Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/199/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy Fúrovej

v právnej veci žalobkyne N.D.S., a.s., so sídlom B., IČO:X., proti žalovanému Krajskému

stavebnému úradu Trenčín, so sídlom Hviezdoslavova 3, Trenčín, za účasti Ing. R. – G.,

reklamné štúdio, P., zastúpeného Mgr. P., advokátom, Advokátska kancelária B., s. r. o, R.,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KSÚ 2006/659/2752/3-MI zo dňa 18.

decembra 2006, o odvolaní účastníka Ing. R. – G., proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -99 z 24. júna 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -99 z 24. júna 2008 p o t v r d z u j e .

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd V Trenčíne zrušil z dôvodu podľa § 250j ods. 2

písm. a/ (ďalej len „OSP“) rozhodnutie žalovaného č. KSÚ

2006/659/2752/3-MI zo dňa 18. decembra 2006 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Týmto rozhodnutím žalovaný správny orgán v časti zmenil a v časti potvrdil odvolaním

napadnuté rozhodnutie Mesta Trenčín číslo SpSU-627/2006-003/Vi MsÚ-43734/2006 zo dňa

24. augusta 2006, ktorým Mesto Trenčín ako správny orgán prvého stupňa podľa § 71, § 72, §

39a a o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len

„stavebný zákon") povolilo reklamné zariadenie „Bigboard - reklamné zariadenie" na dobu

určitú do 1. novembra 2011 na pozemku parc. č. 1063/70 v k. ú. Z.

Krajský súd tak rozhodol v rámci preskúmavacieho konania na základe žaloby

po zrušení svojho predchádzajúceho rozhodnutia vo veci - rozsudku č. k. -45 zo

dňa 1. augusta 2007 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z

28. februára 2008, keď s prihliadnutím na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vyslovený v tomto zrušujúcom uznesení ďalej vo veci konal aj s Ing. R. – G.,

reklamné štúdio, P., ktorý bol účastníkom administratívneho konania, pričom ide o

stavebníka, ktorému správne orgány povolili reklamné zariadenie Bigboard na parc. č.

1063/70 v k.ú. Z.

Inak v dôvodoch napadnutého rozsudku pokiaľ ide o zrušenie rozhodnutia žalovaného

krajský súd v podstate zotrval na dôvodoch svojho prvšieho rozsudku, keď opakovane dospel

k záveru, že žalobe je potrebné vyhovieť z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný ako aj

prvostupňový správny orgán nepostupoval v súlade s § 38a stavebného zákona, ako aj v

súlade s o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych

a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„katastrálny zákon“) a a o pozemných

komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „cestný zákon“).

Správne orgány na daný prípad nesprávne aplikovali právne predpisy a teda rozhodli

nezákonne. Krajský súd konštatoval, že k predmetnému diaľničnému privádzaču bolo v roku

1996 zriadené ochranné pásmo v šírke 100 m od stredu osi vozovky, ktoré nemôže byť

zastavané žiadnymi stavbami, teda ani reklamnými pútačmi alebo panelmi, ktoré by mohli

mať vplyv na bezpečnosť cestnej premávky a znižovali by pozornosť vodičov motorových

vozidiel. Poukázal i na to, že v katastri nehnuteľností je pozemok, na ktorom má byť

reklamný pútač postavený, vedený ako pozemok mimo zastavaného územia obce. Až do

preukázania opaku platí, že nie je v zastavanom území obce. Ak by chcel staviteľ postaviť

reklamný pútač na uvedenej parcele, musela by mu byť udelená výnimka na povolenie takejto

stavby. Na tejto skutočnosti nič nemení ani schválený územný plán pre mesto Trenčín,

pretože ochranné pásmo diaľničného privádzača bolo zriadené pred schválením územného

plánu mesta Trenčín a prijatím všeobecne záväzného nariadenia Mesta Trenčín č. 2/1999

o územnom pláne sídelného útvaru Trenčín (ÚPS SÚ Trenčín) toto ochranné pásmo nemohlo

zaniknúť. Poukázal tiež na grafickú časť ÚPN SU Trenčín, podľa ktorej pozemok, na ktorom

bolo povolené reklamné zariadenie, má slúžiť verejnej vybavenosti. Reklamné zariadenie

nemožno považovať za verejnú vybavenosť, a preto aj z tohto dôvodu je napadnuté

rozhodnutie nezákonné, pretože nie je v súlade ani ÚPN SÚ Trenčín.

Úspešnej žalobkyni podľa súd priznal náhradu trov konania

v rozsahu zaplateného súdneho poplatku vo výške 2.000,--Sk.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie účastník Ing. R. – G.,

reklamné štúdio. Namietal, že súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho

posúdenia vykonaných dôkazov. Podstatným pre rozhodnutie vo veci je posúdenie právnej

relevancie a sily verejných listín, ktoré boli v konaní v dokazovaní predložené. S poukazom

na ustanovenia § 37 ods. 2 a 4 stavebného zákona, § 70 katastrálneho zákona, § 10 ods. 3 a §

11 ods. 1 cestného zákona, podľa ktorých rozhodoval krajský súd, mal za to, že vzhľadom na

VZN mesta Trenčín, Územný plán sídelného územia Trenčín, VZN 2/1999, nemožno

o vymedzenom území, na ktorom sa nachádza predmetný Bigboard hovoriť ako o extraviláne.

Tento priestor má v tomto pláne určenie ako verejná vybavenosť. V zmysle ustanovení § 27

stavebného zákona je (územný plán) v určenom rozsahu záväzným a smerným podkladom na

vypracovanie a schvaľovanie ďalšej územnoplánovacej dokumentácie, na územné

rozhodovanie a na vypracovanie dokumentácie stavby.

Mal za to, že pokiaľ ide o vzťah vyššie uvedeného územného plánu a zápisu na liste

vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, ide v prípade územného plánu o takú verejnú listinu,

ktorá zakladá dôvod na zápis do katastra nehnuteľností záznamom a v zmysle § 70

katastrálneho zákona a pri poukázaní na existenciu takéhoto územnoplánovacieho dokumentu

ide podľa odvolateľa o preukázanie „opaku“.

Verejná vybavenosť nie je zákonnom definovaný termín, avšak mal za to, že pod tento

pojem možno zahrnúť všetky prvky v území, ktoré majú slúžiť a slúžia občanovi. Medzi

takéto bezpochyby patria aj Bigboardy, ktoré patria k súčasným prvkom v území a sú

nositeľmi informácií, určených verejnosti. Vytýkal krajskému súdu, že v odôvodnení svojho

rozsudku nepoukázal na zákonné vymedzenie pojmu verejná vybavenosť a neodôvodnil,

prečo medzi prvky verejnej vybavenosti nepatria Bigboardy.

Pokiaľ ide o vzťah Územného plánu sídelného územia Trenčín k rozhodnutiu

o zriadení ochranného pásma k diaľničnému privádzaču z roku 1996, mal za to, že vzhľadom

na originárny charakter rozhodovania v územnom plánovaní, by limitovanie rozhodnutí

vo vzťahu k rozvoju sídelnej aglomerácie bolo v rozpore s právomocou miestnej samosprávy

(v tomto prípade Mesta Trenčín). Nemožno očakávať, že v prípade, ak bolo v minulosti

zriadené ochranné pásmo pre komunikáciu, na základe zriadenia takéhoto pásma nebude

možné s priestorom v takomto pásme nakladať, napriek tomu, že obec má k takejto dispozícii

oporu v zákone.

Argument vyjadreniami správneho orgánu v inom správnom konaní je podľa

odvolateľa bez právnej relevancie prejednávanej veci. Mal za to, že predmetný Bigboard sa

na základe vyššie uvedeného nachádza v intraviláne obce a predstavuje súčasť verejného

vybavenia. Z tohto dôvodu mal za to, že správny orgán rozhodujúci v správnom konaní

postupoval v súlade so zákonom.

Vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok krajského súdu vychádza podľa odvolateľa

z nesprávneho právneho posúdenia veci, navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

odvolací súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.06.2008, č. k. 13 S

21/2007 podľa a rozhodol, že žaloba žalobkyne N.D.S., a.s. sa zamieta v celom

rozsahu. Zároveň žiadal uložiť žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania do

troch dni od doručenia rozhodnutia.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie zotrváva v názore, že vec

odvolania žalobkyne a prostredníctvom preskúmania prvostupňového rozhodnutia aj predmet

konania (povolenie reklamného zariadenia) posúdil správne podľa v danom čase platných

právnych predpisov, a tak rozhodol v správnom konaní v medziach svojho oprávnenia daného

a zákonmi. V zmysle SR mohol žalovaný

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Povoľovanie reklamného zariadenia posudzoval podľa druhej časti, oddielu 5 (§ 71 ods. 1

písm. c/ a ods. 3, § 72 a § 73) stavebného zákona. Reklamné zariadenie podľa stavebného

zákona sa nepovažuje za stavbu a platí pri jeho povoľovaní postup stavebného konania len

primerane (§ 73). Podľa § 39a ods. 3 stavebného zákona pre reklamné zariadenia sa vydanie

územného rozhodnutia nevyžaduje. Nemalo preto právny význam hodnotiť predmet konania

a proces povoľovania podľa ustanovení stavebného zákona pre územné konanie (§ 32 až §

42). V tomto zmysle žalovaný zmenil chybne označené právne nástroje vo výroku

prvostupňového rozhodnutia a namietal aj proti dôvodom uvedeným v doterajších výrokoch

súdu vzťahujúcim sa na územné konanie (§ 37 ods. 2 a 4, § 38a).

Pre správne právne posúdenie napadnutého rozhodnutia žalovaného vo vzťahu

k žalobnému návrhu považuje žalovaný za významné právne posúdenie existencie

ochranného pásma diaľničného napájača k dátumu vydania napadnutého rozhodnutia.

Zriaďovanie cestných ochranných pásiem bolo upravené v ustanovení

Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov v spojení

s ustanovením vyhlášky č. , Federálneho ministerstva dopravy, ktorou sa

vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (ďalej len „“).

V zmysle citovaného ustanovenia sa cestné ochranné pásma zriaďujú pri všetkých

diaľniciach, cestách a miestnych komunikáciách I. a II. triedy mimo zastavaného územia

alebo územia určeného na súvislé zastavanie; vnútri tohto územia sa zriaďujú ochranné pásma

podľa osobitných predpisov (smernice pre technické opatrenia civilnej ochrany). Podľa

ustanovenia vyhl. č. hranice územia zastavaného alebo územia

určeného na súvislé zastavanie vyplývajú z územnoplánovacej dokumentácie, inak túto

hranicu určí podľa skutočného stavu súvislého zastavania ministerstvo (rezort dopravy).

Skutočnosť, že v katastri nehnuteľností pozemok je vedený ako pozemok mimo zastavaného

územia obce (komisionálne zistený stav k 1.1.1990), môže byť jedným z aspektov

posudzovania charakteru územia vo vzťahu k vyznačeniu ochranného pásma pozemnej

komunikácie, iba pokiaľ v obci nie je vypracovaná územnoplánovacia dokumentácia. Za

zastavané územie obce sa podľa § 139a ods. 8 stavebného zákona (pojmy územného

plánovania) považuje nielen územie skutočne zastavané súvislou zástavbou, ale aj územie

určené na súvislé zastavanie. Podľa tohto ustanovenia zastavané územie obce tvorí jedno

alebo viac priestorovo oddelených zastavaných území v katastrálnom území obce, resp.

v súbore katastrálnych území v správe obce. Zastavané územie je súbor o.i. tak ako vyplýva z

§ 139a ods. 8 písm. d/ stavebného zákona aj pozemkov vhodných na zastavanie vymedzených

na tento účel schváleným územným plánom obce alebo schváleným územným plánom zóny.

Podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie mesta Trenčín je pozemok, na ktorom sa

má umiestniť reklamné zariadenie, súčasťou územia určeného na zastavanie (k § 15 ods. 2

vyhl. č. ), zastavané územie mesta Trenčín vymedzené v Územnom pláne

sídelného útvaru Trenčín je súčasťou Všeobecne záväzného nariadenia č. 2/1999 o územnom

pláne sídelného útvaru Trenčín zo dňa 15.12.1999 (podľa § 11 ods. 5 písm. e/ stavebného

zákona a vyhl. č. Ministerstva životného prostredia

Slovenskej republiky o územnoplánovacích podkladoch a územnoplánovacej dokumentácii).

Tvrdil, že táto právna dokumentácia (VZN mesta) v medziach zákona zmenila ochranné

pásma diaľničného privádzača tak, že v ochrannom pásme už nie je územie začlenené do

zastavaného územia mesta, vrátane územia určeného na zastavanie. V zastavanom území

mesta sa nevyžadujú výnimky z ochranného pásma diaľnice ani pre iné rozvojové zámery.

Poukázal na to, že orgánom územného plánovania na obecnej úrovni je v danom

prípade Mesto Trenčín. Mestská samospráva riadi rozvoj územia mesta a reguluje spôsob

využitia územia podľa územnoplánovacej dokumentácie mesta alebo jeho zón. Mesto Trenčín

z tejto funkcie umožnilo dočasné povolenie reklamného zariadenia na pozemku určenom pre

verejnú vybavenosť. Keďže reklamné zariadenie nie je stavbou a územné rozhodnutie naň sa

nevydáva, posudzovanie jeho súladu s územnoplánovacou dokumentáciou obce (mesta) nie je

v zákone predpísané. Bolo by možné primerane podľa § 62 ods. 1 stavebného zákona

posúdiť iba, či reklamné zariadenie spĺňa zastavovacie podmienky určené územným plánom

zóny, takáto územnoplánovacia dokumentácia však s dosahom na daný pozemok nie je

vypracovaná. Poznamenávame, že doposiaľ územné plány obcí ani územné plány zón

(podrobnejšia dokumentácia ako územné plány obcí) nestanovujú regulatívy pre reklamné

zariadenia.

S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 2 cestného zákona, podľa ktorého v cestných

ochranných pásmach je zakázaná alebo obmedzená činnosť, ktorá by mohla ohroziť diaľnice,

cesty alebo miestne komunikácie alebo premávku na nich; príslušný cestný správny orgán

povoľuje v odôvodnených prípadoch výnimky z tohto zákazu alebo obmedzenia. Podľa § 10

ods. 3 cestného zákona na diaľniciach, cestách pre motorové vozidlá a medzinárodných

cestných ťahoch a v ich ochranných pásmach okrem odpočívadiel je zakázané umiestňovať

reklamné, informačné a propagačné zariadenia. V zmysle vyhlášky č. sa

cestné ochranné pásma nezriaďujú vnútri zastavaného územia alebo územia určeného

na súvislé zastavanie, preto sa uvedený zákaz podľa § 11 ods. 2 resp. § 10 ods. 3 cestného

zákona nevzťahuje na zariadenia vnútri tohto územia. Zo všeobecnej analýzy vyplynul pre

žalovaného (odvolacieho orgánu) záver, že nemá zákonný dôvod odvolaniu žalovaného

vyhovieť. O rovnakom postupe pri povoľovaní reklamných zariadení (prípady bez odvolaní

žalobkyne a posudzovania žalovaného) vyplývajúcom z územnoplánovacej dokumentácie

mesta Trenčín svedčí viacero už skôr zriadených reklamných zariadení v danej lokalite

(dokumentujú pripojené fotografie).

Poukázal i na to, že do spisovej dokumentácie súdneho konania k predchádzajúcemu

odvolaniu doložili Metodické usmernenie Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR

a Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR k problematike povoľovania

informačných, reklamných a propagačných zariadení s poukázaním subsidiárne na výklad

zákazu zriaďovania reklamných, informačných a propagačných zariadení v cestných

ochranných pásmach v článku 6. Pokiaľ žalobkyňa má praktické dôvody pre obmedzenie

zriaďovania reklamných zariadení v blízkosti diaľnic, je vhodnejšie, aby inicioval také

legislatívne zmeny, ktorými sa toto obmedzenie dosiahne bez následnej konfrontácie

s orgánmi štátnej správy resp. obecnej samosprávy.

Z uvedených dôvodov žalovaný sa stotožňuje s návrhom odvolateľa napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zmeniť tak, že Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu

zamietne a náhradu trov konania žalobkyni neprizná, pre prípad úspechu odvolania žalovaný

v prvom rade náhradu trov konania neuplatnil.

Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie uviedla, že nesúhlasí

s názorom odvolateľa, že „v prípade územného plánu ide o takú verejnú listinu, ktorá zakladá

dôvod na zápis do katastra nehnuteľnosti záznamom a v zmysle § 70 katastrálneho zákona ide

o poukázaní na existenciu takéhoto územnoplánovacieho dokumentu o preukázanie opaku“,

nakoľko podľa názoru žalobkyne územný plán obce nie je možné považovať za verejnú

listinu. Za verejné listiny sa podľa považujú listiny vydávané súdmi Slovenskej

republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú

osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie

orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak i pravdivosť toho, čo sa v nich

osvedčuje alebo potvrdzuje. V zmysle o obecnom zriadení

môže obec vo veciach územnej samosprávy vydávať nariadenia. Záväznú časť

územnoplánovacej dokumentácie vyhlasuje obec formou všeobecne záväzného nariadenia

obce, ktoré obec vydáva v rámci samosprávnej pôsobnosti a nie ako prenesený výkon štátnej

správy, Pri vydávaní vyššie uvedeného všeobecne záväzného nariadenia obec neplní úlohy

štátnej správy, tzn. že obec nevystupuje ako štátny orgán ale orgán územnej samosprávy,

a teda nie je možné v zmysle zákonnej definície územný plán obce považovať za verejnú

listinu.

Žalobkyňa taktiež nesúhlasila s názorom, že Bigboard je možné považovať

za verejnú vybavenosť. Osadenie Bigboardu v cestnom ochrannom pásme diaľnice neslúži

potrebám občanov, ale slúži jeho vlastníkovi, v tomto prípade žalobcovi v 2. rade zrejme mal

na mysli účastníka Ing. R.-G. na získanie finančných prostriedkov, ktoré získa prenájom

reklamných plôch. Za verejnú vybavenosť možno podľa názoru žalobcu považovať najmä:

školy, zdravotné strediská, obchodné centrá, kultúrne zariadenia, banky atď..

Nesúhlasila ani s názorom odvolateľa, že schválením nového Územného plánu

sídelného územia Trenčín došlo k novelizácii ochranného pásma diaľnice, ktoré vzniklo

v roku 1999. Poukázal na to, že nariadenie obce v zmysle zákona o obecnom zriadení nesmie

byť v rozpore s , ústavnými zákonmi, zákonmi

a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky

a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. § 11 ods. 1 cestného

zákona stanovuje, že cestné ochranné pásmo pre novobudované alebo rekonštruované

diaľnice, cesty a miestne komunikácie vzniká dňom nadobudnutia právoplatnosti územného

rozhodnutia. Keďže ochranné pásmo vzniklo zo zákona na základe územného rozhodnutia

Okresného úradu Trenčín, odbor životného prostredia č. ŽP 1906/1996 – Ta o umiestnení

líniovej stavby „Diaľničný privádzač Trenčín“ dňa 23.10.1996 a je do dnešného dňa

v platnosti, nebolo možné ho zmeniť všeobecne záväzným nariadením Mesta Trenčín

č. 2/1999 o Územnom pláne sídelného útvaru Trenčín.

Žiadala preto vydať rozsudok, ktorým sa rozhodnutie žalovaného zruší a vec sa mu

vráti na ďalšie konanie a zároveň mu bude uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy

konania za súdny poplatok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s predchádzajúcim konaním, vec prejednal bez

nariadenia odvolacieho pojednávania ( veta prvá ) a dospel k záveru, že

odvolaniu účastníka nemožno priznať úspech.

Z obsahu spisového materiálu v danej veci vyplynulo, že podľa listu vlastníctva č. 766,

2

okres Trenčín, obec Trenčín, katastrálne územie Z., parc. č. 1063/70 o výmere 23 078 mje

orná pôda a ide o pozemok mimo zastavaného územia obce. Zo všeobecne záväzného

nariadenia (VZN) č. 2/1999 schváleného Mestským zastupiteľstvom v Trenčíne dňa 15.

decembra 1999 o. i. vyplýva, že s budovaním výrobných plôch a zariadení v časti Z. sa bude

uvažovať v rámci súčasných areálov a až po vyčerpaní priestorových možností v týchto

areáloch možno počítať s ďalším rozvojom doteraz nevyužitých plôch v 1. etape po trasu

druhej etapy diaľničného privádzača a v 2. etape (vo výhľade) aj ďalej západne od tohto

privádzača. Vychádzajúc z tohto VZN prvostupňový správny orgán povolil Ing. R. - G.,

reklamné štúdio, P. umiestniť reklamné zariadenie „Bigboard - reklamné zariadenie" na dobu

určitú do 1. novembra 2011 na pozemku parc. č. 1063/70 v k. ú. Z., mesto Trenčín a to podľa

§ 71, § 72, § 37, § 62 a § 63 stavebného zákona. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zmenil

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa z 24. augusta 2006 tak, aby vydané rozhodnutie

bolo v súlade so stavebným zákonom, správnym poriadkom a s ustanovením § 71 ods. 1

písm. c/ stavebného zákona. Ostatné časti výroku prvostupňového orgánu potvrdil, keďže

nezistil dôvod na zrušenie prvostupňového rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Takéto posúdenie veci zo strany správnych orgánov i podľa názoru odvolacieho súdu

nemožno považovať za dostatočné pre vydanie zákonného rozhodnutia.

Odvolací súd sa v zásade stotožnil s právnym názorom krajského súdu vysloveným

v odôvodnení jeho rozhodnutia, že danú vec treba posudzovať aj podľa § 38a ods. 4

stavebného zákona ako aj § 10 ods. 3 a § 11 ods. 1 cestného zákona, keď pri umiestňovaní

reklamného zariadenia pri cestách treba mať v prvom rade na zreteli bezpečnosť cestnej

premávky. Tento názor má oporu aj v článku 6 Metodického usmernenia Ministerstva

dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky, Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky k problematike povoľovania informačných, reklamných

a propagačných zariadení (č. l. 57 súdneho spisu), na ktoré poukázal vo svojom vyjadrení

i žalovaný, a predovšetkým v Európskej dohode o hlavných cestách s medzinárodnou

premávkou (AGR), bodu V.3 tretí odsek veta druhá, ktorá z estetického hľadiska, ani

z hľadiska bezpečnosti dopravy, neodporúča inštalovať obchodnú reklamu v blízkosti

medzinárodných diaľnic. V preskúmavanej veci nebolo možné opomenúť ani stanovisko

Krajského riaditeľstva Policajného zboru, krajský dopravný inšpektorát v Trenčíne

Č.p.:KRP-172/KDI-2007 Trenčín 13.2.2007, ktorý v obdobnej veci, týkajúcej sa umiestnenia

reklamného zariadenia Megaboard 10 x 20 m na pozemku v kat úz. Beluša, vyslovil nesúhlas

s umiestnením takéhoto reklamného zariadenia práve s poukazom na Európsku dohodu

o hlavných cestách s medzinárodnou premávkou (AGR) ako aj s poukazom na ustanovenie §

61 ods. 6 č. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších

predpisov, účinného do 31. januára 2009 (ďalej len „“), podľa ktorého

v blízkosti cesty sa nesmú umiestňovať veci, ktoré by mohli viesť k zámene s dopravnou

značkou alebo s dopravným zariadením alebo by ich zakrývali, alebo ktoré by rozptyľovali

pozornosť účastníka cestnej premávky, alebo ho oslňovali.

Európskou dohodou o hlavných cestách s medzinárodnou premávkou (AGR), ktorá je

uložená v depozitári generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov, je Slovenská

republika viazaná podľa oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

č. a ustanovenie bolo s účinnosťou

1. februára 2009 nahradené ustanovením o cestnej

premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého sa taktiež na ceste a na

mieste pri ceste nesmú umiestňovať veci, ktoré by mohli viesť k zámene s dopravnou značkou

alebo s dopravným zariadením alebo by ich zakrývali, alebo ktoré by rozptyľovali a upútavali

pozornosť účastníka cestnej premávky, alebo ho oslňovali.

Vychádzajúc z uvedeného námietky účastníka Ing. R. – G., reklamné štúdio, vznesené

v odvolaní včítane tých, ktoré sa týkajú vzťahu Územného plánu sídelného územia Trenčín

k rozhodnutiu o zriadení ochranného pásma k diaľničnému privádzaču z roku 1996, sú pre

posúdenie danej veci bez právneho významu, nakoľko pri umiestnení reklamných zariadení

pri cestných komunikáciách treba vždy zvažovať aj ich nežiaduce účinky z hľadiska

bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a treba zásadne dodržať, aby neboli umiestňované

v cestnom ochrannom pásme. Z tohto hľadiska bolo potrebné posúdiť aj stanovisko Krajského

riaditeľstva Policajného zboru, krajský dopravný inšpektorát v Trenčíne, ktoré síce bolo

vydané pre účely iného konania, ale nesporne vo vzťahu k bezpečnosti a plynulosti cestnej

premávky má zovšeobecňujúci charakter.

Taktiež ani podľa názoru odvolacieho súdu všeobecne záväzné nariadenie Mesta

Trenčín č. 2/1999 z 15. decembra 1999 o územnom pláne sídelného útvaru Trenčín

nezmenilo a podľa svojho obsahu ani nemohlo zmeniť ochranné pásmo k diaľničnému

privádzaču zriadené v roku 1996 právoplatnosťou rozhodnutia Okresného úradu Trenčín,

odbor životného prostredia č. ŽP 1906/1996-Ta z 12. septembra 1996 o umiestnení líniovej

stavby „Diaľničný privádzač Trenčín“ (§ 11 ods. 1 cestného zákona).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preto odvolaním napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne podľa veta druhá a

potvrdil ako vecne správny.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1

v spojení s veta prvá a 250k tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal

a to úspešnej žalobkyni z dôvodu, že jej v odvolacom konaní trovy nevznikli a ani ich náhradu

neuplatnila (uplatnila len náhradu trov konania za súdny poplatok, ktorá jej bola už priznaná

v rozhodnutí krajského súdu) a žalovanému a účastníkovi konania z dôvodu, že v odvolacom

konaní úspech nemali.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 17. júna 2009

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth