Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/292/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Kováčovej, v právnej veci

navrhovateľa: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova č. 8, Bratislava 3,

sekcia majetku a infraštruktúry, proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Banskej

Bystrici, Skuteckého č. 19, P.O.BOX 177, Banská Bystrica, za účasti: 1/ oprávnené osoby

Urbárskej, lesnej a pasienkovej spoločnosti p. s. H., zastúpených JUDr. P., bytom Z., 2/

Slovenský pozemkový fond, regionálny odbor, Banská Bystrica, Skuteckého č. 21, Banská

Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu zo dňa 17. apríla 2008 č.

441/2008, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24Sp

73/2008-29 zo dňa 25. septembra 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -29 zo dňa 25. septembra 2008 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu uvedené

v záhlaví tohto rozsudku zrušil podľa § 250q ods. 2, v spojení s § 250j ods. 2, písm. a/, c/, d/

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.

Z dôvodov uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd v preskúmavanej veci mal

preukázané, že odporca rozhodnutím zo dňa 17. apríla 2008 č. 441/2008 podľa § 5 ods. 2

o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov (ďalej len reštitučný zákon) rozhodol tak, že oprávnené osoby uvedené

v zozname oprávnených osôb tvoriaceho nedeliteľnú prílohu rozhodnutia spĺňajú podmienky

zákona uvedené v § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona a § 6 ods. 2 a 3; oprávneným

osobám navrátil vlastníctvo k nehnuteľnostiam v kat. úz. H., evidovaných na LV č. X. na

povinnú osobu Slovenská republika Ministerstvo obrany SR, ktoré boli oddelené GP

č. 31628826-176/2006 a GP č. 31628826-86/2007 – parc. C KN č. X., X., X., X., X., X., X.5,

ktoré pozemky bolo pôvodne evidované v PKV č. 147, kat. úz. H. ako parc. č. X., X., X., X.,

X., X., X. a X.; súčasne vyslovil, že oprávneným osobám nie je možné navrátiť vlastnícke

právo k častiam nehnuteľností v kat. úz. H. evidovaných v PKV č. 147 parc. č. X., X., X.

z dôvodu, že pozemky v určenej časti boli po prechode vlastníctva na štát zastavané stavbami,

alebo tvoria druh pozemku zastavaná plocha a priznal oprávneným osobám za tieto pozemky

podľa § 6 ods. 2 reštitučného zákona právo na náhradu. Podľa názoru krajského súdu správny

orgán vec nesprávne právne posúdil, najmä nesprávne aplikoval § 37 ods. 2 zákona

č. v spojení s , reštitučného zákona. Nestotožnil sa s názorom

žalovaného správneho orgánu, že na uplatnenie reštitučného nároku všetkých oprávnených

osôb postačuje, ak spoločný zástupca bol poverený uplatniť nárok povereniami zo strany

majiteľov väčšiny podielov. Konštatoval, že reštitučný zákon umožňuje navrátiť vlastnícke

právo oprávneným osobám podľa § 2 ods. 1, resp. ods. 2 len fyzickým osobám, neumožňuje

navrátiť vlastnícke právo právnickej osobe, v danom prípade bývalým urbarialistom

Pozemkového spoločenstva komposesorát a urbariát Vlkanová an blok, ako aj, že správny

orgán bol povinný skúmať podľa § 2 ods. 1, 2 reštitučného zákona, koľko týchto oprávnených

osôb prichádza v konaní do úvahy a v prípade, že si nárok uplatňujú len niektoré oprávnené

osoby, môže rozhodnúť len o prislúchajúcom podiele týchto oprávnených osôb. Poukázal

na to, že odporca nepostupoval správne, ak rozhodol v prospech aj tých oprávnených osôb,

ktoré si nárok neuplatnili, resp. v spise nie je dôkaz o tom, že by splnomocnili spoločného

zástupcu na uplatnenie nároku v ich mene. Napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil aj z dôvodu,

že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci ohľadom skutočnosti,

či došlo alebo nedošlo k vyplateniu vyvlastňovacej náhrady. Stotožnil sa so stanoviskom

odporcu, že samotné zloženie finančných prostriedkov do depozitu ešte neznamená vyplatenie

náhrady vlastníkom, ktorým pozemky boli vyvlastnené, pričom reštitučný zákon

pri reštitučnom titule „vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady „predpokladá preukázať

zo strany povinnej osoby skutočnosť, že vyvlastňovacia náhrada bola skutočne poskytnutá

vlastníkom, ktorí boli zbavení vlastníctva. Poukázal na to, že zloženie do depozitu by malo

význam len v tom prípade, pokiaľ by vlastníci odmietli prevziať náhradu, čo však v danom

prípade je spochybnené tvrdením odporcu, že existujú dôkazy o tom, že bývalí vlastníci

sa dožadovali vyplatenia náhrady z finančných prostriedkov zložených do depozitu. Krajský

súd napadnuté rozhodnutie považoval za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, najmä

pokiaľ odporca v dôvodoch rozhodnutia neuviedol, kto konkrétne uplatnil reštitučný titul,

ako dospel k okruhu oprávnených osôb, najmä vo vzťahu k pôvodným oprávneným osobám,

či si uplatnili nárok všetky potenciálne oprávnené osoby, po tom ktorom pôvodnom

vlastníkovi, urbarialistovi a podobne. Neprihliadol na námietku navrhovateľa, že vlastníctvo

prešlo na štát postupom podľa zákona č. 63/1935 Zb. t.j. zákona, ktorý bol prijatý ešte

v demokratickom zriadení, pred totalitným režimom. Konštatoval, že reštitučný zákon

v ustanovení § 3 ods. 1 písm. m/ nešpecifikuje, o aké vyvlastnenie sa jedná, a preto je právne

irelevantné, že k vyvlastneniu došlo na základe zákona č. 63/1935 Zb., ako aj, že v zmysle

tohto zákona sa postupovalo už v nedemokratickom zriadení nezaručujúcom objektívny

postup pri vyvlastňovaní. Súčasne uviedol, že existujú listinné dôkazy o usmernení

kompetentnej inštitúcie, aby zložené finančné prostriedky do depozitu boli poskytnuté

pre potreby JRD v H., nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu (povinnej osoby) na základe

vyvlastnenia v roku 1956, a preto možno aplikovať reštitučný zákon a umožniť v prípade

splnenia ďalších zákonných podmienok navrátenie vlastníctva pri naplnení reštitučného titulu

podľa § 3 ods. 1, písm. m/, na rozdiel od prípadov, keď nehnuteľnosti prešli do vlastníctva

štátu postupom podľa o vojenských obvodoch, keďže takýto

reštitučný titul v ustanovení § 3 nie je uvedený. Ďalšie námietky navrhovateľa týkajúce sa

procesného pochybenia správneho orgánu v konaní považoval krajský súd za nedôvodné,

keďže nezistil také vady v postupe správneho orgánu, ktoré by samy o sebe spôsobovali

nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v rámci preskúmavacieho konania. (§ 250i ods. 3,

, v spojení s )

Krajský súd o náhrade trov konania rozhodol podľa v spojení

s § 250l ods. 2. Navrhovateľovi, ktorý mal v konaní úspech, náhradu trov konania nepriznal,

nakoľko si ich náhradu neuplatnil.

Proti uvedenému rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal odporca žiadajúc,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a preskúmavané

rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa.

Namietal, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodol na základe nesprávneho posúdenia danej veci. Poukázal

na uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. Rks 8/02, Nds-Sž 20/02, ktorého časť odôvodnenia

citoval. Dôvodil, že zákonodarca uvedomujúc si zložitosť v uplatňovaní reštitučných nárokov

oprávnených osôb pozemkových spoločenstiev schválil v 4 časti

pre potrebu ako aj ustanovenie, podľa

ktorého na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľností a nárokov vyplývajúcich

zo spoluvlastníctva v pozemkových úpravách určia oprávnené osoby spoločného zástupcu

a spôsob jeho konania; na to je potrebný súhlas majiteľov väčšiny podielov. Uviedol,

že oprávnená osoba „bývalých urbárnikov, komposesorátov a pod. právnych útvarov mala

použiť dikciu a uplatniť svoje právo prostredníctvom

spoločného zástupcu, inak by jeho nárok nebol uplatnený riadne (rozsudok NS SR 4Sž-o-KS

16/2005). Zdôraznil, že sa jedná o nedeliteľnú nehnuteľnosť, pričom všetci pôvodní

spoluvlastníci alebo ich právni nástupcovia sú oprávnenými osobami, ktoré si môžu svoje

právo uplatniť, ale nemusia, pre všetkých je však záväzné rozhodnutie väčšiny o spôsobe

konania spoločného zástupcu. Poukázal na to, že treba rozlišovať medzi uplatňovaním nároku

a určením spôsobu konania spoločného zástupcu, ako aj, že v prípade spoločnej nehnuteľnosti

zákon určuje, že nároky si treba uplatňovať u správneho orgánu prostredníctvom spoločného

zástupcu, pričom na konanie, vzťahy medzi jednotlivými oprávnenými osobami a spoločným

zástupcom, ktorého si sami vybrali, sa nevzťahuje zákon o správnom konaní a ani iný zákon

okrem všeobecných ustanovení . Nevidel dôvod spochybňovať

zoznam oprávnených osôb predložený riadne určeným spoločným zástupcom, pretože

rovnakým oprávneným osobám už v minulosti vydával nehnuteľnosti podľa zákona

č. , ani jedna oprávnená osoba nenamietala navracanie vlastníctva zo strany

spoločného zástupcu, alebo správneho orgánu a necíti sa byť kompetentný (posudzovať)

formu uplatňovania nároku jednotlivých fyzických osôb u spoločného zástupcu. Nestotožnil

sa ani s názorom krajského súdu, že zrušil napadnuté rozhodnutie aj z dôvodu neistoty,

či došlo alebo nedošlo k vyplateniu vyvlastňovacej náhrady. Zrušenie napadnutého

rozhodnutia krajským súdom z uvedeného dôvodu považoval za neopodstatnené s poukazom

na dôvody súdu uvedené na strane 7 odseku 2 napadnutého rozsudku. Vytýkal krajskému

súdu, že pri posudzovaní poverenia zástupcu oprel svoj názor o rozsudok NS SR sp. zn.

1Sžo-KS 168/2004, č. 30/2007 ZSP, pretože podľa jeho názoru nemožno aplikovať

na napadnutú vec určenie zástupcu oprávnenými osobami v okrese Čadca.

Navrhovateľ sa na odvolanie odporcu vyjadril tak, že navrhoval napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdiť. Stotožnil sa s právnym názorom vysloveným krajským súdom

v napadnutom rozsudku. Nesúhlasil s dôvodmi odporcu uvedenými v jeho odvolaní.

Zúčastnené osoby sa na odvolanie odporcu nevyjadrili a odvolací návrh nepodali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa

v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu

a konanie mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c ods. 1 v spojení s §§ 211 a nasl. a dospel

k názoru, že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým

bolo zrušené rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a vec mu bola vrátená na ďalšie

konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný vyhovel nároku oprávnených osôb uplatnený

spoločným zástupcom podľa reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k žiadaným

nehnuteľnostiam, resp. priznania práva na náhradu, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok

súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie

mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými

námietkami uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľa a z takto vymedzeného

rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho

orgánu.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej

veci bolo rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný

v rámci konania podľa reštitučného zákona oprávneným osobám, v mene ktorých reštitučný

nárok uplatnil spoločný zástupca JUDr. P., priznal právo na navrátenie vlastníckeho práva

k časti žiadaných pozemkov a súčasne právo na náhradu za pozemky, ku ktorým pre prekážku

zastavanosti nebolo možné vlastníctvo navrátiť.

Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva

k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom

pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti

podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva

k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný

pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom

konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať

opravný prostriedok na súde.

Podľa § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona oprávneným osobám sa navráti

vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku

vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady.

Podľa § 2 ods. 1, 2 právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto

zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky

s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú

osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce

obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období

do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3,

zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím

tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej

republiky, fyzické osoby poradí taxatívne ustanovenom v písmene a/ až e/.

Podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona povinnými osobami sú právnické osoby, ktoré

ku dňu účinnosti tohto zákona majú k pozemku vo vlastníctve Slovenskej republiky právo

hospodárenia alebo právo správy, a poľnohospodárske družstvá.

Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady

za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona bolo, aby si

oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1

uvedeného zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej

osoby ustanovených v § 2 ods. 1, 2 tohto zákona, ako aj že žiadané nehnuteľnosti prešli

v zákonnej dobe (od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku

skutočností taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3 reštitučného zákona, právo

na navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote

ustanovenej v § 5 ods. 1 označeného zákona (do 31.12.2004) a žiadané pozemky ku dňu

odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1 tohto zákona ako aj, že žiadané nehnuteľnosti

neboli vydané podľa zákona o pôde ().

Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné

pozemkové úrady podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5 zákona

č. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom

znení.

Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie

o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné

predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia v platnom znení

o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.

Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom

si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov

konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov

konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe

správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov

pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány

územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré

majú význam pre konanie a rozhodnutie. (§ 32 Správneho poriadku).

Správny orgán v danej veci nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem,

pre svoje rozhodnutie si nezadovážil dostatok skutkových podkladov, resp. to z predloženého

administratívneho spisu nevyplýva, a preto vo veci nezistil skutočný stav, z ktorých dôvodov

rozhodol v danej veci predčasne a vzhľadom na uvedené v danom prípade boli splnené

zákonné podmienky pre zrušenie jeho rozhodnutia súdom prvého stupňa a vrátenie veci

mu na ďalšie konanie podľa § 250q ods. 2 O.s.p v spojení s § 250j ods. 2, písm. a/, c/, d/.

Z administratívneho spisového materiálu v danej veci vyplýva, že JUDr. P. ako

splnomocnený zástupca vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti dňa 21.12.2004 uplatnil na

Pozemkovom úrade v Banskej Bystrici v zmysle reštitučného zákona nárok na navrátenie

vlastníctva k pozemkom vedeným v kat. úz. H. v PK vložke č. 147, parc. č. X., X., X., X., X.,

X., X., X. podľa reštitučného titulu § 3 ods. 1, písm. m/, s tým, že oprávnenými osobami sú

osoby podľa § 2 ods. 2, uvedené v prílohe, z dôvodu, že žiadané pozemky prešli na štát na

základe vyvlastňovacieho výmeru Odboru pre výstavbu ONV v Banskej Bystrici zo dňa

28.9.1954 Zn. OV-198-28/9-1954 a uznesenia Ľudového súdu v Banskej Bystrici Čd.1028/56.

Odporca preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 17. apríla 2008 č. 441/2008 podľa § 5

ods. 2/ reštitučného zákona rozhodol tak, že oprávnené osoby uvedené v zozname

oprávnených osôb tvoriaceho nedeliteľnú prílohu rozhodnutia spĺňajú podmienky zákona

uvedené v § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona a § 6 ods. 2 a 3; oprávneným osobám

navrátil vlastníctvo k nehnuteľnostiam v kat. úz. H., evidovaných na LV č. X. na povinnú

osobu Slovenská republika Ministerstvo obrany SR, ktoré boli oddelené GP č. 31628826-

176/2006 a GP č. 31628826-86/2007 – parc. C KN č. X., X., X., X., X., X., X.5, ktoré

pozemky bolo pôvodne evidované v PKV č. 147, kat. úz. H. ako parc. č. X., X., X., X., X., X.,

X. a X.; súčasne vyslovil, že oprávneným osobám nie je možné navrátiť vlastnícke právo

k častiam nehnuteľností v kat. úz. H. evidovaných v PKV č. 147 parc. č. X., X., X. z dôvodu,

že pozemky v určených častiach boli po prechode vlastníctva na štát zastavané stavbami,

alebo tvoria druh pozemku zastavaná plocha a priznal oprávneným osobám za tieto pozemky

podľa § 6 ods. 2 reštitučného zákona právo na náhradu.

Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto štádiu konania medzi účastníkmi ostala

sporná najmä skutočnosť, či oprávnené osoby si uplatnili reštitučný nárok v súlade

so zákonom a či v danom prípade boli splnené zákonné podmienky v zmysle § 3 ods. 1

písm. m/ reštitučného zákona, z ktorých dôvodov odvolací súd upriamil pozornosť na tieto

skutočnosti.

Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa taktiež zastáva názor,

že oprávnenou osobou v zmysle právnej normy ustanovenej v § 2 ods. 1, 2 reštitučného

zákona môže byť len fyzická osoba.

Zákonodarca v právnej norme § 2 reštitučného zákona kogentným spôsobom

ustanovuje, kto je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva

na náhradu za pozemky v zmysle ustanovení reštitučného zákona a v právnej norme § 3

taxatívnym spôsobom ustanovuje zákonné dôvody na navrátenie vlastníctva alebo priznanie

práva na náhradu. Skutočnosti o oprávnenosti osoby preukazujú vlastnícke listiny žiadaných

pozemkov a pokiaľ žiadateľom nie je oprávnená osoba podľa § 2 ods. 1 (pôvodný vlastník)

aj listiny preukazujúce právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi podľa § 2 ods. 2, ako aj

skutočnosti preukazujúce prechod vlastníctva na štát alebo inú právnickú osobu. Dôkazy

o oprávnenosti osoby je povinný pozemkovému úradu predložiť alebo navrhnúť žiadateľ

reštitučného nároku.

Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa listinné dôkazy

predložené žiadateľom neboli spôsobilé preukázať, že osoby uvedené v zozname, tvoriacom

prílohu preskúmavaného rozhodnutia odporcu boli oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 2

reštitučného zákona.

Podľa , o pozemkových úpravách, usporiadaní

pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových

spoločenstvách v znení neskorších predpisov spoluvlastníckymi podielmi, ktoré sa majú

vydať podľa osobitného predpisu (, , zákona

č. ) alebo ku ktorým zaniká užívacie právo, sa rozumejú aj užívacie podiely

alebo iné práva na spoločných nehnuteľnostiach, na ktoré sa vzťahovali predpisy o úprave

právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných

právnych útvarov.() Ak nemožno výšku pôvodných podielov určiť,

považujú sa ich podiely za rovnaké. Nie je prekážkou vydania pozemku, ak je zastavaný

stavbou vo vlastníctve oprávnenej osoby; v týchto prípadoch na poskytnutie náhrady platia

všeobecné predpisy.

Na uplatňovanie nároku na vydanie nehnuteľnosti a nárokov vyplývajúcich

zo spoluvlastníctva v pozemkových úpravách určia oprávnené osoby (spoluvlastníci)

spoločného zástupcu (spoločných zástupcov) a spôsob jeho konania; na to je potrebný súhlas

majiteľov väčšiny podielov.

Vôľou zákonodarcu v citovanej právnej norme ustanovenej § 37 ods. 2 bolo

zjednodušiť konanie o vydanie nehnuteľností () a vzhľadom k tomu,

že pod čiarou odkazuje aj na aj konanie o priznanie vlastníctva

v prípadoch spoluvlastníckych podielov k spoločným nehnuteľnostiam, ktoré sa majú vydať

podľa osobitných predpisov (, ,

Z.z.). V zmysle tejto právnej úpravy mali právo, avšak nie je povinnosť, žiadatelia

reštitučného nároku podľa ako aj podľa

zvoliť si spoločného zástupcu, ktorý by v ich mene uplatnil na príslušnom pozemkovom úrade

ich reštitučný nárok. Na ustanovenie spoločného zástupcu sa nevzťahovala úprava v zmysle

Správneho poriadku a na jeho ustanovenie bol potrebný súhlas majiteľov väčšiny podielov.

Z uvedených dôvodov treba súhlasiť s názorom odporcu že treba rozlišovať medzi

uplatňovaním nároku a určením spôsobu konania spoločného zástupcu, ako aj, že v prípade

spoločnej nehnuteľnosti zákon určuje, že nároky si treba uplatňovať u správneho orgánu

prostredníctvom spoločného zástupcu, pričom na konanie, vzťahy medzi jednotlivými

oprávnenými osobami a spoločným zástupcom, ktorého si sami vybrali, sa nevzťahuje zákon

o správnom konaní a ani iný zákon okrem všeobecných ustanovení .

Uvedená skutočnosť však nič nemení na tom, že osoba, ktorá si uplatňuje reštitučný nárok

podľa reštitučného zákona () má povinnosť preukázať oprávnenosť

osoby podľa § 5 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1, 2 reštitučného zákona. Pokiaľ uplatňuje nárok

na priznanie vlastníckeho práva alebo právo na náhradu spoločný zástupca zvolený

oprávnenými osobami v zmysle je jeho povinnosťou podľa

§ 5 ods. 1 reštitučného zákona preukázať správnemu orgánu oprávnenosť osôb podľa § 2

ods. 1, 2 a to všetkých tých osôb, ktoré mu udelili splnomocnenie na uplatnenie reštitučného

nároku.

Vzhľadom na uvedené bol správny právny názor súdu prvého stupňa, keď považoval

dokazovanie vykonané správnym orgánom za nedostatočné, pretože správny orgán doposiaľ

nevenoval žiadnu pozornosť na preukázanie, kto je oprávnenou osobou, keďže predloženie

zoznamu a splnomocnení nie sú spôsobilé listiny preukazujúce oprávnenosť osoby v zmysle

právnej normy ustanovenej v § 2 ods. 1, 2 ktorá skutočnosť sama osebe bola dôvodom

pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Taktiež bol správny názor súdu prvého stupňa,

že spoločnú nehnuteľnosť nie je možné vydať právnickej osobe „urbárskej spoločnosti“

an blok, a odvolací súd k tomu taktiež dodáva, že spoločnú nehnuteľnosť nie je možné vydať

ani oprávneným osobám v celosti. Povinnosťou správneho orgánu v ďalšom konaní

a v novom rozhodnutí bude v intenciách názoru súdu prvého stupňa, s ktorým sa odvolací súd

stotožnil, rešpektovať výšku spoluvlastníckych podielov pôvodných vlastníkov zapísaných

v PKV vl. č. 147 kat. úz. H. a v prípade ich právnych nástupcov výšku spoluvlastníckeho

podielu im pripadajúci po pôvodnom spoluvlastníkovi, a to však len u tých oprávnených osôb,

ktorí si v lehote ustanovenej v § 5 ods. 1 reštitučného zákona reštitučný nárok uplatnili.

Vzhľadom k tomu, že v administratívnom spise sa zoznam osôb, v mene ktorých spoločný

zástupca uplatnil reštitučný nárok, nenachádza a ani so žiadosti spoločného zástupcu zo dňa

21.12.2004 nevyplýva, že by ako prílohu takýto zoznam predložil, povinnosťou správneho

orgánu bude vychádzať pri posudzovaní, kto si uplatnil reštitučný nárok v zákonnej lehote, z

predložených splnomocnení fyzických osôb JUDr. P..

Pokiaľ ide o ďalšiu spornú skutočnosť, a to splnenie zákonných podmienok

ustanovených v § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona, súd prvého stupňa dospel

k správnemu záveru. Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že k vyvlastneniu

žiadaných nehnuteľností došlo podľa zákona č. 63/1935 Zb. je právne irelevantná, pretože

k vyvlastneniu nehnuteľností došlo v rozhodnej dobe podľa § 2 ods. 1 reštitučného zákona t.j.

od 25.2.1948 do 1.1.1990, keďže k vyvlastneniu nehnuteľností došlo na základe

vyvlastňovacieho výmeru Odboru výstavby rady ONV v Banskej Bystrici zo dňa 28.9.1954,

sp. zn. OV-198-28/9-1954, pričom zápis v pozemkovej knihe v danej dobe už mal len

deklaratívny charakter. Odvolací súd sa stotožnil aj s argumentáciou súdu prvého stupňa,

že vo všeobecnosti platí právna domnienka, že zložením finančných prostriedkov osobou

povinnou plniť do depozitu, pokiaľ oprávnená osoba plnenie odmietla, nastávajú účinky

splnenia, t.j. zaplatenia finančných prostriedkov osobou povinnou plniť. Podľa názoru

odvolacieho súdu je však vždy potrebné skúmať, či zloženie finančných prostriedkov

do úschovy, malo za následok splnenie záväzku a to vzhľadom na všetky okolnosti daného

prípadu.

Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že k vyvlastneniu žiadaných

nehnuteľností za finančnú náhradu došlo v roku 1954, teda za účinnosti „stredného

“ v znení , ktorý ustanovil právo zloženia

do súdnej úschovy.

Podľa v znení účinného do 31.3.1964 ak nemožno

záväzok splniť z dôležitého dôvodu, najmä ak je veriteľ neznámy, neprítomný alebo ak je

v meškaní, je dlžník alebo ten, kto má zaň plniť, oprávnený uložiť dlhovanú vec do súdnej

úschovy.

Podľa v znení účinného do 31.3.1964 uloženie,

ktoré sa stalo podľa práva, oslobodzuje dlžníka od záväzku a nebezpečenstvo náhodilej

skazy uloženej veci prechádza na veriteľa.

Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemku podľa § 3 ods. 1, písm. m/

reštitučného zákona je splnenie dvoch zákonných podmienok a to, že žiadaný pozemok bol

vyvlastnený v dobe určenej reštitučným zákonom v § 2 ods. 1 (od 25.2.1948 do 1.1.1990)

a za vyvlastnený pozemok nebola poskytnutá náhrada tomu, komu bol pozemok vyvlastnený.

Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že žiadané nehnuteľnosti boli vyvlastnené

za náhradu na základe vyvlastňovacieho výmeru Odboru výstavby rady ONV v Banskej

Bystrici zo dňa 28.9.1954, sp. zn. OV-198-28/9-1954. Z listu Správy lesného hospodárstva S.

zo dňa 3.8.1955 č. 1153/1955, tvoriaceho súčasť administratívneho spisu vyplýva,

Ministerstvo národnej obrany v Prahe na základe jeho rozhodnutia zo dňa 14.12.1954 č. 8937-

NM/HUS zložilo do štátnej sporiteľne v Banskej Bystrici peňažné náhrady priznané

vyvlastňovacím výmerom ONV Banská Bystrica zo dňa 28.9.1954 Zn.OV-198-28/9-1954

v celkovej sume 771.707.-Kčs, ako aj, že citovaným výmerom ONV tieto obnosy boli zložené

s výhradou, že akékoľvek uvoľnenie peňazí môže sa stať len so súhlasom Správy lesného

hospodárstva v S. a to z dôvodu, že majitelia pozemkov (lesov) podliehajú v zmysle zákona č.

66/51 Zb. odbornej správe lesov, čiže peniaze boli vinkulované v prospech SLM S.. Ďalej z

listu Správy lesného hospodárstva S. zo dňa 8.12.1955 č. 1731/1955, adresovaného štátnej

sporiteľni, tvoriaceho súčasť administratívneho spisu, vyplýva, že Správa lesného

hospodárstva S. urobila vo veci uvoľnenia peňazí opatrenie, na základe ktorého mal byť

uvoľnený obnos 245.114,40.-Kčs oprávneným majiteľom lesnej spoločnosti V., ale len

v rámci obmedzovacích predpisov Povereníctva financií, obnosy za lesnú spoločnosť M.

v sume 45.295,20.-Kčs a za lesnú spoločnosť v H. 208.773,60.-Kčs, mali byť vinkulované

v prospech KNV, pozemkovej reformy v Banskej Bystrici, ktorý mal o otázke uvoľnenia

peňazí v zmysle pripomienok PLDP rozhodnúť.

Podľa názoru odvolacieho súdu z predložených listinných dôkazov doposiaľ

spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nevyplýva, že finančná náhrada

za vyvlastnené pozemky bola pôvodným spoluvlastníkom skutočne vyplatená. V danej veci

nie je možné považovať zloženie finančných prostriedkov za vyvlastnené pozemky do štátnej

sporiteľni (do úschovy) za oslobodenie povinnej osoby od záväzku ( v znení zákona

č. ), pretože nakladanie s náhradou za vyvlastnené pozemky opatreniami štátu

bolo s výhradou, že akékoľvek uvoľnenie peňazí môže sa stať len so súhlasom orgánu štátu.

Z listu Správy lesného hospodárstva S. zo dňa 8.12.1955 č. 1731/1955, adresovaného štátnej

sporiteľni vyplýva, že peniaze za vyvlastnené pozemky majiteľov lesných spoločností boli

vinkulované avšak tiež len v rámci určitých obmedzení, pričom z opatrenia o vinkulácii

peňazí urobeného Správou lesného hospodárstva S. nevyplýva, že by peniaze ako náhrada za

vyvlastnené pozemky boli, či už priamo pôvodným vlastníkom alebo jednotlivým lesným

spoločnostiam, vyplatené, s prihliadnutím na žiadosť J. za Komposesorát vo V. zo dňa

19.3.1954. Správny bol taktiež záver súdu prvého stupňa, že povinnosť vyplatenia náhrady za

vyvlastnenie zaťažuje povinnú osobu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z doposiaľ

vykonaného dokazovania je možné sa prikloniť k tvrdeniu oprávnených osôb, že náhrada

pôvodným vlastníkom za vyvlastnené pozemky nebola vyplatená. Odvolací súd vzhľadom na

uvedené teda nemohol súhlasiť s tvrdením odporcu uvedeným v odvolaní, že krajský súd

zrušil napadnuté rozhodnutie neopodstatnene aj z dôvodu neistoty, či došlo alebo nedošlo

k vyplateniu vyvlastňovacej náhrady.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval námietky vznesené odporcom

v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa za nedôvodné, a preto napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa podľa § 250ja ods. 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1

potvrdil.

Odvolací súd navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle

§ 246c ods. 1 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože si ich náhradu

neuplatnil a ani mu žiadne trovy konania nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. júla 2009

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia׃

Ľubica Kavivanovová