Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
867/368845.d292e8.pdf
PDF · 113.1 KB
No categories available
3Cdo/345/2009
Najvyšší súd 3 Cdo 345/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne I., bývajúcej v B.,
zastúpenej JUDr. P., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému M., a.s., so sídlom v B.,
IČO: X., o nahradenie prejavu vôle, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.
12 C 90/2006, na dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 1. júla 2009 sp. zn. 17 Co 99/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 19. novembra 2008 č.k. 12 C 90/2006-191
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala nahradenia prejavu vôle žalovaného uzavrieť s ňou
kúpnu zmluvu o prevode spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa
v katastrálnom území Š. a zapísanej na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – orná pôda vo
výmere X. m² (ďalej len „nehnuteľnosť“), zamietol. Žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanému
9 801,33 € (295 275 Sk). V odôvodnení uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by
pôvodní spoluvlastníci porušili predkupné právo žalobkyne na kúpu ich spoluvlastníckeho
podielu. Z toho dôvodu kúpnu zmluvu, ktorou žalovaný odkúpil spoluvlastnícky podiel na
nehnuteľnosti považoval za platnú, a preto žalobu zamietol. Výrok o náhrade trov konania
odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie oboch účastníkov konania Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom
z 1. júla 2009 sp. zn. 17 Co 99/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým
bola žaloba o nahradenie prejavu vôle zamietnutá, a zmenil vo výroku o náhrade trov konania
tak, že žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanému trovy prvostupňového konania vo výške
192,53 €. Súčasne žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 109,38 € trov odvolacieho
konania. V odôvodnení poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktorými mal
preukázané, že žalovaný nadobudol spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti od spoločnosti P.
na základe kúpnej zmluvy z 29. júna 2007 za kúpnu cenu 6 520 456,20 Sk (216 439,49 €),
ktorej vklad bol Správou katastra v Banskej Bystrici povolený 10. júla 2007 pod č. V., ktorá
neporušila predkupné právo žalobkyne, pretože ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy so
žalovaným ponúkla svoj spoluvlastnícky podiel na predaj žalobkyni ako podielovej
spoluvlastníčke za kúpnu cenu 4 860 704 Sk. Žalobkyňa túto ponuka prevzala 6. februára
2007, právne relevantným spôsobom ju neakceptovala, preto spoločnosť P. mohla previesť
svoj spoluvlastnícky podiel na žalovaného. Keďže neexistuje skutkový a právny dôvod
opodstatnenosti žalobkyňou uplatneného nároku, rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
považoval za vecne správny, a preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Výrok rozsudku súdu
prvého stupňa o náhrade trov konania zmenil z dôvodu, že súd prvého stupňa nepostupoval
správne pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia žalovaného. O náhrade trov
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. l O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom uviedla, že
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v otázke
(ne)porušenia jej predkupného práva. Vytýkala odvolaciemu súdu, že sa nezaoberal súbehom
vecného a zmluvného predkupného práva a nevyporiadal sa s prioritou vecného predkupného
práva voči ostatným typom predkupného práva. Ďalej odvolaciemu súdu vytkla, že vo väčšej
časti odôvodnenia je jeho rozhodnutie „logicky a fakticky rozporuplné a sporné a zároveň sa
pohybuje mimo právnologickej a právnoaplikačnej konštrukcie zákonného predkupného
práva“, a preto navrhla, aby sa opätovne vykonalo celé dokazovanie. Tým, že sa odvolací súd
nevyporiadal so všetkým, čo vyšlo v konaní najavo a všetkými tvrdeniami účastníkov, porušil
jej právo na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces. Z uvedených dôvodov žiadala
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť.
Žalovaný sa k dovolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, (len vtedy) pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť
dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť z vyššie uvedených ustanovení, lebo napadnutý nie je
zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ
nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku
odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.
So zreteľom na to by dovolanie žalobkyne mohlo byť procesne prípustné, len ak by
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom závažnou procesnou vadou
v zmysle § 237 O.s.p. O vadu takejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Uvedené ustanovenie nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho
súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania; ak je konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je
inak dovolanie vylúčené.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal
dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho
súdu nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších
stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalobkyni realizáciu jej
procesných práv.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý
súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich
diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani
právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Pokiaľ žalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne
konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď
II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by vždy zároveň platil aj opak. Ústava Slovenskej
republiky neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu
a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje
predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného
práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť
vzniku procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu,
význam a procesné dôsledky uvedených pochybení upravuje tento procesný kódex aj
podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní.
S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú
zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237
O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny
poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných procesných vád - (len)
v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto
povahy sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá).
Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (pre
porovnanie viď aj IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 111/98 uverejnený rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd ako
súd dovolací vyslovil názor, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj
právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa
právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj
v prejednávanej veci.
V nadväznosti na dovolacie námietky a tiež so zreteľom na právne závery Ústavného
súdu Slovenskej republiky zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napríklad II. ÚS 261/06)
treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké
dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní
v postupe súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich nálezoch opakovanie
zdôraznil, že v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 Ústavy
Slovenskej republiky je súdnym orgánom ochrany ústavnosti a že táto právomoc mu
umožňuje preskúmať aj rozhodnutie všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie
je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v Ústave Slovenskej republiky (viď
II. ÚS 127/07). Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým rozhoduje o sťažnostiach
fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd v súdnom konaní, vyjadruje vždy záver tohto orgánu ochrany ústavnosti o porušení
základného práva alebo slobody v náleze konkretizovaným procesným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu v tej – ktorej individuálne určenej veci. Ak Ústavný súd
Slovenskej republiky sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda
a akým právoplatným rozhodnutím sa porušili (viď bližšie § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov); ak pri tom Ústavný súd Slovenskej republiky právoplatné rozhodnutie súdu zruší
a vec vráti na ďalšie konanie, je súd, ktorý vydal rozhodnutie, povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť s tým, že v tomto konaní je viazaný právnym názorom Ústavného súdu
Slovenskej republiky (viď bližšie § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov).
Keďže dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne (len
v osobitne zákonom stanovených prípadoch napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu – smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti
(§ 159 ods. 1 O.s.p.), dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch
základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2
O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní
posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia
musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli
zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05).
V prejednávanej veci preto Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol brať na zreteľ
len žalobkyňou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to,
aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným
princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý bol vyjadrený
právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Dovolací súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,
lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského
súdu nevykazoval znaky odňatia možnosti žalobkyni konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.). Zo spisu totiž vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská oboch
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Právne závery vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu
nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok
spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.
Dovolateľka ďalej súdom nižších stupňov vytýka, že vykonané dôkazy nesprávne
vyhodnotili. Nesprávnym hodnotením dôkazov ale súd nezakladá procesnú vadu v zmysle
§ 237 O.s.p. Obdobne pokiaľ dovolateľka namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali
z neúplných skutkových zistení, ide o námietku, ktorá ani len nepoukazuje na procesnú vadu
v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Táto námietka by mohla byť zohľadnená, len ak by bolo jej
dovolanie procesne prípustné. K jej argumentom, ktoré by bolo možné podriadiť pod
námietku tzv. inej procesnej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
dovolací súd uvádza, že takáto vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe by ale nezakladala prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
K námietke dovolateľky, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci
neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod,
ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,
sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia dovolateľky o založení
rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by
to prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobkyne podľa Občianskeho súdneho
poriadku procesne neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný
prostriedok žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať
vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho
konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. februára 2010
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková