Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
935/370375.8e1c68.pdf
PDF · 141.05 KB
No categories available
1Sžo/292/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžo/292/2008
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Kováčovej, v právnej veci
navrhovateľa: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova č. 8, Bratislava 3,
sekcia majetku a infraštruktúry, proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Banskej
Bystrici, Skuteckého č. 19, P.O.BOX 177, Banská Bystrica, za účasti: 1/ oprávnené osoby
Urbárskej, lesnej a pasienkovej spoločnosti p. s. H., zastúpených JUDr. P., bytom Z., 2/
Slovenský pozemkový fond, regionálny odbor, Banská Bystrica, Skuteckého č. 21, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu zo dňa 17. apríla 2008 č.
441/2008, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24Sp
73/2008-29 zo dňa 25. septembra 2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 24Sp 73/2008-29 zo dňa 25. septembra 2008 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu uvedené
v záhlaví tohto rozsudku zrušil podľa § 250q ods. 2, v spojení s § 250j ods. 2, písm. a/, c/, d/
O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.
Z dôvodov uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd v preskúmavanej veci mal
preukázané, že odporca rozhodnutím zo dňa 17. apríla 2008 č. 441/2008 podľa § 5 ods. 2
zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona
č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov (ďalej len reštitučný zákon) rozhodol tak, že oprávnené osoby uvedené
v zozname oprávnených osôb tvoriaceho nedeliteľnú prílohu rozhodnutia spĺňajú podmienky
zákona uvedené v § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona a § 6 ods. 2 a 3; oprávneným
osobám navrátil vlastníctvo k nehnuteľnostiam v kat. úz. H., evidovaných na LV č. X. na
povinnú osobu Slovenská republika Ministerstvo obrany SR, ktoré boli oddelené GP
č. 31628826-176/2006 a GP č. 31628826-86/2007 – parc. C KN č. X., X., X., X., X., X., X.5,
ktoré pozemky bolo pôvodne evidované v PKV č. 147, kat. úz. H. ako parc. č. X., X., X., X.,
X., X., X. a X.; súčasne vyslovil, že oprávneným osobám nie je možné navrátiť vlastnícke
právo k častiam nehnuteľností v kat. úz. H. evidovaných v PKV č. 147 parc. č. X., X., X.
z dôvodu, že pozemky v určenej časti boli po prechode vlastníctva na štát zastavané stavbami,
alebo tvoria druh pozemku zastavaná plocha a priznal oprávneným osobám za tieto pozemky
podľa § 6 ods. 2 reštitučného zákona právo na náhradu. Podľa názoru krajského súdu správny
orgán vec nesprávne právne posúdil, najmä nesprávne aplikoval § 37 ods. 2 zákona
č. 330/1991 Zb. v spojení s § 2 ods. 1, 2 reštitučného zákona. Nestotožnil sa s názorom
žalovaného správneho orgánu, že na uplatnenie reštitučného nároku všetkých oprávnených
osôb postačuje, ak spoločný zástupca bol poverený uplatniť nárok povereniami zo strany
majiteľov väčšiny podielov. Konštatoval, že reštitučný zákon umožňuje navrátiť vlastnícke
právo oprávneným osobám podľa § 2 ods. 1, resp. ods. 2 len fyzickým osobám, neumožňuje
navrátiť vlastnícke právo právnickej osobe, v danom prípade bývalým urbarialistom
Pozemkového spoločenstva komposesorát a urbariát Vlkanová an blok, ako aj, že správny
orgán bol povinný skúmať podľa § 2 ods. 1, 2 reštitučného zákona, koľko týchto oprávnených
osôb prichádza v konaní do úvahy a v prípade, že si nárok uplatňujú len niektoré oprávnené
osoby, môže rozhodnúť len o prislúchajúcom podiele týchto oprávnených osôb. Poukázal
na to, že odporca nepostupoval správne, ak rozhodol v prospech aj tých oprávnených osôb,
ktoré si nárok neuplatnili, resp. v spise nie je dôkaz o tom, že by splnomocnili spoločného
zástupcu na uplatnenie nároku v ich mene. Napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil aj z dôvodu,
že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci ohľadom skutočnosti,
či došlo alebo nedošlo k vyplateniu vyvlastňovacej náhrady. Stotožnil sa so stanoviskom
odporcu, že samotné zloženie finančných prostriedkov do depozitu ešte neznamená vyplatenie
náhrady vlastníkom, ktorým pozemky boli vyvlastnené, pričom reštitučný zákon
pri reštitučnom titule „vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady „predpokladá preukázať
zo strany povinnej osoby skutočnosť, že vyvlastňovacia náhrada bola skutočne poskytnutá
vlastníkom, ktorí boli zbavení vlastníctva. Poukázal na to, že zloženie do depozitu by malo
význam len v tom prípade, pokiaľ by vlastníci odmietli prevziať náhradu, čo však v danom
prípade je spochybnené tvrdením odporcu, že existujú dôkazy o tom, že bývalí vlastníci
sa dožadovali vyplatenia náhrady z finančných prostriedkov zložených do depozitu. Krajský
súd napadnuté rozhodnutie považoval za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, najmä
pokiaľ odporca v dôvodoch rozhodnutia neuviedol, kto konkrétne uplatnil reštitučný titul,
ako dospel k okruhu oprávnených osôb, najmä vo vzťahu k pôvodným oprávneným osobám,
či si uplatnili nárok všetky potenciálne oprávnené osoby, po tom ktorom pôvodnom
vlastníkovi, urbarialistovi a podobne. Neprihliadol na námietku navrhovateľa, že vlastníctvo
prešlo na štát postupom podľa zákona č. 63/1935 Zb. t.j. zákona, ktorý bol prijatý ešte
v demokratickom zriadení, pred totalitným režimom. Konštatoval, že reštitučný zákon
v ustanovení § 3 ods. 1 písm. m/ nešpecifikuje, o aké vyvlastnenie sa jedná, a preto je právne
irelevantné, že k vyvlastneniu došlo na základe zákona č. 63/1935 Zb., ako aj, že v zmysle
tohto zákona sa postupovalo už v nedemokratickom zriadení nezaručujúcom objektívny
postup pri vyvlastňovaní. Súčasne uviedol, že existujú listinné dôkazy o usmernení
kompetentnej inštitúcie, aby zložené finančné prostriedky do depozitu boli poskytnuté
pre potreby JRD v H., nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu (povinnej osoby) na základe
vyvlastnenia v roku 1956, a preto možno aplikovať reštitučný zákon a umožniť v prípade
splnenia ďalších zákonných podmienok navrátenie vlastníctva pri naplnení reštitučného titulu
podľa § 3 ods. 1, písm. m/, na rozdiel od prípadov, keď nehnuteľnosti prešli do vlastníctva
štátu postupom podľa zákona č. 169/1949 Zb. o vojenských obvodoch, keďže takýto
reštitučný titul v ustanovení § 3 nie je uvedený. Ďalšie námietky navrhovateľa týkajúce sa
procesného pochybenia správneho orgánu v konaní považoval krajský súd za nedôvodné,
keďže nezistil také vady v postupe správneho orgánu, ktoré by samy o sebe spôsobovali
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v rámci preskúmavacieho konania. (§ 250i ods. 3,
§ 250j ods. 2, písm. e/ v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.)
Krajský súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 250l ods. 2. Navrhovateľovi, ktorý mal v konaní úspech, náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko si ich náhradu neuplatnil.
Proti uvedenému rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal odporca žiadajúc,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a preskúmavané
rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa.
Namietal, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodol na základe nesprávneho posúdenia danej veci. Poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. Rks 8/02, Nds-Sž 20/02, ktorého časť odôvodnenia
citoval. Dôvodil, že zákonodarca uvedomujúc si zložitosť v uplatňovaní reštitučných nárokov
oprávnených osôb pozemkových spoločenstiev schválil v 4 časti zákona č. 330/1991 Zb.
pre potrebu zákona č. 229/1991 Zb. ako aj zákona č. 503/2003 Z.z. ustanovenie, podľa
ktorého na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľností a nárokov vyplývajúcich
zo spoluvlastníctva v pozemkových úpravách určia oprávnené osoby spoločného zástupcu
a spôsob jeho konania; na to je potrebný súhlas majiteľov väčšiny podielov. Uviedol,
že oprávnená osoba „bývalých urbárnikov, komposesorátov a pod. právnych útvarov mala
použiť dikciu § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. a uplatniť svoje právo prostredníctvom
spoločného zástupcu, inak by jeho nárok nebol uplatnený riadne (rozsudok NS SR 4Sž-o-KS
16/2005). Zdôraznil, že sa jedná o nedeliteľnú nehnuteľnosť, pričom všetci pôvodní
spoluvlastníci alebo ich právni nástupcovia sú oprávnenými osobami, ktoré si môžu svoje
právo uplatniť, ale nemusia, pre všetkých je však záväzné rozhodnutie väčšiny o spôsobe
konania spoločného zástupcu. Poukázal na to, že treba rozlišovať medzi uplatňovaním nároku
a určením spôsobu konania spoločného zástupcu, ako aj, že v prípade spoločnej nehnuteľnosti
zákon určuje, že nároky si treba uplatňovať u správneho orgánu prostredníctvom spoločného
zástupcu, pričom na konanie, vzťahy medzi jednotlivými oprávnenými osobami a spoločným
zástupcom, ktorého si sami vybrali, sa nevzťahuje zákon o správnom konaní a ani iný zákon
okrem všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (OZ). Nevidel dôvod spochybňovať
zoznam oprávnených osôb predložený riadne určeným spoločným zástupcom, pretože
rovnakým oprávneným osobám už v minulosti vydával nehnuteľnosti podľa zákona
č. 229/1991 Zb., ani jedna oprávnená osoba nenamietala navracanie vlastníctva zo strany
spoločného zástupcu, alebo správneho orgánu a necíti sa byť kompetentný (posudzovať)
formu uplatňovania nároku jednotlivých fyzických osôb u spoločného zástupcu. Nestotožnil
sa ani s názorom krajského súdu, že zrušil napadnuté rozhodnutie aj z dôvodu neistoty,
či došlo alebo nedošlo k vyplateniu vyvlastňovacej náhrady. Zrušenie napadnutého
rozhodnutia krajským súdom z uvedeného dôvodu považoval za neopodstatnené s poukazom
na dôvody súdu uvedené na strane 7 odseku 2 napadnutého rozsudku. Vytýkal krajskému
súdu, že pri posudzovaní poverenia zástupcu oprel svoj názor o rozsudok NS SR sp. zn.
1Sžo-KS 168/2004, č. 30/2007 ZSP, pretože podľa jeho názoru nemožno aplikovať
na napadnutú vec určenie zástupcu oprávnenými osobami v okrese Čadca.
Navrhovateľ sa na odvolanie odporcu vyjadril tak, že navrhoval napadnutý rozsudok
krajského súdu potvrdiť. Stotožnil sa s právnym názorom vysloveným krajským súdom
v napadnutom rozsudku. Nesúhlasil s dôvodmi odporcu uvedenými v jeho odvolaní.
Zúčastnené osoby sa na odvolanie odporcu nevyjadrili a odvolací návrh nepodali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
a konanie mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c ods. 1 v spojení s §§ 211 a nasl. a dospel
k názoru, že odvolanie nie je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým
bolo zrušené rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný vyhovel nároku oprávnených osôb uplatnený
spoločným zástupcom podľa reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k žiadaným
nehnuteľnostiam, resp. priznania práva na náhradu, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok
súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie
mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými
námietkami uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľa a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho
orgánu.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej
veci bolo rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný
v rámci konania podľa reštitučného zákona oprávneným osobám, v mene ktorých reštitučný
nárok uplatnil spoločný zástupca JUDr. P., priznal právo na navrátenie vlastníckeho práva
k časti žiadaných pozemkov a súčasne právo na náhradu za pozemky, ku ktorým pre prekážku
zastavanosti nebolo možné vlastníctvo navrátiť.
Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva
k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom
pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti
podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva
k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný
pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom
konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať
opravný prostriedok na súde.
Podľa § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona oprávneným osobám sa navráti
vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku
vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady.
Podľa § 2 ods. 1, 2 právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto
zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky
s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú
osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce
obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.
Ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období
do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3,
zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím
tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej
republiky, fyzické osoby poradí taxatívne ustanovenom v písmene a/ až e/.
Podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona povinnými osobami sú právnické osoby, ktoré
ku dňu účinnosti tohto zákona majú k pozemku vo vlastníctve Slovenskej republiky právo
hospodárenia alebo právo správy, a poľnohospodárske družstvá.
Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady
za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona bolo, aby si
oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1
uvedeného zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej
osoby ustanovených v § 2 ods. 1, 2 tohto zákona, ako aj že žiadané nehnuteľnosti prešli
v zákonnej dobe (od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku
skutočností taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3 reštitučného zákona, právo
na navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote
ustanovenej v § 5 ods. 1 označeného zákona (do 31.12.2004) a žiadané pozemky ku dňu
odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1 tohto zákona ako aj, že žiadané nehnuteľnosti
neboli vydané podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb.).
Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné
pozemkové úrady podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5 zákona
č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom
znení.
Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie
o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné
predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení
o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.
Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom
si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov
konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov
pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány
územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré
majú význam pre konanie a rozhodnutie. (§ 32 Správneho poriadku).
Správny orgán v danej veci nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem,
pre svoje rozhodnutie si nezadovážil dostatok skutkových podkladov, resp. to z predloženého
administratívneho spisu nevyplýva, a preto vo veci nezistil skutočný stav, z ktorých dôvodov
rozhodol v danej veci predčasne a vzhľadom na uvedené v danom prípade boli splnené
zákonné podmienky pre zrušenie jeho rozhodnutia súdom prvého stupňa a vrátenie veci
mu na ďalšie konanie podľa § 250q ods. 2 O.s.p v spojení s § 250j ods. 2, písm. a/, c/, d/.
Z administratívneho spisového materiálu v danej veci vyplýva, že JUDr. P. ako
splnomocnený zástupca vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti dňa 21.12.2004 uplatnil na
Pozemkovom úrade v Banskej Bystrici v zmysle reštitučného zákona nárok na navrátenie
vlastníctva k pozemkom vedeným v kat. úz. H. v PK vložke č. 147, parc. č. X., X., X., X., X.,
X., X., X. podľa reštitučného titulu § 3 ods. 1, písm. m/, s tým, že oprávnenými osobami sú
osoby podľa § 2 ods. 2, uvedené v prílohe, z dôvodu, že žiadané pozemky prešli na štát na
základe vyvlastňovacieho výmeru Odboru pre výstavbu ONV v Banskej Bystrici zo dňa
28.9.1954 Zn. OV-198-28/9-1954 a uznesenia Ľudového súdu v Banskej Bystrici Čd.1028/56.
Odporca preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 17. apríla 2008 č. 441/2008 podľa § 5
ods. 2/ reštitučného zákona rozhodol tak, že oprávnené osoby uvedené v zozname
oprávnených osôb tvoriaceho nedeliteľnú prílohu rozhodnutia spĺňajú podmienky zákona
uvedené v § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona a § 6 ods. 2 a 3; oprávneným osobám
navrátil vlastníctvo k nehnuteľnostiam v kat. úz. H., evidovaných na LV č. X. na povinnú
osobu Slovenská republika Ministerstvo obrany SR, ktoré boli oddelené GP č. 31628826-
176/2006 a GP č. 31628826-86/2007 – parc. C KN č. X., X., X., X., X., X., X.5, ktoré
pozemky bolo pôvodne evidované v PKV č. 147, kat. úz. H. ako parc. č. X., X., X., X., X., X.,
X. a X.; súčasne vyslovil, že oprávneným osobám nie je možné navrátiť vlastnícke právo
k častiam nehnuteľností v kat. úz. H. evidovaných v PKV č. 147 parc. č. X., X., X. z dôvodu,
že pozemky v určených častiach boli po prechode vlastníctva na štát zastavané stavbami,
alebo tvoria druh pozemku zastavaná plocha a priznal oprávneným osobám za tieto pozemky
podľa § 6 ods. 2 reštitučného zákona právo na náhradu.
Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto štádiu konania medzi účastníkmi ostala
sporná najmä skutočnosť, či oprávnené osoby si uplatnili reštitučný nárok v súlade
so zákonom a či v danom prípade boli splnené zákonné podmienky v zmysle § 3 ods. 1
písm. m/ reštitučného zákona, z ktorých dôvodov odvolací súd upriamil pozornosť na tieto
skutočnosti.
Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa taktiež zastáva názor,
že oprávnenou osobou v zmysle právnej normy ustanovenej v § 2 ods. 1, 2 reštitučného
zákona môže byť len fyzická osoba.
Zákonodarca v právnej norme § 2 reštitučného zákona kogentným spôsobom
ustanovuje, kto je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva
na náhradu za pozemky v zmysle ustanovení reštitučného zákona a v právnej norme § 3
taxatívnym spôsobom ustanovuje zákonné dôvody na navrátenie vlastníctva alebo priznanie
práva na náhradu. Skutočnosti o oprávnenosti osoby preukazujú vlastnícke listiny žiadaných
pozemkov a pokiaľ žiadateľom nie je oprávnená osoba podľa § 2 ods. 1 (pôvodný vlastník)
aj listiny preukazujúce právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi podľa § 2 ods. 2, ako aj
skutočnosti preukazujúce prechod vlastníctva na štát alebo inú právnickú osobu. Dôkazy
o oprávnenosti osoby je povinný pozemkovému úradu predložiť alebo navrhnúť žiadateľ
reštitučného nároku.
Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa listinné dôkazy
predložené žiadateľom neboli spôsobilé preukázať, že osoby uvedené v zozname, tvoriacom
prílohu preskúmavaného rozhodnutia odporcu boli oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 2
reštitučného zákona.
Podľa § 37 ods. 1, 2 zákona č. 330/1991 Z.z. o pozemkových úpravách, usporiadaní
pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v znení neskorších predpisov spoluvlastníckymi podielmi, ktoré sa majú
vydať podľa osobitného predpisu (§ 6 ods. 1, písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb., zákona
č. 503/2003 Z.z.) alebo ku ktorým zaniká užívacie právo, sa rozumejú aj užívacie podiely
alebo iné práva na spoločných nehnuteľnostiach, na ktoré sa vzťahovali predpisy o úprave
právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných
právnych útvarov.(zákon č. 81/1949 Zb.) Ak nemožno výšku pôvodných podielov určiť,
považujú sa ich podiely za rovnaké. Nie je prekážkou vydania pozemku, ak je zastavaný
stavbou vo vlastníctve oprávnenej osoby; v týchto prípadoch na poskytnutie náhrady platia
všeobecné predpisy. (OZ)
Na uplatňovanie nároku na vydanie nehnuteľnosti a nárokov vyplývajúcich
zo spoluvlastníctva v pozemkových úpravách určia oprávnené osoby (spoluvlastníci)
spoločného zástupcu (spoločných zástupcov) a spôsob jeho konania; na to je potrebný súhlas
majiteľov väčšiny podielov.
Vôľou zákonodarcu v citovanej právnej norme ustanovenej § 37 ods. 2 bolo
zjednodušiť konanie o vydanie nehnuteľností (zákon č. 229/1991 Zb.) a vzhľadom k tomu,
že pod čiarou odkazuje aj na zákon č. 503/2003 Z.z. aj konanie o priznanie vlastníctva
v prípadoch spoluvlastníckych podielov k spoločným nehnuteľnostiam, ktoré sa majú vydať
podľa osobitných predpisov (§ 6 ods. 1, písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb., zákona č. 503/2003
Z.z.). V zmysle tejto právnej úpravy mali právo, avšak nie je povinnosť, žiadatelia
reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb. ako aj podľa zákona č. 503/2003 Z.z.
zvoliť si spoločného zástupcu, ktorý by v ich mene uplatnil na príslušnom pozemkovom úrade
ich reštitučný nárok. Na ustanovenie spoločného zástupcu sa nevzťahovala úprava v zmysle
Správneho poriadku a na jeho ustanovenie bol potrebný súhlas majiteľov väčšiny podielov.
Z uvedených dôvodov treba súhlasiť s názorom odporcu že treba rozlišovať medzi
uplatňovaním nároku a určením spôsobu konania spoločného zástupcu, ako aj, že v prípade
spoločnej nehnuteľnosti zákon určuje, že nároky si treba uplatňovať u správneho orgánu
prostredníctvom spoločného zástupcu, pričom na konanie, vzťahy medzi jednotlivými
oprávnenými osobami a spoločným zástupcom, ktorého si sami vybrali, sa nevzťahuje zákon
o správnom konaní a ani iný zákon okrem všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka.
Uvedená skutočnosť však nič nemení na tom, že osoba, ktorá si uplatňuje reštitučný nárok
podľa reštitučného zákona (zákon č. 503/2003Z.z.) má povinnosť preukázať oprávnenosť
osoby podľa § 5 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1, 2 reštitučného zákona. Pokiaľ uplatňuje nárok
na priznanie vlastníckeho práva alebo právo na náhradu spoločný zástupca zvolený
oprávnenými osobami v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991Zb. je jeho povinnosťou podľa
§ 5 ods. 1 reštitučného zákona preukázať správnemu orgánu oprávnenosť osôb podľa § 2
ods. 1, 2 a to všetkých tých osôb, ktoré mu udelili splnomocnenie na uplatnenie reštitučného
nároku.
Vzhľadom na uvedené bol správny právny názor súdu prvého stupňa, keď považoval
dokazovanie vykonané správnym orgánom za nedostatočné, pretože správny orgán doposiaľ
nevenoval žiadnu pozornosť na preukázanie, kto je oprávnenou osobou, keďže predloženie
zoznamu a splnomocnení nie sú spôsobilé listiny preukazujúce oprávnenosť osoby v zmysle
právnej normy ustanovenej v § 2 ods. 1, 2 ktorá skutočnosť sama osebe bola dôvodom
pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Taktiež bol správny názor súdu prvého stupňa,
že spoločnú nehnuteľnosť nie je možné vydať právnickej osobe „urbárskej spoločnosti“
an blok, a odvolací súd k tomu taktiež dodáva, že spoločnú nehnuteľnosť nie je možné vydať
ani oprávneným osobám v celosti. Povinnosťou správneho orgánu v ďalšom konaní
a v novom rozhodnutí bude v intenciách názoru súdu prvého stupňa, s ktorým sa odvolací súd
stotožnil, rešpektovať výšku spoluvlastníckych podielov pôvodných vlastníkov zapísaných
v PKV vl. č. 147 kat. úz. H. a v prípade ich právnych nástupcov výšku spoluvlastníckeho
podielu im pripadajúci po pôvodnom spoluvlastníkovi, a to však len u tých oprávnených osôb,
ktorí si v lehote ustanovenej v § 5 ods. 1 reštitučného zákona reštitučný nárok uplatnili.
Vzhľadom k tomu, že v administratívnom spise sa zoznam osôb, v mene ktorých spoločný
zástupca uplatnil reštitučný nárok, nenachádza a ani so žiadosti spoločného zástupcu zo dňa
21.12.2004 nevyplýva, že by ako prílohu takýto zoznam predložil, povinnosťou správneho
orgánu bude vychádzať pri posudzovaní, kto si uplatnil reštitučný nárok v zákonnej lehote, z
predložených splnomocnení fyzických osôb JUDr. P..
Pokiaľ ide o ďalšiu spornú skutočnosť, a to splnenie zákonných podmienok
ustanovených v § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona, súd prvého stupňa dospel
k správnemu záveru. Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že k vyvlastneniu
žiadaných nehnuteľností došlo podľa zákona č. 63/1935 Zb. je právne irelevantná, pretože
k vyvlastneniu nehnuteľností došlo v rozhodnej dobe podľa § 2 ods. 1 reštitučného zákona t.j.
od 25.2.1948 do 1.1.1990, keďže k vyvlastneniu nehnuteľností došlo na základe
vyvlastňovacieho výmeru Odboru výstavby rady ONV v Banskej Bystrici zo dňa 28.9.1954,
sp. zn. OV-198-28/9-1954, pričom zápis v pozemkovej knihe v danej dobe už mal len
deklaratívny charakter. Odvolací súd sa stotožnil aj s argumentáciou súdu prvého stupňa,
že vo všeobecnosti platí právna domnienka, že zložením finančných prostriedkov osobou
povinnou plniť do depozitu, pokiaľ oprávnená osoba plnenie odmietla, nastávajú účinky
splnenia, t.j. zaplatenia finančných prostriedkov osobou povinnou plniť. Podľa názoru
odvolacieho súdu je však vždy potrebné skúmať, či zloženie finančných prostriedkov
do úschovy, malo za následok splnenie záväzku a to vzhľadom na všetky okolnosti daného
prípadu.
Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že k vyvlastneniu žiadaných
nehnuteľností za finančnú náhradu došlo v roku 1954, teda za účinnosti „stredného
Občianskeho zákonníka“ v znení zákona č. 141/1950 Zb., ktorý ustanovil právo zloženia
do súdnej úschovy.
Podľa § 316 OZ v znení zákona č. 141/1950 Zb. účinného do 31.3.1964 ak nemožno
záväzok splniť z dôležitého dôvodu, najmä ak je veriteľ neznámy, neprítomný alebo ak je
v meškaní, je dlžník alebo ten, kto má zaň plniť, oprávnený uložiť dlhovanú vec do súdnej
úschovy.
Podľa § 317 OZ v znení zákona č. 141/1950 Zb. účinného do 31.3.1964 uloženie,
ktoré sa stalo podľa práva, oslobodzuje dlžníka od záväzku a nebezpečenstvo náhodilej
skazy uloženej veci prechádza na veriteľa.
Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemku podľa § 3 ods. 1, písm. m/
reštitučného zákona je splnenie dvoch zákonných podmienok a to, že žiadaný pozemok bol
vyvlastnený v dobe určenej reštitučným zákonom v § 2 ods. 1 (od 25.2.1948 do 1.1.1990)
a za vyvlastnený pozemok nebola poskytnutá náhrada tomu, komu bol pozemok vyvlastnený.
Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že žiadané nehnuteľnosti boli vyvlastnené
za náhradu na základe vyvlastňovacieho výmeru Odboru výstavby rady ONV v Banskej
Bystrici zo dňa 28.9.1954, sp. zn. OV-198-28/9-1954. Z listu Správy lesného hospodárstva S.
zo dňa 3.8.1955 č. 1153/1955, tvoriaceho súčasť administratívneho spisu vyplýva,
Ministerstvo národnej obrany v Prahe na základe jeho rozhodnutia zo dňa 14.12.1954 č. 8937-
NM/HUS zložilo do štátnej sporiteľne v Banskej Bystrici peňažné náhrady priznané
vyvlastňovacím výmerom ONV Banská Bystrica zo dňa 28.9.1954 Zn.OV-198-28/9-1954
v celkovej sume 771.707.-Kčs, ako aj, že citovaným výmerom ONV tieto obnosy boli zložené
s výhradou, že akékoľvek uvoľnenie peňazí môže sa stať len so súhlasom Správy lesného
hospodárstva v S. a to z dôvodu, že majitelia pozemkov (lesov) podliehajú v zmysle zákona č.
66/51 Zb. odbornej správe lesov, čiže peniaze boli vinkulované v prospech SLM S.. Ďalej z
listu Správy lesného hospodárstva S. zo dňa 8.12.1955 č. 1731/1955, adresovaného štátnej
sporiteľni, tvoriaceho súčasť administratívneho spisu, vyplýva, že Správa lesného
hospodárstva S. urobila vo veci uvoľnenia peňazí opatrenie, na základe ktorého mal byť
uvoľnený obnos 245.114,40.-Kčs oprávneným majiteľom lesnej spoločnosti V., ale len
v rámci obmedzovacích predpisov Povereníctva financií, obnosy za lesnú spoločnosť M.
v sume 45.295,20.-Kčs a za lesnú spoločnosť v H. 208.773,60.-Kčs, mali byť vinkulované
v prospech KNV, pozemkovej reformy v Banskej Bystrici, ktorý mal o otázke uvoľnenia
peňazí v zmysle pripomienok PLDP rozhodnúť.
Podľa názoru odvolacieho súdu z predložených listinných dôkazov doposiaľ
spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nevyplýva, že finančná náhrada
za vyvlastnené pozemky bola pôvodným spoluvlastníkom skutočne vyplatená. V danej veci
nie je možné považovať zloženie finančných prostriedkov za vyvlastnené pozemky do štátnej
sporiteľni (do úschovy) za oslobodenie povinnej osoby od záväzku (§ 317 OZ v znení zákona
č. 141/1950 Zb.), pretože nakladanie s náhradou za vyvlastnené pozemky opatreniami štátu
bolo s výhradou, že akékoľvek uvoľnenie peňazí môže sa stať len so súhlasom orgánu štátu.
Z listu Správy lesného hospodárstva S. zo dňa 8.12.1955 č. 1731/1955, adresovaného štátnej
sporiteľni vyplýva, že peniaze za vyvlastnené pozemky majiteľov lesných spoločností boli
vinkulované avšak tiež len v rámci určitých obmedzení, pričom z opatrenia o vinkulácii
peňazí urobeného Správou lesného hospodárstva S. nevyplýva, že by peniaze ako náhrada za
vyvlastnené pozemky boli, či už priamo pôvodným vlastníkom alebo jednotlivým lesným
spoločnostiam, vyplatené, s prihliadnutím na žiadosť J. za Komposesorát vo V. zo dňa
19.3.1954. Správny bol taktiež záver súdu prvého stupňa, že povinnosť vyplatenia náhrady za
vyvlastnenie zaťažuje povinnú osobu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z doposiaľ
vykonaného dokazovania je možné sa prikloniť k tvrdeniu oprávnených osôb, že náhrada
pôvodným vlastníkom za vyvlastnené pozemky nebola vyplatená. Odvolací súd vzhľadom na
uvedené teda nemohol súhlasiť s tvrdením odporcu uvedeným v odvolaní, že krajský súd
zrušil napadnuté rozhodnutie neopodstatnene aj z dôvodu neistoty, či došlo alebo nedošlo
k vyplateniu vyvlastňovacej náhrady.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval námietky vznesené odporcom
v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa za nedôvodné, a preto napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 250ja ods. 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1
potvrdil.
Odvolací súd navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle
§ 246c ods. 1 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože si ich náhradu
neuplatnil a ani mu žiadne trovy konania nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. júla 2009
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia׃
Ľubica Kavivanovová