Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obo/82/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa

Štefanka a členiek JUDr. Anny Petruľákovej a JUDr. Ivany Izakovičovej v právnej veci

žalobcu: D.Č.P., IČO X., zast. Mgr. V. Č., advokátom, Č.P. proti žalovanému: M.F., J.K.,

o zaplatenie 1 224 237 Sk s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 27.4.2009, č. k. -215, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa

27.4.2009, č. k. -215 p o t v r d z u j e.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom zrušil svoje uznesenie zo dňa

18.2.2002, č. k. -42 a žalobu zamietol. Účastníkom náhradu trov konania

nepriznal.

Podľa odôvodnenia rozsudku v žalobe doručenej súdu dňa 6.9.2001 žalobca navrhol

zaviazať žalovaného zaplatiť mu sumu 924 237 Sk s prísl. Na návrh žalobcu súd uznesením

zo dňa 12.11.2001 pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi

sumu 2 724 237 Sk s príslušenstvom.

Uznesením zo dňa 18.2.2002, č. k. -42 súd schválil zmier účastníkov

konania v znení: Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi sumu 1 224 237 Sk v lehote

do 30.6.2002 a žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Toto uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 2.3. 2002.

Na návrh žalovaného súd uznesením zo dňa 29.3.2007, č. k. -155, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 16.4.2008, vyhovel návrhu na obnovu konania.

Predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie pohľadávok, ktoré nadobudol

zmluvami o postúpení pohľadávok zo dňa 11.8.2000, 21.12.2000 a 22.12.2000 od postupcu,

spoločnosti E.K..

Podľa zistenia súdu na majetok spoločnosti E., s.r.o. Krajský súd v Košiciach

uznesením zo dňa 14.8.2000, č. k. -14 vyhlásil konkurz a uznesením zo dňa

27.2.2002, č. k. -95, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.4.2002, návrh

na vyhlásenie konkurzu zamietol.

Následne Krajský súd v Košiciach vyhlásil konkurz na majetok spol. E. dňa 20.2.2004

a konkurzné konanie nie je skončené.

Keďže predmetom konania je žaloba na plnenie, súd ako predbežnú otázku skúmal

platnosť zmlúv, na základe ktorých žalobca uplatňuje svoj tvrdený nárok.

Súd zistil, že zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 11.8.2000 podpísali

za spoločnosť E. jej konatelia. Ostatné JUDr. P. ako SKP.

Keďže podľa § 14 ods. 1 ZKV vyhlásením konkurzu prechádzajú oprávnenia nakladať

s majetkom podstaty na SKP, súd z toho vyvodil, že konatelia spoločnosti E., s.r.o.

oprávnenie nemali. Pokiaľ ide o oprávnenie SKP, súd vychádzajúc zo skutočnosti, že

postúpenie pohľadávky znamená speňaženie podstaty, teda dochádza k zmenšeniu majetku

úpadcu, ktorý má slúžiť na uspokojenie veriteľov, skúmal, či pohľadávky boli postúpené

za odplatu rovnajúcu sa výške postúpených pohľadávok a zistil, že odplata bola uhradená

vzájomným započítaním záväzkov a pohľadávok zo dňa 11.8.2000, 3.11.2000, 21.12.2000

a 22.12.2000, t. j. v dňoch, kedy boli uzavreté zmluvy o postúpení pohľadávok, čo podľa § 14

ods. 1 písm. i/ ZKV platného v čase uzavretia dohôd nebolo možné.

Súd navyše konštatoval, že v čase uzavretia zmlúv o postúpení pohľadávok SKP nebol

oprávnený predať úpadcove pohľadávky, pretože nebol schválený plán speňažovania,

ani nebolo vydané opatrenie súdu na predaj pohľadávok úpadcu.

Na tomto základe súd usúdil, že postúpené pohľadávky boli plnením nemožným

v zmysle § 37 ods. 2 Obč. zák., a preto je aj právny úkon postúpenia absolútne neplatný,

čo značí, že žalobca nenadobudol pohľadávku, zaplatenie ktorej sa žalobou domáha.

Keďže úspešný žalovaný sa práva na náhradu trov konania vzdal, súd rozhodol

o náhrade trov konania tak, že ju účastníkom nepriznal.

Proti tomuto rozsudku sa odvolal žalobca a navrhol ho zmeniť tak, že odvolací súd

žalobe vyhovie.

Vytýka súdu I. stupňa, že uvádzajúc ako predmet konania zmluvy o postúpení

pohľadávok jednu z nich, a to zmluvu z 3.11.2000, opomenul.

Domnieva sa, že žalovaný nebol aktívne legitimovaný napadnúť platnosť zmlúv

o postúpení pohľadávok a súd sa ňou nemal zaoberať. Vzniesol preto námietku nedostatku

aktívnej legitimácie žalovaného v tomto smere a tvrdí, že žalovaný nepreukázal naliehavý

právny záujem na určení. Poukazuje na to, že žalovaný bol nespochybniteľným dlžníkom

spoločnosti E., s.r.o. a jeho postavenie ako dlžníka sa nemení

ani prípadným preukázaním absolútnej neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok. Podľa

neho akékoľvek rozhodnutie súdu nemôže žalovaného zbaviť záväzku voči už pôvodnému

veriteľovi alebo postupníkovi.

Domnieva sa, že prípadná právoplatnosť napadnutého rozsudku by bola v rozpore

s SR.

Pokiaľ ide o názor súdu, že SKP nebol oprávnený započítať vzájomné pohľadávky

voči jeho obchodným partnerom, považuje ho za chybný a tvrdí, že SKP to mohol robiť

v rámci prevádzkovania podniku podľa § 14 ods. 1 písm. l/ ZKV platného v čase realizácie

zápočtov.

Podľa jeho mienky treba vypočuť bývalého SKP JUDr. P. na to, či vystupoval

pri podpise zmlúv o postúpení pohľadávky ako predbežný správca alebo ako správca

konkurznej podstaty, a to vzhľadom na uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa

16.12.2000, č. k. -99-78. Uvedené dokazovanie “žiada vykonať z dôvodu,

že súčasťou základného ústavného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní

podľa SR je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a z tohto dôvodu

je nutné trvať na logickej súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia

rozhodnutia, ktoré nemôže opomenúť dôležité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede“.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uvádza, že sporné pohľadávky sú dodnes

súčasťou konkurznej podstaty úpadcu, že žalobca odplatu za ne do konkurznej podstaty

nezaplatil a že žalovaný dlh voči úpadcovi uznáva. Navrhol preto napadnutý rozsudok

v celom rozsahu potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie podľa

bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. a dospel k záveru, že nie je

dôvodné. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s výrokom napadnutého rozsudku i jeho

odôvodnením. Konštatoval, že odôvodnenie rozsudku je plne v súlade s ust. § 157 ods. 2

, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami

sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil, pričom dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Koniec tohto

ustanovenia treba interpretovať tak, že odôvodenie má byť presvedčivé, objektívne, pretože

je pravdepodobné a pochopiteľné, že neúspešný účastník sa s enunciátom a ani s jeho

odôvodnením nestotožní, teda ani objektívne presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

ho nepresvedčí. Vzhľadom na stotožnenie sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

odvolací súd v súlade s ust. reagujúc na odvolanie žalobcu len dopĺňa,

resp. zdôrazňuje niektoré dôvody uvedené v odôvodnení súdu I. stupňa.

Pokiaľ odvolateľ uvádza, že súd I. stupňa v rámci predmetu konania opomenul zmluvu

o postúpení pohľadávok zo dňa 3.11.2000, odvolací súd konštatoval, že toto opomenutie

neznamenalo, že sa aj pohľadávkou z tejto zmluvy nezaoberal a v rámci odôvodnenia

a výroku rozhodnutia aj nevysporiadal, čo odvolateľ ani netvrdí

Čo do odvolateľovej námietky, že súd sa nemal zaoberať otázkou platnosti,

resp. neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok, pretože žalovaný nebol aktívne legitimovaný

na spochybnenie a napadnutie platnosti týchto zmlúv, odvolateľ v tejto námietke vychádza

z vyjadrenia v odôvodnení rozsudku. „Platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok žalovaný

napadol až v návrhu na obnovu konania, a preto súd po povolení obnovy konania posudzoval

ich platnosť“. Už zo samotného tohto vyjadrenia je zrejmé, že súd I. stupňa posúdil túto

otázku len ako predbežnú a vyslovil to aj v odôvodnení, teda neriešil ju ako predmet sporu

a musel sa ňou zaoberať, pretože na absolútnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 37

Obč. zák. musí brať súd aj bez návrhu zreteľ, teda aj keď ju zainteresovaný účastník

neuplatnil. Odvolateľov názor, že žalovaný mohol účinne uplatniť námietku neplatnosti

zmlúv o postúpení len určovacou žalobou pri preukázaní naliehavého právneho záujmu

na určení, je preto mylný.

Mylný je aj odvolateľov názor, že by bolo potrebné vypočuť JUDr. P. a preskúmať

uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16.12.2000, č. k. -78, v ktorom bol

JUDr. P. zbavený funkcie predbežného správcu a do novej funkcie správcu ustanovený JUDr.

B..

Vykonanie týchto dôkazov nebolo potrebné. Pretože súd správne vychádzal

zo skutočnosti, že v čase uzavretia zmlúv o postúpení pohľadávok nebol schválený plán

speňaženia a nebolo vydané opatrenie súdu na predaj predmetných pohľadávok úpadcu,

nebolo preto možné zmluvy o postúpení pohľadávok platne uzavrieť a keďže podľa § 14

ods. 1 písm. i/ ZKV započítanie pohľadávok po vyhlásení konkurzu nie je možné, nedošlo ani

k úhrade ceny za postúpenú pohľadávku, a preto na strane úpadcu nedošlo ani

k bezdôvodnému obohateniu a na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd

uzavrel, že žalobca nenadobudol pohľadávku, zaplatenia ktorej sa v tomto konaní domáha.

Aj odvolateľova mienka, že SKP bol oprávnený započítavať vzájomné pohľadávky

voči svojim obchodným partnerom po vyhlásení konkurzu z prevádzkovej činnosti úpadcu

podľa § 14 ods. 1 písm. l/ ZKV nie je správna. Jednak je v rozpore s výslovným ust. § 14

ods. 1 písm. i/ ZKV, o ktoré oprel svoj záver aj súd I. stupňa a jednak zápočty a postúpenia

pohľadávok nesporne nepatria do rámca riadneho prevádzkovania podniku (spaľovňa

odpadkov), ako to ustanovuje § 14 ods. 1 písm. l/ ZKV.

Keďže odvolateľ svoje vyjadrenie, že takýto postup Krajského súdu v Košiciach

v prípade napadnutého rozsudku je v hrubom rozpore s SR, nijako čo do

napadnutého postupu náležite zo zreteľa svojho postavenia ako žalobcu nešpecifikoval,

odvolací súd sa týmto jeho tvrdením nezaoberal.

S týmto doplnením odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorého výrokom

i odôvodením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, odvolací súd napadnutý rozsudok

súdu I. stupňa ako vecne správny podľa a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1

v spojení s ust. , úspešnému žalovanému vzniklo síce právo na náhradu

trov odvolacieho konania, keďže mu však žiadne nevznikli, odvolací súd mu náhradu

nepriznal.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 14. októbra 2009

JUDr. Jozef Štefanko, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: M.