Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 404/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť L. S., Č., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo

93/2008 a jeho uznesením sp. zn. zo 4. augusta 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra

2009 doručená sťažnosť L. S., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. zo 4. augusta 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

na strane žalovaného, v ktorom sa žalobca od neho domáhal zaplatenia zvyšku istiny a jej

príslušenstva z titulu záväzku sťažovateľa vzniknutého na základe uzatvorenej zmluvy

o pôžičke.

V prvostupňovom konaní Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom č. k. -108 z 24. februára 2006 zaviazal sťažovateľa na úhradu časti

istiny a jej príslušenstva. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, v ktorom

namietal, že konajúci súd sa nevysporiadal so zásadnými rozpormi vo výpovediach žalobcu

a vypočutého svedka, preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“),

ktorý svojím rozsudkom č. k. -127 z 19. novembra 2007 prvostupňové

rozhodnutie potvrdil, pričom poukázal na skutkové zistenia okresného súdu a na vykonané

dôkazy (obsah zmluvy o pôžičke, výpoveď svedka, jeho opätovnú výpoveď), na základe

ktorých dospel k záveru, že prevzatie predmetu pôžičky sťažovateľom vyplýva jednak zo

zmluvy, ako aj z výpovede svedka, a sťažovateľ nepreukázal, že by predmetný právny úkon

nebol urobený vážne.

V zákonnej lehote napadol sťažovateľ rozsudok krajského súdu dovolaním, v ktorom

navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd

podané dovolanie ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľ uvádza, že prípustnosť podaného dovolania oprel o ustanovenie § 237

písm. f) v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“), podľa ktorého je dovolacím dôvodom skutočnosť, že účastníkovi konania

bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, pričom v argumentácii tohto

mimoriadneho opravného prostriedku sa odvolával na dôvody uvedené v ustanoveniach

, a , podľa ktorých dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

V dovolaní sťažovateľ namietal, že sa prvostupňový i odvolací súd v meritórnom

konaní nezaoberali okolnosťami uzatvárania písomnej zmluvy o pôžičke, okolnosťami

prevzatia peňažnej sumy, neriadili sa dôsledne ustanovením , pretože

nevyhodnotili jednotlivé dôkazy samostatne a všetky vo vzájomnej súvislosti, neprihliadali

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci konania,

predovšetkým to, čo uviedol sťažovateľ, nezdôvodnili, prečo považovali výpoveď svedka

a výpoveď žalobcu za vierohodnú a pravdivú a prečo na výpoveď sťažovateľa a ním

predložené dôkazy neprihliadli.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že v podanom dovolaní namietal neúplnosť

a nesprávnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa podľa neho vôbec

nezaoberal argumentmi jeho odvolania smerujúcimi voči odôvodneniu prvostupňového

rozhodnutia, a že odkaz odvolacieho súdu na skutkové a právne závery, s ktorými sa tento

stotožnil, považoval za nedostatočný. Vychádzajúc z uvedeného došlo podľa sťažovateľa

v konaní prvostupňového súdu i odvolacieho súdu k porušeniu jeho práva na „spravodlivý

proces“, z ktorého vyplývala pre súdy okrem iného povinnosť zaoberať sa účinne aj

námietkami a argumentmi sťažovateľa.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd vo svojom uznesení rozporne na jednej strane

predostiera, že odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, na základe ktorých

potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu a na druhej strane najvyšší súd zdôrazňuje, že sa

nezaoberal ani vecnou správnosťou rozhodnutia a ani správnosťou právnych záverov

odvolacieho súdu, pretože dospel k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania proti

predmetnému rozsudku krajského súdu.

Argumentácia relevantná vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré v podanej

sťažnosti sťažovateľ napáda, je veľmi stručná a sťažovateľ v nej uvádza, že povahu

rozsudku krajského súdu mal dovolací súd posudzovať podľa konkrétnych okolností

prípadu, ktoré sťažovateľ podrobne rozviedol v odôvodnení dovolania, a nie ich

zovšeobecniť. Uznesenie najvyššieho súdu podľa neho „vykazuje značný stupeň

arbitrárnosti“.

V závere sťažnosti sťažovateľ vyslovuje názor, že „právne závery súdu sú

v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami (aj skutkové zistenia

z vykonaných dôkazov nevyplývali)“, preto napadnutým rozhodnutím bolo porušené jeho

„právo na spravodlivý proces“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci

rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp.zn.5 Cdo 93/2008 odmietnutím

dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.5 Co 199/2006 zo 19.11.2007

porušil právo sťažovateľa L. S., na spravodlivé súdne konanie podľa čl.6 ods.1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k.5Cdo 93/2008 zo 4.8.2009 sa v plnom rozsahu

zrušuje.

3. Sťažovateľovi L. S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Ústavný súd preskúmal postup a rozhodnutie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. sú

zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie

namieta.

V odôvodnení namietaného uznesenia sp. zn. zo 4. augusta 2009

najvyšší súd uviedol, že pristúpil k posúdeniu otázky prípustnosti podaného dovolania, teda

či v zmysle dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom. Najvyšší súd citoval právnu úpravu upravujúcu prípady

prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku a konštatoval, že v prípade veci

sťažovateľa nie je daný dôvod prípustnosti v zmysle , teda nie je

napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale jeho potvrdzujúci rozsudok. Rovnako

nejde o prípad predvídaný ustanovením , podľa ktorého je dovolanie

prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v danej veci, keďže dovolací súd dosiaľ v tejto veci

nerozhodoval, nebol preto ani vyslovený právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Napokon nejde ani o možnosť prípustnosti predvídanú ustanovením ,

podľa ktorej je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné, keďže ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Najvyšší súd vychádzajúc zo svojej zákonnej povinnosti v zmysle

riešil otázku, či rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom takou

závažnou procesnou vadou, ktorá by mala za následok „tzv. zmätočné rozhodnutie“,

a preskúmal, či v konaní a rozhodovaní odvolacieho súdu nedošlo k vade predvídanej

ustanoveniami až g) , ktorý prípustnosť dovolania odvodzuje

od taxatívne vymedzených procesných vád, ktorými sú:

a) rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,

e) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Podľa argumentácie najvyššieho súdu z hľadiska posúdenia existencie niektorej

z procesných vád v zmysle citovaného zakladajúceho prípustnosť dovolania nie

je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z uvedených vád. Dovolateľ existenciu procesných vád v zmysle § 237 písm. a)

až e) a g) netvrdil a takéto procesné vady v dovolacom konaní ani nevyšli najavo,

a teda z týchto ustanovení prípustnosť dovolania nemožno odvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom namietané nesprávnosti, ktorých sa mali

konajúce súdy dopustiť, sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či nie je naplnený dovolací dôvod

podľa ustanovenia , a síce, či postupom odvolacieho súdu nebola

sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd interpretoval predmetné ustanovenie a uviedol, že odňatie možnosti

konať pred súdom je taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie

realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny

poriadok, keď súd postupuje v konaní v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi. Podľa najvyššieho súdu takúto procesnú vadu na základe

preskúmania súvisiaceho spisového materiálu v prípade sťažovateľa nezistil.

Najvyšší súd sa sústredil na tvrdenie sťažovateľa, že procesná vada predvídaná

ustanovením bola naplnené porušením jeho práva na spravodlivý súdny

proces.

Sťažovateľ videl porušenie práva na spravodlivý súdny proces predovšetkým v tom,

že sa odvolací súd argumentmi jeho odvolania nezaoberal dostatočne a stotožnil sa

so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového rozhodnutia. Najvyšší súd uviedol, že

námietka sťažovateľa nemá oporu v spisovom materiáli, pretože z tohto je zrejmé, že

odvolací súd vychádzal tiež zo záveru, že uzatvorená zmluva o pôžičke má náležitosti

vyplývajúce z príslušného právneho predpisu, je v nej uvedený čas povinnosti vrátiť

predmet pôžičky, že prevzatie predmetu pôžičky vyplynulo zo zmluvy aj z výpovede

svedka, že prvostupňový súd vykonal všetky dôkazy navrhované sťažovateľom, a preto

nebol dôvod na opakovanie ani doplnenie dokazovania odvolacím súdom, a tiež to, že

odvolací súd konštatoval, že sťažovateľ nepreukázal, že by predmetná zmluva nebola

uzatvorená vážne.

Námietku nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu najvyšší súd

vyvrátil s poukazom na judikatúru jednak Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), ako aj ústavného súdu a zdôraznil, že právo na riadne zdôvodnenie rozhodnutia

obsahuje povinnosť odpovedať nie na všetky, ale len na rozhodujúce argumenty účastníkov

konania. V tomto kontexte prezentoval záver, že odvolací súd zrozumiteľným spôsobom

uviedol dôvody na potvrdenie prvostupňového rozhodnutia, keď stručne opísal skutkový

stav, priebeh konania, stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania,

obsah odvolania, citoval právne predpisy aplikované na prerokúvanú vec sťažovateľa

a primerane vysvetlil svoje právne závery. Na tomto mieste najvyšší súd zdôraznil, že sa

správnosťou týchto právnych záverov nezaoberal.

K argumentom sťažovateľa týkajúcim sa nesprávneho hodnotenia vykonaných

dôkazov najvyšší súd uviedol, že táto skutočnosť je síce relevantným dovolacím dôvodom,

avšak v tom zmysle, že s poukazom na takúto vadu možno odôvodniť len procesne

prípustné dovolanie, sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá.

Sťažovateľ namietal aj skutočnosť, že konajúce súdy nevykonali dôkazy na

preukázanie jeho tvrdení. Najvyšší súd odvolávajúc sa na svoju judikatúru „R

125/1999“ zdôraznil, že nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom, resp. vykonanie

iných dôkazov na zistenie skutkového stavu nemožno kvalifikovať ako dovolací dôvod

podľa , pretože rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú

vykonané, patrí v zmysle ustanovenia výlučne súdu, a nie účastníkom

konania.

Napokon k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom

najvyšší súd uviedol, že takáto nesprávnosť je síce relevantným dovolacím dôvodom, sama

osebe však prípustnosť dovolania nezakladá, pretože nemá základ vo vade konania v zmysle

ustanovení a nespôsobuje zmätočnosť konania.

Najvyšší súd na základe uvedeného odôvodnenia vyslovil záver, že v prerokovávanej

veci pri skúmaní prípustnosti dovolania bolo zistené, že toto nesmeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému by bolo dovolanie procesne prípustné.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či

príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej

veci ustanovenia a nasledujúcich týkajúcich sa mimoriadneho opravného

prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu,

podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,

že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. zo 4. augusta 2009

najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť dovolacieho dôvodu

podľa ustanovenia , teda odňatie možnosti účastníkovi konania konať

pred súdom, na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa

a o jeho odmietnutí.

Najvyšší súd preskúmal obsah námietok sťažovateľovho dovolania, ktorými tento

preukazoval existenciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia , a síce

porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré odôvodňoval tvrdenými nedostatkami,

a to nedostatočným preskúmaním odvolania sťažovateľa odvolacím súdom, neúplnosťou

a nesprávnosťou odôvodnenia jeho rozhodnutia, nesprávnym vyhodnotením dôkazov

zo strany odvolacieho súdu, nevykonaním dôkazov, ktoré sťažovateľ navrhoval v konaní

pre účely preukázania svojich tvrdení a nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím

súdom.

Námietku sťažovateľa, podľa ktorej sa odvolací súd dôvodmi jeho odvolania

dostatočne nezaoberal, najvyšší súd vyvrátil poukazom na skutkové závery krajského súdu

uvedené v spise, ktoré krajský súd prijal v rámci svojho rozhodovania (bez toho, aby

najvyšší súd posudzoval vecnú správnosť týchto skutkových záverov).

Poukazujúc na judikatúru ESĽP a tiež ústavného súdu, analyzujúc s odkazom

na náležistosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd

vyvrátil argumenty sťažovateľa a skonštatoval ústavnú konformnosť odôvodnenia jeho

rozhodnutia.

Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa, podľa jeho

názoru nesprávneho hodnotenia dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia prerokúvanej

veci, keď sťažovateľa poučil o ich relevantnosti v dovolacom konaní, avšak len v spojitosti

s prípustnosťou dovolania v zmysle ustanovení .

Najvyšší súd poukazujúc na relevantnú právnu úpravu ( ) a na svoju

judikatúru zaujal stanovisko aj k námietke sťažovateľa o nevykonaní ním navrhnutých

dôkazov zo strany konajúcich súdov, ktorú tiež vyhodnotil ako neopodstatnenú.

V každom z týchto sťažovateľom uvedených prípadov logickým výkladom a

vyčerpávajúcim odôvodnením dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacieho

dôvodu podľa citovaného ustanovenia . Konštatovaniu

o neprípustnosti dovolania sťažovateľa predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne

konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu

a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie uznesenia sp. zn. zo 4. augusta 2009 tak predstavuje

dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe

akých právnych úvah rozhodol.

V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu neprislúchalo posudzovať

vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii

zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či jeho rozhodnutie

spĺňalo požiadavku konformnosti s obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009