnutí boli
doručené spisy, začína mu plynúť nová šesťmesačná lehota trvania väzby u osôb, ktoré sú
obvinené a zároveň pozbavené osobnej slobody v zhode s článkami 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru.
Rovnako – analogicky – Trestný poriadok určuje v § 76 ods. 5, že súdu plynie lehota
väzby podľa odseku 7 v tomto prerokúvanom prípade (polovica zo 48 mesiacov) od podania
obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste. Súdu teda neplynie lehota trvania väzby len
do konca lehoty trvania väzby, na ktorú bola predĺžená v prípravnom konaní, ako sa
domnieva Ústavný súd Slovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach.
Na rozdiel od prípadov S. v. Litva a J. v. Litva a od Litovského Trestného
poriadku je v Trestnom poriadku Slovenskej republiky jednoznačne a jasne vyslovené,
že lehota trvania väzby v konaní pred súdom začína plynúť podaním obžaloby.
Zo záverov Súdu pre ľudské práva v daných veciach nevyplýva, že sa súdna väzba
považuje za zákonnú iba vtedy, ak je o nej výslovne súdom rozhodnuté, musí však pre ňu
existovať právny základ.
V prípravnom konaní súd skúma dôvody väzby podľa presne stanovených pravidiel,
ako, v akých lehotách mu vec bude predkladaná na rozhodnutie o väzbe, vrátane rozhodnutia
o jej predĺžení, po podaní obžaloby sudca permanentne skúma trvanie dôvodov väzby a nie
v určitých intervaloch ako v prípravnom konaní.
Potom však nemožno vyvodiť záver z citovaných rozhodnutí, že súdna väzba
v Slovenskej republike nemá právny základ.
Trestný poriadok dokonca neurčuje ani lehotu súdu, dokedy má rozhodnúť podľa
§ 244 Tr. por. účinného od 1. januára 2006 vrátane, pri predbežnom prejednaní obžaloby, teda
aj o ďalšom trvaní väzby. Prihliada tak predovšetkým na veľmi závažné a obtiažne prípady
organizovaného zločinu, akou je aj prerokúvaná trestná vec.
6
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zotrvávajúc na svojom
rozhodnutí z 12. júla 2007, sp. zn. 1 Tošs 32/2007, opakujúc, že dôvody väzby
u obžalovaného sú naďalej dané a boli dané i po podaní obžaloby.
Ústavný súd považuje za rozhodujúce nie to, či sa väzba automaticky predlžuje
podaním obžaloby alebo iným úkonom trestného konania, ale aby obvinený v každom
momente trestného konania o jeho trestnej veci presne vedel, kedy a za akých podmienok,
resp. akým úkonom v trestnom konaní môže byť vzatý, držaný, resp. ponechaný vo väzbe
a kedy prepustený z väzby na slobodu. Účelom je, aby obvinený nebol ponechávaný vo väzbe
svojvoľne, neprimerane dlho bez preskúmavania jej dôvodov. Súčasný Trestný poriadok
takúto svojvôľu nedovoľuje a nestalo sa tak ani v prerokúvanom prípade.
Vzhľadom na rozsah prerokúvanej veci konal i Špeciálny súd i Najvyšší súd
Slovenskej republiky primerane rýchlo a so znalosťou veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodovaním Ústavného súdu v tejto
trestnej veci podotýka, že Európsky súd pre ľudské práva v podobnej veci P. v. Slovenská
republika konštatoval, že sťažovateľ bol zadržaný 11. marca 1999. V prípravnom konaní bola
dĺžka jeho väzby obmedzená podľa § 71 ods. 1 Tr. por. na dobu šiestich mesiacov, ktorá bola
3. septembra 1999 okresným súdom predĺžená do 11. decembra 1999. Pred uplynutím tejto
predĺženej lehoty, 10. decembra 1999, bola na sťažovateľa podaná obžaloba na okresný súd.
Podaním obžaloby sa začalo štádium konania pred súdom. V tomto štádiu konania bola väzba
sťažovateľa obmedzená podľa § 71 ods. 2 Tr. por. novou lehotou dvoch rokov. Sťažovateľ
bol napokon z väzby prepustený 17. januára 2001, ešte pred uplynutím dvojročnej lehoty.
V rozsahu v akom bola sťažnosť zdôvodnená (väzba nebola podľa sťažovateľa
po podaní obžaloby založená na súdnom rozhodnutí), súd nenašiel žiaden náznak akejkoľvek
materiálnej alebo procesnej nezákonnosti sťažovateľovej väzby podľa vnútroštátneho práva.
Vzhľadom na tú skutočnosť (a v rozpore s tým, čo bolo doposiaľ v odôvodnení tohto
uznesenia uvedené), že Najvyšší súd Slovenskej republiky je v zmysle ustanovenia § 56
ods. 6 zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť a v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu,
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia tak, že napadnuté uznesenie
špeciálneho súdu ohľadom obžalovaných R. N. zrušil a rozhodol o jeho prepustení z väzby
na slobodu.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
7
V Bratislave 22. októbra 2008
JUDr. Peter H a t a l a , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová