Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6ec/369088.0615e3.pdf
PDF · 98.06 KB
No categories available
4MCdo/7/2009
Najvyšší súd 4 M Cdo 7/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. P., bývajúceho v P., proti
žalovanému H. B. P., a.s., so sídlom v P., o zaplatenie 785,04 € (23 650,-- Sk) s prísl., vedenej
na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 7 C 123/2005, o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Prievidza z 28. apríla 2006 č.k.
7 C 123/2005-47 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Prievidza z 28. apríla 2006
č.k. 7 C 123/2005-47 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prievidza rozsudkom z 28. apríla 2006 č.k. 7 C 123/2005-47 zamietol
žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal proti žalovanému zaplatenia 23 650,-- Sk s prísl. Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že v čase preradenia žalobcu na inú prácu vyhl. č. 19/1991 Zb. už
nebola účinná, keďže od 1. januára 1997 bolo zrušené splnomocňujúce ustanovenie § 148a
zákona č. 65/1965 Zb. (Zákonník práce) a s účinnosťou od 1. apríla 2002 aj zákon
č. 65/1965 Zb., na základe ktorých vyhl. č. 19/1991 Zb. bola prijatá a preto nemohla vyvolať
právne účinky. Podľa názoru súdu prvého stupňa, žalobcom uplatnený nárok nemožno priznať
ani s poukazom na čl. X bod 9 kolektívnej zmluvy platnej v čase preradenia žalobcu, pretože
tento len odkazuje na nároky podľa vyhl. č. 19/1991 Zb. a má len deklaratórnu povahu, keďže
neustanovuje osobitné nároky zamestnancov odchylne (v širšom rozsahu) od uvedenej úpravy.
Na podnet žalobcu proti rozsudku okresného súdu podal dovolanie generálny prokurátor.
Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu jeho
nesprávneho právneho posúdenia (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Podľa jeho názoru mal vo veci
konajúci súd posudzovať uplatnený nárok žalobcu v zmysle čl. X bodu 9 kolektívnej zmluvy,
ktorý vytváral právny základ nároku žalobcu. Strata účinnosti vyhl. č. 19/1991 Zb. v danom
prípade nespôsobila stratu práva zamestnanca na vyplatenie odstupného, ktoré mu vzniklo
z uzatvorenej kolektívnej zmluvy.
Žalovaný považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a navrhol mimoriadne
dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. augusta 2007 sp. zn.
4 M Cdo 10/2007 konanie o mimoriadnom dovolaní zastavil a vyslovil, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Mal za to, že ochrana práv a zákonom chránených záujmov
fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym
dovolaním generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom
predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon,
no nebol úspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov takýchto osôb
a štátu ako podmienka o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ
mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho opravného
prostriedku opomenul hájiť svoje práva najmä nepodaním niektorého z opravných prostriedkov,
ktoré zákon poskytuje samotnému účastníkovi. A keďže o takýto prípad v prejednávanej veci
išlo, dovolací súd konanie o mimoriadnom dovolaní pre nedostatok jednej z podmienok takého
konania a neodstrániteľnosť takej prekážky konania podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1
a § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. zastavil.
Ústavný súd Slovenskej republiky prerokoval prijatú sťažnosť žalobcu a nálezom
zo 4. februára 2009 I. ÚS 178/08-26 rozhodol tak, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením z 27. augusta 2007 sp. zn. 4 M Cdo 10/2007 porušil základné právo žalobcu na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. augusta 2007 sp. zn. 4 M Cdo 10/2007 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Poukázal na to, že povinnosť vyčerpať riadne opravné prostriedky pred podaním
mimoriadneho dovolania nevyplýva zo žiadneho z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Generálny prokurátor je teda oprávnený napadnúť mimoriadnym dovolaním aj také právoplatné
rozhodnutie okresného súdu, proti ktorému žiaden z účastníkov nepodal prípustný, teda riadny
opravný prostriedok. Ak je právo na podanie dovolania zakotvené v právnom predpise, požíva
ústavnej ochrany, a to vzhľadom na ustanovenie čl. 46 ústavy. Pokiaľ za tejto situácie dovolací
súd zastavil konanie o mimoriadnom dovolaní, porušil tým ústavne garantované právo
dotknutého účastníka konania na riadny proces.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu žalobcu (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal
rozhodnutie okresného súdu a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora je dôvodné.
Predmetné mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozhodnutie okresného
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). V mimoriadnom
dovolaní vytýka generálny prokurátor nesprávnu aplikáciu právnych predpisov s tým, že strata
účinnosti vyhl. č. 19/1991 Zb. v danom prípade nespôsobila stratu práva zamestnanca
na vyplatenie odstupného, ktoré mu vzniklo z uzatvorenej kolektívnej zmluvy.
Z obsahu spisu vyplýva, že s platnosťou pre obdobie od 1. apríla 2003 do 31. marca
2004, bola medzi Odborovými organizáciami akciovej spoločnosti H. B. P., združenými
v Odborovom zväze p. Slovenskej republiky a akciovou spoločnosťou H. B. P. uzavretá
kolektívna zmluva. V zmysle článku X bodu 9 kolektívnej zmluvy (Hmotné a sociálne
zabezpečenie zamestnancov pri zmene zamestnania zo zdravotných dôvodov a útlmu), sa
zamestnávateľ zaviazal poskytnúť zamestnancom, ktorí stratili vzhľadom na svoj zdravotný stav
podľa lekárskeho posudku alebo rozhodnutia orgánov štátnej zdravotnej správy, alebo sociálneho
zabezpečenia spôsobilosti konať doterajšiu prácu, alebo ju nesmú vykonávať pre ochorenie,
chorobu z povolania alebo pri ohrození touto chorobou, alebo dosiahli na pracovisku určenom
záväzným posudkom príslušného orgánu hygienickej služby najvyššiu prípustnú expozíciu, alebo
u ktorých došlo k zmene zamestnania z dôvodov uskutočňovania útlmového programu, hmotné a
sociálne zabezpečenie s odkazom na zák. č. 98/1987 Zb. o osobitnom príspevku baníkom v
znení zák. č. 160/1989 Zb. a vyhl. č. 19/1991 Zb. o pracovnom uplatnení a
hmotnom zabezpečení pracovníkov v baníctve dlhodobo nespôsobilých na doterajšiu prácu.
Kolektívna zmluva je dvojstranný právny úkon. Jej obsah vychádza z autonómneho
postavenia zmluvných partnerov a princípu zmluvnej voľnosti. Kolektívna zmluva je platná
dňom podpisu zmluvných strán na tej istej listine a účinná je prvým dňom obdobia, na ktoré sa
uzatvára a končí uplynutím tohto obdobia pokiaľ doba účinnosti niektorých záväzkov nie je
v kolektívnej zmluve dojednaná odchylne. Podmienkou platnosti kolektívnej zmluvy vyššieho
stupňa je doloženie zoznamu zamestnancov, za ktorých bola uzavretá (§ 4 ods. 1 písm. a/ a b/
zák. č. 2/1991 Zb.). Predmetom úpravy kolektívnej zmluvy je spravidla výhodnejšia úprava
v porovnaní so zákonom alebo iným pracovnoprávnym predpisom (ak to zákon alebo iný
pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich
nemožno odchýliť). Treba zdôrazniť, že zák. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení
neskorších predpisov stavia podnikovú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa na úroveň prameňa
práva, čo znamená, že po podpise sa kolektívna zmluva stáva záväzným právnym predpisom
s rovnakými právnymi následkami (účinkami) ako zákon. Kolektívna zmluva je teda pre
zmluvné strany záväzná (§ 5 ods. 1 zák. č. 2/1991 Zb.). Nároky, ktoré z nej vzniknú jednotlivým
zamestnancom, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného
pomeru a možno ich vymáhať súdnou cestou. Na tom nič nemení ani skutočnosť, ak hmotné
a sociálne zabezpečenie zamestnancov je v nej upravené odkazom na právny predpis, ktorý už
predtým stratil účinnosť. Nemožno totiž vylúčiť, aby predmet úpravy kolektívnej zmluvy (jej
časť), účastníci dohodli aj takouto formou. Naviac kolektívnu zmluvu ako záväzný právny
predpis, resp. jej ustanovenia, je možné meniť alebo zrušiť len zákonom stanoveným postupom.
S poukazom na vyššie uvedené okresný súd mal nárok žalobcu posudzovať v zmysle
ustanovenia článku X bodu 9 kolektívnej zmluvy, ktorý vytváral právny základ nároku žalobcu.
Je možno súhlasiť s názorom generálneho prokurátora, že strata účinnosti vyhl. č. 19/1991 Zb.
v danom prípade nespôsobila stratu práva žalobcu na vyplatenie odstupného, ktoré mu vzniklo
v zmysle uzatvorenej kolektívnej zmluvy.
Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie Okresného súdu Prievidza spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal
mimoriadne dovolanie podľa § 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie okresného súdu uznesením zrušil
(§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 2 a 4 O.s.p. v znení zák. č. 384/2008 Z.z.) a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 3 O.s.p. v znení zák.
č. 384/2008 Z.z.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách prvostupňového a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. júla 2009
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová