Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoPr-1-2021.pdf
PDF · 200.45 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoPr/1/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová, v spore žalobcu: B. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXB, K., právne zast. JUDr. Mgr. Anton Chromík, PhD, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Chorvátska 199, Šenkvice, proti žalovanému: SLOVNAFT, a. s., so sídlom Vlčie hrdlo 1, Bratislava, IČO: 31 322 832, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Henrich Dušek, s. r. o., so sídlom Staré Grunty 162, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k.: 19Cpr/30/2017-354 zo dňa 02.07.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k.: 19Cpr/30/2017-354 zo dňa 02.07.2020 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava III (medzitýmnym) rozsudkom č. k. 19Cpr/30/2017-354 zo dňa 02.07.2020 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 09.10.2017, doručeným žalobcovi dňa 27.10.2017 je neplatné. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 19Cpr/30/2017-372 zo dňa 25.08.2020 súd prvej inštancie rozhodol tak, že o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy od 30.10.2017 vo výške priemerného mesačného zárobku 2.723,51 Eur až do času, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru a o náhrade trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.
2. Žalobca žalobu skutkovo a právne odôvodnil tým, že uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu dňa 09.11.1988 s nástupom do práce dňa 24.11.1988 a dňa 22.6.2017 uzavrel so žalovaným Dohodu o zmene pracovnej zmluvy. Jeho posledné pracovné zaradenie u žalovaného bolo na pracovnej pozícii Vedúci zmeny Krakovanie, HAY úroveň pracovnej pozície 15 so základnou mesačnou mzdou 1.990,- Eur. Súčasne bol zamestnancami žalovaného zvolený za člena Dozornej rady SLOVNAFT, a. s., a súčasne vykonával aj funkcionára Odborového výboru ZO ECHOZ pri žalovanom, a tiež bol vymenovaný za zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť. V dôsledku zmeny pomerov u žalovaného voči zamestnancom inicioval založenie novej odborovej organizácie Odborové združenie ČLEN (ďalej len „OZ ČLEN“). Listom zo dňa 17.07.2017 oznámilo toto odborové združenie začiatok svojho pôsobenia u žalovaného a dňa 14.09.2017 predložilo spoločnosti SLOVNAFT, a. s. všetky doklady, ktorými preukázalo svoj vznik, funkcionárov a účel, pre ktorý bolo založené. Uviedol, že z konania žalovaného bolo zrejmé, že sa snažil (a stále snaží) čo najviac znemožniť pôsobenie nového OZ ČLEN v spoločnosti
SLOVNAFT, a. s., a v tomto svojom protiprávnom konaní postupuje bez ohľadu na Ústavu SR, Zákonník práce a základnú etiku, ktorá má byť samozrejmosťou v demokratickej spoločnosti. Dňa 27.10.2017 mu doručil žalovaný list označený ako „Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru z dôvodu uvedenom v § 68 ods. l, písm. b) Zákonníka práce“, ktoré odôvodnil tým, že žalobca sa svojvoľným pobytom a pohybom na pracovisku mimo pracovného času, ako aj rozptyľovaním ostatných zamestnancov od riadneho výkonu práce v dňoch od 25.7.2017 do 22.9.2017 dopustil porušení základných povinností zamestnanca uvedených v bodoch 2.8.2.l . písm. l) a 2.8.2.8. písm. a) Pracovného poriadku. Toto považuje žalobca za neplatné z nasledovných dôvodov: a) obsahuje prekludované dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru, a to v skutkovom vymedzení porušení pracovnej disciplíny v dňoch od 25.7.2017 do 27.8.2017, keďže pracovný pomer možno skončiť okamžite iba v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode na skončenie dozvedel. Žalovaný mal odo dňa 17.07.2017 vedomosť, že OZ ČLEN začalo pôsobiť v spoločnosti SLOVNAFT a. s. a vedel aj to, že predsedom je žalobca, ktorý do objektu zamestnávateľa vstupoval v súvislosti s jeho začínajúcou činnosťou. V rozhodnom čase zároveň vykonával aj funkciu člena dozornej rady žalovaného voleného zamestnancami, takže jeho vstupy do objektu zamestnávateľa, resp. jeho zdržiavanie sa na pracovisku alebo v objekte zamestnávateľa nemôže byť v zmysle bodu 2.8.2.1. Pracovného poriadku považované ako porušovanie základných povinností zamestnanca ako vedúceho zamestnanca a teda, či je vôbec možné žalobcovi vytýkať, že vstupoval v označených dňoch do objektu zamestnávateľa. Bod 2.8.2.1 v Pracovnom poriadku nie je definovaný striktne, ani ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ani ako závažné porušenie. Žalobca v čase svojho pôsobenia v ZO ECHOZ vykonával takú istú činnosť, aká sa teraz uňho považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny, čo žalovanému neprekážalo a nepovažoval takúto jeho činnosť alebo činnosť iného zástupcu zamestnancov za porušovanie pracovnej disciplíny. Žalovaný ho nikdy, ničím a nijako neupozornil na porušovanie pracovnej disciplíny alebo na porušovanie bezpečnosti práce v súvislosti s jeho činnosťou v ZO ECHOZ, a teda týmto spôsobom sa snaží znemožniť činnosť OZ ČLEN a týmto sa dopúšťa rozdielneho zaobchádzania zjavne v neprospech nového odborového subjektu. Vedúci zamestnanci vedeli o vstupoch uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru. Pri výkone odborovej činnosti vstupoval len na sociálne miestnosti a velíny žalovaného, ktoré nie sú vo vymedzených ochranných zónach prevádzok, a to v čase, ktorý sa nezapočítava do pracovného času, takže ich nemohol vyrušovať v práci. b) Druhým dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu má byť porušenie základnej povinnosti zamestnanca uvedenej v bode písm. a) Pracovného poriadku, ktorého sa mal žalobca dopustiť tým, že sa nekontrolovane, bez vedomia a súhlasu nadriadeného zamestnanca zdržiaval svojvoľne vo výrobných priestoroch zamestnávateľa, čím porušil bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a bezpečnosť prevádzky rafinérie. Takéto skutkové vymedzenie závažného porušenia pracovnej disciplíny je nepreskúmateľné, a nie je vôbec skutkovo vymedzené tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Žalovaný vôbec neuviedol kedy, kde a ako sa žalobca dopustil konania, ktorým by konkrétne ohrozil bezpečnosť prevádzky rafinérie a akým spôsobom, kedy a kde porušil interné predpisy a aké, týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, resp. bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci vôbec. Takto vymedzený skutkový dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je čisto účelové tvrdenie bez reálneho opodstatnenia. Pokiaľ by jeho konaním skutočne došlo k ohrozeniu prevádzky rafinérie, prípadne k ohrozeniu bezpečnosti a ochrany zdravia hocikoho v objekte žalovaného, potom nie je jasné, prečo ani v jednom prípade takzvaného ohrozenia nikto a nikdy z kompetentných zamestnancov sa mu nesnažil zabrániť v tomto jeho protiprávnom konaní, napríklad ani len tým, že by toto oznámil strážnej službe, útvaru ochrany a obrany prípadne, že sa takáto udalosť deje alebo, že sa stala. Dňa 25.09.2017 sa uskutočnilo prvé stretnutie zástupcov žalovaného s OZ ČLEN, na ktorom žalovaný predložil vopred pripravený písomný koncept „Oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru“ a žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu. Žalovaný cieľavedome nerešpektoval, že zástupcovia zamestnancov nesmú byť za plnenie úloh vyplývajúcich z výkonu svojej funkcie zamestnávateľom znevýhodňovaní, ani inak postihovaní. OZ ČLEN doručilo dňa 06.10.2017 žalovanému list, ktorým mu oznámilo, že o jeho žiadosti zo dňa 25.9.2017 rozhodlo tak, že neudeľuje súhlas k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu. Dňa 30.10.2017 doručil žalovanému list, v ktorom mu podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce oznamuje, že trvá na tom, aby ho s naďalej zamestnával a žiadal, aby mu zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že tvrdenie žalobcu o nesúhlase s pôsobením OZ ČLEN u žalovaného je tendenčné a nezakladá sa na pravde, čoho dôkazom je aj správa Inšpekcie práce, ktorá skonštatovala, že žalovaný svojím postupom a konaním neporušil žiadne právne predpisy, Zákonník práce a Ústavu SR nevynímajúc, a teda postupoval voči odborovej organizácii v súlade platnou
legislatívou. Tvrdenie žalobcu ako člena dozornej rady, že jeho vstupy do objektu žalovaného a jeho zdržovanie sa na pracovisku, ktoré bolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, súviseli aj s jeho členstvom v dozornej rade, je zavádzajúce, nakoľko tieto sa konali iba počas pracovnej doby, na tieto vstupy nebol Dozornou radou poverený a o týchto nepodal správu v zmysle čl. XI Stanov. Vstup žalobcu na pracovisko a jeho zotrvávanie na ňom bola výlučne iniciatíva žalobcu, o ktorej žalovaný získal vedomosť až s odstupom času a rozhodne nesúvisela s jeho funkciou člena dozornej rady voleného zamestnancami. Poprel, že by žalobca v čase, keď bol funkcionárom ZO ECHOZ vstupoval na pracovisko žalovaného mimo pracovného času a už vôbec nie tak často, ale vždy to bolo s vedomím a súhlasom žalovaného a počas ich pracovného času, nie po jeho skončení. Žalobca vstupoval na pracovisko bez jeho vedomia a súhlasu a žalovaný sa o tejto skutočnosti dozvedel až s odstupom niekoľkých týždňov a to v čase predtým než OZ ČLEN začala pôsobiť u žalovaného. Predpokladá, že žalobca v čase vstupov budoval členskú základňu a robil nábor členov do odborovej organizácie, teda vykonával činnosti, ktoré nesúvisia s náplňou jeho práce, pričom existencia a vznik odborovej organizácie ešte neoprávňuje členov jej odborového orgánu svojvoľne vstupovať do prevádzky žalovaného. Žalobca bol dňa 21.05.2013 riadne oboznámený s aktuálnym znením Pracovného poriadku, čo potvrdil aj svojim podpisom, a teda mal vedomosť, že jednou zo základných povinností zamestnanca je rešpektovať zákaz zdržiavania sa na pracovisku alebo v objekte zamestnávateľa mimo pracovného času, pokiaľ to preukázateľne nevyžadujú pracovné povinnosti. Porušenie tejto povinnosti je vnímané u žalovaného ako závažné porušovanie pracovnej disciplíny a to práve s prihliadnutím na rizikový charakter prevádzok výroby rafinérskych produktov. Napriek tejto vedomosti, žalobca v období od 25.07.2017 do 22.09.2017 vstúpil do objektu zamestnávateľa celkom 55-krát, a v niektorých prípadoch sa tam zdržiaval až 3 a viac hodín a dňa 26.07.2017 žalobca strávil v objekte zamestnávateľa bez jeho vedomia a súhlasu 14 hodín. Dodatočnou kontrolou bolo zistené, že vstupy do objektu zamestnávateľa žalobca realizoval nielen v období subjektívnej dvojmesačnej lehoty júl až september 2017, kedy už nebol funkcionárom ZO ECHOZ a ešte ani funkcionárom OZ ČLEN. Žalobca v uvedenom konaní pokračoval a to aj napriek tomu, že OZ ČLEN a jej zástupcovia boli v dňoch 07.09.2017 a 20.09.2017 vyzvaní na dodržiavanie platnej legislatívy pri pôsobení odborovej organizácie. Žalovaný považoval tvrdenie žalobcu o tom, že vstupoval do prevádzok žalovaného a komunikoval so zamestnancami výlučne počas ich prestávok za nepravdivé, čo preukazujú záznamy vstupov. Žalobca sa zdržoval na prevádzkach spravidla na začiatku pracovnej zmeny, alebo po jej skončení, kedy zamestnanci prestávky v práci nemôžu čerpať, ale sú povinní riadne zmenu odovzdať zamestnancom, ktorí ich v nepretržitom pracovnom režime striedajú. Komunikácia žalobcu so zamestnancami vo velínoch (priestor na sledovanie bezpečného chodu rafinérie na vymedzenom úseku), navyše bez súhlasu vedúceho zamestnanca, je porušením pracovnej disciplíny, keď rušil svojich kolegov v čase, ktorý je z pohľadu prevádzkovania výroby kľúčový, a zamestnanci mu musia venovať plnú a ničím nerušenú pozornosť.
4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca so žalovaným uzavrel pracovnú zmluvu zo dňa 09.11.1988 na pracovnú pozíciu chemik spracovania ropy s dátumom nástupu dňa 24.11.1988 a Dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 22.06.2017 na pracovnú pozíciu vedúci zmeny Krakovanie. Nebolo sporné, že žalovaný pri dodržaní ust. § 9 ods. 2 Zákonníka práce so žalobcom skončil pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru z dôvodu uvedenom v § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dňa 09.10.2017. Žalobca doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru nesporoval a podal na súde dňa 21.12.2017, t. j. v zákonnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce, žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Nebolo sporné, že žalobca v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce listom zo dňa 30.10.2017 oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej ako zamestnávateľ zamestnával a umožnil mu pokračovať v práci. Medzi stranami sporu nebolo sporné pôsobenie odborovej organizácie OZ ČLEN v čase pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru a rovnako nebolo sporné, že odborová organizácia OZ ČLEN listom zo dňa 06.10.2017 neudelila súhlas k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného. Medzi stranami sporu bolo sporné, či boli splnené zákonné podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 a § 70 Zákonníka práce.
5. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa § 9 ods. 2, § 13 ods. 1, § 11a ods. 1, § 17 ods. 2, § 38 ods. 1, § 59 ods. 1 písm. c), § 68 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 70, § 74, § 77, § 79 ods. 1, § 81 písm. a) a c), § 82 písm. a) a e), § 230 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 240 ods. 7, ods. 8, ods. 9 a ods. 10 Zákonníka práce účinného od 01.06.2017 do 29.12.2017, pričom dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná a je potrebné jej vyhovieť. Súd prvej inštancie konštatuje, že žalovaný splnil formálne náležitosti
dodržania písomnej formy okamžitého skončenia pracovného pomeru, vymedzil dostatočne skutkovo dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a aj jeho doručenie v ustanovenej lehote. Žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru označil za moment, kedy sa o dôvodoch dozvedel deň 18.07.2017, pričom okamžité skončenie pracovného pomeru dal žalobcovi dňa 09.10.2017. V okamžitom skončení pracovného pomeru uviedol, že žalobca sa dopustil svojim konaním závažného porušenia pracovnej disciplíny v dňoch 18.07.2017 až do 22.09.2017, za čo mu bolo oznámené okamžité skončenie pracovného pomeru listom zo dňa 09.10.2017. Porušením pracovnej disciplíny sa mal žalobca dopustiť takým spôsobom, že od 18.07.2017 do 22.09.2017 (presne špecifikoval dátum a čas vstupu a výstupu) opakovane vstupoval do výrobných a nevýrobných priestorov žalovaného, zdržoval sa v nich mimo svojho riadneho pracovného času a jeho vstupy žiadnym spôsobom nesúviseli s výkonom jeho práce, ale sa uskutočnili mimo jeho plánovaného pracovného času. Vzhľadom na rizikový charakter pracovísk žalovaného, žalobca porušil aj interné predpisy, týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tým, že nekontrolovane, bez vedomia a súhlasu nadriadeného zamestnanca, zdržiaval sa svojvoľne vo výrobných priestoroch zamestnávateľa (a to nielen na svojom pracovisku), aj napriek tomu, že nerealizoval reálny výkon práce, ostatným zamestnancom znemožňoval plnohodnotný výkon ich práce. Týmto sa žalobca dopustil porušenia jednej zo základných povinností zamestnanca uvedenej v bode 2.8.2.1 písm. l) a v bode 2.8.2.2. písm. a) Pracovného poriadku. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pracovný pomer možno skončiť okamžite iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode na skončenie dozvedel. Táto zákonná náležitosť však vzhľadom na vyššie uvedené splnená nebola. Žalobca sa mal dopustiť svojim konaním závažného porušenia pracovnej disciplíny v dňoch 18.07.2017 až do 22.09.2017, za čo mu bolo oznámené okamžité skončenie pracovného pomeru listom zo dňa 09.10.2017. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval, či sa v danej veci jedná o porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), ktoré by bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods. l písm. b) Zákonníka práce, prihliadol pri tom na konkrétne okolnosti, najmä situáciu v spoločnosti žalovaného, osobu zamestnanca, postoj k plneniu pracovných úloh, ktoré neboli namietané žalovaným, stupeň intenzity konania žalobcu, dôsledky pre zamestnávateľa a skutočnosť, či konanie žalovaného spôsobilo škodu, a dospel k záveru, že pri zohľadnení všetkých okolností prípadu žalobca namietaným konaním neporušil závažne pracovnú disciplínu; teda nejedná sa o porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity, a preto žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je dôvodná.
6. Žalobca u žalovaného pracoval od roku 1988 a počas pracovného pomeru si riadne plnil svoje pracovné povinnosti a zo strany žalovaného mu nikdy neboli vytýkané nedostatky v práci. Dôkaz opaku žalovaný nepredložil. Osobu žalobcu tak možno hodnotiť ako zodpovedného zamestnanca, plniaceho si riadne svoje pracovné povinnosti. Počas trvania pracovného pomeru u žalovaného žalobca ako vedúci zamestnanec v rozhodnom čase vykonával činnosť člena dozornej rady ako zástupca zamestnancov pre bezpečnosť na útvare Krakovanie, Hydrokrak a Fluidný krak, a zároveň vykonával činnosť člena odborového orgánu ECHOZ. V súvislosti s výkonom týchto činností vstupoval do objektu zamestnávateľa dávno predtým a často, teda aj pred rozhodným dátumom 18.07.2017. Táto skutočnosť bola preukázaná aj svedeckými výpoveďami svedkov B., A. a Z.. Žalovaný však nikdy pred tým nevytýkal žalobcovi v tomto smere porušenie pracovnej disciplíny a to dokonca ani pred okamžitým skončením pracovného pomeru. Žalobca preukázateľne začal pôsobiť odo dňa 18.08.2017 ako predseda OZ ČLEN, keď dňa 17.07.2017 toto odborové združenie oznámilo svoje pôsobenie u žalovaného. Naviac konanie žalobcu v jeho pracovnom zaradení nie je definované v bode 2.8.2.1 pracovného poriadku ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ani ako jeho závažné porušenie. Tvrdenie žalovaného, že žalobca porušil povinnosti ako zamestnanec je potom v protiklade, keď sám žalovaný nekonal v súlade s § 82 písm. a) a e) Zákonníka práce tak, aby zamedzil údajnému porušovaniu pracovnej disciplíny žalobcom tým, že mu takéto konanie zamedzí. Ak by konaním žalobcu skutočne malo dôjsť k ohrozeniu prevádzky rafinérie, prípadne k ohrozeniu bezpečnosti a ochrany zdravia hocikoho v objekte žalovaného, bolo povinnosťou kompetentných zamestnancov žalovaného zabrániť žalobcovi v tomto jeho protiprávnom konaní, napríklad tým, že by túto skutočnosť oznámil strážnej službe, útvaru ochrany a obrany, že sa takáto udalosť deje alebo že sa stala, k čomu však nedošlo. Žalovaný v konaní však žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia a nepredložil dôkaz o tom, že vstupy žalobcu boli realizované bez súhlasu zodpovedných pracovníkov a že jeho konaním dochádzalo k znemožňovaniu plnohodnotného výkonu práce ostatných zamestnancov. Podľa názoru súdu prvej inštancie konanie žalobcu nemožno považovať za tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, že by jeho následkom malo byť okamžité skončenie pracovného pomeru, a že by od zamestnávateľa nebolo možné spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával (uznesenie NS SR, sp. zn. 5 Cdo 26/2009, zo dňa 13. novembra 2009). Je totiž výlučne
vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie do úvahy iba špecifiká prejednávanej veci a platnú judikatúru. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ hodnotí určité konanie svojho zamestnanca. Žalobca sa nedopustil takého zavineného závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého následkom by mohlo byť okamžité skončenie pracovného pomeru. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal z toho, že v prípade žalobcu ide o osobu zamestnanca, ktorý v spoločnosti žalovaného pracoval od roku 1988, pričom zastával dokonca vedúcu pozíciu. Počas celej doby trvania pracovného pomeru pritom žalobca nikdy nebol upozorňovaný na porušenie pracovných postupov a nikdy mu nebolo vytýkané pochybenie, a žalovaný žiadnu takúto skutočnosť v konaní netvrdil a ani nepreukázal. Situácia, pri ktorej malo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny, nikdy pred tým a ani u iných zamestnancov, nebola hodnotená ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Navyše v konaní nebolo preukázané, že by týmto konkrétnym konaním žalobcu bola žalovanému ako zamestnávateľovi spôsobená akákoľvek škoda. Zamestnávateľ bol v danom prípade povinný vopred požiadať o súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru žalobcovi, ktorý bol členom orgánu odborovej organizácie (jej predsedom), túto odborovú organizáciu, podľa § 240 ods. 9 Zákonníka práce. Na pôde žalobcu pôsobí od 18.08.2017 OZ ČLEN, ktorého je žalobca predsedom. OZ ČLEN doručilo dňa 06.10.2017 žalovanému list, ktorým mu oznámilo, že k jeho žiadosti zo dňa 25.9.2017 rozhodlo tak, že neudeľuje súhlas k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného. Súd prvej inštancie uzavrel, že zástupcovia zamestnancov OZ ČLEN odmietli udeliť súhlas podľa § 240 ods. 8 Zákonníka práce, a aj z tohto dôvodu je okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa neplatné. Ďalej konštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 09.10.2017, doručené žalobcovi 27.10.2017, je neplatné s poukazom, že neboli splnené zákonné predpoklady, a to dodržanie 2-mesačnej prekluzívnej lehoty. Súčasne, s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho postoj k plneniu pracovných úloh, dĺžku trvania pracovného pomeru, špecifickosť situácie a skutočnosť, že na strane zamestnávateľa nedošlo k vzniku škody, nie je možné konanie žalobcu považovať za také porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by napĺňalo skutkovú podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny s následkom okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Ďalším dôvodom neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je skutočnosť, že zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas, a preto je okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa aj z tohto dôvodu neplatné. V kontexte s vykonaným dokazovaním možno zároveň konštatovať, že pôsobenie žalobcu u žalovaného ako predsedu novej OZ ČLEN mohlo byť skrytým diskriminačným konaním žalovaného, spôsobené nesúhlasom s pôsobením novej odborovej organizácie na jeho pracoviskách. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a zákonné ustanovenia, súd prvej inštancie rozhodol tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi žalovaným je neplatné. Nakoľko mal súd prvej inštancie skutkový stav pre posúdenie žalobou napadnutého okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 09.10.2017 za dostatočne zistený, rozhodol z dôvodu účelnosti o základe veci v zmysle § 214 ods. 1 CSP formou medzitýmneho rozsudku tak, že určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 9.10.2017, doručeným žalobcovi dňa 27.10.2017, je neplatné. Pri vyhlásení tohto medzitýmneho rozsudku dňa 02.07.2020 opomenul súd prvej inštancie rozhodnúť o skutočnosti, že o mzdových nárokoch žalobcu v dôsledku neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru a o trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí, preto dňa 25.08.2020 vydal dopĺňací rozsudok č. k. 19Cpr/30/2017-372, v ktorom o tejto skutočnosti rozhodol.
7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu o určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu je neplatné zamietne, pretože okamžité skončenie pracovného pomeru je platné a žalovaný má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
8. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie skonštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 09.10.2017, doručené žalobcovi 27.10.2017, je neplatné s poukazom, že neboli splnené zákonné predpoklady a to dodržanie 2 mesačnej prekluzívnej lehoty. V prípade žalobcu však šlo o opakované a dlhodobé porušenie pracovnej disciplíny trvajúce niekoľko mesiacov, pričom posledného porušenia pracovnej disciplíny sa žalobca dopustil dňa 22.09.2017, o čom sa žalovaný mohol najskôr dozvedieť až nasledujúci deň. V kontexte rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 910/2001 možno len potvrdiť, že žalovaný skončil so žalobcom okamžite pracovný pomer do uplynutia
prekluzívnej dvojmesačnej lehoty, t. j. do 23.11.2017, nakoľko v prípade, ak ide o dlhodobé porušovanie pracovnej disciplíny, lehota neskončí skôr než po uplynutí dvoch mesiacov odo dňa nasledujúceho po poslednom porušení pracovnej disciplíny (pracovný pomer so žalobcom bol ukončený dňa 27.10.2017).
9. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil mieru intenzity porušenia pracovnej disciplíny a nezohľadnil skutočnosť, že žalobca ju porušoval opakovane a dlhodobo (v období od konca júla do konca septembra 2017 celkom 55-krát). Súd prvej inštancie súčasne absolútne nezohľadnil skutočnosť, že žalovaný je prevádzkovateľom kritickej infraštruktúry a charakter jeho prevádzky nedovoľuje, aby sa ktokoľvek bez ohľadu na svoj status mimo svojho pracovného času pohyboval vo výrobnej zóne, nakoľko prevádzky žalovaného sú situované v blízkosti obytných zón a akýkoľvek bezpečnostný incident znamená ohrozenie nielen samotných zamestnancov, ale aj obyvateľov a už samotná hrozba škody znamená pre žalovaného nepomerné riziko v porovnaní so zamestnávateľmi s iným charakterom prevádzok. Z uvedeného dôvodu sa rovnaký charakter porušovania pracovnej disciplíny môže javiť u iného zamestnávateľa ako menej závažný, avšak žalovaný konal preventívne v snahe eliminovať riziko, ktoré nekontrolovaným pohybom žalobcu vo výrobnej zóne mohlo vzniknúť, ako aj v snahe zamedziť do budúcna zo strany zamestnancov k porušovaniu ich základných povinností identickým spôsobom. V zmysle ustálenej judikatúry súdov nemusí konaním zamestnanca pri porušovaní pracovnej disciplíny vzniknúť škoda, postačuje, ak by v dôsledku správania zamestnanca hrozil vznik škody veľkého rozsahu (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 2134/2003). Okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom nebolo motivované jeho činnosťou v odborovom orgáne, či jeho funkciou odborového funkcionára. So žalobcom bol okamžite skončený pracovný pomer z dôvodu, že sa závažného porušenia pracovnej disciplíny dopustil ako zamestnanec, nie ako odborový funkcionár. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil toto tvrdenie svedkov, nakoľko žalovaný uvedené namietol, a vo vyjadrení zo dňa 06.06.2019 uviedol, že žalobca vstupoval do výrobnej zóny pred júlom 2017 nepomerne menej, ako po júli 2017. Žalovanému nie je zrejmé, na základe akých úvah súd prvej inštancie dospel k názoru, že „v súvislosti s výkonom týchto činností vstupoval do objektu zamestnávateľa dávno predtým a často, teda aj pred rozhodným dátumom 18.7.2020“, najmä, ak žalovaný preukázal, že v porovnateľnom období 3 mesiacov (apríl až jún 2017) vstúpil žalovaný do výrobnej zóny celkom 10-krát v celkovej dĺžke 14 hodín, čo je už aj z laického pohľadu zjavný nepomer s počtom vstupov za nasledujúce obdobie 2 mesiacov (od 25.7.2017 do 22.9.2017) v počte 55-krát, pričom žalobca sa len pri jednom zo spomenutých 55 vstupoch zdržoval vo výrobnej zóne až 14 hodín (!!), čo je toľko, čo sa zdržal vo výrobnej zóne za uplynulé 3 mesiace. Žalobca nikdy nepoprel, že by jeho vstupy neboli realizované bez súhlasu zodpovedných zamestnancov žalovaného, rovnako v konaní nepredložil žiadny dôkaz o tom, s koho súhlasom na vstup do výrobnej zóny mimo svojho pracovného času, disponoval. Žalovaný má za to, že odvolanie je dôvodné aj z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. e) CSP), nakoľko súd prvej inštancie nevykoval navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a žiada v zmysle § 384 ods. 1 CSP, aby odvolací súd vykonal dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých žalovaným, nakoľko ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla. Žalovaný opakovanie uvádza, že neposkytnutie súhlasu odborového orgánu s okamžitým skončením pracovného pomeru nemôže spôsobovať to, že zamestnávateľ bude „tolerovať“ porušovanie pracovnej disciplíny zamestnancom so statusom zástupcu zamestnanca, hoci on by mal byť ten, ktorý svojím správaním vytvára prostredie dodržiavania pravidiel a s „radovým“ zamestnancom budú pre také isté, či podobné prípady porušovania pracovnej disciplíny vyvodzované dôsledky v podobe skončenia pracovného pomeru. Miera závažnosti konania zamestnanca vo vzťahu k forme skončenia pracovného pomeru prevýšila uplatnenie zvýšenej právnej ochrany jeho postavenia ako zástupcu zamestnancov. Výkon kompetencie zástupcu zamestnancov a zvýšená právna ochrana, ktorú mu priznáva Zákonník práce, nemôže znamenať suspenziu povinnosti zamestnanca dodržiavať „všeobecnú“ pracovnú disciplínu. Odvolací súd by mal vziať do úvahy, či preváži právo žalovaného na ochranu svojich práv a práv ostatných fyzických osôb, napriek uplatňujúcej sa zvýšenej právnej ochrane žalobcu. Žalovaný má za to, že nemožno považovať za správny taký právny výklad, ktorý smeruje k zabezpečeniu absolútnej právnej ochrany žalobcu v okamihu, ak jeho konanie dosiahne takú intenzitu, že ohrozuje práva a právom chránené záujmy ostatných, či už pôjde o práva zamestnávateľa alebo práva zamestnancov, či iných zástupcov zamestnancov. Bolo by možné dokonca uvažovať o tom, či takéto nekorektné správanie sa žalobcu možno považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi alebo dokonca možno hovoriť aj o zneužití práva, ak výkon napr. určitých oprávnení zástupcov zamestnancov bude jednoznačne smerovať k poškodeniu záujmov tretích osôb, resp. k ohrozeniu právom chránených záujmov zamestnancov alebo zamestnávateľa. Žalovaný tiež zastáva názor, že ak súd prvej inštancie dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru vyhodnotil ako daný a preukázaný,
nemalo by ustanovenie § 240 ods. 10 Zákonníka práce nejako „znižovať latku“ pre posudzovanie skončenia pracovného pomeru zástupcu zamestnancov v porovnaní s „radovým“ zamestnancom. Súd prvej inštancie však prísne formalisticky práve neudelením súhlasu odborového orgánu s okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom, odôvodnil jeho neplatnosť, pričom neudelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru z dôvodu porušovania pracovnej disciplíny zvýhodňuje zástupcov zamestnancov v porovnaní s ostatnými zamestnancami bez objektívneho dôvodu, čo sa v konečnom dôsledku javí tak, že radový zamestnanec pracovnú disciplínu dodržiavať musí, zástupca zamestnancov však nie, nakoľko ho svojim nesúhlasom „prikryje“ odborový orgán, ktorého je on sám členom. Súd prvej inštancie však počas celého konania nevyslovil predbežný právny názor, a žiadnym spôsobom nepoukázal na nesplnenie formálnych podmienok platného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného, ani pri okamžitom zistení absencie niektorej z formálnych podmienok okamžitého skončenia pracovného pomeru nepokračoval v konaní s poukazom, že zo strany žalovaného nebola splnená niektorá z jeho podmienok, a preto nebude ďalej skúmať, či je možné od žalovaného požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, a teda je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie sa, aj napriek žiadosti a poukazu žalovaného na ustanovenie § 240 ods. 10 posledná veta Zákonníka práce, nezaoberal skúmaním dôvodov, pre ktoré by nebolo možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával.
10. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a v odôvodnení sa zaoberal aj podstatnými tvrdeniami, ktoré žalobca predniesol v konaní na súde prvej inštancie. Vo vyjadrení uviedol, že je dlhoročným zamestnancom s bohatou praxou, ktorý vždy plnil pracovné úlohy podľa pokynov zamestnávateľa, navyše bol členom dozornej rady - zastával významnú funkciu. Ukončenie pracovného pomeru nesúviselo s jeho pracovnými výsledkami, ale výlučne s odborovou činnosťou a založením nezávislého odborového združenia. Svedecké výpovede svedkov vypočutých na pojednávaní, listinné dôkazy zo zasadania dozornej rady preukazujú, že žalobca vykonával mimo svojho pracovného času funkcie, do ktorých bol zvolený riadne a s náležitou starostlivosťou, čoho dôkazom sú navrhované opatrenia na zlepšenie pracovných podmienok a dodržiavanie BOZP opísané v zápisnici z dozornej rady. Žalovaný vedel od prvého dňa pôsobenia odborového združenia OZ ČLEN (17.07.2017), že žalobca nie je radový zamestnanec, ale splnomocnenec a následne aj predseda novovzniknutého odborového združenia OZ ČLEN. Zároveň žalobca zastával funkciu člena dozornej rady voleného zamestnancami, ako aj zástupcu zamestnancov pre BOZP a absolvoval všetky školenia ohľadom BOZP na prácu, udeľovanie povolení v tých najprísnejších zónach výrobnej zóny. Tvrdenia žalovaného, že žalobca závažným spôsobom ohrozil bezpečnosť prevádzkovania tým, že sa rozprával so zamestnancami, je absurdné. Naviac v žiadnom internom školení BOZP takáto príčina ohrozenia BOZP nie je definovaná. Porušenie BOZP nezávisí od subjektívneho súhlasu zamestnávateľa, ale od objektívnych skutočností, ktoré buď sú alebo nie sú ohrozením bezpečnosti práce a ochrany zdravia na pracovisku. Preto tvrdenie žalovaného, že v období predchádzajúcich mesiacov sa dopúšťal rovnakého skutku len v menšej miere je nesprávne a vykonštruované. Žalovaný nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by v zmysle § 240 ods. 10 Zákonníka práce preukazovali, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Žalovaný opieral svoje tvrdenie o nevyhnutnosti oznamovať vopred svoju prítomnosť na pracovisku § 230, ods. 3 Zákonníka práce. Tento odsek sa však vzťahuje na osobitný prípad, ak osoba konajúca v mene odborovej organizácie nie je zamestnancom zamestnávateľa. Obchodný zákonník v § 197 vymedzuje pôsobnosť dozornej rady a v odseku 2 vymedzuje aj samostatné oprávnenia členov dozornej rady. Člen dozornej rady má oprávnenie, okrem kontroly iných záležitostí, kontrolovať, či sa podnikateľská činnosť spoločnosti uskutočňuje v súlade s právnymi predpismi, stanovami a pokynmi valného zhromaždenia. Dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru musia byť presne a skutkovo vymedzené, tak aby neboli zameniteľné s inými. Všeobecné a vágne dôvody o ohrozovaní prevádzky a zamestnancov nemôžu byť preto platnými dôvodmi. Okamžité skončenie pracovného pomeru neobsahuje konkrétne definovaný skutok rušenia, ktorý sa stal, ktorý konkrétny zamestnanec bol rušený, v akom čase bol rušený, aké následky malo tzv. „rozptyľovanie“ na prácu konkrétnych zamestnancov. Navyše žalobca jasne uviedol, že odborovú činnosť a činnosť člena Dozornej rady SLOVNAFT, a. s. vykonával len v časoch prestávok zamestnancov a pred príchodom na začiatok pracovnej zmeny a po odchode z pracovnej zmeny. Tento postup žalobcu žalovaný relevantne nevyvrátil, preto tvrdenie žalovaného o odvádzaní pozornosti zamestnancov a tým porušení BOZP, ako najzávažnejšieho dôvodu pre rozviazanie pracovného pomeru nie je relevantné a v žiadnom prípade nie je objektívne. Žalovaný nezdôvodnil kde, kedy a akým spôsobom došlo k samotnému ohrozeniu BOZP. Pri posudzovaní závažnosti sa taktiež prihliada na spôsobenie škody zamestnávateľovi. Žalobca
však svojím konaním žiadnu škodu nespôsobil. Žalovaný rovnako nepreukázal, že žalobca spôsobil škodu, alebo úmysel spôsobiť žalovanému akúkoľvek škodu svojím konaním. Žalovaný sa počas celého procesu nevyjadril k udelenému nesúhlasu odborovej organizácie s okamžitým skončením pracovného pomeru, ktoré je podstatným procesným úkonom k ochrane funkcionára odborovej organizácie v zmysle legislatívy SR nevyhnutné na platnosť úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru s odborovým funkcionárom.
11. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý opakovane uviedol, že funkcia člena dozornej rady si nevyžadovala vstupovanie do výroby a priložené zápisnice zo zasadnutia dozornej rady z obdobia predchádzajúcemu opakovanému vstupu žalobcu do výrobných priestorov žalovaného, poukazujú na to, že vstup žalobcu absolútne nesúvisel s jeho činnosťou člena dozornej rady, dozorná rada ho na uvedené nikdy nesplnomocnila, ani nepoverila. Činnosť člena odborového orgánu, či už v pracovnom čase alebo mimo pracovného času, je upravená § 230 ods. 3 Zákonníka práce v nadväznosti na § 239 písm. a) Zákonníka práce, t. j. dikcia týchto ustanovení vyslovene požaduje, aby bol vstup zástupcu odborového orgánu vopred oznámený zamestnávateľovi, nejde o právom neregulovaný vstup do prevádzky zamestnávateľa. Žalobca si zjavne mýli činnosť odborového orgánu so vstupom do prevádzok zamestnávateľa, čo je právne dovolené výlučne len v prípade vopred ohlásenej kontroly v zmysle § 239 Zákonníka práce. Žalovaný opakovane uvádza, že porušenia pracovnej disciplíny sa žalobca dopustil ako zamestnanec, v čase porušenia pracovnej disciplíny nemal žalovaný žiadnu vedomosť, že žalobca vstupoval a zdržoval sa v jeho výrobnej prevádzke za účelom činnosti člena odborového orgánu, či člena dozornej rady, navyše uvedené nie je bez vedomia zamestnávateľa možné. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nepreukázal, že vstupy boli odôvodené jeho činnosťou v odborovom orgáne, či činnosťou člena dozornej rady. Uvedené žalovaný považuje výlučne za účelové tvrdenie v snahe ospravedlniť protiprávne konanie žalobcu. Je zarážajúce, že žalobca aj napriek tomu, že absolvoval všetky školenia zamerané na BOZP, je stále presvedčený, že jeho nekontrolovaný pohyb vo výrobných priestoroch žalovaného, bez jeho vedomia a súhlasu, nerešpektujúc skutočnosť, že žalovaný je svojou povahou výroby prevádzkovateľom kritickej infraštruktúry, je ospravedlniteľný jeho funkciou predsedu odborového orgánu, resp. zástupcu zamestnancov pre BOZP, resp. člena dozornej rady. Vstup do výrobnej zóny žalovaného mal svoje pravidlá, dokonca aj predseda odborovej organizácie, ktorá bola etablovaná na pracoviskách žalovaného od roku 1991, o vstupy do výrobnej zóny žiadal a vždy sa realizovali so súhlasom, alebo na pokyn žalovaného, nikdy nie bez jeho vedomia. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie požiadal, aby súd prvej inštancie určil, že nie je od neho spravodlivé požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Žalovaný svoju požiadavku spravodlivej nemožnosti ďalšieho zamestnávania žalobcu dôvodil intenzitou a spôsobom porušovania pracovnej disciplíny (55 krát, vedome, zavinene), osobou žalovaného (dlhoročný vedúci zamestnanec v nižšom stupni riadenia, člen dozornej rady, zástupca zamestnancov pre BOZP plne si uvedomujúc následky nekontrolovaného pohybu vo výrobnej zóne žalovaného vzhľadom na charakter jeho prevádzky s nepomerne vyššou pravdepodobnosťou škodovej udalosti (havárie) s nepomerne vážnejšími následkami nielen pre zamestnancov žalovaného v porovnaní so zamestnávateľmi pôsobiacim v iných odvetviach), následne aj s poukazom na pokračujúce nezákonné konanie žalobcu po skončení pracovného pomeru s jeho osobou počas zamestnávateľom umožnenom a kontrolovanom vstupe do výrobnej zóny, paradoxne pri kontrole zameranej na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, sám svojim konaním spôsobil bezpečnostný incident. V zmysle judikatúry súdov má žalovaný za to, že ide o dostatočné hmotnoprávne dôvody, pre ktoré by zamestnávanie žalobcu žalovaným aj naďalej predstavovalo potenciálne riziko porušovania pracovnej disciplíny. To, že žalobca vykonával rozhovory so zamestnancami v ich pracovnom čase a teda ich pri práci vyrušoval nasvedčuje aj skutočnosť, že vo svojich vyjadreniach neustále poukazuje, ako nie je a nebolo zakázané zhovárať sa so zamestnancami vo výrobnej zóne. Navyše žalobca vo svojom výsluchu nikdy nepoprel, naopak potvrdil, že sa zdržiaval, v okamžitom skončení pracovného pomeru špecifikovanom časovom období, vo výrobnej zóne zamestnávateľa, dokonca výsluchom žalobcu zo dňa 28.05.2019 bolo potvrdené, že rozhovory so zamestnancami realizované boli. V prípade, ak by odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, žalovaný žiada, aby súčasne rozhodol, že určí, že nie je možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával.
12. K vyjadreniu žalovaného sa opätovne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že podľa § 197 ods. 2 Obchodného zákonníka „Členovia dozornej rady sú oprávnení nahliadať do všetkých dokladov a záznamov týkajúcich sa činnosti spoločnosti a kontrolujú, či účtovné záznamy sú riadne vedené v
súlade so skutočnosťou a či sa podnikateľská činnosť spoločnosti uskutočňuje v súlade s právnymi predpismi, stanovami a pokynmi valného zhromaždenia.“ Zo zákonnej dikcie je jasné, že toto právo patrí každému členovi dozornej rady a nepodlieha žiadnemu schvaľovaniu dozornej rady ako celku, či schvaľovaniu vedenia spoločnosti. Obdobne žalobca zavádza aj pri tvrdení ohľadom § 230, ods. 3 Zákonníka práce. Na pôsobenie odborovej organizácie je totiž určený § 230, ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého je zamestnávateľ povinný umožniť pôsobenie odborových organizácií na pracovisku. Ust. § 230 ods. 3 Zákonníka práce upravuje špecifickú situáciu o vstupe osoby, ktorá nie je zamestnancom zamestnávateľa: „Zamestnávateľ je povinný umožniť vstup do priestorov zamestnávateľa, súvisiacich s účelom vstupu, aj osobe, ktorá nie je zamestnancom zamestnávateľa, ak táto osoba koná v mene odborovej organizácie, v ktorej je združený jeho zamestnanec, na účel uplatňovania práv zamestnancov; táto osoba je povinná v nevyhnutnom rozsahu dodržiavať, vzhľadom na účel vstupu, povinnosti a opatrenia ustanovené pre oblasť bezpečnosti a ochrany zdravia, osobitné predpisy a vnútorné predpisy zamestnávateľa. Odborový orgán je povinný oznámiť zamestnávateľovi osobu konajúcu v mene odborovej organizácie, účel a termín vstupu do priestorov zamestnávateľa.“ V každom prípade žalobca v danom čase takouto osobou nebol. Tvrdenie, že nešlo o pôsobenie na pracoviskách podľa § 230, ods. 2 Zákonníka práce, ale o špecifickú kontrolnú činnosť dodržiavania pracovnoprávnych predpisov vrátane mzdových predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnej zmluvy podľa § 239 písm. a) Zákonníka práce by mal skôr preukazovať žalovaný, ak sa na takéto ustanovenie Zákonníka práce odvoláva. Ale ani v tomto prípade nie je zamestnávateľ oprávnený takúto činnosť odborovému orgánu zakázať, či vyžadovať od neho dohodu, najmä ak takúto dohodu nepotrebuje v zmysle iného svojho postavenia. Žalovaný ani oneskorene nedoplnil a nepreukázal, že by žalobca znemožňoval ostatným zamestnancom plnohodnotný výkon práce. Tvrdenie o „logickosti oslovovania stoviek zamestnancov“ a toho, že „vyrušoval“ nepredstavujú žiadny riadne produkovaný dôkaz, ale subjektívne presvedčenie žalovaného a nepredstavujú žiaden riadne identifikovaný skutok.
13. K vyjadreniu žalobcu sa opätovne vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení odkazujúc na dikciu § 197 ods. 2 Obchodného zákonníka uvádza, že „právo patrí každému členovi dozornej rady a nepodlieha žiadnemu schvaľovaniu dozornej rady ako celku, či schvaľovaniu vedenia spoločnosti“, avšak nevysvetľuje akým spôsobom kontroloval v prevádzke zamestnávateľa uskutočňovanie podnikateľskej činnosti žalovaného v súlade s právnymi predpismi a vôbec žiadnym spôsobom súdu prvej inštancie, na podporu svojich tvrdení, nepreukázal výsledok svojej kontrolnej činnosti člena dozornej rady. Výsledok svojej kontrolnej činnosti člena dozornej rady koniec koncov nepreukázal ani jej, na čo žalovaný upriamil pozornosť súdu zápisnicami zo zasadnutia dozornej rady. Na margo tvrdenia žalobcu, že žalovaný pri výklade § 230 ods. 3 Zákonníka práce zavádza, žalobca na pracovisko žalovaného realizoval svoje vstupy, v zmysle § 230 ods. 2 Zákonníka práce, žalovaný upriamuje pozornosť súdu na to, že ustanovenie § 230 ods. 2 Zákonníka práce a samotné „umožnenie pôsobenia odborovej organizácii na pracovisku“ v sebe nesubsumuje žiadne ďalšie oprávnenia, či kompetencie odborovej organizácie ako zástupcu zamestnancov vo vzťahu k samotnému pôsobeniu odborovej organizácie u zamestnávateľa ako ani automatického vstupu zástupcov odborovej organizácie do akýchkoľvek priestorov zamestnávateľa, a to bez jeho súhlasu, vedomia, či potreby dodržiavania relevantných vnútropodnikových predpisov zamestnávateľa, či už v oblasti BOZP, pohybe po pracoviskách zamestnávateľa a podobne. Ustanovenie § 230 ods. 2 Zákonníka práce tak v sebe neinkorporuje akúkoľvek úpravu vzťahu medzi zamestnávateľom a odborovou organizáciou, to upravuje § 240 Zákonníka práce, t.j. nedá sa pod neho zahrnúť právo vstupu a pohyb po pracoviskách zamestnávateľa zástupcov odborovej organizácie. Žalovaný opakovane poukazuje na skutočnosť, že žalobca vykonával rozhovory so zamestnancami v ich pracovnom čase, a teda ich pri práci vyrušoval, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že vo svojich vyjadreniach neustále poukazuje, ako nie je a nebolo zakázané zhovárať sa so zamestnancami vo výrobnej zóne, otázku takéhoto znenia kládol aj svedkovi E. C.. Navyše žalobca vo svojom výsluchu nikdy nepoprel, naopak potvrdil, že sa zdržiaval, v okamžitom skončení pracovného pomeru špecifikovanom časovom období, vo výrobnej zóne zamestnávateľa, dokonca výsluchom žalobcu zo dňa 28.05.2019 bolo potvrdené, že rozhovory so zamestnancami realizované boli („vytýkané rozhovory so zamestnancami boli pre mňa podnetom nielen ako odborára, ale aj člena dozornej rady“).
14. K vyjadreniu žalovaného sa opätovne vyjadril žalobca, ktorý dodal, že v inom čase ako svojom mimopracovnom čase nemohol plnohodnotne vykonávať funkciu predsedu odborovej organizácie, ani člena dozornej rady, keďže dohodu podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce v tom čase nemal a do dnešného dňa nemá. Žiadny právny predpis takéto pôsobenie vo svojom mimopracovnom čase pri výkone iných
funkcií u zamestnávateľa mimo pracovného času nezakazuje, naopak Zákonník práce na takúto činnosť a pôsobenie na pracoviskách odborovú organizáciu oprávňuje. Žalovaný tvrdí, že pôsobenie odborovej organizácie na pracoviskách automaticky nedáva právo pôsobiť zamestnancovi - štatutárnemu zástupcovi odborovej organizácie na pracoviskách. Takýto absurdný výklad by samozrejme znamenal úplné a faktické popretie pôsobenia odborovej organizácie na pracovisku. Odborová organizácia pôsobí prostredníctvom svojich orgánov. Personálny substrát je imanentnou vnútornou podstatou odborovej organizácie a jej činnosť sa prejavuje vždy činnosťou fyzických osôb. Tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal výsledok kontroly činnosti člena dozornej rady nie je pravdivé. Žalobca preukázal zápisnicami, že ako člen dozornej rady využíval práve stretnutia so zamestnancami na zisťovanie viacerých skutočností, ktoré prednášal na dozornej rade. Žalobca predložil súdu zápis z dozornej rady, v ktorej sú zapísané aj výsledky jeho kontrolnej činnosti (pitný režim, práca na cisternách). Žalobca mal pritom najprísnejšie bezpečnostné školenia a pracoval v zóne s najvyšším stupňom nebezpečenstva výbuchu v jednej z najviac citlivých prevádzok žalovaného. Žalovaný nielenže nedokázal, že žalobca porušil pravidlá BOZP, že vyrušoval zamestnancov v ich pracovnom čase a odvádzal ich pozornosť, ale v okamžitom skončení tieto skutky ani nekonkretizoval (napr. časom, uvedením konkrétnych vyrušovaných osôb a pod.) tak, aby neboli zameniteľné s inými skutkami. Tvrdenie žalovaného, že pôsobenie odborovej organizácie na pracoviskách podlieha dohode je zmätočné, pretože pôsobenie odborovej organizácie na pracoviskách zamestnávateľa musí byť nezávislé, aj bez súhlasu zamestnávateľa, ktorý obiter dictum doteraz neumožňuje/zakazuje pôsobenie odborových organizácií na pracoviskách zamestnávateľa vo výrobnej zóne, čo je v príkrom rozpore s Ústavou SR. Žalovaný do dnešného dňa nepredložil súdu objektívne dôkazy kedy, kde a ako sa skutky, ktoré mali byť dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, stali. Žalovaný dookola tvrdí svoje subjektívne tvrdenia, že to tak muselo byť. Do dnešného dňa nevyvrátil žalovaný tvrdenia žalobcu, že sa so zamestnancami rozprával počas ich prestávok v práci, pred nástupom na pracovisko a začiatku zmeny, alebo po skončení zmeny pri odchode z práce. Do dnešného dňa nepredložil súdu jasné dôkazy, že sa skutky, ktoré mali byť dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru stali.
15. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.3.2023; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku a v čase podania odvolania.
16. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáha určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 09.10.2017, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 27.10.2017, ako aj uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy až do času, keď mu žalovaný umožní pokračovať v práci alebo do času, kedy súd rozhodne o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu, teda na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu uvedenom v § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce z dôvodu, že žalobca sa svojvoľným pobytom a pohybom na pracovisku mimo pracovného času, ako aj rozptyľovaním ostatných zamestnancov od riadneho výkonu práce v dňoch od 25.7.2017 do 22.9.2017 dopustil porušení základných povinností zamestnanca uvedených v bodoch 2.8.2.l . písm. l) a 2.8.2.8. písm. a) Pracovného poriadku. Po správnom vyhodnotení vykonaného dokazovania, dospel súd prvej inštancie na jeho základe k správnym skutkovým záverom a následne v spore vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce účinného od 01.06.2017 do 29.12.2017, ktoré aj správne vyložil, a svoje dôvody vedúce k rozhodnutiu o určení, že skončenie pracovného pomeru žalobcu okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 9.10.2017, doručeným žalobcovi dňa 27.10.2017, je neplatné aj náležite odôvodnil. Dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie
veci pokiaľ ide o splnenie predpokladov pre okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. l, písm. b) Zákonníka práce z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, ako aj s relevantnou argumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s predmetom konania, a preto je jeho rozhodnutie v tomto ohľade presvedčivé. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje.
17. Súd prvej inštancie v predmetnej veci správne a v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie v merite veci ustálil skutkový stav veci, keď mal preukázanú existenciu pracovného pomeru medzi stranami, jeho obsah, ako aj to, že žalobca bol zamestnancami žalovaného zvolený za člena Dozornej rady SLOVNAFT, a. s., súčasne bol aj funkcionárom Odborového výboru OZ ECHOZ pri žalovanom a neskôr funkcionárom novovzniknutej odborovej organizácie Odborové združenie ČLEN a tiež bol vymenovaný za zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť; rovnako mal súd prvej inštancie preukázané aj všetky okolnosti predchádzajúce okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom z dôvodu uvedenom v § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom mal za preukázané, že v danej veci neboli splnené zákonné predpoklady pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom a to pre nedodržanie 2-mesačnej prekluzívnej lehoty, ďalej, že s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho postoj k plneniu pracovných úloh, dĺžku trvania pracovného pomeru, špecifickosť situácie a skutočnosť, že na strane zamestnávateľa nedošlo k vzniku škody, nie je možné konanie žalobcu považovať za také porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by napĺňalo skutkovú podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny s následkom okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ako aj to, že zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom, a aj preto je okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné.
18. Vo vzťahu k jednotlivým odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné.
19. Odvolaciu námietku žalovaného, týkajúcu sa nesprávneho posúdenia miery intenzity porušenia pracovnej disciplíny a nezohľadnenia skutočnosti, že žalobca ju porušoval opakovane a dlhodobo (v období od konca júla do konca septembra 2017 celkom 55-krát) , považuje odvolací súd za nedôvodnú.
20. V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade poukázať na to, že žalobca v rámci plnenia jeho povinností, ktoré mu vyplývali z náplne práce zakotvenej v pracovnej zmluve, neporušil žiadnu pracovnú povinnosť, nakoľko túto prácu riadne vykonával a nebolo mu zo strany zamestnávateľa vytknuté žiadne porušenie pracovnej disciplíny, resp. porušenie jeho pracovných povinností vyplývajúcich mu z jeho zaradenia v zmysle platnej pracovnej zmluvy.
21. Zároveň v konaní nebolo sporné, že žalobca počas trvania pracovného pomeru u žalovaného v rozhodnom čase súčasne vykonával aj činnosť člena dozornej rady ako zástupca zamestnancov pre bezpečnosť na útvare Krakovanie, Hydrokrak a Fluidný krak, a zároveň vykonával činnosť člena odborového orgánu ECHOZ a neskôr odborového združenia OZ ČLEN (tieto skutočnosti sporné neboli), ako aj zástupcu zamestnancov pre BOZP. V konaní bolo pritom preukázané, že práve v súvislosti s výkonom týchto činností vstupoval do objektu zamestnávateľa nielen počas obdobia uvedeného v okamžitom skončení pracovného pomeru, ale aj pred rozhodným dátumom 18.07.2017 (táto skutočnosť bola preukázaná aj svedeckými výpoveďami svedkov p. B., p. A. a p. Z.). Rovnako bolo nesporné, že žalovaný žalobcovi (a ani iným zamestnancom rovnako pôsobiacim v odborovej organizácii) v tomto smere porušenie pracovnej disciplíny nevytýkal nikdy pred obdobím uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru.
22. Žalovaný videl dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom v tom, že žalobca sa svojvoľným pobytom a pohybom na pracovisku ako aj rozptyľovaním ostatných zamestnancov od riadneho výkonu práce v dňoch od 25.7.2017 do 22.9.2017 dopustil porušení jednej zo základných povinností zamestnanca uvedených v bodoch 2.8.2.l. písm. l) ako aj povinností zamestnanca uvedených v bode 2.8.2.8. písm. a) Pracovného poriadku. Žalobca v uvedenom období podľa žalovaného opakovane (55x) vstupoval do výrobných a nevýrobných priestorov zamestnávateľa, zdržoval sa v nich mimo jeho riadneho pracovného času a jeho opakované vstupy žiadnym spôsobom nesúviseli s jeho výkonom práce, ale uskutočnili sa mimo jeho pracovného času ako aj tým, že sa nekontrolovane,
bez vedomia a súhlasu nadriadeného zamestnanca zdržoval svojvoľne vo výrobných priestoroch zamestnávateľa (a to nielen na jeho pracovisku), aj napriek tomu, že v nich nerealizoval reálny výkon práce a zároveň ostatným zamestnancovmu znemožňoval plnohodnotný výkon ich práce.
23. Žalobca nepopieral, že v období uvádzanom v okamžitom skončení pracovného pomeru vstupoval do výrobných a nevýrobných priestorov zamestnávateľa, zdržoval sa v nich mimo svojho pracovného času a komunikoval so zamestnancami žalovaného počas ich prestávok v práci alebo pred začiatkom alebo po skončení ich smeny, pričom tak však robil výlučne z dôvodov, ktoré súviseli s plnením si povinností súvisiacich s jeho funkciami, ktoré zastával (člen dozornej rady, zástupca pre BOZP a zástupca odborovej organizácie) a týmto konaním sa preto nemohol dopustiť porušenia pracovnej disciplíny obzvlášť závažným spôsobom.
24. Pre posúdenie, či zamestnanec porušil pracovnú disciplínu obzvlášť závažným spôsobnom zákon neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. V Zákonníku práce ani v ostatných pracovnoprávnych predpisoch nie je tento pojem definovaný. Vymedzenie hypotézy právnej normy teda závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu; súd môže (a musí) prihliadať pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny k osobe zamestnanca, k funkcii, ktorú zastáva, k jeho dovtedajšiemu postoju k plneniu pracovných úloh, k dobe a situácii, počas ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, k miere zavinenia zamestnanca, k spôsobu a intenzite porušenia konkrétnych povinností zamestnanca, k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, k tomu, či svojím správaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu, a pod.. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie do úvahy iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Zákonník práce pritom výslovne zakotvuje výnimočnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Nejde o štandardný spôsob skončenia pracovného pomeru. Využitie tohto inštitútu je možné v prípade, ak nemožno od zamestnávateľa spravodlivo očakávať, aby zamestnanca naďalej zamestnával v rámci výpovednej doby. Pre vymedzenie pojmu „závažné porušenie pracovnej disciplíny“ je možné vychádzať z judikatúry súdov SR. Za závažné porušenie pracovnej disciplíny považujú súdy SR neospravedlnenú absenciu zamestnancov, výkon práce pre seba a iné osoby v pracovnom čase, nepovolené používanie dopravných prostriedkov zamestnávateľa na súkromné cesty, opilstvo, ublíženie na zdraví, urážky. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 71/2003 pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom súd nie je viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku alebo v inom internom predpise alebo pokyne vedúceho zamestnanca hodnotí určité konanie zamestnanca, ktoré predstavuje porušenie pracovnej disciplíny.
25. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z ustálenej judikatúry, v súvislosti s vytýkaným porušením pracovnej disciplíny, ktorej sa mal žalobca dopustiť, pri hodnotení jej intenzity prihliadol nielen na následky porušenia pracovnej disciplíny (ktoré žalovaný v konaní nijakým spôsobom nepreukázal), na mieru zavinenia žalobcu, na okolnosti, za ktorých k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, predovšetkým prihliadol k doterajšiemu plneniu pracovných povinností žalobcom ako zamestnancom (žalobca pracoval u žalovaného od roku 1988 a počas pracovného pomeru si riadne plnil svoje pracovné povinnosti a zo strany žalovaného mu nikdy neboli vytýkané nedostatky v práci), k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny pre žalobcu zamestnávateľa (dôsledky žalovaným tvrdeného porušenia pracovnej disciplíny žalovaný v konaní ničím nepreukázal), ďalej prihliadol k tomu, či svojím konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu (vznik škody žalovaný v konaní taktiež preukázaný nebol) a vyhodnotiac všetky okolnosti dospel k správnemu záveru, že konanie žalobcu nemožno považovať za tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, že by jeho následkom malo byť okamžité skončenie pracovného pomeru, a že by od zamestnávateľa nebolo možné spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával.
26. Odvolací súd poukazuje na to, že zamestnávateľom prijaté rozhodnutie má byť úmerné intenzite porušenia pracovnej disciplíny. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny, ako už bolo uvedené, závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. (Najvyššieho
súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 1252/2002, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Cdo 17/2011, zo dňa 14. júna 2011). Vo všeobecnosti zo súdnej praxe vyplýva, že pri závažnom porušení pracovnej disciplíny najčastejšie ide o rôzne úmyselné konanie spojené so škodami väčšieho rozsahu alebo reťazové neospravedlnené absencie, prejavy alkoholizmu, zneužitie poznatkov a informácií získaných pri práci v neprospech zamestnávateľa. V danom prípade však k žiadnej z uvádzaných situácii nedošlo. V konaní pred súdom prvej inštancie nebola preukázaná taká intenzita porušenia pracovnej disciplína zo strany žalobcu, ktorá by odôvodňovala okamžité skončenie pracovného pomeru pre obzvlášť závažné porušenie pracovnej disciplíny. Za stavu, keď v konaní bolo preukázané, že aj pred rozhodným obdobím definovaným v oznámení žalovaného, žalobca vykonával rovnakú činnosť - teda vstupoval do výrobných a nevýrobných priestorov zamestnávateľa, zdržoval sa v nich mimo jeho riadneho pracovného času a komunikoval so zamestnancami - teda vykonával činnosť v súvislosti s jeho členstvom v dozornej rade a v odborovom orgáne, pričom mu zo strany žalobcu takéto správanie nikdy nebolo vytýkané a nebol nikdy tak žalobca ani iný zástupcovia odborovej organizácie v súvislosti s takouto činnosťou upozornení na porušenie pracovnej disciplíny, nie je možné takúto činnosť bez ďalšieho považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny len z dôvodu, že došlo oproti predchádzajúcemu obdobiu, k častejšiemu výkonu týchto činností zo strany žalobcu (55x za uvedené obdobie). Žiadny právny predpis ani pracovný poriadok žalovaného alebo iná interná smernica neupravuje koľkokrát, kde a kedy je alebo nie je oprávnený člen dozornej rady alebo zástupca odborovej organizácie vykonávať činnosti súvisiace s výkonom týchto funkcií. Žalovaného, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, v konaní nepreukázal, že by žalobca v súvislosti s uvedenými vstupmi vykonával inú činnosť ako činnosť súvisiacu s plnením si povinností žalobcu ako člena dozornej rady, zástupcu zamestnancov pre BOZP alebo člena odborového orgánu.
27. Pokiaľ žalovaný v konaní tvrdil, že žalobca nemohol pri týchto vstupoch vykonávať činnosť člena dozornej rady, nakoľko nemal na výkon tejto činnosti súhlas dozornej rady alebo jej poverenie, súd uvádza, že povinnosť mať súhlas dozornej rady na výkon kontrolnej funkcie súvisiacej s členstvom v dozornej rade, nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, pracovného poriadku alebo stanov spoločnosti. Skutočnosť, že žalobca dozornej rade nepredložil žiaden výstup z tejto kontrolnej činnosti nemôže zakladať porušenie povinností žalobcu ako zamestnanca s následkom okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru. Rovnako nebolo v konaní preukázané tvrdenie žalovaného, že by bol žalobca povinný vopred si vyžiadať súhlas so vstupom do týchto priestorov v súvislosti s plnením si jeho úloh súvisiacich s jeho odborovou činnosťou (túto skutočnosť potvrdili traja svedkovia).
28. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že na to, aby si žalobca mohol plniť svoje povinnosti ako člen odborového združenia, teda aby mohol mimo pracovného času vstupovať do prevádzok a komunikovať so zamestnancami žalovaného, musel mať s poukazom na ustanovenie § 230 ods. 3 Zákonníka práce jeho súhlas, odvolací súd poukazuje na to, že toto ustanovenie sa jednoznačne vzťahuje iba na prípady, kedy člen odborového združenia nie je zamestnancovmu. Vzhľadom na text citovaného ustanovenia, v ktorom je predmetná povinnosť upravená až v jeho v poslednej vete, ktorej predchádza veta o uložení povinnosti zamestnávateľa umožniť vstup do priestorov zamestnávateľa osobe, ktorá nie je jej zamestnancom, je potom zrejmé (a logické), že povinnosť oznamovať zamestnávateľovi osobu konajúcu v mene odborovej organizácie, účel a termín vstupu sa vzťahuje len na osobu, ktorá nie je zamestnancom zamestnávateľa. Ustanovenie zákona má vždy taký význam, aký vyplýva z vlastného zmyslu slov v ich vzájomnej súvislosti.
29. Pokiaľ žalovaný poukazuje na ust. § 239 písm. a) Zákonníka práce, ktorý upravuje oprávnenie zástupcov zamestnancov pri ich kontrolnej činnosti vstupovať na pracoviská zamestnávateľa v čase dohodnutom so zamestnávateľom, a ak sa nedohodnú, tak najneskôr do troch pracovných dní po oznámení, ak by aj došlo k vstupu zástupcu zamestnancov na pracovisko bez oznámenia zamestnávateľovi, nemôže ísť o porušenie povinnosti žalobcu ako zamestnanca; túto oznamovaciu povinnosť by porušila príslušná odborová organizácia konajúca prostredníctvom svojich zástupcov, a teda jej porušenie potom v žiadnom prípade nemôže predstavovať porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom obzvlášť závažným spôsobom a za jej porušenie potom nemôže byť sankcionovaný žalobca ako zamestnanec. Ani táto argumentácia žalovaného preto nemôže obstáť.
30. V preskúmavanej veci, v ktorej dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať existenciu dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu zaťažuje žalovaného, súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktoré správne zameral na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli
v nadväznosti na rozhodujúce skutočnosti tvrdené žalovaným významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci, teda na zistenie skutočností relevantných pre posúdenie, či správanie žalobcu skutkovo vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 9.10.2017 je dostatočným dôvodom na skončenie jeho pracovného pomeru podľa § 68 ods. l, písm. b) Zákonníka práce. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že tak, ako to konštatoval aj súd prvej inštancie, žalovaný v konaní dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu nepreukázal, keď nepreukázal, že by žalobca svojvoľným pobytom a pohybom na pracovisku ako aj rozptyľovaním ostatných zamestnancov od riadneho výkonu práce v dňoch od 25.7.2017 do 22.9.2017 sa dopustil porušení jednej zo základných povinností zamestnanca uvedených v bodoch 2.8.2.l. písm. l) ako aj povinností zamestnanca uvedených v bode 2.8.2.8. písm. a) Pracovného poriadku. Z uvedeného dôvodu potom ani odvolacia argumentácia, v rámci ktorej žalovaný tieto skutkové a právne závery súdu prvej inštancie napáda, nie je dôvodná.
31. Pokiaľ však súd prvej inštancie dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné aj z dôvodu, že zástupcovia zamestnancov OZ ČLEN odmietli udeliť súhlas podľa ust. § 240 ods. 8 Zákonníka práce, možno jeho závery v tomto smere hodnotiť ako do určitej miery predčasné. Je pravdou, že ustanovenie § 240 ods. 9 zakotvuje účasť odborových organizácii pri rozviazaní pracovného pomeru. Zvýšená ochrana členov orgánu odborovej organizácie pôsobiacej u zamestnávateľa sa tu prejavuje v tom, že na rozdiel od „obyčajného“ prejednania, je zamestnávateľ povinný požiadať odborovú organizáciu o predchádzajúci súhlas so zamýšľaným okamžitým skončením pracovného pomeru. Pritom ochrana členov orgánov odborovej organizácie pôsobiacej u zamestnávateľa je zvýšená natoľko, že v prípade, ak zamestnávateľ s takýmto zamestnancom okamžite skončí pracovný pomer bez toho, aby odborová organizácia udelila súhlas, je takéto okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné (§ 240 ods. 8 Zákonníka práce). Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní správne dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa je neplatné s poukazom na ustanovenie § 240 ods. 8 Zákonníka práce z dôvodu, že OZ ČLEN neudelilo súhlas k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného. Neudelenie tohto súhlasu zo strany OZ ČLEN nebolo v konaní sporné. Opodstatnene však v odvolaní žalovaný namieta, že ak príslušný odborový orgán neudelí súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru, je toto okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné iba za podmienky, že súd v spore dospeje k záveru, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca aj naďalej zamestnával (§ 240 ods. 10 Zák. práce). Splnením tejto podmienky sa pritom súd prvej inštancie nezaoberal. Keďže však súd prvej inštancie dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné z iného dôvodu (porušenie pracovnej disciplíny žalobcom nedosiahlo takú intenzitu, aby bolo dôvodom pre taký výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, akým je okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods. l, písm. b) Zákonníka práce), posúdenie otázky, či možno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu aj naďalej zamestnával, stratilo relevanciu z hľadiska neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zmysle § 240 ods. 8 Zákonníka práce a zostalo ju posúdiť už len pre účely posúdenia dôvodnosti návrhu žalovaného na určenie, že ako zamestnávateľ nie je povinný žalobcu ďalej zamestnávať vo svojom konečnom rozhodnutí. Preto táto odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nerozhodol o jeho návrhu na určenie, že žalovaný ako zamestnávateľ nie je povinný žalobcu ďalej zamestnávať, nie je z hľadiska vecnej správnosti výroku napadnutého rozsudku dôvodná, nakoľko súd prvej inštancie vo veci rozhodol podľa § 214 C.s.p. medzitýmnym rozsudkom najskôr o základe prejednávanej veci, a teda nerozhodol o celom predmete sporu a tento návrh žalovaného bude predmetom ďalšieho konania a rozhodovania súdom prvej inštancie.
32. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že odvolanie je dôvodné z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. e) CSP), nakoľko súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom svedka p. Z., odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dokazovanie v spore vykonal v rozsahu dostatočnom pre zistenie skutkového stavu veci ohľadne skutočností, ktoré mohli mať význam pre meritórne rozhodnutie. Všetky relevantné skutočnosti, ktoré sú vzhľadom na hmotnoprávne podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplývajúce zo Zákonníka práce významné pre posúdenie platnosti tohto pracovnoprávneho úkonu, boli totiž v spore spoľahlivo zistené vykonaným dokazovaním. Nemožno sa preto stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie pochybil, keď nevykonal ním navrhnuté dôkazy. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že všetky skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú plnú oporu vo vykonaných dôkazoch, pričom v uvedenom smere žalovaný nedôvodne súdu prvej inštancie vytýka, že konanie zaťažil inou vadou,
ktorá mohla mať vplyv na rozhodnutie v spore, keď nevykonal ním navrhované dokazovanie. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje súd. Z uvedeného je zrejmé, že Civilný sporový poriadok strane sporu priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalovaný v danej veci využil (nebolo mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu. Odvolací súd preto svojím postupom žalovaného nevylúčil z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva.
33. Napokon pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu sa nesprávneho záveru súdu prvej inštancie, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 09.10.2017, doručené žalobcovi 27.10.2017, je neplatné pre nedodržanie 2-mesačnej prekluzívnej lehoty, túto odvolaciu námietku považoval odvolací súd za dôvodnú. Zamestnávateľ je oprávnený okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote 2 mesiacov, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do 1 roka, keď tento dôvod vznikol. Ak sa zamestnávateľ v priebehu 2-mesačnej lehoty dozvedel o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru a svoje právo nevyužil, nemôže už okamžité skončenie pracovného pomeru uplatniť v rámci jednoročnej lehoty. Dvojmesačná prekluzívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru uvedená v ust. § 53 odst.2 Zákonníka práce začína plynúť odo dňa, kedy zamestnávateľ získal vedomosť (dozvedel sa) o tom, že sa zamestnanec dopustil takého konania, ktoré môže zakladať dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru (por. napríklad rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cdon 725/96). Vo vzťahu k časovému vymedzeniu týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil s obranou žalovaného, že v prejednávanej veci z hľadiska vymedzenia dôvodov žalovaným v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 09.10.2017, doručenom žalobcovi dňa 27.10.2017, malo ísť podľa vymedzenia žalovaného o opakované a trvajúce porušovanie pracovnej disciplíny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/26/2009, cit.: „Pri niekoľkých (menej závažných) porušeniach pracovnej disciplíny (ktoré až v ich súhrne naplňujú znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny) plynie prekluzívna lehota, v ktorej zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom, od ostatného porušenia pracovnej disciplíny iba v prípade, ak medzi jednotlivými porušeniami pracovnej disciplíny je primeraná objektívna časová a vecná súvislosť, z ktorej možno vyvodiť záver o slede jednotlivých na seba nadväzujúcich porušení pracovnej disciplíny. O takú súvislosť ide napr. vtedy, keď zamestnanec mal niekoľko krátkodobých absencií, z ktorých ani jedna sama osebe by nebola dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru, ale v súhrne predstavujú závažné porušenie pracovnej disciplíny (porovnaj napr. V 2/1976). Aplikujúc uvedené na prejedávanú vec, je potom nevyhnutné dospieť k záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ dodržal dvojmesačnú prekluzívnu lehotu, ktorá uplynula až 23.11.2017, nakoľko v prípade, ak ide o viaceré časovo a vecne súvisiace porušovania pracovnej disciplíny, lehota neskončí skôr než po uplynutí dvoch mesiacov odo dňa nasledujúceho po poslednom porušení pracovnej disciplíny, t. j. dňa 27.09.2017 (tak ako bol vymedzený v okamžitom skončení pracovného pomeru), Pracovný pomer so žalobcom bol ukončený dňa 27.10.2017, teda pred uplynutím prekluzívnej dvojmesačnej lehoty. Odvolací súd však považuje za potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že nesprávnosť uvedených záverov súdu prvej inštancie v konečnom dôsledku nespôsobuje vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nakoľko nedodržanie 2- mesačnej prekluzívnej lehoty nepredstavuje jediný dôvod neplatnosti, a pokiaľ ide o tieto ďalšie dôvody, odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie stotožnil, ako bolo uvedené vyššie.
34. Na základe vyššie uvedeného tak odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 C.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil, a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil správne právne závery, ktoré zároveň primeraným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil.
35. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie súdu prvej inštancie a nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.
36. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).