Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0e4/375850.381425.pdf
PDF · 121.75 KB
No categories available
1ObdoV/9/2007
Najvyšší súd 1 Obdo V 9/2007
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky , ako súd dovolací, v právnej veci žalobcu: T. proti
žalovanému: F., o zaplatenie 1 826 986,-- Sk s prísl., vedenej na Krajskom súde v Trnave
pod sp. zn. 19 Cb 67/2001, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 4. októbra 2006 sp. zn. 2 Obo 101/2006-324, rozhodol
rozhodol:
Rozsudok odvolacieho súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa
04. 10. 2006 sp. zn. 2 Obo 101/2006-324 rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe
vyhovené, zmenil tak, že žalobu zamietol.
V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol:
Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca sa návrhom,
došlým súdu dňa 26. 03. 2001 domáha voči žalovanému zaplatenia sumy 1 826 968,-- Sk
a prísl. a uplatnený nárok opiera o zmluvu o postúpení pohľadávok, uzatvorenú podľa § 524
Obč. zák. dňa 05. 03. 2001 a následne o oznámenie o postúpení pohľadávok v zmysle § 526
Obč. zák. zo dňa 05. 03. 2001.
Súd prvého stupňa žalobe vyhovel prvýkrát rozsudkom zo dňa 10. 10. 2001 č. k.
19 Cb 97/01-201, po jeho zrušení a vrátení na ďalšie konanie uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 27. 02. 2003, druhýkrát – rozsudkom zo dňa 17. 10. 2003
a po tomto zrušení tohto rozsudku a vrátení veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09. 09. 2005 – napadnutým
rozsudkom. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich uzneseniach usmernil ďalšie
21 Obdo V 9/2007
konanie súdu prvého stupňa v podstate tak, že tento mal skúmať danosť aktívnej legitimácie
žalobcu, čo súd prvého stupňa náležite neurobil.
Vzhľadom na to, že ustanovenie § 221 O. s. p. neumožňuje v rozhodovanej veci
zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a vo veci nie sú
splnené ani podmienky na jeho potvrdenie, odvolací súd musel podľa § 220 O. s. p.
rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 09. 09. 2005 uložil
súdu prvého stupňa ustáliť aktívnu legitimáciu žalobcu. Zistenie aktívnej legitimácie je
základným predpokladom konania v merite veci.
Súd prvého stupňa vyvodil aktívnu legitimáciu žalobcu zo skutočnosti, že postúpenie
pohľadávky bolo žalovanému oznámené a vychádzal pritom z ustanovenia § 526 ods. 2 Obč.
zák., podľa ktorého, ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník
oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení, čo interpretoval tak, že relevantné
oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky.
Súd prvého stupňa sa však nezaoberal a nevysporiadal so základnou otázkou
postúpenia pohľadávky, ktorou je otázka, či to, čo bolo predmetom zmluvy, spĺňalo
náležitosti pojmu pohľadávka, alebo išlo len o požiadavku, resp. nárok, ktorý nemožno pod
tento pojem zaradiť. Základnou časťou pohľadávky, teda podmienkou, bez ktorej splnenia
nemožno hovoriť o pohľadávke veriteľa, je jej dlh na strane dlžníka. Pohľadávka vyplýva
totiž zo záväzkového právneho vzťahu, ktorého účastníci vystupujú navzájom ako nositelia
práv a povinností, pričom povinnosť jednej strany zodpovedá právu druhej a naopak. Platí
teda, že dlžník má voči veriteľovi povinnosť, ak veriteľ je oprávnený požadovať od dlžníka
splnenie jeho povinnosti a veriteľ je oprávnený požadovať od dlžníka splnenie povinnosti, ak
má dlžník povinnosť voči veriteľovi. Teda pohľadávka je zo záväzkového právneho vzťahu,
vyplývajúce právo veriteľa vyžadovať od dlžníka splnenie povinnosti v prípade, ak dlžník má
povinnosť – nazývanú dlhom – voči veriteľovi dlh splniť a z toho plynie, že pohľadávka, čiže
oprávnenie veriteľa zodpovedá dlhu, čiže povinnosti dlžníka, čo značí, že ak nie je dlh, ktorý
je dlžník povinný splniť, nie je ani pohľadávka, na ktorej splnenie má veriteľ oprávnenie.
Existencia nespochybniteľného dlhu je teda podmienkou existencie pohľadávky ako takej,
31 Obdo V 9/2007
teda aj pohľadávky, ktorá môže byť predmetom postúpenia podľa § 524 Obč. zák. Postúpená
môže byť iba existujúca pohľadávka, nemôže byť predmetom zmluvy o postúpení
pohľadávky pohľadávka, ktorá zanikla. Ďalšie príklady nepostupiteľných pohľadávok uvádza
§ 525 Obč. zák.
Spomenutá skutočnosť, že neoddeliteľnou časťou, ako rub mince od jej lícnej časti -
náplne pojmu pohľadávka veriteľa, je dlh dlžníka, má podstatný význam pre výklad ust. § 524
a nasl. Obč. zák. o postúpení pohľadávky. Znamená, že pohľadávka veriteľa existuje vtedy, ak
existuje pohľadávke veriteľa zodpovedajúci dlh dlžníka. Existujúca pohľadávka značí
konkrétne čo do obsahu a rozsahu, pokiaľ ide o peňažnú pohľadávku čo do výšky. Z tohto
vyplýva, že dlžník musel v postupovanom rozsahu a obsahu pohľadávku veriteľa buď uznať,
alebo svoj dlh alebo existencia jeho dlhu, rovnajúca sa pohľadávke veriteľa, bola určená
právoplatným rozhodnutím na to príslušného orgánu, napr. súdu.
Z toho potom nevyhnutne vyplýva, že nemožno postúpiť pohľadávku, ktorú dlžník
neuznáva ako svoj dlh, alebo ktorá ako jeho dlh nebola určená právoplatným rozhodnutím
príslušného orgánu a následne, že postupník nie je aktívne legitimovaný, postúpenú mu
pohľadávku, ktorú dlžník dôvodne nepokladá za svoj dlh, ak veriteľ aj vymáha.
Na tejto skutočnosti nič nemení ust. § 526 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého, ak
postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať
preukázania zmluvy o postúpení, lebo základný problém je v spomenutej a rozobranej náplni
pojmu pohľadávka. Ak totiž postúpená pohľadávka nesplnila náležitosti spomenutého
výkladu pojmu pohľadávka, neexistoval z tohto vzťahu dlžník v zmysle § 523 ods. 2 Obč.
zák.
O správnosti tejto interpretácie pojmu pohľadávka v ust. § 524 a nasl. Obč. zák. svedčí
aj výslovné ust. § 525 ods. 1 Obč. zák. V komentári z r. 1996 k Obč. zákonníku sa k tomuto
ustanoveniu uvádza, že nepostupiteľnosť pohľadávky, teda spôsobuje vlastnosť samotnej
pohľadávky a účelom tejto úpravy je ochrana dlžníka, ktorého postaveniu sa postúpením
pohľadávky nemení, najmä sa nemôže zhoršiť.
Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaný existenciu svojho dlhu a žalobcovej pohľadávky
popiera, list žalovaného zo dňa 04. 04. 2001 nemožno považovať za uznanie pohľadávky
41 Obdo V 9/2007
a žalobca nepredložil súdu právoplatné rozhodnutie súdu určujúce, že pohľadávka pôvodného
veriteľa v žalobcom uplatnenej výške voči žalovanému v čase jej postúpenia existovala.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca a navrhol ho zrušiť a vec
vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Na zdôvodnenie dovolania žalobca uviedol, že
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení z nasledovných
dôvodov:
Žalobca podal proti žalovanému žalobu na plnenie podľa § 80 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku na zaplatenie 1 862 968,-- Sk s príslušenstvom, a to z dôvodu zaplatenia
dohodnutej kúpnej ceny za tovar (dodané lieky). Ku vzniku záväzkového právneho vzťahu
došlo na základe postúpenia pohľadávky pôvodného veriteľa M.na spoločnosť V.
a následného postúpenia pohľadávky na žalobcu. Postúpenie bolo žalovanému oznámené.
Prvostupňový súd tretíkrát vyhovel žalobe rozsudkom č. 19 Cb 67/2001-300 zo dňa
21. 12. 2005 a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1 826 986,-- Sk s príslušenstvom,
ako aj trovy konania. V súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania súd konštatoval, že
žalobca zobral svoje preklasifikovanie časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
späť a žiadal teda podľa pôvodného návrhu zaplatenie sumy 1 826 986,-- Sk s príslušenstvom.
Súd opätovne vypočul účastníkov konania a vychádzajúc z vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že v prípade porušenia ustanovení zákona o verejnom obstarávaní išlo
o neplatnosť relatívnu, pričom oprávnený subjekt, t. j. Ú. sa tejto v zákonnej lehote nedovolal.
Zaoberal sa aj oprávnenosťou konania vedúceho organizačnej zložky pôvodného veriteľa, čo
bolo preukázané listinnými dôkazmi, vrátane potvrdenia likvidátora pôvodného veriteľa
zo dňa 11. 09. 2003. Súd vychádzal z existencie aktívnej legitimácie žalobcu v konaní
a uplatnený nárok, ktorého výške nebola v konaní sporná, mu priznal v celom rozsahu ako
nárok na zaplatenie kúpnej ceny podľa § 447 Obchodného zákonníka. Podľa názoru žalobcu
sa tak prvostupňový súd vysporiadal so všetkými námietkami, uvedenými v predchádzajúcich
uzneseniach odvolacieho súdu.
Dňa 01. 03. 2006 podal žalovaný proti predmetnému rozsudku odvolanie, považoval
prvostupňový rozsudok v celom rozsahu za vecne nesprávny. Nesprávnosť videl v tom, že súd
nedostatočne preskúmal porušenie dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní v súvislosti
s platnosťou zmlúv o postúpení. Žalovaný je toho názoru, že zmluvy, uzatvorené v rozpore so
51 Obdo V 9/2007
zákonom o verejnom obstarávaní sú absolútne neplatné. Poukazujeme však na skutočnosť, že
len dve kúpne zmluvy (týkajúce sa dvoch faktúr) boli uzatvorené počas platnosti zákona
o verejnom obstarávaní, ktorý považoval zmluvy za absolútne neplatné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacím rozsudkom č. 2 Obo 101/2006 zo dňa
04. 10. 2006 rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný existenciu svojho dlhu a žalobcovej pohľadávky
popiera a že žalobca nepredložil súdu právoplatné rozhodnutie súdu, určujúce, že pohľadávka
pôvodného veriteľa v žalobcom uplatnenej výške voči žalovanému v čase jej postúpenia
existovala a na základe toho teda podľa názoru odvolacieho súdu žalobca sa zmluvami
o postúpení pohľadávok o ktoré opiera svoj nárok nestal aktívne legitimovaným v spore o ich
zaplatenie.
Žalobca zastáva názor, že odvolací súd na základe vyššie uvedeného vec nesprávne
právne posúdil (žiaden právny predpis totiž nevyžaduje na postúpenie pohľadávky uznanie
dlhu a tak je právny záver odvolacieho súdu v rozpore splatným právom; takáto požiadavka,
ktorá nemá oporu v platnom práve, by znamenala, že by v podstate nemohlo dôjsť
k postúpeniu pohľadávky bez toho, že by dlžník svoj dlh uznal, čo by bolo v rozpore so
samotnými princípmi postúpenia) a že jeho názor nevyplýva z vykonaného dokazovania
a nemá oporu ani v platných právnych predpisoch, a to z nasledovných dôvodov:
- odvolací súd oprel svoj rozsudok v prvom rade o skutočnosť, že žalovaný svoj dlh
voči a žalobcovu pohľadávku popiera;, z vykonaného dokazovania (počas celého
priebehu konania) však vyplýva, že žalovaný výšku a dôvod svojho dlhu nepopieral,
len tvrdil, že jeho dlh je premlčaný, s čím sa však odvolací súd vôbec nezaoberal,
- pokiaľ ide o absurdnú požiadavku odvolacieho súdu na predloženie právoplatného
rozhodnutia súdu, určujúce, že pohľadávka existovala, žalobca poukazuje
na skutočnosť, že určovaciu žalobu by mohol žalobca podať len v prípade, keby
nemohol podať žalobu na plnenie, ktorá má prednostné postavenie a súčasne by musel
preukázať naliehavý právny záujem na takomto určení; v tejto súvislosti poukazujeme
najmä na platnú právnu úpravu, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 5 Obo 17/2000, podľa ktorého je takýto naliehavý najmä tam, kde by bez
tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo kde by sa jeho právne
postavenie stalo neistým, návrh domáhajúci sa určenia nemôže byť opodstatnený tam,
kde je možné žalovať splnenie povinnosti. Na základe uvedeného zastáva žalobca
61 Obdo V 9/2007
názor, že súdom požadované rozhodnutie o určení nemohol žalobca objektívne
predložiť, nakoľko by v takomto konaní nepreukázal naliehavý právny záujem a jeho
návrh by bol zamietnutý s tým, že má zažalovať splnenie povinnosti,
- odvolací súd vôbec neskúmal existenciu pohľadávky v žalovanej výške, čo bolo podľa
názoru žalobcu jeho povinnosťou a rovnako sa nevysporiadal s dôvodmi odvolania
žalovaného,
- odvolací súd sa rovnako nevysporiadal s námietkou žalovaného, súvisiacou
s nedodržaním ustanovení zákona o verejnom obstarávaní a rovnako sa nevysporiadal
ani so skutočnosťou, že žalovaný v odvolaní uviedol, že podľa neho došlo k plneniu
bez právneho dôvodu a teda vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Vzhľadom na vyššie uvedené zastáva žalobca názor, že odvolací súd tým, že sa
nevysporiadal so všetkými dôvodmi odvolania, spôsobil také vady konania, okrem
nesprávneho právneho posúdenia veci spôsobil také vady konania, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa názoru žalobcu odvolací súd tiež porušil ustanovenie
§ 157 Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko nie je jeho rozhodnutie riadne odôvodnené
(z uvedeného odôvodnenia nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel ku skutkovým
zisteniam, ani ako vec právne posúdil).
Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvého stupňa, tento považuje žalobca za vecne správny,
nakoľko vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu a spočíva na správnom právnom
posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania, dovolanie prejednal bez nariadenia pojednávania,
preskúmal rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel
k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Právny názor odvolacieho súdu, že pohľadávku nemožno postúpiť, ak ju dlžník
písomne neuznal, alebo ak nie je právoplatne prisúdená rozsudkom, nemá oporu v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky a je v rozpore s praxou súdov. Uvedený právny názor
odvolacieho súdu v praxi súdov Slovenskej republiky je celkom ojedinelý a dovolací súd už
viackrát jeho nesprávnosť konštatoval v iných svojich rozhodnutiach. Preto v tomto smere
dovolací súd poukazuje napr. na svoj rozsudok z 27. 04. 2006 sp. zn. 1 Obdo V 13/2005,
71 Obdo V 9/2007
ktorý bol aj uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v zošite č. 4/2008 pod por. č. 41. Z tohto
rozhodnutia bola uverejnená právna veta v znení:
Pohľadávku možno postúpiť, aj keď je predmetom neskončeného občianskeho
súdneho konania. Prípadné obmedzenia musia vyplývať zo zákona alebo rozhodnutia
príslušného orgánu.
V citovanom rozhodnutí sa ďalej uvádza, že nemožno súhlasiť s právnym názorom
odvolacieho súdu, že sporná pohľadávka sa stane pohľadávkou až rozhodnutím súdu.
Pohľadávka nepochybne môže existovať bez ohľadu na to, či to deklaruje nejaké rozhodnutie
súdu alebo iného orgánu, ako aj bez ohľadu na to, či to dlžník uznáva alebo nie.
Vyššie uverejnený právny názor dovolacieho súdu zostáva nezmenený. Keďže
odvolací súd z iných hľadísk dôvodnosť podanej žaloby neskúmal, a to ani z hľadiska
skutkového, ani z hľadiska právneho, preto dovolací súd musel rozsudok odvolacieho súdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O. s. p.).
Právny názor dovolacieho súdu v danej veci je pre odvolací súd záväzný (§ 243d
ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 30. apríla 2009
JUDr. Juraj Seman , v. r.
predseda senátu