Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/163/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa MUDr. F. H., bývajúceho

v Ž., proti odporkyni Ing. B. G., bývajúcej v Ž., zastúpenej JUDr. J. P., advokátom v D.,

o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Žilina

pod sp. zn. , o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline

z 30. októbra 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. októbra 2007

sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom z 12. februára 2001 č. k. – 60 uložil

odporkyni povinnosť zdržať sa uvádzania nepravdivých údajov voči navrhovateľovi

a v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku zaslať ospravedlňujúci a vysvetľujúci list

v znení: „Na základe nesprávnych informácií som primára MUDr. F. H. listom

na Vašu inštitúciu zo dňa 14. 10. 1999 obvinila, že ako súdny znalec z odboru zdravotníctva

svojvoľne zmenil dĺžku trvania mojej práceneschopnosti a to bez toho, aby ma vyšetril alebo

aspoň videl, čo mal vykonať z toho dôvodu, aby prekvalifikoval trestný čin Š. na priestupkové

konanie a pritom som mala dôvodné podozrenie, že túto prekvalifikáciu neurobil zadarmo, čo

malo zodpovedať trestnému činu úplatkárstva a zneužitiu funkcie verejného činiteľa, ako aj

klientelizmu. Tieto skutočnosti sa nezakladajú na pravde, primár

MUDr. F. H. s celou vecou nemal nič spoločné a preto sa mu týmto spôsobom

ospravedlňujem“, na inštitúcie: Okresný úrad – O., Ministerstvo vnútra SR, Ministerstvo

zdravotníctva SR, Ministerstvo spravodlivosti SR a Znaleckú komisiu z odboru zdravotníctva

pri Krajskom súde v Žiline a zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania 3 000 Sk do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Návrh na nemajetkovú ujmu ( 100 000 Sk ) zamietol. Uviedol, že

odporkyňa napísala sťažnosť na navrhovateľa zo 14. 10. 1999, ktorú doručila 18. 10. 1999 O.

a súčasne na vedomie Ministerstvu vnútra SR, Ministerstvu zdravotníctva SR a Ministerstvu

spravodlivosti SR, na základe ktorej došlo k šetreniu O. opodstatnenosti skutočností v nej

uvedených. Ministerstvo spravodlivosti SR ju zaslalo Krajskému súdu v Žiline, z ktorého

dôvodu zasadala Znalecká komisia z odboru zdravotníctva a farmácie pri Krajskom súde

v Žiline. Bolo preukázané, že sťažnosť je neopodstatnená. Týmto konaním odporkyňa

zasiahla do osobnostných práv navrhovateľa, z ktorého dôvodu bol návrh na zdržanie sa

uvádzania nepravdivých údajov a na ospravedlnenie dôvodný. Pokiaľ ide o satisfakčný návrh

( nemajetkovú ujmu ) prihliadnuc na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých

k porušeniu osobnostných práv navrhovateľa došlo, mal za to, že sa nejednalo o taký zásah,

ktorý by vyžadoval postup podľa , . O trovách konania

rozhodol podľa

Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 16. apríla 2002 sp. zn. na odvolanie

navrhovateľa i odporkyne rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým uložil odporkyni

povinnosť zdržať sa uvádzania nepravdivých údajov voči navrhovateľovi zmenil tak, že

odporkyňa je povinná zdržať sa uvádzania nepravdivých údajov voči navrhovateľovi, ktoré

údaje sú konkretizované v liste odporkyne zo dňa 14. 10. 1999. Vo výroku, ktorým čo

do nemajetkovej ujmy návrh zamietol zmenil tak, že odporkyňa je povinná zaplatiť

navrhovateľovi z titulu nemajetkovej ujmy sumu 30 000 Sk do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Vo zvyšku čo do nemajetkovej ujmy návrh zamietol. V ostatnej časti rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania 11 550 Sk na účet právneho zástupcu do 3

dní. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého odporkyňa svojím konaním

zasiahla do osobnostných práv navrhovateľa, pričom išlo o také zneváženie občianskej cti,

ktoré znižovalo jeho dôstojnosť, vážnosť a česť nielen z hľadiska vzťahu k ostatným

občanom, ale aj spoločnosti, pretože v čase, keď odporkyňa predmetnú sťažnosť zaslala

všetkým označeným štátnym orgánom, navrhovateľ zastával v povolaní postavenie P. a bol

znalcom z odboru C.. Z písomnej formy sťažnosti a intenzity nepravdivých informácií v nej

uvádzaných, správne súd prvého stupňa vyvodil fakt, že sťažnosťou bola v značnej miere

znížená dôstojnosť navrhovateľa a jeho vážnosť v spoločnosti. Zdôraznil, že nie je

nevyhnutné, aby k zníženiu vážnosti postihnutej osoby došlo u všetkých osôb, ktoré sťažnosť

prečítajú, ale stačí, ak takéto podanie je spôsobilé znížiť vážnosť a dôstojnosť fyzickej osoby

v spoločnosti. Odporkyňa, ktorá sťažnosť napísala, postupovala bez zistenia bližších okolností

a overených informácií. Za správny považoval postup súdu prvého stupňa, keď zaviazal

odporkyňu zdržať sa uvádzania nepravdivých informácií, ale z dôvodu absencie bližšej

konkretizácie jeho výrok v tejto časti zmenil. Nestotožnil sa s rozhodnutím súdu prvého

stupňa o nemajetkovej ujme. Bol toho názoru, že nie je postačujúce zadosťučinenie podľa §

13 ods. 1 , lebo dôstojnosť navrhovateľa bola znížená v značnej miere

a taktiež aj jeho vážnosť v spoločnosti, najmä s poukazom na jeho povolanie a zastávané

funkcie ( P. ). Preto mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy 30 000 Sk, ktorú sumu určil

úvahou podľa , keď prihliadol na závažnosť vzniknutej

ujmy a na všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostných práv navrhovateľa došlo.

Prihliadol aj na sociálnu situáciu a majetkové pomery odporkyne. O trovách odvolacieho

konania rozhodol podľa v spojení s

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 26. marca 2003 sp. zn. na

dovolanie odporkyne rozsudok krajského súdu, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu tak,

že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu nemajetkovej ujmy sumu 30 000 Sk

v lehote 3 dní na účet právneho zástupcu navrhovateľa zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie ( § 243b ods. 1 časť vety za bodkočiarkou, ods. 2 prvá veta

). Uviedol, že odvolací súd síce rozobral podmienky a predpoklady vzniku nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle , , ale

nezisťoval dostatočne existenciu negatívnych dôsledkov dopadu predmetných nepravdivých

údajov uvedených odporkyňou v liste zo 14. 10. 1999 v nemateriálnej sfére navrhovateľa,

a tým aj podstatu vzniku samotnej nemajetkovej ujmy a čiastočne vyhovel návrhu bez toho,

aby mal riadne preukázané, že zásah mal skutočne za následok zníženie jeho občianskej

bezúhonnosti, cti, vážnosti alebo dôstojnosti v spoločnosti v značnej miere. Svoj záver

o nutnosti priznať peňažnú satisfakciu v podstate odôvodnil iba vyššie uvedeným listom

a dokladmi pripojenými k spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. , ktoré však bližšie

nekonkretizoval. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, skutočne akú kvalifikovanú ujmu

neoprávnený zásah u navrhovateľa vyvolal. Pritom musí ísť o objektívne zistiteľný stav,

ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti. Odvolací súd však pred

rozhodnutím o priznaní nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

existenciu takéhoto stavu nezisťoval a nevykonal, okrem výsluchu účastníkov konania, žiadne

tomu zodpovedajúce dokazovanie. Keďže výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva došlo ( ), bez preukázania splnenia podmienok

uvedených v treba záver súdu o primeranosti náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške určenej odvolacím súdom považovať za predčasný. Dovolanie

odporkyne proti rozsudku krajského súdu, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu vo

výroku, ktorým uložil odporkyni povinnosť zdržať sa uvádzania nepravdivých údajov voči

navrhovateľovi ako neprípustné odmietol ( v spojení s

ods. 4 ).

