Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/253/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rudolfa Čirča

a sudcov JUDr. Evy Sakálovej a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci žalobcov

1/ Ing. J. Š. a 2/ Ing. H. Š., oboch bývajúcich v M., zastúpených JUDr. V. G., advokátom

so sídlom v K., proti žalovanému M. H., bývajúcemu v M., zastúpenému JUDr. M. H.,

advokátom so sídlom v M., o zaplatenie 3 319,39 EUR (100 000,-- Sk) s prísl., vedenej

na Okresnom súde Michalovce pod sp.zn. , o dovolaní žalobcov proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 29. mája 2007 sp.zn. rozhodol

t a k t o :

Dovolanie žalobcov z a m i e t a .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na Okresnom súde Michalovce 18. apríla 2002 sa pôvodne len

žalobca 1/ a po pristúpení do konania aj žalobkyňa 2/ domáhali voči žalovanému zaplatenia

sumy 100 000,-- Sk (3 319,39 EUR) s príslušenstvom, predstavujúcej peňažné plnenie

zo zmluvy o pôžičke uzavretej ústne 13.10.2000 medzi žalobcom 1/ a žalovaným. V žalobe

uviedli, že žalovaný poskytnutú peňažnú pôžičku napriek výzve nevrátil.

Okresný súd Michalovce rozsudkom zo 14. septembra 2006 č.k. -220

žalobe v celom rozsahu vyhovel, t.j. rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom

sumu 100 000,-- Sk (3 319,39 EUR) s 15,5 % úrokmi z omeškania od 26.11.2001

do zaplatenia a náhradu trov konania 113 504,-- Sk (3 767,64 EUR) na účet ich zástupcu

JUDr. J. K., to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Poukazujúc na žalobcami

predložený výdavkový pokladničný doklad podpísaný žalovaným, obsahom ktorého boli

údaje o vyplatení sumy 100 000,-- Sk žalobcom 1/ žalovanému dňa 13.10.2000, mal

za preukázanú existenciu právneho vzťahu z pôžičky medzi účastníkmi. Tvrdenie

žalovaného, že išlo o pôžičku poskytnutú obchodnej spoločnosti M. A., s.r.o., ktorej bol

konateľom, na základe písomnej zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalobcami a touto

spoločnosťou 12.10.2000, za preukázané nepovažoval.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd na odvolanie žalovaného rozsudkom

z 29. mája 2007 sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu

zamietol a uložil žalobcom povinnosť zaplatiť žalovanému spoločne a nerozdielne náhradu

trov konania 48 752,-- Sk (1 618,27 EUR) do rúk ich zástupcu JUDr. M. H. do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Na rozdiel od súdu prvého stupňa, po zopakovaní dokazovania

niektorými listinnými dôkazmi, vyslovil záver, že žalovaný nie je v konaní pasívne

legitimovaný, pretože suma 100 000,-- Sk ním prevzatá 13.10.2000 bola peňažnou pôžičkou

poskytnutou obchodnej spoločnosti M. A., s.r.o., ktorej bol konateľom.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia. Žiadali, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnili nesprávnym hodnotením dôkazov odvolacím súdom a nesprávnym právnym

posúdením veci. Poukazovali najmä na to, že z jediného relevantného dôkazu, ktorým bol

príjmový pokladničný doklad o prevzatí žalovanej sumy, vyplynulo, že žalovaný nekonal

v mene obchodnej spoločnosti ako jej konateľ, pretože tento doklad neoznačil obchodným

menom spoločnosti.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok ako

nedôvodný zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu ako aj konanie ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal

existenciu vád konania taxatívne vymedzených v ustanovení a iných vád, ktoré

mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, že z obsahu spisu žiadne takéto

vady nevyplývajú. Následne sa zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku z hľadiska

správneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť

nesprávnu aplikáciu hmotného práva na zistený skutkový stav alebo jeho nesprávny výklad,

ktorý má za následok nesprávne rozhodnutie.

V preskúmavanej veci právny záver odvolacieho súdu o nedostatku pasívnej

legitimácie žalovaného, t.j. o neexistencii jeho povinnosti z právneho vzťahu z pôžičky,

zodpovedá zistenému skutkovému stavu a je teda správny.

Podľa veta prvá účastníci sú povinní označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení.

Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j.

povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží

zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie

svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude

vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky

postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,

no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo

pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú

zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd

ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov,

ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí

predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda

tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia

a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť

skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť

dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má

za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní

najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa

hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre

účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá

povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich

skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny

pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh

skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

Tak napr. v spore o zaplatenie kúpnej ceny má predávajúci ako žalobca bremeno tvrdenia, že

s kupujúcim ako žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu a že žalovaný kúpnu cenu riadne a včas

nezaplatil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné len pokiaľ

ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá. Ak táto skutočnosť bude preukázaná,

žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Naopak žalovaný, ak sa chce

úspešne brániť, musí tvrdiť, že kúpnu cenu zaplatil a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy (ak

nebude namieste obrana námietkou premlčania, započítania a pod.). Ide tu o rozdelenie

bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako

vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov.

V prejednávanej veci mali žalobcovia bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavreli

zmluvu o peňažnej pôžičke a že žalovaný pôžičku nevrátil. Z tohto bremena mali povinnosť

preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičky. Na preukázanie tejto

skutočnosti predložili dôkaz preukazujúci prevzatie sumy 100 000,-- Sk žalovaným. Pokiaľ sa

žalovaný bránil tvrdením, že ním prevzaté peňažné plnenie bolo pôžičkou pre obchodnú

spoločnosť, ktorej bol konateľom, bolo jeho povinnosťou predložiť alebo aspoň označiť

dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia. Žalovaný svoju dôkaznú povinnosť v tomto smere

uniesol.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, čiastočne zopakovaného aj

odvolacím súdom, vyplynuli skutkové zistenia, že medzi žalobcami a obchodnou

spoločnosťou M. A., s.r.o., bola dňa 12.10.2000 uzavretá písomná zmluva, označená ako

zmluva o pôžičke (za spoločnosť ju podpísal žalovaný ako jej konateľ), ktorou sa žalobcovia

ako veritelia zaviazali poskytnúť obchodnej spoločnosti ako dlžníkovi peňažnú pôžičku

2 200 000,-- Sk (73 026,62 EUR) a to tak, že 13.10.2000 vyplatia sumu 200 000,-- Sk

(6 638,78 EUR) a 10.11.2000 vyplatia sumu 2 000 000,-- Sk (66 387,84 EUR) a to

ktorémukoľvek z konateľov spoločnosti, že žalovaný 13.10.2000 podpísal výdavkový

pokladničný doklad o prevzatí sumy 100 000,-- Sk od žalobcu 1/ (pričom na tomto doklade

bolo uvedené len jeho meno a adresa bydliska), že v ten istý deň podpísal obdobný doklad

o prevzatí rovnakej sumy od žalobcu aj ďalší konateľ spoločnosti Ing. P. P., že 19.12.2000

bola medzi označenou obchodnou spoločnosťou ako predávajúcou a žalobcami ako

kupujúcimi uzavretá kúpna zmluva o kúpe pozemku za kúpnu cenu 2 000 000,-- Sk a že

20.12.2000 bola medzi žalobcami a touto obchodnou spoločnosťou uzavretá zmluva

o započítaní pohľadávok, v ktorej obchodná spoločnosť M. A., s.r.o., uznala svoj záväzok

voči žalobcom vo výške 2 200 000,-- Sk, predstavujúci nevrátenú pôžičku poskytnutú

na základe zmluvy o pôžičke z 12.10.2000, a žalobcovia uznali svoj záväzok voči tejto

spoločnosti v sume 2 000 000,-- Sk predstavujúci nesplatenú kúpnu cenu za pozemok, pričom

sa účastníci tejto zmluvy dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok do výšky, v ktorej sa

kryjú, t.j. do výšky 2 000 000,-- Sk.

Pokiaľ žalobcovia v reakcii na písomnú zmluvu o pôžičke z 12.10.2000 začali tvrdiť,

že podľa tejto zmluvy neposkytli obchodnej spoločnosti M. A., s.r.o., peňažnú pôžičku

2 200 000,-- Sk ale len 2 000 000,-- Sk, bolo toto ich tvrdenie v rozpore s obsahom zmluvy

o započítaní pohľadávok z 20.12.2000. S prihliadnutím na túto okolnosť, vážne

spochybňujúcu tvrdenie žalobcov o uzavretí zmluvy o pôžičke so žalovaným, zistené

skutočnosti vo všetkých vzájomných súvislostiach (najmä z hľadiska obsahu, časovej

postupnosti a nadväznosti jednotlivých úkonov) umožňovali podľa názoru dovolacieho súdu

záver, že suma 100 000,-- Sk prevzatá žalovaným 13.10.2000 bola pôžičkou pre obchodnú

spoločnosť, ktorej bol konateľom, a že medzi žalobcami a žalovaným ako fyzickou osobou

samostatný právny vzťah z pôžičky nevznikol. Námietka žalobcov, že konanie žalovaného pri

tomto úkone nemohlo byť konaním štatutárneho orgánu v mene spoločnosti, pretože

na pokladničnom doklade nebolo uvedené obchodné meno spoločnosti, nebola opodstatnená.

V súvislosti s konaním štatutárneho orgánu v mene obchodnej spoločnosti treba totiž

rozlišovať medzi právnym konaním, pri ktorom sa právne relevantným spôsobom prejavuje

navonok vôľa tejto právnickej osoby, pričom štatutárny orgán koná spôsobom zapísaným

v obchodnom registri (napr. že za spoločnosť koná a podpisuje konateľ samostatne a to tak, že

k obchodnému menu spoločnosti pripojí svoj vlastnoručný podpis), a medzi iným konaním

(činnosťou), pri ktorom táto podmienka nie je významná. Samotné prevzatie peňažnej sumy,

i keď sa ním zavŕšil proces vzniku zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu, nebolo právnym

úkonom (tým bola samotná zmluva o pôžičke), preto len z tej skutočnosti, že na výdavkovom

pokladničnom doklade podpísaným žalovaným nebolo uvedené obchodné meno spoločnosti,

nemožno vyvodzovať záver, že nemohlo ísť o pôžičku tejto spoločnosti. Žalovaný tak uniesol

dôkaznú povinnosť ohľadne svojho tvrdenia a právny záver odvolacieho súdu o nedostatku

jeho pasívnej legitimácie v konaní zodpovedal skutkovým zisteniam. Odvolací súd preto

správne rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcov proti rozsudku odvolacieho

súdu zamietol ( ods. l ) ako nedôvodné.

V súvislosti s dovolacou námietkou o nesprávnom hodnotení dôkazov odvolacím

súdom a o potrebe vykonania ďalšieho dôkazu však považuje za potrebné ešte poznamenať,

že hodnotenie dôkazov nie je v zmysle samostatným dovolacím dôvodom

a že podľa veta druhá dovolací súd dokazovanie nevykonáva.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd tak, že úspešnému

žalovanému náhradu týchto trov nepriznal, pretože trovy súvisiace s odmenou jeho zástupcu

za vyjadrenie k dovolaniu nepovažoval za potrebné na účelné bránenie práva, lebo

v porovnaní s jeho vyjadreniami v základnom konaní neobsahovali nové okolnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. marca 2009

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová