Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
397/377592.6f1db2.pdf
PDF · 138.41 KB
No categories available
2obo/132/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 2 Obo 132/2008
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S., s.r.o., IČO: X.
/predtým S., a.s., predtým V., a.s., predtým S./ O., X. Bratislava, zastúpeného JUDr. V. H.,
advokátkou, AK K., X. Bratislava, proti žalovanému: Á. P., Budapest, Maďarská
republika, evidovaný v obchodno-registračnej a informačnej službe Ministerstva
spravodlivosti Maďarskej republiky pod číslom Cg. X., zastúpený JUDr. Ľ. F., advokátom,
AK L., X. Bratislava, o určenie neplatnosti Zmluvy o kúpe akcií – privatizačnej
zmluvy, uzavretej 09. 01. 1998 medzi žalobcom a žalovaným, na odvolanie žalobcu proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. apríla 2008 č. k. 17 Cb 98/03-438, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
30. apríla 2008 č. k. 17 Cb 98/03-438 p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil, uložil povinnosť
žalobcovi zaplatiť žalovanému náhradu trov konania 4 102,--Sk a povinnosť zaplatiť na
účet súdu trovy tlmočenia 3 580,--Sk, všetko do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 15. 12. 2003 sa žalobca
domáhal aby súd určil, že Zmluva o kúpe akcií – Privatizačná zmluva /v originálnom
maďarskom znení označená ako „Részvény adásvételi szerződés, Privatizációs szerződés/,
uzavretá dňa 09. 01. 1998 medzi žalobcom a žalovaným, je neplatná. Žalovaný je
maďarskou právnickou osobu so špecifickým postavením v procese správy a privatizácie
štátneho majetku v Maďarskej republike, ktorý v roku 1997 vyhlásil verejnú súťaž na
predaj väčšinového podielu akcií spoločnosti D. Rt. /ďalej len D./. Žalobca ako víťaz tejto
súťaže uzavrel so žalovaným dňa 09. 01. 1998 zmluvu o kúpe a predaji akcií – privatizačnú
zmluvu. Zmluva bola uzavretá v maďarskom jazyku. V čl. 11.1. a 11.2. Privatizačnej
zmluvy sa zmluvné strany dohodli na rozhodcovskej doložke, podľa ktorej mali byť všetky
spory z nej vyplývajúce prejednávané a rozhodované v rozhodcovskom konaní pred stálym
rozhodcovským súdom obchodnej a priemyselnej komory /ďalej len Viedenský tribunál/.
Označený rozhodcovský súd je povinný spory rozhodovať na základe maďarského
hmotného práva s vylúčením maďarských kolíznych noriem. Pre riešenie otázok
neupravených Privatizačnou zmluvou si dohodli rozhodujúce ustanovenia maďarského
hmotného práva, teda Občianskeho zákonníka a zákona č. VI. z roku 1988
o hospodárskych spoločnostiach, platné v čase uzatvárania zmluvy. Na základe
Privatizačnej zmluvy Arbitrážny súd rozsudkom zo 7. 10. 2004 zaviazal žalobcu v tomto
konaní na zaplatenie sumy 1 328 548 000 maďarských forintov s príslušenstvom z titulu
porušenia záväzkov z Privatizačnej zmluvy. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že dohoda
o založení príslušnosti cudzozemského súdu, alebo rozhodcovského súdu podľa ZMPS
alebo podľa zákona o rozhodcovskom konaní má za následok vyňatie spornej majetkovej
veci z príslušnosti a právomoci slovenských súdov; a zakladá tak neodstrániteľnú prekážku
konania spočívajúcu v nedostatku právomoci slovenského súdu /§104 ods. 1 O.s.p./.
Účastníci tohto konania sa v Privatizačnej zmluve – čl. 11.1. dohodli, že „prípadné spory,
súvisiace s touto zmluvou budú v prvom rade riešiť rokovaniami. V prípade neúspešnosti
sa zmluvné strany podriadia výlučnej rozhodovacej právomoci stáleho volebného súdu pri
Rakúskej Obchodnej a priemyselnej komore. Súd je povinný spor rozsúdiť na základe
maďarského vecného práva – nepočítajúc sem kolízne predpisy – a na postup voleného
súdu je záväzný rokovací poriadok, prijatý pri vzniku právneho sporu. Volený súd rokuje
v trojčlennom senáte, z ktorých sú oprávnení delegovať po jednom predávajúci a kupujúci,
a ktorí sa dohodnú na osobe predsedu. Členovia voleného súdu môžu byť iní štátni
príslušníci, ako sú kupujúci a predávajúci. Proces prebieha v anglickom jazyku. Podľa čl.
11.2. v súvislosti s otázkami neupravenými touto kúpnopredajnou zmluvou sú smerodajné
ustanovenia maďarského vecného práva platné pri uzatváraní zmluvy, teda Občiansky
zákonník, ako aj zákon č. VI. z roku 1988 o hospodárskych spoločnostiach.“ V citovanom
ustanovení Privatizačnej zmluvy zmluvné strany bez akýchkoľvek pochybností prejavili
vôľu riešiť spory, ktoré zo zmluvy vzniknú, v konaní pred rozhodcami. Neprejavili teda
vôľu dohodnúť si právomoc súdu niektorej zo zmluvných strán tak, ako to má na mysli
Zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou
republikou opravnej pomoci a úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných
a trestných veciach /vyhl. Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 63/1990 Zb. –
ďalej len zmluva o právnej pomoci/. Podľa čl. 38 ods. 3 citovanej zmluvy na konanie
o zmluvných záväzkových vzťahoch je daná právomoc súdu zmluvnej strany, na ktorom sa
účastníci zmluvy písomne dohodli. Ak takejto dohody niet, právomoc je daná súdu
zmluvnej strany, na území ktorej má bydlisko (sídlo) odporca. Právomoc je daná aj súdu
zmluvnej strany, na území ktorej má bydlisko (sídlo) žalobca, ak je na tomto území
predmet sporu alebo majetok odporcu. Preto je zmluva o právnej pomoci pre toto konanie
irelevantná. Súd prvého stupňa preto musel v tomto konaní riešiť prejudiciálne otázku
platnosti rozhodcovskej doložky v Privatizačnej zmluve. V odôvodnení rozhodnutia ďalej
uviedol, že z textu rozhodcovskej doložky nesporne vyplýva, že pre riešenie sporov, ktoré
zo zmluvy vzniknú, je dohodnuté maďarské vecné právo a pre procesný postup voleného
súdu je záväzný rokovací poriadok prijatý pri vzniku sporu. Ohľadom rozhodcovskej
doložky však osobitná voľba práva neexistuje. Keďže ide o rozhodcovskú doložku
z medzinárodného obchodného styku, treba ju posúdiť podľa ustanovení Európskeho
dohovoru o medzinárodnej obchodnej arbitráži, publikovaného vyhláškou ministra
zahraničných vecí č. 176/1964 Zb., ktorý je v zmysle ustanovenia § 41 zákona č. 218/1996
Z.z. o rozhodcovskom konaní /platnom v čase dojednania rozhodcovskej doložky
v Privatizačnej zmluve – ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní/ tou medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa čl. I. tento Dohovor sa okrem
iného vzťahuje na rozhodcovské (arbitrážne) zmluvy uzavreté za účelom urovnania sporov,
ktoré vzišli alebo vzídu z vykonávania medzinárodného obchodu medzi fyzickými alebo
právnickými osobami, ktoré pri uzavieraní zmluvy mali svoj obvyklý pobyt alebo svoje
sídlo v rôznych zmluvných štátoch. Pre účely tohto Dohovoru označenie „rozhodcovská
(arbitrážna) zmluva“ znamená buď rozhodcovskú doložku obsiahnutú v zmluve alebo
zmluvu o rozhodcovi, pričom zmluva alebo zmluva o rozhodcovi sú podpísané stranami
alebo obsiahnuté vo výmene listov, telegramov alebo ďalekopisných oznámení, označenie
„arbitráž“ znamená nielen rozhodovanie sporov rozhodcami ustanovenými pre jednotlivo
určený prípad (arbitráž ad hoc), ale tiež rozhodovanie stálymi rozhodcovskými
inštitúciami; Podľa čl. VI. bod 2/ Dohovoru pri rozhodovaní o existencii alebo o platnosti
rozhodcovskej zmluvy súdy zmluvných štátov budú spôsobilosť strán posudzovať podľa
práva platného pre tieto strany. Podľa častí 5/ zákona č. LXXI 1994 o arbitráži, platného
v Maďarsku v rozhodnom čase: Rozhodcovskou zmluvou je zmluva, ktorou sa strany
zaväzujú predložiť svoj spor, ktorý medzi nimi vznikol alebo len môže vzniknúť z určitého
právneho vzťahu, či už zmluvného alebo nezmluvného, na rozhodcovské konanie.
Rozhodcovská zmluva musí byť uzavretá písomne. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 218/1996
Z.z. prípustnosť rozhodcovskej zmluvy sa vždy posudzuje podľa tohto zákona. Podľa § 2
ods. 1/ podnikatelia a iní účastníci obchodných vzťahov sa môžu dohodnúť
v rozhodcovskej zmluve alebo v doložke k zmluve, ktorou si upravujú vzájomné obchodné
vzťahy (ďalej len „rozhodcovská zmluva“), že o majetkových sporoch, ktoré medzi nimi
vzniknú, rozhodnú jeden alebo viacerí nimi poverení rozhodcovia. Podľa odseku 2/
rozhodcovskú zmluvu možno uzavrieť len na rozhodovanie takých sporov, ktoré účastníci
môžu skončiť súdnym zmierom. Z obsahu Privatizačnej zmluvy mal súd prvého stupňa za
nesporné, že spory, ktoré z nej vyplynú, môžu byť predmetom rozhodcovskej zmluvy.
Ostatné náležitosti rozhodcovskej zmluvy sa posudzujú podľa tohto zákona, ak si účastníci
nezvolili právny poriadok, podľa ktorého sa má rozhodcovská zmluva posudzovať.
Najvyšší súd SR v dovolacom konaní, vedenom pod sp. zn. Obdo V 73/2003, ustálil
právny záver, že v rozhodcovskej zmluve alebo rozhodcovskej doložke musí byť výslovne
uvedený záväzok jej účastníkov, že sa podrobia rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská
zmluva alebo rozhodcovská doložka zakladá aj záväzok, že sa účastníci podrobia
rozhodnutiu, ktoré z rozhodcovského konania vzíde. Z odôvodnenia Najvyššieho súdu SR
vyplýva, že ustanovenie § 2 ods. 4 zákona č. 218/1996 Z.z. nepredpisuje obsahové
náležitosti rozhodcovskej zmluvy alebo doložky. Podľa jeho znenia záväzok zmluvných
strán, že sa podrobia rozhodcovskému rozhodnutiu, je súčasťou (ne má byť súčasťou)
rozhodcovskej zmluvy. Hoci uvedené ustanovenie nie je celkom presné, podľa názoru
dovolacieho súdu nepredpisuje obsah zmluvy, ale stanovuje obsah záväzku, ktorý vzniká
uzavretím zmluvy, ktorá má náležitosti predpísané v odseku 1. Znamená to, že
rozhodcovská zmluva alebo doložka zakladá okrem záväzku jej účastníkov, že sa podrobia
rozhodcovskému konaniu, ktorý musí byť výslovne v zmluve uvedený, aj záväzok, že sa
podrobia rozhodnutiu, ktoré z rozhodcovského konania vzíde. Obsahom vzťahu
založeného rozhodcovskou zmluvou alebo doložkou sa uzavretím zmluvy stáva záväzok
podrobiť sa rozhodcovskému rozhodnutiu bez toho, aby musel byť výslovne v zmluve
uvedený. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že rozhodcovská doložka je neplatná
z titulu jej rozporu s čl. II. Moskovského dohovoru o riešení občianskoprávnych sporov
vznikajúcich zo vzťahov hospodárskej a vedecko-technickej spolupráce v rozhodcovskom
konaní, publikovaný vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 115/1974 Zb., keďže
rozhodcovskou doložkou v čl. 11.1. Privatizačnej zmluvy bolo dojednané riešenie sporov
pred Viedenským tribunálom, a to z dôvodov ako vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu
SR 1 Obo 221/2006 Moskovský dohovor v čl. I. vymedzuje pojmy hospodárske
organizácie a hospodárske vzťahy, pričom je s ohľadom na historické obdobie, v ktorom
bol podpísaný, evidentné, že vychádza zo zásad plánovitého riadenia hospodárstva na báze
socialistického spoločenského vlastníctva. Pritom v prejednávanej veci žalobca /ani
žalovaný/, nie sú hospodárskymi organizáciami a ani vzťahy medzi nimi nie sú v zmysle
ich chápania Dohovorom. Hospodárske organizácie a hospodárske vzťahy boli definované
v československom právnom poriadku – v Hospodárskom zákonníku č. 109/1964 Zb.,
ktorý bol 31.12.1991 zrušený. Podľa stanoviska Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky, SR nevykonala po svojom vzniku žiadny formálny úkon smerujúci k sukcesii do
Moskovského dohovoru, avšak ho ani nevypovedala. Zánikom RVHP však došlo
k podstatnej zmene obsahu vzťahov medzi účastníkmi Dohovoru SR Dohovor vzhľadom
na jeho účel, ciele a obsah považuje za obsolétny. Maďarská republika nie je zmluvnou
stranou Dohovoru a nebola ňou ani v čase uzavretia Privatizačnej zmluvy, keďže ju
vypovedala v súlade s jej čl. X. a teda ňou nie je ani viazaná, čo bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva z uznesenia Národnej rady Maďarskej republiky č. 75/1993 /1.X./ o
vypovedaní dohody o posudzovaní občiansko-právnych sporov rozhodcovským súdom,
pochádzajúcich z hospodárskej a vedecko-technickej spolupráce, podpísanú v Moskve
26. 05. 1972, vyhlásenú zákonným nariadením č. 23 z roku 1973 a zákona č. XXXVI.
z roku 1995, v zmysle ktorého Moskovská konvencia stratila vo vzťahu k Maďarskej
republike účinnosť dňa 20. 10. 1994. Súd prvého stupňa na základe uvedeného dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka, dojednaná medzi žalobcom a žalovaným v čl. 11.1.
Privatizačnej zmluvy, je platná. Táto dohoda účastníkov vylučuje právomoc slovenských
súdov na konanie o návrhu žalobcu zo dňa 15. 12. 2003. Keďže rozhodcovská doložka
zaväzuje účastníkov a žalovaný v prvom úkone, ktorý mu patril, namietal, že spor má byť
prejednaný v rozhodcovskom konaní, nie je daná právomoc súdu na jeho prejednanie
a preto súd prvého stupňa konanie podľa § 106 ods. O.s.p. zastavil.
O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol v zmysle ust. § 146 ods. 2
O.s.p. tak, že uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť žalovanému náhradu trov konania a to
náhradu trov právneho zastúpenia a náhradu trov vzniknuté tlmočením.
Proti tomuto uzneseniu sa včas odvolal žalobca a navrhol napadnuté uznesenie
zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že sa súd 1. stupňa odvoláva na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 73/2003, ktoré je
ojedinelé a odvolateľ s týmto nesúhlasí, nakoľko má za to, že ust. § 2 ods. 4 zák. č.
218/1996 Z.z. je jednoznačné a pri jeho interpretácii niet žiadneho priestoru pre výklad, tak
ako to urobil v tomto konaní dovolací súd. Ak zákon stanoví ako osobitnú požiadavku, aby
sa strany výslovne v rozhodcovskej zmluve/doložke zaviazali, že sa podrobia
rozhodcovskému rozhodnutiu, znamená to, že zákonodarca mal na mysli ďalšiu
požiadavku, nad rámec bežného, „základného“ obsahu rozhodcovských dojednaní.
Zákonodarca chcel zrejme pridať vážnosť záväzku podrobiť určitý spor rozhodcovskej
právomoci a tým ho vyňať spod právomoci súdov tým, že strany sa rozhodcovskému
rozhodnutiu podrobia osobitným vyhlásením, čiže výslovne. Potom ale nepostačuje, aby sa
takéto vyhlásenie vyvodzovalo už zo samotného podrobenia sa strán právomoci
rozhodcov, keďže bez tohto „podrobenia sa“ by nebola rozhodcovská doložka vôbec platne
uzavretá. Zákonodarca mal totiž požiadavkou prevzatia osobitného záväzku strán podrobiť
sa budúcemu rozhodcovskému rozhodnutiu na mysli inú, ďalšiu obsahovú náležitosť
rozhodcovskej doložky. Inak by ju osobitne neupravil ako samostatnú obsahovú náležitosť
rozhodcovskej doložky popri samotnom podrobení sa právomoci rozhodcov. Ďalej
uviedol, že Moskovský dohovor upravuje obligatórne rozhodcovské konanie pre určité
civilno-právne spory hospodárskej povahy medzi vnútroštátnymi subjektmi občianskeho
práva jej signatárskych štátov. Na základe Privatizačnej zmluvy došlo ku kúpe akcií
a vzniku ďalších občianskoprávnych (v zmysle súkromnoprávnych) vzťahov hospodárskej
(obchodnej) povahy. Podľa názoru žalobcu je preto splnená aj požiadavka formulovaná
tak, že k vzniku predmetných právnych vzťahov má dochádzať v procese hospodárskej
spolupráce signatárskych štátov Moskovského dohovoru. Poukázal na to, že pojmu
„hospodárska organizácia“ nemožno priradiť ten zmysel, ktorý tomuto pojmu „dával“ už
zrušený Hospodársky zákonník. Ďalej poukázal na to, že jediným autentickým prameňom
pre zistenie súdu, či je Moskovský dohovor súčasťou nášho poriadku a či platí aj vo
vzťahu k Maďarskej republike je Slovenská (Česko-slovenská) zbierka zákonov. Zánik
platnosti vyhlásenej medzinárodnej zmluvy pre Slovenskú republiku oznámením v Zbierke
zákonov uverejnený nebol. Podľa názoru odvolateľa Maďarská republika riadne
Moskovský dohovor nevypovedala. Ako tretí dôvod neplatnosti rozhodcovskej doložky
odvolateľ uviedol obchádzanie devízového zákona, keď ako dôvod neplatnosti „hlavnej“
zmluvy (Privatizačnej zmluvy), ktorý má dosah aj na platnosť Rozhodcovskej doložky,
uplatnil odvolateľ porušenie devízovoprávnych obmedzení, pre ktoré Privatizačnú zmluvu
pokladá za absolútne neplatnú. Uzavretím Rozhodcovskej doložky s dojednaním miesta
konania vo Viedni došlo totiž k vytvoreniu právnej situácie, v ktorej cudzozemský
rozhodcovský súd v súlade s vlastnými kolíznymi ustanoveniami a kolíznou voľbou
maďarského hmotného práva mohol a musel aplikovať výlučne maďarské hmotné právo,
pričom nemusel prihliadať na slovenské imperatívne normy devízového práva. Ako
posledný dôvod neplatnosti rozhodcovskej doložky odvolateľ uvádza obchádzanie zákona
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Z predmetu úpravy zákona č. 97/1963
Zb. (§ 1) totiž vyplýva, že aplikácia rozhodného práva v súlade s kolíznymi normami tohto
zákona nesmie prekročiť súkromnoprávny rámec, t.j. nesmie zasiahnuť do pôsobnosti
imperatívnych právnych noriem slovenského právneho poriadku – zmluvné strany vylúčili
aplikáciu slovenských imperatívnych (devízových) noriem v konaním pred rozhodcami.
Odvolateľ napadol odvolaním aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, keď
súd prvého stupňa riadne neodôvodnil prečo nepovažuje Maďarskú republiku za zmluvnú
stranu Moskovského dohovoru, prečo považuje Moskovský dohovor za obsolétny, prečo
nie je možné považovať žalobcu a žalovaného za hospodárske organizácie, prečo považuje
skutočnosť zrušenia Hospodárskeho zákonníka za relevantnú pre toto konanie.
Žalovaný navrhol uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť, keď
sa stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa a uviedol, že vo svojich podaniach
v priebehu konania sa k námietkam žalobcu uvedeným aj v odvolaní podrobne zaoberal.
Ďalej poukázal na rozsudok Arbitrážneho súdu zo dňa 07. 10. 2004, ktorý nadobudol
právoplatnosť a zaoberal sa námietkou neplatnosti rozhodcovskej doložky, žalobca využil
aj možnosti a domáhal sa pred rakúskymi súdmi o vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej
doložky, ktorých opisy s predkladom predložil v prílohe súdu. Poukázal taktiež na obsah
rozhodcovského rozhodnutia, ktorý sa zaoberal výrazom hospodárska organizácia
v kontexte Moskovskej konvencie, podľa ktorého ide o výraz v úzkom význame a mala by
zahŕňať len organizácie existujúce už v roku 1972, nakoľko ide o hospodárske organizácie
plánovanej ekonomiky, o ktoré v danom prípade sa nekoná.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací /§ 10 ods. 2 O.s.p./ prejednal
vec v rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a po prejednaní odvolania bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. c/ O.s.p. dospel k záveru, že odvolaniu nie je
možné vyhovieť.
Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pripadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Z obsahu predloženého spisu odvolací súd sa stotožnil so zisteným skutkovým
a právnym stavom veci súdom prvého stupňa. V celom preskúmavanom rozsahu sa
odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, ktorého dôvody sú
správne a dostatočne rozvedené. Súd prvého stupňa dostatočne jasne, zrozumiteľne
a primerane obšírne podal postup, na základe ktorého dospel k správnemu záveru
nedostatku právomoci vnútroštátnych súdov. Každým žalobcom uvedeným dôvodom
neplatnosti Rozhodcovskej doložky sa súd prvého stupňa osobitne v odôvodnení
rozhodnutia zaoberal tak, že odvolací súd nepovažuje za potrebné toto doplniť, prípadne
opakovať uvedené dôvody rozhodnutia súdu.
Odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle ust.
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1, keď úspešnému v konaní žalovanému trovy odvolacieho konania účelne
vynaložené na bránenie práva nevznikli a preto neboli priznané.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 28.októbra 2008
JUDr. Jozef Štefanko, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: M. N.
Právna argumentácia odvolateľa je v niektorých bodoch schizofrenická, keď na jednej
strane sa v odvolaní dovoláva výkladu medzinárodných zmlúv uzatváraných
viacerými zmluvnými stranami - štátmi vrátane Moskovského dohovoru nie podľa
vnútroštátneho poriadku jedného zmluvného štátu, ale podľa výkladových
pravidiel medzinárodného práva kodifikovaných Viedenským dohovorom
o zmluvnom práve a na druhej strane sa dovoláva potreby rozlíšenia medzi
vnútroštátnou a medzinárodnoprávnou rovinou posúdenia účinkov Moskovského
dohovoru.