Krajský súd v Žiline ( v poradí druhým rozhodnutím ) uznesením z 12. augusta 2003

sp. zn. rozsudok okresného súdu, ktorým návrh navrhovateľa v časti

o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 30 000 Sk zamietol a vo výroku o trovách

konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vyslovil, že v ostávajúcej časti o náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 70 000 Sk ( navrhovateľ návrhom uplatňoval 100 000 Sk )

rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu zostáva nedotknutý. Uložil

súdu prvého stupňa v ďalšom konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ( 30 000 Sk )

vyzvať navrhovateľa, ktorého zaťažuje dôkazná povinnosť, aby označil dôkazy, akým

spôsobom bola znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti a označil u koho došlo

k následnej reakcii, ktorú zásah odporkyne vyvolal v jeho rodinnom, pracovnom alebo inom

prostredí. Ak navrhovateľ preukáže, že reakcie jeho okolia svedčia o znížení dôstojnosti alebo

vážnosti v spoločnosti v značnej miere, súd prvého stupňa subsidiárne rozhodne o náhrade

nemajetkovej ujmy v peniazoch do výšky 30 000 Sk. V časti o náhradu nemajetkovej ujmy

v sume 70 000 Sk nebol rozsudok opravnými prostriedkami napadnutý.

Okresný súd Žilina ( v poradí druhým ) rozsudkom z 21. apríla 2004 č. k. –

204 návrh navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a odporkyni náhradu trov

konania nepriznal. Dospel k záveru, že odporkyňa sa síce dopustila neoprávneného zásahu do

osobnostných práv navrhovateľa, ale tento nebol takej intenzity, že by si vyžiadal priznanie

nemajetkovej ujmy v zmysle , . Napriek vykonanému

dokazovaniu nezistil zníženie spoločenského postavenia navrhovateľa, ktoré by sa prejavilo

vo vzniku uštipačných poznámok a narážok, ktorým by musel navrhovateľ čeliť a všeobecne

vo vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií. Nepreukázala sa reakcia na konanie

odporkyne svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti navrhovateľa v spoločnosti

v značnej miere. O trovách konania rozhodol podľa Za dôvody hodné

osobitného zreteľa považoval okolnosti danej veci, keď by priznanie trov úspešnej odporkyni

bolo v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd v Žiline ( v poradí tretím rozhodnutím ) rozsudkom z 25. januára 2005 sp. zn.

na odvolanie navrhovateľa rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že

odporkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume

30 000 Sk a nahradiť mu trovy na súdnom poplatku 11 000 Sk a právneho zastúpenia

25 322 Sk na účet právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na rozdiel od

súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v prípade daného zásahu do osobnostných práv

navrhovateľa nemožno považovať zadosťučinenie a ospravedlnenie obsiahnuté vo výroku

rozsudku súdu prvého stupňa z 12. 2. 2001 za postačujúce. Okolnosti, za ktorých došlo

k zásahu a rozsah ním vyvolanej ujmy na jednotlivých osobnostných právach navrhovateľa

opodstatňujú záver, že konaním odporkyne bola nielen znížená jeho dôstojnosť, ale tiež

dotknutá jeho vážnosť v spoločnosti, negatívny dopad predmetnej sťažnosti sa prejavil vo

vzniku nepríjemných situácií v spoločenskom živote ako aj v živote rodiny navrhovateľa

v značnej miere. Navrhovateľ má preto jednoznačne právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch. O trovách konania rozhodol podľa v spojení s

Najvyšší súd Slovenskej republiky ( v poradí druhým ) rozsudkom z 30. októbra 2006

sp. zn. na dovolanie odporkyne rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Vytkol krajskému súdu postup v rozpore s § 122 ods. 1, § 132, § 153

ods. 1, a a so zásadou priamosti a ústnosti súdneho konania tým,

že sa odchýlil od skutkových zistení súdu prvého stupňa vychádzajúcich predovšetkým

z výpovedí účastníkov a svedkov ( dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa ) bez

toho, aby tieto dôkazy sám zopakoval, prípadne doplnil a zabezpečil si tak rovnocenný

podklad pre prípadné ich odlišné hodnotenie. Ak odvolací súd v prejednávanej veci tento

zákonný postup nedodržal, potom pri hodnotení dôkazov zaťažil svoje rozhodnutie a konanie,

ktoré mu predchádzalo, závažnou vadou a súčasne konal v rozpore s princípmi spravodlivého

procesu chránenými a Dohovoru o ochrane

ľudských a občianskych práv a slobôd. Vzhľadom k dôvodu zrušenia rozsudku sa

nevyjadroval k dôvodnosti dovolania.

Krajský súd v Žiline ( v poradí štvrtým rozhodnutím ) rozsudkom z 30. októbra 2007

sp. zn. rozsudok okresného súdu zmenil tak, že odporkyni uložil povinnosť

zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 30 000 Sk a náhradu trov na

súdnom poplatku 11 000 Sk a trov právneho zastúpenia 102 272 Sk do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že u navrhovateľa došlo

zásahom odporkyne k zníženiu jeho cti spojenej s povolaním lekára a znalca, dôstojnosti

a vážnosti v spoločnosti v značnej miere a intenzita tohto zásahu nie je primerane

napraviteľná inými právnymi prostriedkami, preto je treba považovať za opodstatnené aj

spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Pokiaľ ide o posúdenie a určenie výšky

tejto náhrady, odvolací súd prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých

k porušeniu práva došlo. V tomto smere vyhodnotil aj dispozitívny úkon navrhovateľa,

ktorým uplatnil 100 000 Sk z titulu nemajetkovej ujmy, pričom v časti 70 000 Sk, ktorá mu

nebola priznaná, nepodal odvolanie. Preto rozhodol len o výške uplatnenej nemajetkovej ujmy

v sume 30 000 Sk a návrhu na jej zaplatenie vyhovel. Považoval nepravdivé tvrdenia

uvedené v sťažnosti odporkyne zo 14. 10. 1999 za zneváženie navrhovateľa ako P., ako

znalca z odboru T., ako vedúceho kolektívu pracovníkov oddelenia T. v N. a ako aj občana

pred širšou verejnosťou, ktorá verejnosť bola so sťažnosťou oboznámená, a preto podľa neho

sťažnosť odporkyne bola závažnou okolnosťou s negatívnym dopadom v pracovnej sfére

a v spoločenskom okruhu navrhovateľa. Odvolanie odporkyne proti výroku o trovách konania

považoval za nedôvodné. O trovách konania rozhodol podľa v spojení

s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie odporkyňa. Jeho prípustnosť

vyvodzovala z a dôvodnosť z a

( nesprávne právne posúdenie a konanie postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ). Žiadala rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie. Namietala, že záver odvolacieho súdu nevychádza dôsledne zo zákonnej úpravy

práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch obsiahnutej v ,

keď ani jedna podmienka tu uvedená splnená nebola a postup odvolacieho súdu nerešpektuje

Bola toho názoru, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, ktoré vyšli

v konaní najavo je zrejmé, že postačujúce je zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia

a vyjadrenia ľútosti. Zníženie dôstojnosti v značnej miere je nevyhnutné posudzovať

vzhľadom na jej intenzitu a dĺžku trvania. Navrhovateľ však žiadny objektívne zistiteľný

zásah a značnú mieru zníženia dôstojnosti nepreukázal. Aj po podanej sťažnosti zastával

rovnakú pozíciu a všetci jeho najbližší kolegovia či príbuzní mu naďalej napriek všetkému

dôverovali a jej konanie nijakým spôsobom nenarušilo ich vzťah či vnímanie navrhovateľa,

a teda nedošlo k zníženiu dôstojnosti či vážnosti navrhovateľa v spoločnosti. Nie je daná ani

príčinná súvislosť medzi jej konaním a vznikom nemajetkovej ujmy. Jednoznačne bolo

preukázané, že svoje tvrdenia o navrhovateľovi neposkytla žiadnym iným osobám okrem

inštitúcií kompetentných o sťažnosti rozhodovať. Naopak bol to sám navrhovateľ, ktorý

oboznámil svojich kolegov či priateľov s obsahom sťažnosti. Čo do intenzity teda akékoľvek

následky sťažnosti vyvolal on sám. Prešetrenie sťažnosti vykonali na to oprávnené odborne

spôsobilé osoby zaviazané mlčanlivosťou a preto sa údaje nemohli stať známymi širokej

verejnosti a už vôbec nemohli mať vplyv na funkciu navrhovateľa ako poslanca v mestskom

zastupiteľstve. Vzhľadom na okolnosti prípadu, právoplatné odsúdenie, povinnosť

ospravedlniť sa, upustenie od ďalšieho difamujúceho konania, značný časový odstup od

vzniku zásahu a nepreukázanie vzniku akejkoľvek vážnejšej ujmy je podľa nej rozsudok

krajského súdu v rozpore s ustanoveniami o ochrane osobnosti.

Z uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie krajského súdu vychádza zo skutkového zistenia, ktoré

nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Za nesprávne považovala aj rozhodnutie o náhrade trov konania.

Navrhovateľ sa k dovolaniu odporkyne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), ktorá je zastúpená

advokátom ( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že

ho treba zrušiť.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa ( § 238 ods. 1 O. s. p ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b) konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmať

len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím

dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil ( ).

Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených

v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

( rozsudku či uzneseniu ) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia ( ide o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, prekážku právoplatne rozhodnutej veci alebo už prv

začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ). Vzhľadom na

zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia dovolací súd

predovšetkým skúmal, či nedošlo k uvedeným vadám konania. Existencia niektorej z vyššie

uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená ani v dovolaní namietaná.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním

namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Z obsahu dovolania odporkyne vyplýva, že táto ako dovolací dôvod uplatňuje § 241 ods. 2

písm. b/ , t. j., že v konaní došlo k vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci a ods. písm. c/ , podľa ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,

ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré

viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a k vyhoveniu návrhu na priznanie

nemajetkovej ujmy v peniazoch spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal voči odporkyni jednak upustenia od

neoprávnených zásahov do jeho práva na ochranu osobnosti a odstránenia ich následkov

v zmysle a jednak náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch podľa ods. 2, 3 tohto ustanovenia vo výške 100 000 Sk. Predmetom daného

konania je už len náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 30 000 Sk ( vo zvyšku bolo

právoplatne rozhodnuté).

Nebolo v konaní sporné, že odporkyňa neoprávnene zasiahla do osobnostných práv

navrhovateľa podaním neopodstatnenej sťažnosti zo 14. 10. 1999, doručenej 18. 10. 1999 O.

a na vedomie Ministerstvu vnútra SR, Ministerstvu zdravotníctva SR a Ministerstvu

spravodlivosti SR.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa, podľa názoru ktorého je postačujúce zadosťučinenie

podľa , odvolací súd dospel k záveru, že postačujúce

nie je a navrhovateľ má tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ( § 13 ods. 2 ),

ktorú priznal ( § 13 ods. 3 ) vo výške 30 000 Sk ( v časti 70 000 Sk bola právoplatne

zamietnutá ).

Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo

rozhodujúce vyriešenie otázky, či zadosťučinenie vo forme zdržania sa uvádzania

nepravdivých údajov a ospravedlnenia sa uložené odporkyni ( § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka ) je alebo nie je so zreteľom na zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti

a to nielen v bežnej, ale v značnej miere pre navrhovateľa postačujúce.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej

osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.

Podľa ods. 3 výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej

ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom teda predpokladá splnenie určitých zákonom

kvalifikovaných podmienok ( citovaný ). Týmito

kumulatívne stanovenými podmienkami sú, že a) morálne zadosťučinenie sa javí

v konkrétnom prípade nepostačujúce ( musí byť splnená v každom prípade ),

b) neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti

v spoločnosti v značnej miere ( pravidelná podmienka ). Zo znenia § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka ( „najmä preto“ ) treba ale vyvodiť, že súdu nebráni nič v tom, aby ( in concreto )

prihliadol pri svojej úvahe o priznaní zadosťučinenia v peniazoch prípadne i k iným aspektom

konkrétneho prípadu. To platí ale len za predpokladu, že tieto aspekty budú svojím

významom a váhou zrovnateľné s uvedenými podmienkami zákonom výslovne stanovenými.

Z obsahu uvedených zákonných podmienok stanovených v § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka vyplýva, že zadosťučinenie v peniazoch plní len podpornú ( subsidiárnu ) funkciu,

t. j. nastupuje vždy až potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo ( úplne alebo sčasti )

nepostačujúce. Zadosťučinenie v peniazoch možno považovať za občianskoprávny

prostriedok výnimočného charakteru v tom zmysle, že jeho použitie prichádza do úvahy

len v tých kvalifikovaných prípadoch, keď - objektívne posudzované - došlo k zníženiu

dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Občiansky

zákonník nestanovuje pre vznik občianskoprávnej sankcie vo forme zadosťučinenia

v peniazoch vedľa objektívnych predpokladov ( neoprávnený zásah, vznik nemajetkovej

ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúce zníženie jej dôstojnosti alebo vážnosti

v značnej miere ) žiadny subjektívny predpoklad na strane pôvodcu neoprávneného zásahu,

t. j. konkrétne zavinenie ( či už vo forme úmyslu či nedbanlivosti ). Zadosťučinenie

v peniazoch neslúži v žiadnom prípade funkčne k náhrade vzniknutej škody, k strate na

zárobku. Táto je svojou podstatou majetková ujma - škoda, ktorá sa riadi nie právnym

režimom , ale režimom a .

Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia súdom je, že sa

priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti

prípadu postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu

prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto

posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý ale bude musieť vychádzať z jednotlivých

okolností, tak z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku

neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti

v značnej miere. Kedy o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby

pôjde a kedy nie, bude musieť súd vždy hodnotiť tak podľa celkovej povahy, tak i podľa

jednotlivých okolností každého konkrétneho prípadu zvlášť. Keďže uloženie zadosťučinenia

v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej

ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere,

hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému

zásahu došlo ( tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria ), ako i k osobe postihnutej

fyzickej osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu ( tzv. diferencované uplatnenie

objektívneho kritéria ). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia

znamená, že o znížení dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti

v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu

do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby

možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite,

rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení

postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre

hodnotenie, či došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2

, stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby

( subjektívne kritérium ). Teda je treba vylúčiť stav, kedy budú za relevantné považované

výlučne subjektívne psychické reakcie jednotlivých individualizovaných fyzických osôb,

alebo reakcie, ktoré sa môžu často diametrálne odlišovať. A až súd dospeje na základe

všetkých zistení k záveru, že v konkrétnom prípade k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby

alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere skutočne došlo, prizná postihnutej fyzickej

osobe zadosťučinenie v peniazoch. Nestačí len púha možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti

fyzickej osoby v značnej miere, ale súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto zníženiu

skutočne došlo ( povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno spočíva v tomto

prípade na navrhovateľovi ).

Podľa názoru dovolacieho súdu krajský súd pri priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch

dôsledne nezvážil všetky uvedené okolnosti. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania prijal

záver, že u navrhovateľa došlo neoprávneným zásahom odporkyne k zníženiu jeho cti

spojenej s povolaním lekára a znalca, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere

a intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, preto je

treba považovať za spravodlivé a opodstatnené priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Takýto

záver však z vykonaného dokazovania vyvodiť nemožno. Dôkazná povinnosť na preukázanie,

že neoprávneným zásahom odporkyne došlo k zníženiu cti, dôstojnosti a vážnosti

v spoločnosti v značnej miere zaťažovalo navrhovateľa, ktorú podľa dovolacieho súdu

neuniesol. Nepreukázal, že by k zníženiu jeho dôstojnosti či jeho vážnosti v spoločnosti

došlo v značnej miere a to či už v rodine, v mieste bydliska, na pracovisku, v odbornom

svete, v politickom či inom verejnom živote, teda v ktorejkoľvek sfére jeho životného

uplatnenia.

Z vykonaného dokazovania síce vyplýva, že neopodstatnená sťažnosť odporkyne

nepochybne zasiahla do cti, dôstojnosti navrhovateľa, ale pre hodnotenie či nedošlo

k naplneniu zákonných podmienok podľa nemožno za

rozhodujúce považovať subjektívne pocity a reakcie navrhovateľa. K neoprávnenému zásahu

odporkyne nedošlo verejným spôsobom zásahu ( v hromadných informačných prostriedkoch),

ale sťažnosť adresovala inštitúciám kompetentným o nej rozhodovať a nebolo preukázané,

že by tvrdenia v nej uvedené nejakým spôsobom rozširovala. Naopak bol to sám navrhovateľ,

ktorý obsah sťažnosti opakovane oboznamoval na pracovisku, na pracovných poradách.

Navrhovateľ nepreukázal, že by neopodstatnená sťažnosť mala značný negatívny dopad

na jeho pracovný život ako primára traumatologického oddelenia či výkon funkcie poslanca

mestského zastupiteľstva alebo na jeho rodinný život. Pokiaľ ide o znaleckú činnosť

zadosťučinenie v peniazoch nemôže slúžiť ako náhrada ušlého zisku za nevypracované

znalecké posudky.

Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie veci odvolacím súdom nie je správne a že

vykonané dokazovanie nebolo vyhodnotené v súlade s Vzhľadom k tomu

možno uzavrieť, že dovolaním odporkyne vytýkané nesprávne právne posúdenie veci

odvolacím súdom a iná vada konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( , ) je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( , ).

Právny názor vyslovený v tomto uznesení je záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2009

JUDr. Martin V l a d i k, v.r

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: