Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
177/370860.0895f5.pdf
PDF · 110.2 KB
No categories available
5Cdo/93/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 93/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J.. J.., bývajúceho v P.,
proti žalovanému L. S., bývajúcemu v Č., zastúpeného JUDr. T. V., advokátkou, so sídlom v
K., o zaplatenie 50 000 Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice – okolie
pod sp.zn. 11 C 229/2001, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 19. novembra 2007, sp.zn. 5 Co 199/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice - okolie rozsudkom 24. februára 2006 č.k. 11 C 229/2001 - 108
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 50 000 Sk so 17,6 % úrokom od 1.7.2000
až do zaplatenia a trovy konania v sume 15 485 Sk, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, keď mal preukázané, že účastníci uzavreli dňa 3.2.2000
zmluvu o pôžičke, ktorej pravosť nepopieral ani jeden z účastníkov. Z tejto zmluvy
vyplynulo, že k odovzdaniu finančných prostriedkov vo výške 300 000 Sk došlo už pred jej
podpísaním. Odovzdanie sumy bolo potvrdené aj svedkom Ing. P., pričom súd nepovažoval
za dôležité to, či svedok Ing. P. požičiaval alebo vrátil peniaze žalobcovi. Poukázal na to, že
účastníkom nič nebránilo, aby uzavreli zmluvu, podľa ktorej má žalovaný žalobcovi zaplatiť
akontáciu spolu so splátkami za prenájom pásovej píly tak, ako to žalovaný tvrdil. Z toho
dôvodu žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovaného rozsudkom z 19. novembra 2007
sp.zn. 5 Co 199/2006 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Účastníkom
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že
zmluva o pôžičke, ktorú uzatvorili účastníci tohto konania dňa 3.2.2000 má náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, vyplýva z nej, aká druhovo určená
vec bola prenechaná žalovanému (t.j. suma 300 000 Sk), je v nej uvedená povinnosť dlžníka
vrátiť túto sumu po uplynutí dohodnutej doby a je aj určený čas vrátenia. Prevzatie
predmetnej sumy žalovaným vyplýva jednak z tejto zmluvy, ale aj z výpovede svedka
Ing. J.. P.. Žalovaný v priebehu konania nepreukázal, že by tento úkon nebol uzatvorený
vážne, teda, že bol urobený s vnútornou výhradou, alebo že by išlo o simulovaný právny
úkon, alebo o úkon spojený s recesiou a podobne. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Navrhol napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Namietal, že súdy sa vôbec
nezaoberali okolnosťami uzatvárania písomnej zmluvy o pôžičke, okolnosťami prevzatia
peňažnej sumy a neriadili sa dôsledne ustanovením § 132 O.s.p. Nevyhodnotili tiež, prečo
považovali svedeckú výpoveď Ing. P. a výpoveď žalobcu za vierohodnú a prečo k jeho
výpovedi ako účastníka konania a ním predloženým dôkazom vôbec neprihliadli. Poukázal
zároveň na neúplnosť a nesprávnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa vôbec
nezaoberal jeho odvolaním brojacim práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu
prvého stupňa. Odkaz odvolacieho súdu na skutkové a právne závery súdu prvého stupňa,
s ktorými sa stotožnil, je podľa jeho názoru nedostatočný. Tým, že neboli uvedené princípy
rešpektované odvolacím súdom, ale ani súdom prvého stupňa, došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a tým i k naplneniu dovolacieho
dôvodu uvedeného v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. V dôvodoch dovolania ďalej rozoberal
rozpory vo výpovediach žalobcu a svedka Ing. J... P. v priebehu konania a označil ich
za nepravdivé, nevierohodné a nelogické.
Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1,
druhá veta O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto
procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Ak dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, je prípustné len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3
O.s.p.). Napokon dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238
ods. 2 O.s.p.).
Žalovaný dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, teda ani nemohol vysloviť svoj právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd odchýlil (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil
(§ 238 ods. 3 O.s.p.). Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 O.s.p.
procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až
g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladajú.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je
pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z vymenovaných vád.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom
odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších
stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalovanému realizáciu jeho
procesných práv.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práv na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Porušenie práva na spravodlivý súdny proces sa v dovolaní na prvom mieste
vyvodzuje z toho, že odvolací súd sa dostatočne nezaoberal odvolaním žalovaného proti
dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa a stotožnil sa s jeho skutkovými
a právnymi závermi. Zo spisu je však zrejmé, že krajský súd vychádzal zhodne zo záveru, že
zmluva o pôžičke, ktorú uzatvorili účastníci tohto konania dňa 3.2.2000, má náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, t.j. vyplýva z nej, aká druhovo
určená vec bola prenechaná žalovanému (t.j. suma 300 000 Sk), je v nej uvedená povinnosť
dlžníka vrátiť túto sumu po uplynutí dohodnutej doby a je aj určený čas vrátenia. Prevzatie
predmetnej sumy žalovaným od žalobcu vyplynulo jednak z uvedenej zmluvy, ale aj
z výpovede svedka Ing. J.. P.. Tento svedok bol opätovne vypočutý súdom prvého stupňa
po zrušení prvého rozsudku odvolacím súdom, na svojej výpovedi zotrval, mnohé veci si už
nepamätal a aj s prihliadnutím na odstup času, by podľa názoru odvolacieho súdu nemalo
význam zopakovať dokazovanie výsluchom tohto svedka. Súd prvého stupňa vykonal všetky
dôkazy navrhnuté žalovaným a preto neboli podmienky pre opakovanie, ani doplnenie
dokazovania odvolacím súdom. Konštatoval, že žalovaný v priebehu konania nepreukázal, že
by tento úkon nebol uzatvorený vážne, teda, že bol urobený s vnútornou výhradou, alebo že
by išlo o simulovaný právny úkon, prípadne úkon spojený s recesiou a podobne. Vzhľadom
na uvedené táto námietka žalovaného nemá oporu v spise.
Pokiaľ žalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu (jeho neúplnosť a nesprávnosť), Najvyšší súd Slovenskej
republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že táto námietka nie je dôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal, z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky
vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30.
Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Zo spisu vyplýva, že
v odôvodnení rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania,
stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,
obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Právne závery primerane vysvetlil (dovolací súd sa ich
správnosťou nezaoberal). Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Dovolateľ ďalej súdom nižších stupňov vytýka, že vykonané dôkazy nesprávne
vyhodnotili (v tomto smere namieta nevierohodnú a nepravdivú výpoveď svedka Ing. J.. P.).
Nesprávnym hodnotením dôkazov ale súd nezakladá procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Obdobne pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných
skutkových zistení, ide o námietku, ktorá ani len nepoukazuje na procesnú vadu v zmysle
ustanovenia § 237 O.s.p. Táto námietka by mohla byť zohľadnená len ak by bolo jeho
dovolanie procesne prípustné. K jeho argumentom, ktoré by bolo možné podriadiť
pod námietku tzv. inej procesnej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
dovolací súd uvádza, že takáto vada (i keby k nej v konaní došlo), by bola síce relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe by ale nezakladala prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ žalovaný namieta, že súdy nižších stupňov nevykonali dôkazy na preukázanie
jeho tvrdení a nezaoberali sa účinne i jeho námietkami a argumentmi, nie je dôvodná, pretože
súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhnuté dôkazy. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané
patrí výlučne súdu a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Preto nevykonanie
dôkazov navrhnutých účastníkom, resp. vykonanie iných dôkazov na zistenie skutkového
stavu nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (R 37/1993,
R 125/1999).
K námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je potrebné uviesť, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne) použil správny právny
predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových zistení vyvodil
(ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne
neprípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto mimoriadny opravný prostriedok žalovaného
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci
proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti dovolateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. augusta 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková