Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/26/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: Ing. D. K., bývajúca

v B., v dovolacom konaní zastúpená Mgr. P. K., advokátom Advokátskej kancelárie H., K.

& P., s.r.o. so sídlom v B., proti odporcovi: C. C., a.s., so sídlom v B., IČO: X., v dovolacom

konaní zastúpený Mgr. P. Ď., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde

Bratislava I pod sp.zn. , o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 15. júla 2008 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. júla 2008 sp.zn. z r u š u -

j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 15. novembra 2007 č.k.

-80 určil, že je neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru účastníkov,

urobené listom odporcu zo dňa 23. júna 2006. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľke náhradu mzdy za obdobie od 11. augusta 2006 do 30. júna 2007 v sume

448 534,-- Sk „brutto“ do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh na náhradu mzdy

za obdobie od 1. júla 2007 do času, kedy odporca umožní navrhovateľke pokračovať v práci

a návrh na zaplatenie úroku z omeškania zamietol. Navrhovateľke priznal náhradu trov

konania v sume 77 423,50 Sk, ktorú je odporca povinný zaplatiť navrhovateľke, na účet jej

zástupcu, do troch dní. Odporcovi uložil aj povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok

29 912,-- Sk. Pri rozhodnutí o veci samej vychádzal zo zistenia, že odporca listom z 23. júna

2006 okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľkou podľa ustanovenia § 68 ods. 1

písm. b/ , () z dôvodu, že dňa

22. mája 2006 „nevykonala uloženú úlohu, ktorá spočívala v povinnosti byť k dispozícii

prostredníctvom zapnutého služobného mobilného telefónu“ a že v dňoch 5. a 6. júna 2006

„svojvoľne a bez predchádzajúceho súhlasu udeleného predstavenstvom spoločnosti použila

finančné prostriedky účelovo viazané (vrátenie zaplatených úhrad za štúdium pre študentov)

na úhradu faktúr vybraným fyzickým a právnickým osobám“. Dospel k záveru, že odporca sa

o prvom dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel už v deň porušenia

pracovnej disciplíny (22. mája 2006). Ak teda skončil pracovný pomer s navrhovateľkou

z tohto dôvodu až listom z 23. júna 2006, urobil tak po uplynutí lehoty podľa § 68 ods. 2

. Pri posudzovaní druhého dôvodu na okamžité skončenie pracovného

pomeru dospel k záveru, že pri tomto dôvode „nebola splnená hmotnoprávna podmienka

platnosti skončenia pracovného pomeru z formálnych dôvodov“. Odporca totiž v okamžitom

skončení pracovného pomeru skutkovo riadne nevymedzil, akého konkrétneho porušenia

pracovných povinností sa mala navrhovateľka dopustiť. Dodal, že odporca navyše

nepreukázal, že odporkyňa porušila svoje pracovné povinnosti tak závažne, že by to bolo

dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd), na odvolanie odporcu, rozsudkom z 15. júla

2008 sp.zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh na začatie

konania v celom rozsahu zamietol. Navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť odporcovi,

na účet jeho zástupcu, do troch dní trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume

129 532,50 Sk. Zmenu napadnutého rozhodnutia odôvodnil tým, že súd prvého stupňa vec

posúdil právne nesprávne, pri posudzovaní skutkov, pre ktoré bol pracovný pomer účastníkov

skončený, sa riadne nezaoberal predloženými listinnými dôkazmi a tvrdeniami odporcu. Súd

prvého stupňa, vychádzajúc z toho, že k okamžitému skončeniu pracovného pomeru z dôvodu

porušenia pracovnej disciplíny 22. mája 2006 došlo oneskorene, toto porušenie bližšie už

nevyhodnocoval, hoci odporca v konaní tvrdil, že pri skončení pracovného pomeru

posudzoval obidve porušenia pracovnej disciplíny v ich vzájomnej súvislosti a že závažné

porušenie pracovnej disciplíny bolo dokonané až vykonaním druhého skutku. Uviedol, že

k obidvom porušeniam pracovnej disciplíny došlo v čase, keď odporca hospodáril so stratou

a bolo pre neho existenčne dôležité dohodnúť sa s partnerskou spoločnosťou o usporiadaní

dlhu. Navrhovateľka mala v spoločnosti odporcu vysokú pracovnú pozíciu so širokým

rozsahom oprávnení, čomu zodpovedá aj vyšší stupeň jej zodpovednosti oproti bežným

zamestnancom. Porušení pracovnej disciplíny sa dopustila v krátkom časovom období

za situácie, kedy spoločnosť odporcu riešila existenčné problémy, pričom nerešpektovala

rozhodnutia predstavenstva ako svojho priameho nadriadeného. Z pozície zamestnankyne

nemala právo rozhodovať, čo je podľa nej v záujme spoločnosti. Považoval za preukázané, že

navrhovateľka bola prítomná na zasadnutí predstavenstva konanom 24. apríla 2006,

na ktorom bolo rozhodnuté, že vzhľadom na neuspokojivé hospodárske výsledky a nízky

počet študentov, finančné prostriedky získané od licenčných študentov nemôžu byť použité

na iný účel a majú byť vrátené študentom. Predstavenstvo uložilo navrhovateľke viesť tieto

prostriedky oddelene od iných účtov a nedisponovať s nimi na iný účel. Navrhovateľka, ako

zamestnankyňa, bola povinná rešpektovať rozhodnutie odporcu. Uvedené platí aj pre konanie

navrhovateľky 22. mája 2007, kedy napriek príkazu nadriadeného uprednostnila iné pracovné

stretnutie a bola v rozhodnom čase pre predstavenstvo nedostupná. Za správny nepovažoval

ani záver súdu prvého stupňa, že druhé porušenie pracovnej disciplíny nebolo v okamžitom

skončení pracovného pomeru dostatočne skutkovo vymedzené. Podľa odvolacieho súdu súd

prvého stupňa pochybil aj v tom, že sa bližšie nezaoberal tvrdeniami odporcu, že

navrhovateľka sa dopúšťala porušení pracovnej disciplíny opakovane aj v minulosti

a dostatočne nevyhodnotil ani ďalšie okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu pracovnej

disciplíny. Vychádzajúc z uvedeného „obidva skutky odvolací súd vyhodnotil ako dielčie

skutky, ktoré až vo svojom súhrne nadobudli intenzitu závažného porušenia pracovnej

disciplíny ako dôvodu pre okamžité rozviazanie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1

písm. b/ . Jednomesačná prekluzívna lehota preto začala plynúť až od

6.6.2006 a odporca včas doručil navrhovateľke rozhodnutie o okamžitom zrušení pracovného

pomeru dňa 23.6.2006“.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie. Navrhla napadnuté

rozhodnutie zmeniť tak, že rozsudok súdu prvého stupňa bude potvrdený a odporcovi bude

uložená povinnosť zaplatiť jej náhradu trov konania. Dovolanie odôvodnila dovolacím

dôvodom podľa ,

v znení neskorších predpisov , t.j. tým, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. V závere dovolania zhrnula dôvody, pre ktoré napadá rozsudok

odvolacieho súdu, tak, že podľa jej názoru odvolací súd pri hodnotení dokazovania a právnom

hodnotení veci nerešpektoval základné práva zamestnanca, poprel základné zásady

vyplývajúce zo (najmä zásadu koncentračnú podľa a preklúziu podľa

§ 68 ods. 2) ustanovené na ochranu zamestnanca pred zamestnávateľom pri generovaní

a dodatočnom upresňovaní dôvodov skončenia pracovného pomeru. Podľa navrhovateľky

odvolací súd nebol pri svojom rozhodovaní nestranný, keď prevzal tvrdenia odporcu bez toho,

aby tieto boli podložené nestrannými a objektívnymi dôkazmi, čím „zbavil odporcu dôkaznej

povinnosti“. Odvolací súd zároveň nezohľadnil výnimočnosť okamžitého skončenia

pracovného pomeru a závažných následkov, ktoré takýto úkon bez pochybností má na osobu

zamestnanca a jeho existenciu, nakoľko pri takomto právnom úkone mal odvolací súd

od odporcu vyžadovať okrem preukázania zvýšenej intenzity porušenia povinnosti

zamestnanca tiež dôsledné dodržiavanie spomenutých zásad a práv zamestnanca.

V odôvodnení dovolania, okrem iného, uviedla, že odvolací súd nesprávne kumuloval obidva

skutky. Okrem toho, že prvý skutok nemôže byť spôsobilým dôvodom na skončenie

pracovného pomeru, „kumulácia v danom prípade predstavuje obchádzanie zákona, § 68

ods. 2 , keď zamestnávateľ svojvoľne na úkor právnej istoty a práv

zamestnanca môže využiť prakticky bez časového obmedzenia ,odložené´ - ,staršie´ skutky

zamestnanca na ,zvýšenie´ intenzity niektorého z nedávnych porušení pracovných povinností

za účelom skončenia PP, a to bez ohľadu na fakt, že oba skutky (...) zjavne vec ani časovo

nesúvisia“.

Odporca navrhol dovolanie navrhovateľky zamietnuť, pretože ním napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu je správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom

( ) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že dovolanie je

opodstatnené.

Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/

je v porovnaní so skončením pracovného pomeru výpoveďou podľa

ods. 1 písm. e/ výnimočným opatrením [a to aj napriek tomu, že v čase

od 1. júla 2003 () do 1. septembra 2007 () bolo

slovo „výnimočne“ z ustanovenia dočasne vypustené].

Zamestnávateľ môže preto skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite len vtedy, ak

konanie zamestnanca možno považovať (s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti)

za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej

zamestnával. Výnimočnosť toho opatrenia zvýrazňuje aj to, že zamestnávateľ môže skončiť

pracovný pomer v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote [v danej veci vzhľadom na čas

okamžitého skončenia v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa dozvedel o dôvode

na okamžité skončenie ( v znení do 31. augusta 2007)].

V úkone odporcu z 23. júna 2006 adresovanom navrhovateľke sú dôvody okamžité

skončenia pracovného pomeru uvedené takto:

„Dňa 22.05.2006 ste prevzali od zamestnávateľa, predsedu predstavenstva

Ing. F. Č. príkaz, na základe ktorého Vám zamestnávateľ v súlade s príslušnými

ustanoveniami a v súlade s Interným poriadkom C. C., a.s. uložil vykonanie

úloh a činnosti vyplývajúcich Vám z vyššie uvedenej Pracovnej zmluvy. V rozpore

s uvedeným príkazom ste nevykonali uloženú úlohu, ktorá spočívala v povinnosti byť

k dispozícii prostredníctvom zapnutého služobného mobilného telefónu. Zamestnávateľom ste

boli upozornená, že sa jedná o dôležité záujmy zamestnávateľa, v rámci ktorých išlo aj

o majetkové hodnoty v rozsahu od 2.600.000,-- Sk do 6.000.000,-- Sk. Uvedeným konaním

ste sa v zmysle ustanovenia dopustili závažného

porušenia pracovnej disciplíny. Ďalšieho závažného porušenia pracovnej disciplíny ste sa

dopustili v dňoch 5. a 6. júna 2006, kedy ste svojvoľne a bez predchádzajúceho súhlasu

udeleného predstavenstvom spoločnosti použili finančné prostriedky spoločnosti účelovo

viazané (vrátenie zaplatených úhrad za štúdium pre študentov), na úhradu faktúr vybraným

fyzickým a právnickým osobám.“

Odvolací súd vyhodnotil takto odporcom vymedzené konania navrhovateľky, ako

„dielčie skutky, ktoré až vo svojom súhrne nadobudli intenzitu závažného porušenia

pracovnej disciplíny ako dôvodu pre okamžité rozviazanie pracovného pomeru podľa § 68

ods. 1 písm. b/ .“ Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že tento záver vyvodil z toho,

že k obidvom skutkom došlo v čase, kedy spoločnosť odporcu hospodárila so stratou a bolo

pre ňu existenčne dôležité dohodnúť sa s partnerskou spoločnosťou o usporiadaní dlhu

spoločnosti. Vychádzajúc z uvedeného dospel potom k záveru, že jednomesačná prekluzívna

lehota začala plynúť až 6. júna 2006 a odporca tak 23. júna 2006 včas doručil navrhovateľke

okamžité skončenie pracovného pomeru. Tento záver ale dovolací súd nepovažuje za správny.

Odvolací súd síce správne ustálil, že v ustanovení § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce kvalifikované porušenia pracovnej disciplíny (závažné porušenie pracovnej disciplíny)

sa nemusí naplniť jedným (jediným) skutkom zamestnanca a že môže byť naplnené aj jeho

„dielčimi skutkami“, predmetný záver ale nesprávne aplikoval na danú vec a chybne preto

ustálil, že jednomesačná prekluzívna lehota začala plynúť až 6. júna 2006, t.j. odo dňa, keď sa

odporca dozvedel o tom, že sa navrhovateľka dopustila druhého skutku.

Pri niekoľkých (menej závažných) porušeniach pracovnej disciplíny (ktoré až v ich

súhrne naplňujú znaky závažné porušenia pracovnej disciplíny) plynie prekluzívna lehota,

v ktorej zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom,

od ostatného porušenia pracovnej disciplíny iba v prípade, ak medzi jednotlivými porušeniami

pracovnej disciplíny je primeraná objektívna časová a vecná súvislosť, z ktorej možno

vyvodiť záver o slede jednotlivých na seba nadväzujúcich porušení pracovnej disciplíny.

O takú súvislosť ide napr. vtedy, keď zamestnanec mal niekoľko krátkodobých absencií,

z ktorých ani jedna sama osebe by nebola dôvodom na okamžité skončenie pracovného

pomeru, ale v súhrne predstavujú závažné porušenie pracovnej disciplíny (porovnaj napr.

V 2/1976).

V danej veci o takýto sled porušení pracovnej disciplíny navrhovateľkou dňa 22. mája

2006 (nebola telefonicky zastihnuteľná) a v dňoch 5. a 6. júna 2006 (svojvoľne nakladala

s finančnými prostriedkami) ale nešlo. Spájanie predmetných porušení pracovnej disciplíny

len s prihliadnutím na neutešenú finančnú situáciu odporcu v čase porušení, nebolo náležité.

Odvolací súd inú objektívnu časovú a vecnú súvislosť konaní navrhovateľky neustálil.

Vzhľadom na uvedené, bolo potrebné plynutie prekluzívnej lehoty posúdiť pri každom

z uvedených skutkov samostatne. Po prípadnom zistení, že pri jednom z niekoľkých porušení

pracovnej disciplíny, za ktoré bol so zamestnancom okamžite skončený pracovný pomer,

v čase tohto skončenia už uplynula prekluzívna doba, súd posúdi, či ostatné porušenia

pracovnej disciplíny ešte odôvodňujú skončenie pracovného pomeru týmto spôsobom. V tejto

súvislosti je ale potrebné pripomenúť, že podľa odvolacieho súdu porušenia pracovnej

disciplíny navrhovateľkou nadobudli intenzitu závažného porušenia „až vo svojom súhrne“.

Treba síce prisvedčiť odvolaciemu súdu, že pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej

disciplíny sa musí prihliadnuť k osobe zamestnanca, k funkcii, ktorú zastával, k jeho

doterajšiemu postoju pri plnení pracovných úloh, k času a situácii, za ktorej došlo k porušeniu

pracovnej disciplíny, k miere zavinenia zamestnanca, k spôsobu a intenzite porušenia

konkrétnych povinností zamestnancom, k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny

pre zamestnávateľa, k tomu, či svojím konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi

škodu a pod., bezdôvodne však v tejto súvislosti vytýka súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal

tvrdeniami odporcu, že navrhovateľka sa opakovane aj v minulosti dopustila porušení

pracovnej disciplíny a sám pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadol

na tvrdenia odporcu, že navrhovateľka sa už aj v minulosti niekoľkokrát porušila pracovnú

disciplíny. Tieto ďalšie porušenia totiž neboli predmetom dokazovania a ak ich odvolací súd

považoval za preukázané a z nich vychádzal pri posudzovaní intenzity konaní navrhovateľky,

urobil tak v rozpore s procesnými predpismi.

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd sa nestotožňuje s právnymi závermi

odvolacieho súdu a z tohto dôvodu jeho dovolaním navrhovateľky napadnutý rozsudok, ktorý

je v uvedenom zmysle založený na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

), svojím uznesením ( ) zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. novembra 2009

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková